Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-50-2026.pdf
PDF · 206.82 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/50/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Aleny Radičovej a Mgr. Marka Anovčina, v spore žalobcu: JAGAZ s. r. o., so sídlom Centrum II 83/26, Dubnica nad Váhom, IČO: 47 550 601, právne zastúpený: JUDr. Martin Bicko, advokát s.r.o., so sídlom Dukelská 972/7, Považská Bystrica, IČO: 53 559 002, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XX, E. F. G., právne zastúpený Mgr. Jozef Gáplovský, advokát so sídlom A. Kmeťa 358/2, Dubnica nad Váhom, IČO: 42 022 339, o vydanie osobného motorového vozidla, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28. januára 2026, č. k. 15C/14/2025-90, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo značky Škoda Superb, EČV: H., VIN: B., striebornej metalízy, spolu s príslušenstvom, vrátane dokladov od vozidla, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 21.02.2025 sa žalobca domáhal vydania osobného motorového vozidla zn. Škoda Superb, ĚCV: H., VIN: B., striebornej metalízy, vrátane dokladov a príslušenstva k vozidlu. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise vrátane pripojeného vyšetrovacieho spisu, výsluchom strán aj svedkov navrhnutých obomi stranami a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav: Súd mal preukázané, že sporné motorové vozidlo zn. Škoda Superb, striebornej metalízy, ĚCV: H. XXXXX, VIN: B. je v evidencii vozidiel evidované ako predmet vlastníctva a držby žalobcu. Zápis prvej evidencie vozidla je zo dňa 03.01.2018, z ktorého dátumu je aj žalovaným predložená žiadosť o listinný výpis z obchodného registra žalobcu na Slovenskej pošte, a.s., kde je ako žiadateľ uvedený žalovaný. Medzi spol. VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o. ako veriteľom a žalobcom ako klientom, bola dňa 14.12.2017 uzatvorená zmluva o autokredite č. XXXXXX, kde je ako predmet financovania uvedené sporné motorové vozidlo v kúpnej cene 29.300,- eur, pričom na úhradu časti kúpnej ceny v sume 21.975,- eur bol čerpaný úver. Z oznámenia o splnení záväzkov zo zmluvy vyhotoveného spol. VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o. adresovaného žalobcovi zo dňa 20.01.2025 bolo zistené, že posledná splátka účelového úveru na nákup tohto vozidla bola splatná dňa 04.01.2023 a úhradou splátok podľa splátkového kalendára v dobe splatnosti došlo k splneniu rozväzovacej podmienky zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k spornému motorovému vozidlu. Úver je týmto riadne splatený a môže dôjsť
k zápisu žalobcu ako vlastníctva vozidla do evidencie na dopravnom inšpektoráte. Žalovaný predložil potvrdenie o výbere hotovosti zo svojho bežného účtu, a to v sume 3.000,- eur dňa 15.12.2017 a 1.450,- eur dňa 15.12.2017. Žalobca predložil výpisy z bankového účtu spoločnosti, z ktorých vyplýva, že boli realizované z účtu žalobcu tieto platby: 18.12.2017 v sume 7.325,- eur, 31.12.2018 v sume 7.325,- eur, 23.12.2019 v sume 7.325,- eur, ďalej od februára 2021 do decembra 2021 platby 11 x 434,22 eur, od januára 2022 do januára 2023 platby 13 x 434,22 eur, teda spolu 24 mesačných platieb po 434,22 eur. Nebolo sporné, že uvedené platby predstavovali splátky kúpnej ceny sporného vozidla na základe uvedenej zmluvy o autokredite. Žalobca predložil rozkaz o uložení pokuty za správny delikt vydaný hlavným mestom SR Bratislava dňa 09.09.2025, č. k. 0/25/158321-36/98/330006, ktorým bola vyrubená žalobcovi ako držiteľovi vozidla pokuta vo výške 78,- eur. Nebolo sporné tvrdenie žalobcu, že túto pokutu uhradil žalobca. Žalovaný predložil pokladničný doklad zo dňa 18.01.2024 za úhradu emisnej a technickej kontroly na spornom vozidle EČV H.. Žalovaný bol preukázateľne vyzývaný žalobcom na vrátenie vozidla, keďže na výzvu na vrátenie vozidla reagoval listom odosielaným žalobcovi podľa podacieho lístka pošty dňa 09.02.2024, v ktorom uvádzal dôvody prakticky zhodné s tými, ktoré prezentuje ako svoju obranu v tomto spore. Z uznesenia ČVS: ORP-503/DC-TN-2024 zo dňa 10.07.2024 vyplýva, že výzva na vrátenie vozidla mala byť žalovanému doručená dňa 25.01.2024. Výzvou zo dňa 29.11.2024 bol žalovaný vyzvaný na vrátenie sporného osobného motorového vozidla s lehotou vrátenia dňa 09.12.2024 aj právnym zástupcom žalobcu. Z faktúr predložených žalovaným č. 134 zo dňa 15.11.2018, č. 135 zo dňa 16.12.2018 a č. 9 zo dňa 25.01.2022 vyplýva, že spoločnosť, ktorej konateľom je v zmysle výpisu z Obchodného registra SR žalovaný ako dodávateľ, fakturoval kovoobrábacie práce a brúsenie spoločnosti, ktorej konateľ je podľa vpisu z Obchodného registra SR zhodný s konateľom žalobcu. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu ORPZ Trenčín ČVS: ORP-503/DC- TN-2024 mal súd zistené, že dňa 07.06.2024 žalobca podal trestné oznámenie, v ktorom žalovaného označil ako osobu, ktorá neoprávnene užíva sporné motorové vozidlo. Uznesením ČVS: ORP-503/ DC-TN-2024 zo dňa 10.07.2024 bolo trestné oznámenie žalobcu odmietnuté, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Poverený príslušník PZ mal za to, že medzi zúčastnenými osobami ide čisto o súkromnoprávny spor, ktorý by sa mal riešiť pred civilným súdom a nie prostriedkami trestného práva. Nebola naplnená skutková podstata trestného činu Neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, č. k. 1Pn 557/24/3309-8 zo dňa 07.08.2024 bola sťažnosť žalobcu proti uvedenému uzneseniu zamietnutá, pretože nebola dôvodná. Prokurátor sa stotožnil s tým, že ide o súkromnoprávny spor a je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú súčasne naplnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Uznesenie policajta považoval za zákonné a správne. Vo vyšetrovacom spise je tiež založený podnet policajta na zváženie daňovej kontroly u žalobcu. Nebolo sporné tvrdenie žalobcu, že daňová kontrola u žalobcu bola uskutočnená a neboli zistené porušenia daňových predpisov v súvislosti so sporným osobným motorovým vozidlom.
3. Súd sa zameral najskôr na skúmanie, či a aká dohoda ohľadom sporného motorového vozidla a jeho užívania existovala medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný tvrdil, že dohoda ohľadom vozidla medzi ním a žalobcom bola taká, že toto vozidlo bude žalovaný užívať bezplatne dovtedy, pokiaľ nebudú uhradené všetky splátky úveru použitého na splatenie kúpnej ceny vozidla, pričom tieto splátky mal hradiť žalovaný, a to tak, že peniaze na ne nosil v hotovosti konateľovi žalobcu (žalobca následne veriteľovi splátky uhrádzal bezhotovostne z účtu, ako bolo preukázané). Po tom, čo dôjde k dosplácaniu všetkých splátok kúpnej ceny, v zmysle dohody medzi žalovaným a žalobcom, malo sa stať vozidlo vlastníctvom žalovaného a malo byť prepísané na žalovaného aj na dopravnom inšpektoráte. Hoci žalobca vo svojich písomných podaniach uvádzal, že medzi ním a žalovaným neexistovala žiadna dohoda (viď napr. jeho vyjadrenie zo dňa 10.06.2025, kde popieral existenciu dohody), nakoniec však z vykonaného dokazovania, a to aj z výsluchu samotného konateľa žalobcu, vyplynulo, že skutočne medzi stranami sporu ohľadom užívania vozidla dohoda existovala. Žalobca totiž pri výsluchu potvrdil, že dohoda so žalovaným bola taká, že vozidlo bude užívať žalovaný, a keď sa dosplácajú všetky splátky kúpnej ceny zaň, tak bude prevedené vlastníctvo k vozidlu na žalovaného, ale nie bezodplatne, ale za neskôr určenú zostatkovú cenu auta. Právny zástupca žalobcu na poslednom pojednávaní doplnil, že doba, počas ktorej žalovaný podľa dohody vozidlo mohol užívať, bola doba, počas ktorej sa splácali splátky kúpnej ceny vozidla, čo trvalo 5 rokov. Súčasne, podľa tvrdení žalobcu, nebola dohoda o tom, že by žalovaný mal splácať splátky kúpnej ceny za vozidlo a poprel, že by tak žalovaný niekedy činil. Keď teda súd porovnal tvrdenia strán ohľadom dohody, tak zistil, že obe strany zhodne tvrdili, že žalovaný bol oprávnený vozidlo užívať, pričom doba užívania vozidla žalovaného bola nimi dojednaná na dobu
počas splácania splátok na kúpnu cenu vozidla, čo ako bolo zistené aj z výpisov z účtu žalobcu, trvalo od decembra 2017 až do januára 2023 (čo je teda zhruba 5 rokov, ako to tvrdil žalobca na poslednom pojednávaní). Možnosť užívania vozidla žalovaným do zaplatenia poslednej splátky kúpnej ceny tak vyplynula zo zhodných tvrdení strán. Súčasne nebolo sporné, že za užívanie vozidla žalovaný žalobcovi neplatil odplatu, čo napokon žalovaný sám uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe, kde tvrdil, že mal právo vozidlo bezplatne užívať až do uhradenia splátok kúpnej ceny. Žalobca toto jeho tvrdenie nerozporoval a tiež netvrdil, že by za užívanie vozidla medzi nimi bola dojednaná odplata. Bezodplatné užívanie vozidla žalovaným po uvedenú dobu tak bolo tiež nesporné. Takisto strany zhodne tvrdili, že po tom, čo bude dosplácaná celá kúpna cena vozidla, dôjde k prevodu vlastníctva k vozidlu zo žalobcu na žalovaného, čo bolo teda tiež nesporné. Obe strany potvrdili, že dohoda ohľadom užívania vozidla bola medzi nimi len ústna, čo súd považoval za nesporné. V čom sa tvrdenia strán rozchádzali, a to, čo bolo sporné, bolo to, či obsahom ich vzájomnej dohody bolo aj to, že:
- 1/ prevod vlastníckeho práva k vozidlu zo žalovaného na žalobcu po dosplácaní kúpnej ceny bude už bezodplatný (ako tvrdil žalovaný), alebo či bude podmienený zaplatením bližšie vopred nedohodnutej zostatkovej ceny vozidla (ako tvrdil žalobca),
- 2/ splátky kúpnej ceny vozidla bude fakticky platiť žalovaný, ktorý tvrdil, že peniaze na ne nosil v hotovosti žalobcovi, a teda, že tieto splátky takto ním uhrádzané vlastne budú predstavovať akýsi preddavok na budúcu kúpnu cenu - odplatu za to, že bude po dosplácaní vozidla vlastnícke právo k nemu prevedené na žalovaného (ako tvrdil žalovaný), alebo či platenie splátok kúpnej ceny žalovaným obsahom dohody nebolo (ako tvrdil žalobca).
