Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-26-2025.pdf
PDF · 143.47 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/26/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX D. E. F., právne zastúpený JUDr. Jozefom Tomkom - advokátom, Floriánova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, v konaní o zaplatenie 60.255,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 21C/49/2023 - 102 zo dňa 22.04.2024 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 21C/49/2023 - 191 zo dňa 07.05.2025 a opravným uznesením č. k. 21C/49/2023 - 194 zo dňa 27.05.2025 takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok č. k. 21C/49/2023-102 zo dňa 22.04.2024 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 21C/49/2023-191 zo dňa 07.05.2025 a opravným uznesením č. k. 21C/49/2023-194 zo dňa 27.05.2025 okrem výroku o zastavení konania č. V.
Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto: „I. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi ako nemajetkovú ujmu sumu 7 000 eur, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti 43 000 eur, súd žalobu o nemajetkovú ujmu z a m i e t a . III. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi ako náhradu škody sumu 8 500 eur, a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. IV. V prevyšujúcej časti 1 198,74 eur, súd žalobu o náhradu škody z a m i e t a . V. Súd z a s t a v u j e konanie o náhradu škody v sume 556,27 eur. VI. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 60.255,01 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 05.08.2023 do zaplatenia, a to z dôvodu, že mu vznikla nemajetková ujma vo výške 50.000 eur, náklady na právne zastúpenie advokáta vo výške 8.755,01 eur a úhrada na cesty na pojednávania vo výške 1.500 eur z dôvodu, že bol obvinený z trestného činu prípravy na zločin nepovolenej výroby a držania jadrových materiálov, rádioaktívnych látok, vysoko rizikových chemických látok a vysoko rizikových biologických agensov a toxínov s tým, že uvedeného konania sa mal dopustiť s ďalšími spoluobžalovanými. Súd ho spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní. V priebehu konania pred Okresným súdom Košice I. uznesením 0Tp/92/11 z 25.11.2011 bol vzatý do väzby, pričom väzba začala plynúť
dňa 22.11.2011 a z väznice bol prepustený 08.06.2012. Výsledkom celého trestného konania bolo, že prvoinštančný Okresný súd Košice I. pod sp. zn. 10T/6/2012, ktorý bol potvrdený uznesením Krajského súdu v Košiciach z 22.03.2023, ho spod obžaloby oslobodil. Žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaním z 02.06.2023, avšak žalovaný tento nárok odmietol z dôvodu premlčania celého nároku v 10 ročnej objektívnej premlčacej lehote.
3. Prvoinštančný súd nárok posúdil podľa § 3 ods. 1 písm. a), 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a ďalej podľa § 4 ods. 1, 2 tohto zákona, podľa § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzal aj z ust. § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 tohto zákona. Aplikoval ust. § 18 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2 a 3. Použil ust. § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. a citoval aj ust. článku 19 ods. 2 Ústavy SR a článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že uznesením vyšetrovateľa PZ Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred Banská Bystrica z 23.11.2011 bolo vznesené obvinenie žalobcovi za prípravu na zločin podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona spáchaný závažnejším spôsobom. Voči tomuto uzneseniu žalobca podal sťažnosť, ktorú prokurátor Generálnej prokuratúry SR dňa 23.11.2011 zamietol. Následne bol Okresným súdom Košice I. uznesením zo dňa 25.11.2011 vzatý do väzby podľa § 75 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a väzba začala plynúť 22.11.2011. Po prepustení z väzby sa žalobca 3 roky hlásil na Okresnom súde Humenné probačnému úradníkovi. Následne generálny prokurátor SR podal obžalobu na Okresný súd Košice I., kde bol spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, stal. Toto rozhodnutie bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.03.2023 pod sp. zn. 4To/44/2021. Rozsudok sa stal právoplatným dňa 22.03.2023. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa začalo na základe žiadosti z 02.06.2023. Prvoinštančný súd sa zaoberal dôvodnosťou uplatňovaného nároku a dospel k záveru, že nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby, pričom skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, je bez významu. Ak bol obžalovaný žalobca oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia za podmienok uvedených v zákone č. 514/2003 Z. z. aj napriek tomu, že k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo.
5. Prvoinštančný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady nároku na náhradu škody.
6. Prvoinštančný súd sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania žalovaným podľa § 19 zák. č. 514/2003 Z.z. Táto premlčacia objektívna lehota je 10 ročná, pričom otázku premlčania tohto nároku už súdy v svojej rozhodovacej činnosti ustálili a poukázal aj na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 44/2017 - 25 zo dňa 21.11.2017, z ktorého vyplýva, že táto námietka premlčania nároku je v rozpore s dobrými mravmi, pretože poškodený žalobca si svoj nárok voči štátu nemôže uplatniť skôr, než je právoplatne oslobodený spod obžaloby, a to aj vzhľadom na dlhotrvajúce trestné konanie, ktoré presiahne aj 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, čo sa stalo aj v prejednávanej veci. Nárok si preto žalobca uplatnil riadne a včas. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.2023. Nárok na prerokovanie nároku na náhradu škody bol uplatnený podaním z 02.06.2023, zamietavá odpoveď Generálnej prokuratúry SR je zo 04.07.2023. Žaloba bola podaná na súde elektronicky dňa 06.07.2023.
