Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17CoCsp-17-2021.pdf
PDF · 121.37 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/17/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobkyne O. F., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W. W., P. č. XXXX/XX, zastúpenej Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou so sídlom v Považskej Bystrici, Zakvášov č. 1519/55, proti žalovanému F. I. X., s.r.o., G.: XXXXXXXX, so sídlom v W., F. č. 25, zastúpenému právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47233516, so sídlom v Bratislave, Kubániho č. 16, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Andrea Cviková, advokátka a konateľka, substitučne zastúpený JUDr. Andrejom Struhárom, advokátom so sídlom v Bratislave, Kubániho č. 16, o zaplatenie 1.466,44 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 10Csp/9/2018-89 zo dňa 09.02.2021, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby zo dňa 23.01.2018 v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 23.08.2017 do 12.02.2018, rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 23.08.2017 do 12.02.2018 (časť prvého výroku) z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1.466,44 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 13.02.2018 do zaplatenia (časť prvého výroku) m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1.466,44 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 14.02.2018 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 13.02.2018 (00:00 hod.) do 13.02.2018 (24:00 hod.) z a m i e t a.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobkyne.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.466,44 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 23.08.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého „žalobkyňa čerpala od žalovaného úver podľa zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2014; podľa žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru (bod 5.) žiadala o poskytnutie sumy 1.230,- € splatnej v 36 mesačných splátkach v sume 69,83 € s predpokladanou ročnou percentuálnou mierou nákladov (ďalej aj „RPMN“) za úver vo výške 70,02 % a ročnou úrokovou sadzbou vo výške 70,02 %; bod 8 žiadosti obsahuje dohodu o poskytnutí služby, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi za túto službu odplatu 182,56 €; vzhľadom na to, že toto ustanovenie bolo súčasťou predtlačenej žiadosti o poskytnutie úveru, je zrejmé, že žiadosť o poskytnutie úveru nemohla byť veriteľovi predložená bez tohto dojednania; žiadosť o úver podpísala žalobkyňa dňa 01.04.2014 v Banskej Bystrici a žalovaný ju akceptoval podpisom dňa 08.04.2014 v Bratislave; listom z tohto istého dňa (08.04.2014) oznámil žalovaný žalobkyni údaje o schválenom úvere zhodujúce sa s údajmi v bode 5. žiadosti o úver s tým, že dátum splatnosti prvej splátky je 10.05.2014, dátum poslednej splátky 10.04.2017, RPMN je 69,46 % a odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8. ods. 8.1 písm. a) Dohody o poskytnutí služby (správne má byť žiadosti) je 182,56 €; žalovaný žalobkyni poskytol peňažné prostriedky v sume 1.047,44 € (čo vyplýva z výpisu z účtu žalobkyne) a žalobkyňa zaplatila žalovanému 2.513,88 € ako celkovú čiastku, ktorú mala podľa zmluvy zaplatiť; úhradu celého zmluvného záväzku potvrdil veriteľ (žalovaný) žalobkyni v oznámení zo dňa 22.08.2017; podľa výpisu z účtu prijala žalobkyňa od žalovaného dňa 09.04.2014 peňažné prostriedky v sume 1.047,44 €, t.j. v sume o 182,56 € nižšej, ako bola žiadaná a schválená výška úveru; veriteľ sumu úveru znížil hneď pri poskytnutí úveru o poplatok podľa bodu 8.1 žiadosti o úver“.