Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-47-2026.pdf
PDF · 172.4 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-10C/38/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v B., C. X, zastúpenej JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, IČO: 52 858 774, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 647 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 3. marca 2026 sp. zn. K2-10C/38/2021
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 3. marca 2026 č.k. K2-10C/38/2021 – 558 v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o trovách konania (III.).
Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 627,27 € s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 390,61 € od 26.06.2020 do zaplatenia a zo sumy 236,66 € od 07.08.2021 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.). Vyslovil, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 94 % (III.).
2.1 Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 647 € s 5% ročným úrokom z omeškania od 26.06.2020 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie od 21.06.2019 do 21.06.2021 vo výške 125,98 € (2,169 €/m2/rok x 29,04m2 x 2 roky), ktoré mal žalovaný získať užívaním pozemkov bez právneho titulu a titulom vydania odplaty za užívanie nehnuteľností nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalovaného za obdobie od 21.06.2018 do 21.06.2021 vo výške 521,02 € (2,169 €/m2/rok x 80,07m2 x 3 roky). 2.2. Skutkovým základom podanej žaloby bolo tvrdenie žalobkyne, že žalovaný bez právneho titulu užíva parcelu č. KN – E 324 nachádzajúcu sa v k. ú. B., Obec: B. - Kavečany, Okres: B. A., zapísanú na LV č. XXX o výmere 29,04 m2, ktorej je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 72/4032 k celku, a že zároveň, žalovaný nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu užíva aj parcelu č. KN-E 322 nachádzajúcu sa v k. ú. B., Obec: B. - B., Okres: Košice I, zapísanú na LV č. XXX o výmere 80,07 m2, ktorej je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 340/10080 k celku, to všetko bez toho, aby jej za to zaplatil odplatu. Znalec v odbore stavebníctvo, A. D. E., stanovil v znaleckom posudku č. 35/2019 ročné nájomné za pozemky vo výške 2,169 €/m2. Zároveň sa domáha zaplatenia úrokov z omeškania, nakoľko predžalobná výzva bola doručená žalovanému dňa 24.06.2020, na ktorú nereagoval. 2.3. Žalovaný tvrdil, že dané pozemky užíva titulom vecného bremena, ktoré mu vzniklo podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., a že nárok žalobkyne je premlčaný.
3.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území: B., okres: B. A., obec: Košice - Kavečany zapísaných na LV č. XXX, ako parcela registra „E“ č. 324 - trvalý trávnatý porast o výmere 1626 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 72/4032, t. j. 29,04 m2 a parcely registra „E“ č. 322 - orná pôda o výmere 2374 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 340/10080, t. j. 80,07 m2. Podielovým spoluvlastníkom parcely registra „E“ č. 322 je aj žalovaný v rozsahu 2701/10080. Nebolo tiež sporné, že obe tieto nehnuteľnosti užíva žalovaný, pretože sa na týchto pozemkoch nachádza areál Zoologickej záhrady Košice (ďalej aj „ZOO Košice“), ktorý je vo vlastníctve žalovaného. 3.2. Ako spornú posudzoval súd prvej inštancie otázku, či sa v danom prípade aplikuje zákon č. 66/2009 Z.z., resp. výnimka z jeho aplikácie s prihliadnutím na skutočnosť, či žalovaný, zriadením ZOO Košice, vykonával podnikateľskú činnosť na pozemkoch v (spolu)vlastníctve žalobkyne. 3.3. V tejto súvislosti súd prvej inštancie z Protokolu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky o výsledku kontroly hospodárenia s verejnými prostriedkami a nakladania s majetkom vo vybraných príspevkových organizáciách v zriaďovateľskej pôsobnosti miest - Zoologická záhrada Košice z novembra 2014 (č. l. 330 a nasl.) zistil, že po nadobudnutí platnosti zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách bola Zoologická záhrada Košice v roku 1997 znovu obnovená a znovu zriadená mestom na základe uznesenia mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 3 z 08.02.1991 bod C a v súlade s § 21 ods. 4 písm. b) a ods. 8 citovaného zákona, ako mestská príspevková organizácia. Zriaďovacia listina bola vydaná 8.7.1997 so spätnou platnosťou od 8.2.1991 a nahradila zriaďovaciu listinu z roku 1979. ZOO B. na základe zriaďovacej listiny a dodatkov k nej plnila v rámci svojej hlavnej činnosti v kontrolovanom období nasledovné úlohy: ochrana a rozvoj domácej a cudzokrajnej flóry a fauny, chov a rozmnožovanie zvierat, prijímanie zvierat ohrozených vyhynutím od občanov, spolupráca so štátnou ochranou prírody, zabezpečovanie expozícií a špecializovaných kultúrno - výchovných foriem o živote fauny, vydávanie informačných, náučných a propagačných materiálov, zabezpečovanie lektorských a iných služieb v súlade s poslaním ZOO, poskytovanie poradenstva, organizovanie samostatnej odbornej a záujmovej činnosti detí a mládeže, poskytovanie komplexných služieb v rámci rekreačno-oddychovej činnosti, zabezpečovanie komplexnej starostlivosti o zalesnenú účelovú plochu, vykonávanie zahraničnoobchodnej činnosti v súlade s právnymi predpismi, zabezpečovanie predprojektovej a projektovej dokumentácie, realizovanie prác vyplývajúcich z funkcie investora, vykonávanie stavebného dozoru a celej investičnej výstavby ZOO. Kontrola bola vykonaná za obdobie roku 2013. ZOO Košice na základe uznesenia, mestského zastupiteľstva č. 81 zo 17.05.1999 v znení neskorších dodatkov mala v kontrolovanom období schválené vykonávanie podnikateľskej činnosti v rozsahu: predaj rýchleho občerstvenia, sladkostí, slaného