Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7To-39-2026.pdf
PDF · 88.95 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/39/2026
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej a sudcov Ing. JUDr. Milana Husťáka a JUDr. Dominiky Volkaiovej, LL.M., na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. júna 2026, v trestnej veci proti A. B., obžalovaného pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 04.02.2026 sp. zn. 3T/50/2025 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr.por. zamieta odvolanie obžalovaného A. B..
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom sp. zn. 3T/50/2025 zo dňa 04.02.2026 obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Levoči, trvale bytom C. XX, XXX XX A. B., nezamestnaný, uznal vinným z trestného činu právne kvalifikovaného ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a) Tr. zák., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že
dňa 13. apríla 2025 v čase okolo 10.30 h v katastrálnom území mesta Levoča, nad oblasťou zvanou Kúty, pri orientačnom bode Diablov vrch, pýtal od poškodenej D. D., ktorá tam bola sama na prechádzke, cigaretu a spýtal sa jej, čo má v ruksaku, kde po jej odpovedi, že tam má veci na prezlečenie ju pýtal, aby mu dala jej veci, chytil ju za zápästie pravej ruky, začal ju ťahať do lesa, pričom poškodená začala kričať, načo obvinený jej zakryl ústa, následne ju pustil a zo zadného vrecka svojich nohavíc vytiahol záhradnícke nožnice, s ktorými mieril smerom na poškodenú a pohyboval s nimi sprava a doľava, následne poškodená vybrala z vrecka mobilný telefón značky Apple iPhone, E.: XXXX XXXX XXXX XXX striebornej farby a balíček hygienických vreckoviek, ktoré hodila do trávy k orientačnému bodu Diablov vrch a taktiež tam hodila svoj sivo-žltý ruksak a z miesta utiekla, pričom obvinený zobral mobilný telefón a z ruksaku, v ktorom sa nachádzali veci, a to dámske tielko bez rukávov, tielko s dlhým rukávom, šatka, kovová termoska, nákrčník, slnečné okuliare s puzdrom a látková peňaženka, zobral túto peňaženku obsahujúcu občiansky preukaz, platobnú kartu, kartičku poistenca VŠZP, finančnú hotovosť 20,- Eur, zväzok kľúčov, dve perá a rôzne doklady poškodenej, čím tak zmocnením sa vecí spôsobil poškodenej D. D. škodu vo výške 172,95 Eur, pričom jej nespôsobil žiadne zranenia.
Súd ho za to odsúdil podľa § 188 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 39 ods. 5 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 56 (päťdesiatšesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona sa na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu uložil trest prepadnutia veci - 1 ks záhradné nožnice striebornej farby o dĺžke cca 15 cm s červenou poistkou.
Podľa § 60 ods. 5 Tr. zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stal štát.
Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, odôvodnení a poučení o možnosti podať opravný prostriedok, obžalovaný podal odvolanie do výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. V písomných dôvodoch odvolania uviedol nasledovné.
Napadnutý rozsudok vo výroku o treste považuje za neprimerane prísny. Prvostupňový súd síce správne aplikoval ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona a znížil trest o jednu tretinu pod dolnú hranicu trestnej sadzby z dôvodu vyhlásenia obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe prokurátora, avšak nedostatočne zohľadnil ďalšie významné skutočnosti, ktoré odôvodňovali aplikáciu mimoriadneho zníženia trestu aj podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie ešte miernejšieho trestu.
Súd dospel k záveru, že na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona neboli splnené zákonné podmienky. S takýmto záverom sa obžalovaný nestotožňuje a je presvedčený, že okolnosti prípadu a jeho pomery, ako aj vysoká miera nápravy, odôvodňovali uloženie trestu odňatia slobody pri spodnej hranici možného mimoriadneho zníženia, teda na úrovni 3 rokov.