4. K prvému spornému bodu súd uviedol, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by obsahom vzájomnej dohody so žalovaným malo byť nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného k vozidlu (v čase po dosplácaní kúpnej ceny vozidla predajcovi) podmienené zaplatením ešte zostatkovej ceny - odplaty za vozidlo. Žalovaný takýto obsah dohody popieral, a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal, že obsahom ich vzájomnej dohody bolo aj to, že žalobca žalovanému po dosplácaní celej kúpnej ceny mal vozidlo odpredať, ako to prezentoval - za zostatkovú kúpnu cenu, teda za odplatu. Žalobca sám uviedol, že od počiatku nemali vzájomne dohodnuté, aká bude táto cena odkúpenia vozidla, len to, že sa určí zostatková cena neskôr "po zohľadnení toho, čo žalovaný robil pre firmu a po zohľadnení zľavy, ktorú na auto vybavil žalovaný". Budúca odplata vo forme zostatkovej ceny vozidla tak nebola medzi nimi nijako konkrétne dojednaná (konkrétnou sumou), čo vyplynulo z tvrdení samotného žalobcu, ani nebol dohodnutý konkrétny spôsob, ako by odplata za nadobudnutie vozidla mala byť účastníkmi dohody vypočítaná. Súd dospel k záveru, že medzi stranami v čase kreovania ostatných podmienok dohody o užívaní vozidla a o budúcom nadobudnutí vozidla žalovaným ani nebola určito dojednaná výška odplaty za jeho budúce nadobudnutie žalovaným, ani žiadny spôsob jej budúceho určenia, keďže z tvrdení o tom, že sa malo zohľadniť, čo žalovaný pre žalobcu robil a aj žalovaným dojednaná zľava, nemožno vyvodiť to, čo konkrétne sa vlastne malo zohľadniť (aký prínos, akým spôsobom), akým spôsobom sa vlastne tie dve neurčité kritériá mali premietnuť do určenia odplaty za budúce nadobudnutie vozidla a prípadne, v akom pomere tieto dve veličiny sa mali podieľať na určení takto definovanej odplaty. Ani tvrdenia žalobcu tak neumožňovali dospieť k inému záveru, než len k tomu, že odplata, za ktorú malo byť vozidlo žalovaným po dosplácaní splátok kúpnej ceny nadobudnuté, nebola určitým spôsobom medzi stranami dohodnutá. Žalobca síce uvádzal, že on potom jednostranne po zvážení prínosu žalovaného určil túto odplatu, ale ani on sám nebol vo svojich tvrdeniach o jej výške konzistentný. Pri výsluchu uvádzal najskôr, že mu to vyšlo 5.500,- eur, neskôr uvádzal, že mu to vyšlo na 6.000,- eur, a teda ani z jeho tvrdení nemožno ustáliť, s akým presným návrhom odplaty vlastne mal žalovaného (už až po tom, čo auto žalovaný už užíval), osloviť. Podstatné tak bolo to, že žalobca sám netvrdil presnú sumu zostatkovej ceny auta - odplaty za jeho budúce nadobudnutie žalovaným, a teda nebolo možné ani len z jeho tvrdení určiť, aká táto odplata vlastne mala byť žalovanému navrhnutá, čo nutne vedie súd k záveru o tom, že žiaden určitý návrh na dohodu v tomto smere žalobca žalovanému ani neadresoval. Čo je ale tiež podstatné, aj keby teoreticky nejaký konkrétny návrh odplaty za nadobudnutie vozidla žalobca žalovanému predostrel, obe strany zhodne tvrdili, že žalovaný s týmto návrhom nesúhlasil a odmietol, že by vôbec čokoľvek za nadobudnutie vozidla mal ešte žalobcovi doplácať, teda odmietol pristúpiť na dohodu o tom, za akú zostatkovú cenu, ktorú by mal dodatočne doplatiť, bude vlastníctvo k vozidlu na neho prevedené. Návrh žalobcu o tomto bode dohody tak bol žalovaným odmietnutý. Žalobca aj žalovaný to totiž zhodne uvádzali a vyplýva to aj zo zápisnice o trestnom oznámení, v zmysle ktorej žalobca uvádzal, že žalovaný odmietol návrh žalobcu na zaplatenie ním vypočítanej zostatkovej ceny vozidla na 5.500,- eur plus DPH (čo už je po sume 5.000,- eur a 6.000,- eur tretia suma uvádzaná žalobcom ako zostatková cena vozidla). Návrh žalobcu tak prijatý nebol, a preto je nutné konštatovať,
že dohoda o tom, že by mal žalovaný za nadobudnutie vozidla zaplatiť po dosplácaní splátok kúpnej ceny ešte aj zostatkovú hodnotu vozidla ako odplatu v nejakej konkrétnej sume, neexistovala. Opak žalobcom totiž preukázaný nebol.
5. Čo sa týka druhého sporného bodu, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že súdom zistené skutočnosti nasvedčujú existencii dohody strán sporu o tom, že žalovaný bude žalobcovi poukazovať sumy vo výške splátok kúpnej ceny, ktoré boli na základe zmluvy o autokredite zo dňa 14.12.2027, uzatvorenej medzi žalobcom a spol. VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o. ako veriteľom, hradené žalobcom z jeho bankového účtu veriteľovi, ako aj to, že tak aj skutočne žalovaný minimálne niekoľkokrát činil. V tomto smere súd uviedol, že v spore vypočutí svedkovia navrhnutí žalovaným potvrdili, že boli svedkami odovzdávania peňazí určených na splátku za auto žalovaným konateľovi žalobcu. Svedkyňa I. J., bývalá partnerka žalovaného, potvrdila, že dňa 14.12. (bližšie neurčeného roka) požičala žalovanému peniaze na splátku kúpnej ceny za auto a túto sumu jej žalovaný aj vrátil, čím potvrdila skoršie slová žalovaného, ktorý uvádzal na pojednávaní, že mu za týmto účelom svedkyňa peniaze požičala a rovnako potvrdila, že bola pri tom, ako po novom roku - druhého alebo tretieho januára roku 2018 alebo 2019 na parkovisku v Dubnici nad Váhom, žalovaný konateľovi žalobcu doniesol peniaze na splátku auta. Videla, ako si peniaze dáva doma do obálky a od žalovaného vedela, že to suma vo výške "7.000,- eur a niečo", ktorú takto žalovaný žalobcovi odovzdal. Kým on pri aute peniaze odovzdal konateľovi žalobcu, ona sedela v aute. Okrem toho, svedkom odovzdávania peňazí za auto konateľovi žalobcu nebola, ale od žalovaného len z rozprávania vedela, že vždy v zime okolo Vianoc žalovaný konateľovi žalobcu peniaze na splátku auta dával opakovane. Svedok A. B. ml., syn žalovaného, pri výsluchu potvrdil, že mal vedomosť o kúpe auta, aj o tom, že toto je financované na "štvrtinky", teda na splátky s tým, že posledná štvrtá splátka bola rozložená na mesačné splátky po dobu dvoch rokov z dôvodu finančných ťažkostí na strane žalovaného - otca. Potvrdil, že bol svedkom viacerých stretnutí medzi žalovaným a konateľom žalobcu na dielni, kde sa oni dvaja bavili o tom, že sa blíži ďalšia splátka a vždy to bolo v decembri. Svedok E. K., bývalý zamestnanec žalobcu a spolupracovník žalovaného, vedel, že žalobca so žalovaným riešili leasing auta Škoda Superb, lebo keď robili v dielni, bavili sa o financiách a bolo tam všetko počuť. Potvrdil, že bol svedkom, ako konateľ žalobcu chodil pýtať od žalovaného peniaze po auto, no nevedel uviesť, ako pravidelne sa tak dialo, alebo bolo to približne tak 4 roky dozadu. Svedok K. J., spolupracovník žalobcu aj žalovaného, uviedol, že on až neskôr prišiel na to, že vozidlo Škoda spláca žalovaný žalobcovi. Prvýkrát bol na dielni, kde niečo konzultoval s CNC frézarom, kde stretol žalovaného, ktorého sa pýtal, čo tam robí a ten mu povedal, že nesie splátku za auto konateľovi žalobcu. Druhýkrát sa situácia opakovala tiež na dielni, kde bol svedok, žalovaný, konateľ žalobcu aj ďalší živnostník, kde tiež doniesol žalovaný splátku za auto a žalovaný žalobcovi povedal "no, a teraz mi požičaj 5.000,- eur", lebo, že nemá toľko a potom spolu žalovaný aj konateľ žalobcu odišli. Toto celé sa dialo od oka tak 3, 4, 5 rokov dozadu. Všetci svedkovia zhodne opísali situácie, pri ktorých boli prítomní a počas ktorých došlo k odovzdaniu peňazí žalovaným konateľovi žalobcu na splátku sporného vozidla, pričom datovali tieto stretnutia do rozhodného obdobia okolo roku 2018, 2019 (J.), resp. 2020-2021 (uvádzali, že to bolo cca 4-5 rokov späť od výsluchu). Viacerí (J., B.) potvrdili, že sa tak dialo vždy v zime, okolo Vianoc v decembri, čo napokon korešponduje aj s termínom splatnosti prvých troch splátok, ktoré boli vždy v decembri 2017, 2018 a 2019 aj z účtu žalobcu veriteľovi uhradené. Svedkyňa J. vedela, že splátka odovzdávaná konateľovi žalobcu bola niečo cez 7.000,- eur, čo približne korešponduje s výškou ročných splátok tak, ako boli hradené na základe zmluvy o autokredite. Z uznesenia policajta o odmietnutí trestného oznámenia zo dňa 10.07.2024 vyplynulo, že I. J. bola vypočutá aj v trestnom konaní a aj tam potvrdila, že žalovaný vozidlo splácal konateľovi žalobcu. E. K. bol tiež vypočutý v trestnom konaní a z totožného uznesenia policajta vyplynul tiež záver, že bol svedkom toho, ako konateľ žalobcu prišiel k žalovanému po peniaze na splátku za sporné auto do dielne a aj žalovaný chodil ku konateľovi žalobcu do dielne za účelom splátok. Napokon K. J. v rámci trestného konania podľa uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia rovnako potvrdil, že bol svedkom toho, ako žalovaný doniesol konateľovi žalobcu dvakrát peniaze na splátku auta v hotovosti, prvýkrát niekedy pred Vianocami, pri tej príležitosti sa pýtal žalovaného, čo to má za peniaze a ten mu povedal, že je to za splátku na auto a vtedy mu aj žalovaný povedal, že je evidované na žalobcu. Opísal aj druhé stretnutie v dielni, kedy žalovaný povedal konateľovi žalobcu, že mu nesie poslednú splátku, ale že mu chýbajú nejaké peniaze, na čo potom spolu oni dvaja odišli. Súd uzatvára, že porovnaním výpovedí svedkov v konaní trestnom a v tomto spore, títo vypovedali každý zhodne, ich výpovede pred policajtom a pred súdom sa nijako nelíšili, naopak, neskoršou výpoveďou v tomto spore svedkovia vypovedajúci aj pred policajtom potvrdili svoju predošlú výpoveď. Všetci zhodne potvrdili, že boli svedkom odovzdávania splátok kúpnej ceny