pečiva, mraziarenských a tabakových výrobkov, predaj upomienkových predmetov, suvenírov, pohľadníc, plagátov a iných tovarov, predaj zvierat a odchovu v ZOO, predaj maštaľnej mrvy a kompostu z vlastnej produkcie, ťažba a predaj drevenej hmoty, pohostinská činnosť- poskytovanie jedál a pohostenia vo vlastnom zariadení, reklamná činnosť, prenájom poľnohospodárskej techniky s obsluhujúcim personálom, prenájom dopravných zariadení na prepravu zvierat s obsluhujúcim personálom, organizovanie prímestských táborov, sprostredkovanie predaja, prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu, nepravidelná osobná cestná doprava vykonávaná cestnými osobnými vozidlami, ktoré majú okrem miesta pre vodiča najviac 8 miest na sedenie. Štatutárnym orgánom ZOO Košice je riaditeľ, ktorý je menovaný a odvolávaný z funkcie mestským zastupiteľstvom na návrh primátora mesta. ZOO Košice bola zriadená ako príspevková organizácia v priamom riadení Magistrátu Mesta Košice (ďalej len „MMK“). Výsledkami svojho hospodárenia je zapojená na rozpočet mesta. Hospodári samostatne a vo svojom mene neodbúda práva a zaväzuje sa. Hospodári s prostriedkami a dotáciami určenými n a výkon činnosti, účelovo viazanými a špecifikovanými v záväzných výstupoch MMK a s prostriedkami získanými z vlastnej činnosti. Pri svojom hospodárení sa riadi platnými právnymi predpismi o hospodárení príspevkových organizácii. 3.4. Z výpisu zo živnostenského registra č. 802 - 13204 súd zistil evidenciu subjektu Zoologická záhrada Košice, IČO: 00 083 089, so sídlom 04001 Košice - Kavečany, Ulica k Zoologickej záhrade 1 s uvedením predmetov podnikania ku dňu 1.7.2009: predaj na priamu konzumáciu nealkoholických a priemyselne vyrábaných mliečnych nápojov, koktailov, vína a destilátov, predaj na priamu konzumáciu zmrzliny, ak sa na jej prípravu použijú priemyselne vyrábané koncentráty a mrazené krémy, predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov a obvyklých príloh ako aj bezmäsitých jedál, ak na ich priamu konzumáciu nie je k dispozícii viac ako 8 miest, maloobchod v rozsahu voľných živností, reklamná činnosť, organizovanie náučných kurzov na relaxáciu a zvládnutie stresu, prenájom poľnohospodárskej techniky, prenájom dopravných zariadení na prepravu zvierat, vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti, od 1.3.2011 sprostredkovateľská činnosť v oblasti
obchodu, od 9.1.2013 prevádzkovanie zariadení slúžiacich na regeneráciu a rekondíciu a od 1.4.2023 prenájom nehnuteľností spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom. 3.5. Z výkazu ziskov a strát ZOO Košice za roky 2014 až 2023 vyplynul kladný výsledok hospodárenia v jednotlivých rokoch s vymedzením výnosu z hlavnej činnosti a výnosu z podnikania. 3.6. ZOO Košice ako prenajímateľ a rôzne tretie subjekty ako nájomcovia (č. l. 202 až 282, č. l. 399 až 422, č. l. 431 až 437, č. l. 458 až 492) uzavreli zmluvy o nájme nebytových priestorov (prípadne dodatky k už existujúcim zmluvám (rok 2009 a 2014 až 2024) a nájme vonkajších priestorov na sezónny stánkový (alebo bufetový) predaj, na predaj hračiek a suvenírov a pod., ktoré boli uzatvorené na dobu určitú a ich účelom bolo zabezpečenie rýchleho občerstvenia a upomienkových predmetov pre návštevníkov ZOO Košice, prevádzky HIPODROMU, verejných WC, tiež zmluvy týkajúce sa prevádzkovania predajných automatov (č. l. 363 až 367), zmluvy o dielo, zmluvy o nájme pozemkov, o podnájme pozemkov s jedným z mobilných operátorov na zabezpečenie elektronických a komunikačných služieb a s dodávateľom pitnej vody do areálu ZOO Košice za účelom výstavby a prevádzkovania čističky odpadových vôd a zmluvy o skladovaní hnuteľných vecí nájomcov stánkov a bufetov na dobu určitú (F. G. 438 a nasl.). Žalobkyňa tiež predložila kúpne zmluvy (č. l. 369 až 327) uzatvorené v období od roku 2014 do roku 2022 medzi ZOO Košice ako predávajúcim a rôznymi kupujúcimi, predmetom ktorých boli živé zvieratá. 3.7. Zo znaleckého posudku č. 35/2019 vyhotoveného znalcom A. D. E. súd zistil, že objednávateľ žiadal stanoviť všeobecnú hodnotu pozemkov a všeobecnú hodnotu nájmu za pozemky, parcela registra E, k. ú. B., Obec B. - B. nachádzajúce sa v areály, Okres Košice I, ZOO Košice - parcela č. 231 (LV č. XX), č. 216 (LV č. XXXX) a č. 215 (LV č. XXXX) pre účel súdneho konania. Všeobecnú ročnú hodnotu nájmu pozemkov za rok 2019 stanovil vo výške 2,169 eur/m2/rok. 3.8. Z predžalobnej výzvy z 24.6.2020 vyplýva, že žalobkyňa upozornila žalovaného na to, že pozemky - parcelu č. 324 užíva bez právneho dôvodu a parcelu č. 322 nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, za čo žiadala od žalovaného zaplatiť náhradu za obdobie od 24.6.2018 do 24.6.2020 (parcela č. 324) vo výške 121,46 € a za obdobie 24.6.2018 do 24.6.2020 (parcela č. 322) sumu v celkovej výške 520,56 €. Predžalobná výzva bola žalovanému doručená 24.6.2020.
4. Takto zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa ust. § 123, § 124 ods. 1, § 137 ods. 1, § 139 ods. 2,3, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 1 ods. 1 a 3 zákona č. 66/2009 Z.z., § 2 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len ObZ), § 4 ods. 3 písm. f/, h/, k/, § 8 ods. 4 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, na podklade ktorých dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby. Ustálil pritom, že žalovaný vo vzťahu k parcele č. KN-E 324 netvrdil a nepreukázal existenciu žiadneho právneho titulu, ktorý by ho oprávňoval k jej užívaniu formou zriadenia areálu ZOO Košice. Pokiaľ ide o parcelu č. KN – E 322 súd uviedol, že žalovaný ju užíva v celej výmere formou zriadenia ZOO Košice, i keď je len jej podielovým spoluvlastníkom.
