Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-24-2026.pdf
PDF · 120.97 KB
Case nature
Subarea
1Co/24/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Michala Drimáka, PhD., v sporovej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., proti žalovaným: 1. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX B. G., 2. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XX, XXX XX B. G., zastúpená zákonnou zástupkyňou žalovanou 1/, o zrušenie neodkladného opatrenia a o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov, č. k. 9C 49/2025-21 z 5.2.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje uznesenie okrem výrokov o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v prevyšujúcej časti.
II. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej 1/ v rozsahu 100%.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že: Z a m i e t o l návrh navrhovateľky na zrušenie neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/42/2025-38 zo dňa 30.10.2025.
N a r i a d i l neodkladné opatrenie, ktorým ukladá odporkyni v 1. rade povinnosť dočasne na obdobie jedného roka od vydania tohto rozhodnutia
- zdržať sa zverejňovania, zdieľania a iného šírenia prostredníctvom sociálnych sietí alebo iných verejne prístupných médií a komunikačných platforiem akýchkoľvek informácií o osobnom živote navrhovateľky;
- zdržať sa kontaktovania navrhovateľky písomne, telefonicky, či prostredníctvom elektronickej komunikácie a iných prostriedkov komunikácie.
V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t o l .
V súlade s § 337 ods. 1 a 2 CSP per analogiam súd p o u č i l odporkyňu v 1. rade, že môže na súd podať proti navrhovateľke návrh na zrušenie tohto neodkladného opatrenia (v celom rozsahu alebo iba v jeho časti) podľa § 334 CSP, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo neodkladné opatrenie nariadené. Okrem toho môže tiež odporkyňa v 1. rade podať proti navrhovateľke žalobu vo veci samej, ktorou sa bude domáhať nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nároku na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.
Strany sporu n e m a j ú nárok na náhradu trov tohto konania.
2. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa návrhom doručeným súdu dňa 3.12.2025 v spojení so spresnením návrhu realizovaným na informatívnom výsluchu dňa 29.1.2026 a doplnením návrhu doručeným súdu dňa 3.2.2026 domáhala, aby súd zrušil neodkladné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/42/2025 zo dňa 30.10.2025 a zároveň nariadil neodkladné
opatrenie, ktorým by žalovanej 1/ zakázal komunikovať a kontaktovať so žalobkyňou, ako aj približovať sa k žalobkyni po dobu jedného roka (v pôvodnom návrhu označené ako povinnosť oboch strán – žalobkyne aj žalovanej 1/ - spočívajúca v zákaze vzájomného kontaktovania, komunikácie a zverejňovania akýchkoľvek informácií o osobnom živote druhej strany, a to po dobu jedného roka).
3. Svoj návrh žalobkyňa odôvodnila tým, že uznesenie Krajského súdu v Prešove bolo vydané na základe nepravdivých, neúplných a skreslených tvrdení žalovaných, ktoré sú v rozpore so skutočným stavom veci. Bolo porušené jej základné právo na spravodlivý proces a obhajobu, pretože žalobkyňa nemala možnosť sa k tvrdeniam žalovaných vyjadriť, reagovať na ne a ani predložiť svoje dôkazy ešte pred vydaním uznesenia. Týmto došlo k zásahu do jej osobnostných práv, cti, dôstojnosti a súkromia. Žalobkyňa popísala, že žalovaná 1/ dlhodobo a opakovane na sociálnej sieti TikTok šíri o žalobkyni a jej dcérach A. a G. hanlivé, nepravdivé a urážlivé informácie a v rámci tzv. živých vysielaní sa dopúšťa verbálnych útokov, osočovania, ponižovania a šírenia nepravdivých informácií o ich osobnom živote. Žalobkyňa má tieto prejavy zachytené na zvukových a obrazových záznamoch, ktoré súdu predkladá ako dôkaz. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaná 1/sa jej dokonca v niektorých videách vyhrážala, že jej alebo jej dcére chce ublížiť. Žalovaná 1/ mala hovoriť aj o tom, že chcela uniesť dcéru žalobkyne. Tieto vyjadrenia žalovanej 1/ riešila žalobkyňa prostredníctvom trestných oznámení na polícii a polícia jej oznámila, že vzhľadom na absenciu fyzického útoku ide o priestupok, nie o trestný čin. Napriek tomu šlo podľa žalobkyne o vážne prejavy psychického nátlaku. Žalovaná 1/ zverejnila bankové výpisy žalobkyne a osobné údaje, pričom tvrdila, že sa nabúrala do bankového účtu žalobkyne. Predmetné údaje pochádzali z obdobia, keď dcéra žalobkyne Slávka krátko bývala u žalovanej 1/. Žalobkyňa po rozhovore s dcérou zistila, že keď sa dcéra sprchovala, žalovaná 1/ sa dostala do jej mobilu a získala prístup k bankovým výpisom žalobkyne, ktoré si preposlala na svoj účet, aby to vyzeralo, že jej ich poslala dcéra žalobkyne. Vyjadrenia žalobkyne, ktoré žalovaná 1/ neskôr použila proti žalobkyni, boli len reakciou na opakované útoky a osočovanie zo strany žalovanej 1/. Ak by žalovaná 1/ mlčala, bola by ticho aj žalobkyňa. Priznala, že raz osobne navštívila žalovanú 1/ na jej adrese, avšak výlučne za účelom konfrontácie a osobného vysvetlenia, aby prestala šíriť nepravdivé informácie o osobe žalobkyne. Návšteva nemala agresívny charakter, nedošlo k žiadnemu protiprávnemu konaniu, ani k hrozbe násilia. Žalobkyňa tak mala za to, že nebola osobou, ktorá by iniciovala útoky, či ohrozenia, ale iba osobou, ktorá sa dlhodobo bránila šíreniu klamstiev, urážok a verejnému ponižovaniu. Čo sa týka nariadenia neodkladného opatrenia, žalobkyňa namietala, že nebola vyzvaná, aby sa vyjadrila k návrhu žalovaných, nebol jej doručený návrh a ani nebola informovaná o možnosti brániť sa. Považovala to za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mala tiež za to, že uznesenie ju poškodzuje po osobnostnej stránke, pretože verejne prezentuje jej osobu ako nebezpečnú, čo je nepravdivé a poškodzuje jej poviesť, česť a dôstojnosť, čím dochádza k porušeniu čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Žalobkyňa v závere zhrnula, že žalované nepreukázali reálnu hrozbu ujmy ani nebezpečenstvo, ktoré by od nej hrozilo. Naopak, mala za to, že ona dlhodobo čelí útokom, urážkam a psychickému nátlaku zo strany žalovanej 1/. Vzhľadom na uvedené, mala za to, že pominuli dôvody na trvanie neodkladného opatrenia a jeho ďalšie uplatňovanie považovala za v rozpore so zásadami spravodlivosti a proporcionality.
4. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 7Co/42/2025-38 zo dňa 30.10.2025 zmenil uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 17C/31/2025-11 zo dňa 5.9.2025 vo výroku I. tak, že uložil vtedy žalovanej (teraz žalobkyni) povinnosť dočasne sa nepribližovať k vtedajším žalobkyniam (teraz žalovaným 1/ a 2/) na vzdialenosť menšiu ako 30 metrov, s výnimkou účasti na procesných úkonoch v civilnom súdnom konaní, správnom konaní a v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní, na ktoré bude žalovaná (teraz žalobkyňa) predvolaná, v rozsahu nevyhnutnom na jej riadnu účasť na týchto úkonoch, ďalej dočasne písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami nekontaktovať žalobkyne (teraz žalované) a tiež zdržať sa zverejňovania, zdieľania alebo iného šírenia prostredníctvom sociálnych sietí alebo iných verejne prístupných médií a komunikačných platforiem akýchkoľvek informácií o osobnom živote žalobkýň (teraz žalovaných), pričom toto neodkladné opatrenie nariadil na obdobie jedného roka od vydania tohto rozhodnutia (I. a II. výrok). Vo zvyšku návrh vtedajších žalobkýň (teraz žalovaných) na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (IV. výrok). Krajský súd v Prešove v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že bola osvedčená naliehavosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami. Uviedol, že konanie žalovanej (teraz žalobkyne) je spojené so snahou o kontakt so žalobkyňou (teraz žalovanou 1/) a jej maloletou dcérou, hoci na to využíva sociálnu sieť a streamovaciu platformu. Žalovaná (teraz žalobkyňa) sa vo videách adresne obracia na žalobkyne (teraz žalovanej) a je evidentná snaha vyslať im určitý
odkaz, v niektorých prípadoch majúci charakter hrozby alebo jej náznakov. Odvolací súd to považoval za spôsob kontaktovania vtedajších žalobkýň (teraz žalovaných) zo strany vtedajšej žalovanej (teraz žalobkyne). Uzavrel pritom, že správanie žalovanej (teraz žalobkyne) nesporne vplýva na psychickú pohodu vtedajších žalobkýň (teraz žalovaných) a zakladá dôvodnú obavu z ohrozenia ich telesnej a duševnej integrity. Krajský súd v Prešove tiež v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že výroky vtedajšej žalovanej (teraz žalobkyne) zverejňované na sociálnych sieťach alebo iných verejne prístupných médiách a komunikačných platformách zasahujú do osobnostných práv vtedajších žalobkýň (teraz žalovaných) a predstavovali znevažujúce audiovizuálne útoky a odkazy na adresu vtedajších žalobkýň (teraz žalovaných).