7. Prvoinštančný súd priznal žalobcovi z uplatneného nároku na náhradu škody len časť, pretože vo zvyšku uplatnený nárok žalobca nepreukázal. Pokiaľ sa týka náhrady škody, ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s vynaloženými trovami obhajoby z trestného konania, priznal mu sumu 8.500 eur z pôvodne uplatňovaného nároku 8.755,01 eur, a to z dôvodu, že v tomto rozsahu považoval nárok za účelný. Súd pritom vychádzal z doloženého vyúčtovania a súčasne z príjmových pokladničných dokladov, kde žalobca reálne v dvoch úhradách 3.000 eur a 5.500 eur advokátovi ako náklady, ktoré v súvislosti s trovami obhajoby vznikli, uhradil. Ide o tarifnú odmenu podľa vyhlášky o odmenách advokátov
za vykonané úkony v správnej výške, ktoré boli žalobcom reálne vyplatené. Prvoinštančný súd zvyšok nároku v rozsahu 255,01 eur zamietol, pretože žalobca úhradu tejto sumy obhajcovi nepreukázal.
8. Ďalej si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v sume 1.500 eur, ktoré najskôr odôvodňoval žalobca tým, že ide o náklady na ceste vynaložené žalobcom z miesta bydliska na súdne pojednávania na súd v Košiciach a späť, celkovo 22 pojednávaní, pretože verejnou dopravou by prepravu na pojednávanie nestíhal. Poukázal na vzdialenosť, ďalej na čas určených pojednávaní a na svoj zdravotný stav. Túto sumu vyplatil známemu, aby ho na pojednávania vozil. V priebehu konania žalobca zobral žalobu ohľadom tohto nároku čiastočne späť, a to v rozsahu 556,27 eur a žiadal priznať sumu 943,73 eur ako tzv. cestovné so stravným, ktoré si vypočítal podľa zákona o cestovných náhradách. Špecifikoval, že od roku 2013 sa zúčastnil do roku 2023, 16 krát pojednávaní v Košiciach, na ktoré sa dostavil z bydliska D. E. F., čo je tam a späť 188 kilometrov jedna cesta, k tomu je potrebné zohľadniť cenu nafty, použitie motorového vozidla WV Caravelle, doba cesty viac ako 5 hodín, teda cestovné náhrady predstavujú 874,13 eur a stravné 69,60 eur, spolu 943,73 eur. Ako dôkaz predložil technický preukaz motorového vozidla.
9. Prvoinštančné súd vzhľadom na späťvzatie čiastočné nároku konanie v rozsahu 556,27 eur zastavil a vo zvyšku čo do sumy 943,73 eur nárok zamietol ako nepreukázaný. Žalobca k tomuto nároku okrem technického preukazu motorového vozidla nepredložil nič čo by svedčilo o reálnych výdavkoch z uplatňovaného nároku. Nepredložil žiaden dôkaz, ani žiaden doklad o zaplatení aspoň za pohonné hmoty, ani iný dôkaz, že sa pojednávania zúčastnil a pod.
10. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
11. Ďalší nárok bol nárok uplatňovaný žalobcom na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur. Na citovaný nárok sa vzťahuje § 17 ods. 2, 3, 4 a § 13 zákona č. 274/2017 Z. z. Žalobca existenciu nároku preukázal, avšak nie v žalovanej výške. Žalovaná suma presahuje z tohto právneho dôvodu zákonom stanovený limit. Súd priznal, žalobcovi z uplatneného nároku sumu 7.000 eur, ktorá suma vychádza zo skutočnosti, že žalobca je v dôchodkovom veku. To, že je nezamestnaný nepreukázal, a ďalej nepreukázal ani okolnosť, že mozgový infarkt bol následkom trestného konania.
12. Prvoinštančný súd zobral do úvahy, že trestné stíhanie trvalo viac ako 10 rokov, začalo sa domovou prehliadkou domu žalobcu v jeho obci, žalobca bol vzatý do väzby, kde bol viac ako 6 mesiacov a následne bol prepustený podmienečne s tým, že musel sa 3 roky podrobovať probačnému dohľadu. Okrem toho sa musel zúčastňovať pojednávaní.
13. Na tlačovej konferencii zvolanej Policajným prezídiom SR boli všetky médiá informované o tzv. gangu dôchodcov, ktorý chcel obchodovať s rádioaktívnym a iným materiálom, čo následne všetky médiá zverejnili po celom Slovensku. Súd zohľadnil aj okolnosť zhoršenia zdravotného stavu žalobcu počas trestného konania, kedy utrpel mozgový infarkt a ochrnula mu pravá strana. Žalobca nepreukázal, že by tento infarkt bol v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním.
