Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-76-2026.pdf
PDF · 324.42 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/76/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, dieťa matky: A. A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, zastúpenej JUDr. Zdenkou Hruškovou, advokátkou, so sídlom Makovického 7, Žilina; a otca: A. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. F. XXXX/X, B., t. č. E. XX, zastúpený JUDr. Zdenkou Hulmanovou, advokátkou, so sídlom Kysucká cesta 3, Žilina, o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o odvolaní otca a matky proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 3P/89/2024-551 zo dňa 20. novembra 2025 a o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 27.05.2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 3P/89/2024-551 zo dňa 20. novembra 2025 v napadnutých výrokoch III., IV., V., VI., VII., VIII., IX., X. p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. Návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 27.05.2026 z a m i e t a . Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 27.05.2026.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Maloleté deti A. B., nar. XX.XX.XXXX, a C. B., nar. XX.XX.XXXX, za zverujú do osobnej starostlivosti matky.
II. Obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok
III. Otec je povinný prispievať na výživu maloletej A., nar. XX.XX.XXXX, sumou 200 eur mesačne, a na výživu maloletého C., nar. XX.XX.XXXX, sumou 170 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, vopred k rukám matky, s účinnosťou od 14.05.2024.
IV. Nedoplatok na výživnom na maloletú A., nar. XX.XX.XXXX, za obdobie od 14.05.2024 do 30.11.2025 v sume 1196,13 eur je otec povinný zaplatiť k rukám matky do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.
V. Nedoplatok na výživnom na maloletého C., nar. XX.XX.XXXX, za obdobie od 14.05.2024 do 30.11.2025, v sume 998,71 eur je otec povinný zaplatiť k rukám matky do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.
VI. Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou A. B., nar. XX.XX.XXXX, a s maloletým C. B., nar. XX.XX.XXXX, vo všeobecnom režime nasledovne:
-
každý týždeň od stredy od 13:30 hod. do štvrtku do 08:00 hod.,
-
každý párny týždeň od piatka od 13:30 hod. do nedele do 19:00 hod.
VII. Mimo všeobecného režimu je otec oprávnený stretávať sa počas prázdnin a sviatok nasledovne:
-
počas letných prázdnin každý rok od 01.07. od 09:00 hod. do 08.07. do 19:00 hod., od 15.07. od 08:00 hod. do 22.07. do 19:00 hod., od 01.08. od 09:00 hod. do 08.08. do 19:00 hod. a od 15.08. od 08:00 hod. do 22.08. do 19:00 hod.,
-
počas vianočných prázdnin každý párny rok od posledného bežného školského dňa pred začatím vianočných sviatkov od 13:30 hod. do 29.12. do 19:00 hod., každý nepárny rok od 29.12. od 09.00 hod. do 06.01. nasledujúceho kalendárneho roka do 19:00 hod.,
-
počas jarných prázdnin každý nepárny rok od posledného bežného dňa pred zahájením prázdnin od 13:30 hod. do nedele, ktorou sa jarné prázdniny končia do 19:00 hod.,
-
počas veľkonočných prázdnin každý párny rok od posledného bežného školského dňa pred zahájením prázdnin od 13:30 hod. do posledného dňa prázdnin do 19:00 hod.
VIII. Matka je povinná maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX a maloletého C. B., nar. XX.XX.XXXX na styk s otcom riadne a včas pripraviť a styk umožniť.
IX. Otec si maloleté deti prevezme v školskom zariadení, ktoré deti navštevujú, alebo vziať súdom stanovenom čase v školskom zariadení, ktoré deti navštevujú, v prípade, ak deň styku pripadne na deň riadeného vyučovania. V prípade ak deň styku prípadne na deň, kedy školské vyučovanie nie je, otec je oprávnený prevziať maloleté deti od matky v určenom čase, v mieste jej bydliska a po ukončení styku v určenom čase odovzdá maloleté deti matke v mieste jej bydliska.
X. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“ 2. Uznesením zo dňa 16.05.2024, č. k. 3P/69/2024-109, okresný súd nariadil neodkladné opatrenie. 3. Okresný súd „nevykonal ďalšie účastníkmi navrhované dôkazy, ktoré navrhovali vykonať na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, keď podľa názoru súdu skutkové okolnosti podstatné pre toto konanie boli dostatočne zistené ostatnými dôkazmi. Súd nevykonal výsluch rodičov navrhovateľky k čestnému prehláseniu, keď súd akceptoval čestné prehlásenie ako dôkaz, vykonanie výsluchu rodičov spojené s odročením pojednávania preto považoval za nehospodárne a nadbytočné. Súd nevykonal navrhovateľkou navrhovaný výsluch psychologičky UPSVaR, referátu poradensko- psychologických služieb - A. G. ako svedkyne, nakoľko ňou podanú správu z 25.08.2024 (správa UPSVaR Žilina, referátu poradensko-psychologických služieb z poradensko-psychologického procesu spolu s dodatkom k správe z 25.08.2025) považoval za úplnú a objektívnu, súd preto jej výsluch ako svedkyne považoval za nadbytočný. Súd nevyhovel návrhu otca na vykonanie znaleckého dokazovania v odbore psychológia, keď znalecký posudok by za danej situácie nebol spôsobilý zvrátiť rozhodnutie súdu po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, a iba by neúmerne predĺžil konanie, keď podľa názoru súdu je potrebné v napätej situácii stabilizovať vzťahy účastníkov konania. Súd nevykonal prehranie zvukových resp. Súd nepristúpil tiež k vykonaniu zvukových záznamov a videozáznamov predložených otcom a matkou podaním zo 16.01.2025, súd ich považoval za nerelevantné a nadbytočne vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy, najmä správy zo šetrenia sociálnych pomerov, a poskytnutého poradenstva v CDR Bytča, referátu psychologicko- poradenských služieb, a CPP Žilina. Súd preto ani nevykonal znalecké skúmanie zvukových nahrávok
navrhované zástupkyňou matky, keď ich vykonanie považoval za nadbytočné. Súd nezisťoval priamo pohovor s maloletými deťmi, keď názor maloletých detí bol opakovane zisťovaný nepriamo počas šetrenia sociálnych pomerov v rodine, no i počas poradensko-psychologického procesu na referáte poradensko-psychologických služieb, či poskytnutého poradenstva v CDR Bytča, súd preto považoval priame zisťovanie názoru maloletých za nadbytočné aj s ohľadom na ich vek neprimerane zaťažujúce. Súd vo vzťahu k pomerom rodičov ďalej nevykonal výpismi z ďalších účtov otca ako to navrhovala navrhovateľka, keď otec za rok 2025 predložil faktúry, z ktorých súd zistil, aký mal otec príjem za rok 2025 a tiež nevykonal navrhovaný dôkaz otca, ktorým navrhol vyžiadať výpis z účtu matky, keď súd mal pomery na strane matky a jej výdavky na maloleté deti dostatočne preukázané už ostatnými súdom vykonanými dôkazmi uvedené nepovažoval za potrebné pre náležité objasnenie skutkového (skutočného) stavu. Súd pri rozhodovaní o návrhoch na doplnenie dokazovania sledoval aj to, aby s ohľadom na predmet konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté zabezpečil rýchly a hospodárny priebeh konania, keď vykonanie uvedených dôkazov by bolo evidentne spojené s ďalším odročením pojednávania a súčasne súd sledoval zabezpečenie toho, aby sa zisťovanie skutkového (skutočného) stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejedávanej veci nie je relevantný resp. zachádza do pre vec nepodstatných detailov.“ 4. S poukazom na § 24 ods. 1, 4 až 6 zákona č. 36/2006 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“), § 25 ods. 1 a 2 zákona o rodine, § 28 ods. 1 a 2 zákona o rodine, § 36 ods. 1 zákona o rodine, § 62 ods. 1 až 5 zákona o rodine, § 75 ods. 1 zákona o rodine, § 76 ods. 1 zákona o rodine, § 77 ods. 1 zákona o rodine a vykonané dokazovanie okresný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh matky je dôvodný. Rodičia spolu nežijú od marca 2024 a otázka zverenia maloletých detí nebola v konaní sporná, keďže otec s ich zverením do osobnej starostlivosti matky súhlasil. Voči matke neboli zo strany odborných inštitúcií ani kolízneho opatrovníka vznesené výhrady a u nej neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by ju limitovali v starostlivosti o deti. Maloleté deti majú k matke bližší vzťah a aktuálne s ňou trávia viac času, pričom ju vnímajú ako primárnu vzťahovú osobu. Zo správ odborných zariadení vyplynulo, že deti majú k otcovi pozitívny vzťah, avšak poukazujú aj na jeho nevhodné reakcie a neprejavujú záujem o striedavú osobnú starostlivosť. Okresný súd preto vychádzajúc zo záujmu maloletých detí, ich názoru a vykonaného dokazovania rozhodol o ich zverení do osobnej starostlivosti matky. 5. Okresný súd vo vzťahu k zastupovaniu maloletých detí a k správe ich majetku postupoval podľa § 28 zákona o rodine, keď konštatoval, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach samostatne, pričom v podstatných veciach sú povinní sa dohodnúť, inak rozhodne súd podľa § 35 zákona o rodine. 6. Vzhľadom na zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti matky okresný súd upravil styk otca s maloletými deťmi podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 1 zákona o rodine, a to autoritatívne, keďže rodičia sa nedohodli ani v priebehu konania, ani na informatívnych stretnutiach. Okresný súd zdôraznil, že právo styku rodiča s dieťaťom patrí medzi jeho základné práva a zároveň predstavuje právo dieťaťa na zachovanie vzťahu s oboma rodičmi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že komunikácia medzi rodičmi je dlhodobo konfliktná a tento konflikt negatívne ovplyvňuje maloleté deti. Súčasne súd zistil, že otec bol v živote maloletých detí prítomný od ich narodenia a aj po rozchode sa s nimi stretáva vo väčšom ako bežnom rozsahu, pričom maloleté deti ho neodmietajú a majú k nemu pozitívny vzťah. Ich prežívanie styku je však výrazne ovplyvnené správaním otca, najmä jeho schopnosťou rešpektovať ich hranice, venovať im primeranú pozornosť a vyhýbať sa prenášaniu partnerského konfliktu na deti, keďže takéto správanie je pre deti zaťažujúce a negatívne vplýva na ich pohodu počas styku. 7. Zákonná úprava styku rodiča s dieťaťom sleduje zabezpečenie rozvoja a prehlbovania vzťahu dieťaťa s tým rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené, pričom súd je povinný vytvoriť na to primerané podmienky, najmä poskytnutím priestoru na nerušený styk. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zákonnej úpravy, ako aj z konkrétnych pomerov účastníkov a potrieb maloletých detí. Okresný súd upravil styk otca s maloletými tak, že otec je oprávnený stretávať sa s nimi každý týždeň od stredy od 13:30 hod. do štvrtka do 08:00 hod. a každý nepárny týždeň od piatka od 13:30 hod. do nedele do 19:00 hod., pričom nadviazal na doterajšiu úpravu a zabezpečil jej kontinuitu a pravidelnosť. Pri určení rozsahu styku prihliadol aj na názor maloletých detí, ktoré nechcú striedavú starostlivosť, preferujú pobyt u matky a víkendový režim im vyhovuje. Ukončenie styku v nedeľu považoval súd za vhodné z hľadiska prípravy detí na školský týždeň. Pokiaľ išlo o letné prázdniny, okresný súd nevyhovel návrhu matky na užší rozsah styku a umožnil otcovi tráviť s deťmi spolu štyri týždne počas prázdnin, keďže ide o obdobie vhodné na upevňovanie vzťahu rodiča s dieťaťom. Takéto rozšírenie styku je podľa okresného súdu v záujme maloletých detí a zároveň rešpektuje ich právo na starostlivosť oboch rodičov.
8. Okresný súd upravil styk otca s maloletými deťmi aj počas jarných, veľkonočných a vianočných prázdnin v súlade so štandardnou súdnou praxou, pričom počas vianočných sviatkov rozdelil čas medzi rodičov na párne a nepárne roky tak, aby mali obaja rodičia možnosť tráviť s maloletými deťmi významné sviatočné obdobia. Takúto úpravu považoval za primeranú a zodpovedajúcu záujmu maloletých detí, ktoré majú právo prežívať sviatky s oboma rodičmi. Okresný súd nepovažoval návrh matky na obmedzenie styku otca počas vianočných sviatkov za dôvodný, keďže sviatky nevnímal len v náboženskom, ale aj v spoločenskom a rodinnom rozmere, a preto považoval za významné, aby aj otec mal vytvorený priestor na upevňovanie vzťahu s maloletými deťmi v tomto období. Zároveň okresný súd nepovažoval za vhodné podrobne upravovať stretávanie počas konkrétnych dní (napr. 24.12.), keďže takáto rigidná úprava by mohla byť pre maloleté deti zbytočne zaťažujúca. 9. Okresný súd určil ako prioritné miesto preberania a odovzdávania maloletých detí školské zariadenie, pričom ak ide o deň bez školského vyučovania, preberanie a odovzdanie sa uskutoční v mieste bydliska matky. Takáto úprava nadväzuje na neodkladné opatrenia a smeruje k minimalizácii konfliktov medzi rodičmi pri odovzdávaní detí a k ochrane detí pred ich negatívnymi dôsledkami. Okresný súd zároveň zdôraznil, že súdna úprava styku predstavuje len minimálny rámec, ktorý je vynútiteľný, a je na rodičoch, aby si v záujme detí upravili realizáciu styku flexibilne dohodou. Rodičov vyzval k spolupráci, rešpektovaniu odporúčaní odborníkov a k tomu, aby svoje konflikty neprenášali na deti, keďže tie majú právo na výchovu oboma rodičmi. 10. Pri rozhodovaní o výživnom okresný súd vychádzal zo schopností, možností a majetkových pomerov rodičov, ako aj z odôvodnených potrieb maloletých detí a zásady, že dieťa sa má podieľať na životnej úrovni rodičov. Výška výživného nebola medzi rodičmi dohodnutá a zostala spornou, preto ju okresný súd určil na základe zákonných kritérií a zásady voľného hodnotenia dôkazov. Pri jej určení vychádzal zo schopností, možností a majetkových pomerov oboch rodičov, pričom prihliadal nielen na ich príjmy, ale aj na zdravotný stav, pracovné možnosti a celkovú životnú úroveň. Okresný súd zohľadnil aj osobnú starostlivosť o maloleté deti, ktorá má rovnakú hodnotu ako finančný príspevok na výživu, ako aj skutočnosť, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Rozsah vyživovacej povinnosti bol posudzovaný s ohľadom na odôvodnené potreby maloletých detí, ktoré závisia najmä od ich veku, zdravotného stavu a celkovej situácie, pričom tieto potreby sú vždy limitované reálnymi možnosťami rodičov. 11. Vo vzťahu k pomerom matky okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že matka je jedinou konateľkou a spoločníčkou spoločnosti VIVAMEDIA s.r.o. Z účtovnej závierky spoločnosti VIVAMEDIA, s.r.o. za rok 2023 súd zistil, že výnosy z hospodárskej činnosti za tento rok bol 17875 eur, a výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pod zdanení bol -7152 eur. Z účtovnej závierky spoločnosti VIVAMEDIA, s.r.o. za rok 2023 súd zistil, že matka má príjem zo zamestnania približne 647,81 Eur mesačne v čistom, pričom jej boli vo februári 2024 vyplatené aj podiely na zisku spoločnosti v sume 4 001,58 Eur a zároveň je pravidelne finančne podporovaná rodičmi sumou 450 Eur mesačne. Matka poberá prídavky na maloleté deti vo výške 120 Eur mesačne a uplatňuje si daňový bonus, pričom otec prispieva na výživu detí podľa neodkladného opatrenia sumami 140 Eur a 120 Eur mesačne. Matka vlastní rodinný dom v E. bez úverového zaťaženia, kde býva s maloletými deťmi a zabezpečuje ich osobnú starostlivosť. Jej pravidelné mesačné náklady na bývanie predstavujú približne elektrina 65 Eur, voda 27,50 Eur, internet 26 Eur, TV 6,50 Eur, daň z nehnuteľnosti 3 Eur, komunálny odpad 8,25 Eur, pričom ročné náklady na kúrenie drevom dosahujú približne 820 Eur. Matka má vysokoškolské vzdelanie, je zdravotne spôsobilá, nemá inú vyživovaciu povinnosť ani partnera a vlastní osobné motorové vozidlo. Okresný súd zistil, že otec je samostatne zárobkovo činná osoba s príjmom za rok 2024 vo výške 22 579 Eur ročne, pričom si uplatňuje paušálne výdavky a jeho deklarovaný čistý mesačný príjem predstavuje približne 900 Eur. Z fakturácie za rok 2025 (14 846 Eur za 9 mesiacov) vyplýva priemerný mesačný príjem približne 1 649 Eur, čo pri ním uvádzaných výdavkoch nezodpovedá tvrdenému disponibilnému príjmu. Okresný súd príjem otca posúdil podľa princípu potenciality a ustálil ho na úrovni približne 1 170 Eur netto mesačne, vychádzajúc z jeho vzdelania, pracovných schopností a priemernej mzdy v regióne. Zdravotný stav otca nepovažoval za prekážku výkonu práce, keďže obmedzenia si sám dlhodobo nerieši. Otec býva v prenajatej bytovej jednotke za približne 600 Eur mesačne, spláca úver 30 000 Eur so splátkou 467 Eur, pričom časť úveru použil na kúpu pozemku. Nemá inú vyživovaciu povinnosť, je slobodný a je podporovaný rodinou, pričom vlastní aj motorové vozidlo. 12. Okresný súd podrobne vyhodnotil odôvodnené potreby maloletých detí, pričom vychádzal z tvrdení rodičov, predložených listinných dôkazov, ako aj z vlastnej rozhodovacej praxe a životných skúseností. Pokiaľ išlo o maloletú A., okresný súd zistil, že ide o 9-ročné dieťa, žiačku 4. ročníka základnej školy. Matka jej výdavky vyčíslila v celkovej výške podstatne presahujúcej 400 eur mesačne, pričom okresný súd tieto výdavky čiastočne korigoval. Za primerané považoval najmä náklady na stravu vo výške 200
