Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-43-2026.pdf
PDF · 102.73 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/43/2026
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bývajúceho v B. C. B. B. D. E. F. XX/X, zastúpeného JUDr. Petrom Zoľákom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach na Murgašovej ulici č. 3, proti žalovanej maloletej G. H., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v I. B. D. J. F. XXXX/X, zastúpenej zákonnou zástupkyňou D. I., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v I. B. D. J. F. XXXX/X, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VOLČKO & PARTNERS, s.r.o. so sídlom v Košiciach na Mlynskej ul. č. 27, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Vladimír Volčko, PhD. o zaplatenie 3.300 Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Mestského súdu Košice č.k. 68C/16/2023-171 zo dňa 20.1.2026 takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e uznesenie.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) uznesením z 20.1.2026, č. k. 68C/16/2023-171 rozhodol tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu.
2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 7.6.2024 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.300 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne, počnúc od 25.1.2023 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.). V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol (II.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu (výrok III.).
3. Odvolací súd rozsudok zo dňa 31.10.2025 potvrdil v napadnutom výroku I., odmietol odvolanie žalovanej proti rozsudku vo výroku II. a zrušil výrok III. o trovách konania. Vo vzťahu k zrušenému výroku III. o trovách konania z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že úlohou súdu po vrátení veci bude dôsledne skúmať, či v danom prípade (nie) sú splnené podmienky v zmysle § 257 CSP pre úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov žalobcovi a v závislosti od výsledkov týchto zistení opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania sporových strán. Pri rozhodnutí je potrebné zohľadniť aj výšku trov konania, ktoré žalobcovi patria z toho hľadiska, či ich priznaním ne/bude neprimerane zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Súd vezme do úvahy aj ostatné okolnosti konkrétneho prípadu, t.j. okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoj sporových strán v priebehu konania a prípadne ďalšie relevantné okolnosti.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 255 ods. 1, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) a vo vzťahu k výroku uznesenia o trovách konania, vychádzajúc zo zistených osobných, zárobkových a majetkových pomerov žalovanej dospel k záveru, že tieto
neodôvodňujú aplikáciu § 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania, súd zohľadnil okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a okolnosti, ktoré predchádzali podaniu žaloby. V prejednávanej veci žalobca prihlásil svoju pohľadávku do dedičstva a mal úradne overenú zmluvu o pôžičke, bolo by preto nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi nespravodlivé. Námietka žalovanej, že vznik pohľadávky nespôsobila a nemala o nej vedomosť, nie je dôvodná, vzhľadom na prechod dlhov na dediča zo zákona, ktoré môže dedič odmietnuť. Rovnako prihliadol na postoj žalovanej v priebehu konania ako aj na okolnosti, že žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu vzniesla prostriedky procesnej obrany až na pojednávaní, aj keď bolo na žiadosť právneho zástupcu žalovanej pojednávanie už predtým odročené. Súd mal za to, že náhrada trov konania zo sumy 3.300 Eur s príslušenstvom, nezasiahne do finančnej sféry žalovanej, resp. jej zákonnej zástupkyne a nedôjde k ohrozeniu zabezpečenia základných potrieb výživy žalovanej ako maloletej osoby, aj keď je matka maloletej samoživiteľka, a to vzhľadom na pomer výšky nadobudnutej čistej hodnoty dedičstva žalovanou po dlžníkovi vo výške 82.832,09 Eur a priznanej žalovanej sumy 3.300 Eur a trov z uvedenej sumy. Skutočnosti uvádzané žalovanou, ktorá poukazovala na to, že ide o spor voči maloletej osobe, preto je potrebné na túto skutočnosť prihliadať, nie je dôvodná, lebo ide o sporové konanie na ktoré sa vzťahuje Civilný sporový poriadok. V zmysle zákona majú o strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesnej obrany a nie mimosporové konanie, ktoré sa riadi zák.č.161/2015 Z.z. o Civilnom mimosporovom konaní, v zmysle ktorého, ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom záujme. Vzhľadom na uvedené, súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa a priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v plnom rozsahu.