za auto v hotovosti žalovaným konateľovi žalobcovi, každý pri tom bol svedkom rôznych situácií, kedy sa tak malo diať, z čoho možno jednoznačne ustáliť, že sa tak dialo opakovane, viac ako jeden krát. Súd hodnotí výpovede svedkov ako konzistentné, tieto sa navzájom nevylučovali, práve naopak, zhodne potvrdzovali, že splátky kúpnej ceny opakovane žalovaný žalobcovi odovzdával v hotovosti v rôznom čase a na rôznom mieste. Hoci svedkyňa J. a svedok B. boli osobami v blízkom vzťahu so žalovaným (bývalá partnerka, syn), táto okolnosť sama osebe svedkov nediskvalifikuje a nemožno na nich automaticky nahliadať ako na osoby, ktoré apriori budú zaujaté. Svedkovia K. a J. boli známymi oboch strán, neboli ani blízke osoby. Svedok J. dokonca reprodukoval aj dialóg, ktorý prebehol pri oboch opisovaných stretnutiach, čo výpoveď ešte viac zreálňuje. Súd hodnotiac dôveryhodnosť vypočutých svedkov uvádza, že títo boli riadne poučení o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať a tiež o následkoch porušenia tejto povinnosti v podobe vyvodenia možnej trestnoprávnej zodpovednosti. Po tomto poučení, vedomí si možnej trestnoprávnej zodpovednosti svedkovia vypovedali sami, súvisle bez logických rozporov opísali, ako si situácie pamätali. Následne odpovedali na otázky strán a súdu, podľa názoru súdu súvisle, konzistentne a logicky, keď sa vo svojej výpovedi nijako "nezamotávali". Ich výpovede sú zhodné s tým, ako vypovedali v trestnom konaní (Svedok B. tam nevypovedal), a preto ani v tomto ohľade súd nezistil nekonzistentnosť. Žalobca tiež položenými otázkami podľa názoru súdu nedosiahol to, že by nimi dôveryhodnosť výpovedí svedkov navrhovaných žalovaným oslabil, keď aj na tie svedkovia reagovali bezprostredne a konzistentne, prakticky bez zaváhaní. Ak až na nasledujúcom pojednávaní žalobca prišiel s dôvodmi, pre ktoré údajne títo svedkovia mali vypovedať nepravdu, súd uviedol, že žalobca bol na pojednávaní, kde boli svedkovia vypočutí, prítomní aj so svojím advokátom. Ak mal za to, že niektoré časti ich výpovede nekorešpondujú so skutočnosťou, mal možnosť ich otázkami s týmto konfrontovať, prípadne dosiahnuť to, aby sa ukázalo, že ich výpovede nie sú pravdivé, či konzistentné, prípadne naštrbiť ich dôveryhodnosť natoľko, že by ich výpovede neboli udržateľné. Toto sa nestalo, dôvody uvádzané na poslednom pojednávaní žalobcom ohľadom svedkov ostali v rovine všeobecných vyjadrení bez toho, aby tvrdený zlý úmysel svedkov bol aj osvedčený nejakými konkrétnymi okolnosťami, z ktorých by bolo možno nepochybne dospieť k záveru o neobjektívnosti svedkov. Tu treba dodať, že títo vypovedali jeden po druhom a ich výpovede sú v zhode v tom, že splátky kúpnej ceny žalovaný žalobcovi platil, situácie opisovali zhodne ako pred policajtom, čo nevzbudzuje pochybnosti o tom, že hovorili pravdu. Ak by nimi uvádzané skutočnosti boli vymyslené, pravdepodobne by s odstupom viac ako roku od prvého výsluchu pred policajtom boli skutočnosti uvádzané pred súdom teraz uvádzané viac či menej inak, čo by mohlo byť pri hodnotí týchto výpovedí na prospech žalobcu. Takáto situácia však nenastala a ani žalobca nepoukázal na žiadne významné rozpory medzi aktuálnymi a skoršími výpoveďami opakovane vypočutých svedkov. Napokon, aj prokurátor v uznesení o zamietnutí sťažnosti žalobcu zo dňa 07.08.2024 vyhodnotil výpovede svedkov ako vierohodné, dôveryhodné a nenaučené, pričom sa navzájom tieto výpovede dopĺňali a podporovali. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ale najmä tiež zo skutočnosti, že svedkovia boli riadne poučení o následkoch krivej výpovede v podobe trestného stíhania a vzhľadom na to, že ani súd nezistil v ich výpovedi vzájomné rozpory takého charakteru, pre ktoré by mohol dôjsť k záveru, že nehovorili pravdu, a keď ani z ostatného dokazovania nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že by pri výpovedi nehovorili pravdu a ani žalobca svojou aktivitou pri ich výsluchu a kladením otázok nedosiahol to, že by bola vierohodnosť svedkov dôvodne spochybnená, súd z týchto výpovedí svedkov vychádzal. Podľa názoru súdu, ani výpoveď svedkyne L. J. nespôsobila, že by súd nemal prihliadnuť na výpovede vyššie uvedených svedkov, ktorí vypovedali zhodne. Táto svedkyňa sa totiž vyjadrovala len k okolnostiam vedenia vozidla v účtovníctve, vozidlo ako účtovníčka evidovala v účtovníctve žalobcu, o dohode medzi žalobcom a žalovaným nevedela, len vedela, že vozidlo užíval žalovaný bez písomnej zmluvy. Uviedla, že nemá v účtovníctve vedené žiadne prijaté platby od žalovaného, ktoré by súviseli s vozidlom. To, že tieto platby, ktorých hotovostné odovzdávanie žalovaným konateľovi žalobcu súd mal preukázané z výpovedí ostatných svedkov, neboli evidované v účtovníctve žalobcu, totiž automaticky neznamená, že neboli odovzdávané do rúk osoby oprávnenej konať za žalobcu. Ich evidencia alebo neevidencia v účtovníctve spoločnosti totiž bola výlučne na vôli toho, komu tieto peniaze boli odovzdávané a motivácia pre rozhodnutie ich evidovať alebo neevidovať, mohla byť rôzna, súd o nej nebude špekulovať, pretože pre tento spor je v zásade irelevantná. Preto sa vôbec nevylučujú súdom zistené skutočnosti, a teda to, že žalovaný peniaze na splátky kúpnej ceny odovzdával konateľovi žalobcu, a súčasne to, že takto odovzdané peniaze nenašli odraz v evidencii vozidla v účtovníctve a z účtu spoločnosti len boli jednotlivé splátky žalobcom uhrádzané veriteľovi tak, ako bolo výpismi preukázané. Súd má za to, že neevidencia splátok odovzdávaných žalovaným v hotovosti do rúk žalobcu v účtovníctve žalobcu nie je dôkazom, ktorý by bol spôsobilý hotovostné odovzdávanie peňazí sám osebe vyvrátiť.
6. Vychádzajúc z uvedeného preto súd k vyššie uvedenému druhému spornému bodu ustálil, že bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný odovzdával konateľovi žalobcu v období časovo korešpondujúcom s obdobím, kedy boli veriteľovi na základe zmluvy o autokredite splácané splátky úveru použitého na úhradu kúpnej ceny vozidla z účtu žalobcu, v hotovosti peniaze určené na úhrady splátok tohto úveru použitého na kúpu auta. Nebolo síce preukázané presne, akú sumu peňazí takto žalovaný v hotovosti do rúk konateľa žalobcu odovzdal, či tak skutočne uhradil všetky splátky, ani koľkokrát sa tak stalo. Podstatné pre posúdenie obsahu vzájomnej dohody podľa názoru súdu je však to, že tieto splátky žalovaný žalobcovi uhrádzal, a to opakovane v rozhodnej dobe splácania úveru, navyše opakovane presne v mesiaci (svedkovia uvádzali v decembri, v zime, okolo Vianoc), v ktorom aj bola dojednaná splatnosť splátky žalobcu podľa zmluvy o autokredite. Už aj len samotná skutočnosť o opakovanom odovzdávaní hotovosti na splátku vozidla žalovaným (aj bez toho, aby bolo presne zistené, koľkokrát a koľko presne bolo takto zaplatené), je spôsobilá prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že obsahom dohody bolo aj to, že on bude odovzdávať peniaze žalobcovi na splátku úveru na kúpnu cenu vozidla, ktorú splátku následne uhradí žalobca bezhotovostne zo svojho účtu, keďže on bol podľa zmluvy o autokredite evidovaný ako dlžník. Ak by takáto dohoda medzi stranami sporu neexistovala, neexistuje žiaden rozumný a logicky pochopiteľný dôvod, pre ktorý by žalobcovi žalovaný opakovane peniaze na splátku auta nosil a žalobca ju od žalovaného opakovane prijímal, a to na rôznych miestach aj za prítomnosti rôznych osôb. Navyše bolo výpoveďou svedka B. preukázané, že dôvodom rozvrhnutia poslednej "štvrtinky" na mesačné splátky pod dobu dvoch rokov boli vtedajšie finančné problémy žalovaného, čím potvrdil presne to, čo uvádzal žalovaný. Ak by splácanie splátok veriteľovi nemalo byť vôbec závislé na správaní sa žalovaného (od toho, či hotovosť na splátku nosí alebo nenosí) a jeho finančných pomeroch, potom by vôbec nedávalo logiku, prečo by žalobca súhlasil s rozložením poslednej ročnej splátky na 24 mesačných splátok z dôvodu finančných problémov žalovaného. Uvedené skôr napovedá tomu, že žalovaný skutočne musel odovzdávať peniaze na splátky žalobcovi, a keďže peniaze v potrebnej výške v danom čase nemal, tak sa podľa toho upravoval splátkový kalendár u veriteľa.
7. Zhrnúc vyššie uvedené, súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná existencia ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným o tom, že sporné motorové vozidlo bude bezplatne žalovaný užívať až do času, kým nebudú dosplácané splátky úveru použitého na kúpu motorového vozidla na základe zmluvy o autokredite s tým, že peniaze na splácanie splátok úveru za auto bude žalobca od žalovaného inkasovať v hotovosti a následne zo svojho účtu splácať veriteľovi (toto vyplýva z výpisu z účtu). Po dosplácaní všetkých splátok úveru žalobca na žalovaného prevedie vlastnícke právo k vozidlu aj s prepisom na dopravnom inšpektoráte, a to už bez doplatenia ďalšej finančnej odplaty za nadobudnutie vozidla. Takto zistený obsah dohody teda korešponduje s tým, ako obsah dohody prezentoval súdu žalovaný. Následne súd musel dohodu s takýmto obsahom ešte právne posúdiť.
