Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-82-2025.pdf
PDF · 136.85 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/82/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: POLYNOVA, spol. s r.o., so sídlom Kvetoslavov 212, 930 41 Kvetoslavov, IČO: 34 138 056, zastúpeného HHB advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Andreja Kmeťa 576/13, 036 01 Martin, IČO: 52 274 896, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. D. E. XXX/XX, XXX XX B., zastúpenému JUDr. Petrom Behúňom, advokátom so sídlom Nám. Sv. Egídia 44, 058 01 Poprad, IČO: 52 461 092, o zaplatenie 42.885,40 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice, č. k. 33Cb/15/2023-133 zo dňa 23. januára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 33Cb/15/2023-133 zo dňa 23. januára 2025.
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 42.885,40 eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42.885,40 eur od 1.7.2019 do zaplatenia a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením žalovaného na základe rozsudku zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť spoločnosti STAVIVÁ TEBIŠOV s.r.o., so sídlom Družstevná 2486/1, 075 01 Trebišov, IČO: 44 347 588 a A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/X, XXX XX F., povinnosť plniť na základe platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Up/414/2023 zo dňa 5.4.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2024 a plnením spoločnosti STAVIVÁ TEBIŠOV s.r.o., so sídlom Družstevná 2486/1, 075 01 Trebišov, IČO: 44 347 588 a/alebo A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/ X, XXX XX F., na základe platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Up/414/2023 zo dňa 5.4.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2024, zaniká povinnosť žalovaného plniť v tomto rozsahu na základe rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).
2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica), ktorou žalobca navrhol, aby súd uložil žalovanému spoločne so spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., so sídlom Družstevná 2486/1, 075 01 Trebišov, IČO : 44 347 588 ako pôvodne žalovaným v 1. rade a s A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/X, XXX XX F. ako pôvodne žalovaným v 3. rade, zaplatiť žalobcovi 42.885,40 eur s prísl. a nahradiť žalobcovi trovy konania.
3. Žalobca v žalobe uviedol, že spoločnosti STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. poskytol v rokoch 2014 až 2015 služby, v súvislosti s ktorými tejto spoločnosti vystavil faktúry č. 2140640, 2140751, 2150101, 2150188,
2150272 a 2150855. Označené faktúry STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. riadne a včas žalobcovi neuhradila, v dôsledku čoho žalobca eviduje voči tejto spoločnosti pohľadávku vo výške 42.885,40 eur. Vzhľadom k tomu, že STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. nebola schopná uvedenú sumu žalobcovi uhradiť, uzavreli dňa 19.12.2018 Dohodu o uznaní dlhu (ďalej aj „Dohoda“), na základe ktorej mala STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. uhradiť žalobcovi dlh vo výške 42.885,40 eur najneskôr do 30.6.2019. Žalobca ďalej uviedol, že popri Dohode uzavrel so žalovaným a s A. F. (pôvodne žalovaným v 3. rade) ručiteľské vyhlásenie zo dňa 19.12.2018, na základe ktorého sa žalovaný a A. F. zaručili žalobcovi, že ak STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. riadne a včas žalobcovi neuhradí dlh 42.885,40 eur najneskôr do 30.6.2019 v zmysle uzavretej Dohody, uhradia tento dlh žalobcovi oni sami. Žalobca uviedol, že doposiaľ nemá uhradenú ani časť svojej pohľadávky vo výške 42.885,40 eur. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42.885,40 eur od 1.7.2029 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a trovy konania.
4. Upomínací súd vydal dňa 5.4.2023 platobný rozkaz sp. zn. 1Up/414/2023 v zmysle žalobného návrhu, proti ktorému podal odpor žalovaný. V odpore uviedol, že s A. F. ako ručitelia uzatvorili dňa 19.12.2019 ručiteľské vyhlásenie, v ktorom vyhlásili, že uspokoja veriteľa, ak STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. žalobcovi nesplní záväzok, ktorý je však definovaný ako zostávajúca dlžná čiastka z konkrétnych faktúr, spravidla so splatnosťou v roku 2014 a 2015, pričom záväzky z faktúr č. 2140640 vo výške 4.158,58 eur a č. 2140751 vo výške 24.396,90 eur boli v čase uzavretia ručiteľského vyhlásenia premlčanými, preto tieto nebolo možné platne zabezpečiť ručením. Ďalej žalovaný namietal, že právnym dôvodom sú jednotlivé faktúry, nie Dohoda zo dňa 19.12.2018. Tvrdil, že na seba prevzal ručiteľský záväzok a zaviazal sa uspokojiť pohľadávky žalobcu vyplývajúce z jednotlivých faktúr v prípade ich neuhradenia dlžníkom a nie jeho dlh z titulu Dohody. Argumentoval tiež, že žalobca nie je oprávnený sa domáhať splnenia záväzku od jeho osoby ako ručiteľa z dôvodu, že sám zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník, keď žalobca príliš dlho a bez vážneho dôvodu otáľal s vymáhaním svojej pohľadávky. Preto žalovaný odopiera ako ručiteľ plnenie žalobcovi, čo má za následok zánik jeho ručiteľského záväzku.