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie zmluvné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovaným sú spotrebiteľskými vzťahmi podľa § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka, kde žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľ a žalovaný ako dodávateľ; na uvedené právne vzťahy sa súčasne vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov; súd prvej inštancie argumentoval, že „veriteľ (žalovaný) v oznámení o schválení úveru dlžníkovi (žalobkyni) uviedol, že RPMN úveru je 69,46 %; je zrejmé, že pri výpočte RPMN vychádzal z poskytnutej sumy úveru 1.230,- €, ktorú mala žalobkyňa s úrokmi zaplatiť v 36 mesačných splátkach á 69,83 € v celkovej sume 2.513,88 €; žalovaný do výpočtu RPMN nezahrnul odplatu za službu podľa bodu 8.1 žiadosti o úver, t.j. odplatu v zmysle „dohody o poskytnutí služby“ v sume 182,56 €; vzhľadom na to, že „dohoda o poskytnutí služby“ bola inkorporovaná priamo v predtlačenom texte žiadosti o úver, je zrejmé, že išlo o dojednanie závislé; text „dohody“ nebol v žiadosti o úver nijako odčlenený, práve naopak, nachádzal sa uprostred žiadosti, možnosť odmietnuť túto „dohodu“ nebola v texte osobitne vyjadrená (napr. zaškrtnutím súhlasu, resp. nesúhlasu s „dohodou“) ako správne konštatuje žalobkyňa vo vyjadrení k odporu; pod textom sa nachádzalo iba miesto na podpis, ktoré vyvolávalo dojem, že ide o podpis pod žiadosťou o poskytnutie úveru; „dohoda“ síce obsahovala text (bod 8.6), že uzavretie dohody nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, z okolností veci sa však súdu javí, že ide len o ustanovenie čisto formálne, včlenené do žiadosti skutočne v neprospech spotrebiteľa za účelom účtovania si ďalšieho skrytého poplatku za poskytnutie úveru; záväzku spotrebiteľa (dlžníka) totiž nekorešpondovalo žiadne skutočné protiplnenie, nakoľko poplatok) za „službu“ bol splatný už dojednaním možnosti požiadať o odklad splátok a veriteľ o poplatok automaticky sumu úveru znížil hneď pri poskytnutí úveru; preto súd poplatok za „službu“ hodnotí ako skrytý poplatok za poskytnutie úveru; ale pretože ho žalovaný ako poplatok do zmluvy neuviedol, nezahrnul ho ani do výpočtu RPMN za úver, v dôsledku čoho výška RPMN nezodpovedá skutočnosti; ak by žalovaný totiž do celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ (žalobkyňa) zaplatiť na základe úveru zahrnul aj tento poplatok v sume 182,56 €, výsledná RPMN úveru by bola evidentne vyššia; z toho je zrejmé, že RPMN ako náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., bola v zmluve uvedená nesprávne, a to jednoznačne v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky, v dôsledku čoho sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov; samotné uvedenie nesprávneho údaja o RPMN úveru v neprospech spotrebiteľa znamená, že úver ako celok je bezúročný a bez poplatkov; preto z dôvodu hospodárnosti neskúmal súd ďalšie namietané nedostatky zmluvy (rozhodnutie by to neovplyvnilo); ak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov je bezdôvodným obohatením plnenie, ktoré veriteľ prijal nad rámec toho, čo dlžníkovi poskytol; vo veci je preukázané, že žalobkyňa prijala od žalovaného sumu 1.047,44 € a zaplatila mu sumu 2.513,88 €; preto je žalovaný povinný žalobkyni zaplatiť sumu 1.466,44 € ako plnenie, ktoré od nej prijal bez právneho dôvodu; súd žalobe vyhovel i v časti úrokov z omeškania, ktorý žalobkyni priznal podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z. zo sumy 1.466,44 € od požadovaného dátumu 23.08.2017“; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“); o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania priznal plne úspešnej žalobkyni.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 24.02.2021 (č.l. 98-99 spisu); rozsudok napadol v celom rozsahu; vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); v prvom rade (1) nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že odplata podľa dohody o poskytnutí služby mala byť zahrnutá do hodnoty RPMN; argumentoval, že „súd prvej inštancie po právnej stránke nezdôvodnil svoje tvrdenie; podľa rozsudku použil pri rozhodovaní len ustanovenie § 9 ods. 2 písmeno j) zákona č. 129/2010 Z. z. a § 11 ods. 1 písmeno d) zákona č. 129/2010 Z. z.; v konaní ale nebolo aplikované žiadne zákonné ustanovenie, ktoré upravuje postup pri určení (výpočte) hodnoty RPMN a celkových