5.1. Vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného súd prvej inštancie argumentoval, že v danej veci nebolo možné posúdiť užívanie pozemkov podľa zákona č. 66/2009 Z.z., pretože tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie pozemkov, ktoré sú zastavané stavbami, ktoré slúžia na podnikateľský účel, keďže ich usporiadanie nie je vo verejnom záujme. Z vykonaného dokazovania (zriaďovateľská listina, Organizačný poriadok, uznesenia Mestského národného výboru v Košiciach) mal súd preukázané, že ZOO Košice síce nebola prioritne zriadená ako podnikateľský subjekt, no neskôr jej činnosť smerovala aj k vykonávaniu podnikateľskej činnosti zameranej na rôzne oblasti. Ako to vyplynulo z výpisu zo živnostenského registra č. 802 – 13204, ZOO Košice vykonáva podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia od roku 2001, ktorú postupne rozširovala o ďalšie v rokoch 2008, 2009, 2011 a 2013. Podľa Protokolu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky o výsledku kontroly hospodárenia s verejnými prostriedkami a nakladania s majetkom vo vybraných príspevkových organizáciách v zriaďovateľskej pôsobnosti miest - ZOO Košice z novembra 2014, bola ZOO Košice zriadená žalovaným ako samostatná príspevková organizácia a mala schválené vykonávanie podnikateľskej činnosti vo vymedzenom rozsahu na základe uznesenia mestského zastupiteľstva č. 81 zo dňa 17.5.1999. Aj keď ZOO Košice ako príspevková organizácia dostáva každoročne od žalovaného ako zriaďovateľa príspevok na chod, nie sú s tým spojené žiadne osobitné pokyny. Samostatnosť pri výkone podnikateľskej činnosti nespochybňuje ani to, že rozsah činnosti bol určený zriaďovateľom, pretože nemá vplyv na prípadný vstup a správanie sa ZOO Košice vo vzťahoch s tretími subjektmi. Právna forma zriadenia ZOO Košice (t. j. forma príspevkovej organizácie) nebráni výkonu podnikateľskej činnosti, čo vyplýva z § 21, § 24 a § 28 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého musí príspevková
organizácia dosahovať vyrovnaný rozpočet. Z predložených zmlúv, ktoré uzatvárala ZOO Košice od roku 2009, je zrejmé, že ich uzatvárala ako samostatný subjekt vo svojom vlastnom mene: Zoologická záhrada Košice, Ulica k Zoologickej záhrade 1, 040 06 B.- B., IČO:00083089, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: H. XXXXXXXXXX. Nebolo žalovaným tvrdené, že by vstupovala do týchto zmluvných vzťahov na základe pokynu, či príkazu žalovaného alebo iného subjektu. ZOO B. funguje vo svojej podstate sezónne, čo súvisí s jej návštevnosťou, ktorá svoj vrchol dosahuje v letných mesiacoch a naopak na zimné mesiace pripadá z povahy jej fungovania nepochybne návštevnosť nižšia. Kritérium sústavnosti spĺňa podľa názoru súdu prvej inštancie aj sezónna činnosť, prípadne činnosť, ktorú podnikateľ na určitý čas preruší a znovu v nej pokračuje, pokiaľ úmyslom podnikateľa je vykonávať túto činnosť opakovane. Naopak požiadavka sústavnosti vylučuje z podnikateľskej činnosti takú činnosť, ktorá sa vykonáva náhodne, výnimočne, prípadne príležitostne, čo však nie je prípad ZOO Košice. Počas konania nevyplynula taká skutočnosť, ktorá by viedla k záveru, že ZOO Košice nekoná na vlastnú zodpovednosť. Povinnosť dosiahnuť vyrovnaný rozpočet vyplýva pre ZOO Košice zo zákona č. 523/2004 Z. z., čo však nemá vplyv na posúdenie toho, či vykonáva alebo nevykonáva podnikateľskú činnosť. Žalobkyňa predloženými listinnými dôkazmi preukázala, že ZOO Košice uzatvára nájomné zmluvy, kúpne zmluvy, spoplatňuje vstup do jej areálu a tiež do Dinoparku, z ktorých má príjem a majetkový prospech. Aj keď účel a charakter ZOO vymedzuje § 44 zákona č. 543/2002 Z. z., pre posúdenie otázky vzniku vecného bremena na sporných pozemkoch je potrebné vychádzať z § 1 ods. 3 zák. č. 66/2009 Z. z.. Žalovaný síce realizoval výstavbu ZOO Košice za účelom uspokojovania verejných potrieb, pričom jej základné poslanie sa týka ochrany druhov, budovania povedomia verejnosti o biodiverzite a vzdelávaní k ochrane prírody, avšak tieto verejné potreby zabezpečuje prostredníctvom ním zriadenej príspevkovej organizácie ako podnikateľa v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka. To, či stavby, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch, slúžia na podnikateľské účely, bolo preto potrebné posúdiť len z hľadiska § 2 Obchodného zákonníka, na ktoré ustanovenie citované znenie zákona odkazuje, a nie z hľadiska toho, aký účel a charakter ZOO Košice primárne sleduje a napĺňa. Súd uzavrel, že stavba - areál ZOO Košice ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. slúžila aj na podnikateľské účely, a preto nemožno na pozemky v areáli ZOO Košice aplikovať zákon č. 66/2009 Z. z.. K týmto pozemkom žalobkyne preto nevzniklo vecné bremeno v zmysle citovaného zákona v prospech žalovaného. 5.2. Súd prvej inštancie prisvedčil žalovaným vznesenej námietke premlčania na pojednávaní konanom 17.2.2026 týkajúcej sa nároku žalobkyne za obdobie od 21.6.2019 do 21.7.2019, pretože v tejto časti nebol podaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote. S poukazom na § 101 OZ súd považoval za premlčaný i nárok na odplatu za užívanie nehnuteľností žalovaným nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu (parcela č. 322) za obdobie od 21.6.2018 do 21.7.2018, keď v tejto časti nebola žaloba podaná v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začala plynúť dňom, keď si žalobkyňa mohla svoj nárok uplatniť po prvý krát, t. j. pre každý jeden deň užívania samostatne. 5.3. Pri určení výšky peňažného plnenia patriacemu žalobkyni súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 35/2019 vypracovaného znalcom A. D. E., ktorý výšku nájomného stanovil na 2,169 €/m2/rok, t. j. 0,18075 €/ m2/mesiac. Výška bezdôvodného obohatenia za obdobie od 22.7.2019 do 21.6.2021 - obdobie 23 mesiacov potom predstavuje 120,73 € (23 mesiacov x 0,18075 €/mesiac x 29,04 m2) a vydania aj odplaty za užívanie nehnuteľností žalovaným nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 22.7.2018 do 21.6.2021, teda za 35 mesiacov predstavuje 506,54 € (35 mesiacov x 0,18075 €/mesiac x 80,07 m2). Žalovaný iný znalecký posudok nepredložil a nenavrhoval za tým účelom ani iné dokazovanie, keďže samotnú výšku nájomného nenamietal. Súd zhrnul, že takto určená výška bezdôvodného obohatenia a náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu je primeraná, a preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 627,27 € a v prevyšujúcej časti zodpovedajúcej sume 19,73 € žalobu ako nedôvodnú pre vznesenú námietku premlčania zamietol. 5.4. Pretože žalovaný bol v omeškaní s plnením žalobkyni, súd priznal žalobkyni aj požadované úroky z omeškania vo výške 5 % ročne v zmysle § 517, § 563 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Žalovanému bola síce doručená predžalobná výzva 24.6.2020 a nasledujúci deň bol povinný plniť, a preto sa od 26.6.2020 dostal do omeškania, avšak len v časti sumy, na ktorú už žalobkyňa v čase doručenia výzvy mala nárok, teda z obdobia od 22.7.2018 a 22.7.2019 do 24.6.2020 do 24.6.2020, t. j. ktorá už bola v čase doručenia výzvy splatná a nie sumy, ktorá sa stala splatnou až po doručení tejto výzvy, teda v budúcnosti. Ohľadne nárokov, ktoré sa stali splatnými po 24.6.2020 do 21.6.2021, predstavovala výzvu na plnenie až žaloba doručená žalovanému 5.8.2021, t. j. žalovaný bol povinný plniť dňom nasledujúcim po jej doručení a pretože neplnil, do omeškania sa dostal 7.8.2021. Žalobkyni preto patria úroky z omeškania zo sumy 390,61 € od 26.6.2020 do zaplatenia a zo sumy 236,66 € od 7.8.2021 do zaplatenia. Z uvedených dôvodov súd zamietol žalobu i v časti úrokov z omeškania požadovaných od 26.6.2020 do 6.8.2021.