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že vychádzajúc z návrhu žalobkyne, predložených videonahrávok a lekárskeho záznamu súd považoval za osvedčené, že dochádza k zásahom do osobnostných práv žalobkyne v dôsledku správania žalovanej 1/, ktorá na sociálnych sieťach verejne šíri (šírila) rôzne informácie o žalobkyni - jej súkromí, zdravotnom stave, spôsobe života žalobkyne, ktoré znevažujúco, výsmešne, či urážlivo komentovala. Žalobkyňa tiež osvedčila, že tieto verejné vyjadrenia žalovanej 1/ negatívne vplývajú na jej duševnú integritu. Na tomto mieste je potrebné zvýrazniť, že v tomto smere hoci ide o subjektívne vnímanie chránenej osoby (v danom prípade žalobkyne), možno ale tiež objektívne posudzovať správanie žalovanej 1/ ako všeobecne zaťažujúce a zasahujúce do psychickej pohody jednotlivca (žalobkyne), pričom osvedčené zásahy možno vyhodnotiť ako presahujúce tolerovateľnú hranicu a nepredstavujúce ojedinelý prípad (exces). Nie je zrejmý bližší kontext a celá história takejto formy „komunikácie“ medzi stranami sporu, najmä žalobkyňou a žalovanou 1/, ktorá prebieha formou vyjadrení zverejnených alebo streamovaných na sociálnych sieťach. Je ale zrejmé, že sa jedná o opakujúce sa vyjadrenia ako predtým žalobkyne, tak aktuálne žalovanej, smerom k druhej strane sporu. Ak súd predtým (uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/42/2025-38 zo dňa 30.10.2025) vyhovel návrhu žalovanej, ktorá rovnako súdu predkladala iba výňatky z tejto formy „komunikácie“, tak súd považuje za nanajvýš vhodné na nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým uloží aj žalovanej 1/ obdobne, ako mala nariadené žalobkyňa vo vyššie uvedenom uznesení Krajského súdu v Prešove, zdržať sa zverejňovania, zdieľania alebo iného šírenia prostredníctvom sociálnych sietí alebo iných verejne prístupných médií a komunikačných platforiem akýchkoľvek informácií o osobnom živote žalobkyne a rovnako i zákaz kontaktovania žalobkyne, pričom obe tieto uložené povinnosti budú trvať iba po určený čas - dočasne, na obdobie jedného roka od vydania tohto rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal za to, že možno v danom prípade hovoriť o vzájomnom správaní oboch strán sporu, ktoré si formou „streamov“ a vyjadrení na sociálnych sieťach odovzdávali rôzne odkazy a uvádzali na adresu druhej strany rôzne informácie, či znevažujúco, urážlivo a výsmešne sa vyjadrovali o druhej strane. Prvostupňový súd aj vo svojom predchádzajúcom uznesení (ktorým pôvodne zamietal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia na návrh odporkýň - uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 17C/31/2025-11 zo dňa 5.9.2025) uviedol, že zo spleti videonahrávok nemožno s istotou určiť, kto presne ich zverejnil, aký majú kontext, či sú úplné alebo zostrihané (pričom sa javia predovšetkým zostrihané na relevantnú časť), avšak zohľadňujúc všetky žalobkyňou predložené videonahrávky v ich súvislosti s už nariadeným neodkladným opatrením (uvedeným uznesením Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 17C/31/2025) možno uzavrieť, že jednoznačne dochádzalo i zo strany žalovanej 1/ k verejným vyjadreniam na adresu žalobkyne, ktoré boli znevažujúce, urážlivé, výsmešné a tým zasahujúce i do osobnostných práv žalobkyne. Vychádzajúc zo záverov vyššie uvedeného uznesenia Krajského súdu v Prešove súd prvej inštancie vychádzal z toho, že uvedené vyjadrenia strán sporu na streamovacích platformách je potrebné zahrnúť aj pod istú formu komunikácie strán sporu, a tak je namieste nielen uloženie zákazu zverejňovania informácií o osobnom živote žalobkyne, ale i uloženie zákazu kontaktovať aktuálnu žalobkyňu.