eur mesačne, školské výdavky približne 35 eur, hygienu 15 eur, lieky a zdravotnú starostlivosť 20 eur mesačne, výdavky na okuliare v priemere 10 eur mesačne, voľnočasové aktivity 20 eur a kurz lezenia približne 36 eur mesačne. Naopak, výdavky na oblečenie vo výške 119 eur mesačne považoval za nadhodnotené a znížil ich na 60 eur mesačne. Celkové odôvodnené výdavky maloletej A. tak ustálil na približne 405 eur mesačne. Pri maloletom C., ktorý má 7 rokov a navštevuje 2. ročník základnej školy, okresný súd obdobne korigoval matkou uvádzané výdavky. Za primerané považoval náklady na stravu vo výške 200 eur mesačne, školu približne 27 eur, hygienu 15 eur, lieky a zdravotnú starostlivosť 20 eur, cestovné približne 9 eur a mimoškolské aktivity – kurz programovania približne 26,5 eur mesačne. Výdavky na oblečenie vo výške 110 eur mesačne znížil na 60 eur mesačne. Celkové odôvodnené výdavky maloletého C. ustálil približne na 358 eur mesačne. Na základe takto ustálených potrieb detí, ako aj s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov, okresný súd určil výživné vo výške 200 eur mesačne na maloletú A. a 170 eur mesačne na maloletého C.. Pri určení výšky výživného prihliadol aj na skutočnosť, že časť výdavkov detí je pokrytá prídavkami na deti vo výške 60 eur mesačne na každé dieťa, ako aj na skutočnosť, že otec sa s maloletými deťmi stretáva v širšom než bežnom rozsahu, čím sa podieľa aj na ich osobnej starostlivosti. Okresný súd zároveň posúdil životnú úroveň oboch rodičov ako zásadne porovnateľnú, hoci matka disponuje nižším príjmom, avšak býva vo vlastnej nehnuteľnosti bez úverového zaťaženia, zatiaľ čo otec znáša náklady na prenájom bývania. Na strane otca okresný súd neprihliadol na splátku spotrebného úveru vo výške 467 eur mesačne, keďže tento bol prijatý počas konania a nepredstavuje nevyhnutný výdavok, pričom výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča. Výživné bolo určené spätne od podania návrhu (14.05.2024), preto okresný súd rozhodol aj o nedoplatku na výživnom, ktorý predstavuje rozdiel medzi novourčeným výživným a sumami platenými podľa neodkladného opatrenia (140 eur a 120 eur). Nedoplatok za rozhodné obdobie vyčíslil pri maloletej A. na 1 196,13 eur a pri maloletom C. na 998,71 eur. Náklady, ktoré otec uhrádzal nad rámec výživného (napr. oblečenie či veci pre deti), súd nezohľadnil, keďže ich považoval za duplicitné a nekoordinované medzi rodičmi. Okresný súd zároveň umožnil otcovi uhradiť nedoplatok v lehote 90 dní, pričom prihliadol na jeho finančné pomery a výšku dlžnej sumy, a dospel k záveru, že takto určená lehota neohrozí uspokojovanie potrieb maloletých detí a zdôraznil, že vyživovacia povinnosť rodiča má prednostný charakter a rodič je povinný prispôsobiť svoje výdavky tak, aby jej plnenie nebolo ohrozené. Rodičia sú povinní využívať svoje schopnosti a možnosti na zabezpečenie primeranej výživy detí, pričom výživné má prednosť pred inými, nie nevyhnutnými výdavkami. V odôvodnení rozhodnutia nie je potrebné reagovať na všetky tvrdenia účastníkov, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie veci. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, keďže nenašiel dôvody na jej priznanie. 13. Proti rozsudku okresného súdu podal otec rozsiahle odvolanie, na ktorého obsahové a rozsahové znenie odvolací súd odkazuje. Namietal, že okresný súd pri určení výšky jeho vyživovacej povinnosti postupoval nesprávne, keď nedostatočne zohľadnil jeho skutočné zárobkové možnosti, schopnosti, majetkové pomery a zdravotný stav, ako aj odôvodnené potreby maloletých detí. Zároveň namietal nesprávnu aplikáciu princípu potenciality príjmov podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine, keďže podľa jeho názoru svoj príjem v konaní riadne preukázal. Zdôraznil, že dlhodobo vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti montáže a umiestňovania reklám, ktorú vykonáva od roku 2015, pričom z tejto činnosti dosahoval obdobný príjem aj v čase, keď žil s matkou a maloletými deťmi v spoločnej domácnosti, a tento príjem bol v tom období hlavným zdrojom financovania rodiny. Za týchto okolností nie je dôvodné, aby súd vyžadoval zmenu jeho pracovného zaradenia alebo uplatnenie sa v odbore, ktorý vyštudoval pred viac ako desiatimi rokmi, pričom ani podľa zistení súdu nie sú v regióne dostupné pracovné príležitosti zodpovedajúce tejto kvalifikácii. Uvádzal, že je pracovne vyťažený a nemá reálne možnosti zvyšovať svoj príjem rozšírením pracovnej činnosti. Namietal, že okresný súd nesprávne vychádzal z priemernej mzdy v Žilinskom kraji, hoci mal k dispozícii konkrétne dôkazy o jeho skutočných príjmoch a výdavkoch, a preto podľa jeho názoru nebol dôvod aplikovať princíp potenciality príjmov namiesto vychádzania z reálne dosahovaného príjmu. 14. Otec v odvolaní namietal, že závery súdu prvej inštancie týkajúce sa výšky jeho príjmu sú nesprávne a vychádzajú z neúplného vyhodnotenia skutkového stavu. Poukazoval na to, že hoci súd správne konštatuje, že podľa jeho výpovede mu po odpočítaní výdavkov zostáva približne 900 Eur mesačne, tento údaj následne relativizuje tým, že pri zohľadnení ním uvádzaných výdavkov (1 027 Eur až 1 127 Eur mesačne) dospel k nižšiemu disponibilnému príjmu vo výške 522 Eur až 622 Eur mesačne. Okresný súd nesprávne vychádzal len z príjmov za časť roku 2025 (január až september), pričom nezohľadnil jeho príjmy za rok 2024, kde jeho priemerný mesačný príjem predstavoval približne 1 881 Eur, a po odpočítaní výdavkov mu zostával čistý príjem približne 900 Eur mesačne. Otec má za to, že tým preukázal stabilitu svojho príjmu a pravdivosť svojich tvrdení, a preto súd mal pri určení výživného
vychádzať práve z tejto sumy. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nemá obmedzenia pri výkone práce. Uvádza, že predložil lekárske správy dokumentujúce jeho zdravotné problémy, ktoré podľa neho majú dlhodobý až trvalý charakter a objektívne ho pri výkone práce obmedzujú. Namietal, že okresný súd bez potrebného odborného posúdenia vyhodnotil jeho zdravotný stav ako bez významného vplyvu na pracovnú schopnosť. Zdôraznil, že jeho zdravotné problémy, medzi ktoré patrí vrodená srdcová vada (prolaps mitrálnej chlopne), hypertenzia, osteochondróm, ochorenia kĺbov, hemangióm pečene, kŕčové žily a pruh, sú prevažne chronického charakteru. Tieto podľa neho ovplyvňujú jeho pracovné možnosti, hoci napriek tomu vykonáva pracovnú činnosť, keďže je nútený zabezpečiť si príjem. Odmietal záver okresného súdu o jeho nezodpovednom prístupe k zdravotnému stavu a poukazuje na to, že jeho ekonomická situácia mu neumožňuje venovať dostatočné finančné prostriedky na zdravotnú starostlivosť a doplnkovú liečbu. Zdôraznil, že dlhodobo zabezpečoval ako jediný príjem rodiny a aj v súčasnosti znáša značné výdavky, najmä na bývanie. Aj počas spoločného spolužitia s matkou vykonával pracovné aktivity nad rámec bežného zaťaženia, vrátane stavebných úprav rodinného domu, čím zabezpečoval rodine bývanie, a to aj na úkor svojho zdravia a odpočinku. V odvolaní otec namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil aj výdavky na maloleté deti deklarované matkou, keď tieto podľa jeho názoru neboli riadne preukázané. Poukázal na to, že okresný súd síce uznal výdavky na oblečenie a obuv vo výške 119 Eur mesačne pri maloletej A. a 110 Eur mesačne pri maloletom C., avšak podľa ním predložených dôkazov predstavovali preukázané výdavky výrazne nižšie sumy, konkrétne približne 44 Eur pri maloletej A. a 20 Eur pri maloletom C.. Spochybnil aj výšku nákladov na stravu, ktorú okresný súd ustálil na 200 Eur mesačne na každé z maloletých detí. Deti sa počas pracovných dní stravujú v školskej jedálni, pričom strava je dotovaná štátom, a matka tak zabezpečuje stravu najmä počas víkendov a dní, keď nie sú s otcom. Zároveň poukázal na to, že počas styku zabezpečuje stravu maloletým deťom aj on. Na tomto základe považuje súdom ustálené náklady na stravu za nadhodnotené a ich reálnu výšku odhaduje približne na 120 až 140 Eur mesačne na obe deti. Otec ďalej namietal, že okresný súd neprihliadol na jeho výdavky vynakladané na oblečenie a obuv pre maloleté deti. Zdôraznil, že tieto zabezpečoval už počas spoločného spolužitia a pokračuje v tom aj po rozchode, pričom podľa jeho tvrdení matka nakupuje oblečenie skôr v obmedzenom rozsahu. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že ide o duplicitné výdavky, a tvrdí, že matka nepreukázala, že by dochádzalo k nadbytočnému nakupovaniu rovnakých vecí. Maloleté deti skutočne nosia oblečenie zakúpené otcom a jeho výdavky nemožno považovať za nadbytočné. Okresný súd bez dostatočného overenia prijal tvrdenia matky o duplicite týchto výdavkov. Matka niektoré veci zakúpené z jeho strany následne predáva, čo podľa neho svedčí o tom, že nejde o nadbytočné výdavky na jeho strane. 15. V odvolaní otec uviedol, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky výživného vychádzal z neprimerane nadhodnotených potrieb maloletých detí a zároveň nezohľadnil jeho reálne príspevky na zabezpečenie ich potrieb. Matka je poberateľkou prídavkov na deti a daňového bonusu, a preto sú podľa jeho názoru potreby maloletých detí dostatočne pokryté už aj výživným určeným neodkladným opatrením. Na výžive detí, sa on ako otec, podieľa aj nad rámec určeného výživného, napríklad úhradou školského klubu detí vo výške 15 Eur mesačne na dieťa a ďalšími jednorazovými výdavkami. Okresný súd nesprávne vyhodnotil finančnú situáciu matky ako nepriaznivú, keď prihliadol na finančnú pomoc jej rodičov vo výške 450 Eur mesačne. Podľa otca z konania vyplýva, že matka disponuje dostatočnými finančnými prostriedkami, keďže realizovala viaceré investície (kúpa motorového vozidla, rekonštrukcia nehnuteľnosti, dovolenky), a preto predložené čestné vyhlásenie o pomoci rodičov považuje za účelové. Namietal nerovnaké posúdenie finančnej podpory zo strany príbuzných, keď okresný súd na jednej strane zohľadnil pomoc rodičov matke, no na druhej strane neprihliadol na finančnú pomoc poskytovanú jemu pri splácaní úveru. Výška výživného určená súdom prvej inštancie nezodpovedá jeho schopnostiam a možnostiam ani reálnym potrebám maloletých detí. Navrhol, preto znížiť výživné na sumu 170 Eur mesačne pre maloletú A. a 130 Eur mesačne pre maloletého C. a zároveň žiadal, aby mu bolo prípadný nedoplatok umožnené uhradiť v lehote 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. 16. Otec v odvolaní namietal, že okresným súdom určený rozsah styku nezodpovedá záujmu maloletých detí ani deklarovaným zásadám uvedeným v odôvodnení rozhodnutia. Podľa jeho názoru takto nastavený režim styku nezabezpečuje pravidelný a dostatočný kontakt s maloletými deťmi, keďže po odovzdaní detí do školy vo štvrtok nepárneho týždňa nasleduje približne sedemdňová prestávka bez osobného kontaktu až do nasledujúcej stredy. Otec mal za to, že takto dlhé intervaly bez styku narúšajú kontinuitu vzťahu s maloletými deťmi a neumožňujú mu plnohodnotne sa podieľať na ich výchove. Zdôraznil nerovnomernosť úpravy styku, keď v jednom období dochádza k častejším kontaktom v kratších intervaloch, avšak následne k dlhšiemu časovému výpadku, čo považuje za zaťažujúce pre maloleté deti, ktoré sú podľa neho zvyknuté na pravidelnejší kontakt. Namietal aj konkrétnu úpravu víkendového styku, najmä jeho trvanie do pondelka rána, pričom poukazuje na konfliktnú komunikáciu
medzi rodičmi a na skutočnosť, že odovzdávanie detí mimo školského prostredia zvyšuje riziko konfliktov. Podľa jeho tvrdenia je takáto úprava spojená s napätím, ktoré negatívne vplýva aj na maloleté deti. Spochybnil spôsob zisťovania názoru maloletých detí, a konštatoval, že ich vyjadrenia podľa neho neboli dostatočne jednoznačné a mohli byť ovplyvnené vedením rozhovoru. Zdôraznil, že deti sa nevyjadrili proti častejšiemu kontaktu s otcom. Aktuálne pomery nezodpovedajú záujmu detí, keďže podľa jeho tvrdení deti trávia podstatnú časť času mimo domáceho prostredia, najmä u starých rodičov, kde sa im matka nemôže venovať z dôvodu práce. Podľa jeho názoru by bolo v záujme detí, aby viac času trávili s ním vo svojom prirodzenom prostredí v E., kde majú zázemie a sú zvyknuté na aktívny spôsob trávenia času. Okresným súdom upravený styk nezodpovedá potrebám maloletých detí ani skutočným pomerom a nezabezpečuje dostatočné rozvíjanie jeho vzťahu s maloletými deťmi. Rozsah styku určený súdom prvej inštancie nezodpovedá, podľa otca, záujmu maloletých detí ani potrebe pravidelného a kontinuálneho kontaktu, keďže dochádza k dlhším časovým intervalom bez stretávania, a preto navrhol upraviť všeobecný režim styku tak, aby bol pravidelnejší a rovnomernejší, konkrétne tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý týždeň od stredy od 13:30 hod. do štvrtku do 08:00 hod. a každý párny týždeň v pondelok od 13:30 hod. do 19:00 hod. a zároveň od piatka od 13:30 hod. do pondelka do 08:00 hod., pričom v prípade prázdnin navrhuje úpravu styku v termínoch od 08.07. od 09:00 hod. do 15.07. do 19:00 hod., od 22.07. od 08:00 hod. do 31.07. do 19:00 hod., od 08.08. od 09:00 hod. do 15.08. do 19:00 hod. a od 22.08. od 08:00 hod. do 29.08. do 19:00 hod., keďže takto nastavený režim podľa jeho názoru lepšie zohľadňuje potreby detí aj jeho pracovné možnosti a umožňuje mu s maloletými deťmi tráviť plnohodnotný a súvislý čas. 17. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala rozsiahle odvolanie matka, na ktorého obsahové a rozsahové znenie odvolací súd na tomto mieste odkazuje. Matka podala odvolanie proti výrokom týkajúcim sa výživného (III., IV. a V.), ako aj proti výrokom o úprave styku s maloletými deťmi (VI., VII. a IX.), a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), skutkový stav nezistil úplne a správne (§ 62 CMP) a z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Podľa matky sa tieto pochybenia okresného súdu premietli najmä do nesprávneho určenia výšky výživného na maloleté deti, ktoré bolo stanovené nižšie, než zodpovedá ich odôvodneným potrebám a možnostiam a schopnostiam otca, ako aj do úpravy styku, ktorá podľa jej názoru presahuje aktuálne možnosti a potreby maloletých detí. Matka v odvolaní uviedla, že na uvedené skutočnosti poukazovala už v priebehu konania a navrhovala vykonať dokazovanie potrebné na riadne zistenie skutkového stavu, pričom podľa jej názoru viaceré rozhodujúce skutočnosti vyplynuli najmä z výsluchov účastníkov na pojednávaniach a sú zachytené predovšetkým v zvukových záznamoch. Určené výživné vo výške 200 Eur mesačne na maloletú A. a 170 Eur mesačne na mal. C. považuje za neprimerane nízke vzhľadom na potreby maloletých detí, ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca. Namietala, že súd síce aplikoval princíp potenciality príjmov, avšak v nedostatočnej miere, keď príjem otca ustálil len na približne 1 170 Eur netto mesačne, hoci podľa jej názoru otec ako vysokoškolsky vzdelaná osoba disponuje vyššími zárobkovými možnosťami. Matka zároveň spochybnila tvrdenia otca o výške jeho príjmov a výdavkov, poukázala na uplatňovanie paušálnych výdavkov vo výške 60 % a na nepreukázanie skutočných nákladov, ako aj na konkrétne okolnosti nasvedčujúce tomu, že jeho reálne výdavky sú nižšie, napríklad bezplatné poskytovanie materiálu alebo prenášanie nákladov na pohonné hmoty na objednávateľov. Ďalej uviedla, že niektoré výdavky otca, najmä nájomné vo výške približne 600 Eur mesačne, investícia do cudzej nehnuteľnosti vo výške 1 500 Eur, či duplicitné platenie nájomného približne 1 200 Eur, považuje za neodôvodnené a ekonomicky nelogické, pričom tieto podľa jej názoru svedčia o vyššej príjmovej úrovni otca, než akú deklaruje. Matka v odvolaní ďalej uviedla, že otec si počas konania vzal spotrebný bezúčelový úver vo výške 30 000 Eur, s mesačnou splátkou približne 447 Eur, ktorý použil na kúpu pozemku. Tento výdavok považuje za neodôvodnený, keďže vyživovacia povinnosť k maloletým deťom má prednosť pred inými výdavkami rodiča. Podľa jej názoru celkové náklady otca, vrátane výdavkov na bývanie, osobnú spotrebu, stravu, ošatenie, hygienu a ďalšie položky, zjavne presahujú jeho deklarovaný čistý príjem, a preto nemožno jeho tvrdenia o výške príjmu považovať za vierohodné. Pri deklarovanom príjme by otec nebol schopný dlhodobo znášať uvedené výdavky ani sa zadlžovať na dlhšie obdobie, pričom celková cena úveru vrátane úrokov a poplatkov výrazne presahuje samotnú istinu 30 000 Eur. Z toho vyvodzuje, že skutočný príjem otca musí byť vyšší, než uvádza. Otec sa napriek uvedenej finančnej situácii nesnažil zlepšiť svoje zárobkové pomery, čo podľa nej svedčí o nevierohodnosti jeho tvrdení o príjmoch a majetkových pomeroch. V tejto súvislosti poukázala na jeho vysokoškolské vzdelanie v odbore geografia a na široké možnosti uplatnenia absolventov tohto odboru, z čoho vyvodzuje, že otec