5. Žalobca odmietol tvrdenie žalovaného, že ručiteľské vyhlásenie je neplatné z dôvodu, že časť záväzkov mala byť v čase ručiteľského vyhlásenia premlčaná. Argumentoval, že v čl. I. Dohody spoločnosť STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. ako dlžník uznala svoj dlh voči žalobcovi ako veriteľovi vo výške 42.885,40 eur ako zostávajúcu dlžnú čiastku označených faktúr, v dôsledku čoho podľa § 407 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba, preto žiadna z faktúr nebola v čase poskytnutia ručiteľského vyhlásenia premlčaná. V tejto súvislosti žalobca poukázal, že v čl. II. Dohody sa žalobca a STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. dohodli na novej splatnosti dlhu na deň 30.6.2019, preto v Dohode išlo len o dohodu o novej splatnosti záväzkov STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. voči žalobcovi z týchto faktúr, nie o vznik nového záväzku. Navyše žalobca dodal, že ručiteľské vyhlásenie na uzatvorenú Dohodu výslovne odkazuje, a to práve na nový termín splatnosti podľa Dohody, preto k poskytnutiu ručiteľského vyhlásenia ani len nedošlo pred zmenou splatnosti, ale až po jej zmene. Zároveň, keďže sa žalovaný zaviazal v ručiteľskom vyhlásení uhradiť všetky záväzky z faktúr, ak ich STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. neuhradí „v stanovenom termíne na základe Dohody“, je zrejmé, že žalovaný mal v čase poskytnutia ručiteľského vyhlásenia vedomosť o tom, za čo sa zaručuje a že Dohodou došlo len k zmene splatnosti záväzkov. Okrem toho Dohoda aj ručiteľské vyhlásenie boli podpísané spoločne v jeden deň u jednej notárky, preto žalovaný mal vedomosť za čo sa zaručuje, keďže sa zaviazal uhradiť žalobcovi záväzky v rozsahu 42.885,40 eur s prísl. ako zostávajúcu dlžnú čiastku jednotlivých faktúr, ak ich neuhradí STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. v stanovenom termíne na základe Dohody, ktorá obsahovala (i) uznanie záväzkov z faktúr a (ii) dohodu o novej splatnosti faktúr. Žalobca odmietol i tvrdenie žalovaného, že ako veriteľ sám zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., preto žalovaný odopiera plnenie žalobcovi. V tejto súvislosti žalobca poukázal, že ust. § 306 Obchodného zákonníka možnosť odopretia ručenia plniť záväzok veriteľovi z dôvodu veriteľovho zavinenia nemožnosti splnenia záväzku dlžníkom neupravuje, pričom ust. § 549 Občianskeho zákonníka nie je možné ani subsidiárne aplikovať na obchodnoprávne vzťahy. Dodal, že nie je preukázané, že uplatnený nárok by nemohla splniť aj STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., preto aj ju pôvodne zažaloval ako žalovaného v 1. rade.
6. Žalovaný v ďalšom argumentoval, že súčasťou ručiteľského vyhlásenia zo dňa 19.12.2018 nebola žiadna príloha, a to najmä Dohoda uzavretá medzi veriteľom a dlžníkom, o obsahu ktorej nemal vedomosť. Zdôraznil, že ručiteľské vyhlásenie stanovuje, že ručiteľ uhradí všetky záväzky vyplývajúce z faktúr, nie záväzky vyplývajúce z Dohody. V tejto súvislosti uviedol, že právne úkony žalobcu sú neurčité
a zmätočné, keďže z nich nie je zrejmé, čo bolo jeho skutočnou vôľou, teda či ide o uznanie dlhu, dohodu o novácii, či o dohodu o zmene splatnosti. Z uvedeného dôvodu považoval tak Dohodu ako aj ručiteľské vyhlásenie za absolútne neplatné z dôvodu absencie vážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti a z dôvodu, že žalobca chcel týmito úkonmi zrejme obísť zákon, čo sa prieči dobrým mravom.