Obžalovaný v prvej argumentačnej línii poukázal na výnimočný charakter poľahčujúcich okolností. Prvostupňový súd správne identifikoval poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j) a l) Trestného zákona, avšak ich váhe a významu neprisúdil náležitú dôležitosť. Vedenie riadneho života v prípade obžalovaného neznamená len absenciu záznamu v registri trestov. Znamená to 58 rokov života bez akéhokoľvek konfliktu so zákonom, či už trestným alebo priestupkovým. Ide o osobu v pokročilom veku, ktorá sa po celý svoj produktívny život živila prácou a nikdy sa nedopustila protiprávneho konania. Spáchaný skutok je tak absolútnym a jediným vybočením z inak celoživotne bezúhonného správania. Rovnako priznanie a oľutovanie nebolo len formálnou procesnou úľavou. Jeho ospravedlnenie poškodenej priamo na hlavnom pojednávaní bolo prejavom hlbokej a úprimnej ľútosti a uvedomenia si neprípustnosti jeho konania. Tento postoj zásadne znižuje mieru jeho spoločenskej nebezpečnosti a signalizuje, že k náprave postačuje aj podstatne miernejší trest.
V ďalšom kontexte obžalovaný poukázal na pohnútku a okolnosti spáchania činu. Na hlavnom pojednávaní obžalovaný zdôraznil, že čin spáchal v stave existenčnej núdze, pretože nemal finančné prostriedky na stravu. Nešlo o čin spáchaný z chamtivosti, túžby po obohatení alebo v rámci kriminálneho životného štýlu. Poškodenej nebolo spôsobené žiadne fyzické zranenie.
V tomto kontexte obžalovaný poukázal na možnosť jeho nápravy a účel trestu. Uložený trest odňatia slobody v trvaní 56 mesiacov je vo vzťahu k osobe obžalovaného a prognóze nápravy zjavne neprimeraný a kontraproduktívny. Pre 58-ročného, doposiaľ bezúhonného človeka, ktorý sa ocitol v existenčnej kríze, nemá takýto dlhý trest výchovný, ale skôr likvidačný charakter. Prvostupňový súd kládol neprimeraný dôraz na generálnu prevenciu, avšak táto nemôže byť dosahovaná ukladaním exemplárne prísnych trestov v prípadoch, ktoré sa svojím charakterom a osobou páchateľa úplne vymykajú bežnej kriminalite. V jeho prípade by mala jednoznačne dominovať individuálna prevencia.
Jeho pozitívnu prognózu a snahu o vedenie riadneho života potvrdzuje aj jeho správanie po prepustení z väzby. Od tej doby sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti ani priestupku. Zaevidoval sa na úrade práce a hoci vzhľadom na svoj vek a situáciu si ťažko nájde zamestnanie, aktívne sa snaží byť prospešný a v súčasnosti vypomáha na obecnom úrade. Toto jeho konanie je najlepším dôkazom toho, že spáchaný skutok bol ojedinelým zlyhaním, a že má vôľu a predpoklady viesť usporiadaný život. Na dosiahnutie účelu trestu - teda na nápravu obžalovaného a ochranu spoločnosti - by preto plne postačoval trest na samej spodnej hranici možného mimoriadneho zníženia, ktorý by lepšie zodpovedal princípu primeranosti a spravodlivosti.
Podľa § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona pri mimoriadnom znížení trestu za trestný čin, kde je dolná hranica sadzby najmenej päť rokov (v prípade obžalovaného 7 rokov), nesmie byť uložený trest kratší ako tri roky. Obžalovaný je presvedčený, že súhrn vyššie uvedených okolností vytvára natoľko výnimočnú situáciu, že uloženie trestu na tejto minimálnej možnej hranici (3 roky) by bolo spravodlivé a primerané. Takýto trest by zároveň umožnil súdu zvážiť aj podmienečný odklad jeho výkonu. Hoci judikatúra konštantne opakuje, že na aplikáciu § 39 ods. 1 Trestného zákona nie je právny nárok (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 2Tdo/66/2020), je toho názoru, že neaplikovanie § 39 ods. 1 Trestného zákona
v jeho prípade, kde sa zišlo toľko významných poľahčujúcich okolností a dôvodov pre mimoriadne zníženie trestu, viedlo k zjavnej nespravodlivosti a neprimeranosti uloženého trestu.
