Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoCsp/1/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Kataríny Krochtovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E. F. XXX, XXX XX A., právne zastúpený: JUDr. Mgr. Radim Komka, LL.M., advokát so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov, IČO: 41 343 859, proti žalovanej: E. G. H., I.; J. D.: E., I., J. J. K. D. X, XXX XX H., L.: XX XXX XXX, právne zastúpená: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/11/2025-101 z 26.05.2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/11/2025-139 z 04.12.2025 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku III.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnom skončení veci samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 7Csp/11/2025-101 z 26.05.2025 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7Csp/11/2025-139 z 04.12.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že cit.:

„I. Súd určuje, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o poskytnutí M., reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.X.XXXX v čl. I. Základné podmienky, v časti Poplatky platné ku dňu uzavretia tejto zmluvy, v znení: „ Poplatok za poskytnutie úveru: 1.700,- Sk Poplatok za 1. upomienku: 200,- Sk Poplatok za každú ďalšiu upomienku: 1.000,- Sk Poplatok za vedenie úverového účtu: 40,- Sk/mesačne.“ sú neprijateľné zmluvné podmienky.

II. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.X.XXXX v čl. II., bod 2. v znení: „ Dlžník potvrdzuje, že bol oboznámený s Obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy, s obsahom ktorých súhlasí a ktoré súčasne prevzal spolu s úverovou zmluvou.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

III. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.X.XXXX v čl. II., bod 4. v znení:

„ Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.X.XXXX, v čl. II., bod 5. v znení: „Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v zmysle zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.X.XXXX, v čl. II., bod 6. v znení: „ Podpisom tejto zmluvy dlžník výslovne súhlasí v prípade, ak nesplní svoj záväzok splácať úver v stanovených termínoch mesačných splátok, resp. v stanovenej lehote splatnosti úveru podľa tejto úverovej zmluvy, aby banka bola oprávnená požadovať od zamestnávateľa dlžníka vykonávať zrážky zo mzdy až do doby úplného splatenia všetkých pohľadávok banky voči dlžníkovi. Výška zrážok zo mzdy bude zodpovedať výške mesačných splátok úveru podľa tejto úverovej zmluvy, pričom zrážky zo mzdy nemôžu byť vyššie ako zrážky pri výkone rozhodnutia stanovené osobitným predpisom. Pre účely uplatnenia výkonu zrážok zo mzdy je táto úverová zmluva súčasne aj Dohodou o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho zákonníka.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VI. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.X.XXXX, v čl. II., bod 8. v znení: „ Podpisom tejto zmluvy dlžník súhlasí, aby banka v zmysle zákona o ochrane osobných údajov poskytla jeho osobné údaje a informácie, ktoré tvoria alebo sú chránené bankovým tajomstvom (ďalej len „údaje a informácie“) svojej ovládajúcej osobe, spoločnosti H. L., K., P., O. J. E., I. a spoločnostiam patriacim do skupiny s úzkymi väzbami v zmysle z. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov vrátane spoločnosti Q. M. R., I. za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality služieb pre dlžníka a ponuky služieb pre dlžníka a ponuky služieb a produktov spoločnosti patriacich do skupiny s úzkymi väzbami k banke, a to v rozsahu údajov uvedených v tejto zmluve na dobu 10 rokov od vyporiadania záväzkového vzťahu vzniknutého z tejto zmluvy medzi dlžníkom a bankou, pričom dlžník je oprávnený odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od zániku predmetného záväzkového vzťahu, a to písomným oznámením doručeným na A. E., I., v ktorej má otvorený svoj bežný účet. Podpisom tejto zmluvy dlžník potvrdzuje dobrovoľnosť tohto súhlasu. Dlžník ďalej súhlasí s tým, I. E., I., poskytla jeho osobné údaje a informácie prevádzkovateľovi tlačového Q. E., I. v rozsahu a za podmienok uvedených v tomto článku vyššie, pokiaľ príslušný právny predpis neurčuje inak, za účelom plnenia právnych povinnosti. E., I. vyplývajúcich z jej postavenia ako banky.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