7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako veriteľ a STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., IČO: 34 138 056 ako dlžník uzatvorili dňa 19.12.2018 Dohodu o uznaní dlhu, v ktorej STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. uznala, čo do dôvodu a výšky svoj dlh voči žalobcovi vo výške 42.885,40 eur ako zostávajúcu neuhradenú časť faktúry č. 2140640 vystavenej vo výške 17.430,- eur, splatnej dňa 1.8.2014, neuhradenej vo výške 4.158,58 eur; faktúry č. 2140751 vystavenej a neuhradenej vo výške 24.396,90 eur, splatnej dňa 2.9.2014; faktúry č. 2150101 vystavenej a neuhradenej vo výške 5.826,22 eur, splatnej dňa 18.3.2015; faktúry č. 2150188 vystavenej vo výške 9.521,76 eur, splatnej dňa 17.4.2015, neuhradenej vo výške 5.021,76 eur; faktúry č. 2150272 vystavenej a neuhradenej vo výške 2.551,50 eur, splatnej dňa 7.5.2015; faktúry č. 2150855 vystavenej vo výške 1.430,44 eur, splatnej dňa 23.10.2015, neuhradenej vo výške 930,44 eur. Obsahom Dohody o uznaní dlhu bol aj záväzok STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. uhradiť dlh najneskôr do 30.6.2019.
8. Ďalej mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný a A. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXX/X, XXX XX F., podpísali dňa 19.12.2018 ručiteľské vyhlásenie, v ktorom žalobcovi ako veriteľovi vyhlásili, že veriteľa uspokoja, ak mu dlžník STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. neuhradí svoje záväzky v rozsahu 42.885,40 eur ako zostávajúcu dlžnú čiastku z faktúry č. 2140640 vystavenej vo výške 17.430,- eur, splatnej dňa 1.8.2014, neuhradenej vo výške 4.158,58 eur; faktúry č. 2140751 vystavenej a neuhradenej vo výške 24.396,90 eur, splatnej dňa 2.9.2014; faktúry č. 2150101 vystavenej a neuhradenej vo výške 5.826,22 eur, splatnej dňa 18.3.2015; faktúry č. 2150188 vystavenej vo výške 9.521,76 eur, splatnej dňa 17.4.2015, neuhradenej vo výške 5.021,76 eur; faktúry č. 2150272 vystavenej a neuhradenej vo výške 2.551,50 eur, splatnej dňa 7.5.2015; faktúry č. 2150855 vystavenej vo výške 1.430,44 eur, splatnej dňa 23.10.2015, neuhradenej vo výške 930,44 eur, v termíne stanovenom na základe Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018.
9. Z výzvy na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 9.1.2023 súd prvej inštancie zistil, že žalobca vyzval H. F. H. na úhradu dlžnej sumy vo výške 42.885,40 eur v lehote do 16.1.2023. Spoločnosť H. F. H. uvedenú výzvu prevzala dňa 12.1.2023. Z výziev ručiteľom zo dňa 26.1.2023 súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňa 26.1.2023 vyzval A. F. aj žalovaného ako ručiteľov STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. na zaplatenie sumy 42.885,40 eur, a to z titulu ich ručiteľského vyhlásenia zo dňa 19.12.2018, keďže STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. na základe výzvy žalobcu zo dňa 9.1.2023 uvedenú sumu žalobcovi neuhradila. Predmetnú výzvu prevzal A. F. dňa 30.1.2023 a žalovaný dňa 14.2.2023.
10. Konateľ žalobcu D. I. J. pred súdom prvej inštancie uviedol, že žalobca so spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. dlhodobo obchodoval, pričom za túto spoločnosť jednal vždy so žalovaným, aj keď ten v tom čase nebol konateľom tejto spoločnosti. Rovnako i uzatvorenie Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 ako aj ručiteľského vyhlásenia žalobca dojednával so žalovaným. A. F. ako konateľa STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. konateľ žalobcu vnímal len ako formálne dosadeného štatutárneho zástupcu. K uzavretiu Dohody o uznaní dlhu aj ručiteľského vyhlásenia konateľ žalobcu uviedol, že tieto pripravoval on a následne po odsúhlasení od žalovaného mu ich odovzdal, pričom žalovaný zabezpečil podpisy jednak svoj ako aj A. F..
11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 261 ods. 1, 7; 303; 304 ods. 1; 306 ods. 1; 307 ods. 1; 323 ods. 1, 3; 407 ods. 1; 365; 369 ods. 1; 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa § 549 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a tiež podľa §§ 150; 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
12. Z prezentovaných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, zˇe zˇalobca si uplatnˇuje vocˇi zˇalovanému nárok na zaplatenie faktúr vyúčtovaných spoločnosti STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., z ktorých neuhradená časť je vo výške 42.885,40 eur, a to na základe ručiteľského vyhlásenia zo dňa 19.12.2018.
13. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkami žalovaného o neplatnosti ručiteľského vyhlásenia žalovaného, o zániku ručenia z dôvodu, že žalovaný odoprel žalobcovi plniť, pretože žalobca zavinil, že pohľadávku žalobcu nemôže uspokojiť dlžník. Poukázal pritom, že ručiteľský záväzok je akcesorický, závislý čo do svojho vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od záväzku medzi dlžníkom a veriteľov, ktorý je hlavný. Ručenie plní zabezpečovaciu funkciu, ktorá sa prejavuje tým, že pre veriteľa nastáva relatívne zvýšenie bonity jeho pohľadávky z dôvodu vyššej pravdepodobnosti jej uspokojenia, resp. vymoženia, ktoré vystupuje do popredia najmä vtedy, ak pri hlavnom dlžníkovi hrozí, že sa stane platobne neschopným. Ručiteľské vyhlásenie musí spĺňať formálne aj obsahové náležitosti, čo znamená, že musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmé, aký záväzok sa zabezpečuje ručením a musí obsahovať jednoznačný záväzok ručiteľa, že ak dlžník svoj záväzok nesplní, splní ho veriteľovi ručiteľ. Čo sa týka presnej identifikácie z hľadiska obsahu, rozsahu a právneho dôvodu vzniku ručením zabezpečovaného záväzku, postačuje aj jednoznačne vyjadrený odkaz na zmluvu alebo inú listinu, v ktorej je záväzok jednoznačne identifikovaný.
14. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie po preskúmaní ručiteľského vyhlásenia dospel k záveru, že toto spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, je jasné, určité, zrozumiteľné a nezameniteľným spôsobom vyjadrujúce vôľu žalovaného splniť záväzky spoločnosti STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. voči žalobcovi, ktoré boli špecifikované jednotlivými faktúrami, ak ich v termíne stanovenom na základe Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018, t. j. do 30.6.2019, nesplní spoločnosť STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o.
15. Čo sa týka obrany žalovaného, že Dohodou o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 došlo k vzniku nového záväzku popri pôvodnom záväzku vyplývajúcemu z jednotlivých faktúr, keďže v nej bol uvedený nový termín splatnosti záväzku, súd prvej inštancie uviedol, že účinkom uznania záväzku je v zmysle § 407 Obchodného zákonníka začiatok plynutia novej štvorročnej premlčacej doby, a to buď v dôsledku jej pretrhnutia alebo ako plynutie novej premlčacej doby, ak došlo k písomnému uznaniu v tom čase už premlčaného záväzku. K vzniku nového záväzku na základe Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 tak nedošlo, došlo len k zmene splatnosti tohto záväzku a začatiu plynutia novej štvorročnej premlčacej doby, a to od 1.7.2019, kedy žalobca mohol svoje právo uplatniť na súde. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovanému nie je premlčaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie ešte dodal, že na rozdiel od právnej úpravy ručenia obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 558), v prípade obchodnoprávnych vzťahov účinky písomného uznania záväzku nastanú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná, pričom dlžník o premlčaní záväzku v čase jeho uznania nemusí mať vedomosť.
16. Rovnako súd prvej inštancie neprisvedčil ani obrane žalovaného, že o existencii a obsahu Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 nemal vedomosť, a to až do tohto konania. Uvedenú obranu žalovaného súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, a to jednak s odkazom na výpoveď konateľa žalobcu, ktorý opísal, že pred uzavretím uvedenej Dohody aj ručiteľského vyhlásenia tieto dohadoval práve so žalovaným a jednak s prihliadnutím na okolnosti podpisu uvedených dokumentov, keď je zrejmé, že tieto boli podpisové spoločne v jeden deň na tom istom mieste a napokon aj preto, že je len ťažko predstaviteľné, aby niekto podpísal ručiteľské vyhlásenie, obsahom ktorého je jednoznačný odkaz na Dohodu o uznaní dlhu, pričom by sa nezaujímal o jej existenciu.
17. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou žalovaného, že ako ručiteľ odopiera plnenie žalobcovi, čo má za následok zánik jeho ručiteľského záväzku a v dôsledku toho aj nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného. Uviedol, že možnosť ručiteľa odoprieť plnenie veriteľovi je stanovená v ust. § 549 Občianskeho zákonníka, a to v prípade ak veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Súd prvej inštancie argumentoval, že inštitút ručenia je v Obchodnom zákonníku upravený komplexne, preto sa na obchodné záväzkové vzťahy nepoužije právna úprava ručenia obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 546 až 550), a to ani podporne. Keďže právny vzťah (hlavný záväzok) medzi žalobcom ako veriteľom a spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. ako dlžníkom má obchodnoprávny charakter, aj ručenie žalovaného za záväzky dlžníka sa riadi Obchodným zákonníkom. Napokon tomu zodpovedá aj to, že v predmetnom ručiteľskom vyhlásení žalovaného je odkaz na ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný nie je oprávnený odoprieť plniť žalobcovi z titulu ručenia a jeho ručiteľský vzťah nezanikol.
18. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tak Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 uzatvorená medzi spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. a žalobcom, ako aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného zo dňa 19.12.2018 sú platnými právnymi úkonmi, kde v dôsledku uznania záväzku spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. na základe Dohody došlo k začiatku plynutia novej štvorročnej premlčacej doby začínajúcej od novej lehoty splatnosti uvedeného záväzku a vo vzťahu k tomuto záväzku (s novou lehotou splatnosti a novým plynutím premlčacej doby) uskutočnil žalovaný ručiteľské vyhlásenie voči žalobcovi.