5.5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 os. 2 CSP. Žalobkyňa bola úspešná v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, t. j. 97 % a úspech žalovaného zodpovedá zamietnutiu žaloby v časti istiny, t. j. 3%. Pretože súd nezistil žiaden dôvod pre prípadnú aplikáciu § 257 CSP, priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 94%.
6.1. Proti výrokom I. a III. rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol, aby ho odvolací súd v napadnutých častiach zmenil tak, že žalobu zamietne aj vo vyhovujúcej časti. 6.2. Namietal proti názoru súdu prvej inštancie, že sporné pozemky v rozhodnom období slúžili na podnikateľské účely. Má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku, či sú pri ZOO Košice kumulatívne naplnené všetky znaky podnikania, a teda, či slúži na podnikateľské účely. Vyjadril presvedčenie, že na to, aby sa mohlo s určitosťou uzavrieť, že určitý subjekt podniká, musia byť naplnené aj materiálne znaky podnikania (§ 2 ods. 2 Obch. zák.). Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ZOO Košice pri svojej činnosti koná samostatne a dosahuje zisk. Ozrejmil, že táto inštitúcia nevykonáva činnosť samostatne v zmysle podnikateľskej autonómie, keďže je viazaná zriaďovacou listinou a rozhodnutiami svojho zriaďovateľa – žalovaného. Jej hospodárenie podlieha prísnej kontrole a schvaľovaniu, pričom nenesie bežné podnikateľské riziko, ani nemá právomoc voľne rozhodovať o rozsahu a charaktere svojej činnosti. Z uznesenia pléna MsNV v Košiciach č. 44 zo dňa 27.02.1979 jednoznačne vyplynul zámer žalovaného zriadiť príspevkovú organizáciu ZOO Košice ako špecializované kultúrnovýchovné zariadenie s účinnosťou od 1.4.1979. Z tohto jednoznačne vyplýva zámer žalovaného, aby ZOO záhrada plnila svoj verejnoprospešný účel vymedzený v zákone č. 543/2002 Z.z.. Ak by zámerom žalovaného bol výkon podnikateľskej činnosti ZOO Košice, v zmysle ako ho chápe Obchodný zákonník, nič mu nebránilo založiť obchodnú spoločnosť s jeho 100% majetkovou účasťou. ZOO Košice si nemôže samostatne zvoliť predmet svojho podnikania, ale je odkázaná na to, aký predmet podnikania jej schváli jej zriaďovateľ. Skutočnosť, že ZOO Košice uzatvárala zmluvy s tretími osobami ako zmluvná strana, t.j. pod vlastným obchodným menom, nie je naplnením podmienky samostatnosti podnikania, ale podmienky vykonávania podnikania vo vlastnom mene. Má za to, že účelom činnosti ZOO nie je dosahovanie zisku, ale zabezpečovanie verejnoprospešných služieb v oblasti ochrany prírody, vzdelávania a trávenia voľného času verejnosťou. Skutočnosť, že ZOO Košice vyberá vstupné alebo uzatvára zmluvy s tretími osobami, nemení charakter jej činnosti, pokiaľ tieto aktivity slúžia len na čiastočné krytie prevádzkových nákladov a nie na tvorbu zisku ako cieľa. Navyše, podľa § 20 ods. 1 zák. č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, príspevková organizácia môže použiť príjmy z doplnkových činností výhradne na zabezpečenie vlastnej prevádzky alebo na činnosti uvedené v zriaďovacej listine. Nie je oprávnená voľne nakladať so ziskom, čo vylučuje podnikateľský motív ako definičný znak podnikania. ZOO ako príspevková organizácia nemôže zisk použiť podľa vlastného uváženia ako súkromný podnikateľ, ale musí každý prebytok použiť len na účely, ktoré jej schváli zriaďovateľ. Rozpočtové pravidlá nepočítajú s cieľom generovať zisk, ale zabezpečiť vyrovnané financovanie. Vedľajší zisk je tak len vedľajším dôsledkom efektívneho hospodárenia, nie cieľom činnosti. Zdôraznil aj povahu a účel zmlúv tvoriacich obsah spisu, ktoré ZOO uzavrela s tretími osobami v roku 2009, z ktorých vyplýva, že slúžia výlučne na zabezpečenie hlavnej činnosti organizácie, ktorou je plnenie verejnoprospešnej funkcie. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Mestského súdu Košice sp. zn. 75C/22/2024 a na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 19.11.2024 sp. zn. 9Co/229/2023 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 28.2.2025 sp. zn. 2Co/186/2023. 6.3. Vychádzajúc z týchto úvah zhrnul, že keďže sporné pozemky neslúžili na podnikateľské účely, ako vlastníkovi inžinierskej stavby (ZOO Košice) mu podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., vzniklo k pozemkom zákonné právo zodpovedajúce vecnému bremenu od 1.7.2009, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku, pričom žalobkyňa je ako jeho podielová spoluvlastníčka povinná strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav.