Na základe vyššie uvedených skutočností obžalovaný navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní veci podľa § 317 Trestného poriadku napadnutý rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 3T/50/2025, zo dňa 4. februára 2026 zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanému pri aplikácii § 39 ods. l, ods. 5 Trestného zákona uloží podstatne miernejší trest odňatia slobody.
Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods.1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.
Obžalovaný po poučení vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, prvostupňový súd postupom podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného a zároveň vyhlásil, že nevykoná dokazovanie súvisiace s rozhodnutím o vine, vykoná len dôkazy súvisiace s výrokmi o treste a o náhrade škody.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že v súvislosti s výrokom o treste vychádzal prvostupňový súd zo všeobecných zásad ukladania sankcií podľa § 33a ods. 1 až ods. 4 Trestného zákona a zásad ukladania trestov podľa § 34 ods. 1 až ods. 4 Trestného zákona, ktoré sú oproti predchádzajúcej úprave platnej do 5.8.2024 koncipované širšie.
Pri rozhodovaní o treste súd prvého stupňa zohľadnil, aby sankcia uložená obžalovanému prihliadla na povahu a závažnosť trestného činu, z ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného, jeho osobu a pomery a aby bola primeranou čo sa týka postihu obžalovaného.
Pri týchto úvahách vychádzal súd prvého stupňa zo spôsobu spáchania činu, jeho následku, aj v zmysle majetkovej ujmy spôsobenej poškodenému, zavinenia, ktoré je vo forme priameho úmyslu, pohnútku, okolnosti, ktorá obžalovanému poľahčuje podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona a spočíva v tom, že spáchanie skutku priznal, oľutoval a na hlavnom pojednávaní vyhlásil vinu. Ďalšou skutočnosťou, ktorú vzal súd pri rozhodovaní o treste na zreteľ je to, že po spáchaní skutku už obžalovaný viedol riadny život.
Za zločin, z ktorého súd uznal obžalovaného za vinného, stanovuje zákon trest odňatia slobody na sedem rokov až dvanásť rokov. Pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona znížil súd prvého stupňa dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, čo odôvodnil tým, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine a zistené skutočnosti k osobe obžalovaného, jeho celkový postoj k trestnej činnosti a čas ktorý uplynul od spáchania skutku použitie uvedeného zákonného ustanovenia odôvodňujú. Na základe uvedeného vymeral trest na spodnej hranici zníženej trestnej sadzby v trvaní 56 mesiacov nepodmienečne a pretože obžalovaný nebol doteraz vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, pre účely výkonu uloženého trestu odňatia slobody ho súd zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
S týmto postupom prvostupňového súdu sa odvolací súd stotožnil, správne bolo súdom prvej inštancie aplikované ustanovenie § 39 ods. 5 Trestného zákona a uložený trest je zákonný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti viackrát potvrdil, že pre aplikáciu mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona sa nevyžaduje kumulatívne splnenie podmienok podľa iných odsekov ( ods. 1 a 2). Samostatnou zákonnou podmienkou pre jeho uplatnenie je, že obžalovaný urobí „vyhlásenie o vine“ na hlavnom pojednávaní, toto vyhlásenie je súdom prijaté a účel trestu možno u konkrétneho obžalovaného dosiahnuť trestom uloženým pod spodnú hranicu zákonom stanovej trestnej sadzby.
Najvyšší súd v rámci zjednocovania judikatúry taktiež aproboval právny názor, že „ z ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona jednoznačne vyplýva, že pre jeho uplatnenie sa nevyžaduje kumulatívne splnenie podmienok aj podľa § 39 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona“. To znamená, že súd nemusí skúmať výnimočné pomery páchateľa či neprimeranú prísnosť (ako pri ods. 1), ak bolo prijaté vyhlásenie o vine.
Hoci judikatúra priznáva § 39 ods. 5 Tr. zák. samostatnosť, Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR zdôrazňujú, že mimoriadne zníženie trestu nie je automatickým právom obvineného, ale možnosťou (fakultatívnym právom) súdu, ktorý musí vždy zvážiť účel trestu.
