Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Tos-13-2026.pdf
PDF · 90.2 KB
Case nature
Area
Subarea
10Tos/13/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Lucie Bašistovej a JUDr. Gabriely Dubovej, PhD. na neverejnom zasadnutí konanom dňa 15.06.2026, v trestnej veci odsúdeného A. B. pre pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 1PP/21/2026 zo dňa 14.04.2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. B..
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením okresný súd podľa § 415 ods. 1 Tr. poriadku a § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona zamietol návrh odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 10 rokov uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 7T/40/2018 zo dňa 28.06.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/73/2018 zo dňa 06.09.2018.
Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený v zákonnej lehote sťažnosť písomným podaním, doručeným okresnému súdu dňa 17.04.2026, ktorú zároveň aj písomne odôvodnil. Vo svojej sťažnosti odsúdený uviedol, že uvedeným uznesením bol zamietnutý jeho návrh na podmienečné prepustenie, s čím vyslovene nesúhlasí. Okresný súd oprel svoje rozhodnutie o skutočnosti, ktoré samé o sebe a ani v spojitosti neodôvodňujú zamietnutie jeho návrhu. Svoje povinnosti ako odsúdeného si plní a jeho správanie je na požadovanej úrovni, a fakt, že sa nachádza v režimových podmienkach pod dozorom Zboru väzenskej a justičnej stráže a ďalších zamestnancov zboru nemá na jeho správanie fakticky žiaden vplyv. Ďalej odsúdený poukázal na to, že trest vykonáva v minimálnom stupni stráženia, kde kontrola väzenského personálu je minimálna, pričom odkázal na skutočnosti, ktoré sú uvedené aj v jeho hodnotení, že robil služby pre oddiel, vonkajšie brigády, vypomáhal pri viacerých rajónoch. Čo sa týka príslušníkov väzenskej stráže, ak ho na niečo potrebujú, tak je im k službám. Na základe toho si odsúdený myslí, že by mal dostať šancu, nakoľko sa dopracoval z „dvojky“ na „jednotku“ (pozn. diferenciačný stupeň spôsobu výkonu trestu). Podľa odsúdeného účelom výkonu trestu odňatia slobody je prevýchova odsúdeného, takže účel trestu musel byť naplnený najskôr v deň vykonania celého uloženého trestu. Ak účel výkonu trestu je naplnený skôr, tak prichádza do úvahy šanca v podobe inštitútu podmienečného prepustenia, ak nehrozí príliš veľké riziko recidívy. Odsúdený má zato, že jeho správanie na začiatku výkonu trestu nebolo na požadovanej úrovni, čo je úplne prirodzené, keďže začiatok výkonu trestu ešte nemal taký vplyv na jeho prevýchovu a uvedomenie si následkov nevhodného správania. Výkon trestu na odsúdeného vplýva počas celého výkonu, čo je vidieť aj u neho, kde sa jeho správanie stabilizovalo a dokonca sa stal vzorom pre ostatných odsúdených svojou prevýchovou. Podľa názoru odsúdeného je v štádiu úplnej resocializácie a cíti, že ďalší výkon trestu môže mať naňho opačný efekt. Následne odsúdený citoval pasáže o prevencii kriminality, kedy dlhý výkon trestu neposilňuje účinnosť trestnoprávnej sankcie, ale môže pôsobiť opačne. Odkázal pritom aj na ustanovenia Tr. zákona podľa § 68 a § 51, pričom má za to, že mieru rizika, ktorá je spojená s podmienečným prepustením, možno zmierniť uložením opatrení v zmysle ustanovenia § 51 ods. 3 Tr. zákona. Ďalej odsúdený
konštatoval, že sa súd pri rozhodovaní o jeho podmienečnom prepustení bližšie nevenoval možnosťou uloženia týchto opatrení. Taktiež poukázal na súdnu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého riaditeľ ústavu na výkon trestu disponuje najkomplexnejšími a najrelevantnejšími informáciami o odsúdenom. Odsúdený poukázal aj na tú skutočnosť, že ho čaká rodina, hlavne jeho deti a vnúčatá, pričom deti nevidel od roku 2009, sú v písomnom kontakte. Ďalej uviedol, že povedie riadny život, nakoľko prehodnotil svoj postoj k životu v spoločnosti a veľmi ľutuje svoj trestný čin. Na záver požiadal krajský súd o podmienečné prepustenie a vyhovenie jeho sťažnosti.