7.1 Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v celom rozsahu rozporovala podané odvolanie. Namietala, že žalovaný sa v ňom opiera o argumentáciu, ktorú vôbec nepoužil v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a že ide o novoty, ktoré nemožno použiť v odvolacom konaní. V tejto súvislosti poukázala na to, že žalovaný v priebehu konania vôbec nereagoval na jej tvrdenie o nemožnosti aplikácie zákona č. 66/2009 Z.z., preto je potrebné považovať ho za nesporné. Uviedla, že v konaní nebolo tvrdené, ani preukázané, že by ZOO Košice pri výkone podnikateľskej činnosti nekonala samostatne. Žalovaný až prvýkrát v odvolaní uvádza, že nie je naplnený znak samostatnosti podnikania ZOO Košice. Pokiaľ žalovaný v tomto kontexte argumentuje úvahou, že ZOO Košice si nemôže samostatne zvoliť predmet podnikania, ale je odkázaná na to, aký predmet podnikania jej schváli žalovaný, ozrejmila, že
ani spoločnosť s ručením obmedzeným si nemôže samostatne zvoliť predmet podnikania, ale rozhodujú o tom jej spoločníci na valnom zhromaždení. Má za to, že v priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že stavba ZOO Košice je využívaná na podnikateľské účely nie len samotnou ZOO Košice, ale aj ďalšími podnikateľmi. Využívanie stavby na podnikateľské účely je pritom právnou skutočnosťou vždy spôsobujúcou nemožnosť aplikácie zák. č. 66/2009 Z.z.. Tento zákon pritom nerozlišuje, či stavba slúži výlučne, či prevažne na podnikateľské účely. Zhrnula, že všetky stavby, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, boli zriadené a slúžili potrebám celej alebo obecnej spoločnosti, t.j. verejnému záujmu, no tie, ktoré sa využívajú aj na podnikanie, za účelom dosiahnutia nejakého zisku, zákonodarca vyňal z pôsobnosti zákona č. 66/2009 Z.z.. 7.2 Pokiaľ žalovaný poukázal na neprávoplatný rozsudok Mestského súdu Košice z 16.04.2025 sp. zn. 75C/22/2024 uviedla, že voči nemu bolo podané odvolanie. Súd v danom konaní žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol posúdiac skutkový stav podľa zákona 66/2009 Z.z., a to napriek tomu, že na pozemky, ktoré sú predmetom konania sa vecné bremeno nevzťahuje. Súd sa vôbec nezoberal skutočnosťou, že v areáli ZOO Košice vykonávali podnikateľskú činnosť okrem zoologickej záhrady aj rôzne ďalšie súkromné podnikateľské subjekty, ktorým to zoologická záhrada umožnila. Žalovaný práve z tohto rozhodnutia prebral argumentáciu, že u ZOO Košice ako mestskej príspevkovej organizácie je síce naplnený formálny znak podnikania, avšak absentujú ďalšie rozhodujúce materiálne znaky, a to samostatnosť a účel dosiahnutia zisku. Súd pritom na podporu svojho právneho názoru neuviedol, z akých teoretických záverov vychádzal, ani to, akú odbornú literatúru, právne predpisy a judikatúru použil. Z vykonaného dokazovania bolo nespochybniteľné, že ZOO Košice je podnikateľom zapísaným v živnostenskom registri a vykonáva podnikateľskú činnosť, čo nebolo ani medzi stranami sporné. Proti argumentácii o členení na formálne podnikanie a materiálne podnikanie žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií a Ústavného súdu SR, kde judikatúra jednoznačne výkon podnikateľskej činnosti viaže na zápis v živnostenskom registri, aj keď reálne subjekt nemusel vykonávať podnikateľskú činnosť (I.ÚS 382/2010, III.ÚS 137/2012, II.ÚS 789/2016, PL.ÚS 1/2017), teda ak subjekt je zapísaný v živnostenskom registri, je podnikateľom a vykonáva podnikateľskú činnosť, podniká. ZOO Košice pritom na rozdiel od prípadov, ktoré riešil ÚS SR aj reálne podniká práve v areáli ZOO, teda na pozemkoch, ktoré sú predmetom konania. 7.3. Pokiaľ žalovaný namietal, že ZOO Košice nevykonáva svoju činnosť samostatne, a za účelom dosahovania zisku zdôraznila, že ak by tomu tak bolo, nemohla by byť ani zapísaná v živnostenskom registri. Ozrejmila, že samostatnosť pri výkone podnikateľskej činnosti znamená, že podnikateľ sám rozhoduje o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti a nie je podriadený inému subjektu, ktorého príkazy by musel plniť. Zo žiadnej z predložených zmlúv nevyplynulo, že by do nej ZOO Košice vstupovalo na základe pokynu, či príkazu iného subjektu. Ako je to zrejmé z § 28 zák. č. 523/2004 Z.z., zoologická záhrada dokonca musí z podnikateľskej činnosti dosahovať zisk, inak by túto činnosť musela ukončiť. Poukázala na výpoveď samotného riaditeľa ZOO Košice, D. I. B., že podnikateľskú činnosť majú schválenú ako doplnkové služby za účelom zvýšenia finančného príjmu organizácie. V priebehu konania preukázala, že ZOO Košice uzatvárala zmluvy s 3. osobami odplatne. Zároveň poukázala na § 21 zákona č. 523/2004 Z.z., v zmysle ktorého príspevková organizácia hospodári samostatne, pričom zdôraznila, že definičným znakom podnikania nie je voľné nakladanie so ziskom. Ak J. B. ako príspevková organizácia má zisk z podnikania využiť ako doplnkový zdroj na zabezpečenie prevádzky, ďalšieho rozvoja a skvalitňovania činnosti, neznamená to, že nepodniká. Pritom aj súkromná s.r.o. taktiež naloží so ziskom iba tak ako o tom rozhodnú spoločníci, teda zakladatelia a nie samotná s.r.o.. Ani to, že ZOO Košice vznikla za účelom plnenia úloh na úseku ochrany prírody, rozvoja fauny a flóry nebráni tomu, aby bola podnikateľom v zmysle § 2 Obch. zákonníka. Žalobkyňa tiež poukázala na to, že činnosť zoologickej záhrady nie je obsiahnutá v ust. § 3 živnostenského zákona, ktorý obsahuje negatívne vymedzenie toho, čo nie je živnosťou. Vo vzťahu k námietkam o vyhodnocovaní akéhosi pomeru medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou ZOO Košice žalobkyňa zdôraznila, že Obchodný zákonník neobsahuje definíciu polovičného, tretinového alebo štvrtinového podnikania. Ak by aj ZOO Košice nebola zriadená ako podnikateľský subjekt, neskôr v roku 1999 sa ním stala, pretože činnosť, ktorú vykonáva od istého momentu smeruje aj k vykonávaniu takej podnikateľskej činnosti, ktorá nie je nevyhnutná na plnenie jej ďalších úloh predpokladaných napríklad aj v ust. § 44 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z.. ZOO Košice teda okrem hlavnej činnosti vykonáva aj podnikateľskú činnosť a je platcom DPH od roku 2009. 7.4. Podľa žalobkyne súd správne posúdil podnikanie v areáli zoologickej záhrady, pričom zhrnula, že predmet podnikania predaj kokteilov, vína, destilátov, či zmrzliny nemá žiaden súvis s ochranou druhov a biodiverzitou rovnako ako predaj mäsových a bezmäsitých jedál na ich priamu konzumáciu ani maloobchod, nájom nebytových priestorov a pozemkov (vo vlastníctve tretích osôb) reklamná
a sprostredkovateľská činnosť nie sú nevyhnutné pre zabezpečenie základného postavenia ZOO. Tiež predmet podnikania prenájom poľnohospodárskej techniky a prenájom dopravných zariadení na prepravu zvierat nie je nevyhnutný pre ochranu druhov, budovanie povedomia verejnosti o biodiverzite, vzdelávanie k ochrane prírody. Podnikateľská činnosť nie je nevyhnutná pre zabezpečenie základného poslania zoologickej záhrady, pričom v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobkyňa poukázala aj na podnikanie ďalších subjektov v zoologickej záhrade, ktorým to ZOO umožňuje. Uvedené osoby vykonávali podnikateľskú činnosť ako súkromné osoby bez akéhokoľvek verejného záujmu, pričom ide o rýdzich podnikateľov nepochybne spĺňajúcich všetky materiálne a formálne znaky podnikania. 7.5. Ozrejmila, že Mestský súd v Košiciach v obdobných konaniach opakovane vyhovel v celom rozsahu žalobe iných podielových spoluvlastníkov. 7.6. Vyjadrila názor, že zákon 66/2009 Z.z. nemožno aplikovať v konaní aj preto, že podmienka povolenia stavby podľa platných právnych predpisov je vyžadovaná priamo zákonom, a ak stavba nie je povolená, tak ako v danej veci ZOO Košice, zákonné vecné bremeno nevzniklo. Žalovaný v priebehu konania nepredložil stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie týkajúce sa zoologickej záhrady, teda dôkaz o tom, že by ZOO Košice bola stavba povolená v súlade s platnými právnymi predpismi. Všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré žalovaný poukazuje, vyžadujú pre vznik vecného bremena povolenie stavby, teda aspoň existenciu stavebného povolenia. 7.7. Zákon č. 66/20099 Z.z. nemožno aplikovať ani preto, že žalovaný ako podielový spoluvlastník parciel nemôže byť zároveň aj oprávneným z vecného bremena na týchto parcelách. Krajský súd sa už vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal nemožnosťou existencie vecného bremena na parcele, ktorej podielovým spoluvlastníkom je aj mesto Košice a v tomto smere poukázal na rozhodnutie 9Co/112/2022. 7.8. Poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/110/2025, 6Co/121/2025, 6Co/36/2025, v ktorých bolo konštatované, že ZOO Košice vykonáva podnikateľskú činnosť. Okrem toho, Ústavný súd Slovenskej republiky prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť, kde vo vzťahu k posudzovaniu otázky priznania jednorazovej odplaty za vecné bremeno, ktorá je premlčaná, ústavný súd vzhliadol dôvod na prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít o jednorazovej odplate (III. ÚS 360/2025-62 a aj II. ÚS 402/2025, II. ÚS 369/2025) mal za to, že môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Do pozornosti dal i nález Ústavného súdu SR z 24.9.2025 sp. zn. II.ÚS 369/20025, v ktorom ústavný súd konštatoval porušenie základných práv vlastníkov pozemkov rozhodnutím o jednorazovej odplate za vecné bremeno, pričom aj Najvyšší súd SR rozhoduje podľa tohto nálezu. 7.9. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.6.2026 o 9.35 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 22.6.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.
11. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, keďže proti tomuto výroku rozsudku žalobkyňa ako oprávnená osoba odvolanie nepodala, a tak rozsudok nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.
12. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 627,27 € s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.
13. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, t. j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).
14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
15. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
16. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
18. Z odôvodnenia napadnutých výrokov rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalovaného.
19. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutých výrokov rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:
20. Predmetom konania v danej veci je nárok žalobkyne na náhradu za nadužívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovaným, ktoré sa týka nehnuteľnosti parc. reg. E č. 322 zapísanej na LV č. XXX k.ú. B. a za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovaným bez právneho titulu, ktoré sa týka nehnuteľnosti parc. reg. E č. 324 zapísanej na LV č. XXX k.ú. B.. Nehnuteľnosti, ktorých sa užívanie týka, sa nachádzajú v areáli ZOO Košice.
21. Podstatou odvolacích námietok žalovaného je tvrdenie, že v predmetnom spore bolo potrebné aplikovať zák. č. 66/2009 Z.z., nakoľko v jeho prospech účinnosťou daného zákona vzniklo k užívaným pozemkom zákonné vecné bremeno, pričom finančná náhrada za zriadené zákonné bremeno je premlčaná. Nesúhlasí preto s názorom súdu prvej inštancie, že ZOO Košice podniká, a preto sa na prejednávaný prípad nemôže aplikovať režim zákona č. 66/2009 Z.z..
22. Aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. a posudzovanie žalobou uplatneného nároku ako náhrady za zákonné vecné bremeno na pozemky nachádzajúce sa v areáli ZOO, by vylučovalo ust. § 1 ods. 3 zákona č. 66/2009 Z.z., v zmysle ktorého sa tento zákon nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely (odkaz na § 2 Obchodného zákonníka).
23. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, či ZOO Košice ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. (t.j. k 01.07.2009) slúžila na podnikanie, pričom dospel k záveru, že ZOO Košice ku dňu 01.07.2009 spĺňala všetky znaky podnikateľskej činnosti.
24. S vyššie uvedeným záverom, v zmysle ktorého ZOO Košice slúžila na podnikanie, sa vec prejednávajúci senát stotožnil z nasledujúcich dôvodov:
25. Podľa ust. § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.
26. Podnikateľom je osoba zapísaná v obchodnom registri (právnické osoby a fyzické osoby), osoba ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, alebo iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, prípadne fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 2 Obchodného zákonníka).
27. Ako vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia, vymedzenie pojmu podnikanie úzko súvisí s pojmom podnikateľ, lebo podnikanie je definované ako činnosť vykonávaná podnikateľom. Znamená to, že podnikateľskú činnosť, t.j. podnikať môže len podnikateľ v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, teda ten, kto je na to oprávnený.
28. Podnikaním je podľa Obchodného zákonníka len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a zároveň kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré požaduje zákon, teda tie, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Sú to: samostatnosť, sústavnosť, uskutočňovanie vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku.
29. Súd prvej inštancie dôsledne skúmal jednotlivé znaky charakterizujúce podnikanie, a to vo všeobecnosti, ako aj aplikujúc ich na prejednávaný spor, pričom dospel k správnemu záveru, že Zoologická záhrada ku dňu 01.07.2009 spĺňala všetky znaky podnikateľskej činnosti. V prvom rade ide o podnikateľa, ktorý podniká na základe živnostenského oprávnenia, má pridelené identifikačné číslo ako aj daňové identifikačné číslo, keďže je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Podniká samostatne pod svojím obchodným menom (uzatvára zmluvy samostatne bez súhlasu mesta), vykonáva činnosť v sezónnom období, čo spĺňa znak sústavnosti (nemusí ísť o nepretržitú činnosť), podniká na vlastnú zodpovednosť (zodpovedá za svoje podnikanie). Zároveň J. B. dosahovala majetkový prospech zo vstupného, z prenájmu stánkov, pozemkov a predaja zvierat, maštaľnej hmoty, lúčneho sena a pod..
30. Odvolací súd nepopiera, že mesto Košice realizovalo výstavbu ZOO Košice za účelom uspokojovania verejných potrieb, a nepopiera ani jej základné poslanie týkajúce sa ochrany druhov, budovania povedomia verejnosti o biodiverzite a vzdelávaní k ochrane prírody, avšak tieto potreby sa následne zabezpečovali prostredníctvom ním zriadenej príspevkovej organizácie ako podnikateľa v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. b/ Obchodného zákonníka, ktorému Zmluvou o výkone správy zo dňa 22.12.2008 zverilo celý objekt ZOO Košice.
31. Z hľadiska posúdenia, či k pozemkom v areáli ZOO Košice vzniklo vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., je rozhodujúce, či stavba slúžila na podnikanie v čase nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. 01.07.2009, keďže k vzniku vecného bremena došlo týmto dňom v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok.