VII. Žalobca má vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 až 5 a 9, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2, § 298 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovanou ako veriteľom bola dňa XX.XX.XXXX podpísaná Zmluva o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý bezúčelový úver v sume 85 000,- Sk, ktorý sa zaviazal splatiť v lehote 60 mesiacov, s mesačnou anuitnou splátkou 1 929,66 Sk, pri úrokovej sadzbe 12,9 %, ročne percentuálnej miere nákladov 15,76% a celkových nákladoch dlžníka v sume 119 879,84 Sk. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných podmienkach, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (por. Rozsudky Súdneho dvora EÚ z 27.06.2000, Oceano Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/98, ako aj rozhodnutie C-168/05 a rovnako aj Uznesenie Súdneho dvora vo veci C-76/10). Štáty musia zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa článku 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (Uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/X bod 50). Argumentácii žalovanej o umelo vykonštruovanom spore, s ohľadom na splatenie úveru označil za nedôvodnú, k čomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017.

4. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX v čl. I. Základné podmienky, v časti Poplatky platné ku dňu uzavretia tejto zmluvy, poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 2CoCsp/7/2024 zo dňa 18.09.2024, podľa ktorého v prípade, ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania, nemôže poskytnúť úver bez toho, aby tento úver následne aj spravoval. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby mohol mať prehľad o realizovaných platbách zo strany spotrebiteľa, a teda o výške svojej pohľadávky voči spotrebiteľovi. Správa úveru v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukaz na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-621/17 zo dňa 03.10.2019 označil za bezvýznamný, pretože uvedený rozsudok sa týkal výkladu Smernice rady 93/13 EHS vo vzťahu k maďarskému právu a nie k právu platnému na území Slovenskej republiky a v súvislosti s výkladom čl. 4 ods. 2 a čl. 5 Smernice rady 93/13 EHS vyslovil len to, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnotu dotknutých súm. Totiž aj podľa tohto rozhodnutia musí ísť o služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota súm obsiahnutých v zmluve o úvere, teda o služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a nie dodávateľa, čo je explicitne vyjadrené v § § 53 ods. 4 písm. t) OZ, podľa ktorého sa za neprijateľné zmluvné podmienky považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Uvádzanú zmluvnú podmienku považoval súd za neprijateľnú, pretože nebola individuálne dohodnutá a súčasne jednoznačne spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľa v jeho záujme. Dá sa len predpokladať, že poplatok za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby súd pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, v ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne záujmu dodávateľa. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie dodávateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov, možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Na podporu tohto záveru poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 18CoCsp/13/2022 z 24.11.2022, Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 10C/4/2014 zo 17.01.2018, Okresného súdu Prešov sp. zn. 20Csp/46/2021 z 24.09.2021, či rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 15Csp/95/2020 z 28.06.2022.

5. K zmluvnej podmienke uvedenej v čl. II., bod 2. Zmluvy o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX, týkajúcej sa oboznámenia žalobcu s obchodnými podmienkami súd prvej inštancie konštatoval jej neprijateľnosť z dôvodu, že sa ňou žalovaná bez akýchkoľvek pochybností snaží preniesť dôkazné bremeno oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a okolnosťami uzatvorenia úverovej zmluvy na spotrebiteľa, ktoré však má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k potencionálnemu uplatneniu jeho práva na súde a u iných štátnych orgánov, nakoľko spotrebiteľ už len v dôsledku takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo návrhov štátnym orgánom. Existuje preto nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dojednaná zmluvná podmienka ovplyvní

spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv, respektíve môže u spotrebiteľa vyvolať dojem, že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany, keďže platí domnienka, že si zmluvné podmienky prečítal, porozumel im, a to aj vo vzťahu k prijatiu bližšie nešpecifikovaných návrhov a vyslovil s nimi súhlas, v dôsledku čoho spotrebiteľ už len z tohto dôvodu môže byť odradený od prípadného podania žalôb, podnetov alebo návrhov súdom, či štátnym orgánom. Táto zmluvná podmienka je tak neprijateľná podľa generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ.

6. Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX v čl. II., bod 4. v znení: „Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. zákon o bankách. V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách,“ je podľa súdu prvej inštancie neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V dôvodoch jej vyhlásenia za neprijateľnú vychádzal z rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp/74/2022 z 24.10.2022, podľa ktorého toto dojednanie umožňuje banke vyhlásiť kedykoľvek mimoriadnu splatnosť úveru v prípade zistenia nepravdivosti údajov o existencii osobitného vzťahu dlžníka k banke. Toto zmluvné dojednanie však odporuje zákonnej úprave § 35 ods. 1 zákona o bankách, v zmysle ktorého banka, pobočka zahraničnej banky nemôže s takýmito osobami uzatvárať iba tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by nevykonali s ostatnými klientami. Uvedené zmluvné dojednanie však umožňuje banke v prípade zistenia existencie osobitného vzťahu klienta k bankovému subjektu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť každého úverového vzťahu, teda nielen tohto rizikového. Zároveň v uvedenom zmluvnom dojednaní absentuje akékoľvek vysvetlenie pojmu osobitného vzťahu, z ktorého by bolo zrejmé aj z perspektívy priemerného spotrebiteľa, čo uvedený pojem znamená, minimálne odkazom na konkrétne zákonné ustanovenia zákona o bankách, ktoré uvedený pojem upravuje.“ Na podporu svojho záveru poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoCsp/16/2024 z 19.09.2024. Podstata neprijateľnosti citovanej podmienky nespočíva v tom, že by spotrebiteľ nebol povinný oznamovať konkrétne podstatné skutočnosti banke, ale v tom, že posudzovaná spotrebiteľská zmluva v dotknutej časti tieto neozrejmuje, v dôsledku čoho je spotrebiteľ v nevedomosti o tom, aký je skutočný obsah tohto jeho vyhlásenia. Skutočnosť, že banka má zákonnú povinnosť zisťovať, či klient nie je osobou s osobitným vzťahom k banke a že v zmluve s klientom má byť dohodnuté, že v prípade nepravdivosti daného vyhlásenia klienta je banka oprávnená použiť sankciu okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy neznamená, že formulácia predmetnej zmluvnej podmienky nemá obsahovať vysvetlenie pojmov, ktoré nemôžu byť priemernému spotrebiteľovi bez ďalšieho známe.

7. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku dojednanú v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX, v čl. II., bod 5. obsahujúcej rozhodcovskú doložku poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.06.2019 sp. zn. III.ÚS 438/2018, podľa ktorého sa pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach vyžaduje, aby spotrebiteľ mal možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Neprijateľným je však také dojednanie, ktorým sa zmluvné strany dohodnú riešiť všetky spory vyplývajúce z úverovej zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom vopred vybraným dodávateľom s tým, že následne rozhodnutie tohto rozhodcovského súdu by slúžilo ako exekučný titul. Rozhodcovská zmluva vo svojich dôsledkoch spôsobuje, že o právach a právom chránených záujmoch spotrebiteľa rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou, teda bez súdnej kontroly zmluvných podmienok. Takáto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje tým svoje zmluvné postavenie. Zo strany žalovanej nebolo v spore preukázané, aby žalobca ako dlžník bol pri uzatváraní v rámci kontraktačného procesu upovedomený, čo znamená rozhodcovské konanie a aký je rozdiel medzi konaním pred všeobecným súdom a konaním pred rozhodcovským súdom. K neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky ďalej súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/13/2022 z 24.11.2022, sp. zn. 13Co/97/2019, či rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 14Csp/187/2020 a 15Csp/95/2020 z 28.06.2022.

8. K zmluvnej podmienke uvedenej v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX, čl. II., bod 6. obsahujúcej v podstate dohodu o zrážkach z iných príjmov konštatovali neprijateľnosť z dôvodu ich včlenenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru k zmluve. Takéto zmluvné dojednanie vytvára hrubú nerovnováhu medzi stranami v neprospech spotrebiteľa, pričom