19. Žalobca sa súčasne domáhal aj úrokov z omeškania z dlžnej sumy aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný sa nezaplatením žalobcom uplatneného nároku dostal do omeškania, preto mu priznal ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 42.885,40 eur od 1.7.2019 do zaplatenia aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur.
20. Ďalšie argumenty sporových strán považoval súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne zaberať, keď dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná a žalobcovi ním uplatnený nárok proti žalovanému priznal. Zároveň zohľadnil akcesoritu ručenia vo vzťahu k hlavnému záväzku medzi žalobcom a spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., ako aj pasívnu solidaritu vyplývajúcu zo vzťahu k A. F., ktorých upomínací súd zaviazal na rovnaké plnenie platobným rozkazom sp. zn. 1Up/414/2023 zo dňa 5.4.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.5.2024.
21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1; 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol vo veci úspešný, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
23. V odvolaní žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie nie je správne, považuje ho za zmätočné, arbitrárne, neodôvodnené, nelogické a v konečnom dôsledku za nezákonné. Tvrdil, že súd prvej inštancie sa úplne nevysporiadal so zodpovedaním rozhodujúcich námietok žalovaného, resp. ani v skratke nezodpovedal otázky nastolené žalovaným, ktorých zodpovedanie je zásadné pre spravodlivé rozhodnutie veci.
24. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že ručiteľské vyhlásenie spĺňa formálne a obsahové náležitosti, pričom má byť z neho zrejmé, aký záväzok sa zabezpečuje. Žalovaný dôvodil, že súčasťou učiteľské vyhlásenia zo dňa 19.12.2018 nebola žiadna príloha, a to najmä Dohoda uznaní dlhu medzi veriteľom a dlžníkom, pričom ručiteľské vyhlásenie jasne a určito ustanovuje, že ak spoločnosť STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. neuhradí svoje záväzky rozsahu 42.885,40 eur ako zostávajúcu dlžnú čiastku uvedených faktúr, uspokojí žalovaný ako ručiteľ žalobcu ako veriteľa tak, že uhradí všetky záväzky vyplývajúce z faktúr, nie záväzky vyplývajúce z Dohody o uznaní dlhu. Žalovaný tvrdil, že ak chcel žalobca ako veriteľ zabezpečiť záväzok plynúci z Dohody o uznaní dlhu, mal zabezpečiť záväzok, ktorý vznikol týmto titulom, nie záväzok plynúci titulom vystavených faktúr. Žalovaný dodal, že nemal vedomosť ani o tom, kedy si veriteľ dlžník v Dohode o uznaní dlhu stanovili termín splatenia dlhu.
25. Ďalej žalovaný uviedol, že z pohľadu formálnych náležitosti ručiteľského vyhlásenie nie je možno toto považovať za spĺňajúce zákonné požiadavky, najmä s ohľadom na vyššie vytýkané nedostatky
ručiteľského vyhlásenia, teda určitosti zabezpečovaného záväzku a jeho špecifikácie, čo do rozsahu, čiže výšky pohľadávky, obsahu ako určitého a nespochybniteľného stanovenia konkrétnych práv povinností ručiteľa a právneho titulu, za ktorý možno v predmetnom prípade považovať jedine faktúry, nie uznanie dlhu. Nutnosť presnej identifikácie a rovnako tak nutnosť dodržania obsahovej stránky vyhlásenia je v zmysle zákona nevyhnutná aj z dôvodu kogentnej povahy ust. § 303 Obchodného zákonníka.
26. Rovnako za nesprávny považoval žalovaný aj záver súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu nie je premlčaný a že ručiteľské vyhlásenie a Dohoda uznaní dlhu sú platné právne úkony, a to dôvodu znenia ust. § 304 Obchodného zákonníka, keďže pod neplatným záväzkom je v zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka ako nespôsobilý predmet ručenia, a teda nevymáhateľný záväzok premlčaná pohľadávka, ktorými predmetné faktúry sú. Dodal, že preukázanie vedomosti ručiteľa premlčanom nároku zaťažuje žalobcu ako veriteľa.
27. Žalovaný ďalej tvrdil, že súd bez ďalšieho nemôže na základe svojich domnienok uzavrieť, že jedine s ohľadom na skutočnosť, že predmetné listiny boli podpísané v jeden deň je možné konštatovať, že žalovaný mal vedomosť o uznaní dlhu, ktorej nebol účastníkom. Súdu prvej inštancie tiež vytýkal, že neodpovedal na jeho námietku, že v prípade, ak malo dôjsť „len“ k splatnosti záväzku plynúceho z faktúr, návrh na platobný rozkaz mal žalobca podať titulom faktúr.