8. Súd mal za to, že medzi stranami bola dohodnutá zmiešaná ústna zmluva o výpožičke motorového vozidla a zmluva o budúcej zmluve o prevode vozidla do vlastníctva žalovaného. V časti zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva vozidla však súd je nútený konštatovať jej neplatnosť, a to z dôvodu nedostatku písomnej formy tejto dohody, ktorá sa v zmysle § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, obligatórne zo zákona vyžaduje, a ktorý nedostatok robí túto dohodu absolútne neplatnou. Záväzok žalobcu previesť po dosplácaní vlastnícke právo k vozidlu na žalovaného, tak nebol platne dojednaný, a teda platne nevznikol. Zmluva o výpožičke vozidla ale písomnú formu mať nemusí, zákon ju nepredpisuje, a preto je možné ju dojednať aj ústne tak, ako tomu je v prejednávanej veci. Strany dojednali predmet výpožičky - sporné motorové vozidlo s príslušenstvom potrebným na jeho užívanie, čo je nesporné. Súčasne strany zhodne tvrdili aj dobu, dokedy mal žalovaný v užívaní vozidlo žalobcu, a to do času dosplácania splátok kúpnej ceny, kedy po tomto čase už malo dôjsť k úkonu smerujúcemu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k vozidlu žalovaným (viď vyjadrenie žalovaného k žalobe, resp. výsluch strán). Súčasne strany zhodne uvádzali, že užívanie vozidla žalovaným bolo bezplatné. Splátky za auto, ktoré žalovaný žalobcovi v hotovosti hradil, neboli odplatou za vypožičania vozidla, za jeho užívanie a takto to ani jedna zo strán súdu neprezentovala, naopak, žalovaný sám tvrdil bezodplatné užívanie. Tieto splátky predstavovali preddavok na budúcu odplatu za neskorší prevod vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaného, preddavok na budúcu kúpnu cenu, keď aj žalovaný pri výsluchu uviedol, že si týmito platbami vlastne predplácal kúpnu cenu auta, výslovne uviedol, že to mala byť akási predkupná zmluva. Auto si mal týmito platbami odkúpiť, pretože dohoda bola taká, že keď všetky zaplatí, žalobca mu vlastnícke právo k autu prevedie. Účel týchto platieb tak nebol ten, že by sa malo platiť nimi za užívanie vozidla vo výpožičke žalovaného, ale účelom platieb bolo vopred splácať odplatu za to, že v budúcnosti
sa vozidlo stane vlastníctvom žalovaného. Z tohto dôvodu preto možno uvažovať len o bezodplatnom užívaní vozidla, a teda o zmluve o jeho výpožičke a vôbec nie o ústnej zmluve o nájme motorového vozidla, ktorej znakom je odplatnosť. Žalovaný totiž za užívanie žalobcovi nájomné neplatil, pretože si ho nedohodli a žalobca od žalovaného za užívanie vozidla ani žiadne finančné plnenie vo forme nájomného nepožadoval. Súčasne bolo z dojednanej zmluvy o výpožičke zrejmé, že užívanie vypožičaného vozidla žalobcu zo strany žalovaného bolo len dočasné, a to do doby dosplácania kúpnej ceny za vozidlo. Potom malo dôjsť podľa dohody k jeho prevodu do vlastníctva žalovaného, a teda po tomto okamihu by žalovaný síce užíval vozidlo, ale nie už ako cudzie - vypožičané, ale ako svoje vlastné, kedy už teda o ďalšom trvaní výpožičky uvažovať nemožno. Výpožička teda bola naviazaná na okamih splatenia úveru na kúpnu cenu auta, ktorý okamih jasne určoval, dokedy má výpožička trvať. Okamih dosplácania pritom už nastal, a to v januári 2023, kedy bola zaplatená aj posledná splátka úveru použitého na kúpnu cenu vozidla, pričom aj žalovaný vo vyjadrení k žalobe potvrdil, že mohol auto bezplatne užívať, dokiaľ nebudú uhradené všetky splátky úveru. Za predpokladu, že bol čas zapožičania dohodnutý, užívané vozidlo bol žalovaný po uplynutí dojednanej doby zapožičania povinný vrátiť žalobcovi (§ 662 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a teda bol tak povinný urobiť ešte v roku 2023. Nebolo sporné, že vozidlo žalovaný nevrátil a toto užíva dodnes, hoci dojednaná doba vypožičania už uplynula. Po tomto okamihu žalovaný však už nemá žiaden titul, ktorý by ho oprávňoval k užívaniu vozidla, pretože dojednaná doba výpožičky uplynula a žiadna iná dohoda o užívaní medzi stranami uzatvorená na čas po dosplácaní splátok úveru neexistovala. V tomto čase došlo medzi stranami k sporom, už sa nedohodli v zásade na ničom, ani na tom, kto auto bude môcť užívať. Žiadna dohoda s konkrétnym obsahom ohľadom užívania vozidla na čas po dosplácaní splátok úveru na kúpnu cenu vozidla tak preukázaná nebola. Žalovaný tak užíva v súčasnosti vozidlo, hoci dojednaná doba jeho zapožičania uplynula. Počas trvania doby výpožičky vozidla bol žalovaný jeho oprávneným držiteľom, mal titul na jeho držbu a užívanie (zmluvu o výpožičke), po uplynutí doby výpožičky toto právo zaniklo, keďže vozidlo mal žalovaný žalobcovi vrátiť po uplynutí doby zapožičania, a tento okamih nastal ešte pred podaním žaloby. Čisto teoreticky a pre úplnosť, ak by súd aj uvažoval o tom, že by strany mali dojednané užívanie vozidla na dobu neurčitú, súd by dospel k rovnakému záveru. Platí totiž, že ak dobu výpožičky nemožno vyvodiť zo zmluvy, ide o výpožičku na dobu neurčitú, kedy požičiavateľ (žalobca) môže požadovať vrátenie veci (auta) kedykoľvek. V takomto prípade musí byť vec vrátená kedykoľvek o to požičiavateľ požiada. Žalobca žalovaného o vrátene vozidla požiadal opakovane, ako bolo zistené, výzvou doručenou dňa 25.01.2024, resp. výzvou zo dňa 29.11.2024. Aj pri takejto alternatíve teda vznikla rovnako ešte pred podaním žaloby žalovanému povinnosť vozidlo žalobcovi vrátiť.
9. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. V danom prípade žalovaný síce mal zmluvný právny titul na jeho užívanie (zmluvu o výpožičke), avšak tento titul, ako bolo vyššie uvedené, už netrvá, v dôsledku čoho nie je aktuálne už oprávneným držiteľom vozidla. Žiadna iná dohoda oprávňujúca žalovaného vozidlo užívať aj po čase dosplácania splátok úveru na auto, nebola tvrdená ani preukázaná. Jediné, čo sa po tomto okamihu podľa dohody strán malo stať, bolo, že malo dôjsť k naplneniu záväzku previesť vozidlo do vlastníctva žalovaného, ktorý záväzok zo zmluvy o budúcej zmluvy o prevode vlastníctva k autu na žalovaného však platne nevznikol a nie je možné preto ani domáhať sa jeho splnenia. Žiadne iné dohody na čas po dosplácaní splátok uzavreté neboli a z nesplneného neplatne dojednaného záväzku previesť vlastnícke právo na žalovaného tiež nemožno vyvodiť, že by malo užívanie vozidla žalovaným oprávnene trvať až doposiaľ.
10. Žalobca pritom je ako vlastník vozidla aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie veci
- reivindikačnej žaloby, keďže tento preukázal svoje vlastníctve k vozidlu. Bol to žalobca, ktorý uzatvoril kúpnu zmluvu a na to sa viažucu zmluvu o autokredite s predajcom vozidla a financujúcou spoločnosťou. Podľa tvrdení žalovaného, zmluvy boli žalobcovi poslané emailom, konateľ žalobcu ich podpísal a poslal kuriérom podpísané predajcovi vozidla do Popradu. Vozidlo bolo evidované v účtovníctve spoločnosti ako majetok spoločnosti, z účtu spoločnosti žalobcu boli hradené splátky úveru financujúcej spoločnosti, ktorá poskytla na kúpu auta úver. Aj veriteľ konal so žalobcom ako so subjektom, ktorý auto kupoval, keď mu doručoval oznámenie o splnení záväzku zo zmluvy o autokredite, na základe čoho bol aj žalobca ako vlastník zapísaný do evidencie vozidiel. Ako vlastníka, až do okamihu, kedy podľa dohody (neplatnej zmluvy o budúcom prevode vlastníckeho práva k vozidlu), malo byť auto prevedené do vlastníctva žalovaného, aj sám žalovaný vnímal žalobcu ako vlastníka vozidla. Sám žalovaný nebol a ani nemohol byť v domnení, že je vlastníkom, keď sám aj v tomto spore uvádzal, že: súhlasil s tým, že vozidlo bude kúpené spoločnosťou žalobcu, že až po uhradení všetkých splátok úveru na kúpnu cenu sa vozidlo stane jeho vlastníctvom a tiež až potom dôjde aj formálne k prepisu vozidla na neho, že si povedal, že mu
vlastne nevadí, že vozidlo bude na neho prepísané ako na vlastníka až po 5 rokoch od kúpy od predajcu, že dohoda so žalobcom bola taká, že mu auto žalobca do vlastníctva prevedie po dosplácaní kúpnej ceny, že boli dohodnutí, že po dosplácaní vozidlo odkúpi od žalobcu. Pri takejto vedomosti, akú žalovaný mal a v tomto konaní prezentoval, nemohol byť žalovaný ani v omyle o tom, že by vlastníkom vozidla mal byť on sám. Žalovaný by v žiadnom prípade nemohol byť ani dobromyseľný v tom, že je vlastníkom vozidla. Sám napokon vedel, že kupujúcim musí byť žalobca, ak tvrdí, že kúpou vozidla na žalobcu malo dôjsť k úspore dane, čo podľa svojich slov takouto konštrukciou sledoval. Musel si teda byť vedomý, že on sám vlastníkom vozidla nie je a on ako fyzická osoba sa pred predávajúcim celkom zrejme preto ako kupujúci ani nemohol prezentovať. Bol teda celkom uzrozumený s tým, že dočasne bude užívať cudzie vozidlo a vlastníctvo k nemu ešte len na neho bude prevedené v budúcnosti osobitným právnym úkonom v dohodnutej dobe po dosplácaní splátok, ako to aj sám prezentoval. Do úvahy preto ani teoreticky nemôže prichádzať možnosť, že by žalovaný bol vzhľadom na všetky okolností dobromyseľný v tom, že mu auto od okamihu, kedy ho začal užívať (december 2017), právom patrí ako vlastníkovi. Vedel totiž, že vlastníkom sa stane až po dosplácaní splátok, teda najskôr za 4 či 5 rokov od okamihu, kedy ho začal užívať. Sám žalovaný ani jeho právny zástupca nevzniesli námietku vydržania vlastníckeho práva k vozidlu, a preto celkom zrejme si boli vedomí, že podmienky pre vydržanie splnené nie sú. Pre úplnosť však súd na tomto mieste mal potrebu rozobrať aj tento teoreticky možný titul nadobudnutia vlastníckeho práva na strane žalovaného, a teda potenciálneho oprávnenia žalovaného mať vozidlo u seba. Nakoľko však v tomto smere na strane žalovaného chýbala konkrétna argumentácia usilujúca sa dosiahnuť vydržanie vlastníckeho práva, súd viac túto otázku nerozoberal. Každopádne z tých tvrdení žalovaného, aké v spore prezentoval, by táto argumentácia nebola spôsobilá konštatovať vydržanie na jeho strane. Žalovaný sa vlastníkom vozidla žiadnym titulom nestal. Kúpnu zmluvu s predajcom vozidla nepodpisoval, vlastnícke právo k vozidlu pre jednoznačnú absenciu dobromyseľnosti nevydržal. Dohoda medzi ním a žalobcom tiež nebola dojednaná tak, že žalovaný sa stáva vlastníkom vozidla niekedy skôr, ako až po prevode vlastníctva, ku ktorému malo dôjsť až po dosplácaní všetkých splátok, ale ktorý prevod (žalovaný uvádzal, že malo dôjsť ku kúpe) sa už ale neuskutočnil, pretože strany už následne po dosplácaní splátok zhodne neprejavili vôľu previesť vlastníctvo k autu na žalovaného, nakoľko žalobca to bez doplatenia ďalšej sumy odmietol spraviť. O tom, že by sa niekedy strany dohodli na tom, že žalovaný by sa jeho vlastníkom stal okamihom, kedy auto prevzal od predajcu v Poprade, v tomto spore ani jedna strana nehovorila, dohodu s takýmto obsahom netvrdila a ani nepreukazovala, keď tvrdenia smerovali k tomu, že vlastníkom vozidla sa mal žalovaný stať až po dosplácaní splátok. Tak, ako sa vyjadril žalovaný, malo dôjsť k odkúpeniu vozidla od žalobcu, pričom všetko, čo dovtedy na splátkach zaplatil, malo predstavovať platby na budúcu kúpnu cenu. K tomuto úkonu smerujúcemu k prevodu vlastníckeho práva však už nedošlo. Preto súd neuvažoval ani o tom, že by bola medzi stranami sporu uzatvorená kúpna zmluva, resp. iná zmluva, ktorou by došlo k prevodu vlastníckeho práva k vozidlu zo žalobcu na žalovaného či už odovzdaním veci, alebo kedykoľvek po jeho odovzdaní. Záväzok prevodu vlastníckeho práva totiž bol dohodnutý len vo forme zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva na žalovaného po vyplatení kúpnej ceny vozidla a aj to neplatne. Súd teda posúdil všetky do úvahy prichádzajúce možnosti, ktoré by potenciálne mohli byť titulom pre žalovaného mať vozidlo oprávnene u seba, ale žiaden nebol preukázaný - vlastníctvo od žalobcu žalovaný nenadobudol, toto ani nevydržal
- čo ani nijako konkrétne netvrdil, zmluva o výpožičke vozidla už zanikla a iná zmluva oprávňujúca vec mať u seba a ju užívať neexistuje.