má reálny potenciál dosahovať vyšší príjem. V návrhu žiadala určenie výživného vo výške 270 Eur mesačne na maloletú A. a 230 Eur mesačne na maloletého C., čo považovala za primerané vzhľadom na potreby detí aj možnosti otca. Poukázala aj na to, že neodkladným opatrením bolo výživné určené vo výške 140 Eur mesačne na mal. A. a 120 Eur mesačne na mal. C., pričom deti boli mladšie a išlo len o zabezpečenie základných potrieb, a preto zvýšenie len o 60 Eur a 50 Eur nepovažuje za dostatočné. Namietala, že okresný súd neprihliadol v dostatočnej miere na výdavky otca, ktoré nie je nevyhnutné vynakladať, konkrétne splátku úveru 447 Eur mesačne, kúpnu cenu pozemku, neúčelne využitú časť úveru vo výške približne 10 000 Eur, platby podľa dohody o budúcej kúpnej zmluve vo výške 600 Eur mesačne, investíciu do cudzej nehnuteľnosti vo výške 1 500 Eur, duplicitné nájomné približne 1 200 Eur, náklady na telekomunikačné služby vo výške 60 Eur mesačne, ako aj výdavky na cigarety. Podľa jej názoru ide o výdavky, ktoré nemožno považovať za nevyhnutné a na ktoré súd nemal prihliadať. Otec uprednostňuje uspokojovanie vlastných potrieb pred plnením vyživovacej povinnosti a tým sa snaží minimalizovať svoju povinnosť voči maloletým deťom, čo podľa jej názoru súd prvej inštancie dostatočne nezohľadnil pri rozhodovaní o výške výživného. Okresný súd mal vychádzať pri rozhodovaní o výške výživného z toho, že z pozemku, ktorý má otec vo vlastníctve a platí v súvislosti s ním úverové splátky, môže dosahovať potenciálny príjem z jeho prenájmu, a to bez ohľadu na to, že otec tak bezdôvodne nečiní. Otec si dôsledne nesplnil ani povinnosť, ktorú mu ukladá § 63 ods. 1 zák. o rodine, nepredložil výpisy z tzv. transakčného účtu, ani zo sporiaceho účtu, ktorý má vedený ako podúčet v H., ním predložené podklady nevytvárajú predpoklad na komplexné zhodnotenie majetkovej situácie otca. Predloženie výpisov z týchto účtov v konaní žiadala. Súd mal teda plnú možnosť postupovať v záujme detí podľa poslednej vety daného ustanovenia a výživné určiť týmto spôsobom. 18. Matka v odvolaní uviedla, že výdavky na deti podrobne konkretizovala, pričom na stravu pre každé dieťa uvádza 257 Eur mesačne, na oblečenie a obuv 119 Eur pri maloletej A. a 110 Eur pri maloletom C., na lieky a vitamíny približne 36,50 Eur mesačne na každé dieťa a pri maloletom C. aj 50 Eur ročne na stomatologickú starostlivosť. Súd prvej inštancie tieto položky čiastočne korigoval, keď stravu ustálil na 200 Eur mesačne na dieťa, oblečenie na 60 Eur mesačne na každé dieťa a lieky a zdravotnú starostlivosť na 20 Eur mesačne, pričom celkové výdavky vyčíslil na približne 405 Eur pri maloletej A. a 358 Eur pri maloletom C.. Matka tento postup nepovažovala za dôvodný a zastávala názor, že uvedené výdavky nie sú nadhodnotené, ale zodpovedajú reálnym potrebám detí. Poukazuje aj na to, že otec sám vyčíslil výdavky na stravu detí u seba na približne 150 Eur mesačne, čo podľa nej korešponduje s jej tvrdeniami. Zároveň uvádza, že suma 60 Eur mesačne na oblečenie nepokrýva reálne náklady na oblečenie a obuv detí. Matka ďalej namieta, že súd rozdelil finančné bremeno medzi rodičov približne na polovicu, keď výživné určil na 200 Eur pri maloletej A. a 170 Eur pri maloletom C., čo zodpovedá približne polovici súdom ustálených výdavkov (202,50 Eur a 179 Eur). V dôsledku toho podľa nej znáša zvyšnú časť výdavkov ona, konkrétne približne 205 Eur pri dcére a 188 Eur pri synovi, napriek tomu, že zabezpečuje osobnú starostlivosť o deti. Podľa jej názoru by mal otec znášať vyšší podiel, približne dve tretiny výdavkov, zatiaľ čo na jej strane by mal byť podiel najviac jedna tretina. 19. Matka v odvolaní uviedla, že úprava styku detí s otcom v rozsudku ani čo do rozsahu, ani spôsobu úpravy, nezodpovedá najlepšiemu záujmu detí, navrhovala upraviť bežný styk otca s deťmi každý párny týždeň od piatka od 14:00 hod. do nedele do 19:00 hod. a každý týždeň v stredu od 14:00 hod. do 19:00 hod., pričom súd bezdôvodne rozšíril styk aj o prenocovanie zo stredy na štvrtok a posunul jeho začiatok na 13:30 hod. Namieta, že deti sa vyjadrovali negatívne k rannému režimu u otca, ktorý je nervózny a spôsobuje im stres, preto nie je vhodné styk rozširovať nad rámec zaužívanej úpravy, s ktorou boli deti spokojné. Vo vzťahu k úprave styku počas letných prázdnin matka uviedla, že navrhovala konkrétne časovo ohraničené obdobia, ktoré by otcovi poskytli dostatočný priestor na trávenie času s deťmi bez ich nadmerného zaťaženia. Namieta, že súd fakticky zaviedol striedavú starostlivosť počas prázdnin, hoci odborníci ju neodporúčali a deti sú na ňu negatívne naladené. Poukázala aj na silnú citovú väzbu detí k nej ako primárnej osobe, pracovnú vyťaženosť otca a riziko, že starostlivosť bude prenášať na iné osoby, čo deti odmietajú. Zároveň namietala nejednotné určenie začiatku styku (8:00 hod. a 9:00 hod.) a navrhla jeho zjednotenie na 9:00 hod. s ohľadom na denný režim detí počas prázdnin. Matka v odvolaní uviedla, že vyššie uvedené závery je potrebné obdobne aplikovať aj na úpravu styku počas ostatných prázdnin, pri ktorých nepovažuje za vhodné zavádzanie striedania podľa párnych a nepárnych rokov. Osobitne zdôraznila úpravu styku počas vianočných sviatkov, keď poukázala na to, že rodičia sa dohodli, že deti budú každý rok počas Štedrého dňa v kontakte s oboma rodičmi, a to tak, že u otca budú dňa 24.12. od 12:00 hod. do 18:00 hod., čo zodpovedá nielen dohode rodičov, ale aj želaniam detí a odporúčaniu kolíznej opatrovníčky. Podľa jej názoru preto nebolo dôvodu, aby súd do tejto dohody zasahoval a autoritatívne určoval striedanie Štedrého večera medzi rodičmi. Ďalej matka navrhla konkrétnu úpravu styku počas zimných prázdnin, podľa ktorej by bol otec oprávnený stretávať sa s deťmi každý rok 24.12.
od 12:00 hod. do 18:00 hod. a následne od 27.12. od 9:00 hod. do 01.01. do 19:00 hod. V prípade jarných prázdnin navrhla, aby otec mal deti každoročne od prvého pondelka prázdnin od 9:00 hod. do štvrtka do 19:00 hod., teda štyri dni nepretržite. Pokiaľ ide o veľkonočné prázdniny, navrhla úpravu tak, aby deti mohli byť každý rok s každým z rodičov, a to v párnom kalendárnom roku od Zeleného štvrtka od 14:00 hod. do Bielej soboty do 19:00 hod. a v nepárnom kalendárnom roku od Veľkonočnej nedele od 14:00 hod. do posledného dňa prázdnin do 19:00 hod. Poukázala na praktické problémy súvisiace s realizáciou styku, najmä na nedostatočnú prípravu detí do školy zo strany otca, keď deti po návrate od otca v nedeľu neskoro večer pripravujú školské povinnosti až do 22:00 hod., čo považuje za nevhodné a zaťažujúce, pričom túto skutočnosť deklarovala aj prostredníctvom SMS komunikácie. V ďalšej časti odvolania matka uviedla, že deti sa opakovane vyjadrovali v tom smere, že im vyhovuje rozsah styku nastavený neodkladným opatrením, pričom ich názory zohľadnila aj vo svojich návrhoch s minimálnymi odchýlkami. Zdôraznila, že úprava styku má vychádzať z najlepšieho záujmu detí, pričom podľa nej otec presadzuje širší rozsah styku primárne vo vlastnom záujme, bez dostatočného zohľadnenia potrieb a prianí detí. V tejto súvislosti poukázala aj na závery odborných správ psychologičky a centra pre deti a rodiny, z ktorých podľa nej vyplýva, že otec na deti vyvíja tlak, nedostatočne rešpektuje ich názory a nevhodným spôsobom ich ovplyvňuje, čo sa má prejavovať aj negatívnymi vyjadreniami voči jej osobe a zaťažovaním detí obsahom komunikácie a dokumentmi zo súdneho konania. 20. Matka v odvolaní uviedla, že zo správy ÚPSVaR zo dňa 18.6.2025 vyplýva, že deti si želali tráviť letné prázdniny s otcom jeden týždeň v júli a jeden týždeň v auguste, vždy v rozsahu siedmich dní a šiestich nocí, pričom počas týždňa chceli rozšíriť styk tak, aby začínal v piatok od 11:00 hod., avšak len počas prázdnin, keďže počas školského roka žiadali zachovať aktuálny stav s miernym rozšírením stretnutia na štyri hodiny. Zároveň poukázala, že deti uvádzali, že otec nerešpektuje pravidlo „stop“, napriek tomu, že bol na jeho dodržiavanie poučený, a naďalej ich vystavuje nepríjemným témam, čím ich psychicky zaťažuje. Podľa správy zo dňa 8.8.2025 deti síce uviedli spokojnosť s prázdninovým režimom, avšak odmietli striedavú starostlivosť, chceli zostať viac s matkou a zachovať existujúcu úpravu, pričom poukazovali aj na správanie otca, ktorý na nich kričí, nerešpektuje ich priania, zasahuje do ich času s matkou a ignoruje odporúčania odborníkov. Matka zároveň tvrdila, že otec nerešpektuje dohody ani súdne rozhodnutia, deti jej odovzdáva oneskorene, a poukázala aj na konkrétne situácie, keď podľa nej neprimerane zasahoval do jej času s deťmi, vrátane spoločnej dovolenky. Namietala, že otec uprednostňuje vlastné záujmy pred záujmom detí, nerešpektuje ich potreby a priania, a preto nebolo dôvodné rozširovať rozsah styku ani upravovať prázdniny spôsobom približujúcim sa striedavej starostlivosti. 21. Matka v odvolaní uviedla, že zo správ CDR zo dňa 3.4.2025 a ÚPSVaR vyplýva, že deti sa cítia bezpečnejšie u matky, pri otcovi pociťujú stres, najmä keď na ne zvyšuje hlas, nerešpektuje ich priania ani pravidlo „stop“ a núti ich do aktivít. Poukázala aj na konkrétne situácie, keď deti reagovali plačom alebo odporom a zdôraznila, že odborníci neodporúčali striedavú starostlivosť a navrhovali obmedzený prázdninový režim v rozsahu cca 7–10 dní v mesiaci júl a august. Zároveň uviedla, že deti preferujú matku ako primárnu vzťahovú osobu a samy si želali len mierne rozšírenie styku (napr. o jednu hodinu), nie jeho zásadné rozšírenie ani rozdelenie prázdnin napoly. Namietala tiež nevykonanie dôkazu výsluchom psychologičky, ktorá s rodinou pracovala, a poukazovala na riziko neprimeraného a náhleho rozšírenia styku nad rámec odporúčaní odborníkov aj možností detí. Rozšírenie styku nad rámec možností detí by bolo pre ne psychicky zaťažujúce a viedlo by k ich smútku a napätiu, pričom poukázala, že podobná situácia nastala už v minulosti pri širšej úprave styku podľa neodkladného opatrenia, ktorú bolo následne potrebné zúžiť. Zdôraznila, že jej cieľom nie je obmedzovať otca, ale nastaviť taký rozsah styku, ktorý deti zvládajú a ktorý prispieva k ich spokojnosti a prirodzenému rozvoju vzťahu s otcom. Uviedla, že pri neprimerane širokom styku deti prežívajú úzkosť, sú smutné už pred jeho realizáciou a negatívne to ovplyvňuje ich správanie a psychický stav, čo dokladovala aj zlepšením stavu detí po úprave styku a správou pedagóga. Zároveň poukázala na predchádzajúce prejavy psychickej záťaže detí a vyjadrila obavu, že napadnutá úprava styku môže viesť k ich opätovnému zhoršeniu. „Čo sa týka výroku IX. rozsudku, ponechávam na úvahe súdu, či uvedený nedostatok posúdi ako odvolací dôvod alebo ako chybu v písaní.“ Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a vyniesol nasledovný rozsudok: „Otec je povinný prispievať na výživu maloletej A. B., nar. XX.XX.XXXX, sumou 270,-EUR mesačne, a na výživu maloletého C. B., nar. XX.XX.XXXX, sumou 230,-EUR mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, vopred k rukám matky, s účinnosťou od 14.05.2024 Nedoplatok na výživnom na maloletú A. B., nar. XX.XX.XXXX, za obdobie od 14.05.2024 do rozhodnutia v sume ....... je otec povinný zaplatiť k rukám matky do 90 dní od vykonateľnosti rozsudku. Nedoplatok na výživnom na maloletého C. B., nar. XX.XX.XXXX, za obdobie od 14.05.2024 do rozhodnutia v sume ....... je otec povinný zaplatiť k rukám matky do 90 dní od vykonateľnosti rozsudku.
Otec je oprávnený stretávať sa s maloletou A. B., nar. XX.XX.XXXX a s maloletým C. B., nar. XX.XX.XXXX, vo všeobecnom režime nasledovne:
- každý týždeň v stredu od 14:00 hod. do 19:00 hod.,
- každý párny týždeň od piatka od 14.00 hod. do nedele do 19:00 hod. Mimo všeobecného režimu je otec oprávnený stretávať sa počas prázdnin nasledovne:
- počas letných prázdnin každý rok v 27. týždni od stredy od 9:00 hod. do nedele do 19:00 hod., v 29. týždni od pondelka od 9:00 hod. do nedele do 19:00 hod., v 32. týždni od stredy od 9:00 hod. do nedele do 19.00 hod. a v 34. týždni od pondelka od 9:00 hod. do nedele do 19:00 hod.,
- počas vianočných prázdnin každý rok dňa 24.12. od 12:00 hod. do 18:00 hod. a od 27.12. od 9.00 hod. do 1.1. nasledujúceho kalendárneho roka do 19:00 hod.,
- počas jarných prázdnin každý rok od pondelka jarných prázdnin od 9.00 hod. do štvrtka jarných prázdnin do 19.00 hod.,
- počas veľkonočných prázdnin každý párny rok od Zeleného štvrtka od 14.00 hod. do Bielej soboty do 19.00 hod. a každý nepárny rok od Veľkonočnej nedele od 14.00 hod. do posledného dňa veľkonočných školských prázdnin do 19.00 hod. Otec si maloleté deti prevezme v školskom zariadení, ktoré deti navštevujú v prípade, ak deň styku pripadne na deň riadeného vyučovania. V prípade, ak deň styku prípadne na deň, kedy školské vyučovanie nie je, otec je oprávnený prevziať maloleté deti od matky v určenom čase, v mieste jej bydliska a po ukončení styku v určenom čase odovzdá maloleté deti matke v mieste jej bydliska. Otec je povinný sa s mal. deťmi riadne pripravovať na školské vyučovanie v čase, kedy je oprávnený stretávať sa s deťmi.“ 22. K odvolaniam sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že navrhuje rozsudok vo výrokoch III., IV., V. a VI. potvrdiť a vo výroku VII. nechal na zvážení odvolacieho súdu. 23. K doručenému odvolaniu matky sa písomne vyjadril otec, ktorý uviedol, že si ako osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia uplatňuje z daňového hľadiska paušálne výdavky, ktoré si podnikatelia uplatňujú z dôvodu, že v prípade uplatnenia si paušálnych výdavkov nemusí podnikateľ viesť podrobnú účtovnú evidenciu, s čím by aj v prípade otca boli spojené zvýšené výdavky na podnikanie, nakoľko vedenie účtovníctva si otec zabezpečuje externe. Matka nesprávne tvrdí, že otec hodnoverne nepreukázal svoje podnikateľské výdavky. Otec ich v konaní riadne preukázal, pričom matka nespochybňovala ich existenciu, ale len ich výšku. Výdavky, napríklad na lepidlo na reklamné bilbordy, sú nevyhnutné na výkon práce a sú štandardne uznávané správcom dane. Matka má o týchto nákladoch vedomosť, keďže v rokoch 2020 – 2022 otec pracoval pre jej spoločnosť VIVAMEDIA, ktorá vykonávala rovnakú činnosť a do cien zahŕňala aj montážny materiál. Otec znáša náklady najmä na pohonné hmoty, prenájom plošiny, náradie, servis auta a materiál, pričom mesačne najazdí približne 3000 km. Zároveň matka v rovnakom období pri identickej činnosti uplatňovala výdavky až vo výške 90 %, preto je jej súčasné spochybňovanie otcových výdavkov vo výške 60 % nelogické a účelové. Námietky matky k výdavkom otca sú účelové a smerujú výlučne k ich spochybneniu (dôkaz: ponuka a cenník montážnych prác). Otec zakúpil deťom mobilný telefón na vzájomnú komunikáciu a kontakt s jeho rodinou, ktorý matka neumožňuje, avšak táto deťom telefón odobrala s nepravdivým tvrdením o odpočúvaní, pričom náklad 10 EUR mesačne je preto dôvodný. Tvrdenie matky o možnosti uskladnenia materiálu na pozemku v E. je nereálne, keďže pozemok nemá inžinierske siete ani vhodný prístup a nespĺňa podmienky na skladovanie lepidla. Otec bol zároveň nútený investovať do podnájmu a zariadenia domácnosti, keďže matka ho vylúčila zo spoločnej domácnosti, zadržala jeho veci a zároveň predávala jeho majetok (dôkazy: screenshoty, SMS komunikácia). Otec vykonáva rovnakú podnikateľskú činnosť dlhodobo už 10 rokov, z ktorej zabezpečoval chod rodiny, a jeho aktuálny príjem je na výživu detí dostatočný. Matka nepreukázala výdavky na deti hodnoverne, keďže predložené údaje neboli doložené dokladmi a sú rozporné. Tvrdenia matky o správaní otca a priebehu styku sú nepravdivé, deti nemajú evidované meškania a samy prejavujú záujem tráviť s otcom viac času, pričom matka sa naopak snaží styk obmedziť. Rozšírenie styku je preto v záujme detí, keďže kontakt s oboma rodičmi je ich základným právom. Matka nepravdivo tvrdí, že otec nie je schopný zabezpečiť starostlivosť o deti a že ich bude odovzdávať iným osobám, hoci deti v súčasnosti trávia väčšinu času u starých rodičov z matkinej strany. Otec sa o deti riadne stará, čo potvrdilo aj konanie pred súdom prvej inštancie, v ktorom neboli zistené žiadne nedostatky. Je nelogické, aby deti denne dochádzali po škole k starým rodičom, kde čas nevyužívajú plnohodnotne, namiesto toho, aby ho trávili s otcom. Návrh matky na úpravu styku je v neprospech detí a smeruje k jeho obmedzeniu, čo je v rozpore s ich právom na rovnocenný kontakt s oboma rodičmi. Matka účelovo cituje správy inštitúcií, vytrháva ich z kontextu a opiera sa aj o neaktuálne zistenia, preto otec navrhuje znalecké dokazovanie na objektívne posúdenie najlepšieho záujmu detí.