Následne písomným podaním, doručeným okresnému súdu dňa 25.05.2026, označeným ako „Sťažnosť“ odsúdený písomne doplnil dôvody svojej sťažnosti. V tomto podaní, okrem už uvedených skutočností z predchádzajúceho odôvodnenia sťažnosti, uviedol, že ústav na výkon trestu po zvážení jeho správania zhodnotil jeho riziko recidívy ako stredné, ako u 95% odsúdených v tunajšom ústave. Riziko recidívy sa stanovuje mechanicky – tabuľkovo a nie je stanovené individualisticky, napr. vyšetrením ústavným psychológom. To isté platí pri stanovení postoja k svojej trestnej činnosti. Jeho postoj k trestnej činnosti je kritický, plne si uvedomuje nesprávnosť svojho protiprávneho konania, ktoré úprimne ľutuje a každý deň premýšľa o sebe a svojich charakterových vlastnostiach. Prehodnotil svoj postoj k životu a spoločnosti, pričom súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, do akého prostredia sa po prípadnom podmienečnom prepustení vráti, či má odsúdený kam ísť, či má prácu a podobne. Odsúdený ďalej poukázal na to, že ho doma čaká rodina, ktorá mu bude nápomocná a úspešne sa zaradí do spoločnosti a bude mu oporou. Podľa názoru odsúdeného, má vytvorené všetky podmienky na úspešný štart v živote, byť plnohodnotným členom spoločnosti, na čom pracoval počas výkonu trestu. Podľa jeho názoru okresný súd pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nezohľadnil všetky predchádzajúce dôvody, čím konal svojvoľne a nespravodlivo a v zmysle judikatúry nemôže byť rozhodnutie založené na informáciách o trestnej minulosti. Preto žiada krajský súd o zrušenie uznesenia okresného súdu, a aby vo veci sám rozhodol, po zvážení všetkých okolností a dôvodov.
Na základe podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku napadnutého uznesenia predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Z obsahu spisového materiálu, ako aj zo samotného napadnutého uznesenia vyplýva, že odsúdený A. B. vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. 7T/40/2018 zo dňa 28.06.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7To/73/2018 zo dňa 06.09.2018 pre pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona a na jeho výkon bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia. Uložený trest začal odsúdený vykonávať dňa 06.09.2018 s tým, že mu do výkonu trestu bola započítaná aj doba strávená vo väzbe od 08.01.2018 do 06.09.2018. Koniec vykonávaného trestu odňatia slobody má predpokladaný dňa 08.01.2028.
Z ustanovenia § 66 ods. 1 písm. b) Tr. zákona vyplýva, že súd môže osobu odsúdenú za zločin podmienečne prepustiť na slobodu po výkone dvoch tretín uloženého trestu odňatia slobody, ak vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázala polepšenie a môže sa od nej očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Podľa § 66 ods. 2 Tr. zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že odsúdený výkonom dvoch tretín z trestu odňatia slobody dňa 08.09.2024 splnil formálnu podmienku týkajúcu sa možnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
Pokiaľ ide o materiálne podmienky, prvou je, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie, a druhou je, že sa môže od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Prvá materiálna podmienka sa viaže na správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a jej plnenie preukazuje príslušný ústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného (§ 62 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody).
Splnenie druhej materiálnej podmienky súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t. j. život v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti.
Z judikatúry Ústavného súdu SR týkajúcej sa hodnotenia materiálnych podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorá bola zhrnutá v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 36/2022 z 24.05.2022, vyplýva, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 85/2011, IV. ÚS 321/2013).
Všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody však musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti vedia do istej miery ovplyvniť predpoklad o tom, aké správanie možno od odsúdeného očakávať potom, ako opustí brány väzenia. Pri skúmaní splnenia materiálnych podmienok týkajúcich sa možnosti podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti a výchove odsúdeného k vedeniu morálneho a slušného života (III. ÚS 154/09, IV. ÚS 85/2011).
S ohľadom na povahu a účel tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem iného svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený režim, plní pokyny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, dodržiava zásady slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania, dodržiava povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu a pod.
Zmyslom podmienečného prepustenia nie je odmeniť odsúdeného za dobré správanie vo výkone trestu – nejde o dobrodenie pre odsúdeného, a nemôže tak byť ani paušálne vylúčené u niektorých kategórií odsúdených, napr. recidivistov, ako špecifické sprísnenie trestného postihu. Nariadenie podmienečného prepustenia z výkonu trestu je namieste vtedy, ak už k náprave, resp. k dosiahnutiu účelu trestu ďalší pobyt odsúdeného vo výkone trestu nie je nutný, pričom možno vzhľadom na všetky relevantné okolnosti predpokladať, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život.