11. Ani angažovanie sa žalovaného pri kúpe vozidla v Poprade, že kúpu so zľavou dojednal a po vozidlo bol a vybavil na úrade aj prvú evidenciu vozidla v januári 2018, samo o sebe nerobí zo žalovaného vlastníka vozidla. Uvedená jeho aktivita podľa názoru súdu odzrkadľuje a len dosvedčuje to, že auto bolo určené na užívanie žalovaného a po dosplácaní splátok malo byť podľa dohody prevedené do vlastníctva žalovaného. Bolo preto logické, že sa žalovaný snažil získať vozidlo také, ktoré mu bude vyhovovať a o ktoré má záujem. Od počiatku však vedel, že nie on vystupuje voči predávajúcemu v pozícii kupujúceho (ak by tomu tak bolo, neusporil by DPH) a dohoda medzi ním a žalobcom neznela tak, že by bol tým, že vozidlo od predajcu prevzal, vlastníkom vozidla. Takúto dohodu so žalobcom, ako už bolo odôvodnené, netvrdil ani nepreukazoval, keď opakované tvrdenia strán zhodne smerovali k tomu, že vlastníkom sa stane až niekedy neskôr po vyplatení vozidla (žalovaný pri výsluchu uvádzal, že bol uzrozumený s tým, že to bude za 5 rokov), na základe samostatného právneho úkonu, ku ktorému už ale pre nezhody nedošlo. Z jeho aktivity pri zadovažovaní vozidla preto vlastnícke právo k vozidlu vzhľadom na ostatné prezentované tvrdenia vyvodiť nemožno.
12. V konaní sa pozornosť zameriavala aj na to, či žalovaný robil pre žalobcu pomocníka v jeho podnikaní, či pre žalobcu vybavil obchody alebo nie. Žalobca totiž tvrdil, že v rozhodnej dobe užívania vozidla žalovaným, žalovaný pre žalobcu pracoval, žalovaného preto vyzval, aby si spísal, koľko mu má za túto prácu zaplatiť, na čo mal žalovaný toto odmietnuť, fakturovať to nechcel s tým, že nech to nechá tak a že nakoniec sa dohodnú na tom ako kamaráti, za akú zostatkovú cenu si žalovaný vozidlo odkúpi, zohľadniac aj cenu práce žalovaného pre žalobcu. Žalovaný uvedené popieral. Súd uviedol, že táto argumentácia bola produkovaná na podporu tvrdení žalobcu o tom, že pri určení zostatkovej ceny auta mala byť zohľadnená aj cena práce žalovaného pre žalobcu. Nakoľko však žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že by vôbec si so žalovaným dohodol určito povinnosť doplatiť po dosplácaní splátok vozidla ešte akúkoľvek ďalšiu odplatu ako zostatkovú cenu, je úplne zbytočné posudzovať, či žalovaný pre žalobcu nejakú činnosť vykonával alebo nie a či ako ju fakturoval. Žiadna ďalšia odplata nad rámec priebežného hotovostného poskytovania peňazí na zaplatenie splátok kúpnej ceny auta, preukázaná nebola, a tak je celkom jedno, či žalovaný pre žalobcu práce robil, či a akú zostatkovú cenu zohľadňujúcu cenu jeho práce mal žalovaný platiť alebo nie a či vôbec o niečom takom ako o cene práce žalovaného pre žalobcu možno uvažovať. Nemalo preto pre právne posúdenie význam ďalej skúmať, aké práce, kedy, za koľko žalovaný pre žalobcu robil, či v rozhodnom období spadajúcom do obdobia užívania auta, alebo niekedy inokedy, či si tieto žalovaný chcel fakturovať, alebo nechcel, a či preto, že ich nechcel fakturovať priebežne, tieto mali byť zohľadnené až pri určovaní zostatkovej ceny vozidla dohromady. S existenciou žiadnej zostatkovej ceny vozidla totiž súd neoperoval. V tomto smere súd preto ani žalovaným predkladané faktúry nehodnotil. Súd len dopĺňa, že neušlo v tejto súvislosti jeho pozornosti, že žalobca sám pri výsluchu nevedel konkretizovať kedy, aké práce, presne a u koho mal žalovaný pre neho realizovať, keď jeho tvrdenia v tomto smere boli veľmi všeobecné a neurčité (sprostredkoval kúpu a predaj strojov, nejaké stavebné práce, sem tam zaskočil, nevedel si spomenúť na meno firmy, kde mal vybaviť kúpu strojov, nevedel presne, aké a kde robil pre firmu stavebné práce, ani kedy presne, len uviedol, že cca 5 rokov od roku 2017). Nejavilo sa preto byť vierohodným jeho tvrdenie, že by bol žalovaný pre neho niečo robil, napokon, žalovaný v tomto smere nemal od žalobcu žiadne plnomocenstvo, ani zmluvu, nič, čo by ho oprávňovalo robiť pre žalobcu činnosť akoby "obchodného zástupcu", ako tú pozíciu žalobca viackrát formuloval. Skôr sa preto javilo, že auto žalobca žalovanému poskytoval do užívania len ako vozidlo na jeho súkromné účely a nie preto, aby mu uľahčil jeho činnosť pre žalobcu. Či však vozidlo používal žalovaný na služobné alebo súkromné účely, je v zásade irelevantné, nič neurčujúce. Bez ohľadu na to, aký by bol účel užívania vozidla, právne je daný vzťah medzi žalobcom a žalovaným možné kvalifikovať len ako zmluvu o výpožičke a pre jej trvanie je účel užívania v tomto prípade nerozhodný. To, že žalovaný hradil pohonné hmoty, STK, EK či opravu nárazníka po strete s líškou, rovnako neneguje existenciu zmluvy o výpožičke. Vypožičiavateľ je povinný vykonávať bežnú údržbu bez nároku na náhradu nákladov, ktoré v tejto súvislosti vynaložil, čo teda neznamená, že by vypožičiavateľ nemal žiadnu povinnosť vo vzťahu k udržaniu vozidla v prevádzkyschopnom stave, práve naopak, je bežné, že aj vypožičiavateľ náklady hradí. V konečnom dôsledku má vypožičiavateľ nárok v niektorých prípadoch aj na náhradu niektorých nákladov voči požičiavateľovi, čím chce súd povedať, že samotné platenie nákladov spojených s údržbou, opravou či prevádzkou vozidla žalovaným neurčuje iné jeho postavenie ako len vypožičiavateľa, najmä ak z tvrdení jeho samotného je zrejmé, že dohoda medzi stranami znela tak, že žalovaný bude oprávnený bezplatne po dojednanú dobu vozidlo žalobcu užívať a až po tomto čase sa vozidlo stane vlastníctvom žalovaného (ktorý prevod sa následne neuskutočnil). Žalovaný teda vedome užíval vozidlo patriace inej osobe, predplácal si u žalobcu odplatu za budúci prevod vlastníckeho práva a čakal, kým sa jeho vlastníkom stane po dosplácaní vozidla ďalším právnym úkonom, ktorý sa už nezrealizoval. Aj svedkovia potvrdili, že im žalovaný prezentoval vozidlo ako písané na žalobcu (J., K.), že vozidlo kúpi žalobca, a keď bude vozidlo dosplácané, tak ho na žalovaného prevedie (B.).
13. Vychádzajúc zo všetkého vyššie uvedeného, žalobca v spore preukázal, že je vlastníkom vozidla, súčasne bolo nesporné, že vozidlo sa nachádza vo faktickej moci žalovaného, ktorý ho má u seba a túto vec odmieta vydať, čo vyplynulo z postoja prezentovaného v predsúdnej komunikácii aj v tomto spore. Ďalej bolo zistené, že obligačný vzťah, ktorý oprávňoval žalovaného mať vec u seba (zmluva o výpožičke), už zanikol a nebolo sporné, že žalovaný má vec u seba aj v čase vyhlásenia rozsudku. Vec, o vydanie ktorej sa žiada, motorové vozidlo, bolo konkrétne vymedzené a nie je sporu o tom, o vydanie čoho sa žiada. Súčasne logicky spolu s vozidlom je nutné vydať žalobcovi príslušenstvo k motorovému vozidlu, keďže bez neho nie je možné vozidlo plnohodnotne užívať, čím nepochybne sú myslené predovšetkým kľúče od vozidla vrátane dokladov k vozidlu umožňujúcich jeho riadnu prevádzku. V
konaní tak boli splnené všetky podmienky úspešnej vindikačnej žaloby, a preto jej súd v celom rozsahu vyhovel.