14. Žalobca je ženatý, žije s manželkou v dome, má 3 deti a vnúčatá. Žije v byte spolu s manželkou a v byte v tom istom rodinnom dome žije dcéra s malou vnučkou. Žalobca sa staral o rodinu, manželku, deti, vnúčatá, o dom a záhradu, venoval sa poľovníctvu. V čase trestného stíhania prestali s ním komunikovať priatelia a známi. V čase kedy bolo trestné stíhanie proti nemu vedené bol vo výsluhovom dôchodku, neskôr na starobnom dôchodku a nepracoval. Okolnosť, že by mal v tom čase voziť ľudí a rozvážať pečivo za odmenu preukázané neboli. Preto aj uvedená okolnosť nebola zohľadnená pri určení výšky nemajetkovej ujmy v takom rozsahu, ako keby bol prišiel o riadne zamestnanie.
15. Zásah do práv žalobcu bol dlhotrvajúci a aktuálne objektívne sa nedá napraviť. Oslobodzujúci rozsudok ako satisfakcia nepostačuje, naviac keď konanie voči žalobcovi bolo celoslovensky medializované. Žalobcovi viac ako 10 rokov hrozil vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody. Ani súdom určená výška nemajetkovej ujmy 7.000 eur nepostačuje kompenzovať žalobcovi jeho negatívne dopady na jeho osobu, vrátane väzobného stíhania. Priznaná suma je v rámci limitov vyplývajúceho z § 17 ods. 4 zákona o obetiach násilných trestných činov.
16. Keďže prvoinštančný súd zobral do úvahy nielen dĺžku trestného stíhania, ale aj povahu trestnej veci, ďalej dopady trestného stíhania do osobnej sféry žalobcu, priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol.
17. Prvoinštančný súd priznal podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % z prisúdenej sumy počnúc dňom 05.08.2023 až do za platenia. Žalovaný dňa 04.07.2023 odmietol žalobcovi žiadosťou o predbežné prejednanie nároku žalobcov uplatnený nárok, od nasledujúceho dňa sa dostal žalovaný do omeškania. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 a 262 CSP. Úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, čo sa týka prisúdenej sumy. Súd nerozhodoval podľa pomeru úspechu, a to z dôvodu, že predmetom konania bola aj nemajetková ujma, pričom výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy sudcu a od vykonaného dokazovania.
18. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 21C/49/2023 - 191 zo dňa 07.05.2025 prvoinštančný súd doplnil pôvodný rozsudok o výrok, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.500 eur, a to od 05.08.2023 až do zaplatenia, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Uvedený výrok doplnil z dôvodu, že absentoval v pôvodnom rozhodnutí, aj keď dôvody svedčili o tom, že o tomto nároku rozhodnuté bolo.
19. Opravným uznesením č. k. 21C/49/2023 – 194 prvoinštančný súd opravil prvoinštančný rozsudok na č. l. 102 súdneho spisu v rozsahu písomného vyhotovenia, keď odstránil text, ktorý nebol výrokom napadnutého rozsudku.
20. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Žalovaná v odvolaní uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. V danom prípade zotrváva žalovaná na námietke premlčania z dôvodu, že právo žalobcu na náhradu škody je v danom prípade premlčané a nebolo uplatnené v zákonom stanovenej lehote. Poukázal pritom na ust. § 19 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Uviedol, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom kto ju spôsobil, resp. odo dňa doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia, ktoré zrušuje pôvodné nezákonné rozhodnutie poškodenému. Premlčacia doba je 3 ročná. Objektívna premlčacia doba je 10 ročná a začína plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému.
22. Subjektívna a objektívna premlčacia lehota plynie v rovnakom čase, keď subjektívna lehota plynie v rámci objektívnej. Platí, že lehota zo subjektívne stanoveným začiatkom nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. Z hľadiska plynutia objektívnej 10 ročnej premlčacej doby podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je irelevantné, že rozsudok Okresného súdu Košice I. z 27.05.2021 sp. zn. 10T/6/2012, ktorým bol poškodený oslobodený spod obžaloby nadobudol právoplatnosť 22.03.2023. Poškodený podal na Generálnu prokuratúru SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 02.06.2023. Objektívna 10 ročná lehota začala plynúť poškodenému 23.11.2011, kedy mu bolo oznámené, resp. doručené uznesenie o vznesení obvinenia. Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 22.03.2023 č. k. 4To/44/2021 - 4341 bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti rozsudku okresného súdu, ktorým bol poškodený oslobodený spod obžaloby. Teda objektívna lehota poškodenému márne uplynula 23.11.2021, pričom žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Generálnej prokuratúre SR podaná až 02.06.2023, teda poškodený svoje právo nevyužil a objektívna lehota mu márne uplynula.
23. Ďalej žalovaná v odvolaní poukázala na ust. § 3, § 6 ods. 1 zákona č. 514/ 2003 Z. z. V prípade zodpovednosti orgánu verejnej moci za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím musí ísť o rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda a toto bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Rovnaký právny názor vyplýva z niektorých rozhodnutí, ktoré žalovaný v odvolaní citoval, keď zotrval na tom, že v rámci vykonaného trestného konania vedeného proti žalobcovi nebolo žiadne z rozhodnutí, a to ani uznesenie o vznesení obvinenia na to určeným procesným postupom zrušené.