spotrebiteľovi hrozí, že aplikáciou predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy dôjde na jeho strane k majetkovej škode vo forme mesačnej zrážky zo mzdy. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy totiž nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale iba na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstve. Závažnosť a dopady aplikácie dohody o zrážkach zo mzdy na spotrebiteľa sú tak nepriaznivé, že si vyžadujú osobitné dojednanie a nie zakomponovanie dohody o zrážkach zo mzdy do úverových podmienok v spotrebiteľskej zmluve tak, aby unikli pozornosti spotrebiteľa. Dohoda o zrážkach zo mzdy bola v čase uzatvorenia zmluvy upravená v OZ ako zabezpečovací prostriedok v záväzkových vzťahoch. Neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky súd nevidel v tom, že bola uvedená v zmluve, ale v spôsobe, akým bola dohodnutá. Dohoda o zrážkach zo mzdy je súčasťou zmluvy, ktorú žalobca nemohol nijako ovplyvniť, teda mohol iba akceptovať. Celá zmluva je písaná veľmi malým písmom. Dohoda o zrážkach zo mzdy umožňuje veriteľovi bez exekučného titulu a bez preskúmania zmluvy a oprávnenosti nárokov z nej iným orgánom, napríklad súdom, domáhať sa zrážok zo mzdy dlžníka, ktorému zamestnávateľ dlžníka priamo zasiela. Žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala akým spôsobom bol žalobca oboznámený s takouto dohodou. V spotrebiteľských vzťahoch, kde je evidentná nadvláda veriteľom nad spotrebiteľom z hľadiska či už vyjednávacej pozície, či odborných znalostí v tej ktorej oblasti, nemožno akceptovať podobné konanie zo strany veriteľa, teda žalovanej, ktoré z pohľadu súdu je nekalým konaním, keď veriteľ zakomponoval takúto vážnu podmienku, ktorá v konečnom dôsledku je značne v jeho prospech a značne v neprospech spotrebiteľa zrejme spoliehajúc sa na to, že si takúto podmienku spotrebiteľ nevšimne. Žalovaná nijako nepreukázala, aby žalobcu pri uzatváraní zmluvy osobitne upozornila na túto dohodu, vysvetlila mu následky, podmienky za akých môže byť využitá. Takéto konanie žalovanej je možno hodnotiť ako nekalé.

9. Napokon zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX, v čl. II., bod 8., ktorá v podstate obsahuje súhlas dlžníka na poskytnutie jeho osobných údajov a informácií chránených bankovým tajomstvom ovládajúcej osobe žalovanej a spoločnostiam patriacich do skupiny s úzkymi väzbami vyhlásil súd prvej inštancie za neprijateľnú zmluvnú podmienku stotožniac sa s dôvodmi, pre ktoré boli obdobné zmluvné podmienky spotrebiteľských úverových zmluvách vyhlásené za neprijateľné, tak ako tieto vyplývajú z rozsudkov Okresného súdu Prešov sp. zn. 16Csp/35/2021 z 08.06.2021, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/33/2017 z 12.09.2017, či Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/70/2020 z 23.10.2020. V podrobnostiach mal súd prvej inštancie za to, že táto zmluvná podmienka bola vopred predformulovaná, bez možnosti dlžníka ovplyvniť v nej uvedený neurčitý okruh subjektov, ktoré sú oprávnené sa oboznamovať s osobnými údajmi dlžníka a že doba 10 rokov, na ktorú bol súhlas dohodnutý, nie je nevyhnutnou dobou, po ktorú by sa mali spracovávať osobné údaje. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názormi iných súdov, že aj v tomto prípade nešlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku, pretože táto už bola vopred naformulovaná v zmluve bez možnosti jej ovplyvnenia žalobcom a tiež, že okruh subjektov oprávnených sa oboznamovať s osobnými údajmi dlžníka nie je upravený v zmluve, ale je vyšpecifikovaný odkazom na obchodné podmienky, teda v zmluve tento okruh nebol vymedzený dostatočne určito. Súčasne zastal názor že dobu súhlasu so spracovaním osobných údajov na 10 rokov od podpisu žiadosti a v prípade zániku záväzkového vzťahu ešte 10 rokov po zániku záväzkového vzťahu nemožno akceptovať ako nevyhnutnú dobu, počas ktorej je potrebné takéto údaje spracovávať. Aj keď je zrejmé, že žalovaná za účelom spracovania žiadosti o úver musí nakladať aj s osobnými údajmi žiadateľa, takto široko a neurčito koncipovaný okruh subjektov oprávnených nakladať, či spracúvať osobné údaje žiadateľa o úver a takto dlho koncipovaná doba zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie vychádzajúc zo zásady úspechu, pričom súčasne nevzhliadol dôvod na aplikáciu § 257 CSP, pre ktoré by úspešnému žalobcovi nemal byť priznaný vo vzťahu k dodávateľovi nárok na náhradu trov konania. Dodal, že žalovaná, ako veľký bankový korporát predložila ako dodávateľ žalobcovi ako dlžníkovi na podpis zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky, preto by bolo krajne nespravodlivé, aby úspešnej strane sporu, t.j. žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania.