Zákonná trestná sadzba v osobitnej časti Trestného zákona za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) je 7 až 12 rokov trestu odňatia slobody nepodmienečne. Vzhľadom na uplatnenie ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona sa dolná hranica trestnej sadzby znižuje o jednu tretinu (teda o 2 roky a 4 mesiace) na novú dolnú hranicu 4 roky a 8 mesiacov.
V tomto prípade aj odvolací súd konštatuje, že samotné vyhlásenie o vine v kombinácii so skutočnosťou, že obžalovaný pred a po spáchaní trestného činu viedol riadny život, svedčí o určitej miere sebareflexie a uloženie trestu v riadnej trestnej sadzbe by bolo prehnane represívne.
Krajský súd sa však nestotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného, ktorý navrhoval aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona a uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu podľa § 39 ods. 3 Trestného zákona. Na daný postup neboli splnené podmienky.
Ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. predpokladá naplnenie takých výnimočných okolností prípadu alebo pomerov páchateľa, ktoré majú mimoriadny charakter a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.
Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možností nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita, ktorou boli naplnené, výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov, a preto odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Okolnosťami prípadu môžu byť aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou príslušnej skutkovej podstaty, pokiaľ sa v danej kvalite a kvantite pravidelne nevyskytujú.
Za pomery páchateľa sa považujú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho osoby, nesúvisia so spáchaním trestného činu, avšak môžu ovplyvniť úvahy o treste. V podstate ide o rodinné a osobné pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania súdu. Vyžaduje sa, aby išlo o také pomery, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. Za pomery odôvodňujúce postup podľa daného ustanovenia možno považovať viac významných poľahčujúcich okolností pri absencii priťažujúcej okolnosti, vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny od páchateľovho zárobku ako jediného živiteľa, stav zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup, starostlivosť páchateľa o väčší počet osôb na neho odkázaných a podobne.
Už s poukazom na „mimoriadne“ zníženie trestu je zrejmé, že nepôjde o bežne sa vyskytujúce okolnosti, ale má ísť o okolnosti takého významu a kvality, pre ktoré by bolo uloženie trestu pre daného konkrétneho páchateľa citeľnejšie ako v bežne sa vyskytujúcich prípadoch.
Na strane obžalovaného neboli konštatované žiadne výnimočné pomery v zmysle vyššie uvedených úvah. Doterajšia trestná bezúhonnosť páchateľa, vek 58 rokov a ospravedlnenie sa poškodenej na hlavnom pojednávaní podľa doterajšej rozhodovacej súdnej praxe nie sú takými výnimočnými okolnosťami, ktoré by dostatočne odôvodňovali postup podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. V praxi by to potom znamenalo, že každý doteraz súdne netrestaný páchateľ, vo veku blížiacom sa k veku 60 rokov, ktorý vyhlási na hlavnom pojednávaní, že je vinný zo spáchania žalovaného skutku, by mal mať automaticky nárok na dobrodenie zákona podľa § 39 ods. 5 a 39 ods. 1 Trestného zákona. Z obsahu spisu krajský súd zistil, že obžalovaný bol nezamestnaný a poberateľom sociálnych dávok z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vo výške 262,- Eur. mesačne. Zo záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctva odvetvie psychiatrie je preukázané, že obžalovaný trpí chronickým alkoholizmom so závislosťou na úrovni III. – IV. vývojovej fázy podľa Jellineka. Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb má poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním alkoholu. Obžalovaný je k užívaniu alkoholu nekritický, nejaví záujem o ličenie, ho aj v čase skutku mal alkohol v dychu (čl. 139 – 140).
Postupu podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. nenasvedčujú ani okolnosti prípadu. Primárne treba uviesť, že tieto úvahy už vylučuje samotná okolnosť, že obžalovaný svojím konaním naplnil znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukázaním na § 138 písm. a/ Trestného zákona .
Navyše ani prísnosť zákonom stanovenej trestnej sadzby nemôže byť sama osebe okolnosťou, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, preto argument o humanizácii trestného práva nie je možné zohľadniť navrhovaným spôsobom.
Na základe vyššie uvedených úvah krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, a preto ho zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.