5. Proti tomuto uzneseniu podala žalovaná odvolanie uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/,d/, f/, h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žiadna zo strán nemá nárok náhradu trov konania, alternatívne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. V odvolaní poukázala najmä na svoje postavenie ako maloletého dediča, ktorá vznik uplatnenej pohľadávky nespôsobila, ako aj na možné negatívne dôsledky priznania náhrady trov konania na jej majetkovú sféru. Súd namiesto individuálneho posúdenia veci aplikoval zásadu úspechu vo veci v zmysle § 255 CSP automaticky a mechanicky, čím rezignoval na riadne uplatnenie korektívnej funkcie § 257 CSP. Takýto postup predstavuje nedostatok riadneho odôvodnenia a znemožňuje žalovanej efektívne preskúmanie rozhodnutia. Súd sa s jej námietkou smerujúcou k aplikácii § 257 CSP vysporiadal len povrchovo a bez riadnej hodnotiacej úvahy. Keďže mechanicky zdôraznil zásadu úspechu vo veci a porovnanie výšky dedičstva s výškou trov, úplne opomenul hodnotenie ďalších relevantných faktorov, ktoré mohli viesť k odlišnému záveru. Je dôležité zohľadniť aj špecifické postavenie dieťaťa a skutočnosť, že pohľadávka vznikla za života jeho právneho predchodcu (otca žalovanej), bez možnosti ovplyvniť jej existenciu či rozsah. Súd však nepristúpil k individuálnemu posúdeniu týchto okolností, nevykonal žiadne rozšírené dokazovanie o dopadoch na jej majetkové pomery a obmedzil sa len na konštatujúce závery bez reálnej analytickej úvahy. Takto vzniknutá procesná vada mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. V ďalšom súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bez akéhokoľvek podrobnejšieho zisťovania uzavrel, že priznanie náhrady trov konania nezasiahne do jej majetkovej sféry. Z obsahu spisu nevyplýva, že by súd zisťoval aktuálne majetkové, príjmové či jej sociálne pomery a jej zákonnej zástupkyne. Takéto hodnotenie však nie je skutkovo podložené. Výška dedičstva sama osebe neodzrkadľuje dostupnosť týchto prostriedkov, ich reálne zaťaženie, ani finančnú situáciu domácnosti, v ktorej žije spolu so svojou matkou. Záver súdu o absencii negatívneho majetkového dopadu preto nemá oporu v dokazovaní a je výsledkom domnienok, nie skutkových zistení. Rozhodnutie súdu tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pretože súd pri rozhodovaní o trovách aplikoval zásadu úspechu vo veci podľa § 255 CSP automatizovane a bez toho, aby vykonal riadnu korektívnu úvahu podľa § 257 CSP. Tento prístup je právne chybný najmä preto, že bez argumentácie vyhodnotil jej vek, jej postavenie maloletého dediča a okolnosti vzniku záväzku ako právne irelevantné. Takéto odôvodnenie je v rozpore so zmyslom § 257 CSP, ktorý umožňuje zmierniť dopady povinnosti nahradiť trovy najmä v prípadoch, kde účastník objektívne neniesol zodpovednosť za vznik sporu, alebo by priznanie trov malo neprimerane tvrdý dopad. Prehliadnutie týchto kritérií a absencia ich právnej analýzy predstavuje nesprávne právne posúdenie veci, ktoré mohlo viesť k výsledku odporujúcemu zásadám spravodlivosti a proporcionality.
6. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po zistení, že sú splnené podmienky prípustnosti odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal rozhodnutie o trovách konania spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
9. Žalovaná namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania je arbitrárne, zároveň, že súd mal sám vyhľadať dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže jej postavenie v konaní je dané tým, že je maloletou osobou v spore a mal na ne prihliadať.
10. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania medzi stranami sporu rešpektuje princípy spravodlivosti. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne, výstižne a zrozumiteľne odôvodnil, z akého dôvodu neaplikoval výnimočné ustanovenie § 257 CSP, a prečo priznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi.
11. Podľa § 255 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak má strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
12. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP). Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu. Nemožno pritom nezohľadniť aj okolnosť, že zásada zaručenia za výsledok sporu má aj nepochybný význam výchovný, a to, že zdržiava strany od ľahkomyseľného vedenia sporu. Podstata povinnosti hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania (protistrane) buď celkom, alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Neúspešnej strane takto potom vzniká povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov konania nárok a vynaložené trovy znáša trvale zo svojho.