6. Súd prvej inštancie neuložil žalobkyni povinnosť podať žalobu vo veci samej, pretože je predpoklad, že nariadeným neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, a to s poukazom na charakter neodkladného opatrenia. Súd v súlade s § 337 ods. 1 CSP poučil pritom žalovanú 1/ o možnosti podať návrh na zrušenie neodkladného opatrenia podľa § 334 CSP, ako aj o možnosti domáhať sa žalobou vo veci samej nároku na navrátenie do pôvodného stavu alebo nároku na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia.
7. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne nad rámec nariadeného neodkladného opatrenia - a teda v časti návrh na uloženie zákazu priblíženia, pretože v tejto časti mal súd za to, že žalobkyňa
nielenže neosvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu, ale z jej návrhu ani nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali, že zo strany žalovanej 1/ by sa cítila ohrozovaná takouto formou. Nikde vo svojom návrhu neuviedla, že by sa k nej žalovaná 1/ niekedy priblížila, vyhľadávala jej prítomnosť alebo jej hrozila fyzickým útokom, pričom by sa takéto vyhrážky javili ako reálne a seriózne.
8. O trovách konania vo vzťahu k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, teda vzhľadom na porovnateľný čiastočný úspech a neúspech strán sporu (žalobkyne a žalovanej 1/) a tiež na tú skutočnosť, že žalovanej 2/ žiadne trovy konania nevznikli, vyslovil, že strany sporu nemajú nárok na náhradu trov konania.
9. Proti uzneseniu podala odvolanie žalovaná 1/ s výnimkou výrokov o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v prevyšujúcej časti a navrhla, aby odvolací súd zrušil uznesenie prvostupňového súdu.
10. Odvolanie podala z dôvodov, že súd nesprávne a neúplne zistil skutkový stav. Namietala, že žalobkyňa viackrát porušila uznesenie, ktoré mala rešpektovať, pričom pokračovala v nevhodnom správaní voči jej osobe. Tvrdila, že žalobkyňa ju mala slovne urážať a odporúčať iným šíriť škaredé videá a fotografie o nej. Mala dokonca dusiť vlastnú dcéru v priamom prenose a tiež, že žalobkyňa je psychiatrický pacient. Namietala neexistenciu bezprostrednej ujmy žalobkyne.
11. K odvolaniu žalovanej 1/ sa písomným podaním doručeným súdu 24.3.2026 vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že doložila na súd záznamy rôznych streamov, že neklame. Dôvodila, že rešpektuje jej uložené obmedzenia a k žalovanej 1/ sa po právoplatnosti tohto uznesenia nevyjadrovala, čo mala za následok ešte väčšie verbálne ataky žalovanej 1/ voči žalobkyni. Uviedla, že žalovaná 1/ robila zverejňovaním streamov voči nej, jej dcére, dokonca v snahe ublížiť jej rodičom. Žalobkyňa namietala, že sa iba bránila a nezasahovala do osoby žalovanej 1/ alebo jej rodiny. Za klamstvo označila dusenie vlastnej dcéry ako aj to, že je psychiatrický pacient. Namietala, že žalovaná 1/ zneužíva to, že sa žalobkyňa k nej nemôže vyjadrovať.
12. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
13. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej 1/ v odvolacom konaní bolo preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie s výnimkou výrokov o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia a o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v prevyšujúcej časti, ktoré odvolaním žalovanej 1/ napadnuté neboli, v odvolacom konaní preskúmavané neboli, a ako také nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP).
14. Súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu všetky okolnosti právne významné pre nariadenie neodkladného opatrenia a vo veci aj správne rozhodol.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym procesným postupom, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.