Matka deti dlhodobo manipuluje proti otcovi a jeho rodine, čo otec doložil nahrávkami a prepismi, pričom tieto dôkazy neboli vykonané, a zároveň bráni kontaktu detí s otcom zrušením videohovorov aj hlasových správ, hoci deti o tento kontakt prejavovali záujem (dôkaz: USB). Konanie matky je motivované osobným konfliktom s otcom, pričom potreby detí ustupujú jej snahe obmedziť ich vzťah s otcom, čo nie je v ich záujme, keďže ich základným právom je kontakt s oboma rodičmi. Odvolanie matky je preto nedôvodné a otec zotrváva na svojom odvolacom návrhu v plnom rozsahu. 24. K doručenému odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá uviedla, že otec nesprávne napadol rozhodnutie o výživnom, keďže okresný súd podľa nej zohľadnil jeho možnosti a schopnosti príliš mierne a v jeho prospech, a preto malo byť výživné určené vo vyššej výške. Namieta tiež, že súd nezohľadnil všetky odôvodnené potreby detí a podcenil jej osobnú starostlivosť, ktorá má významnú ekonomickú hodnotu. Za neprimerané považuje, že otec navrhuje len mierne zvýšenie výživného, pričom podľa nej jeho návrh nepokrýva ani základné potreby detí, najmä výdavky na stravu, oblečenie a obuv. Zároveň tvrdí, že otec má vyššie finančné možnosti, než deklaruje, keďže vynakladá prostriedky na úver, nájom či iné výdavky, ktoré nepovažuje za nevyhnutné. Poukazuje na jeho vzdelanie a pracovné možnosti s tým, že by mohol dosahovať vyšší príjem, pričom jeho tvrdený príjem považuje za účelový. Zdôrazňuje, že pri určení výživného treba vychádzať z potenciálneho príjmu otca a nie z ním uvádzaného, a že jeho zdravotný stav ho v práci neobmedzuje. Nesúhlasí ani s možnosťou splátok nedoplatku na výživnom a zdôrazňuje, že výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami otca. Tvrdenia otca o jeho finančnom prínose počas spolužitia sú nepravdivé a nepodložené, pričom ona svoje výdavky vie preukázať. Rovnako popiera otcove tvrdenia o jej údajnom nadštandardnom životnom štýle, keď vysvetľuje, že pobyty, ktoré označuje za „rezorty“, boli len lacné alebo rodinou hradené aktivity, a ostatné investície do domu či auta boli minimálne alebo nevyhnutné. Odmieta aj tvrdenia o neposkytovaní vecí pre deti, keďže podľa nej otec veci nevracia alebo ich poškodzuje. K otázke styku odkazuje na svoje odvolanie a uvádza, že otec nie je schopný zabezpečiť riadnu starostlivosť pre svoju pracovnú vyťaženosť, čo sa podľa nej prejavuje aj na jeho správaní k deťom. Zároveň spochybňuje dôvodnosť odvolania proti celému rozsudku, keďže o zverení detí bola medzi stranami zhoda, a považuje ho za prostriedok na vyvolávanie konfliktov. Tvrdenia otca označuje za zavádzajúce a nepodložené, pričom zdôrazňuje, že deti sa k situácii nevyjadrujú v súlade s jeho tvrdeniami. Odvolanie otca preto považuje v celom rozsahu za nedôvodné a navrhuje ho zamietnuť bez nariadenia pojednávania. 25. K vyjadreniu otca matka uviedla, že jej bolo doručené vyjadrenie otca zo dňa 5.2.2026 k odvolaniu a zdôraznila, že v konaniach podľa CMP je súd povinný zisťovať skutočný stav veci. Namieta, že otec hodnoverne nepreukázal svoje podnikateľské výdavky, keďže uvádza rozporné tvrdenia, najmä k nákladom na lepidlo, raz tvrdí, že ich nemá, inokedy ich uplatňuje, pričom zároveň využíva paušálne výdavky, takže správca dane nemohol posudzovať konkrétne náklady. Podľa nej tým otec stráca hodnovernosť a prispôsobuje výpovede situácii, pričom časť jeho nákladov je zahrnutá v cenách fakturovaných odberateľom, a teda mu je preplácaná. Zároveň poukázala nato, že otec má reálne možnosti dosahovať vyšší príjem, napríklad ako vodič, či kuriér, kde sú bežné mzdy 2000 – 3500 EUR mesačne, a preto okresný súd mal vychádzať z vyššieho potenciálneho príjmu (dôkaz: ponuky práce). Ak otec tvrdí, že zakúpený pozemok je nevhodný na využitie, tak podľa matky ide o zlú a nepotrebnú investíciu, ktorá nemôže ísť na úkor jeho vyživovacej povinnosti, pričom splátky úveru považuje za bezdôvodné znižovanie jeho disponibilného príjmu. K úprave styku počas Vianoc poukazuje, že rodičia sa dohodli na spoločnom trávení Štedrého dňa aj s ohľadom na narodeniny dcéry, a preto súd nemal túto dohodu meniť. Nahrávku predloženú otcom označuje za nedôveryhodnú, upravovanú a nepoužiteľnú bez znaleckého dokazovania, pričom zároveň odmieta tvrdenia, že bráni kontaktu detí s otcom – telefóny vrátila pre podozrenie zo sledovania a odpočúvania. Tvrdenia o otcovej nervozite a kriku voči deťom opiera o vyjadrenia detí zachytené v správe ÚPSVaR. Zároveň odmieta, že by voči otcovi cítila nenávisť a naopak poukazuje na jeho negatívne správanie zdokumentované poradensko- psychologickým procesom, z ktorého vyplýva jeho hnev voči nej a neschopnosť sústrediť sa na riešenie záujmov detí. Matka uviedla, že tvrdenia otca o jej manipulovaní detí sú nepravdivé, naopak, poukazovala na manipulatívne správanie otca, ktoré opakovane komunikovala kolíznemu opatrovníkovi aj psychologičke. Navrhla zohľadniť výpovede detí, správu psychologičky a vyjadrenie A. G.. Zdôraznila tiež, že mal. A. sa zverovala učiteľke s psychickými ťažkosťami súvisiacimi so správaním otca. Poprela aj ďalšie obvinenia otca ako nepravdivé a uviedla, že ho nezamestnávala, naopak mu pomáhala, a jeho vyhrážky považuje za snahu o jej diskreditáciu. Rovnako odmietla tvrdenia o nevrátení vecí, či bránení kontaktu s deťmi, ktoré označila za účelové a nesúvisiace s podstatou veci. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol podľa jej odvolacieho návrhu. 26. K vyjadreniu matky sa rozsiahlo vyjadril otec, ktorý uviedol, aj že matka sa vo vyjadrení z 9.2.2026 zamerala len na otázku výživného, pričom neuviedla žiadne nové skutočnosti preukazujúce vyššie
schopnosti a možnosti otca. Zdôraznil, že jeho príjem zodpovedá dlhodobému stavu a v minulosti z neho zabezpečoval chod domácnosti aj potreby detí, pričom matka svoje tvrdenia o finančnom podiele nepreukázala. Jeho konanie, vrátane zmeny bývania, či pracovného zaradenia, bolo odôvodnené a v záujme detí, a odmietol tvrdenia o možnostiach vyššieho príjmu. Poukázal aj na príjmy matky a štátne dávky, ktoré považoval za významné pre krytie potrieb detí. Navrhované výživné označil za primerané a namietal aj nesprávne určenie nedoplatku. Poprel viaceré tvrdenia matky (o poškodení majetku, nevhodnom správaní či nedostatočnej starostlivosti) ako nepravdivé a účelové. Zdôraznil svoju schopnosť riadne sa o deti starať, snahu podieľať sa na ich výchove a poukázal na údajné nedostatky v starostlivosti matky. Namietal tiež nedostatočné dokazovanie, najmä nevykonanie ním navrhovaných dôkazov (nahrávky, znalecké dokazovanie), a zotrval na svojich odvolacích dôvodoch aj návrhu v plnom rozsahu. 27. Otec vo svojom rozsiahlom vyjadrení uviedol, že spochybňovanie jeho výdavkov zo strany matky je nepodložené, keďže tieto v konaní preukázal a vysvetlil, námietky matky označil za špekulatívne. Zdôraznil, že jeho podnikanie reálne generuje uvádzané náklady a nevidí dôvod meniť pracovnú činnosť. Uviedol, že matku v minulosti finančne podporoval a pomáhal jej, pričom odmietol jej tvrdenia o využívaní jej majetku. Rovnako obhajoval kúpu pozemku ako investíciu a prostriedok na trávenie času s deťmi. Poprel tvrdenia o manipulácii s nahrávkami a naopak namietal, že matka dlhodobo neoprávnene vyhotovovala záznamy a deťom podsúvala nepravdivé informácie o otcovi. Zdôraznil, že deti podporuje vo vzťahu k matke a umožňuje im kontakt, pričom poukázal na údajné obmedzenia zo strany matky. Zotrval na tvrdení o nelegálnom zamestnávaní zo strany matky a na ďalších námietkach týkajúcich sa majetku, komunikácie a starostlivosti o deti. Sporné tvrdenia matky označil za účelové. Namietal tiež nedostatočné dokazovanie, najmä nevykonanie znaleckého dokazovania, a navrhol doplnenie dokazovania vrátane prehratia audionahrávky kolízneho opatrovníka. Navrhol, aby odvolací súd na argumenty matky neprihliadal. 28. Do spisu bolo dňa 10.06.2026 doručené vyjadrenie matky k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k odvolaciemu konaniu vo veci samej (č. l. 593 spisu), v ktorom matka zotrvala na svojich odvolacích dôvodoch a zároveň žiadala, aby odvolací súd prihliadol na včas oznámený termín plánovanej dovolenky, ako aj na jej snahu o dosiahnutie dohody medzi rodičmi. 29. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenými subjektami – účastníkmi, a to otcom a matkou (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolania otca ani matky nie sú dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutých výrokoch (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 30. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie odvolania otca aj odvolania matky, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľov nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať im za pravdu. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 31. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP.
32. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolatelia v odvolacom konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v § 366 CSP. Ak aj odvolatelia (mimo iného) v odvolaniach poukazujú na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd ale konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté účastníkmi, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. 33. Tak otec ako i matka podľa obsahu odvolania namietali, že súd prvej inštancie, nevykonal nimi navrhnuté dôkazy, nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, v dôsledku čoho mal dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam. 34. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2). 35. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom nevykonanie účastníkmi navrhnutých dôkazov náležite a presvedčivo odôvodnil, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd dospel k záveru, že napriek uplatneným odvolacím námietkam bol vytvorený spoľahlivý skutkový základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Za týchto okolností nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie v rozsahu navrhovanom odvolateľmi. 36. Súd prvej inštancie si vyššie uvedenú povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti, či už namietané otcom alebo matkou v odvolaniach, nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. 37. Odvolací súd predovšetkým pripomína, že Zákon o rodine ( § 62 ods. 2 a § 75 ods. 1, § 78 ods. 1 veta prvá) zakotvuje povinnosť rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom pri určení rozsahu ich vyživovacej povinnosti súd prihliada k odôvodneným potrebám oprávneného, ako aj k schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného a pri hodnotení týchto schopností, možností a majetkových pomerov povinného teda skúma komplexne jeho majetkové pomery, ako i to či sa povinný bez dôležitého dôvodu nevzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku, alebo majetkového prospechu, prípadne, či nevzal na seba neprimerané majetkové riziká. Uvedené východiská aplikoval súd prvej inštancie pri určení výšky vyživovacej povinnosti vecne správne a v potrebnom rozsahu. Odvolací súd preto na tomto mieste odkazuje na správne a dostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa plne stotožňuje. 38. K odvolaniam otca a matky v rovine úpravy bežného styku odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu podaných odvolaní, ako aj po preskúmaní správnosti postupu súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že napadnutý výrok o úprave styku otca s maloletými deťmi je tiež vecne správny, zákonný a primerane odôvodnený, pričom v plnom rozsahu rešpektuje základné kritérium rozhodovania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, ktorým je najlepší záujem dieťaťa. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, jednotlivé dôkazy hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, a svoje úvahy premietol do
presvedčivého a logicky konzistentného odôvodnenia, s ktorým sa odvolací súd v podstatných častiach stotožňuje. 39. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie prihliadal nielen na tvrdenia rodičov, ale aj na objektivizované zistenia kolízneho opatrovníka a na názor maloletých detí, ktoré vzhľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť sú schopné primerane vnímať svoju situáciu a vyjadriť sa k jednotlivým aspektom svojho života. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam otca o možnom ovplyvňovaní názoru maloletých detí odvolací súd poukazuje na to, že takéto tvrdenia neboli v konaní hodnoverným spôsobom osvedčené. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že samotná existencia určitého názoru maloletých detí bez ďalších relevantných skutočností neodôvodňuje záver o jeho neprimeranom ovplyvnení zo strany jedného z rodičov. Pripomína sa, že názor maloletého dieťaťa síce nie je jediným ani rozhodujúcim kritériom, musí mu však byť venovaná náležitá pozornosť. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie tento názor nezanedbal, no súčasne ho správne hodnotil v kontexte ostatných zistení, keď poukázal na to, že deti síce vyjadrili preferenciu zachovania existujúceho modelu a odmietli striedavú osobnú starostlivosť, avšak vo vzťahu ku konkrétnemu nastaveniu styku počas týždňa nebol ich postoj jednoznačný. Za tejto situácie nebolo možné ich vyjadrenia interpretovať tak, že by si neželali rozšírenie kontaktu s otcom, ale skôr ako prejav určitej adaptácie na existujúci režim. 40. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady, že dieťa má právo na pravidelný, dostatočne intenzívny a kvalitný kontakt s oboma rodičmi, pokiaľ tomu nebránia závažné dôvody. Úprava styku v rozsahu každý týždeň od stredy do štvrtka s prenocovaním a každý nepárny týždeň od piatku do nedele predstavuje model, ktorý spĺňa požiadavku primeranej periodicity a zároveň nenarušuje stabilitu výchovného prostredia detí v domácnosti matky. Súd prvej inštancie správne zohľadnil aj potrebu plynulého prechodu detí medzi jednotlivými prostrediami, keď určil začiatok styku bezprostredne po skončení vyučovania, čím eliminoval potenciálne konfliktné situácie medzi rodičmi a zabezpečil, že realizácia styku bude pre maloleté deti čo najmenej zaťažujúca. 