nákladov; len na základe ustanovení, ktoré upravujú spôsob ich určenia je možné posúdiť, či RPMN je alebo nie je určená správne; súd prvej inštancie teda nepoužil žiadnu právnu normu, na základe ktorej by mohol určiť, že hodnota RPMN je stanovená nesprávnym spôsobom; ak takéto ustanovenie zákona nepoužil, potom sotva mohol dospieť k tomu, že RPMN nie je určená správne; nie je možné tvrdiť, že určitý výsledok je nesprávny, ak sa neskúma, či boli alebo neboli dodržané pravidlá pre určenie výsledku a tieto pravidlá (ktoré sú v zákone č. 129/2010 Z. z. upravené) zostali nepoužité; ustanovenie § 9 ods. 2 písmeno j) zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje spôsob výpočtu RPMN; napadnuté rozhodnutie je preto založené na nesprávnom a nepreskúmateľnom právnom posúdení“; (2) ďalej uviedol, že „súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie tým, že do výpočtu RPMN mala byť zahrnutá aj odplata podľa dohody o poskytovaní služieb; prvým predpokladom pre takýto postup by bolo jednoznačné ustálenie toho, že uzavretie dohody o poskytovaní služieb je podmienkou pre získanie úveru; len vtedy by bolo možné smerovať úvahu takýmto spôsobom; v konaní ale nič také preukázané nebolo a ani súd prvej inštancie v rozsudku neuvádza žiadne skutkové závery, na základe ktorých by toto bolo možné tvrdiť; spotrebiteľ dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žalobe to ani netvrdil; dohoda o poskytovaní služieb je oddelená od zvyšného textu zmluvy názvom, grafickým ohraničeným, samostatnou podpisovou doložkou; skutkový záver súdu, podľa ktorého podpisová doložka dohody o poskytnutí služby má vyvolávať dojem, že ide o podpis pod žiadosťou o poskytnutie úveru, odporuje na prvý pohľad podpisovej časti nachádzajúcej sa v závere tej istej strany; súd prvej inštancie sa odvoláva na „dojem“, ktorý má podpisová doložka v bode 8.6 vyvolávať, no už sa nevyporiadava potom s tým, aký „dojem“ v jeho ponímaní vyvoláva podpisová časť v závere na tej istej strane; nejaví sa totiž dôvodné, aby jedna žiadosť bola podpisovaná dvakrát (raz v bode 8.6 a raz na konci tej istej strany); v tomto smere je záver súdu nielen jednostranný, ale predčasný a vecne nepreskúmateľný; súd prvej inštancie ďalej uvádza, že ustanovenie bodu 8.6 o tom, že uzavretie dohody o poskytnutí služieb nie je podmienkou pre získanie úveru, je len formálnym ustanovením; tento záver súdu je sám osebe arbitrárny a formalistický, pretože rozsudok neobsahuje žiadne závery, čo vlastne „formálne ustanovenie“ znamená, či je alebo nie je právne záväzné a čo by sa skonštatovaním o „formálnosti“ vlastne malo spájať; bod 8.6 vylučuje správnosť záverov súdu prvej inštancie a preto sa zdá, že pri absencii reálnych dôvodov popierajúcich účinky uvedeného ustanovenia, má práve argument o formálnom ustanovení navodzovať jeho bezvýznamnosť; takýmto spôsobom je možné za „formálny“ považovať akýkoľvek text, podpis, ustanovenie, označenie zmluvnej strany; podľa bodu 8. ods. 8.6 dohody o poskytnutí služby: „veriteľ vyhlasuje, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere; dlžník vyhlasuje, že túto dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a svojím podpisom vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami“; prístup a hodnotenie súdu prvej inštancie je v rozpore s obsahom spotrebiteľskej legislatívy; tá je ipso facto založená na formálnosti právnych úkonov; ako príklad možno použiť práve zákon č. 129/2010 Z. z., ktorý vyžaduje aby štandardné európske informácie boli formálna