V načrtnutých súvislostiach je potrebné pripomenúť, že jedným z účelov trestu je aj vytvorenie podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život (§ 34 ods. 1 Tr. zákona), resp. vytvárať podmienky umožňujúce podporovať a rozvíjať pozitívne osobnostné rezervy pre resocializáciu odsúdených, aby viedli riadny život (§ 1a zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Pokiaľ ide o konkrétne posúdenie okolností tej-ktorej veci, je potrebné poukázať tiež na to, že riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody disponuje najkomplexnejšími a najrelevantnejšími informáciami o odsúdenom, keďže je de facto v priamom kontakte s ním (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Urtos/6/2020 z 18.11.2020).
V prvom rade krajský súd konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu, ktorý konštatoval, že odsúdený nesplnil materiálne podmienky pre podmienečné prepustenie. Okresný súd jasne a logicky svoje rozhodnutie zdôvodnil, zohľadnil pritom všetky relevantné skutočnosti a jeho rozhodnutie má oporu vo vykonanom dokazovaní, preto ho nemožno hodnotiť ako svojvoľné a nespravodlivé, ako to tvrdí odsúdený. Ako už na to správne poukázal okresný súd v napadnutom uznesení, správanie odsúdeného počas výkonu trestu bolo kolísavé a menovaný nie je schopný dlhodobejšie dodržiavať ústavný poriadok. Z hodnotenia riaditeľa ústavu plynie, že odsúdený od nástupu
do výkonu väzby nevykazoval známky podrobenia sa ústavnému poriadku, kedy boli zaznamenané nedostatky pri plnení povinností a rešpektovaní zákazov. Uvedené správanie sa nezlepšilo ani po nástupe do výkonu trestu, kedy sa obdobia dodržiavania predpisov striedali s obdobiami ich porušovania. Celkovo od nástupu do výkonu trestu mal odsúdený evidovaných 13 kladných poznatkov, avšak na druhej strane aj spolu 19 negatívnych poznatkov a nedostatkov, pričom posledný nedostatok v správaní odsúdeného bol z februára 2026 a bol mu počas výkonu trestu uložený aj disciplinárny trest. Z uvedeného je zrejmé, že správanie odsúdeného nie je ani po tak dlhom výkone trestu odňatia slobody na požadovanej úrovni, aj keď krajský súd neopomína kladné poznatky. Okresný súd taktiež správne konštatoval, že opakované porušovanie povinností počas výkonu trestu nesvedčí o polepšení odsúdeného, ale naopak o tom, že účel trestu sa nedosahuje. Na toto konštatovanie nemá vplyv ani zmena stupňa stráženia výkonu trestu a krajský súd musí s týmto argumentom okresného súdu súhlasiť a dodáva, že správanie odsúdeného počas výkonu trestu a jeho nekritický postoj k jeho správaniu v písomných dôvodoch jeho sťažnosti za súčasného stavu len umocňuje záver o nesplnení podmienok podmienečného prepustenia odsúdeného, keďže ani vzhľadom na predchádzajúci spôsob života odsúdeného, páchanie trestnej činnosti aj v zahraničí, opakované výkony trestu odňatia slobody nie je možné konštatovať naplnenie materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie.
V súvislosti s materiálnymi podmienkami podmienečného prepustenia je potrebné ešte pripomenúť, že pred spáchaním trestnej činnosti, za ktorý odsúdený vykonáva aktuálny trestu odňatia slobody, vykonával desať nepodmienečných trestov. Celkovo bol štrnásťkrát súdne trestaný od roku 1994 za rôznorodú trestnú činnosť, prevažne majetkového charakteru, pričom posledné dve odsúdenia boli za spáchanie zločinu lúpeže. V tomto smere je teda nutné konštatovať, že aj napriek opakovanému nepodmienečnému výkonu trestu odňatia slobody, kedy bolo na odsúdeného cielené nápravné pôsobenie, k náprave odsúdeného nedošlo. Krajský súd pri osobe odsúdeného konštatuje, že ide o špeciálneho recidivistu, ktorý sa aj napriek extenzívnym skúsenostiam z výkonu trestu odňatia slobody nedokáže prispôsobiť na ústavné podmienky, má opakovane problémové správanie, ktoré aj napriek dlhšiemu výkonu trestu neprispôsobil podmienkam výkonu trestu.