28. Žalovaný uzavrel, že právnym titulom na vydanie platobného rozkazu voči nemu (a pôvodne aj A. F. ako žalovanému v 3. rade) je neplatné učiteľské vyhlásenie zabezpečujúce záväzky vyplývajúce z jednotlivých faktúr. Na základe uvedeného nie sú záväzky pôvodných žalovaných voči žalobcovi totožné, a to z dôvodu, že istina pohľadávky nie je v rovnakej výške a svoj pôvod má v inom titule. Tvrdil, že k predmetnej námietke žalovaného súd prvej inštancie neposkytol odpoveď, v dôsledku čoho považuje napádané rozhodnutie za arbitrárne. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nedostatočne vysporiadal aj s jeho námietkami, že konanie a postup žalobcu hodnotí ako (ne)konanie s náležitou opatrnosťou, keďže bol dlhodobo nečinný a na rozpor s dobrými mravmi resp. zásadou poctivého obchodného s poukazom na finančné ukazovatele hlavného dlžníka.
29. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že odvolanie je v úvode „pre istotu“ odôvodnené takmer všetkými odvolacími dôvodmi, pričom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e) a g) CSP nie je možné ďalej v jeho texte (ich bližšie zdôvodnenie) ani len dohľadať. Samotný obsah odvolania je tvorený argumentami, ktoré už všetky odzneli pred prvoinštančným súdom, ktorý na nich dal náležitú odpoveď. Poukázal, že žalovaný opakovane uvádza, že ručiteľské vyhlásenie je neplatné pre nedostatok určitosti, keď odkazuje len na Dohodu o uznaní dlhu, o ktorej obsahu vraj žalovaný nevedel. Žalobca argumentoval, že napadnutom rozsudku je zrozumiteľne a správne uvedené, že jasne uvedený odkaz na Dohodu, ktorá je určiteľná, je dostatočný pre platnosť ručiteľského vyhlásenia a ručiteľského záväzku v ňom obsiahnutom. Žalovaný nemôže na jednej strane tvrdiť, že neručil za záväzok z Dohody, keď táto nebola prílohou ručiteľského vyhlásenia, ale ručil len za faktúry. Tie rovnako neboli prílohou ručiteľského vyhlásenia. Veľmi podstatné je podľa žalobcu tiež konštatovanie, ktoré je obsiahnuté aj v rozsudku, že Dohoda nezakladala žiadny nový, samostatný právny titul pre žalobcu na svoje pohľadávky voči dlžníkovi (STAVIVÁ TEBIŠOV s.r.o.), za ktoré zaručil žalovaný. Dohoda tento titul založený faktúrami (presnejšie povedané dohodami, ktoré boli vystavenými faktúrami zohľadnené) len po právnej stránke čiastočne zmenila, a to pridaním inštitútu uznania zo strany dlžníka a úpravou splatnosti pohľadávok. Dôvodil, že celá žalovaného argumentácia založená na tom, že sú tu dva rôzne tituly na pohľadávky žalobcu, a to titul daný faktúrami a titul daný Dohodou, nie je správna.
30. Ďalej žalobca poukázal že žalovaný považuje ručiteľské vyhlásenie za neplatný úkon, keďže podľa jeho názoru zabezpečuje premlčanú pohľadávku žalobcu, čo zakladá dôvod neplatnosti ručiteľského vyhlásenia podľa § 37 Občianskeho zákonníka (premlčaná pohľadávka je podľa žalovaného nespôsobilý predmet ručenia). Žalobca k uvedenému argumentoval, že (i) premlčaná pohľadávka nie je nespôsobilý predmet ručenia, ručiť možno za premlčanú pohľadávku a (ii) v rozsudku bolo vysvetlené, prečo pohľadávka žalobcu, ktorá je predmetom ručenia žalovaného, nebola v tomto prípade premlčaná. Okrem toho žalovaný argumentuje i tým, že nepoznal obsah Dohody, a teda ručiteľské vyhlásenie nemohlo byť platné. K tomu žalobca uviedol, že žalovaný svoju nevedomosť ohľadom Dohody v prvom rade lepšie dokazovať (nič okrem podania svojho vlastného tvrdenia pre úspech tohto argumentu neurobil).
Za okolností daných v tejto veci prvoinštančný súd podľa žalobcu ani nemohol prijať iný záver, než ten, že nevedomosť žalovaného ohľadom Dohody nie je ničím preukázaná, je v rozpore s inými dôkazmi svedčiacimi o opaku a zároveň je to tvrdenie, ktoré je značne nevierohodné.