na samostatnej listine, príklad výpočtu RPMN v predzmluvnom štádiu na samostatnej listine, zmluva o úvere na samostatnej listine, podľa iných predpisov (napríklad zákon č. 250/2007 Z. z.) dohoda o zrážkach zo mzdy na samostatnej listine; už to je „formálna“ požiadavka, pričom táto „formálnosť“ neznamená protiprávnosť; prečo potom by bod 8.6 mal znamenať protiprávnosť, alebo by nemal byť relevantný či neúčinný, súd v rozsudku nevysvetľuje“; (3) ďalej argumentoval, že „v rozsudku súd sa spomína, že ustanovenie o dohode o poskytnutí služby sa nachádza v texte úverovej zmluvy, a je zrejmé išlo o dojednanie závislé; najskôr si mal súd prvej inštancie ustáliť skutkové okolnosti týkajúce sa tejto závislosti, potom ktoré zákonné ustanovenie s ním spája nejaký právny následok a aký je právny záver; dohoda o poskytnutí služby samozrejme nadväzuje na úverovú zmluvu; veď každá doplnková služba má takúto vlastnosť; pre konanie bolo podstatné, či dohoda o poskytnutí služby predstavovala podmienku pre získanie úveru; na základe vykonaného dokazovania je preukázané, že nepredstavovala; ak takúto podmienku doplnková služba nevytvára, potom náklady na doplnkovú službu nie sú súčasťou celkových nákladov a teda ani RPMN; ďalej, úverová zmluva nebola závislá od dohody o poskytnutí služby; vznikla by aj bez toho, aby dohoda o poskytnutí služby bola uzavretá; oprávnenosť tvrdení žalovaného v prípade uzatvorenia dohody o poskytnutí služby podporujeme napríklad aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43CoR/5/2016-14, ktorý ohľadne dohody o poskytnutí služby (bod 45 odôvodnenia) uvádza: „...odvolací súd po zhodnotení skutočnosti zistených zo zmluvy o revolvingovom úvere konštatuje, že v bode 8 Zmluvy o poskytnutí služby je dohodnutá odplata za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 168,17 €, pričom v bode 8.6 veriteľ vyhlásil, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, a dlžník vyhlásil, že túto dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, porozumel jej obsahu a vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami; keďže ide o odplatu za dohodnutú službu, nebol dôvod, aby táto bola tiež zahrnutá do ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) úveru“; (4) nakoniec uviedol, že „napáda nepreskúmateľnosť rozsudku aj v časti priznaného úroku z omeškania; z rozsudku nevyplýva, prečo sa úrok z omeškania priznáva od 23.08.2017 (žaloba bola žalovanému doručená až v roku 2018), t.j. kedy sa podľa súdu žalovaný dostal do omeškania“; na základe uvedeného navrhol zmenu napadnutého rozsudku v zmysle zamietnutia žaloby žalobkyne v plnom rozsahu.
2.2 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 01.04.2021 (č.l. 111-112 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a dostatočne odôvodnený; v tomto smere sa nestotožnila s názorom žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces; vyjadrila súhlas so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie; tvrdenie žalovaného o tom, že závery súdu prvej inštancie o nesprávnej hodnote RPMN nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní považovala za nedôvodné, nakoľko súd prvej inštancie v bode 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne zdôvodnil, z akého dôvodu je hodnota RPMN nesprávna; navyše zdôraznila, že v zmluve o úvere nie je hodnota RPMN uvedená vôbec, pretože je uvedená len v návrhu na uzavretie zmluvy (bod 5) a v akceptácii zmluvy (bod 6) nie je uvedený vôbec; ostatné tvrdenia žalovaného ohľadne dohody o poskytnutí služby neobsahujú žiadne nové skutkové okolnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal; nakoniec vo vzťahu k odvolacej námietke ohľadne prisúdených úrokov z omeškania s poukazom na ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka uviedla, že rovnaké účinky ako výzva na plnenie má aj doručenie žaloby žalovanému dňa „12.03.2018“ (zrejme správne dňa 12.02.2018 - poznámka odvolacieho súdu), preto najneskôr nasledujúceho dňa bol žalovaný povinný plniť a nakoľko tak neurobil dňa 13.03.2018 sa dostal do omeškania s plnením peňažného plnenia; na základe uvedeného navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku v časti prisúdenej istiny a v časti prisúdených úrokov z omeškania navrhla „priznanie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € odo dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia, pričom v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania (za dni od 23.08.2017 do dňa doručenia žaloby žalovanému) berie žalobu späť“.