41. Za osobitne významné považoval odvolací súd aj to, že súd prvej inštancie nadviazal na predchádzajúcu úpravu danú neodkladným opatrením, čím rešpektoval zásadu stability výchovného prostredia a kontinuity právnych pomerov maloletých detí. Súčasne však túto úpravu primeraným spôsobom rozšíril, a to najmä o prenocovanie počas týždňa, čo je v súlade s požiadavkou, aby styk rodiča s dieťaťom nebol redukovaný len na krátkodobé návštevy, ale aby umožňoval aj realizáciu bežných výchovných činností, vrátane starostlivosti o dieťa v priebehu školských dní. Takto nastavený režim i podľa odvolacieho súdu prispieva k prirodzenému rozvoju rodičovského vzťahu a umožňuje otcovi podieľať sa na každodennom živote detí. 42. Pokiaľ ide o odvolacie námietky otca smerujúce k nepravidelnosti styku a existencii dlhších časových úsekov bez kontaktu, odvolací súd konštatuje, že hoci tieto úvahy nie sú bez určitej logiky, samy osebe neodôvodňujú záver o nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Zvolený model styku okresným súdom predstavuje kompromis medzi požiadavkou pravidelnosti kontaktu a potrebou rešpektovať školské, rodinné a organizačné pomery detí, pričom zabezpečuje, že kontakt s otcom prebieha v stabilnom a predvídateľnom režime. Nie je možné abstrahovať od toho, že akékoľvek nastavenie styku v podmienkach oddeleného života rodičov bude do určitej miery zasahovať do kontinuity každodenného života detí, a preto úlohou súdu nie je vytvoriť ideálny model z hľadiska jedného rodiča, ale model primeraný vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. Odvolací súd, preto nepovažoval dĺžku intervalov medzi jednotlivými stretnutiami za takú, ktorá by mohla viesť k oslabeniu vzťahu detí s otcom alebo ktorá by bola v rozpore s ich záujmami. 43. K námietke otca týkajúcej sa nevykonania ním navrhovaných dôkazov odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nie je povinný vykonať všetky účastníkmi navrhované dôkazy, ale len tie, ktoré považuje za potrebné na zistenie skutkového stavu. Z obsahu spisu nevyplýva, že by nevykonanie otcom navrhovaného predmetného dôkazu malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu alebo nesprávne právne posúdenie veci. Skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonaných dôkazoch a nevykazujú znaky svojvôle. Pokiaľ išlo odvolacie námietky matky smerujúce proti zavedeniu prenocovania maloletých detí u otca počas pracovného týždňa, odvolací súd považuje potrebné túto odpoved podrobnejšie rozvinúť a zdôrazniť jej význam z hľadiska napĺňania rodičovských práv a povinností. Prenocovanie dieťaťa u rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, totiž nepredstavuje len kvantitatívne rozšírenie styku, ale má aj kvalitatívny rozmer, keď umožňuje realizovať komplexnejšiu starostlivosť a vytvára priestor pre prirodzené fungovanie rodičovského vzťahu v bežnom dennom režime. Z hľadiska najlepšieho záujmu maloletých detí je podstatné, aby vzťah s oboma rodičmi nebol redukovaný len na víkendové alebo krátkodobé kontakty, ale aby mal charakter kontinuálneho a autentického spolužitia, ktoré zahŕňa aj bežné každodenné činnosti, ako je príprava na vyučovanie, večerný režim či ranná starostlivosť pred odchodom do školy. Práve tieto situácie majú zásadný význam
pre budovanie a prehlbovanie citových väzieb medzi rodičom a dieťaťom, ako aj pre rozvoj výchovnej úlohy rodiča. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že zaradenie jedného prenocovania v priebehu pracovného týždňa prispieva k tomu, aby otec nebol vnímaný len ako „víkendový rodič“, ale aby sa mohol plnohodnotne podieľať na výchove maloletých detí. Odvolací súd zároveň prihliadol na to, že vek maloletých detí už umožňuje adaptáciu na takto nastavený režim, pričom z obsahu spisu nevyplývajú žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by prenocovanie počas týždňa malo na deti negatívny dopad. Tvrdenia matky o tom, že ranný režim u otca je stresujúci alebo že deti prichádzajú do školy oneskorene, zostali v rovine subjektívnych tvrdení a neboli potvrdené žiadnym nezávislým dôkazom, napríklad zo strany školy, kolízneho opatrovníka alebo iného odborného subjektu. Naopak, z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by starostlivosť otca bola v tomto smere nedostatočná alebo že by nezabezpečoval riadnu prípravu detí na školské povinnosti. 44. Je na mieste odvolacím súdom zdôrazniť, že samotný fakt, že rodičia majú konfliktný vzťah, nemôže byť dôvodom na obmedzenie takej formy styku, ktorá je inak v súlade so záujmom detí. Konflikt medzi rodičmi je okolnosťou, ktorá sa vyskytuje vo významnej časti obdobných konaní, avšak jeho existencia musí byť posudzovaná z hľadiska konkrétneho dopadu na maloleté deti. V preskúmavanej veci nebolo preukázané, že by prenocovanie detí u otca v priebehu pracovného týždňa tento konflikt prehlbovalo natoľko, že by to malo nepriaznivé následky na psychický alebo emocionálny stav detí. Súd prvej inštancie pritom zohľadnil aj spôsob odovzdávania detí, keď čas začiatku styku prispôsobil školskému režimu, čím minimalizoval potrebu priameho kontaktu rodičov a tým aj riziko konfliktných situácií. Odvolací súd považuje za dôležité aj to, že takto nastavený režim umožňuje deťom zachovať si prirodzenú kontinuitu prostredia, keďže prenocovanie počas týždňa nadväzuje priamo na školské povinnosti a nevyžaduje dodatočné presuny, ktoré by ich nadmerne zaťažovali. Zároveň je týmto spôsobom podporená aj stabilita denného režimu detí, keďže kontakt s otcom má pravidelný a predvídateľný charakter. Za týchto okolností odvolací súd dospel k záveru, že rozšírenie styku o prenocovanie počas pracovného týždňa je primeraným a odôvodneným opatrením, ktoré sleduje posilnenie vzťahu maloletých detí s otcom bez toho, aby bolo preukázané, že by tým dochádzalo k zásahu do ich stability alebo k ohrozeniu ich riadneho vývinu. Námietky matky v tejto rovine, preto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia ani v tejto časti. 45. Odvolací súd po preskúmaní veci v rovine odvolania matky postaveného na tvrdeniach o preferenciách maloletých detí týkajúcich sa rozsahu styku, o nevhodnom správaní otca, jeho nerešpektovaní odporúčaní odborníkov a zásadnej potrebe zachovať doterajší režim styku bez jeho rozširovania, uvádza, že ich neposúdil ako také, ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Odvolací súd konštatuje, že matka síce poukazuje na obsah správ ÚPSVaR a prezentované vyjadrenia maloletých detí, avšak tieto nemožno vykladať izolovane a absolútne, bez zohľadnenia celkového kontextu a všetkých vykonaných dôkazov. Z obsahu správ zároveň nevyplýva jednoznačný a nemenný postoj detí v tom smere, že by odmietali širší kontakt s otcom, keďže samy uviedli aj spokojnosť s prázdninovým režimom, resp. nevylúčili širší čas strávený s otcom, čo len dokresľuje variabilnosť ich vyjadrení primeranú ich veku. 46. Pokiaľ matka namietala nerešpektovanie pravidla „stop“ zo strany otca a jeho nevhodné správanie, odvolací súd zdôrazňuje, že ide o čiastkové tvrdenia, ktoré samy osebe neboli preukázané v takej intenzite a rozsahu, aby odôvodňovali obmedzenie styku otca s maloletými deťmi. Rovnako ani tvrdenia o nerešpektovaní dohôd, či ojedinelé problémy pri odovzdávaní detí nepredstavujú rozhodujúce kritérium pre určenie rozsahu styku, keďže tieto skutočnosti možno riešiť inými právnymi prostriedkami a neodôvodňujú zásah do práva detí na kontakt s oboma rodičmi. 47. Matkou namietané zasahovanie otca do času detí u matky, či jednotlivé konfliktné situácie, na ktoré matka poukazuje, hodnotil odvolací súd ako tvrdenia v značnej miere subjektívneho charakteru, ktoré neboli podložené takými relevantnými zisteniami, ktoré by odôvodňovali záver o nepriaznivom vplyve styku s otcom na deti. Naopak, zo skutkových zistení vyplýva, že zachovanie a rozvíjanie vzťahu detí s otcom je v ich záujme. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že deti preferujú určitý režim alebo vyjadrujú želanie tráviť viac času s jedným z rodičov, nemôže byť jediným a rozhodujúcim kritériom pri úprave styku. Úlohou súdu je posúdiť všetky okolnosti prípadu komplexne, pričom musí prihliadať aj na potrebu zabezpečenia vyváženého vzťahu detí k obom rodičom a na ich harmonický vývin. Za tejto situácie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri úprave styku postupoval v súlade so zákonom, zohľadnil relevantné okolnosti prípadu a primerane upravil styk aj počas prázdnin, pričom jeho rozhodnutie nepredstavuje zavedenie striedavej starostlivosti, ale legitímne rozšírenie kontaktu detí s otcom. Odvolacie námietky matky preto neboli spôsobilé tento záver spochybniť. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd, a to vo vzťahu tak k odvolaniu matky, ako i otca, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie predstavuje vyvážené riešenie rešpektujúce práva oboch rodičov a zároveň
zohľadňujúce potreby maloletých detí na stabilitu, predvídateľnosť a zachovanie kvalitných vzťahových väzieb, preto nebol dôvod, aby sa odklonil od záverov okresného súdu, na ktoré cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje. 48. Odvolací súd považuje za vhodné vyjadriť sa k úvahám súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletými deťmi počas letných prázdnin, keďže ide o osobitné obdobie, ktoré sa z hľadiska realizácie rodičovských práv a povinností vyznačuje odlišným režimom než počas školského roka. Práve absencia školských povinností a s tým súvisiacej potreby každodennej stability a organizácie umožňuje flexibilnejšie usporiadanie starostlivosti a vytvára priestor pre intenzívnejší a súvislejší kontakt detí s rodičom, ktorému neboli zverené do osobnej starostlivosti. V kontexte princípu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, ktorý predstavuje základné interpretačné kritérium, je potrebné tento čas vnímať ako príležitosť na plnohodnotnú realizáciu rodičovských práv, a to nie len vo formálnom, ale aj materiálnom zmysle, teda ako reálny výkon rodičovskej úlohy sprevádzanej každodennou starostlivosťou, spoločnými aktivitami a budovaním vzájomného vzťahu. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal z toho, že právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov nemožno redukovať na krátkodobý alebo prerušovaný kontakt, ale musí zahŕňať aj možnosť tráviť s rodičom dlhšie súvislé obdobia, ktoré majú zásadný význam pre emocionálny a sociálny vývin dieťaťa. Takto koncipovaná úprava styku počas letných prázdnin nie je neprimeraným zásahom do pomerov dieťaťa, ale prirodzeným prostriedkom na vyváženie rodičovských vzťahov v situácii, keď počas školského roka prevažuje každodenná starostlivosť jedného rodiča. Argumentácia matky, že ide o faktické zavedenie striedavej starostlivosti, neobstojí, keďže ide o časovo ohraničené a účelovo odlišné obdobie, v ktorom je rovnomernejšie rozdelenie času medzi rodičmi legitímne a zodpovedá potrebám detí. Rozhodnutie o rozsahu styku je vecou voľnej úvahy súdu, ktorý je povinný prihliadať predovšetkým na najlepší záujem maloletých detí a na potrebu zachovania a prehlbovania ich vzťahu s oboma rodičmi. Súd prvej inštancie pritom zjavne sledoval cieľ posilniť kontakt detí s otcom a zabezpečiť jeho reálnu kvalitu, pričom mierne rozšírenie styku, vrátane prenocovania či úpravy začiatku jeho realizácie, samo osebe nepredstavuje zásah odporujúci záujmu detí. 49. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s otázkou citových väzieb maloletých detí. Je síce nesporné, že deti sú silnejšie citovo naviazané na matku ako primárnu vychovávajúcu osobu, avšak takýto stav je prirodzeným dôsledkom doterajšieho usporiadania starostlivosti a nemôže byť dôvodom na obmedzovanie kontaktu s druhým rodičom. Naopak, odvolací súd i na tomto mieste opäť zdôrazňuje, že v kontexte najlepšieho záujmu dieťaťa je nevyhnutné vytvárať podmienky pre rozvoj a posilnenie citovej väzby aj k otcovi, pričom práve dlhšie a neprerušované obdobia spoločného času majú z tohto hľadiska zásadný význam. Citová väzba dieťaťa nie je statická, ale dynamicky sa vyvíja v závislosti od kvality a intenzity kontaktu, pričom obmedzený alebo fragmentovaný styk vedie k jej oslabovaniu. Úprava styku prijatá súdom prvej inštancie, preto sleduje legitímny cieľ vyváženia citových väzieb detí k obom rodičom a zabránenia ich jednostrannému vývinu. 50. Odvolací súd síce citlivo vníma namietané obavy matky z dlhšieho odlúčenia detí od jej osoby, avšak z obsahu spisového materiálu sa konštatuje, že tieto neboli v konaní objektivizované spôsobom, ktorý by nasvedčoval existencii reálneho rizika pre ich psychickú stabilitu. Samotná potreba adaptácie na odlišný režim nemôže byť dôvodom na zachovanie nerovnovážneho stavu, keďže úlohou súdu je sledovať dlhodobý prospech detí, nie len ich okamžitý komfort. Rovnako nemožno prihliadnuť na argumentáciu otca smerujúcu k potrebe prispôsobenia režimu jeho pracovným povinnostiam nad rámec primeranosti, keďže výkon rodičovských práv nevyhnutne predpokladá aj určitú mieru organizačnej flexibility zo strany rodiča. Súčasne je prirodzené, že starostlivosť o deti môže byť v odôvodnených situáciách doplnená aj primeranou pomocou zo strany blízkeho rodinného okolia, pokiaľ je to v záujme detí. 51. Odvolací súd vo vzťahu k namietanej nejednotnosti určenia začiatku styku v jednotlivých dňoch uvádza, že takáto okolnosť nepredstavuje nedostatok, ktorý by mal vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Naopak, má za to, že okresný súd pri nastavení začiatkov styku postupoval primerane a v súlade so záujmom maloletých detí, keď zohľadnil špecifiká ich denného režimu a konkrétne okolnosti prípadu. Ide skôr o detail organizačného charakteru, ktorý je v zásade v kompetencii súdu prvej inštancie flexibilne upraviť podľa individuálnych potrieb. Uvedená odlišnosť preto sama osebe nespôsobuje neistotu ani nevykonateľnosť rozhodnutia a nezasahuje do jeho materiálnej správnosti. 52. Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou matky, podľa ktorej má byť dôvodom na zmenu rozhodnutia o úprave styku počas dňa 24.12. i skutočnosť, že ide zároveň o deň narodenín maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti však odvolací súd konštatuje, že uvedená okolnosť sama osebe nepredstavuje takú podstatnú zmenu pomerov ani taký relevantný dôvod, ktorý by odôvodňoval zásah do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Okresný súd pri úprave styku vychádzal z najlepšieho záujmu maloletých detí a zabezpečil vyvážený kontakt detí s oboma rodičmi aj počas sviatočných dní. Skutočnosť, že deň 24.12.