24. Ďalej žalovaná namietala aj výšku nemajetkovej ujmy, keď žalobca doposiaľ nepreukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady v uvedenej výške. Nemajetková ujma neslúži na navrátenie veci do pôvodného stavu, ale má mať charakter zadosťučinenia, ktorý nárok sa musí na základe úvahy súdu opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Preto žalovaný žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietne.
25. K uvedenému odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalobca, ktorý pokiaľ sa týka premlčania, zotrval na svojom názore, že nárok nie je premlčaný, poukázal na to, že v prípade podania obžaloby prokurátor nadsadil právnu kvalifikáciu s tým, že boli so spoluobvinenými zaradení do zločineckej skupiny bez toho, aby na takýto záver bol akýkoľvek dôkaz. Poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná ho listom z 29.04. 2024 vyzvala na doloženie platobných údajov, aby mu zaplatila náhrady priznané súdom prvej inštancie. Preto žiadal odvolanie zamietnuť.
26. K uvedenému vyjadreniu zaujala písomné stanovisko žalovaná, ktorá zotrvala na podanom odvolaní.
27. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý tvrdil, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci a ďalej súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Prvoinštančný súd priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur nijako nezdôvodnil, len skonštatoval, že žalobca žiadal nemajetkovú ujmu 50.000 eur. Z odôvodnenia nevyplýva práve prečo sumu 7.000 eur súd vypočítal a určil. Uviedol, že bol vo väzbe 191 dní, konanie bolo značne dlhé, zaťažili ho udalosti, ako vykonaná domová prehliadka, informovanie médiami.
28. Je toho názoru, že suma 50.000 eur je dôvodná vzhľadom na ujmu a dĺžku trvania konania.
29. Ďalej poukázal na absenciu výroku v súvislosti s priznaným nárokom na úroky z omeškania a prílepok k rozhodnutiu, ktorý spôsobuje nezrozumiteľnosť rozsudku.
30. Pokiaľ sa týka nepriznania cestovného vo výške 943,73 eur, prvoinštančný súd tvrdil, že ide o nárok nepreukázaný. Žalobca predložil však súdu zoznam vykonaných ciest a technický preukaz použitého motorového vozidla. Cenu pohonných látok mohol súd zistiť sám z informácií štatistického úradu a taktiež overiť aj vzdialenosť bydliska a Okresného súdu Košice I. Bežne týmto spôsobom pri určovaní trov konania súdy postupujú.
31. Zamietavá časť nároku na trovy právneho zastúpenia v rámci trestného konania vo výške 255,01 eur bola súdu zdokladovaná, túto sumu ako platbu z účtu poukázal svojmu právnemu zástupcovi, preto žiadal priznať aj uvedenú sumu.
32. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu okrem výroku o zastavení konania v rozsahu 556,27 eur, ktorý odvolaním napadnutý nebol, v zmysle zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
33. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanej, ktorá mu mala byť spôsobená pri výkone verejnej moci, a to konkrétne v dôsledku vznesenia obvinenia v rámci trestného konania. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Až následne, v konaní pred Okresným súdom Košice I. a následne pred Krajským súdom v Košiciach, bol spod obžaloby prokurátora oslobodený. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur, ktorá nemajetková ujma mala pokryť utrpenie žalobcu, ktoré mu bolo spôsobené dĺžkou trestného konania, obmedzením slobody počas výkonu väzby, spôsobom vykonania domovej prehliadky, okolnosťou, že sa po uplynutí väzobného stíhania musel hlásiť na Okresnom súde Humenné u probačného úradníka, ďalej mala pokryť utrpenia v súvislosti so zlým zdravotným stavom, stratou zamestnania a ďalšie následky, ktoré súvislosti s trestným stíhaním žalobcovi vznikli. Ďalší nárok predstavoval náklady na trovy advokáta vo výške 8.755,01 eur a ďalej náklady na cesty na pojednávania z bydliska žalobcu na Okresný súd Košice I. vo výške 1.500 eur.
34. V uvedenom rozsahu bol nárok žalobcu u žalovaného predbežne prerokovaný s tým, že pri predbežnom prerokovaní nároku žalovaný nárok žalobcu neuznal z dôvodu, že nárok je premlčaný (žiadosť zo dňa 2.6.2023, odpoveď zo dňa 4.7.2023).
35. Následne si žalobca žalobou, ktorú podal na Okresný súd Humenné dňa 07.07.2023 uplatnil tento nárok na náhradu škody súdnou cestou.
36. Prvoinštančný súd považoval nárok žalobcu čo do základu za dôvodný, sporná bola výška plnenia.
37. Žalovaný v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní presne nešpecifikoval, ktoré výroky napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu napáda, avšak z obsahu odvolania vyplýva, že námietky nesprávneho právneho posúdenia veci sa týkajú výrokov, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené.