13. Zásada úspechu v spore sa premieta ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, „úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Nejde však o náhradu všetkých trov, ktoré strana v konaní vynaložila, ale iba trov konania vymedzených v § 251 CSP.
14. Keďže je akcentované nazeranie na použitie § 257 CSP z pohľadu úspešnej strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo že zárobková alebo majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
15. Vo vzťahu k úvahám žalovanej, že je v spore maloletou osobou, odvolací súd opätovne dáva do pozornosti, že v danom prípade ide o konanie sporové a nie konanie podľa § 2 ods. 1 CMP, tzv. mimosporové konanie. Z uvedeného dôvodu je preto argumentácia žalovanej, že je maloletá osoba a je potrebné na túto skutočnosť prihliadať, nedôvodná. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii, že sa žalovaná
nepričinila k vzniku dlhu, odvolací súd poukazuje na § 470 OZ, z ktorého vyplýva, že dedičia zodpovedajú za všetky dlhy poručiteľa, a to až do výšky ceny nadobudnutia dedičstva, bez ohľadu na to, či takéto dlhy boli alebo neboli do pasív dedičstva zahrnuté; prechod dlhov poručiteľa na dedičov vyplýva aj z § 579 ods. 1 OZ, podľa ktorého smrťou dlžníka povinnosť nezanikne, ibaže jej obsahom bolo plnenie, ktoré mal osobne vykonať dlžník. Argumentáciu žalovanej v tomto smere považuje za nedôvodnú. Rovnako k odvolacej argumentácii žalovanej smerujúcej k okolnostiam dopadu rozhodnutia o trovách konania, keďže žije spolu so svojou matkou a preto bolo potrebné aplikovať § 257 CSP odvolací súd dodáva, že súd rozhoduje o náhrade trov konania ex offo. Pre použitie výnimky zo zásady úspechu, teda pre použitie § 257 CSP, sám nevyhľadáva dôvody, vychádza iba z toho, čo strany v konaní uviedli. Na rozhodovanie o trovách konania sa nevzťahuje ani okolnosť, že žalovaná je maloletou osobou. Pokiaľ žalovaná prízvukuje, že nenesie zodpovednosť za vznik sporu, odvolací súd upriamuje jej pozornosť na skutočnosť, že žalobca sa pred podaním žaloby pokúsil o mimosúdne vyriešenie sporu doručením výzvy, na ktorú však žalovaná, resp. jej zákonná zástupkyňa žiadnym spôsobom nereflektovala. Preto jej argumentáciu o zmiernení dopadov vo forme povinnosti nahradiť trovy konania, keďže nenesie zodpovednosť za vznik sporu, považuje odvolací súd za nedôvodnú.
16. Žalovaná odvolanie odôvodnila aj § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a poukázala na to, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje hodnotenie výnimočnosti konkrétneho prípadu. Odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne z judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol ku všetkým vykonávaným dôkazom vyjadriť. V danom spore odvolací súd nezistil žiadne porušenie procesných práv žalovanej z dôvodu ktorého považoval tento odvolací dôvod za nedôvodný.
17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.
18. K odvolacím námietkam žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 CSP). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozhodnutí upravených v § 220 ods. 2 a § 236 CSP. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú logické nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrnne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom
úspešná, to znamená, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom, prípadne dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
19. Pokiaľ žalovaná namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
20. K odvolacej námietke žalovanej, že napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené a tým arbitrárne, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie uznesenia v § 236 CSP, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s nárokom žalobcu na náhradu trov konania bez aplikácie § 257 CSP, z dôvodu ktorého je jej uvedená námietka absolútne neopodstatnená.
21. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutie II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.).
22. Odvolací súd takto dospel k záveru, že obsah odvolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v zmysle v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd založil svoje rozhodnutie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne a podľa § 387 ods. 2 CSP na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ho nežiadal priznať a zo spisu nevyplýva, že by mu vznikli trovy odvolacieho konania. Dôvodom rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca síce bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodovania postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 CSP o priznaní nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď povinnej strane žiadne trovy nevznikli by bolo nie len nerozumné, ale aj v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
24. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).