17. Podľa § 324 ods. 1 CSP, pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
18. Podľa § 325 ods. 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
19. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
20. Podľa § 325 ods. 2 písm. g) CSP, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená.
21. Podľa § 326 ods. 1 a 2 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.
22. Podľa § 329 ods. 1 CSP, súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
23. Podľa § 329 ods. 2 CSP, pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
24. Podľa § 330 ods. 2 CSP, ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.
25. Nariadiť neodkladné opatrenie podľa citovaných ustanovení CSP je možné, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, a zároveň dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie.
26. Neodkladné opatrenie predstavuje inštitút osobitnej povahy, čomu zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, t. j. súd rozhoduje spravidla bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania, nakoľko pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa, a je potrebné tieto tvrdenia spoľahlivo osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti.
27. Osvedčenie (na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti), pri ich
zisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení neodkladného opatrenia teda súd poskytne oprávnenému dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda že subjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné.
28. Odvolací súd zdôrazňuje, že úspech strany, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia si vyžaduje preukázanie danosti hmotnoprávneho nároku (práva), ohľadne ktorého majú byť upravené pomery strán sporu (tzv. osvedčenie nároku) tak, aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Opísaním rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú nariadenie neodkladného opatrenia, musí navrhovateľ neodkladného opatrenia preukázať, z čoho, t. j. z akých okolností vyvodzuje svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia a musí deklarovať opodstatnenie nároku vo veci samej alebo neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami; musí preukázať, že uplatňovanie nároku vo veci samej alebo neodkladného opatrenia, ktorým možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami obstojí, že z jeho strany nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Navrhovateľ neodkladného opatrenia má tak dôkaznú povinnosť pokiaľ ide o skutočnosti preukazujúce, že je daný dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia a zároveň má povinnosť tvrdenia, čo sa týka skutočností odôvodňujúcich navrhované neodkladné opatrenie.
29. Prijatím Civilného sporového poriadku (s účinnosťou 1.7.2016) sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa Občianskeho súdneho poriadku. Nová právna úprava upustila od koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Zároveň nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení v zásade vylučovala možnosť výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci samej. Účelom predbežných opatrení v občianskom súdnom konaní bola totiž provizórna (dočasná) úprava pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť ničím nerušené judikovanie vo veci samej; dočasné rozhodnutie mohlo slúžiť aj ako záruka efektívnosti budúceho núteného výkonu súdneho rozhodnutia.
30. Dovtedajšia ustálená prax najvyšších súdnych autorít a právna teória v medziach normatívnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku aj napriek dočasnosti predbežných opatrení, pripúšťali zhodnosť navrhovaného výroku rozhodnutia vo veci samej a predbežného opatrenia v súvislosti s úpravou výkonu rodičovských práv a povinností podľa zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (až na platenie výživného v nevyhnutnej miere); v ostatných prípadoch sa v zásade zhoda predbežného opatrenia s výrokom rozhodnutia vo veci samej nepripúšťala, keď bolo napr. vylúčené nariadiť predbežným opatrením povinnosť strpieť stavbu rodinného domu na pozemku, ktorého vlastníctvo je sporné, pretože nejde o predbežnú úpravu pomeru účastníkov. Zásadne nebolo prípustné nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by sa vyvolal stav, ktorý by úplne znemožňoval alebo len s nepomernými ťažkosťami umožňoval obnoviť pôvodný stav; bolo preto napr. vylúčené nariadiť predbežným opatrením užívateľovi bytu povinnosť ho vypratať pred tým, ako budú dané všetky predpoklady pre výkon rozhodnutia o vyprataní a to aj za situácie, že by užívateľ byt obýval iba občas a bytové pomery majiteľa bytu boli tiesnivé (R 88/1953).
31. Neskorší vývoj právnej úpravy umožnil nariadenie predbežného opatrenia so zhodným obsahom ako v rozhodnutí vo veci samej napr. aj na základe zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, zákona č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach, zákona č. 444/2002 Z. z. o dizajnoch, zákona č. 469/2003 Z. z. o označeniach pôvodu výrobkov a zemepisných označeniach výrobkov; nariadiť predbežné opatrenie však bolo prípustné, iba za predpokladu, že akékoľvek oneskorenie by navrhovateľovi spôsobilo ťažko napraviteľnú majetkovú či nemajetkovú ujmu.