je zároveň dňom narodenín maloletého dieťaťa, bola síce vzatá na vedomie, avšak nebola vyhodnotená ako okolnosť, ktorá by sama osebe vyžadovala odlišnú úpravu styku, najmä ak už nastavený režim umožňuje zachovanie vzťahu detí k obom rodičom. Z tohto dôvodu odvolací súd nevzhliadol dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia okresného súdu v tejto časti. 53. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje so záverom okresného súdu, že návrh matky v časti styku počas prázdnin by viedol k zachovaniu výraznej nerovnováhy v rozsahu styku aj počas obdobia, ktoré je z hľadiska objektívnych podmienok najvhodnejšie na jeho vyváženie, a tým by fakticky limitoval možnosť otca plnohodnotne realizovať rodičovskú úlohu. Zároveň neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali doplnenie dokazovania, keďže skutkový stav bol dostatočne objasnený a súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Za týchto okolností odvolací súd k vyššie uvedenému odôvodneniu rozhodnutia v časti úpravy styku maloletých detí počas letných prázdnin v ods. 48 tohto rozhodnutia odvolacieho súdu ešte uvádza, že úprava styku počas letných prázdnin, tak ako bola stanovená súdom prvej inštancie, rešpektuje princíp rovnosti rodičov, zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletých detí a primerane zohľadňuje ich citové väzby i potrebu ich ďalšieho rozvoja, a preto predstavuje vyvážené a vecne správne riešenie. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku otca, podľa ktorej súd prvej inštancie neprihliadol na jeho pracovnú vyťaženosť v určitých dňoch mesiaca, a teda neprispôsobil úpravu styku počas letných prázdnin tak, aby otec mohol s maloletými deťmi tráviť čas „plnohodnotne“. Vo vzťahu k tomuto záveru odvolací súd zdôrazňuje, že úprava styku rodiča s maloletými deťmi musí vychádzať primárne z potrieb a záujmov maloletých detí, nie z individuálnych organizačných alebo pracovných preferencií rodiča. Princíp najlepšieho záujmu dieťaťa totiž predpokladá, že režim styku bude stabilný, predvídateľný a pre deti zrozumiteľný, a nie flexibilne prispôsobovaný pracovným cyklom jedného z rodičov. Práve z tohto dôvodu súd prvej inštancie pristúpil k určeniu súvislých a systematicky usporiadaných časových úsekov styku počas letných prázdnin, ktoré deťom poskytujú jasnú predstavu o tom, kde a s ktorým rodičom budú tráviť konkrétny čas. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že návrh otca smeruje k prílišnej fragmentácii prázdninového režimu, viazanej na jeho pracovné povinnosti, pričom takto koncipovaná úprava by mohla narušiť kontinuitu a stabilitu prostredia detí. Úprava styku nemá byť „optimalizačným nástrojom“ pre pracovný harmonogram rodiča, ale nástrojom na zabezpečenie riadneho výkonu rodičovských práv v prospech detí. Je pritom na rodičovi, aby si svoje pracovné povinnosti v primeranej miere prispôsobil tak, aby mohol realizovať styk v rozsahu určenom súdom, keďže prijatím rodičovskej roly na seba berie aj povinnosť organizovať svoj život tak, aby bol schopný ju reálne vykonávať, samotná skutočnosť, že rodič nebude môcť byť s deťmi po celý čas osobne, neznamená, že styk nemožno realizovať vôbec, alebo že by tým dochádzalo k porušeniu záujmov detí. Aj v úplných rodinách je bežné, že rodičia v určitých častiach dňa vykonávajú pracovnú činnosť a starostlivosť o deti je čiastočne zabezpečená inými blízkymi osobami. Takéto zapojenie širšej rodiny nepredstavuje samo osebe negatívum, pokiaľ sú zabezpečené všetky potreby detí, a pokiaľ ide o prirodzené rodinné prostredie. Rozhodujúce je, že celkový časový priestor poskytuje rodičovi dostatočnú možnosť realizovať s deťmi aj osobné aktivity a budovať vzťah v širšom kontexte. 54. Odvolací súd na doplnenie uvedeného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že návrh otca, hoci deklaruje snahu umožniť „plnohodnotné trávenie času“, v skutočnosti podmieňuje rozsah styku jeho vlastnou pracovnou dostupnosťou, čím implicitne redukuje styk na čas, ktorý rodič subjektívne považuje za vhodný. Takýto prístup však nie je zlučiteľný s materiálnym chápaním rodičovských práv, ktoré predpokladá kontinuálnu zodpovednosť za dieťa počas celého obdobia styku, a nie len v jeho „voľnočasovej“ časti. Za tejto situácie odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď neprikladal rozhodujúci význam tvrdeniam otca o jeho pracovnej vyťaženosti a neprispôsobil im úpravu styku počas letných prázdnin. Takéto tvrdenia samy osebe nepredstavujú okolnosť, ktorá by odôvodňovala zásah do koncepcie styku založenej na stabilite, predvídateľnosti a potrebe zabezpečiť deťom dostatočne dlhé a súvislé obdobia kontaktu s oboma rodičmi. 55. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu v medziach podaného odvolania otcom (§ 379 a nasl. CSP) dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. V nadväznosti na skôr uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu, je na mieste opakovane uviesť, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, jednotlivé vykonané dôkazy riadne vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP a svoje skutkové závery oprel o logické, preskúmateľné a vnútornú rozporuplnosť vylučujúce úvahy. Skutkové zistenia okresného súdu považuje krajský súd za úplné a správne, pričom z nich okresný súd vyvodil aj vecne správne právne závery. Pokiaľ ide o námietku otca smerujúcu proti použitiu princípu potenciality príjmov, krajský súd zdôrazňuje, že aplikácia § 75 ods. 1 zákona o rodine je v danej veci plne namieste. Uvedené ustanovenie vyjadruje, že pri určení výživného súd prihliada nielen na skutočné príjmy povinného rodiča, ale aj na jeho schopnosti a možnosti, teda na príjem, ktorý by mohol dosahovať pri primeranom využití svojich
schopností, vzdelania, praxe a zdravotného stavu. Tento princíp je v judikatúre ustálený práve z dôvodu, aby nedochádzalo k situáciám, keď by povinný rodič účelovo znižoval svoj príjem alebo zotrvával v neprimerane nízko hodnotenej činnosti na úkor oprávnených potrieb maloletých detí. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že otec ako samostatne zárobkovo činná osoba dosiahol za rok 2024 príjem vo výške 22 579 Eur ročne, teda približne 1 881 Eur mesačne pred uplatnením výdavkov. Zároveň deklaroval mesačné výdavky v rozsahu 1 027 Eur až 1 127 Eur, pričom uvádzal disponibilný príjem približne 900 Eur mesačne. Tieto tvrdenia sú však v rozpore s jeho vlastnými údajmi o fakturácii za obdobie január až september 2025 vo výške 14 846 Eur, čo predstavuje približne 1 649 Eur mesačne, a po odpočítaní jeho vlastných výdavkov vedie k disponibilnému príjmu len na úrovni 522 Eur až 622 Eur mesačne. Okresný súd sa s touto vnútornou rozpornosťou tvrdení otca náležite vysporiadal a správne konštatoval, že jeho skutočný príjem nie je možné bez ďalšieho považovať za preukázaný v deklarovanej výške. Za tejto situácie bolo nielen oprávnené, ale aj nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu príjmovej potenciality otca. Okresný súd pri tomto posúdení vychádzal z jeho vysokoškolského vzdelania druhého stupňa, dlhodobej pracovnej praxe v oblasti technických a manuálnych činností, ako aj zo skutočnosti, že ide o osobu v produktívnom veku bez preukázaných zásadných zdravotných obmedzení. Ako objektivizujúci referenčný údaj použil priemernú mesačnú mzdu v Žilinskom kraji vo výške približne 1 540 Eur brutto, teda približne 1 170 Eur netto. Takýto postup zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi súdov, podľa ktorej je možné v prípade nejasností o skutočnom príjme vychádzať z údajov o priemernej mzde ako z určitého objektívneho základu pre posúdenie zárobkových možností povinného rodiča. Zároveň nejde o nútenie zmeniť zamestnanie, ale o posúdenie reálneho potenciálu otca dosahovať príjem primeraný jeho schopnostiam. Odvolací súd, vychádzajúc zo záveru o správnosti a zákonnosti postupu súdu prvej inštancie, nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky matky smerujúce proti údajnému nedostatočnému zisťovaniu a vyhodnocovaniu príjmových pomerov otca. 56. K námietke posúdenia zdravotného stavu otca okresným súdom krajský súd uvádza, že hodnotenie zdravotného stavu patrí do rámca dokazovania, v ktorom súd posudzuje jednotlivé dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a nie je viazaný tvrdeniami účastníka konania, pokiaľ tieto nie sú dostatočne podložené relevantnými dôkazmi. Súd je oprávnený posudzovať vierohodnosť a aktuálnosť predložených listín, ako aj ich význam pre rozhodnutie vo veci samej. Z teoretického hľadiska síce platí, že zdravotný stav účastníka môže mať vplyv na jeho pracovnú schopnosť, a tým aj na výšku vyživovacej povinnosti, avšak len za predpokladu, že ide o stav aktuálny, objektívne preukázaný a zároveň taký, ktorý má reálny dopad na schopnosť dosahovať príjem. Nestačí pritom poukaz na existenciu zdravotných ťažkostí ako takých, ale je nevyhnutné, aby tieto dosahovali intenzitu, ktorá účastníka zásadne obmedzuje v pracovnom uplatnení. V predmetnej veci predložené lekárske správy (č. l. 523 – 527 spisu) neboli aktuálneho charakteru a nepreukazovali také zdravotné obmedzenia, ktoré by odôvodňovali záver o podstatnom znížení pracovnej schopnosti otca, resp. o jeho vylúčení z pracovného procesu. Naopak, zo skutkových zistení vyplýva, že otec aj naďalej vykonáva fyzicky náročnú pracovnú činnosť, čo nasvedčuje tomu, že jeho pracovná schopnosť je v rozhodujúcej miere zachovaná. Za tejto situácie okresný súd postupoval správne, keď predložené dôkazy vyhodnotil v kontexte ostatných zistení a nepriznal tvrdeniam otca o jeho zdravotnom stave taký význam, ktorý by odôvodňoval odlišné posúdenie jeho vyživovacej povinnosti. 57. Vo vzťahu k odvolacej námietke otca (č. l. 581 spisu) odvolací súd uvádza, že zákon ani Metodika neustanovujú konkrétny mechanizmus posudzovania pomerov na jednotlivý prípad, je na úvahe súdu, akým spôsobom tieto pomery vyjadrí číselne, pričom táto úvaha musí byť podložená výsledkami vykonaného dokazovania a musí rešpektovať zásadu primeranosti. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že samotné poukazovanie na Metodiku bez jej prepojenia na konkrétne skutkové okolnosti posudzovanej veci nemôže viesť k záveru o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže Metodika môže slúžiť iba ako orientačná pomôcka, nie však ako záväzný nástroj determinujúci výšku výživného v jednotlivom prípade. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolaciu argumentáciu otca založenú na Metodike za spôsobilú spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko okresný súd vychádzal z individuálnych okolností veci a svoje závery riadne, logicky a presvedčivo odôvodnil. 58. Odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu výdavkov maloletých detí po vykonaní odvolacieho prieskumu uvádza, že okresný súd sa touto otázkou zaoberal detailne a jednotlivé tvrdené výdavky podrobil kritickému zhodnoteniu. Pri maloletej A. ustálil výdavky v štruktúre: strava 200 Eur, škola a aktivity 71 Eur, oblečenie 60 Eur, hygiena 15 Eur, lieky a zdravotná starostlivosť 20 Eur, okuliare 10 Eur, voľný čas 20 Eur a cestovné približne 9 Eur, spolu približne 405 Eur mesačne. Pri maloletom C. ustálil výdavky tak, že zahŕňajú stravu 200 Eur, školu a aktivity 53,50 Eur, oblečenie 60 Eur, hygienu 15 Eur, lieky 20 Eur, voľný čas 26 Eur a cestovné približne 9 Eur, spolu približne 358 Eur mesačne. Odvolací súd
zároveň považuje za podstatné zdôrazniť, že okresný súd nevychádzal mechanicky z tvrdení matky, ale tieto podrobil korekcii, a to najmä v položkách strava a oblečenie, ktoré upravil smerom nadol tak, aby zodpovedali zásade primeranosti. Výdavky na školu a mimoškolské aktivity pritom okresný súd správne konkretizoval a zohľadnil v ich reálnom rozsahu, keď zahrnul položky ako pracovné zošity, školské potreby, príspevky do ZRPŠ, triedny fond, školské výlety či plavecký výcvik, ako aj mimoškolské aktivity, konkrétne kurz lezenia vo výške 216 Eur za polrok (t. j. približne 36 Eur mesačne) a kurz programovania vo výške 159 Eur za polrok (približne 26,50 Eur mesačne). Takto ustálené výdavky možno považovať za primerané veku maloletých detí, ich potrebám aj bežným životným pomerom, pričom zodpovedajú požiadavke zabezpečenia ich riadneho fyzického, vzdelávacieho aj voľnočasového rozvoja. Odvolací súd preto nenašiel dôvod spochybniť správnosť záverov okresného súdu v tejto časti ani pristúpiť k ich korekcii. 59. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu považoval za správne aj závery okresného súdu týkajúce sa pomerov matky. Okresný súd pritom vychádzal z jej pravidelného mesačného príjmu vo výške 647,81 Eur, jednorazového príjmu 4 001,58 Eur a z pravidelnej finančnej pomoci vo výške 450 Eur mesačne, ako aj z jej majetkových pomerov, spočívajúcich vo vlastníctve rodinného domu bez úverového zaťaženia. Súčasne správne zohľadnil aj jej bežné výdavky, pozostávajúce najmä z nákladov na elektrinu vo výške 65 Eur, vodu 27,50 Eur, internet 26 Eur, televíziu 6,50 Eur, daň 3 Eur, odpad 8,25 Eur a náklady na kúrenie približne 820 Eur ročne. Rovnako okresný súd postupoval správne, keď neprihliadol na splátku úveru otca vo výške 467 Eur mesačne, keďže ide o dobrovoľne prevzatý záväzok súvisiaci s investíciou, pričom vyživovacia povinnosť rodiča má prednosť pred ostatnými výdavkami. Určené výživné vo výške 200 Eur a 170 Eur mesačne predstavuje primeraný podiel otca na úhrade celkových nákladov maloletých detí a spolu vo výške 370 Eur mesačne zodpovedá približne polovici ich celkových potrieb, ustálených na sumu 763 Eur mesačne. Zostávajúcu časť zabezpečuje matka, a to nielen finančne, ale aj prostredníctvom osobnej starostlivosti o deti. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že prídavky na deti predstavujú štátnu sociálnu dávku určenú na čiastočné krytie nákladov na výživu a starostlivosť o maloleté deti, ktorá však nemá povahu náhrady vyživovacej povinnosti rodiča, ale iba ju dopĺňa. Zohľadnenie prídavkov vo výške 60 Eur okresným súdom na každé dieťa je preto namieste pri celkovom posúdení finančného zabezpečenia detí, avšak nemôže viesť k neprimeranému znižovaniu rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča, čo bolo okresným súdom rešpektované. Z teoretického hľadiska pritom platí, že náklady na deti zahŕňajú nielen výdavky na ich základné životné potreby, ako je strava, bývanie, ošatenie, či zdravotná starostlivosť, ale aj náklady spojené so vzdelávaním, rozvojom záujmov a primeraným trávením voľného času, ktoré sú nevyhnutné pre ich všestranný vývin, pričom v zmysle § 62 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine sú rodičia povinní zabezpečovať výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 60. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu matky v časti okresným súdom určeného výživného uvádza, že preskúmaním napadnutého rozsudku v tejto časti, a to v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Napadnuté rozhodnutie považuje za dostatočne odôvodnené, vychádzajúce zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a zodpovedajúce zákonným kritériám pre určenie vyživovacej povinnosti. Pokiaľ matka namieta nesprávne určenie výšky vyživovacej povinnosti otca a poukazuje na jeho vyššie reálne príjmové možnosti, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa otázkou príjmov a majetkových pomerov otca náležite a v potrebnom rozsahu zaoberal. Neobmedzil sa pritom iba na formálne deklarované príjmy otca, ale správne pristúpil k hodnoteniu jeho schopností a možností v širších súvislostiach, vrátane posúdenia jeho pracovného potenciálu, kvalifikácie, doterajšej praxe a reálnych možností uplatnenia na trhu práce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne aplikoval aj princíp tzv. potenciality príjmov podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine, ktorý predstavuje ustálené interpretačné pravidlo pri určovaní vyživovacej povinnosti. Podľa tohto princípu súd neprihliada výlučne na skutočne dosahovaný príjem povinného rodiča, ale aj na príjem, ktorý by tento mohol dosahovať pri primeranom využití svojich schopností, vzdelania, pracovných skúseností a celkového pracovného potenciálu. Uvedený prístup zároveň bráni tomu, aby sa povinný rodič vyhýbal svojej vyživovacej povinnosti znižovaním alebo nepriznávaním svojich príjmov. Odvolací súd, tak ako uviedol už vyššie, pritom nenašiel dôvody konštatovať, že by okresný súd tento princíp aplikoval nesprávne alebo neúplne, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že príjmové možnosti otca boli posudzované komplexne a s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti prípadu. Samotná odlišná predstava matky o výške potenciálneho príjmu otca preto bez ďalšieho nepostačuje na záver o nesprávnosti určeného výživného. Súd prvej inštancie pri tomto hodnotení vychádzal z konkrétnych zistení o príjmoch otca za rok 2024 vo výške 22 579 Eur ročne (t. j. približne 1 881 Eur mesačne pred zohľadnením výdavkov), z jeho vlastných
tvrdení o výdavkoch vo výške 1 027 Eur až 1 127 Eur mesačne, ako aj z údajov o fakturácii za obdobie január až september 2025 vo výške 14 846 Eur, t. j. približne 1 649 Eur mesačne. Z týchto údajov zároveň správne identifikoval vnútorné rozpory v tvrdeniach otca o jeho disponibilnom príjme. Za tejto situácie nebolo možné vychádzať výlučne z otcom deklarovaného čistého príjmu približne 900 Eur mesačne a súd prvej inštancie dôvodne pristúpil k určeniu jeho príjmového potenciálu na základe objektivizujúceho kritéria priemernej mzdy v regióne, ktorú ustálil na úrovni približne 1 170 Eur netto mesačne. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku matky, že takto určený potenciálny príjem je neprimerane nízky. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že samotná skutočnosť dosiahnutia vysokoškolského vzdelania druhého stupňa ešte automaticky neznamená, že povinný rodič je schopný dosahovať nadpriemerný alebo výrazne vyšší príjem. V právnej praxi je už ustálené, že pri posudzovaní schopností a možností rodiča nemožno vychádzať len z jeho formálne dosiahnutého stupňa vzdelania, ale je nevyhnutné hodnotiť jeho osobné a ekonomické pomery komplexne. To zahŕňa najmä jeho doterajšie pracovné zameranie, nadobudnuté pracovné skúsenosti, úroveň odborných zručností, ako aj spôsob a mieru ich reálneho využívania v praxi. Rovnako je potrebné prihliadať na aktuálne možnosti uplatnenia rodiča na trhu práce, vrátane regionálnych podmienok, dopytu po pracovnej sile v danom odbore a schopnosti rodiča prispôsobiť sa týmto podmienkam. Významnú úlohu zohráva aj kontinuita príjmovej činnosti, teda či ide o dlhodobo stabilný príjem, prípadne o príjem kolísavý alebo účelovo znížený. V tejto súvislosti súd hodnotí, či rodič využíva svoj pracovný potenciál v plnom rozsahu, alebo či bez objektívneho dôvodu nevyvíja dostatočnú aktivitu smerujúcu k dosahovaniu primeraného príjmu. Takéto komplexné posúdenie umožňuje vytvoriť reálny obraz o jeho schopnostiach a možnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre spravodlivé určenie rozsahu vyživovacej povinnosti. V posudzovanom prípade otec dlhodobo, už od roku 2015, vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti montáže a umiestňovania reklamy, teda mimo odboru, ktorý vyštudoval. Jeho pracovná minulosť nie je spätá s profesiou, na ktorú ho pripravovalo vysokoškolské štúdium, pričom z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by si priebežne udržiaval alebo rozvíjal odborné znalosti potrebné na uplatnenie sa v tomto odbore. Rovnako nebolo preukázané, že by mal reálnu a bezprostrednú možnosť uplatniť sa vo vyštudovanom odbore za podmienok, ktoré by mu zabezpečili stabilný a súčasne výrazne vyšší príjem, než aký bol zohľadnený súdom prvej inštancie. Za tejto situácie, preto nemožno, podľa odvolacieho súdu, bez ďalšieho, vychádzať z predpokladu, že otec by bol schopný dosahovať nadpriemerný príjem len na základe formálne dosiahnutého vzdelania. Takýto záver by nezohľadňoval reálny vývoj jeho pracovnej kariéry, praktickú orientáciu jeho činnosti ani aktuálne podmienky jeho uplatnenia na trhu práce. Odvolací súd má za to, že pri posudzovaní príjmového potenciálu otca je potrebné vychádzať z jeho skutočných schopností a možností, ako sa prejavujú v jeho dlhodobom pracovnom zaradení, a nie z hypotetickej možnosti návratu do odboru, v ktorom sa dlhodobo neangažuje. 61. Odvolací súd považuje za podstatné na tomto mieste pripomenúť, že princíp potenciality príjmov nemožno vykladať ako oprávnenie súdu vychádzať z maximálneho hypotetického príjmu, ktorý by povinný rodič mohol dosiahnuť za ideálnych či modelových podmienok. Jeho účelom je naopak určiť taký príjem, ktorý je reálne a objektívne dosiahnuteľný pri primeranom využití schopností, skúseností a pracovného potenciálu konkrétneho rodiča. Tento príjem musí vychádzať z individuálnych okolností prípadu, najmä z doterajšieho pracovného zaradenia, reálnych možností uplatnenia na trhu práce, ako aj z celkovej ekonomickej situácie povinného rodiča, pričom ho nemožno zakladať na špekulatívnych úvahách, všeobecných predpokladoch alebo abstraktných predstavách o možnom pracovnom uplatnení. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že uvedené postuláty boli podľa jeho zistení okresným súdom plne rešpektované, keď tento pri posudzovaní schopností a možností otca vychádzal z konkrétnych zistení a skutkových okolností veci a nepristúpil k určeniu jeho príjmu na základe neodôvodnených, či hypotetických predpokladov. 62. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri určení príjmového potenciálu otca vychádzal z objektívneho ukazovateľa priemernej mzdy v Žilinskom kraji vo výške približne 1 540 Eur brutto, teda približne 1 170 Eur netto mesačne, čím primerane reflektoval reálne ekonomické podmienky v danom regióne. Takto zvolený postup zodpovedá požiadavke posudzovať schopnosti a možnosti povinného rodiča v konkrétnych miestnych a hospodárskych súvislostiach, a nie v abstraktnej rovine. Uvedený údaj zároveň predstavuje všeobecne akceptovaný orientačný referenčný rámec pre hodnotenie príjmových možností, ktorý umožňuje objektivizovať úvahy súdu o príjmovom potenciáli účastníka. Odvolací súd má preto za to, že takto určený príjem nemožno považovať za svojvoľný ani za neprimerane nízky, keďže vychádza z dostupných štatistických údajov a primerane reflektuje reálne možnosti dosahovania príjmu v podmienkach, v ktorých sa otec dlhodobo pracovnoprávne a podnikateľsky pohybuje.
