Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoCsp-23-2025.pdf
PDF · 144.23 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoCsp/23/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., IČO: 50 094 297, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava proti žalovanému: X. Š., R.. XX.X.XXXX, D. I., T.. Č.. Ú. O. Ú. Q. o zaplatenie 11 804,48 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 2.4.2025, č. k. 4Csp/3/2023-221, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok II.).
2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 § 53 ods. 9, § 565, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi pôvodnou žalobkyňou (365.bank a.s.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej pôvodná žalobkyňa poskytla žalovanému úver vo výške 15 000 eur. Prvoinštančný súd konštatoval, že právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch), keďže pôvodná žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupovala ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ktorá svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore vyvodzovala zo Zmluvy o postúpení pohľadávok č. II/2024 zo dňa 1.10.2024 uzavretej medzi pôvodnou žalobkyňou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, na základe čoho malo s účinnosťou k 19.11.2024 dôjsť k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania na žalobkyňu, pričom na návrh pôvodnej žalobkyne bolo súdom prvej inštancie
právoplatne rozhodnuté o pripustení zmeny na strane žalobkyne. V posudzovanej veci bola predmetom postúpenia pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, takže na jej platné postúpenie museli byť splnené aj podmienky uvedené v § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti skúmal naplnenie predpokladu uvedeného v § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. či postupovaná pohľadávka bola splatná v celom rozsahu, keďže uvedené ustanovenie vyžaduje postúpenie pohľadávky buď po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo pohľadávky, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
4. V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch prvoinštančný súd poukázal na to, že zákonodarca v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaviedol pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.1.2024 sp. zn. 5Cdo/2/2023). Prvoinštančný súd upriamil pozornosť aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie z 26.6.2024 sp. zn. 5Cdo/197/2022, v ktorom najvyšší súd uviedol, že v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný právny úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej lehoty, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, že zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. K právnym názorom uvedeným vo vyššie spomenutých rozhodnutiach sa najvyšší súd prihlásil aj vo svojom neskoršom uznesení zo dňa 25.9.2024 sp. zn. 6Cdo/15/2023.
5. Súd prvej inštancie konštatoval, že hoci ustanovenia § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka výslovne neustanovujú ako náležitosť výzvy na zaplatenie alebo oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru uvedenie splátky, pre ktorú veriteľ dlh zosplatnil, nemožno neprihliadnuť na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch; právny úkon musí byť totiž určitý, inak je neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pre strany úverového vzťahu prináša mimoriadne zosplatnenie úveru vážne následky; zosplatnenie úveru pre veriteľa znamená, že voči dlžníkovi môže uplatniť nárok na zaplatenie celej nesplatenej sumy úveru vrátane príslušenstva; pre dlžníka predstavuje zosplatnenie úveru stratu výhody splátok. Avšak, so zosplatnením je spojená aj otázka uplatniteľnosti pohľadávky na súde a tomu zodpovedajúcimi prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany, ktorú môžu strany sporu v konaní pred súdom využiť; jedná sa napríklad o námietku premlčania, či tvrdenie, že pre splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k zosplatneniu úveru neboli splnené zákonom predpokladané podmienky. Prvoinštančný súd zastával právny názor, že výzva prezumovaná § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať identifikáciu splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní (resp. môže uplatniť) svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľovi v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace a súčasne upozorní dlžníka
- spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová lehota (na upozornenie a uplatnenie tohto práva) musí uplynúť do splatnosti splátky, ktorá sa stane najskôr splatnou po uplynutí troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru. Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace) potom môže veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zaniká. Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj z právneho úkonu veriteľa podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka by malo byť zrejmé naplnenie podmienok podľa tohto ustanovenia a súčasne ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Len takýto výklad je spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom a účelom § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Súdu prvej inštancie bolo z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že s neuvedením splátky, pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, sú spojené aplikačné problémy; veritelia totiž často modifikujú skutkový stav tak, aby podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru boli splnené. Priemerný spotrebiteľ pritom často nie je spôsobilý na takúto modifikáciu skutkového stavu relevantne reagovať. Špecifikácia splátky, pre ktorú veriteľ mieni pristúpiť k zosplatneniu úveru už vo výzve podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, resp. v oznámení o mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje spotrebiteľovi právnu istotu, že vec bude spravodlivo rozhodnutá; špecifikácia splátky pre spotrebiteľa predstavuje podklad pre procesnú obranu. Zároveň uvedenie splátky, pre ktorú sa dlh zosplatňuje, neumožňuje veriteľovi dotvárať skutkový stav takým spôsobom, aby bolo možné následne polemizovať, pre ktorú splátku veriteľ pristúpil k zosplatneniu úveru, pokiaľ ho zosplatnil platne. Bez uvedenia splátky, pre ktorú veriteľ dlh mienil zosplatniť, nie je výzva na zaplatenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka dostatočne určitá, a teda dostatočne určitým nie je ani právny úkon, ktorým veriteľ realizoval predčasné zosplatnenie úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka.
6. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný poskytnutý úver riadne nesplácal, keď sa dostal do omeškania už so splátkou splatnou 15.11.2020. Pôvodná žalobkyňa dňa 16.8.2021 zaslala žalovanému list „Upozornenie - Výzva na splatenie dlžnej časti úveru“ zo dňa 13.8.2021, v ktorom ho s poukazom na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozornila, že ku dňu 13.8.2021 je pohľadávka banky vyplývajúca z predmetnej zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške 1 139,80 eur, pozostávajúcej z omeškanej splátky vo výške 1 130,80 eur a poplatkov vo výške 9 eur. Zároveň žiadala žalovaného o úhradu uvedenej sumy do 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy, pričom ho upozornila, že ak nedôjde k jej úhrade, bude oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. Z uvedeného je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa v spomínanom liste žalovanému iba oznámila dlžnú sumu a upozornila ho na možnosť zosplatnenia úveru, neuviedla však konkrétnu splátku, pre ktorú môže jednorazovo a predčasne zosplatniť úver, teda ktorú splátku považuje v tomto smere za rozhodnú. Súd prvej inštancie vyvodil, že bez uvedenia splátky, pre ktorú pôvodná žalobkyňa mienila dlh zosplatniť v upozornení podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nie je predmetné upozornenie ako právny úkon dostatočne určité, a preto je absolútne neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Následne pôvodná žalobkyňa listom zo dňa 9.9.2021 oznámila žalovanému, že jeho úver sa stal k 9.9.2021 predčasne splatný v celom rozsahu a vyzvala ho na zaplatenie dlžnej sumy vo výške 12 140,77 eur. Ani v tomto zosplatnení však nešpecifikovala konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnila úver, z ktorého dôvodu je treba aj tento jej právny úkon považovať za neurčitý a teda absolútne neplatný podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že k platnému zosplatneniu úveru nedošlo a termín konečnej splatnosti úveru nastane až 15.8.2025, súd prvej inštancie dospel k záveru, že postúpenie predmetnej pohľadávky voči žalovanému z pôvodnej žalobkyne na terajšiu žalobkyňu bolo podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch absolútne neplatné.
7. Keďže veriteľom pohľadávky v čase jej postúpenia bola pôvodná žalobkyňa 365.bank, a.s., teda banka, na platné postúpenie pohľadávky na žalobkyňu bolo taktiež nevyhnutné splnenie zákonných podmienok pre postúpenie pohľadávky vyplývajúcich z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti poukázal na judikát R 60/2018, z ktorého právnej vety vyplýva, že postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. V odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd zdôraznil, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Zo zreteľom na uvedené prvoinštančný súd skúmal, či v danom prípade boli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky ustanovené § 92 ods. 8 zákona o bankách. V zmysle uvedeného ustanovenia môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť) postúpená, ak je (1) splatná, a to (2) až po predchádzajúcej písomnej výzve a kumulatívne ak je splnené (3) následné omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Keďže v danom prípade k platnému zosplatneniu úveru nedošlo a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňovalo pôvodnej žalobkyni postúpiť inej osobe len splatnú pohľadávku, čo v danom prípade splnené nebolo, súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť tohto postúpenia v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka aj pre rozpor s uvedeným ustanovením. Vzhľadom na neplatnosť postúpenia žalovanej pohľadávky zároveň konštatoval, že nie je daná ani aktívna vecná legitimácia žalobcu v prejednávanej veci, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a hoci mal žalovaný v konaní plný úspech, nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
8. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p., t. j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého veriteľ neuviedol, s ktorou konkrétnou splátkou je dlžník v omeškaní, a teda zosplatnenie úveru považuje za neplatné, nakoľko nemá oporu v zákonnej úprave a odkláňa ho od princípu právnej istoty, ktorý by mal byť pri výklade právnej úpravy daný. K uvedenému záveru prvoinštančného súdu nemožno dospieť ani gramatickým resp. teleologickým výkladom daného zákonného ustanovenia. V poradí prvá z kumulatívnych zákonných podmienok ustanovuje, že právo na jednorazové splatenie pohľadávky bude mať veriteľ najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Ak zákonodarca označuje omeškanú splátku, má tým na mysli aj každú ďalšiu splátku, ktorá bude vnímaná ako prvá omeškaná splátka, napríklad v prípade, ak sa spotrebiteľ omešká s troma po sebe idúcimi splátkami, rozhodujúca bude v poradí prvá omeškaná splátka. V poradí druhá kumulatívna podmienka je ustálená v rovine pozitívneho konania dodávateľa, ktorý je pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky povinný spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky upozorniť spotrebiteľa na výkon tohto práva. Ak zákonodarca ustanovil povinnosť upozorniť spotrebiteľa, je dôležité, aby túto povinnosť dodávateľ splnil vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a jednak na zákonnú lehotu 15 dní pred vykonaním svojho práva. Upozornením má zákonodarca na mysli adresovanú písomnosť, ktorá sa musí nevyhnutne dostať do sféry dispozície spotrebiteľa, a z ktorej obsahu musí byť zrejmé jednak splnenie zákonných podmienok uplatnenia režimu, a jednak výslovné upozornenie spotrebiteľa na vykonanie práva dodávateľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka a v súlade s odsekom 8 § 53 Občianskeho zákonníka. Nie je teda výslovne obsahovo stanovená podmienka určitosti právneho úkonu viazaná na presné označenie splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu úveru. Čo sa týka obsahu upozornenia, ako aj zosplatňujúcej výzvy, žalobca teda popieral povinnosť uvedenia, resp označenia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu pohľadávky. Zákonnou požiadavkou pre uplatnenie práva zosplatniť úver zo strany veriteľa je jednak dojednanie medzi veriteľom a spotrebiteľom, omeškanie so splátkou presahujúce dobu troch mesiacov a upozornenie na vznik oprávnenia výkonu tohto oprávnenia podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v lehote nie kratšej ako 15 dní. Dojednanie zosplatnenia úveru nebolo v tomto prípade sporné.
10. Žalobca ďalej uviedol, že z predloženého listinného dôkazu Aktuálneho stavu úveru, ktorý predstavuje predpis platobnej disciplíny žalovaného je zrejmé, s ktorou splátkou sa žalovaný dostal do omeškania. Čo sa týka obsahu oznámenia (upozornenia), žalobca popieral neurčitosť právneho úkonu. Z upozornenia je zrejmé, z ktorého zmluvného vzťahu žalobca vychádza, čo zamýšľa a z akého dôvodu došlo k vzniku práva na zosplatnenie úveru. V uvedenom prípade interpretáciu neurčitosti gramatickým výkladom nemožno akceptovať. Zákonné ustanovenia je nutné vykladať najmä z prihliadnutím na ich účel. Účelom ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bolo zamedzenie tzv. zrýchleného procesu výkonu práv veriteľa a zabezpečenie práva spotrebiteľa predísť strate výhody splátok dodatočným plnením v lehote nie kratšej ako 15 dní. S ohľadom na logiku veci potom nedáva zmysel, aby žalobca označoval potencionálnu zosplatňujúcu splátku a jej výšku v upozornení, pretože spotrebitelia sú v omeškaní nie len viac ako tri mesiace, ale aj spravidla v omeškaní minimálne s tromi splátkami. Doplatením potencionálnej zosplatňujúcej splátky by si spotrebitelia oprávnenie zosplatnenia len oddialili o mesiac, avšak by mu nezamedzili. Oznámenie celkovej čiastky v