32. Bez právneho významu je preto argumentácia žalovaného, že je potrebné vziať na zreteľ to, kedy a za akým účelom bola ZOO Košice v minulosti zriadená. Účel a charakter ZOO vymedzuje síce zák. č. 543/2002 Z.z. v ust. § 44 tak ako to uviedol odvolateľ, avšak pre posúdenie otázky vzniku vecného bremena na sporných pozemkoch je potrebné vychádzať z ust. § 1 ods. 3 zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý definuje, na usporiadanie ktorých vlastníckych vzťahov sa tento zákon nevzťahuje a to tak, že tento zákon sa nevzťahuje na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré slúžia na podnikateľské účely. To, či stavby, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch ohľadne ktorých ne/vzniklo zákonné vecné bremeno, slúžia na podnikateľské účely, bolo preto potrebné posúdiť z hľadiska ust. § 2 Obchodného zákonníka, na ktoré ustanovenie citované znenie zákona odkazuje, a nie z hľadiska toho, aký účel a charakter ZOO napĺňa.
33. Odvolateľ poukázal na to, že z výpisu z registra organizácii Štatistického úradu SR vyplýva, že ZOO Košice vznikla 01.01.1980, má postavenie príspevkovej organizácie s hlavným predmetom činnosti botanických a zoologických záhrad a prírodných rezervácií, je vlastníctvom územnej samosprávy.
34. Odvolací súd konštatuje, že právna forma zriadenia subjektu (t.j. forma príspevkovej organizácie) nebráni tomuto subjektu výkon podnikateľskej činnosti, naopak zo žalovaným citovaných ustanovení § 21, § 24 a § 28 zák. č. 523/2004 Z.z. vyplýva, že príspevková organizácia môže so súhlasom zriaďovateľa vykonávať podnikateľskú činnosť.
35. Odvolací súd poukazuje na to, že ZOO Košice je zapísaná aj v živnostenskom registri (č. 802-13204 Okresného úradu Košice), teda vykonáva podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia od roku 2001 ako podnikateľ v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. b/ Obchodného zákonníka, teda ku dňu účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. toto živnostenské oprávnenie existovalo a trvalo.
36. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne, ktorá proti argumentácii odvolateľa (a súdu v rozhodnutí 75C/22/2024) o členení na formálne podnikanie a materiálne podnikanie poukázala na rozhodovaciu prax Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií a Ústavného súdu SR, kde judikatúra jednoznačne výkon podnikateľskej činnosti viaže na zápis v živnostenskom registri, aj keď reálne subjekt nemusel vykonávať podnikateľskú činnosť (I.ÚS 382/2010, III.ÚS 137/2012, II.ÚS 789/2016, PL.ÚS 1/2017), teda ak subjekt je zapísaný v živnostenskom registri je podnikateľom a vykonáva podnikateľskú činnosť, podniká. Možno súhlasiť aj s jej poukazom na to, že ZOO Košice na rozdiel od iných prípadov aj reálne podniká, vykonáva podnikateľskú činnosť práve v areáli ZOO (na pozemkoch, ktoré sú predmetom konania) za účelom dosahovania zisku a úvahou, že ak by ZOO Košice nevykonávala činnosť samostatne za účelom dosahovania zisku, resp. ak by nenapĺňala znaky podnikania, tak by ani nemohla byť zapísaná v živnostenskom registri.
37. Vymedzenie podnikateľskej činnosti nie je v rozpore s účelom jej zriadenia, naopak dopĺňa ho, avšak zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje podmienku, že podnikateľská činnosť sa musí vzťahovať na hlavný predmet podnikania. Rozhodné je iba zistenie, či subjekt, ktorý využíva stavby postavené na cudzích pozemkoch, ku dňu účinnosti zákona vykonáva podnikateľskú činnosť. Nemožno preto súhlasiť s úvahou odvolateľa, že je relevantným pomer medzi hlavnou a podnikateľskou činnosťou ZOO Košice (či primárny verejnoprospešný účel a cieľ ZOO Košice prevyšuje nad podnikateľským účelom, ktorý je len doplnkovou činnosťou k zabezpečeniu hlavnej verejnoprospešnej činnosti).
38. V prejednávanom spore odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že ZOO Košice k 01.07.2009 spĺňala všetky znaky podnikateľskej činnosti, preto v prejednávanom spore nebolo možné aplikovať ustanovenia zák. č. 66/2009 Z.z., vychádzajúc z ust. § 1 ods. 3 cit. zákona.
39. Ako nenáležitú považuje odvolací súd argumentáciu odvolateľa týkajúcu sa toho, či ZOO Košice vykonáva alebo nevykonáva podnikateľskú činnosť, odkazom na odôvodnenie rozhodnutia Mestského súdu Košice sp. zn. 75C/22/2024 zo dňa 16.04.2025. Uvedené rozhodnutie nie je právoplatné, bolo proti nemu podané odvolanie, a preto ne/správnosť jeho záverov bude predmetom odvolacieho prieskumu v konaní sp. zn. 8Co/109/2025. Aj keby bolo uvedené rozhodnutie právoplatné, nepredstavuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít, ktoré by bolo súčasťou ich ustálenej rozhodovacej praxe, a preto ho nemožno považovať za smerodajné.
40. Nakoľko sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, či ZOO Košice ne/bola povolenou stavbou, odvolací súd k tejto otázke nezaujal svoj postoj.
41. Keďže zo strany odvolateľa neboli vznesené osobitné námietky týkajúce sa výšky náhrady, odvolací súd v krátkosti uvádza, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustáleniu výšky náhrady, a odkazuje na ne.
42. Pokiaľ žalovaný poukázal na skutočnosť, že ZOO Košice nekoná samostatne a ani za účelom dosahovania zisku, odvolací súd súhlasí so žalobkyňou, že ide o prostriedok procesného útoku, ktorý nebol uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd skúmal, či je možné na takýto prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní prihliadnuť.
43. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP).
44. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP).
45. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcov alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 CSP).
46. Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, novoty v odvolacom konaní sú prípustné iba za podmienok ustanovených vyššie citovaným § 366 CSP.
47. Ustanovenie § 366 CSP má základ v koncentrácii konania podľa § 153 a 154 CSP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú strany povinné uplatniť včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP.
48. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len za splnenia podmienok uvedených v § 366 CSP.
49. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní.
50. Žalovaný prvýkrát argumentoval tým, že ZOO Košice nekoná samostatne a ani za účelom dosahovania zisku až v odvolaní, pričom nepreukázal, že by tento prostriedok procesného útoku nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie a nejde ani o iný z prípadov uvedených v ust. § 366 pod písm. a/ až c/ CSP.
51. Z vyššie uvedených dôvodov na tento nový prostriedok procesného útoku v odvolacom konaní nebolo možné prihliadnuť.
52. K argumentácii odvolateľa, že súd mal nárok posúdiť podľa ustanovení zák. č. 66/2009 Z.z., pričom vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu náhrada za zriadenie vecného bremena má charakter jednorazovej odplaty a premlčuje sa v trojročnej premlčacej lehote, pričom náhrada patrí tomu, kto bol ku dňu účinnosti zákona evidovaným vlastníkom odvolací súd obiter dictum poznamenáva, že aj keby bol nárok žalobkyne posúdený ako náhrada za zriadené vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z., patrila by žalobkyni finančná náhrada za vecné bremeno.
53. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že bolo prijaté uznesenie pléna ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 12/2025 zo dňa 28.05.2025, ktorým síce bol odmietnutý návrh na vyslovenie nesúladu § 2 a § 4 zák. 66/2009 Z.z. s ústavou z dôvodu absencie ústavnoprávnej argumentácie, avšak v bode 24 ústavný súd uviedol: Navrhovateľ vyslovil názor, že považuje za nespravodlivé, ak by žalobcovi nebola priznaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva len z dôvodu, že by pri zákonnom vecnom bremene bola náhrada jednorazovej povahy. Podľa ústavného súdu nemôže byť dôvodom na podanie návrhu na nesúlad právnych predpisov nesúhlas navrhovateľa (v pozícii konajúceho súdu) so spôsobom interpretácie dotknutých právnych noriem inými súdmi, hoci aj v rozhodnutiach s precedentným dopadom na posudzovaný spor (čl. 2 ods. 2 základných princípov CSP). Ani ustálená súdna prax nie je nemenná a odklon od nej je možný (s povinnosťou dôkladného a presvedčivého odôvodnenia, § 220 ods. 3 CSP). Evolutívny vývoj judikatúry nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti (podobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory z 20. októbra 2011, K. H. a L. H. v. Turecko, č. XXXXX/XX, ods. 58) a môže byť odôvodnený aj zmenou sociálnych alebo ekonomických pomerov alebo inými okolnosťami, ktoré môžu ospravedlniť rozdielny prístup k spôsobu vyvažovania
dotknutých práv účastníkov právneho vzťahu. V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom, ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie.
54. Z vyššie uvedených názorov pléna vychádza rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24. septembra 2025. V uvedenom náleze ústavný súd uvádza nasledovné: 14. Vlastníci dotknutí zákonnými (normatívnymi) obmedzeniami nesmú byť nútení znášať neprimerané bremeno vo verejnom záujme, a preto priznanie náhrady v samostatnom konaní musí zabezpečiť, že nie je ochrana ich práv iluzórnou a v neprimeranom nepomere k ochrane verejného záujmu, teda je podmienkou a predpokladom nastolenia spravodlivej rovnováhy. 15. Sťažovatelia nie sú prví, ktorí namietajú nespravodlivosť výkladu zákona č. 66/2009 Z.z. zo strany všeobecných súdov, ktorá má byť spôsobená nesprávnym uchopením (a pochopením) zmyslu a účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona. Sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie má v tomto prípade celkom zrejmý ústavnoprávny rozmer a otázka, či je výklad všeobecných súdov ústavne konformným výkladom, je otázkou, ktorej zodpovedanie je zásadné nielen pre sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému konaniu, ale aj pre iných vlastníkov pozemkov, ktorí sú týmto vecným bremenom obmedzovaní na vlastníckom práve. 16.V spore, z ktorého vyšiel prejednávaný návrh, môže byť okolnosťou odôvodňujúcou prekonanie skoršej judikatúry najvyšších súdnych autorít fakt, že ani po takmer 16 rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. nebol dosiahnutý jeho účel. Tým bolo prioritne definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a obcou, resp. vyšším územným celkom ako vlastníkom delimitovanej stavby, a to zákonom predpokladanými nástrojmi (§ 2 ods. 1 a 2 zákona), a nie ďalšie fakticky časovo neurčité (do vykonania pozemkových úprav) zakonzervovanie stavu núteného obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez náležitej kompenzácie. 17. Právny stav nastolený doterajšou judikatúrou a výkladom dotknutých právnych noriem nie je naďalej ústavne udržateľný. Sťažovatelia ako vlastníci pozemkov nedisponujú žiadnym z oprávnení vlastníka (nuda proprietas), ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva v dôsledku dotknutej právnej úpravy a jej konštantného výkladu všeobecnými súdmi o nároku len na jednorazovú odmenu (navyše premlčateľnú v kontraste s nepremlčateľným vlastníckym právom), ktorú nemožno považovať za primeranú pre časové obdobie obmedzenia 16 rokov, za ktoré malo dôjsť k vysporiadaniu práv zmluvne. Bremeno kladené na vlastníkov z dôvodu verejného záujmu je tak neprimerané a nezodpovedá požiadavkám proporcionality. Jediným dôvodom hraničnej ústavnej akceptovateľnosti dosiaľ bola dočasnosť tohto riešenia, ktorá však nevyvíjala tlak na mestá a obce pristúpiť k zmluvnému riešeniu nežiaduceho stavu. Len opakovaná náhrada blížiaca sa k trhovej hodnote môže predstavovať nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi potrebami verejného záujmu a vlastníckym právom sťažovateľov, teda viesť k ústavne aprobovateľnému stavu v právnom štáte. 18. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že súdy vo veci sťažovateľov nemohli porušiť ich právo na súdnu ochranu, keď pri rozhodovaní vychádzali z (už) ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. Bolo by možné uznať, že nemôže ísť o rozhodnutie zjavne nesprávne. Súdy sú však vždy povinné zvažovať, či je ustálená rozhodovacia prax, ktorú zvažujú v okolnostiach konkrétnej veci aplikovať, na vec priliehavá, teda či sú okolnosti natoľko podobné, že umožňujú vo veci urobiť rovnaký právny záver. V tomto prípade išlo o aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. - o prípad nie ojedinelý, ktorý na prvý pohľad takú možnosť ponúka. Napriek tomu tu je okolnosť, ktorá prípad robí odlišným od tých predchádzajúcich, a tou okolnosťou je čas. Túto okolnosť zdôrazňovali sťažovatelia vo svojich podaniach, keď opakovane poukazovali na to, že ak aj rozhodovacia prax dávala zmysel po prijatí zákona č. 66/2009 Z.z., nedáva zmysel teraz, resp. aplikáciu takejto rozhodovacej praxe viac nemožno považovať za spravodlivú. Odvolací súd mal na túto argumentáciu reflektovať a vo svojom rozhodnutí sa o to viac mal sústrediť na to, či je odkaz na rozhodnutia najvyššieho súdu stále aktuálny. Neprihliadnutie na túto argumentáciu, a tým aj na účel samotného zákona č. 66/2009 Z.z. spôsobilo, že aj aplikovaním ustálenej rozhodovacej praxe mohlo dôjsť (a aj došlo) k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).
55. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania. Rozhodnutie je konzistentné
aj s inými rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/110/2025, 6Co/121/2025, 2Co/129/2025).
56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalovaný neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej žalobkyni. Vzhľadom k tomu, že ani odvolací súd nezistil dôvody pre aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia § 257 CSP, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
57. Napokon odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie na to, že podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra právny zástupca žalobcu už nesídli v B. K. M. N. XX, ako súd prvej inštancie nesprávne uviedol v záhlaví napadnutého rozsudku, ale v Košiciach na ulici Kováčska 28. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie bezodkladne opraviť zrejmú nesprávnosť v hlavičke písomného vyhotovenia rozsudku.
58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( § 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).