63. Argumentácia matky, ktorá poukazuje na teoretické možnosti uplatnenia absolventov odboru geografia, nemôže v tomto kontexte obstáť, keďže vychádza z abstraktného opisu potenciálnych pracovných pozícií bez preukázania, že by otec mal konkrétnu, reálne dostupnú príležitosť takúto prácu vykonávať a dosahovať z nej stabilný vyšší príjem. Súd pri určovaní výživného nemôže vychádzať z hypotetických a neoverených možností, ale len z reálne existujúcich a pravdepodobných príjmových možností povinného rodiča. Matka nepreukázala, a z obsahu spisu ani nevyplývala existenciu konkrétnej, reálne dostupnej pracovnej príležitosti, ktorú by otec mohol bezprostredne využiť a z ktorej by bol schopný dosahovať stabilný a zároveň vyšší príjem, než aký bol zohľadnený súdom prvej inštancie. Za tejto situácie nemožno jej tvrdenia považovať za dostatočný podklad pre odlišné posúdenie príjmových možností otca. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že pri určovaní výživného nie je možné vychádzať z hypotetických, všeobecne formulovaných a neoverených možností uplatnenia, ale výlučne z príjmov, ktoré sú v konkrétnom prípade reálne dosiahnuteľné a primerane pravdepodobné. Z tohto hľadiska preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu obstojí aj vo svetle uplatnených odvolacích námietok. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že určenie príjmovej potenciality otca na úrovni približne 1 170 Eur netto mesačne je primerané, zodpovedá skutkovým zisteniam v konaní a nie je dôvod na jeho ďalšie zvyšovanie spôsobom navrhovaným matkou. 64. Pokiaľ v odvolaní matka poukazovala na určité nejasnosti a rozpory v tvrdeniach otca o jeho výdavkoch a celkovej ekonomickej situácii, odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania možno prisvedčiť tomu, že niektoré z otcom deklarovaných nákladov neboli podrobne preukázané, resp. ich rozsah zostal len čiastočne objasnený. Rovnako nemožno prehliadnuť, že otcom uvádzaná výška jeho disponibilného príjmu nevykazuje úplný súlad s deklarovanými výdavkami, vrátane nákladov na bývanie a splátok úveru, čo môže vyvolávať pochybnosti o úplnosti a presnosti jeho tvrdení. Uvedené skutočnosti však nezostali bez povšimnutia súdu prvej inštancie, ktorý ich náležite reflektoval v rámci svojho hodnotenia dôkazov. Práve s prihliadnutím na tieto nejasnosti nepriznal tvrdeniam otca rozhodujúcu váhu a pri určení jeho vyživovacej povinnosti nevychádzal výlučne z deklarovaného príjmu, ale aplikoval princíp potenciality príjmov. Týmto postupom súd prvej inštancie primerane eliminoval riziko prípadného podhodnotenia vyživovacej povinnosti a zabezpečil, aby určené výživné zodpovedalo reálnym schopnostiam a možnostiam otca. Odvolací súd má preto za to, že aj v tejto časti okresný súd postupoval vyvážene a v súlade so zásadou spravodlivého posúdenia veci, keď zohľadnil nielen tvrdenia účastníka, ale aj ich vierohodnosť a súlad s ostatnými zisteniami. 65. Vo vzťahu k ďalšej námietke matky, že súd prvej inštancie neprihliadal v dostatočnej miere na výdavky otca, ktoré nie je nevyhnutné vynakladať, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva opak. Súd prvej inštancie sa výdavkami otca zaoberal podrobne a pristúpil k ich hodnoteniu selektívne, so zreteľom na ich nevyhnutnosť a opodstatnenosť vo vzťahu k jeho vyživovacej povinnosti. Okresný súd výslovne neprihliadal na splátku úveru vo výške približne 467 Eur mesačne, ktorý otec prijal počas konania za účelom kúpy pozemku, keďže ide o dobrovoľne prevzatý záväzok investičného charakteru, ktorý nemôže mať prednosť pred zákonnou vyživovacou povinnosťou rodiča voči maloletým deťom. Takýto postup zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi, podľa ktorej rodič nemôže znižovať rozsah svojej vyživovacej povinnosti tým, že na seba prevezme ďalšie finančné záväzky. Rovnako súd prvej inštancie kriticky zhodnotil aj ďalšie výdavky otca a tie, ktoré nebolo možné považovať za nevyhnutné alebo dostatočne preukázané, nezahrnul medzi relevantné skutočnosti pre určenie výživného. Pri hodnotení týchto výdavkov vychádzal z princípu, že prednosť majú náklady bezprostredne súvisiace so zabezpečením základných životných potrieb povinného rodiča, zatiaľ čo ostatné výdavky, najmä tie dobrovoľného alebo nadštandardného charakteru, nemožno zohľadniť na úkor oprávnených potrieb maloletých detí. Prijaté závery považuje odvolací súd za správne, primerané a plne korešpondujúce s kritériami pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti, keďže reflektujú zásadu prednosti výživného a zabezpečujú, aby vyživovacia povinnosť otca nebola neodôvodnene znižovaná. 66. Pokiaľ išlo o výdavky maloletých detí, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa ich štruktúrou aj výškou zaoberal dôsledne, konkrétne a v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 75 ods. 1 zákona o rodine. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd nevychádzal mechanicky z tvrdení matky, ale jednotlivé položky podrobil kritickému hodnoteniu, pričom prihliadal na ich opodstatnenosť a primeranosť vo vzťahu k veku maloletých detí a ich individuálnym potrebám. Súd prvej inštancie zároveň vychádzal z toho, že náklady na maloleté deti majú pokrývať nielen základné životné potreby, ale aj výdavky súvisiace so vzdelávaním, rozvojom ich schopností a záujmov, ako aj s primeraným trávením voľného času. V tomto smere preto upravil deklarované výdavky na úroveň, ktorá zodpovedá bežným životným pomerom a zároveň rešpektuje zásadu primeranosti. Odvolací súd mal preto za to, že takto ustálené výdavky predstavujú realistický a vyvážený obraz potrieb maloletých detí, keďže reflektujú ich skutočné životné nároky bez toho, aby boli nadhodnotené alebo naopak neprimerane redukované. Tento
postup považuje za správny a plne súladný so zákonnými kritériami pre určenie výživného. Pri maloletej A. okresný súd ustálil mesačné výdavky v celkovej výške približne 405 Eur tak, že zohľadnil stravu vo výške 200 Eur, školské výdavky a mimoškolské aktivity vo výške 71 Eur (z toho približne 35 Eur na školu a 36 Eur na kurz lezenia), oblečenie a obuv vo výške 60 Eur, hygienické potreby vo výške 15 Eur, lieky a zdravotnú starostlivosť vo výške 20 Eur, výdavky na okuliare vo výške 10 Eur, voľnočasové aktivity vo výške 20 Eur a cestovné približne 9 Eur mesačne. Pri maloletom C. okresný súd ustálil mesačné výdavky v celkovej výške približne 358 Eur tak, že zohľadnil stravu vo výške 200 Eur, školské výdavky a mimoškolské aktivity vo výške 53,50 Eur (z toho približne 27 Eur na školu a 26,50 Eur na kurz programovania), oblečenie a obuv vo výške 60 Eur, hygienické potreby vo výške 15 Eur, lieky a zdravotnú starostlivosť vo výške 20 Eur, voľnočasové aktivity vo výške 26 Eur a cestovné približne 9 Eur mesačne. Odvolací súd považuje tento postup súdu prvej inštancie za správny a primeraný, keďže pristúpil k redukcii niektorých položiek tvrdených matkou, konkrétne stravy z 257 Eur na 200 Eur mesačne na každé dieťa, oblečenia z 119 Eur a 110 Eur na 60 Eur mesačne, ako aj výdavkov na lieky a zdravotnú starostlivosť z tvrdených približne 36,50 Eur mesačne na 20 Eur mesačne, pričom tieto úpravy riadne odôvodnil. Pri takomto postupe vychádzal nielen z tvrdení účastníkov, ale aj zo svojej rozhodovacej činnosti, poznatkov o bežných nákladoch na deti rovnakého veku a zo všeobecne známych životných nákladov. Námietky matky, že uvedené výdavky sú reálne vyššie, odvolací súd nepovažuje za dôvodné v tom rozsahu, aby bolo potrebné zasahovať do záverov súdu prvej inštancie. Je síce možné, že matka v konkrétnych prípadoch vynakladá vyššie prostriedky (napr. na kvalitnejšiu stravu alebo oblečenie), avšak zákon o rodine nevyžaduje, aby sa výživné odvíjalo od individuálne nastaveného nadštandardu jedného rodiča, ale od objektívne primeraných potrieb dieťaťa. Súd prvej inštancie pritom tieto potreby vyhodnotil v rozsahu, ktorý zabezpečuje riadny fyzický, psychický aj sociálny vývoj detí. Odvolací súd má za to, že takto ustálené výdavky sú realistické, preukázateľné a zodpovedajú zásade primeranosti. Nemožno ich považovať za podhodnotené v takej miere, ktorá by mala za následok nesprávne určenie výšky výživného. Skutočnosť, že matka deklaruje vyššie výdavky, ešte sama o sebe neznamená, že tieto v plnom rozsahu spĺňajú kritérium odôvodnenosti, keďže súd musí vždy prihliadať aj na zásadu rovnováhy medzi potrebami detí a možnosťami rodičov. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že posúdenie výdavkov maloletých detí okresným súdom je dostatočné, logické a presvedčivé a nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali jeho zmenu. 67. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom matky v tom smere, že osobná starostlivosť o maloleté deti má nepochybne aj ekonomický význam a musí byť primeraným spôsobom zohľadnená pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že rodič, ktorý má maloleté dieťa vo svojej osobnej starostlivosti, prispieva na jeho výživu nielen finančne, ale aj každodennou starostlivosťou spočívajúcou v zabezpečení bývania, stravy, hygieny, školskej prípravy, zdravotnej starostlivosti a celkového výchovného a emocionálneho zázemia, pričom tento nepeňažný prínos má nepochybne aj ekonomický rozmer, ktorý sa musí premietnuť do určenia výšky výživného. V posudzovanom prípade však odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie túto skutočnosť nezanedbal, ale ju primerane zohľadnil v kontexte všetkých relevantných okolností. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd vzal do úvahy, že matka zabezpečuje každodennú osobnú starostlivosť o maloleté deti, znáša pravidelné výdavky spojené s vedením domácnosti a vytvára im stabilné rodinné prostredie. Súčasne však prihliadol aj na rozsah styku otca s maloletými deťmi, ktorý presahuje obvyklý rámec bežného styku jedného víkendu za dva týždne, a ktorý nepochybne znamená, že otec sa osobne podieľa na starostlivosti o deti vo väčšom rozsahu, než je v obdobných veciach štandardné. Táto skutočnosť má význam aj pri posudzovaní miery jeho nepeňažného príspevku na výživu detí, keďže v čase styku zabezpečuje ich stravu, dohľad, voľnočasové aktivity a ďalšie potreby. Aj keď tento rozsah starostlivosti nedosahuje úroveň každodennej osobnej starostlivosti matky, nemožno ho pri určovaní celkového podielu rodičov na výžive detí opomenúť. Odvolací súd preto považuje záver okresného súdu o rozdelení finančného bremena medzi rodičmi za výsledok vyváženého posúdenia všetkých relevantných faktorov, teda nielen pomeru ich príjmov, ale aj rozsahu osobnej starostlivosti o deti na strane oboch rodičov. Skutočnosť, že výživné predstavuje približne polovicu zo súdom ustálených mesačných nákladov na deti, sama osebe neznamená, že osobná starostlivosť matky nebola zohľadnená, keďže tento pomer bol korigovaný aj s prihliadnutím na vyšší rozsah osobného kontaktu otca s maloletými deťmi. Za tejto situácie nemožno dospieť k záveru, že by rozdelenie finančného bremena medzi rodičmi bolo zjavne neprimerané alebo v rozpore so zásadou spravodlivosti. Ide skôr o výsledok úvahy súdu v rámci medzí daných zákonom, do ktorej odvolací súd zasahuje len v prípade jej zjavnej nesprávnosti, ktorá však v tomto prípade zistená nebola. Pokiaľ matka namieta, že výživné určené súdom nepokrýva dostatočne všetky potreby maloletých detí, odvolací súd poukazuje na to, že výživné predstavuje len časť zabezpečenia potrieb detí, pričom na ich úhrade sa podieľajú obaja
rodičia podľa svojich schopností a možností, a to nielen finančne, ale aj osobnou starostlivosťou. Výška výživného určená súdom prvej inštancie zodpovedá tak odôvodneným potrebám maloletých detí, ako aj schopnostiam a možnostiam otca. 68. Odvolací súd považuje za vhodné, po vykonaní odvolacieho prieskumu sa vyjadriť aj k rozsahu osobnej starostlivosti otca vyplývajúceho zo súdom upraveného styku, keďže tento má význam pri posudzovaní miery jeho nepeňažného príspevku na výživu maloletých detí. Vo všeobecnom režime je otec oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý týždeň od stredy od 13:30 hod. do štvrtku do 08:00 hod., čo predstavuje približne 18,5 hodiny týždenne, a každý párny týždeň od piatka od 13:30 hod. do nedele do 19:00 hod., čo predstavuje približne 53,5 hodiny, teda v priemere približne 26,75 hodiny týždenne (po rozpočítaní na každý týždeň). V súhrne tak otec vykonáva osobnú starostlivosť v rozsahu približne 45 hodín týždenne. Pri porovnaní s celkovým časovým rozsahom týždňa (168 hodín) ide o približne 25 % až 30 % času, počas ktorého sa otec o deti osobne stará. K tomu je potrebné pripočítať aj čas strávený s deťmi počas prázdnin a sviatkov, keď otec zabezpečuje starostlivosť o maloleté deti vo výrazne širšom rozsahu, a to najmä počas letných prázdnin v štyroch samostatných týždňových intervaloch (spolu približne 28 dní ročne), ďalej počas vianočných sviatkov približne 8 dní ročne, ako aj počas jarných a veľkonočných prázdnin v ďalších intervaloch. Z uvedeného vyplýva, že rozsah styku otca s maloletými deťmi nemožno považovať za minimálny alebo štandardný, ale ide o rozsah, ktorý citeľne presahuje bežný model styku jedného víkendu za dva týždne. Tento rozsah má nepochybne význam aj z hľadiska zabezpečovania potrieb maloletých detí, keďže otec počas takto realizovaného styku zabezpečuje ich stravu, bežné výdavky, dohľad a časť ich voľnočasových aktivít. Otec v tomto čase zabezpečuje bežnú starostlivosť o deti, vrátane stravy, dohľadu, organizácie voľného času a ďalších výdavkov, ktoré by inak znášala matka. Súd prvej inštancie na túto skutočnosť správne prihliadol a premietol ju do úvahy o rozsahu vyživovacej povinnosti otca. Rovnako správne zohľadnil, že časť odôvodnených mesačných výdavkov maloletých detí je pokrytá prídavkom na dieťa, ktorý je matke vyplácaný v sume 60 Eur mesačne na každé z maloletých detí, teda spolu 120 Eur mesačne, čo predstavuje zákonný príspevok štátu na krytie časti nákladov na výživu detí. Okresný súd zároveň komplexne hodnotil aj životnú úroveň oboch rodičov, pričom dospel k záveru, že ich životná úroveň je v zásade porovnateľná. Odvolací súd tento záver považuje za primeraný. Aj keď sa na prvý pohľad môže javiť, že matka má nižší disponibilný príjem (približne 647,81 Eur mesačne zo zamestnania), je potrebné zohľadniť aj jej majetkové pomery (vlastníctvo rodinného domu bez úverového zaťaženia). Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva pravidelná finančná pomoc od rodičov vo výške približne 450 Eur mesačne. Na druhej strane otec disponuje vyššími príjmovými možnosťami, avšak zároveň znáša náklady spojené so zabezpečením vlastného bývania formou prenájmu a ďalšie výdavky. Pokiaľ ide o spotrebný úver otca vo výške 30 000 Eur so splátkou približne 467 Eur mesačne, ktorý bol z veľkej časti použitý na kúpu pozemku v sume 20 000 Eur, súd prvej inštancie správne vyhodnotil tento výdavok ako nie nevyhnutný a pri určovaní výživného naň neprihliadol. V súlade s § 62 ods. 5 zákona o rodine má totiž vyživovacia povinnosť prednosť pred inými výdavkami rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Tento postup je plne v súlade s ustálenou judikatúrou a zásadou priority výživného. Zároveň bolo zistené, že ani jeden z rodičov nemá inú vyživovaciu povinnosť ani partnera, pričom obaja sú do určitej miery podporovaní svojou rodinou. Aj tieto skutočnosti okresný súd zohľadnil pri celkovom vyvážení podielu rodičov na výžive maloletých detí. Za tejto situácie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri určení výšky výživného prihliadol na všetky podstatné okolnosti prípadu, vrátane rozsahu osobnej starostlivosti oboch rodičov, ich príjmových a majetkových pomerov, ako aj na reálne potreby maloletých detí. Rozdelenie finančného bremena medzi rodičmi tak nemožno považovať za zjavne neprimerané, ale za výsledok vyváženého a zákonným kritériám zodpovedajúceho posúdenia veci. 69. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku matky, podľa ktorej súd prvej inštancie mal postupovať prísnejšie podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine z dôvodu nepredloženia všetkých výpisov z účtov otca. Je pravdou, že § 63 ods. 1 zákona o rodine ukladá rodičovi povinnosť preukázať svoje príjmy, majetkové pomery a ďalšie rozhodujúce skutočnosti a súčasne umožňuje súdu vyvodiť nepriaznivé dôsledky, ak si túto povinnosť nesplní. Uplatnenie tohto ustanovenia však nie je automatické, ale závisí od konkrétnych okolností veci a najmä od toho, či aj bez týchto dôkazov má súd dostatočný skutkový podklad pre rozhodnutie. V posudzovanom prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nebol odkázaný výlučne na úplnú súčinnosť otca pri predkladaní listinných dôkazov, ale vychádzal z viacerých zdrojov informácií, a to najmä z daňového priznania otca, jeho vlastných výpovedí, údajov o fakturácii, ako aj z ďalších listinných dôkazov založených v spise. Navyše, rozpory v tvrdeniach otca o príjme a výdavkoch okresný súd nezanedbal, ale práve naopak, zohľadnil ich pri aplikácii princípu potenciality príjmov podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine. Odvolací súd, v tejto rovine pre komplexnosť posúdenia uvádza, že nepovažuje za dôvodné aplikovať závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR na