omeškaní, ktorá je uvedená v upozornení vychádza z účelu ustanovenia § 53 ods. 9, ktorým je najmä možnosť spotrebiteľa dodatočným plnením zabrániť reálnej strate výhody splátok. Ak by zákonodarca zamýšľal ako podmienku určitosti tohto úkonu uvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú má dôjsť k zosplatneniu pohľadávky, "expressis verbis“ by túto podmienku stanovil. Tvrdenie žalobcu podporuje aj skutočnosť, že novelou platnou a účinnou ku dňu 1.11.2024 došlo k modifikácii ustanovenia § 53 ods. 9, zároveň zákonodarca v ustanovení § 53 ods. 10 spresnil podmienky potrebné na naplnenie výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9, pričom jednoznačne uviedol čo musí byť vo výzve uvedené, a tým je uvedenie „sumy splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní.“ Je zrejmé, že tak právna úprava platná a účinná v čase uzavretia zmluvy so žalovaným, ako ani súčasná úprava ustanovenia § 53 ods. 9 nestanovuje povinnosť uvedenia konkrétnej splátky v predmetnej výzve. Rovnako sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu o nedostatočnej informovanosti dlžníka v kontexte odvrátenia zosplatnenia z dôvodu, že nebola poskytnutá možnosť, aby po doručení predmetnej výzvy zmaril prípadné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zaplatením konkrétnej splátky. Žalovaný ako dlžník, ktorý je účastníkom zmluvného vzťahu má vedomosť o výške mesačnej splátky, ktorú je zaviazaný uhrádzať, a preto i čiastočné plnenie, pokiaľ by nebolo presne špecifikované, je započítané na najstaršiu splatnú splátku, a tým pádom by sa žalovaný vyhol zosplatneniu bez ohľadu nato, či je konkrétna splátka vo výzve uvedená alebo nie. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že zmena výkladu zákonných ustanovení narúša princíp právnej istoty tak pre veriteľov, ako aj dlžníkov. Čo sa týka neurčitosti obsahu výzvy (zosplatňujúcej) žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že uvedenie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu pohľadávky, nie je obligatórnou náležitosťou, ktorú by stanovoval zákon. Podmienky vzťahujúce sa na obsah listín, ktorými je zabezpečovaný proces zosplatnenia pohľadávky, a ktoré uviedol v odôvodnení konajúci súd, nemajú tak v zákonnej úprave, v žiadnom vykonávacom právnom predpise ani v ustálenej rozhodovacej praxi súdov, ktoré nepovažujú žalobcom predložené listiny za neurčité (ide o množstvo rozhodnutí, ktoré žalobca počíta v tisícoch).
11. Záverom dal žalobca do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.3.2023, sp. n. 11CoCsp/7/2023, v ktorom k uvedenej problematike uviedol nasledovné: „Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bola tvrdená neurčitosť výzvy na zaplatenie, resp. oznámenia o zosplatnení úveru, na základe ktorých nebolo možné určiť, pre nezaplatenie ktorej splátky pristúpil žalobca k vyhláseniu úveru za predčasne splatný. Avšak, už súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poskytol na uvedené odpoveď a tejto argumentácií nie je čo vytknúť. Okresný súd totiž správne upriamil pozornosť na ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, ktoré presnú špecifikáciu splátky, pre neuhradenie ktorej veriteľ k vyhláseniu mimoriadneho zosplatnenia úveru pristúpil, nevyžaduje; obdobný záver platí aj pri ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenia veriteľa len časovo limitujú pri uplatňovaní jeho práva, a teda nie je na ľubovôli veriteľa, kedy k zosplatneniu pristúpi. Čo sa určitosti právneho úkonu týka, za určitý je možné považovať prejav vôle, ktorého obsah je jasný, resp. jeho výkladom možno dospieť k spoľahlivému zisteniu prejavu vôle. Odvolací súd, prihliadajúc na výpis z úverového účtu, mal za preukázané, že žalovaný neuhradil splátku splatnú dňa 20.10.2019 (táto mala byť po zohľadnení odkladu splátok vo výške 489,53 Eur), sčasti uhradil splátky splatné dňa 20.11.2019 (vo výške 202,12 Eur) a dňa 20.12.2019 (vo výške 43,68 Eur); od januára 2020 až do zosplatnenia úveru žiadnu ani len čiastočnú úhradu nevykonal. Z obsahu výzvy na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 3.2.2020 vyplýva, že ku dňu vyhotovenia predmetnej výzvy bol žalovaný v omeškaní viac ako tri mesiace so zaplatením sumy 1.703,32 Eur, čomu zodpovedajú práve neuhradené splátky od októbra 2019 do januára 2020. Výzva na zaplatenie dlžnej čiastky je tak, s ohľadom na vyššie uvedené (ako aj na predpokladanú vedomosť spotrebiteľa o ním vykonaných úhradách) dostatočne jasná a určitá.“ Žalovaný
poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.4.2023, sp.zn.3CoCsp/38/2022, v ktorom súd uviedol: „K otázke platnosti úkonu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorého musia byť kumulatívne splnené zákonné podmienky nielen podľa § 565, ale i podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorý určuje aj ďalšie požiadavky, ktoré musia byť splnené, aby došlo k platnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti odvolací súd uvádza, že to znamená, že dlžník musí byť v omeškaní 3 mesiace po sebe, nie jeden mesiac, to jeho neplnenie musí trvať v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti a musí byť ešte prítomná aj výzva zo strany veriteľa, v ktorej oznamuje dlžníkovi, že mieni vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a poskytuje mu lehotu 15 dní na zaplatenie (inak úver zosplatní - poznámka spracovateľa). Musí byť teda naplnená lehota 15 dní, aby dlžník mal čas na to, aby zaplatil, ale lehota 15 dní nie je nutne spojená s tým, že 3 mesiace + 15 dní, na tom sa zhodli viaceré krajské súdy, že aj v rámci tých 3 mesiacov tá výzva môže byť zaslaná, podstatné je, aby dlžník mal lehotu 15 dní na zaplatenie dlhu. Musia byť teda kumulatívne splnené všetky podmienky, ak nie je splnená čo len jedna z nich, tak vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nebolo v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o náležitosti výzvy, zákon neustanovuje, čo má obsahovať výzva a nesankcionuje prípadné nedostatky výzvy neplatnosťou zosplatnenia dlhu. Veriteľ musí vo výzve vyzvať dlžníka, ktorý je v omeškaní, aby plnil nie v kratšej lehote ako 15 dní, lebo inak nastane mimoriadne splatnosť úveru. Následne v žalobe musí veriteľ tvrdiť a preukazovať kumulatívne splnenie všetkých podmienok platného zosplatnenia dlhu podľa § 565 a 53 ods. 9 OZ, musí skutkovo popísať to, čo zákon vyžaduje a priložiť, resp. navrhnúť dôkazy. Teda vo výzve veriteľ nemusí určiť, s ktorou splátkou je spotrebiteľ v omeškaní. Lehota 15 dní je určená na zaplatenie dlhu a počíta sa od momentu doručenia výzvy dlžníkovi, nie od vyhotovenia výzvy. Žalobca upriamil pozornosť na to, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022 najvyšší súd poskytol posúdenie otázky určitosti výzvy - upozornenia, ktorá je predpokladom zosplatnenia úveru, pričom jeho stanovisko je odlišné od posúdenia rozhodnutia tunajšieho súdu v napadnutom rozsudku, nakoľko najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí uviedol: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou (skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom zosplatnení; ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). V kontexte citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu teda podľa názoru žalobcu možno konštatovať, že zo strany konajúceho súdu došlo k odklonu pri právnej interpretácií a výkladu sporných zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka. Navyše žalobca predložil konajúcemu súdu listinu Aktuálny stav úveru, z ktorého je zjavná platobná disciplína žalovaného a v nadväznosti na to aj Upozornenie na zosplatnenenie, z obsahu ktorého vyplýva výška dlžnej sumy, a teda pri výške mesačnej splátky je možné matematickým výpočtom dospieť k požadovanému záveru súdu.