31. V odvolacej replike a duplike zotrvali strany na svojich tvrdeniach.
32. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 33. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
34. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
35. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; či sa v procesnom postupe súdu prvej inštancie vyskytli pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; či dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; či zistený skutkový stav obstojí s ohľadom na prípustnosť ďalších prostriedkov procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené a či na zistený skutkový stav správne aplikoval súd prvej inštancie príslušné právne predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
36. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na relevantné argumenty vznesené v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Procedúra prejednania veci pred súdom prvej inštancie neznemožnila žalovanému realizáciu jeho procesných oprávnení v miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalovaného o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. V procesnom postupe súdu prvej inštancie sa nevyskytli ani žiadne iné pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery.
37. Vecne správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza :
38. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), g) CSP odvolací súd udáva, že odvolanie žalovaného je vo vzťahu k týmto odvolacím dôvodom obsahovo prázdne. Z odvolania nevyplýva, aké pochybenia vzhliadol žalovaný v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rovnako z odvolania nevyplýva namietaná nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami. Žalovaný v odvolaní neoznačil ani žiaden konkrétny návrh na vykonanie dôkazu, ktorý podľa neho mohol priniesť relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné s tým, že súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal a tým spôsobil sťaženie
dôkaznej pozície žalovaného a zároveň sa vzdiali želanej a možnej miere zistenia skutkového stavu. Úlohou odvolacieho súdu nie je dopĺňať chýbajúcu argumentáciu žalovaného k odvolacím dôvodom, pretože ak by k tomu pristúpil, išlo by o porušenie rovností zbraní a práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené nepovažoval odvolací súd odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), g) CSP za naplnené.
39. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že
- súčasťou učiteľského vyhlásenia zo dňa 19.12.2018 nebola žiadna príloha, a to najmä Dohoda uznaní dlhu medzi veriteľom a dlžníkom, pričom ručiteľské vyhlásenie jasne a určito ustanovuje, že ak spoločnosť STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. neuhradí svoje záväzky rozsahu 42.885,40 eur ako zostávajúcu dlžnú čiastku uvedených faktúr, uspokojí žalovaný ako ručiteľ žalobcu ako veriteľa tak, že uhradí všetky záväzky vyplývajúce z faktúr, nie záväzky vyplývajúce z Dohody o uznaní dlhu.
- z pohľadu formálnych náležitosti ručiteľského vyhlásenie nie je možno toto považovať za spĺňajúce zákonné požiadavky, najmä s ohľadom na vyššie vytýkané nedostatky ručiteľského vyhlásenia, teda určitosti zabezpečovaného záväzku a jeho špecifikácie čo do rozsahu, čiže výšky pohľadávky, obsahu ako určitého a nespochybniteľného stanovenia konkrétnych práv povinností ručiteľa a právneho titulu, za ktorý možno v predmetnom prípade považovať jedine faktúry, nie uznanie dlhu.
- nárok žalobcu je premlčaný a ručiteľské vyhlásenie a Dohoda uznaní dlhu sú neplatné právne úkony, a to dôvodu znenia ust. § 304 Obchodného zákonníka, keďže pod neplatným záväzkom je v zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka ako nespôsobilý predmet ručenia, a teda nevymáhateľný záväzok, premlčaná pohľadávka, ktorými dotknuté faktúry sú.
- súd bez ďalšieho nemôže na základe svojich domnienok uzavrieť, že jedine s ohľadom na skutočnosť, že predmetné listiny boli podpísané v jeden deň je možné konštatovať, že žalovaný mal vedomosť o uznaní dlhu, ktorého nebol účastníkom.
- súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal aj s jeho námietkami, že konanie a postup žalobcu hodnotí ako (ne)konanie s náležitou opatrnosťou, keďže bol dlhodobo nečinný a na rozpor s dobrými mravmi resp. zásadou poctivého obchodného s poukazom na finančné ukazovatele hlavného dlžníka.
40. Odvolací súd udáva, že odvolacia argumentácia žalovaného uvedená v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku je v zásade rovnaká, ako bola argumentácia žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktorú dal súd prvej inštancie žalovanému v odvolaním napadnutom rozsudku správne a vyčerpávajúce odpovede.