2.3 Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného dňa 13.04.2021 (č.l. 118 spisu) na vyjadrenie v stanovenej lehote (č.l. 117 spisu); žalovaný sa viac vo veci žiadnym spôsobom nevyjadril.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie po pripustení späťvzatia žaloby v časti, čiastočnom zrušení napadnutého rozsudku a čiastočnom zastavení konania (bod 4.6 odôvodnenia) v zostávajúcej časti výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1.466,44 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 13.02.2018 do zaplatenia (časť prvého výroku) podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
4.2 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
4.3 Podľa § 370 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
4.4 Podľa § 370 ods. 2 C.s.p., súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
4.5 Podľa § 370 ods. 3 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
4.6 Žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania vzala žalobu čiastočne späť v časti úrokov z omeškania „za dni od 23.08.2017 do dňa doručenia žaloby žalovanému“ (č.l. 111-112 spisu), t.j. do dňa 12.02.2018 (č.l. 21 spisu); vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného dňa 13.04.2021 (č.l. 118 spisu); vzhľadom na to, že v prejednávanom spore vzala žalobkyňa svoju žalobu čiastočne v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 23.08.2017 do 12.02.2018 späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré do okamihu čiastočného späťvzatia žaloby nenadobudlo právoplatnosť a žalovaný nevyjadril nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, hoci na to mal vytvorenú procesnú možnosť, odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 23.08.2017 do 12.02.2018 pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 23.08.2017 do 12.02.2018 (časť prvého výroku) zrušil a konanie v tejto časti zastavil; odvolací súd mal preukázané, že k späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne došlo skôr, ako predmetný rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť, pretože k späťvzatiu žaloby došlo počas odvolacieho konania, ktoré začalo na základe včas podaného odvolania žalovaného, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie do okamihu čiastočného späťvzatia žaloby nenadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1 C.s.p.).
4.7 Pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní bol postačujúci skutkový stav veci, ako ho zistil súd prvej inštancie (bod 1.2 odôvodnenia), z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj odvolací súd (§ 383 C.s.p.); pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní tak nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 C.s.p.); odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti žaloby v časti istiny (1.466,44 €) vzhľadom na nesprávny údaj o RPMN v spornej zmluve o úvere zo dňa 08.04.2014 v neprospech žalobkyne, v dôsledku ktorého vzniklo žalobkyni právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného; v časti prisúdenej istiny tak z hľadiska obsahu ide o potvrdzujúci rozsudok (§ 387 ods. 1 C.s.p.), k zmene napadnutého rozsudku došlo v podstate len v časti prisúdenej istiny (§ 388 C.s.p.); z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.8 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné; podľa skutkových zistení súdu prvej inštancie mala istina úveru podľa spornej zmluvy o úvere predstavovať sumu 1.230,- €; súčasťou zmluvy o úvere bola pritom aj dohoda o poskytnutí služby, t.j. dojednanie možnosti odkladu splatnosti splátok za konkrétnu odplatu v sume 182,56 €; žalobkyni bola na základe spornej zmluvy o úvere v skutočnosti poskytnutá suma 1.047,44 € (čo vyplýva z výpisu z účtu žalobkyne), hoci úročenie sa vzťahovalo na sumu pôvodne dojednaného úveru (1.230,- €); žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 2.513,88 € (istina úveru bola znížená o sumu dojednanej odplaty na základe dohody o poskytnutí služby); údaj o RPMN ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z. z.) bol však vypočítaný zo sumy úveru 1.230,- €; podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zn. C-377/14 zo dňa 21.04.2016 (Radlinger a spol. proti FINWAY a.s.) do celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť; celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené; neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru (bez skutočného poskytnutia úveru v tejto sume) bude nutne viesť k nadhodnoteniu RPMN v neprospech spotrebiteľa (žalobkyne), ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru; vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že tento záver pritom plynie už zo skutočnosti, že RPMN nebola vyčíslená zo skutočne poskytnutej sumy úveru bez potreby osobitného poukazu na konkrétnu úpravu výpočtu RPMN v zákone č. 129/2010 Z. z. (odhliadnuc od uvedeného žalobkyňa v žalobe poukázala na ustanovenie § 19 zákona č. 129/2010 Z. z., žalovaný sa aj k tejto argumentácii žalobkyne v priebehu konania