32. Vychádzajúc zo zmyslu a sledovanému účelu ustanovenia § 330 ods. 2 CSP vyjadreného v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku, že navrhovaná právna úprava vychádza z doterajšej judikatúrnej a doktrinálnej línie predbežných opatrení, predovšetkým v otázke zhody tzv. petitu (žalobného návrhu) neodkladného opatrenia a petitu žaloby vo veci samej, kedy súd posúdi, či oba petity môžu znieť totožne s ohľadom na kritérium povahy veci, ktorého všeobecnosť umožňuje súdu individualizovať procesný postup v jednotlivých prípadoch, možno dospieť k záveru, že niet rozumného dôvodu odkloniť sa od zásadnej výnimočnosti nariadenia totožného neodkladného opatrenia s výrokom rozhodnutia vo veci samej.
33. Súd teda musí vždy individuálne vyhodnotiť, či povaha prejednávanej veci pripúšťa nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia z hľadiska totožnosti výrokov; hoci s prihliadnutím na § 330 ods. 2 CSP nemožno abstraktne vymedziť, ktoré subjektívne nároky svojou povahou pripúšťajú nariadenie neodkladného opatrenia s výrokom totožným vo veci samej, s akcentom na vyššie uvedené aplikačné závery súdov pôjde spravidla o špecifické zdržovacie nároky, pri ktorých však musia byť súčasne splnené podmienky nariadenia neodkladného opatrenia podľa § 325 ods. 1 CSP. Okruh potenciálnych nárokov z daného hľadiska tým nie je vyčerpaný a argumentačne udržateľný právny záver v konkrétnej veci si vždy vyžaduje zohľadnenie relevantných okolností prípadu, avšak z povahy veci je zrejmé, že takéto rozhodnutia neprichádzajú do úvahy v prípade určovacích žalôb, žalôb o splnenie povinnosti a pod..
34. Z vyššie uvedených hľadísk posudzoval predmetnú vec aj odvolací súd. Po preskúmaní napadnutého uznesenia, podaného odvolania, následných vyjadrení a ostatného obsahu spisu dospel aj odvolací súd k záveru, že boli splnené podmienky na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia.
35. Žalobkyňa osvedčila skutočnosť (okrem jej tvrdení aj doložením USB kľúča s množstvom videí), že žalovaná 1/ nenáležite komentuje život žalobkyne ako aj jej blízkych osôb hanlivým spôsobom. Rovnako bolo preukázané, že žalovaná 1/ komentuje, zverejňuje, zdieľa a šíri tvrdenia o žalobkyni, pričom obdobné obmedzenie už bolo uložené v tomto konaní žalobkyni voči žalovanej 1/ (vec vedená na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17C 31/2025 a následne na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7 Co 42/2025).
36. K argumentu žalovanej týkajúcej sa porušenia obmedzení v tomto konaní žalobkyňou odvolací súd poznamenáva, že rovnako sa nejaví, že by si žalovaná na sociálnych sieťach prestala žalobkyňu „všímať“.
37. Súd pri rozhodovaní tiež zohľadnil možné následky zásahov do práv účastníkov konania vyvolané nariadením neodkladného opatrenia. Akcentujúc princíp proporcionality je nutné uviesť, že neposkytnutie ochrany právam žalobkyne by malo na ňu a jej blízke osoby nepomerne väčší dopad, ako prípadné nevyhovenie tomuto návrhu a dopadu na žalovanú 1/ zvlášť v situácii, že žalobkyňa už bola skorším neodkladným opatrením voči žalovanej 1/ obmedzovaná. Za daných okolností sa preto javí, že nariadenie neodkladného opatrenia navrhnutého žalobkyňou môže splniť svoj zákonný účel, ktorým je zabezpečenie dočasnej ochrany práv, ktorých pravdepodobnosť žalobkyňa osvedčila. Pokiaľ žalovaná 1/ nekontaktuje žalobkyňu a nezverejňuje o nej informácie, vydanie neodkladného opatrenia žalovanú 1/ (aspoň nateraz), v podstate nijakým spôsobom neobmedzí. Detto je možné uviesť vo vzťahu k aktivite na sociálnych sieťach na internete, keďže žalovaná 1/ v podstate dôvodila, že sa negatívneho konania voči žalobkyni nedopúšťa. Vydané neodkladné opatrenia de facto nastoľuje rovnováhu jednotlivých obmedzení strán sporu.