41. K tvrdeniu žalovaného, že súčasťou učiteľského vyhlásenia zo dňa 19.12.2018 nebola žiadna príloha, a to najmä Dohoda uznaní dlhu medzi veriteľom a dlžníkom odvolací súd udáva, že v ručiteľskom vyhlásení zo dňa 19.12.2018 (č. l. 11 spisu) je uvedený jasný odkaz na Dohodu o uznaní dlhu uzatvorenú medzi veriteľom a dlžníkom z toho istého dňa (19.12.2018), a to v časti jej textu, v ktorom ručiteľ vyhlasuje, že cit. „....uspokojí veriteľa tak, že uhradí všetky záväzky vyplývajúce z horeuvedených faktúr v prípade, že dlžník neuhradí svoj dlh resp. záväzok v stanovenom termíne na základe Dohody o uznaní dlhu medzi veriteľom a dlžníkom uzatvorenej dňa 19.12.2018. Dlhom resp. záväzkom sa rozumie istina ako aj všetko príslušenstvo pohľadávky, všetky zmluvné sankcie (zmluvné pokuty, zmluvné úroky z omeškania) a prípadné zákonné sankcie (zákonné úroky z omeškania, poplatky). Predbežná hodnota – istiny zabezpečeného záväzku z titulu Dohody o uznaní dlhu je 42.884,40 eur vrátane DPH bez príslušenstva.“
42. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že neručil za záväzok z Dohody, pretože táto nebola prílohou ručiteľského vyhlásenia, ale ručil len za faktúry, odvolací súd udáva, že táto argumentácia žalovaného je sama osebe nelogická, nakoľko rovnako ani dotknuté faktúry neboli prílohou ručiteľského vyhlásenia. Rovnako považuje odvolací súd za dôvodné prisvedčiť žalobcovi, že celá žalovaného argumentácia založená na tom, že sú tu dva rôzne tituly na pohľadávky žalobcu, a to titul daný faktúrami a titul daný Dohodou, nie je správna.
43. Za stavu, keď odkaz na ručiteľské vyhlásenie žalovaného vo svojom texte opakovane výslovne odkazovalo na Dohodu o uznaní dlhu, považuje rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd obranu žalovaného, že o predmetnej Dohode nemal v čase vykonania ručiteľského vyhlásenia vedomosť, za účelovú.
44. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací konštatuje, že súd prvej inštancie po preskúmaní ručiteľského vyhlásenia dospel k správnemu záveru, že toto spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, je jasné, určité, zrozumiteľné a nezameniteľným spôsobom vyjadrujúce vôľu žalovaného splniť záväzky spoločnosti STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. voči žalobcovi, ktoré boli špecifikované jednotlivými faktúrami, ak ich v termíne stanovenom na základe Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018, t. j. do 30.6.2019, nesplní spoločnosť STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o..
45. K námietke žalovaného, že nárok žalobcu je premlčaný a ručiteľské vyhlásenie a Dohoda uznaní dlhu sú neplatné právne úkony, a to dôvodu znenia ust. § 304 Obchodného zákonníka, keďže pod neplatným záväzkom je v zmysle ust. § 37 Občianskeho zákonníka ako nespôsobilý predmet ručenia, odvolací súd poukazuje, že ručiteľské vyhlásenie aj Dohoda o uznaní dlhu boli podpísané v jeden deň (19.12.2018) a pravosť podpisov na nich bola notársky osvedčená. Z obsahu textu ručiteľského vyhlásenia je však zrejmé, že Dohoda o uznaní dlhu bola medzi veriteľom a dlžníkom bola v čase, keď ručiteľské vyhlásenie podpisoval žalovaný, už uzavretá. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku (odseku 37.) dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu proti žalovanému premlčaný nie je, pretože účinkom uznania záväzku je v zmysle § 407 Obchodného zákonníka začiatok plynutia novej štvorročnej premlčacej doby, a to buď v dôsledku jej pretrhnutia alebo ako plynutie novej premlčacej doby, ak došlo k písomnému uznaniu v tom čase už premlčaného záväzku. Rovnako sa ako správny hodnotí odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že k vzniku nového záväzku na základe Dohody o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 nedošlo, došlo len k zmene splatnosti tohto záväzku a začatiu plynutia novej štvorročnej premlčacej doby, a to od 1.7.2019, kedy žalobca mohol svoje právo uplatniť na súde.
46. K obrane žalovaného o jeho možnosti odoprieť plnenie, nakoľko žalobca ako veriteľ príliš dlho a bez vážneho dôvodu otáľal s vymáhaním svojej pohľadávky a tým zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. odvolací súd jednak poukazuje na to, že nebolo preukázané, že uplatnený nárok by nemohla splniť aj STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o., ktorú navyše žalobca zažaloval ako žalovaného v 1. rade a okrem toho súd prvej inštancie správne ustálil, že inštitút ručenia je v Obchodnom zákonníku upravený komplexne, preto sa na obchodné záväzkové vzťahy nie je aplikovateľná právna úprava ručenia obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 546 až 550), a to ani podporne.
47. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkovým a právnym záverom, že Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 19.12.2018 uzatvorená medzi spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. a žalobcom, ako aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného zo dňa 19.12.2018 sú platnými právnymi úkonmi, kde v dôsledku uznania záväzku spoločnosťou STAVIVÁ TREBIŠOV s.r.o. na základe Dohody došlo k začiatku plynutia novej štvorročnej premlčacej doby začínajúcej od novej lehoty splatnosti uvedeného záväzku a vo vzťahu k tomuto záväzku (s novou lehotou splatnosti a novým plynutím premlčacej doby) uskutočnil žalovaný ručiteľské vyhlásenie voči žalobcovi.
48. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nepovažoval ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP za naplnené, preto potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (aj v správnom výroku o nároku na náhradu trov konania) ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).