vyjadril, preto záver súdu prvej inštancie o nesprávnom RPMN v spornej zmluve nemohol byť pre žalovaného prekvapivý); vzhľadom na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd udáva, že z tohto hľadiska je nepodstatné, či uzavretie dohody o poskytnutí služby bolo alebo nebolo podmienkou uzavretia spornej zmluvy o úvere; z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pri výpočte nezohľadnil skutočne poskytnutú sumu žalobkyni, čím došlo k uvedeniu nesprávnej hodnoty RPMN v spornej zmluve o úvere v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa s dôsledkom v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z., t.j. že úver je bezúročný a bez poplatkov; splátky úveru zaplatené žalobkyňou žalovanému nad skutočne poskytnutú sumu predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako plnenie bez právneho dôvodu, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať (t.j. suma 1.466,44 € ako rozdiel medzi zaplatenou sumou 2.513,88 € a skutočne poskytnutým úverom v sume 1.047,44 €); samotná suma bezdôvodného obohatenia (t.j. výška uplatneného nároku) napokon nebola medzi stranami sporná (samotná výška prisúdenej istiny nebola odvolaním spochybnená); odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyni vznikol proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 1.466,44 €; k zmene napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie pristúpil odvolací súd len v časti príslušenstva istiny a z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu priznal žalobkyni aj uplatnené úroky z omeškania; žalovaný sa do omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) s plnením peňažného dlhu v sume 1.466,44 € dostal po doručení žaloby dňa 12.02.2018 (č.l. 21 spisu), ktorá predstavovala výzvu na plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka); nakoľko v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka je dlžník povinný plniť dlh „prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal“, deň 13.02.2018 (utorok) je potrebné považovať za splatnosť dlhu (t.j. deň, v rámci ktorého bol žalovaný povinný plniť) a keďže tak neurobil, dňom 14.03.2018 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu (1.466,44 €); nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu (14.03.2018) predstavovala 0 % ročne, vzniklo žalobkyni právo na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy 1.466,44 € od 14.03.2018 do zaplatenia (§ 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.); preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalobkyni popri istine aj uvedené príslušenstvo, pričom žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania za deň 13.02.2018 ako nedôvodnú zamietol.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov považuje odvolací súd za správne a zodpovedajúce vykonanému dokazovaniu, pričom rovnako považuje odvolací súd za správne aj právne posúdenie veci vo vzťahu k vzniku povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v rozsahu žalovanej sumy s príslušenstvom (body 4.7 a 4.8 odôvodnenia); odvolací súd nezistil ani tvrdené porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces (bod 4.8 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie po pripustení späťvzatia žaloby v časti, čiastočnom zrušení napadnutého rozsudku a čiastočnom zastavení konania (bod 4.6 odôvodnenia) v zostávajúcej časti výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1.466,44 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 13.02.2018 do zaplatenia (časť prvého výroku) zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.466,44 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 14.02.2018 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.466,44 € od 13.02.2018 (00:00 hod.) do 13.02.2018 (24:00 hod.) zamietol.
8. Odvolací súd v dôsledku zmeny napadnutého rozsudku rozhodol o trovách konania podľa § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie; pri rozhodovaní o trovách konania vzal odvolací súd do úvahy, že neúspech žalobkyne sa týka len nepatrnej časti uplatneného príslušenstva; na základe výsledku sporu bola žalobkyňa v spore v plnom rozsahu úspešná, preto jej podľa § 255 ods. 1 C.s.p. proti žalovanému vznikol nárok na plnú náhradu trov konania (trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj trov odvolacieho konania); pri rozhodovaní o trovách konania nevzal odvolací súd do úvahy nepatrný neúspech žalobkyne v časti príslušenstva, resp. jej zavinenie na zastavení konania podľa § 256 ods. 1 C.s.p. v pomerne nepatrnej časti uplatneného príslušenstva; preto odvolací súd priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %), ktorý zahŕňa trovy konania pred súdom prvej inštancie ako aj trovy odvolacieho konania; nebolo potrebné osobitne rozhodovať o zrušení výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, pretože tento výrok je odstránený novým rozhodnutím o trovách konania zo strany odvolacieho súdu podľa § 396 ods. 2 C.s.p.; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).