14. Žalovaný sa v záverečnej reči domáhal toho, že konanie žalobcu nemôže požívať právnu ochranu, pretože žalobca zneužil žalovaného, ktorý mu zaplatil všetky splátky, žalobca porušil záväzok previesť na neho auto, ako aj v rozpore s dohodou žiadal doplatiť nad rámec zaplatených splátok ďalšiu sumu, čo je v rozpore so zásadami, na ktorých stojí zmluvné právo. Súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. V prvom rade súd uviedol, že to boli obe zmluvné strany, ktoré k dohodám pristupovali nedôsledne, netrvajúc na riadnej písomnej dohode, v tomto smere tak ani žalovaný neučinil nič, čím by bolo možné budúcim problémom predísť. Trvať na uvedenom bolo predovšetkým v záujme žalovaného, ktorý spoliehajúc sa na ústnu kamarátsku dohodu platil žalobcovi v hotovosti dlhodobo tisíce eur na splátky auta bez toho, aby trval na potvrdení o tom, aká suma bola takto odovzdaná a hlavne bez toho, aby bola riadne písomne dojednaná zmluva o budúcej kúpnej zmluve, na ktorej sa dohodli len ústne, a teda neplatne, a teda prakticky nijako záväzne. Konanie oboch aktérov spoliehajúcich sa na ústne a neurčité dohody od počiatku tak smerovalo k tomu, že z takejto dohody bude problém, ako sa to nakoniec aj stalo, a teda vinu na tom nenesie výlučne len jedna strana. Ak mala byť dôvodom vymyslenej konštrukcie úspora DPH, ako tvrdil žalovaný, potom už vôbec nie je vzhľadom na sledovaný úmysel možné povedať, že za to, ako to nakoniec dopadlo, môže len žalobca. Dohoda o záväzku žalobcu previesť vlastnícke právo k autu na žalovaného po dosplácaní splátok bola dojednaná neplatne, preto je irelevantné hovoriť o tom, kto nesplnenie takto neplatne dojednaného, a teda riadne neexistujúceho záväzku zmaril. Za stavu, ak sa žalovaný a žalobca dojednali už opísanou formou na okolnostiach spojených s kúpou, užívaním a následným prevodom auta na žalovaného teda nie riadne tak, ako by sa od dôležitosti právneho vzťahu, do ktorého mienili vstúpiť, očakávalo, nie je možné teraz povedať, že by len jeden z nich, a to žalobca, situáciu zapríčinil alebo zneužil. Žalovaný nebol do vzniknutej situácie nikým nasilu vmanévrovaný. Ako bolo preukázané, žalobca vyhodnotiac vzniknutú situáciu podanou žalobou chránil svoje vlastnícke právo k autu, čo je legitímny nástroj ochrany práv a jej podanie nie je možné sankcionovať, najmä ak nejde o žalobu šikanóznu. V konaní u žalobcu súd za tejto situácie nevzhliadol žiaden element, ktorý by súd mal vziať do úvahy na jeho ťarchu a ochranu vlastníckeho práva mu nepriznať. Napriek tomu, že sa preukázalo, že obsah dohody medzi stranami bol taký, ako tvrdil žalovaný, po právnom posúdení obsahu tejto žaloby, nemohol byť žalovaný úspešný, pretože obsah dohody po jej rozanalyzovaní smeroval aj tak len k dočasnému užívaniu vozidla, ktoré už skončilo a iný titul oprávňujúci žalovaného vozidlo užívať doposiaľ, resp. natrvalo, z uvádzanej dohody ani z inej dohody, prípadne ani zo zákona (vydržanie) žalovanému nesvedčal. Z tohto dôvodu, hoc boli pravdivé tvrdenia žalovaného o tom, aká dohoda bola uzatvorená, tieto neboli dostatočné na to, aby bol v spore úspešný. Ani žalobca v spore však nebol pasívny. Aj keď jeho žaloba bola skutkovo strohá a existenciu dohody najskôr popieral, a nakoniec konkrétnejšie tvrdenia boli produkované až na prvom pojednávaní samotným žalobcom, vyhodnotiac jeho tvrdenia (nie všetky jeho tvrdenia súd vyhodnotil ako preukázané), súd dospel k záveru, že jeho tvrdenia po ich subsumovaní pod príslušné právne normy stačili na to, aby bol so žalobou úspešný. Išlo o štandardný vlastnícky spor, kde nenastala žiadna výnimočná situácia. Súd preto nevidel žiaden dôvod, pre ktorý by mal žalobe vychádzajúc zo zásad súkromného práva, nevyhovieť. Žalovaný napokon ani konkrétne neuviedol, či mal namysli rozpor s dobrými mravmi, alebo so zásadou, že záväzky za majú dodržiavať (prípadne niečo iné), ale optikou oboch týchto zásad súd žiaden dôvod pre odopretie ochrany vlastníckeho práva nevzhliadol.
15. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol úspešný v celom rozsahu, keďže súd jeho žalobe vyhovel v celom rozsahu, a preto má voči neúspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť, keď skutkové závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a rovnako tiež právne závery okresného súdu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade poukazuje na skutočnosť, že súd v napadnutom rozsudku uvádza viacero skutkových a právnych záverov a konštatovaní, ku ktorým nie je vo vykonaných dôkazoch žiadna opora a ani iný skutkový alebo právny základ. Čo sa týka tvrdenia súdu v bode č. 22 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a v bode č. 25, tak uvedené právne posúdenie nemá oporu resp. je bez základu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na závery vykonaného dokazovania pred okresným
súdom je zrejmé, že v danej veci nedošlo medzi zmluvnými stranami k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorej predmetom malo byť osobné motorové vozidlo, ale medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bolo vozidlo Škoda Superb, a to s dojednanou odkladacou podmienkou, ktorou bolo vyplatenie všetkých splátok úverovej spoločnosti, ktorá prefinancovala kúpu vozidla na meno žalobcu. Súčasťou uvedenej ústnej zmluvy bolo aj dojednanie o užívaní vozidla z jeho strany, a to po celý čas splácania kúpnej ceny za vozidlo, ktorej výška bola rovnaká ako celková výška splátok financujúcej spoločnosti. Až vyplatením všetkých splátok kúpnej ceny nadobudla účinnosť kúpna zmluva na vozidlo v celom rozsahu s prevodom vlastníckeho práva k nemu. Ak by splátky kúpnej ceny neuhradil, tak vozidlo by sa nikdy nestalo jeho vlastníctvom. V uvedenom smere poukazuje okrem iného aj na jeho písomné stanovisko zo dňa 09.02.2024. Žalobca nikdy vozidlo nepoužíval, pričom po uhradení celej kúpnej ceny sa vozidlo stalo jeho vlastníctvom s tým, že následne sa urobí prepis vozidla na dopravnom inšpektoráte (viď. 2 strana vyjadrenia na žalobu zo dňa 19.05.2025). Z podstaty prejednávanej veci je zrejmé, že on so žalobcom neuzavrel žiadnu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorá by podľa súdu bola neplatným právnym úkonom pre absenciu písomnej formy, a súčasne s tým ústnu zmluvu o výpožičke. Zo zmluvy o výpožičke ako zmluvného typu vyplýva, že podstatou tejto zmluvy je bezplatné a dočasné užívanie veci patriacej niekomu inému, ktorej osobe je vypožičiavateľ povinný vec vrátiť po uplynutí dohodnutej doby užívania, resp. aj skôr. To znamená, že už v čase uzavretia zmluvy o výpožičke sa predpokladá dočasnosť užívania veci, teda jej vrátenie požičiavateľovi. On však nedojednal so žalobcom ústnu zmluvu na to, aby dočasne užíval osobné motorové vozidlo. Vozidlo malo byť jeho a to po tom, ako uhradí všetky splátky kúpnej ceny za toto vozidlo. To znamená, že už od počiatku mal užívať vozidlo na dobu neurčitú, keďže sa malo stať jeho vlastníctvom po úhrade celej kúpnej ceny. Ak teda neexistovalo medzi nimi dojednanie o dočasnosti užívania vozidla, potom ani teoreticky nemohlo dôjsť k uzavretiu žiadnej ústnej zmluvy o výpožičke. Od momentu uzavretia ústnej zmluvy so žalobcom o kúpe vozidla už mal byť výlučným užívateľom auta len on, pričom úhradou celej kúpnej ceny v splátkach sa stal aj výlučným vlastníkom motorového vozidla. Teda k vráteniu vozidla už nemalo dôjsť, samozrejme okrem prípadu, ak by zmluvu porušil, a prestal uhrádzať splátky kúpnej ceny. V takomto prípade by vozidlo nevracal žalobcovi ale financujúcej spoločnosti. Práve jeho povinnosť uhradiť riadne všetky splátky kúpnej ceny bola odkladacou podmienkou nadobudnutia účinnosti kúpnej zmluvy o prevode vozidla do jeho vlastníctva. Samotný prepis vozidla na dopravnom inšpektoráte má pri tom len deklaratórne účinky, teda prepis vozidla na správnom orgáne nemohol a ani nemôže ovplyvniť dojednané občianskoprávne vzťahy medzi zmluvnými stranami. Preto, ak žalobca porušil svoju povinnosť a prepis vozidla v príslušnej evidencii nevykonal, tak uvedeným protiprávnym krokom nemohol ovplyvniť skutočnosť, že on sa po riadnej úhrade všetkých splátok kúpnej ceny vozidla stal jeho vlastníkom a ako vlastník vozidla požíva ochranu pred reivindikačnou žalobou, ktorú žalobca podáva už ako bývalý majiteľ vozidla. Na okraj veci tiež z opatrnosti poukazuje na ustanovenie § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak neplatný právny úkon, má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. V bode č. 17 odôvodnenia rozsudku, že "...a teda že tieto splátky takto ním uhrádzané vlastne budú predstavovať akýsi preddavok na budúcu kúpnu cenu..." V danej veci sa však nejednalo o "akýsi preddavok" na kúpnu cenu, ale sa z jeho strany jednalo priamo o splácanie dohodnutej kúpnej ceny, ktoré žalobca v plnej miere akceptoval, nakoľko sa takto dohodli pri uzatváraní ústnej kúpnej zmluvy na motorové vozidlo. V bode č. 21 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že "Po dosplácaní všetkých splátok úveru žalobca na žalovaného prevedie vlastnícke právo k vozidlu aj s prepisom na dopravnom inšpektoráte, a to už bez doplatenia ďalšej finančnej odplaty za nadobudnutie vozidla." Medzi zmluvnými stranami - účastníkmi konania však nebol dohodnutý ešte nejaký osobitný prevod vlastníckeho práva po úhrade všetkých splátok úveru. Na takéto niečo ani nebol žiaden dôvod, nakoľko sa jednalo o ústnu kúpnu zmluvu. Ak niektorá zo zmluvných strán uvádzala slová ako "prevod" alebo "prepis", tak sa vždy jednalo o zmenu v zápise na príslušnom dopravnom inšpektoráte, ktorý krok však nemal a ani nemá žiadne vecnoprávne účinky. Z uvedených dôvodov preto nie je ani na mieste tvrdenie súdu o uzavretí ústnej zmluvy o budúcej zmluve o prevode vozidla do jeho vlastníctva. K uzavretiu žiadnej takejto zmluvy podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka nedošlo. V bode č. 28 odôvodnenia rozsudku, že "V prvom rade súd uvádza, že to boli obe zmluvné strany, ktoré k dohodám pristupovali nedôsledne, netrvajúc na riadnej písomnej dohode, v tomto smere tak ani žalovaný neučinil nič, čím by bolo možné budúcim problémom predísť... ...Konanie oboch aktérov spoliehajúcich sa na ústne a neurčité dohody od počiatku tak smerovalo k tomu, že z takejto dohody bude problém, ako sa to nakoniec aj stalo, a teda vinu na tom nenesie výlučne len jedna strana." Takýto skutkový a právny záver namieta a rozporuje, tento je v rozpore s obsahom dôkazov v danej veci vykonaných. On od počiatku súdneho sporu, resp. ešte predtým počas preverovania veci orgánmi polície
uvádzal všetky skutočnosti tak, ako sa naozaj stali, pričom rozhodujúce okolnosti prípadu vždy uvádzal rovnako. Bol to práve žalobca, ktorý svoje tvrdenia menil, a to nielen počas konania pred súdom prvej inštancie, ale aj počas vyšetrovania veci orgánmi polície. Bol to žalobca, ktorý ho oslovil s ponukou riešiť kúpu vozidla prostredníctvom jeho spoločnosti tak, aby mal výhodnejšiu cenu za vozidlo. On túto ponuku žalobcu akceptoval, nakoľko konateľa žalobcu poznal už dlhší čas. Sám žalobcu viackrát žiadal, aby ich dohodu dali na papier, čo však žalobca vždy odmietol s tým, že mu má veriť. Tieto skutočnosti potvrdil aj pri vypočutí na pojednávaní dňa 13.11.2025, kde výslovne uviedol, že "Ešte som sa ho spýtal, že čo by bolo, keby sa mu niečo stalo, že to nemáme na papieri, on nič nechcel podpísať kvôli daňovákom a on mi povedal, že sa nemám báť, že jeho partnerka o všetkom vie, ona mu robila účtovníctvo a ja som mu takto veril." Práve preto sa u okresného súdu domáhal ochrany práv dobromyseľného vlastníka, keďže záväzky sa majú dodržiavať (Pacta sunt servanda), aj keď boli uzavreté len ústnou formou. Postup a konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi. Preto žiadal odvolaniu vyhovieť.
17. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že má za to, že žalovaným tvrdené argumenty v podanom odvolaní nie sú právne relevantné a sú snahou o pokus napraviť chybu v právnom posúdení svojho nároku. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného, že by malo dôjsť k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy na predmetné OMV. Nikdy so žalovaným neuzavrel žiadnu kúpnu zmluvu s dojednanou odkladacou podmienkou (vyplatenie všetkých splátok). Takéto tvrdenie žalovaného nebolo v konaní nie len že tvrdené, ale ani preukázané. Žiaden záver z vykonaného dokazovania o tomto nesvedčí a ani žalovaný nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré by malo preukázať uzavretie ústnej kúpnej zmluvy s odkladacou podmienkou. Toto jeho tvrdenie je účelové. Má za to, že v otázke právneho posúdenia súd presvedčivo a rozumne subsumoval daný skutkový stav pod právnu normu, a to na základe starostlivo vykonaného a vyhodnoteného dokazovania. Rozsudok vo vzťahu k jeho odôvodneniu považuje za argumentačne a právne presvedčivý a logický. Je správne právne posúdené to, čo bolo vykonané ako dôkaz. Rozsudok vychádza z dôsledne zisteného dokazovania a zo správneho aplikovania právnych noriem, resp. podradenie skutkového stavu pod právnu normu. Právna argumentácia uvedená v konaní žalovaným je v podanom odvolaní rozdielna, čo nasvedčuje tomu, že sám má pochybnosti, na základe akého titulu by mal byť domnelým vlastníkom OMV. Žalovaným tvrdené skutočnosti v podanom odvolaní nemajú ani charakter tzv. novôt podľa § 366 C.S.P. Žalovaným tvrdené skutočnosti sú procesným útokom, resp. prostriedok procesnej obrany a má za to, že tieto už nemožno v spojitosti s koncentračnou zásadou uplatňovať. Žalovaný vo smere preukázania existencie kúpnej zmluvy s odkladacou podmienkou nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie (viď prejav PZ žalovaného na pojednávaní dňa 12.01.2026). Sám PZ žalovaného uviedol že „došlo k uzavretiu ústnej neformálnej, nepomenovanej zmluvy podľa § 51 OZ..,.“ Podľa § 51 OZ účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Podľa § 51 0Z ide o nepomenované zmluvy. Občiansky zákonník osobitne pozná titul nadobudnutia vlastníckeho práva, a to kúpnou zmluvou. Má za to, že vlastníctvo nemožno nadobudnúť zmluvou podľa § 51 OZ. Má za to, že z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi ním a žalovaným nedošlo k uzavretiu žiadnej kúpnej zmluvy, a to i neformálnej (ústnej) podobe. Práve naopak, on preukázal riadny titul nadobudnutia, splatenie kúpnej ceny a aj evidenčne je vozidlo vedené na spoločnosť. V konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným. Netreba opomenúť fakt, že on v čase uzavretia domnelej kúpnej zmluvy s odkladacou podmienkou so žalovaným (t. j. v čase 13.12.2017, kedy mal byť žalovaný v Poprade, vybrať auto - viď jeho výpoveď na pojednávaní dňa 13.11.2025) nebol vlastníkom OMV, a teda nemohol v tom čase previesť vlastnícke právo na žalovaného nijakou kúpnou zmluvou s domnelou odkladacou podmienkou. On bol až do úplného splatenia kúpnej ceny, t. j. do 04.01.2023 (deň splatenia poslednej splátky – viď oznámenie o splnení záväzkov zo zmluvy zo dňa 20.01.2025) iba tzv. držiteľom OMV. Až od tohto momentu (momentom splatenia celej kúpnej ceny) bol vlastníkom OMV. V tomto smere je úvahu súdu správna, že na daný vzťah jediné čo možno aplikovať, sú ustanovenia zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy, avšak táto bola uzavretá neplatne pre absenciu písomne formy. Splnením rozväzovacej podmienky (splatenie všetkých splátok) voči Volkswagen finančné služby nadobudol vlastnícke právo k OMV (viď oznámenie o splnení záväzkov zo zmluvy zo dňa 20.01.2025). V uvedenom dôkaze je jednoznačne uvedené, že na základe splatenia kúpnej ceny je oprávnený vykonať v evidencii na Dl zmeny ako vlastník. Nie je pravdivé ani tvrdenie žalovaného, že ak by splátky kúpnej ceny neuhradil, tak vozidlo by sa nikdy nestalo jeho vlastníctvom. Tu treba uviesť nasledovné. Žalovaný nikdy žiadne splátky neplatil. Tieto preukázateľne platil on (preukázané výpismi z VÚB banky). Žalovaný nepreukázal, že by zaplatil čo i len jednu splátku. Nebol na to nikým a ničím zaviazaný voči vlastníkovi OMV, ktorým až do splatenia splátok bol predajca AUTONOVA s.r.o. Poprad. Zároveň toto jeho tvrdenie je rozporuplné, a to v tom,
že na jednej strane hovorí o odkladacej podmienke (ním vykonania splátok), na druhej strane nevie (a ani nemôže) preukázať, že by zaplatil čo i len jednu. Ak by aj súd dospel k záveru, že žalovanému svedčilo právo na užívanie auta na základe zmluvy o výpožičke podľa § 659 OZ, má za to, že táto skončila, a to vyzvaním žalovaného výzvou na vydanie veci dňa 29.11.2024, resp. podaním žaloby dňa 21.02.2025. V danom prípade je správny záver súdu, že toto auto bude žalovaný užívať do splatenia všetkých splátok žalobcom, čo sa stalo 04.01.2023. (bod 21. rozsudku). Žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí (de facto úplne mení právnu argumentáciu), že zaplatením všetkých splátok sa stal výlučným vlastníkom OMV. K danej veci uvádza, že vlastníctvo sa nadobúda uzavretím kúpnej zmluvy, nie zaplatením. Navyše súd v bode č. 20 správne vyhodnotil, že nebolo preukázané, (svedkami J. a K.), že aká presne suma mala byť zaplatená, a teda, či skutočne boli zaplatené žalovaným všetky splátky v plnej výške. Popiera však fakt, že by vôbec žalovaný akúkoľvek sumu zaplatil. Žalovaný nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva od vlastníka OMV, a to či už od predajcu, ktorý bol vlastníkom až do 04.01.2023, alebo nadobudnutie vlastníctva od neho. V tomto smere absentuje akákoľvek formálna či neformálna zmluva. Ďalej nie je preukázané, že by splnil ním tvrdenú odkladaciu podmienku splatenie všetkých splátok v plnej výške. Tieto dve nosné skutočnosti podporené ním uvedenými faktami v tomto vyjadrení pretavené do záverov súdu robia záver súdu o dôvodnosti podanej žaloby správny a jediný možný. Má za to, že podané odvolanie nie je dôvodné, a preto navrhoval, aby odvolací súd napádaný rozsudok v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a aby zaviazal žalovaného nahradiť mu trovy odvolacieho konania.
18. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny.
19. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám § 220 CSP. Námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní, ktoré uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
20. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami bola dohodnutá zmiešaná ústna zmluva o výpožičke motorového vozidla a zmluva o budúcej zmluve o prevode vozidla do vlastníctva žalovaného. V časti zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníctva vozidla súd prvej inštancie správne konštatoval jej neplatnosť, a to z dôvodu nedostatku písomnej formy tejto dohody, ktorá sa v zmysle § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, obligatórne zo zákona vyžaduje, a ktorý nedostatok robí túto dohodu absolútne neplatnou. Záväzok žalobcu previesť po dosplácaní vlastnícke právo k vozidlu na žalovaného, tak nebol platne dojednaný, a teda platne nevznikol. Čo sa týka zmluvy o výpožičke vozidla, vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že strany dojednali predmet výpožičky - sporné motorové vozidlo s príslušenstvom potrebným na jeho užívanie, čo bolo nesporné. Súčasne strany zhodne pred súdom prvej inštancie tvrdili aj dobu, dokedy mal žalovaný v užívaní vozidlo žalobcu, a to do času dosplácania splátok kúpnej ceny, kedy po tomto čase už malo dôjsť k úkonu smerujúcemu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k vozidlu žalovaným (vyjadrenie žalovaného k žalobe, resp. výsluch strán). Súčasne strany pred súdom prvej inštancie zhodne uvádzali, že užívanie vozidla žalovaným bolo bezplatné. Splátky za auto, ktoré žalovaný žalobcovi v hotovosti hradil, neboli teda odplatou za vypožičania vozidla, za jeho užívanie a takto to ani jedna zo strán pred súdom prvej inštancie neuvádzala, naopak, žalovaný sám tvrdil bezodplatné užívanie. Tieto splátky teda aj podľa odvolacieho súdu predstavovali preddavok na budúcu odplatu za neskorší prevod vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaného, preddavok na budúcu kúpnu cenu, keď aj žalovaný pri výsluchu pred súdom prvej inštancie uviedol, že si týmito platbami vlastne predplácal kúpnu cenu auta, výslovne uviedol, že to mala byť akási predkupná zmluva. Auto si mal týmito platbami odkúpiť, pretože dohoda bola taká, že keď všetky zaplatí, žalobca mu
vlastnícke právo k autu prevedie. Účel týchto platieb tak nebol ten, že by sa malo platiť nimi za užívanie vozidla vo výpožičke žalovaného, ale účelom platieb bolo vopred splácať odplatu za to, že v budúcnosti sa vozidlo stane vlastníctvom žalovaného. Rovnako bolo z dojednanej zmluvy o výpožičke aj podľa odvolacieho súdu zrejmé, že užívanie vypožičaného vozidla žalobcu zo strany žalovaného bolo len dočasné, a to do doby dosplácania kúpnej ceny za vozidlo. Potom malo dôjsť podľa dohody k jeho prevodu do vlastníctva žalovaného, a teda po tomto okamihu by žalovaný síce užíval vozidlo, ale nie už ako vypožičané, ale ako svoje vlastné, kedy už teda o ďalšom trvaní výpožičky uvažovať nemožno. Výpožička teda bola naviazaná na okamih splatenia úveru na kúpnu cenu auta, ktorý okamih jasne určoval, dokedy má výpožička trvať. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, okamih dosplácania pritom už nastal, a to v januári 2023, kedy bola zaplatená aj posledná splátka úveru použitého na kúpnu cenu vozidla, pričom aj žalovaný vo vyjadrení k žalobe potvrdil, že mohol auto bezplatne užívať, dokiaľ nebudú uhradené všetky splátky úveru. Za predpokladu, že bol čas zapožičania dohodnutý, užívané vozidlo bol žalovaný po uplynutí dojednanej doby zapožičania povinný vrátiť žalobcovi, a teda bol tak povinný urobiť ešte v roku 2023, pričom nebolo sporné, že vozidlo žalovaný nevrátil, hoci dojednaná doba vypožičania už uplynula. Teda žalovaný už nemá žiaden titul, ktorý by ho oprávňoval k užívaniu vozidla, pretože dojednaná doba výpožičky uplynula a žiadna iná dohoda o užívaní medzi stranami uzatvorená na čas po dosplácaní splátok úveru neexistovala, a ani pred súdom prvej inštancie nebola preukázaná. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. V danom prípade žalovaný síce mal zmluvný právny titul na jeho užívanie (zmluvu o výpožičke), avšak tento titul, ako bolo vyššie uvedené, už netrvá, v dôsledku čoho nie je už oprávneným držiteľom vozidla. Jediné, čo sa po tomto okamihu podľa dohody strán malo stať, bolo, že malo dôjsť k naplneniu záväzku previesť vozidlo do vlastníctva žalovaného, ktorý záväzok zo zmluvy o budúcej zmluvy o prevode vlastníctva k autu na žalovaného však platne nevznikol a nie je možné preto ani domáhať sa jeho splnenia. Žalobca je ako vlastník vozidla aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie veci - reivindikačnej žaloby, keďže pred súdom prvej inštancie preukázal svoje vlastníctvo k vozidlu. Dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca bol ten, ktorý uzatvoril kúpnu zmluvu a na to sa viažucu zmluvu o autokredite s predajcom vozidla a financujúcou spoločnosťou; vozidlo bolo evidované v účtovníctve spoločnosti ako majetok spoločnosti, z účtu spoločnosti žalobcu boli hradené splátky úveru financujúcej spoločnosti, ktorá poskytla na kúpu auta úver. Aj veriteľ konal so žalobcom ako so subjektom, ktorý auto kupoval, keď mu doručoval oznámenie o splnení záväzku zo zmluvy o autokredite, na základe čoho bol aj žalobca ako vlastník zapísaný do evidencie vozidiel. Ako vlastníka, až do okamihu, kedy podľa dohody (neplatnej zmluvy o budúcom prevode vlastníckeho práva k vozidlu), malo byť auto prevedené do vlastníctva žalovaného, aj sám žalovaný vnímal žalobcu ako vlastníka vozidla. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne konštatoval, že sám žalovaný nebol a ani nemohol byť v domnení, že je vlastníkom, keď sám aj v tomto spore uvádzal, že : súhlasil s tým, že vozidlo bude kúpené spoločnosťou žalobcu, že až po uhradení všetkých splátok úveru na kúpnu cenu sa vozidlo stane jeho vlastníctvom a tiež až potom dôjde aj formálne k prepisu vozidla na neho, že si povedal, že mu vlastne nevadí, že vozidlo bude na neho prepísané ako na vlastníka až po 5 rokoch od kúpy od predajcu, že dohoda so žalobcom bola taká, že mu auto žalobca do vlastníctva prevedie po dosplácaní kúpnej ceny, že boli dohodnutí, že po dosplácaní vozidlo odkúpi od žalobcu. Pri takejto vedomosti, akú žalovaný mal a v prejednávanej veci prezentoval, nemohol byť žalovaný ani podľa odvolacieho súdu ani v omyle o tom, že by vlastníkom vozidla mal byť on sám. Taktiež sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný by v žiadnom prípade nemohol byť ani dobromyseľný v tom, že je vlastníkom vozidla, nakoľko sám vedel, že kupujúcim musí byť žalobca, ak tvrdí, že kúpou vozidla na žalobcu malo dôjsť k úspore dane, čo podľa svojich slov takouto konštrukciou sledoval. Musel si teda aj podľa odvolacieho súdu byť riadne vedomý, že on sám vlastníkom vozidla nie je a on ako fyzická osoba sa pred predávajúcim celkom zrejme preto ako kupujúci ani nemohol prezentovať. Preto bol teda celkom uzrozumený s tým, že dočasne bude užívať cudzie vozidlo a vlastníctvo k nemu ešte len na neho bude prevedené v budúcnosti osobitným právnym úkonom v dohodnutej dobe po dosplácaní splátok, ako to aj sám prezentoval. Do úvahy preto ani teoreticky ani podľa odvolacieho súdu nemôže prichádzať možnosť, že by žalovaný bol vzhľadom na všetky okolností dobromyseľný v tom, že mu auto od okamihu, kedy ho začal užívať (december 2017), právom patrí ako vlastníkovi, nakoľko vedel, že vlastníkom sa stane až po dosplácaní splátok, teda najskôr za 4 či 5 rokov od okamihu, kedy ho začal užívať. Pritom sám žalovaný ani jeho právny zástupca pred súdom prvej inštancie nevzniesli námietku vydržania vlastníckeho práva k vozidlu, a preto celkom zrejme si boli vedomí, že podmienky pre vydržanie splnené nie sú. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie bolo teda preukázané, že žalovaný sa vlastníkom vozidla žiadnym titulom nestal, kúpnu zmluvu s predajcom vozidla nepodpisoval, vlastnícke právo k vozidlu pre jednoznačnú
absenciu dobromyseľnosti nevydržal. Dohoda medzi ním a žalobcom tiež nebola dojednaná tak, že žalovaný sa stáva vlastníkom vozidla niekedy skôr, ako až po prevode vlastníctva, ku ktorému malo dôjsť až po dosplácaní všetkých splátok, ale ktorý prevod (žalovaný uvádzal, že malo dôjsť ku kúpe) sa už ale neuskutočnil, pretože strany už následne po dosplácaní splátok zhodne neprejavili vôľu previesť vlastníctvo k autu na žalovaného, nakoľko žalobca to bez doplatenia ďalšej sumy odmietol spraviť. O tom, že by sa niekedy strany dohodli na tom, že žalovaný by sa jeho vlastníkom stal okamihom, kedy auto prevzal od predajcu v Poprade, pred súdom prvej inštancie ani jedna strana nehovorila, dohodu s takýmto obsahom netvrdila a ani nepreukazovala, keď tvrdenia smerovali k tomu, že vlastníkom vozidla sa mal žalovaný stať až po dosplácaní splátok. Tak, ako sa vyjadril žalovaný pred súdom prvej inštancie, malo dôjsť k odkúpeniu vozidla od žalobcu, pričom všetko, čo dovtedy na splátkach zaplatil, malo predstavovať platby na budúcu kúpnu cenu. K tomuto úkonu smerujúcemu k prevodu vlastníckeho práva však už nedošlo. Preto súd prvej inštancie správne neuvažoval ani o tom, že by bola medzi stranami sporu uzatvorená kúpna zmluva, resp. iná zmluva, ktorou by došlo k prevodu vlastníckeho práva k vozidlu zo žalobcu na žalovaného či už odovzdaním veci, alebo kedykoľvek po jeho odovzdaní. Záväzok prevodu vlastníckeho práva totiž bol aj podľa odvolacieho súdu dohodnutý len vo forme zmluvy o budúcej zmluve o prevode vlastníckeho práva na žalovaného po vyplatení kúpnej ceny vozidla a aj to neplatne. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci pritom posúdil všetky do úvahy prichádzajúce možnosti, ktoré by potenciálne mohli byť titulom pre žalovaného mať vozidlo oprávnene u seba, ale žiaden nebol preukázaný - vlastníctvo od žalobcu žalovaný nenadobudol, toto ani nevydržal - čo ani nijako konkrétne netvrdil, zmluva o výpožičke vozidla už zanikla a iná zmluva oprávňujúca vec mať u seba a ju užívať neexistuje. Odvolací súd preto ani nepovažoval námietky žalovaného uvádzané v odvolaní, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bolo vozidlo Škoda Superb, a to s dojednanou odkladacou podmienkou, ktorou bolo vyplatenie všetkých splátok úverovej spoločnosti, ktorá prefinancovala kúpu vozidla na meno žalobcu za opodstatnené. Takéto tvrdenie žalovaného nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie nielenže tvrdené, ale ani preukázané. Žiaden záver z vykonaného dokazovania o tomto nesvedčí a ani žalovaný pred súdom prvej inštancie nenavrhol žiadne dokazovanie, ktoré by malo preukázať uzavretie ústnej kúpnej zmluvy s odkladacou podmienkou. Vzhľadom na vyššie uvedené teda v otázke právneho posúdenia súd prvej inštancie presvedčivo a rozumne subsumoval daný skutkový stav pod právnu normu, a to na základe vykonaného a vyhodnoteného dokazovania. Rozsudok vo vzťahu k jeho odôvodneniu odvolací súd považuje za argumentačne a právne presvedčivý a logický. Rozsudok súdu prvej inštancie teda vychádza z dôsledne zisteného skutkového stavu a zo správneho aplikovania právnych noriem.
21. Žalovaný sa tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní, domáhal toho, že konanie žalobcu nemôže požívať právnu ochranu, pretože žalobca zneužil žalovaného, ktorý mu zaplatil všetky splátky, žalobca porušil záväzok previesť na neho auto, čo je v rozpore so zásadami, na ktorých stojí zmluvné právo a v rozpore s dobrými mravmi. Ani odvolací súd sa však s touto argumentáciou nestotožnil, pričom súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne uviedol (s ktorou argumentáciou sa odvolací v plnom rozsahu stotožňuje ): „že to boli obe zmluvné strany, ktoré k dohodám pristupovali nedôsledne, netrvajúc na riadnej písomnej dohode, v tomto smere tak ani žalovaný neučinil nič, čím by bolo možné budúcim problémom predísť. Trvať na uvedenom bolo predovšetkým v záujme žalovaného, ktorý spoliehajúc sa na ústnu kamarátsku dohodu platil žalobcovi v hotovosti dlhodobo tisíce eur na splátky auta bez toho, aby trval na potvrdení o tom, aká suma bola takto odovzdaná a hlavne bez toho, aby bola riadne písomne dojednaná zmluva o budúcej kúpnej zmluve, na ktorej sa dohodli len ústne, a teda neplatne, a teda prakticky nijako záväzne. Konanie oboch aktérov spoliehajúcich sa na ústne a neurčité dohody od počiatku tak smerovalo k tomu, že z takejto dohody bude problém, ako sa to nakoniec aj stalo, a teda vinu na tom nenesie výlučne len jedna strana. Ak mala byť dôvodom vymyslenej konštrukcie úspora DPH, ako tvrdil žalovaný, potom už vôbec nie je vzhľadom na sledovaný úmysel možné povedať, že za to, ako to nakoniec dopadlo, môže len žalobca. Dohoda o záväzku žalobcu previesť vlastnícke právo k autu na žalovaného po dosplácaní splátok bola dojednaná neplatne, preto je irelevantné hovoriť o tom, kto nesplnenie takto neplatne dojednaného, a teda riadne neexistujúceho záväzku zmaril. Za stavu, ak sa žalovaný a žalobca dojednali už opísanou formou na okolnostiach spojených s kúpou, užívaním a následným prevodom auta na žalovaného teda nie riadne tak, ako by sa od dôležitosti právneho vzťahu, do ktorého mienili vstúpiť, očakávalo, nie je možné teraz povedať, že by len jeden z nich, a to žalobca, situáciu zapríčinil alebo zneužil. Žalovaný nebol do vzniknutej situácie nikým nasilu vmanévrovaný. Ako bolo preukázané, žalobca vyhodnotiac vzniknutú situáciu podanou žalobou chránil svoje vlastnícke právo k autu, čo je legitímny nástroj ochrany práv a jej podanie nie je možné sankcionovať, najmä ak nejde o žalobu šikanóznu.“ Vzhľadom na vyššie uvedené, ani
odvolací súd v konaní u žalobcu nevzhliadol žiaden element, ktorý by súd mal vziať do úvahy na jeho ťarchu a ochranu vlastníckeho práva mu nepriznať. Odvolací súd teda zhodne so súdom prvej inštancie v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden dôvod pre odopretie ochrany vlastníckeho práva žalobcu, a to ani pre rozpor s dobrými mravmi, ani pre rozpor so zásadou, že záväzky za majú dodržiavať.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 188/06).
23. Súd prvej inštancie teda v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).