12. Žalobca ďalej uviedol, že ak konajúci súd považoval presné označenie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru za nevyhnutné pre rozhodnutie, mal žalobcu na vyjadrenie k tejto otázke vyzvať, v opačnom prípade možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý súdny proces, aj v kontexte nedodržania primeranej aplikácie ustanovenia § 300 C.s.p. Podľa názoru žalobcu nemožno opomenúť ani fakt, že upomínací súd, ktorý rozhodoval pred postúpením veci, vyhodnotil nárok ako dôvodný, a teda mal za to, že pohľadávka nie je premlčaná, z čoho možno usudzovať, že mu bola zrejmá splátka, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Takéto rozhodnutie s ohľadom na prax a ustálenú rozhodovaciu judikatúru súdov možno podľa názoru žalobcu považovať za arbitrárne a prekvapivé, v dôsledku čoho možno hovoriť aj porušení práva na spravodlivý súdny proces. Skutkové tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky predložené žalobcom v súdnom konaní boli plne spôsobilé privodiť žalobcovi procesný úspech. Je preto absurdné, aby takéto konanie zo strany dlžníka bolo v právnom štáte chránené súdnom mocou. Súd svojím rozhodnutím vytvoril pre žalovaných „ideálnu“ pozíciu, v ktorej im umožnil zmariť vymoženie pohľadávky, pričom vôbec nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi. Z tohto hľadiska stráca postup súdu akýkoľvek účel a deformuje samotný zmysel a podstatu súdneho konania. Absolútne a nekritické favorizovanie spotrebiteľa, ktorého sa súd zjavne dopustil, sa vo všeobecnosti vymyká kontrole, je iracionálne a nelegitímne. V zmysle aktuálneho uznesenia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 7.2.2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016 je potrebné na danú problematiku nazerať nasledovne: „Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného
súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ K znakom právneho štátu patrí neoddeliteľne aj princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť z právneho hľadiska posudzované rovnakým spôsobom. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). Právne závery súdu prvej inštancie považoval žalobca za zjavne arbitrárne, v dôsledku čoho neudržateľne zasahujú do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Ak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezohľadnil vyššie uvedené východiská, potom jeho prístup nemožno hodnotiť inak ako tendenčný. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo, aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.
13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 28.6.2025, v ktorom uviedol, že chce zaplatiť 11 804, 48 eur s príslušenstvom žalobcovi R Collectors s. r. o., pretože v súčasnosti disponuje dostatočným množstvom finančných prostriedkov, ktoré má v dočasnej úschove u svojho brata, preto žiadal súd, aby jeho bratovi T. Š. uviedli bankové údaje účtu, na ktorý má uvedenú čiastku poukázať.
14. Žalobca reagoval podaním doručeným súdu dňa 29.7.2025, v ktorom uviedol, že s poukazom na obsah vyjadrenia žalovaného, v ktorom nespochybnil svoj záväzok, práve naopak, uznáva ho a vyjadruje vôľu ho splatiť, má za to, že prichádza do úvahy postup podľa § 282 a nasl. C.s.p. čo do rozsahu istiny z uplatneného nároku. Na výzvu odvolacieho súdu žalobca odpovedal, že žalovaná pohľadávka nebola uhradená a žalobca zotrváva na podanom návrhu v plnom rozsahu.
15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
16. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.).
17. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), pričom v napadnutom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam a v rozhodnutí sa vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2,3 C.s.p.).
18. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
19. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (9.9.2021) ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
20. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
21. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného ku dňu postúpenia pohľadávky (9.9.2021) práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže
previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
22. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) účinného ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (9.9.2021) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu 87ac) ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. 87ad) Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
23. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
24. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu (365.bank a.s.) a žalovaný uzavreli dňa 17.8.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pri posúdení ktorej je potrebné aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy. Rovnako nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 15 000 eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, že 365.bank a.s. listom zo dňa 13.8.2021 oznámila žalovanému, že ku dňu 13.8.2021 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške vo výške 1 139,80 eur a vyzvala ho na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní s upozornením, že v opačnom prípade je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky a listom zo dňa 9.9.2021 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 9.9.2021. Následne zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 1.10.2024 postúpila pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy na žalobcu.
25. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak posudzoval zmluvný vzťah vzniknutý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (predovšetkým § 53 ods. 9 a § 565). Zároveň správne aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Ako prvoradé správne skúmal existenciu aktívnej vecnej legitimácie v spore, a to v nadväznosti na platnosť zosplatnenia úveru a následné postúpenie pohľadávky z úveru na žalobcu.
26. Odvolací súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu sa splnenia podmienok zo strany banky pred postúpením pohľadávky úveru na tretiu (nebankovú) osobu obsiahnutú v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Najvyšší súd SR vo viacerých rozhodnutiach dospel k záveru, že obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho záväzku. Podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané).
Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s otázkou platnosti postúpenia pohľadávky v zmysle zákona o bankách bolo judikované, že prvá veta ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách definuje dve podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplnenej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou je nepretržite viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Uvedené právne závery vyplývajú napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 7Cdo/26/2017, z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.3.2022, sp. zn. 2Cdo/266/2020, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2022, sp. zn. 4Cdo/75/2020.
27. Postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na nebankový subjekt je dovolený iba v prípade, ak sa postupuje pohľadávka po konečnom termíne splatnosti úveru alebo zosplatnená pohľadávka (pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru). Všeobecná úprava režimu straty výhody splátok je pritom upravená v § 565 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej má veriteľ právo, pokiaľ ide o plnenie v splátkach, žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky; toto právo môže použiť do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
28. Pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, spôsob uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je upravený v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že uplynuli 3 mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky, a že upozornil dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Z ustanovenia § 565 veta druhá Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). V prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Identifikácia splátky je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený. Uvedené právne závery vyplývajú napr. z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2024, sp. zn. 5Cdo/188/2023, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.9.2023, sp. zn. 2Cdo/149/2021, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2024, sp. zn. 5Cdo/2/2023, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.9.2024, sp. zn. 6Cdo/15/2023. Uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu predstavujú v otázke zosplatnenia spotrebiteľského úveru ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a zároveň dávajú odpoveď na otázky nastolené žalobcom v podanom odvolaní. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2024, sp. zn. 1Cdo/123/2022, právny názor v ňom uvedený bol prekonaný práve vyššie uvedenými rozhodnutiami (sp. zn. 5Cdo/197/2022, sp. zn. 6Cdo/15/2023).
29. V prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu (banka) výzvou zo dňa 13.8.2021 oznámil žalovanému, že ku dňu 13.8.2021 je pohľadávka banky vyplývajúca zo zmluvy o úvere viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti vo výške vo výške 1 139,80 eur a vyzval ho na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 15 kalendárnych dní s upozornením, že v opačnom prípade je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný a žiadať od žalovaného úhradu celej úverovej pohľadávky. Následne listom zo dňa 9.9.2021 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 9.9.2021. Z uvedeného je zrejmé, že banka síce vyzvala dlžníka v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka a dlžníka aj upozornila na možnosť zosplatnenia celého úveru, vo výzve však presne nešpecifikovala konkrétnu splátku, pre ktorú by mohla jednorazovo a predčasne zosplatniť celý dlh. Podľa názoru odvolacieho súdu opierajúc sa o judikatúru najvyššieho súdu tak nemohlo následne dôjsť k platnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa a následne aj k platnému postúpeniu pohľadávky. So zreteľom na uvedený záver je možné vyvodiť, že žalobca nemá v spore aktívnu vecnú legitimáciu, keďže v danom prípade nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z banky na žalobcu, ktorá skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby. Odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal odkloniť od uvedenej ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, v súlade s ktorou postupoval aj súd prvej inštancie.
30. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že prvoinštančný súd mal žalobcu na vyjadrenie k otázke zosplatnenia úveru (v súvislosti s presne označenou splátkou) vyzvať, odvolací súd odkazuje na vyslovenie predbežného právneho názoru zo strany súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 2.4.2025, v rámci ktorého vec prejednávajúci sudca uviedol, že na prejednávanú vec bude aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ustanovenia § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že bude skúmať aktívnu legitimáciu žalobcu v súvislosti s postúpením pohľadávky, a to s ohľadom na ust. § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., t. j., či bola pohľadávka v celom rozsahu splatná. Tiež konštatoval, že na vec bude aplikovať ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v súvislosti s posúdením, či právne úkony právneho predchodcu žalobcu (upozornenie a zosplatnenie) sú dostatočne určité. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal priestor a čas reagovať na právny názor prvoinštančného súdu predbežne vyslovený na pojednávaní a prípadne uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v tomto smere, preto nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu jeho procesných práv. Ani argumentácii žalobcu o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia nemožno priznať úspech. Skutočnosť, že upomínací súd v skrátenom konaní vydal platobný rozkaz a súd po podanom odpore v riadnom konaní posúdil nárok žalobcu ako nedôvodný, nespôsobuje porušenie zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
31. Pokiaľ žalobca v podaní doručenom súdu dňa 29.7.2025 reagoval na podanie žalobcu zo dňa 28.6.2025, v ktorom prejavil vôľu zaplatiť uplatnenú pohľadávku tak, že do úvahy prichádza postup podľa § 282 a nasl. C.s.p., odvolací súd konštatuje, že v danom prípade absentuje kvalifikovaný návrh na vydanie rozsudku pre uznanie zo strany žalobcu predpokladaný v ust. § 282 C.s.p. a zároveň je takýto postup (vydanie rozsudku pre uznanie) v odvolacom konaní z povahy tohto štádia konania vylúčený.
32. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p., nárok na ich náhradu však nepriznal úspešnému žalovanému zohľadňujúc okolnosť, že mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).