11. Proti výroku III. napadnutého rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná namietajúc nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako aj nesprávne právne posúdenie. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku vyhlásenú výroku III. napadnutého rozsudku ako neprijateľnej, má žalovaná za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že táto zmluvná podmienka je vyjadrením zákonnej povinnosti banky a bez jej dojednania nemôže k uzavretiu žiadnej zmluvy o úvere

dôjsť, nakoľko túto povinnosť má žalovaná vyslovene uloženú zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“). Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 796/2016-65 z 22. júna 2017, podľa ktorého právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci. Súd tak nemôže vysloviť neprijateľnosť a tým neplatnosť zmluvnej podmienky, ktorá je vyjadrením zákonnej povinnosti dodávateľa. Súd absolútne opomenul znenie predmetného zákonného ustanovenia, ktoré okrem toho, že vo svojej prvej vete zakazuje uzatvárať s osobami, ktoré majú k banke osobitný vzťah obchody, ktoré by vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko nevykonali s ostatnými klientmi, vo svojom ďalšom znení toto ustanovenie banke vyslovene ukladá povinnosť preveriť či osoba, s ktorou zmluvu uzatvára, nemá osobitný vzťah k banke, a tejto osobe ukladá povinnosť uviesť pravdivé údaje. V poslednej vete tohto ustanovenia je zároveň banke uložená ďalšia povinnosť, a to písomne zabezpečiť pravdivosť týchto údajov priamo v zmluve s tým, že pri zmluve o úvere dochádza k okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu, kedy sa banka o nepravdivosti údajov dozvedela. Znenie tejto zmluvnej podmienky je tak v úplnom súlade so znením zákona, je len odzrkadlením znenia zákona v jeho ustanovení § 35 ods. 1 zákona o bankách, ktorý žalovanej uložil povinnosť túto zmluvnú podmienku do zmluvy inkorporovať. Žalovaná ešte nad rámec zákona o bankách v predmetnej zmluvnej podmienke konkrétne odkázala na § 35 ods. 4 zákona o bankách, v ktorom je uvedený výpočet osôb, ktoré sa považujú za osoby s osobitným vzťahom k banke. Bez potvrdenia zo strany klienta banka nemá reálnu možnosť ako overiť, či klient nemá osobitný vzťah k banke. Banka samozrejme nevedie evidenciu členov štatutárnych orgánov inej banky, vedúcich pobočky iných bánk, evidenciu blízkych osôb vedúcich zamestnancov banky a podobne. Nie je teda objektívne možné posúdiť existenciu osobitného vzťahu klienta k banke a splniť tak zákonnú povinnosť inak, ako na základe aplikácie tejto zmluvnej podmienky. K odôvodneniu súdu, v ktorom prebral argument žalobcu, že táto zmluvná podmienka je neurčitá, pretože neuvádza, kto je považovaný za osobu s osobitným vzťahom k banke, čo podľa prvoinštančného súdu môže spôsobiť jeho neschopnosť vyhodnotiť jeho vzťah k banke, žalovaná uviedla, že jej nie je zrejmé z akého dôvodu odkaz na ust. § 35 ods. 4 zákona o bankách súdu nepostačuje, keď daná zmluvná podmienka uvádza, čo je obsahom predmetného ustanovenia. V druhom rade má žalovaná za to, že len skutočnosť, že je v zmluvnej podmienke odkaz na zákon nezakladá jej neurčitosť ani jej neprijateľnosť, v prípade opačného názoru by súd dospel k absurdnému záveru, že napríklad aj znenie úvodného označenia zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou len preto, že v nej nie je uvedený obsah predmetného ustanovenia, resp. v nej nie je vysvetlený pojem zmluva, spotrebný úver, a pod. Z týchto dôvodov navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. K odvolaniu žalovanej sa podaním z 31.07.2025 vyjadril žalobca. Podľa neho dôvod, pre ktorý môže banka pristúpiť k jednostrannému ukončeniu zmluvného vzťahu formou mimoriadneho zosplatnenia úveru je formulovaný rozsiahlo a vzťahuje sa aj na situáciu, ktorá sa vôbec netýka porušenia povinnosti splácať úver riadne a včas. Tým je spotrebiteľ vystavený riziku, že v podstate akákoľvek okolnosť o možnej nepravdivosti vyhlásenia o osobitnom vzťahu k banke môže spôsobiť vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Spotrebiteľ ako práva neznalý subjekt bez reálneho oboznámenia a poučenia zo strany dodávateľa nedokážem vedieť posúdiť a vyhodnotiť svoj prípadný osobitný vzťah k banke, ako ani rozsah a výpočet subjektov, ktoré nimi sú, pričom aj len nedbanlivé prehlásenie je späté so sankciou okamžitého zosplatnenia úveru. Dané zmluvné ustanovenie však už priamo proklamačne počíta s tým, že nemá žalobca nemá žiaden osobitný vzťah k banke. K problematike veľkosti písma poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/320/2013. Následne sa vyjadril k jednotlivým zmluvným podmienkam, na ktorých neprijateľnosti zotrval a poukázal na aplikačnú prax všeobecných súdov a Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa priznávania nároku na náhradu trov konania za každú neprijateľnú zmluvnú podmienku samostatne. Napadnutý rozsudok označil za vecne správny a zákonný, navrhol ho potvrdiť v celom rozsahu a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po zistení, že odvolanie žalovanej bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal napadnutú časť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa ust. § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho

súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli v odvolaní výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolanie žalovanej smerovalo len proti výroku III. napadnutého rozsudku. V ostatných výrokoch, t. j. I., II., IV., V., VI., a VII., ktoré neboli odvolaním napadnuté, rozsudok nadobudol právoplatnosť. Predmetom prieskumu odvolacieho konania tak bol len výrok III., ktorým súd prvej inštancie určil že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o poskytnutí M., C. F. XXXXXXXXXXXXXXX, N. O. XX.XX.XXXX v čl. II., bod 4. v znení: „Podpisom tejto zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona č. 483/2001 Z.z. zákon o bankách. V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si je dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.“

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

17. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a

unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 9Cdo/23/2021 z 29. 09. 2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010).

20. Odvolací súd pripomína, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovacím rozhodnutím vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia prvej inštancie, s ktorým tvorí jeden celok (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/40/2018 z 18.07.2018).

21. Súd prvej inštancie vo veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné súdenú vec riadne právne posúdiť, jeho skutkové zistenia zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, nie sú svojvoľné ani inak neudržateľné, z dôvodu ktorého sa odvolací súd stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie vyplývajúcimi z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne poukazuje. Z napadnutého rozsudku ani z konania predchádzajúceho jeho vydaniu odvolací súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na v napadnutom rozsudku uvedených skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, na ktorý v podstatnom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). Keďže odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (por. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné konanie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné.

22. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená Zmluva o poskytnutie M. je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaná vystupovala v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

23. Je teda nepochybné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie na posúdenie právneho vzťahu správne aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si žalobca ako spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah.

24. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej smerovalo k nedostatočnému sa vysporiadaniu skutočnosti, že zmluvná podmienka uvedené v Zmluve o poskytnutí M. F. XXXXXXXXXXXXXXX S. XX.XX.XXXX, v čl. II. bod 4, je vyjadrením zákonnej povinnosti banky podľa zákona 483/2001 Z. z. o bankách. K týmto námietkam odvolací súd uvádza, že uvedené dojednanie vyjadruje súhlas spotrebiteľa, že podpisom zmluvy dlžník vyhlasuje, že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke podľa § 35 ods. 4 zákona o bankách. V prípade zistenia nepravdivosti tohto vyhlásenia si mal byť dlžník vedomý toho, že úver sa stáva okamžite splatný vrátane príslušenstva, a to dňom keď sa banka dozvedela o nepravdivosti tohto údaju v súlade s § 35 ods. 1 zákona o bankách. Predmetné dojednanie bolo zakomponované do všeobecných obchodných podmienok na vopred pripravenom tlačive, z čoho je zrejmé, že dodávateľ uvedenú podmienku so spotrebiteľom individuálne nedojednal. Aj podľa odvolacieho súdu len ťažko možno považovať za postačujúce, ak uvedená zmluvná podmienka neobsahuje definíciu všeobecného pojmu „osobitný vzťah k banke“, aby druhá zmluvná strana (spotrebiteľ) vedela, aký je skutočný obsah citovaného vyhlásenia a čo konkrétne zahŕňa. Na tomto závere nič nemení ani odvolacia argumentácia žalovanej opierajúca sa vo svojej podstate o § 93 a ods. 1 písm. a) bod 4. zákona o bankách, t.j. povinnosť spotrebiteľa poskytnúť doklady a údaje preukazujúce a dokladujúce splnenie ostatných požiadaviek a podmienok na uzavretie alebo vykonanie obchodu, ktoré sú ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi, alebo ktoré sú dohodnuté s bankou a pobočkou zahraničnej banky. Uvedené ustanovenie sa totiž vôbec netýka povinnosti dodávateľa uvádzať v spotrebiteľskej zmluve aj vysvetlenia tých všeobecných (nekonkrétnych) pojmov, ohľadne ktorých sú do zmluvy zakomponované vyhlásenia spotrebiteľa, ktorých prípadná nepravdivosť má spôsobovať neplatnosť zmluvy o úvere alebo jeho okamžitú splatnosť.