prejednávanú vec sp. zn. 6Cdo/107/2022, ktorý vyložil účel § 63 ods. 1 zákona o rodine a zdôraznil, že právna domnienka výšky príjmu povinného rodiča predstavujúca dvadsaťnásobok životného minima má byť uplatnená predovšetkým v prípadoch, keď si povinný rodič nesplní svoju edičnú povinnosť, resp. keď síce formálne predloží podklady (napríklad daňové priznanie), avšak existujú konkrétne a preukázané pochybnosti o tom, že jeho skutočné príjmy sú vyššie než deklarované, pričom tieto pochybnosti neboli súdom odstránené. V takýchto prípadoch ide o situácie, kedy sú zistené relevantné indície o existencii ďalších, nedeklarovaných príjmov a súd sa nimi nezaoberal, resp. ich náležite nevyhodnotil. V prejednávanej veci však takýto skutkový a procesný stav nenastal. Súd prvej inštancie sa príjmami otca podrobne zaoberal, vychádzal nielen z jeho daňového priznania za rok 2024 vo výške 22 579 Eur ročne, ale aj z jeho fakturácie za rok 2025, z jeho vlastných výpovedí o príjmoch a výdavkoch, ako aj z ďalších listinných dôkazov založených v spise a špecifikoval rozpory medzi jednotlivými tvrdeniami otca, najmä medzi ním uvádzaným čistým príjmom približne 900 Eur mesačne a výškou jeho deklarovaných výdavkov, a tieto rozpory nezanedbal, ale ich výslovne vyhodnotil. Na tomto základe dospel k záveru o príjme otca, ktorý neposudzoval len na základe jeho tvrdení, ale v kontexte všetkých skutočností, ktoré vyplývajú z celého dokazovania nielen teda ním deklarovaných príjmov, ale pristúpil k aplikácii princípu potenciality príjmov podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine. Odvolací súd zdôrazňuje, že týmto postupom súd prvej inštancie odstránil prípadné pochybnosti o skutočnej výške príjmov otca spôsobom, ktorý je v rozhodovacej praxi považovaný za primeraný a zákonný. Na rozdiel od situácie riešenej Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/107/2022 nešlo o prípad, v ktorom by súd bez ďalšieho prebral deklarované príjmy otca bez kritického posúdenia, ani o prípad, v ktorom by existovali konkrétne a preukázané skutočnosti nasvedčujúce existencii ďalších, nezdokumentovaných príjmov, ktoré by si vyžadovali aplikáciu prísnej sankčnej domnienky podľa § 63 ods. 1 druhej vety zákona o rodine. V prejednávanej veci išlo skôr o situáciu, v ktorej boli tvrdenia otca neúplné alebo vnútorne rozporné, nie však preukázateľne nepravdivé v tom smere, že by bolo možné identifikovať konkrétne ďalšie zdroje príjmov. Právna domnienka podľa § 63 ods. 1 druhej vety zákona o rodine predstavuje výnimočný, sankčný nástroj určený pre prípady závažnej procesnej nesúčinnosti alebo preukázaného zatajenia príjmov, a jej použitie musí byť viazané na splnenie zákonných predpokladov. Nie je jej účelom automaticky nahrádzať hodnotenie dôkazov v prípadoch, keď súd disponuje dostatočnými podkladmi na vytvorenie si obrazu o príjmových možnostiach povinného rodiča. V danom prípade okresný súd, podľa odvolacieho súdu, takýto skutkový základ mal a využil ho na určenie príjmovej potenciality otca na úrovni približne 1 170 Eur netto mesačne, čím zabezpečil, že výživné nebude určené na základe podhodnotených deklarovaných príjmov. Za tejto situácie odvolací súd dospel k záveru, že podmienky pre aplikáciu právnej domnienky podľa § 63 ods. 1 druhej vety zákona o rodine neboli splnené a že súd prvej inštancie postupoval správne, keď namiesto sankčného mechanizmu zvolil posúdenie príjmov otca cez princíp potenciality, ktorý v konkrétnych okolnostiach veci predstavoval primeraný a zákonný spôsob určenia jeho vyživovacej povinnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie mal dostatočný skutkový podklad pre posúdenie príjmov a majetkových pomerov otca a postupoval správne, ke´d vychádzal z princípu potenciality príjmov. 70. Odvolací súd po preskúmaní napadnutých výrokov dospel k záveru, že odvolacia námietka matky (č.l. 591 spisu) smerujúca do časti uloženia povinnosti zaplatiť zameškané výživné do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia nie je dôvodná, pričom jej opodstatnenosť je potrebné posudzovať vo svetle systematiky úpravy právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutí v zmysle § 232 ods. 3 CSP v spojení s § 44 CMP. Uvedené ustanovenia rozlišujú základný model vykonateľnosti rozsudkov, podľa ktorého lehota na plnenie spravidla plynie od právoplatnosti rozhodnutia, a osobitný režim predbežnej vykonateľnosti, ktorý sa uplatní najmä pri rozhodnutiach o výživnom, kde vykonateľnosť nastáva už doručením rozhodnutia. Z tohto rozlíšenia však nemožno automaticky vyvodiť záver, že každé plnenie označené ako výživné musí byť bez ďalšieho splatné v režime predbežnej vykonateľnosti bez možnosti zásahu súdu do určenia lehoty na plnenie. Odvolací súd akcentuje, že § 232 ods. 3 CSP zároveň zakotvuje oprávnenie súdu určiť inú než zákonnú trojdňovú lehotu na plnenie, resp. upraviť podmienky splnenia povinnosti, pričom ide o procesný inštitút založený na voľnej úvahe súdu. Táto úvaha musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä z povahy uloženej povinnosti, výšky priznanej sumy a osobných a majetkových pomerov povinného. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zatiaľ čo bežné výživné predstavuje opakujúce sa plnenie smerujúce k bezprostrednému zabezpečeniu životných potrieb oprávneného a jeho predbežná vykonateľnosť má bezprostredný ochranný charakter, zameškané výživné má povahu jednorazového peňažného nároku za minulé obdobie, ktorý už neslúži na krytie aktuálnych potrieb, ale predstavuje ich dodatočné majetkové vyrovnanie. Za týchto okolností odvolací súd považuje za súladné so zákonom, ak súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zameškanom výživnom využil svoju diskrečnú právomoc a určil dlhšiu lehotu na plnenie, viazanú na právoplatnosť rozsudku. Takýto postup
nepopiera princíp predbežnej vykonateľnosti ako taký, ale predstavuje jeho primerané zohľadnenie v spojení s úpravou lehoty na plnenie podľa § 232 CSP. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie o výživnom je predbežne vykonateľné, neznamená, že súd je vylúčený z možnosti diferencovať režim splatnosti jednotlivých zložiek priznanej povinnosti, osobitne ak ide o plnenie jednorazovej povahy a vyššej hodnoty. Odvolací súd preto uzatvára, že postup súdu prvej inštancie, ktorý určil splatnosť zameškaného výživného v lehote 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia, predstavuje legitímne uplatnenie jeho zákonom priznanej voľnej úvahy, nie je v rozpore s právnou úpravou vykonateľnosti rozhodnutí ani s účelom predbežnej vykonateľnosti výživného, a preto napadnuté výroky ako vecne správne potvrdil z vyššie uvedených dôvodov. Pokiaľ otec v odvolaní navrhol, aby mu bola uložená povinnosť zaplatiť dlžné výživné v lehote 12 mesiacov (čl. 581 spisu), tak neuviedol žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce určenie takejto predĺženej lehoty. Otec síce vo všeobecnej rovine poukazoval na to, že jeho príjmové pomery mu neumožňujú splnenie tejto povinnosti v kratšej lehote, uvedené tvrdenie však nekonkretizoval a ani ho nepodložil relevantnými dôkazmi, ktoré by svedčili o jeho objektívnej neschopnosti predmetnú povinnosť splniť. Odvolací súd zároveň prihliadol na charakter vyživovacej povinnosti, ktorej plnenie nemôže byť bez závažných dôvodov neprimerane odkladané, pričom v tejto rovine nevidel priestor na odklon od záverov okresného súdu, ktorý určil lehotu na splnenie tejto povinnosti v trvaní 90 dní. 71. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu účastníkov zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 72. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu. 73. Z ozrejmených dôvodov odvolací súd, po posúdení odvolania matky aj odvolania otca, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správne, keďže vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a zároveň rešpektuje najlepší záujem maloletých detí. Odvolací súd pritom nezistil také pochybenia, ktoré by odôvodňovali zásah do úvahy súdu prvej inštancie pri úprave pomerov účastníkov. Odvolacie námietky matky ani odvolacie námietky otca neobsahujú skutočnosti, či právne argumenty spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia alebo viesť k jeho zmene, či zrušeniu. 74. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa názoru odvolacieho súdu nemožno nič z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu a účelu ochrany záujmov detí A. a C. ako osobitne zákonom chránených subjektov, vytknúť. 75. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 76. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení § 52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov
konania v zmysle § 52 CMP, tak že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolatelia ani nespochybnili a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzali. 77. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP ani pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, o týchto rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 78. Odvolací súd pre odstránenie pochybností, ešte vo vzťahu k napadnutému rozsudku uvádza, že okresný súd v zmysle návrhu právnej zástupkyne matky (č. l. 594 spisu) vo vzťahu k výroku IX. napadnutého rozsudku procesne zodpovedajúcim spôsobom odstráni nedostatok v jeho prvej vete tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, že otec si maloleté deti prevezme v školskom zariadení, ktoré navštevujú, v súdom stanovenom čase, ak deň styku pripadne na deň riadneho vyučovania. 79. Vo vyvolanom odvolacom konaní podal otec návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (č. l. 655 spisu). K návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia otec uviedol, že odvolanie podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 3P/89/2024-551 zo dňa 20.11.2025, rovnako otec ako aj matka, ku dňu 27.05.2026 nebolo o ňom rozhodnuté. Styk otca s maloletými deťmi je do právoplatného rozhodnutia upravený uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoP/118/2024 zo dňa 25.06.2024. Takto upravený styk realizujú rodičia počas školského roka, nie je možné medzi rodičmi dohoda počas letných prázdnin. V napadnutom rozsudku okresného súdu podľa otca okresný súd rozhodol nesprávne pri úprave styku otca s maloletými deťmi počas letných prázdnin, upravil tento styk práve v tej časti letných mesiacov, kedy má otec najviac práce, ktorú musí ako živnostník vykonávať osobne, bez akéhokoľvek možného zastúpenia či možného odkladu na iný termín. O tejto skutočnosti okresný súd opakovane upovedomil. Otec má dôvodné obavy vyplývajúce z niekoľkoročných skúseností týkajúcich sa snahy o uzavretie dohody s matkou ohľadom jeho styku s maloletými deťmi počas prázdnin, čo maloleté deti i napriek svojmu výslovnému želaniu stráviť s otcom počas letných prázdnin čas na dovolenke, nebudú môcť s otcom tráviť dostatok času, nakoľko matka aj v súčasnosti umožňuje maloletým deťom tráviť čas s otcom výlučne v rozsahu úpravy určenej neodkladným opatrením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoP/118/2024 zo dňa 25.06.2024. Je v záujme maloletých detí, aby počas letných prázdnin tak, ako tomu bolo doteraz, s otcom trávili aj dlhší čas potrebný na dovolenku, ktorú si s otcom plánujú a na ktorú sa veľmi tešia. Tento rozsah úpravy styku počas letných prázdnin je rovnako určený aj neprávoplatným rozsudkom, avšak s tým, že otcom navrhovaná úprava zohľadňuje jeho pracovné povinnosti. Vzhľadom k tomu, že sa blížia tretie letné prázdniny, kedy už otec s maloletými deťmi aj s matkou nežije v spoločnej domácnosti, opäť hrozí, že maloleté deti nebudú môcť s otcom tráviť okrem iných prázdnin ani tieto letné prázdniny v záujme maloletých detí a udržanie ich väzieb s otcom upraviť styk s maloletými deťmi navrhol, aby letný styk bol upravený tak, že: „od 8.7.2026 od 8:00 hod do 15.7.2026 do 19:00 hod, od 22.7.2026 od 8:00 hod do 29.7.2026 do 19:00 hod, od 5.8.2026 od 8:00 hod do 12.8.2026 do 19:00 hod, od 19.8.2026 od 8:00 hod do 26.8.2026 do 19:00 hod. Počas mesiacov júl a august sa bežná úprava styku otca s maloletými deťmi neuplatňuje. Otec si maloleté deti prevezme v mieste bydliska matky a po skončení stretnutia maloleté deti odovzdá matke v mieste jej bydliska“ (č. l. 656 rub spisu).
80. Vec bola krajskému súdu predložená v zmysle Predkladacej správy dňa 02.06.2026. (č.l. 649 spisu) 81. Podľa § 362 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý bol podaný v priebehu odvolacieho konania, je príslušný rozhodnúť odvolací súd. Odvolací súd môže neodkladné opatrenie nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu. 82. Z dikcie Civilného sporového poriadku, a to § 325 a nasl. je zrejmé, že o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhoduje súd prvej inštancie. S poukazom na § 2 ods. 1 CMP predstavuje § 362 CMP výnimku z tejto všeobecnej konštrukcie, kedy o návrhu podanom v priebehu odvolacieho konania je príslušný rozhodnúť odvolací súd (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Ndc/14/2016 zo dňa 12.01.2017). 83. Nakoľko návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia bol podaný v priebehu odvolacieho konania vedeného na základe odvolaní otca a matky maloletých detí proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 3P/89/2024-551 zo dňa 20. novembra 2025, krajský súd ako súd príslušný na rozhodnutie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 362 CMP, bez nariadenia pojednávania (§ 329 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov / ďalej len „CSP“/ v spojení s § 378 ods. 1 CSP), zhodnotením skutočností vyplývajúcich z návrhu otca a z návrhu matky a zistení krajského súdu z predloženého spisového materiálu, pri aplikácii citovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené zákonné podmienky pre
nariadenie otcom požadovaného neodkladného opatrenia. Návrh otca, preto v zmysle § 328 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP zamietol. 84. Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. 85. Podľa § 325 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo, ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 86. Podľa § 360 ods. 1 CMP neodkladné opatrenie možno nariadiť aj bez návrhu v konaniach, ktoré možno začať aj bez návrhu. 87. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 88. Podľa § 2 ods. 2 CMP na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len „účastník“) a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. 89. Podľa § 326 ods. 1, 2 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva. 90. Primárnym účelom inštitútu neodkladného opatrenia je rýchla a dočasná úprava právnych pomerov účastníkov, ktorá však zásadne nemôže prejudikovať ich práva a záujmy. V konaní starostlivosti súdu o maloleté dieťa pri nariadení neodkladného opatrenia je súd v záujme maloletého dieťaťa povinný starostlivo uvážiť, či sú pre také opatrenie splnené všetky zákonné podmienky. Z charakteru neodkladného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením súd nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. 91. Účelom neodkladného opatrenia je dočasne upraviť pomery účastníkov, či už pred začatím konania alebo v priebehu konania. Možno ho nariadiť len vtedy, respektíve dovtedy, kým nie sú dané podmienky pre konečné rozhodnutie vo veci. Zásadne sa ním neprejudikuje právo účastníkov a tretích osôb. Stráca svoje opodstatnenie ako náhle súd poskytne ohrozenému alebo porušenému právu definitívnu ochranu. Musí byť pritom daná aspoň naliehavá potreba predbežnej úpravy a nárok musí byť osvedčený. 92. Odvolací súd uvádza, že návrh otca na nariadenie neodkladného opatrenia bol teda podaný v štádiu po rozhodnutí súdu prvej inštancie vo veci samej, a to rozsudkom vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3P/89/2024 zo dňa 20. novembra 2025. Vo vyvolanom odvolacom konaní, vedenom na základe odvolania oboch rodičov pod sp. zn. 14CoP/76/2026, odvolací súd následne rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 11. júna 2026, pričom sa zároveň zaoberal aj návrhom otca na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 27. mája 2026 (č. l. 655 spisu). Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva, že otázka úpravy styku bola predmetom súdneho rozhodovania už aj pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, a to uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13CoP/118/2024 zo dňa 25.6.2024. Za tejto procesnej situácie je zrejmé, že pomery účastníkov vo vzťahu k styku s maloletými deťmi neboli bez úpravy, ale boli predmetom opakovaného súdneho posúdenia, pričom prijaté závery vo veci samej sa primerane uplatnia aj pri posudzovaní návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že aj keď bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný vo vyvolanom odvolacom konaní, nemení to nič na tom, že musí spĺňať všetky zákonné podmienky pre jeho nariadenie, vrátane existencie naliehavej potreby bezodkladnej úpravy pomerov. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že zásah súdu do výkonu rodičovských práv a povinností formou neodkladného opatrenia prichádza do úvahy len v mimoriadnych prípadoch, keď je potrebné bezodkladne upraviť pomery účastníkov. Takáto situácia však v prejednávanej veci nebola zistená. Nie každú konfliktnú situáciu medzi rodičmi, vyplývajúcu aj z nedostatočnej vzájomnej komunikácie, je potrebné riešiť prostredníctvom tohto inštitútu, a to bez ohľadu na dĺžku prebiehajúceho konania alebo existenciu súdneho rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností. Už samotná skutočnosť, že matka umožňuje otcovi styk s maloletými deťmi, hoci nie v rozsahu zodpovedajúcom jeho predstavám, nasvedčuje tomu, že styk nie je znemožnený, a preto nie je daný dôvod na jeho bezodkladnú úpravu formou neodkladného opatrenia. Tento inštitút totiž neslúži na zabezpečenie realizácie styku podľa predstáv toho ktorého rodiča, ale výlučne na riešenie situácií, keď styk vôbec neprebieha alebo je vážne ohrozený. Pokiaľ otec poukazuje na nedodržanie rovnosti rozsahu styku, odvolací súd uvádza, že zásada rovnakého podielu rodičov na starostlivosti o maloleté deti neznamená automatickú aritmetickú rovnosť rozsahu styku, ale vyžaduje predovšetkým rešpektovanie najlepšieho záujmu maloletých detí a konkrétnych pomerov účastníkov.
93. Vzhľadom na to, že otec podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia neosvedčil naliehavosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov vyžadujúcej si okamžitý zásah súdu, krajský súd návrh otca zo dňa 27.05.2026 zamietol ako nedôvodný. 94. O trovách konania o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP, § 2 ods. 1 CMP. 95. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.