38. Žalovaný zamietavé výroky a výrok o zastavení konania nenapáda a ani žiadnym spôsobom z obsahu odvolania neargumentuje vo vzťahu k týmto výrokom odvolacie dôvody.
39. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
40. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený, ak na zistený skutkový stav súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, prípadne správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
41. Základnou odvolacou námietkou žalovaného pri nesprávnom právnom posúdení veci je námietka premlčania uplatneného nároku. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť žalobcovi dňa 23.11.2011, kedy mu bolo oznámené uznesenie o vznesení obvinenia. Objektívna lehota mu márne uplynula dňa 23.11.2021. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Košice I. z 27. mája 2021, a v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To 44/2021 zo dňa 22.3.2023, ktorý sa stal právoplatným dňa 22.3.2023. Nasledujúcim dňom po dni právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku začala žalobcovi plynúť subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva. Žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená až 02.06.2023, teda po uplynutí 10 ročnej objektívnej premlčacej doby.
42. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené, alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
43. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/ 2003 Z. z., najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o s škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
44. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6. mesiacov.
45. Aj právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Otázky premlčania okrem špeciálnej úpravy § 19 vyplývajú už z ustanovení Občianskeho zákonníka. Premlčanie je následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k povahe subjektívneho práva. Vo vzťahu k žalovanému v prejednávanej veci možno premlčanie vnímať ako ochranu jeho postavenia v tom zmysle, že sa môže účinne brániť vymáhaniu splnenia svojich povinností voči žalobcovi námietkou premlčania.
46. Vo vzťahu k žalobcovi premlčanie má stimulovať žalobcu k jeho aktívnemu prístupu k uplatňovaniu svojich práv, pretože v prípade, pokiaľ nebude bdelý k uplatňovaniu svojich nárokov, jeho právo voči žalovanému sa môže oslabiť tým, že márne uplynie premlčacia lehota a žalovaný túto námietku
voči žalobcovi uplatní. Pokiaľ žalovaný si uvedenú námietku premlčania uplatní, účinne vznesie tento obranný prostriedok voči žalobcovi, vymáhateľnosť subjektívneho práva žalobcu súdom zaniká.
47. Ustanovenie § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. rozlišuje subjektívnu premlčaciu lehotu práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a objektívnu premlčaciu dobu. Subjektívna premlčacia lehota je 3 ročná a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
48. Subjektívna premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď bolo žalobcovi doručené oznámenie alebo rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda.
49. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, ktoré okolnosti nie sú sporné, subjektívna premlčacia doba pri nároku na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré sa neskončilo odsudzujúcim trestným rozsudkom, ale rozsudkom o oslobodení, začína plynúť od okamihu, kedy obžalovanému, teda žalobcovi, bolo oznámené rozhodnutie, ktorým bol oslobodený spod obžaloby alebo ktorým bolo trestné stíhanie zastavené. Ak bolo rozhodnutie doručené neskôr, začína plynúť táto subjektívna premlčacia lehota okamihom, kedy sa skutočne dozvedel o vzniku škody. V danom prípade sa žalobca skutočne dozvedel o vzniku škody momentom právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4To/44/2021 z 22.03.2023, kedy bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti rozsudku okresného súdu, ktorým bol oslobodený spod obžaloby. Od tohto momentu by žalobcovi mala plynúť 3 ročná subjektívna premlčacia lehota (od 23.3.2023).
50. Objektívna premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď bolo žalobcovi doručené oznámenie, ktorým mu bola spôsobená škoda, teda v danom prípade ide o doručenie uznesenia o vznesení obvinenia. Nie je sporné, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené dňa 23.11.2011, v takom prípade objektívna premlčacia lehota mala uplynúť dňa 24.11.2021 (deň po právnej skutočnosti).
51. Prvoinštančný súd skonštatoval v napadnutom uznesení, že uplynutie 10 ročnej premlčacej objektívnej lehoty skôr, než si žalobca mohol uplatniť nárok na náhradu škody (subjektívna lehota) je v rozpore s dobrými mravmi.
52. S týmto konštatovaním sa stotožňuje aj odvolací súd, ktorý vyhodnotil, že žalobca si svoj nárok na náhradu škody objektívne nemohol uplatniť, pretože zákonom stanovená objektívna lehota 10 rokov mu uplynula skôr, ako vôbec požiadal o predbežné prerokovanie svojho nároku a ako si mohol uplatniť žalobou nárok na súde. Týmto priamo zákon bráni žalobcovi v možnosti uplatniť si právo na náhradu škody. Uvedenou otázkou sa zaoberal už Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III.ÚS 44/2017, ktorý uviedol, že tým, že trestné konanie vedené proti sťažovateľovi prebiehalo viac ako 10 rokov a jeho výsledkom bolo zastavenie trestného stíhania, objektívne nemohol uplatniť právo na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu pred uplynutím 10 ročnej lehoty od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Pokiaľ by skoršie uplatnenie nároku na náhradu škody pred rozhodnutím o zastavení trestného stíhania znamenalo jeho odmietnutie pre predčasnosť a neskoršie uplatnenie je už premlčané, znamenalo by to, že štátne orgány by po uplynutí 10 rokov od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia neboli za svoje nezákonné postupy a rozhodnutia žiadnym spôsobom sankcionované a sťažovateľ by okrem viac ako 10 ročného nezákonného stíhania nedosiahol žiadnu satisfakciu zo strany štátu za nezákonné postupy a rozhodnutia, čo ale nebolo úmyslom zákonodarcu a v neposlednom rade by takýto výklad zákona bol pre sťažovateľa neprimerane prísny a tvrdý.