Pokiaľ odsúdený namietal, že sa správa na požadovanej úrovni a plní si svoje povinnosti vo výkone trestu odňatia slobody, túto jeho námietku hodnotí krajský súd ako nedôvodnú, nakoľko jeho tvrdenie nekorešponduje s hodnotením riaditeľa ústavu. Ako správne odsúdený poukázal v odôvodnení sťažnosti, s odkazom na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR, práve riaditeľ ústavu na výkon trestu má najkomplexnejšie informácie o odsúdenom. Avšak na rozdiel od tvrdení odsúdeného, správanie menovaného vyplývajúce z hodnotenia malo skôr negatívnu, resp. kolísavú tendenciu, než ako uvádza sám odsúdený a ani riaditeľ ústavu neodporúčal podmienečné prepustenie odsúdeného.
Vyššie uvedený záver je podporený aj charakterom formálneho prejavu a účelovosti kritického pohľadu odsúdeného na spáchanú trestnú činnosť, čo potvrdzuje tvrdenie odsúdeného, ktorým sa stavia do pozície vzoru pre ostatných väzňov a sám hodnotí výkon trestu uňho už ako dostatočný, dokonca tvrdí, že ďalší výkon trestu by mal už naňho opačný efekt. Za týchto okolností nie je možné konštatovať, aby bol odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody prevychovaný a žeby bolo preukázané jeho tvrdenie, že prehodnotil svoj postoj k životu. Odsúdený síce tvrdí, že je prirodzený odpor pri nástupe do výkonu trestu, naproti tomu však nie je prirodzené, aby odsúdený, ktorý je vo výkone trestu spolu s väzbou už osem rokov, sa neprispôsobil ústavnému poriadku a nedodržiaval pokyny príslušníkov justičnej a väzenskej stráže. Vzhľadom k uvedenému krajský súd konštatuje, že od odsúdeného sa nedá za momentálneho stavu očakávať, že by v prípade podmienečného prepustenia viedol riadny život a riadne sa začlenil do spoločnosti, a to ani pri uložení probačného dohľadu s primeranými povinnosťami a obmedzeniami. Ako nedôvodné preto krajský súd hodnotí aj sťažnostné námietky o tom, že sa okresný súd nevysporiadal s možnosťou uloženia mu primeraných povinností a obmedzení, nakoľko ich uloženie prichádza do úvahy v prípade podmienečného prepustenia na dosiahnutie toho, aby odsúdený (v prípade, že sú u neho splnené aj materiálne podmienky pre podmienečné prepustenie) po podmienečnom prepustení viedol riadny život.
Na správnosť napadnutého uznesenia nemá vplyv ani spochybňovanie stanoveného rizika recidívy, nakoľko uvedené hodnotenie určil na to oprávnený ústav na výkon trestu a teraz uvedený nesúhlas odsúdeného s ním nemožno hodnotiť nijak inak, ako jeho snahu týmto spôsobom zvrátiť pre neho nevýhodného hodnotenie rizika recidívy. V kontexte uvedenej resocializačnej prognózy a rizika recidívy je potrebné zdôrazniť, že ide len o jeden z faktorov, ktoré sa v súvislosti s rozhodovaním o podmienečnom
prepustení vyhodnocuje, pričom odsúdený svojím správaním počas výkonu trestu nielen k povinnostiam ohľadne dodržiavania režimu výkonu trestu, a to aj keď bol preradený do miernejšieho stupňa stráženia, prístupom k protitoxikomanickému liečeniu, počas ktorého spolupracoval len formálne, ale aj prejaveným postojom k výkonu trestu, preukázal, že nie je možné nateraz očakávať, že po prepustení z výkonu trestu viedol riadny život. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že odsúdený proklamuje pomoc rodiny a jeho snahu začleniť sa do spoločnosti, pre ktoré má vytvorené podmienky, avšak zároveň aj v podanej sťažnosti uviedol, že sa s deťmi nevidel od roku 2009, preto tvrdenie o rodinnom zázemí zjavne nemá reálny základ, nakoľko kontakt udržiaval korešpondenčne len so sestrou a bratom.
Vzhľadom na uvedené musí krajský súd konštatovať, v súlade so záverom okresného súdu, že odsúdený svojím správaním vo výkone trestu nepreukázal polepšenie a nemožno od neho očakávať, že bude viesť riadny život a dodržiavať spoločenské normy.
S poukazom na uvedené potom krajský súd jednomyseľne sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.