38. Na tomto mieste odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že odvolacia argumentácia žalovanej 1/ nie je spôsobilá privodiť iné rozhodnutie, pretože ťažisko argumentácie spočíva v poukazovaní na správanie sa žalobkyne, čo nemôže viesť k inému rozhodnutiu aké vydal súd prvej inštancie. Ak si strany spory prestanú venovať pozornosť či už v reálnom živote alebo vo virtuálnom svete, bude to mať podľa názoru súdu len pozitívne dopady vo vzťahu ku kvalite ich života.
39. Na základe zisteného skutkové stavu súd konštatuje, že predmetný spor je potrebné podrobiť nielen z pohľadu pozitívnoprávneho, ale aj z pohľadu jusnaturalistického, najmä cez prizmu dobrých mravov. Len na margo súd prvej inštancie poukazuje na fakt, že k inštitútu dobrých mravov treba pristupovať ako k stáročia sa vyvíjajúcemu inštitútu, ktorý vo svojej bazálnej podstate však ostáva až na drobné výnimky plynúce z celkového spoločenského vývoja nemenný.
40. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a dobra. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.
41. Odvolací súd apeluje na obe strany sporu, aby svoje správania zosúladili nielen s pozitívnym právom, ale aj s dobrými mravmi, pričom je nevyhnutné dať do pozornosti obidvoch sporových strán, že pri posudzovaní súdenej veci dospel k záveru, že problém medzi sporovými stranami je inde a predmetná kauza je len jedným z jeho prejavov. Je na stranách sporu, aby si uvedomili, že ich skutočný problém vyplýva zo vzájomnej animozity, pričom uvedené nedokáže vyriešiť žiadny štátny orgán svojim autoritatívnym výrokom. Žiadne rozhodnutie orgánu verejnej moci stranám sporu nedokáže zabezpečiť pokojné a harmonické vzťahy. Nastolenie optimálnej klímy, resp. aspoň znesiteľnosti spolužitia vo vzťahoch je výlučnou záležitosťou samotných strán sporu. Súd ako štátny orgán môže len apelovať na to, aby sa strany sporu zamysleli nad tým, či im stojí za to venovať svoj čas vytváraniu a živeniu sporu. Ani v tomto spore nie je nikto víťazom, ale obidve strany sú tými, ktorí stratili mnoho času, či už útokmi alebo snahou brániť sa proti nim. Žiaden rezultát deklarujúci „kto má pravdu“, vzťahový problém nevyrieši.
42. Vo všeobecnosti platí, že v medziľudských vzťahoch akéhokoľvek charakteru od druhého môže každý spravodlivo žiadať len to, čo je schopný a hlavne ochotný poskytnúť sám. Ak niekto požaduje pokoj tak musí i sám prispieť k jeho vytvoreniu. Inak sa nevyhneme bludnému kruhu negatívnych reakcií, či odplát (princíp tálionu), ktoré nikdy nič nevyriešia, ale len gradujú nežiaduci stav, ktorý bol vytvorený. Je na každom, aký modus spolužitia zvolí, resp. nastaví. V tomto ohľade existujú v zásade minimálne dve možnosti - buď nájsť spôsob ako s druhými vychádzať a eliminovať riziko vzniku konfliktných situácií alebo negatívne reakcie vyhrocovať. Ďalšou zákonitosťou života v spoločnosti je, že každý zodpovedá len za seba - za svoje reakcie, nie za reakcie druhých. V neposlednom rade treba mať tiež na pamäti, že nikto nedokáže ovplyvniť všetko to, čo sa mu deje, môže však ovplyvniť a ovplyvňuje to, akým spôsobom na to reaguje. V nadväznosti na uvedené súd apeluje na obidve strany, aby zvážiac vlastné hodnoty a priority riešili všetky problémové situácie zmierlivo a snažili sa o to nájsť kompromisy, ktoré im zabezpečia pokojné vzťahy minimálne na úrovni slušného správania sa a tolerovania toho druhého.
43. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (vrátane závislého výroku o trovách konania, ktorý bol tiež vecne správny), avšak okrem výrokov, ktoré neboli odvolaním napádané (výrok I. o zamietnutí návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/42/2025-38 zo dňa 30.10.2025 a výrok III. o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti týkajúcej sa zákazu priblíženia). V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na správne a výstižné dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia (§ 387 ods. 2 CSP) vo vzťahu k výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené.
44. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, nakoľko žalobkyňa mala v odvolacom konaní plný úspech aj vzhľadom na to, že tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).