53. Odvolací súd v súlade so zisteniami prvoinštančného súdu a s poukazom na závery ústavného súdu považuje za stav, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na osobitosti tohto prípadu. Žalobca si mohol reálne uplatniť nárok na náhradu škody až po uplynutí 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, ktorá mu plynula od 24.11.2011 do 24.11.2021, pričom rozsudok o oslobodení spod obžaloby sa stal právoplatným dňa 22.03.2023. Ak by žalobca podal žalobu pred 22.03.2023, bola by žaloba podaná predčasne. Na druhej strane žaloba podaná po tomto dátume je zo strany žalovaného považovaná za premlčanú. Ak by prvoinštančný súd týmto spôsobom neprihliadol na vznesenú námietku premlčania žalovaným, ak by prvoinštančný súd nekonštatoval, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, žalobcovi by bol odopretý prístup k spravodlivosti. Preto správne posudzoval prvoinštančný súd uvedenú námietku premlčania za námietku v rozpore s dobrými mravmi a na túto neprihliadal.
54. Všetky ostatné úkony vykonané žalobcom v 3 ročnej subjektívnej lehote, ktorá plynula od 23.03.2023 boli vykonané včas v 3 ročnej subjektívnej lehote.
55. Preto odvolací súd v tomto rozsahu považuje odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú a v tomto rozsahu nepovažuje rozhodnutie prvoinštančného súdu za rozhodnutie, ktorým súd vec nesprávne právne posúdil.
56. Žalovaná ďalej namietala, že v prejednávanej veci neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by bolo nezákonné a ktoré by bolo v inštančnom postupe zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Poukázal pritom na existujúcu rozhodovaciu prax niektorých súdov.
57. V tomto prípade prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí správne poukázal na to, že v prejednávanej veci je základom pre priznanie nároku na náhradu škody nielen zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, ale rovnaký význam má aj právoplatné rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby. Reálne k zrušeniu rozhodnutia o vznesení obvinenia nemusí prísť, avšak pri oslobodení spod obžaloby je takéto zrušenie už bez významu.
58. S uvedenou úvahou sa odvolací súd stotožňuje. Platí podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je možné uplatniť iba vtedy, ak nezákonné rozhodnutie zmenil alebo zrušil príslušný orgán pre jeho nezákonnosť.
59. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním vychádza zo skutočnosti, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež uznesenie o zastavení trestného stíhania alebo rozsudok o oslobodení spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na správnosť či nesprávnosť postupu OČTK pri začatí trestného stíhania pri vznesení obvinenia, ale je zameraná na samotný výsledok trestného stíhania. Tento záver vychádza analogicky z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 6 Cdo 75/2017, ktorý prešiel aj testom ústavnosti (II. ÚS 369/2020), kde sťažnosť proti uvedeným záverom bola považovaná za zjavne nedôvodnú. Vecou sa zaoberal aj Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí 1 VCdo 2/2022. Princíp tohto názoru spočíva v tom, že v prípade špecifickej a osobitnej zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným trestným stíhaním je predpokladom pre priznanie nároku na náhradu škody nie zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ale toto uznesenie sa stáva automaticky nezákonným v okamihu, keď došlo, tak ako v prejednávanej veci, k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, teda žalobca nebol právoplatne odsúdený. Nárok na náhradu škody vzniká v dôsledku samotného výsledku trestného konania, nie jednotlivých čiastkových rozhodnutí. Samotný výsledok, oslobodenie spod obžaloby, je dostatočnou okolnosťou svedčiacou o tom, že proces, ktorý viedol k podaniu obžaloby a očakával odsudzujúci rozsudok, zodpovednosť žalobcu za vznesené obvinenie nepreukázal. Podľa Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zrušenie rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia) sa stáva bezpredmetným a nadbytočným v prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší výsledok trestného konania.
60. Nezákonnosť trestného stíhania je spravidla konštatovaná až jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza po rade procesných úkonov vrátane dokazovania. Preto aj uvedená odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná. Žalovaná zodpovedá za škodu žalobcu v dôsledku konečného výsledku trestného konania.
61. Žalovaná v odvolaní namietala, že žalobca v prejednávanej veci nepreukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady v uvedenej výške (poznámka odvolacieho súdu vo výške v akom rozsahu je možné podať odvolanie žalovanou – 7.000,- eur).
62. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj majetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
63. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
64. Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods. 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
65. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy 7.000,- eur náležitým spôsobom odôvodnil a bližšie rozviedol jednotlivé zákonom stanovené kritériá, ktoré zohľadnil pri uplatňovanom nároku žalobcom. V takom prípade žalobcovi prvoinštančný súd nepriznal výšku náhrady nemajetkovej ujmy tak ako je v plnej výške stanovená osobitným predpisom, ale túto výšku vyhodnotil vo vzťahu k jednotlivým kritériám, kedy poukázal na okolnosti, akým životným štýlom žil žalobca pred začatím trestného stíhania, za akých okolností bol uvedený zákrok domovej prehliadky vykonaný na jeho osobe a za účasti rodiny, maloletých detí, poukázal na celoslovenskú medializáciu uvedeného prípadu a na skutočnosť, že žalobca bol nielen určitý čas väzobne stíhaný, ale bol obmedzený uložením povinnosti hlásiť sa probačnému úradníkovi. Naviac, tento zásah a celé trestné stíhanie trvalo značnú dobu viac ako 10 rokov. Počas tohto obdobia, avšak príčina priama príčinná súvislosť preukázaná nebola, žalobca vážne ochorel, následky uvedeného ochorenia znáša doposiaľ. K medializácii a k informovanosti o celej situácii došlo spôsobom, ktorý značne zasiahol jeho osobu aj vzhľadom na to, že žije v jednej obci vrátane svojich detí a ich rodín, v dôsledku čoho stratil kontakty na svojich priateľov a známych.
66. Len samotná hrozba vysokého trestu mohla ovplyvniť prežívanie celého trestného stíhania žalobcom, správanie spoločnosti voči jeho osobe. Preto uvedená priznaná suma 7.000,- eur podľa prvoinštančného súdu má kompenzovať nemajetkovú ujmu žalobcovi, pretože len samotné rozhodnutie o oslobodzujúcom rozsudku ako satisfakcia nepostačuje.
67. Žalovaná vo vzťahu k tomuto nároku tvrdenia žalobcu o dôvodoch uplatnenia tohto nároku nerozporovala a nepreukázala opak respektíve, že zásah do jeho práv, ktoré by postačovalo odškodniť len postupom, ktorý predpokladá ustanovenie § 17 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. samotným konštatovaním porušenia práva.
68. Preto uvedená námietka žalovanej vo vzťahu k tomuto čiastkovému nároku žalobcu nie je dôvodná.
69. Preto odvolací súd považoval uvedené odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné.
70. Žalobca v odvolaní tvrdil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d), podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ďalej, že podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
71. Pokiaľ sa týka odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie je možné subsumovať pod iné odvolacie dôvody za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie o veci.
72. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že uvedený odvolací dôvod zrejme dopadá na okolnosť, že prvoinštančný súd správne neuviedol v napadnutom rozsudku aj výrok o priznaní úrokov z omeškania. Prvoinštančný súd toto pochybenie napravil tým, že o uplatnenom nároku na úroky z omeškania rozhodol samostatným dopĺňajúcim rozsudkom, ktorý tvorí súčasť pôvodného rozsudku o veci samej.
73. Pokiaľ sa týka prílepku, ktorý sa nachádza v písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia po jednotlivých výrokoch na strane 1 a 2 súdneho rozhodnutia, tento prílepok bol opravným uznesením prvoinštančného súdu opravený. Preto v tejto časti odvolanie žalobcu odvolací súd považuje za nedôvodné.
74. Žalobca ďalej namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci. Skutkový stav, ktorý je potrebné pre rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku vytvoriť je základ súdneho rozhodnutia, pretože bez nedostatočne zisteného skutkového stavu nie je možné správne vec právne posúdiť (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
75. Súd môže skutkový stav zisťovať len postupom, ktorý stanovuje Civilný sporový poriadok. Zisťovaním v civilnom sporovom konaní nie je zistenie skutočného stavu veci, ale skutkového stavu veci. V prvom rade skutkový stav veci sa zisťuje dokazovaním, ktoré dokazovanie v sporovom konaní závisí od strán sporu. Iniciatíva súdu v prejednávanej veci s cieľom vykonať dôkazy je neprípustná. Vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia. Pokiaľ súd hodnotí dôkazy, neznamená to, že by súd mohol dôkazy hodnotiť ľubovoľne, ale povinnosťou súdu je vyhodnotiť dôkazy z hľadiska ich dôležitosti k zisťovaným skutočnostiam z hľadiska zákonnosti, z hľadiska ich pravdivosti, respektíve hodnovernosti zdroja. Po takejto individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušeniu pravidiel formálnej logiky. Nesprávne vyhodnotenie zákonnosti dôkazu založí vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
76. Odvolací súd skúmal okolnosti, za ktorých prvoinštančný súd skutkovo zistil okolnosti dôležité pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu a dospel k záveru, že skutkové okolnosti zistené prvoinštančným súdom sú správne a neodporujú pravidlám formálnej logiky.