25. Rovnako na tom nič nemení ani argumentácia, že predmetné zmluvné ustanovenie odzrkadľuje obsah § 35 ods. 1 zákona o bankách. pokiaľ označené ustanovenie ukladá banke nijakú povinnosť, táto je povinná túto svoju zákonnú povinnosť dodržať, čo ale neznamená, že vopred naformulované zmluvné ustanovenie, ktoré má predstavovať vyhlásenie spotrebiteľa v zmluve bude natoľko neurčité, že nie je z neho jednoznačne zistiteľné, čo konkrétne týmto zmluvným dojednaním spotrebiteľ vlastne vyhlasuje. Podstata neprijateľnosti označenej zmluvnej podmienky totiž nespočíva v tom, že by spotrebiteľ nebol povinný oznamovať konkrétne podstatné skutočnosti banke, ale v tom, že posudzovaná spotrebiteľská zmluva v dotknutej časti tieto neozrejmuje, v dôsledku čoho je spotrebiteľ v nevedomosti o tom, aký je skutočný obsah jeho vyhlásenia. Skutočnosť, že banka má zákonnú povinnosť zisťovať, či klient nie je osobou s osobitným vzťahom k banke a že v zmluve s klientom má byť dohodnuté, že v prípade nepravdivosti daného vyhlásenia klienta je banka oprávnená použiť sankciu okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy neznamená, že formulácia predmetnej zmluvnej podmienky nemá obsahovať vysvetlenie pojmov, ktoré nemôžu byť priemernému spotrebiteľovi bez ďalšieho známe (k tomu por. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp/74/2022 z 24.10.2022, ktorým bola zmluvná podmienka obdobného znenia právoplatne určená za neprijateľnú).

26. Odvolací súd nespochybňuje možnosť zmluvných strán dojednať si v zmluve právo uplatňovať sankcie v prípade porušenia zmluvných povinností ako takých. Avšak v predmetnom prípade si žalobca so žalovanou nedojednali možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty a sankčných úrokov individuálne, išlo len o vopred naformulovanú zmluvnú podmienku, ktorú žalovaná inkorporovala do tlačiva žiadosti o poskytnutie pôžičky. Takýto postup považuje odvolací súd za obchádzajúci zákonnú úpravu, podľa ktorej možno takýto typ sankcie za porušenie povinnosti platne zmluvne dojednať. Právny záver súdu prvej inštancie, že ide o zmluvnú podmienku vytvárajúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko oprávnenie okamžite zosplatniť z dôvodu nepravdivosti vyhlásenia dlžníka

podľa § 35 ods. 1 zákona o bankách je zavádzané len v prospech dodávateľa je tak podľa odvolacieho súdu vecne správny.

27. Vzhľadom na vyššie rozvedené dôvody odvolací súd vo veci nezistil naplnenie odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaniach, t.j. podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, z dôvodu ktorého odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. ako vecne správny potvrdil.

28. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaných 1/ a 2/, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech ich odvolaniam, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd v okolnostiach veci nevzhliadol ani dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP v odvolacom konaní, umožňujúceho úspešnej strane konania nárok na náhradu týchto trov konania nepriznať.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).