77. V prejednávanej veci dôkaznú povinnosť na preukázanie uplatneného nároku má žalobca. Žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie nielen základu uplatneného nároku, ale najmä výšky uplatneného nároku. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur, žalobca nepreukázal žiadne také okolnosti, ktorými by odôvodnil uplatnený nárok na uvedenú sumu. Z tvrdení, ktoré žalovaná nerozporovala, prvoinštančný súd ustálil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie o nároku na nemajetkovú ujmu, ktoré vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom popísal a dospel k záveru, že v danom prípade zo zákonom prípustnej sumy, ktorá vyplýva z § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. (teda nad zákonnú výšku je nárok nedôvodný), suma 7.000,- eur zo zákonného limitu je dostatočnou na to, aby náhrada nemajetkovej ujmy za zistenia predpokladov podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. bola postačujúca. Tak ako to už uviedol súd, touto sumou nie je možné reparovať uplatnený nárok žalobcu na poškodenie jeho povesti prípadne života a reparovať utrpenia. Touto sumou je možné jedine zmierniť všetky negatívne situácie, ktoré v živote žalobcu nastali v čase od začatia trestného stíhania až po právoplatné rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby. Prvoinštančný súd pomerne podrobne rozobral žalobcom tvrdené okolnosti, ktoré pri určení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil a ktoré ostali len v rovine žalobcových tvrdení.
78. Keďže žalobca sám nepreukázal okolnosti, ktoré by odôvodňovali vyššiu sumu než priznal prvoinštančný súd, úvaha prvoinštančného súdu bola správna, a preto v tomto rozsahu zamietavý rozsudok prvoinštančného súdu odvolací súd považoval za správny.
79. Prvoinštančný súd zamietol návrh žalobcu na priznanie nároku, ktoré predstavuje cestovné a stravné vo výške 943,73 eur v súvislosti s účasťou na pojednávaniach žalobcu.
80. Prvoinštančný súd považoval tento nárok za nepreukázaný. S týmto sa stotožnil aj odvolací súd a uvádza, že žalobca ani len nenavrhol dôkazy svedčiace o tom, že pojednávaní na Okresnom súde Košice I. sa zúčastňoval, pretože žalobca nenavrhol vykonanie dôkazu trestným spisom, ktorý bol prejednávaný pred Okresným súdom Košice I. Nebolo preukázané, že bolo dôvodné použitie motorového vozidla, nebolo preukázané, aké mal v súvislosti s cestou na použitie motorového vozidla žalobca výdavky. Nie je povinnosťou súdu, aby namiesto žalobcu súd zabezpečoval si listiny svedčiace
o dôvodnosti a výške uplatneného nároku žalobcu za použitie motorového vozidla. Je a bolo povinnosťou žalobcu, aby uvedené listiny súdu predložil, respektíve dôvody nároku preukázal. Taktiež nie je úlohou súdu, aby overoval dĺžku účasti žalobcu na pojednávaniach vo vzťahu k zisteniu výšky stravného, ktoré si žalobca uplatňuje. Preto správne postupoval prvoinštančný súd, keď považoval tento nárok za nedôvodný, nepreukázaný.
81. Pokiaľ žalobca argumentoval okolnosťou, že pri rozhodovaní o trovách konania súd si bežne zaobstará uvedené informácie, je potrebné uviesť, že súd si tieto informácie zaobstará len pre prípad overenia správnosti, nie pre prípad samotného určenia požadovanej výšky, a to aj v prípade trov konania, ktoré však v prejednávanej veci majú charakter uplatňovaného nároku na náhradu škody, nie nároku na náhradu trov konania. Dôkazné bremeno je na strane žalobcu, súdu uvedená povinnosť nevyplýva z procesného predpisu.
82. Preto správne postupoval prvoinštančný súd, keď tento nárok zamietol ako nepreukázaný.
83. Správne je zamietnutý aj nárok na zaplatenie sumy 255,01 eura, ktorá nebola žalobcovi priznaná z titulu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní ako nároku na náhradu škody, keď si žalobca uplatnil 8.755,01 eur, avšak priznaných mu bolo len 8.500,- eur. Žalobca predložil dva doklady o úhrade sumy 3.000,- eur z 13.12.2011 a 5.500,- eur zo dňa 30.06.2012. Na sumu 255,01 eur žalobca nepredložil žiaden doklad, ani výpis z účtu, o ktorom tvrdí žalobca, že je súčasťou spisového materiálu. Nebolo úlohu prvoinštančného a ani odvolacieho súdu overovať úhradu uvedenej sumy žalobcu právnemu zástupcovi v trestnom konaní, bolo povinnosťou žalobcu uvedenú úhradu preukázať. Keďže ani v tomto prípade žalobca dôkazné bremeno neuniesol, nie je možné mu tento uplatnený nárok priznať.
84. Aj v tomto prípade odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné.
85. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako správny potvrdil s tým, že výrok, ktorým bolo zastavené čiastočne konanie napadnutým odvolaním nebol.
86. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 OSP a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ani jedna strana nebola v odvolacom konaní úspešnou stranou. Obidve odvolania považoval odvolací súd za nedôvodné, preto každá strana mala úspech a neúspech čiastočný v rovnakej miere.
87. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).