Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-60-2026.pdf
PDF · 116.25 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/60/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Štillovej a členiek senátu Mgr. Silvie Tisovej, JUDr. Petry Lackovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom C. XX, t.č. pobytom C. XXX, zastúpenej právnym zástupcom: JUDr. Denisou Veselou, advokátkou, so sídlom Mierová 1, Veľký Krtíš, proti mužovi, ktorého otcovstvo má byť určené: D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom E. F. XX, D., zastúpeného právnym zástupcom: Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, so sídlom Komenského 3, Veľký Krtíš, o určenie otcovstva k maloletým deťom B.: G., nar. XX.XX.XXXX, H., nar. XX.XX.XXXX, obe deti bytom u matky, zastúpené Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Veľký Krtíš ako opatrovníkom, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č.k. 27Pc/7/2025-332 zo dňa 11. decembra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch IV., V., v spojení s výrokom VII. o trovách prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj „súd prvej inštancie“) vo výroku I. konanie o určenie otcovstva zastavil, výrokom II. maloleté deti B., a to G., nar. XX.XX.XXXX a H., nar. XX.XX.XXXX, zveril do osobnej starostlivosti matky, výrokom III. určil, že obaja rodičia sú oprávnení maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok, výrokom IV. rozhodol, že otec detí je povinný počnúc od 01.11.2023 prispievať na výživu maloletého G. výživným vo výške 120 Eur mesačne a na výživu maloletej H. počnúc od 25.01.2024 výživným vo výške 120 Eur mesačne, splatným k rukám matky vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred, vo výroku V. povolil otcovi zameškané výživné u maloletého G. za čas od 01.11.2023 do 11.12.2025 vo výške 3000 Eur a na maloletú H. za čas od 25.01.2024 do 11.12.2025 vo výške 2667,09 Eur, spolu vo výške 5667,09 Eur splácať v mesačných splátkach po 200 Eur, splatných spolu s bežným výživným k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, vo výroku VI. určil, že styk otca s deťmi sa neupravuje a výrokom VII. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie poukázal na návrh navrhovateľky/matky doručený tamojšiemu súdu dňa 30.01.2025, ktorým sa domáhala určenia otcovstva k maloletým deťom, úpravy práv a povinností k maloletým deťom vrátane vyživovacej povinnosti domnelého otca k maloletým deťom vo výške 150 Eur mesačne na každé dieťa, ako aj náhrady trov konania, na jeho odôvodnenie, vyjadrenie domnelého otca doručené dňa 19.02.2025, rozsah vykonaného dokazovania a za aplikácie ust. § 109 CMP, § 110 CMP, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, § 77 ods. 1 veta tretia Zákona o rodine, § 53 CMP rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti svojho rozsudku.
3. Na pojednávaní dňa 21.10.2025 domnelý otec uznal otcovstvo k obom maloletým deťom , teda počas konania o určenie otcovstva došlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov. Preto súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku podľa § 109 CMP konanie o určení otcovstva zastavil. Predmetom konania zostala úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Z vykonaného dokazovania mal nesporne preukázané, že rodičia detí žili po dobu 6 rokov v pomere ako druh a družka, v 10/2023 matka spolu s deťmi opustila spoločnú domácnosť, ktorú viedli rodičia detí v D. u rodičov otca. Zo vzťahu pochádzajú štyri maloleté deti. Pod sp.zn. 27P/75/2024 sa viedlo konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a určení výživného k maloletým deťom B., I. J. A., kde bola schválená rodičovská dohoda, deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky s oprávnením rodičov zastupovať a spravovať ich majetok, otec detí sa zaviazal prispievať na výživu maloletej I. výživným vo výške 150 Eur mesačne a na výživu maloletej A. výživným vo výške 150 Eur mesačne s tým, že rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2024. Pod sp.zn. 27P/162/2024 sa viedlo konanie o zníženie výživného na predmetné maloleté deti B., I. a A., tento návrh bol zamietnutý. V rámci konania Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 07.08.2024 sp.zn. 13CoP/148/2024 konanie o odvolaní otca zastavil z dôvodu, že otec zobral odvolanie späť.
4. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na to, že matka má na maloletého G. výdavky v súvislosti s návštevou materskej školy, výdavky na zakupovanie ošatenia, obuvi, pokiaľ ide o maloletú H., na ňu má najvyššie výdavky na zakupovanie plienok, vlhčených utierok mesačne cca 70 Eur, výdavky na stravu, oblečenie jej zakupuje málo, zdravotný stav oboch maloletých detí je dobrý. Matka poberá rodičovský príspevok vo výške 351,80 Eur a prídavky na štyri deti v celkovej výške 240,00 Eur, býva v trojizbovom prenajatom byte, kde platí mesačne vrátane všetkých služieb 400,00 Eur. Vodu si hradí každé tri mesiace, na mesiac je to približne 40,00 Eur, vypomáhajú jej rodičia a jej stará matka. Čo sa týka otca maloletých detí, je nezamestnaný, je v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 07.09.2024, poberal dávku v hmotnej núdzi od 01.03.2025 vo výške 87,00 Eur do obdobia, kým pracoval na aktivačných prácach. Dňa 22.10.2025 uzavrel Dohodu o pracovnej činnosti so zamestnávateľom K. L. na dobu určitú do 30.06.2026 s rozsahom dohodnutej práce 40 hodín mesačne s odmenou 4,69 Eur na hodinu. Matka otca detí poberá invalidný dôchodok a aj nemocenské dávky, otec otca poberá invalidný dôchodok. Pokiaľ otec uvádzal, že má prísľub zamestnania v Holandsku od spoločnosti G. M. L. A. A.. B. B., súd prvej inštancie z emailovej správy od tejto spoločnosti zistil, že otec sa uchádzal o zamestnanie prostredníctvom tejto pracovnej agentúry, bola mu ponúknutá práca s možnosťou nástupu 03.11.2025, avšak nepodpísal pracovnú zmluvu, čo malo za následok zrušenie dohodnutého nástupu do zamestnania. V ďalšom opísal správanie otca v súvislosti s jeho trestnými konaniami. Poukázal na to, že minimálna mzda v roku 2025 predstavovala sumu 816,00 Eur, priemerná mzda v roku 2025 bola 1.645,00 Eur. Matka výdavky na maloleté deti riadne špecifikovala aj v spojení s jej výdavkami na bývanie s tým, že vyživovaciu povinnosť k maloletej H. si plní aj výkonom osobnej starostlivosti, kde sa celodenne stará o ňu a je na rodičovskej dovolenke. Súd prvej inštancie uviedol, že otcovi muselo byť zrejmé, že za žiadnou prácou nemohol vycestovať, čo sa týka práce v Holandsku, pretože mu bol uložený trest odňatia slobody, tento mu bol podmienečne odložený a bol mu uložený probačný dohľad, pri ktorom bola skúšobná doba v trvaní 18 mesiacov v zákaze požívania alkoholických nápojov a trest zákazu činnosti viesť akýkoľvek druh motorového vozidla v trvaní 2 rokov. Aj počas trvania tejto skúšobnej doby otec obmedzenie nedodržuje. Otec maloletých detí predložil súdu výpisy z účtov, z ktorých vyplynuli platby v rôznych kaviarňach, pizzeriách, za tabakové výrobky. Otec nepreukázal, že by bol zdravotne obmedzený pri hľadaní si zamestnania, uviedol, že si ťažšie vie nájsť prácu, pretože trpí astmatickými záchvatmi, avšak túto skutočnosť nepreukázal.
5. Súd prvej inštancie mal za to, že otec nevyvíja dostatočnú aktivitu k tomu, aby si našiel trvalejšie zamestnanie, a preto uplatnil pri rozhodovaní princíp potencionality príjmov, to znamená, že sa neprihliadal len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahoval v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádzal aj z jeho potencionálnych príjmov, t.j. z príjmov, ktoré by povinný mohol dosahovať vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania, dopytu na trhu práce. Vychádzal z toho, že priemerná mzda v Slovenskej republike bola za rok 2025 vo výške 1 645,00 Eur, otcovi nič nebráni v tom, aby vycestoval za prácou aj mimo svojho bydliska, prípadne aj do zahraničia, kde by mohol dosahovať mzdu, z ktorej by bol schopný platiť súdom určené výživné. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pokiaľ má otec finančné prostriedky na zakupovanie alkoholu a návykových látok, na to, aby vysedával po kaviarňach, zakupoval si tabakové výrobky, tak by mal mať finančné prostriedky na platenie výživného pre maloleté deti. Otec sa vyhýba práci, výživné na staršie deti za neho platia jeho rodičia, je
vo veku XX rokov, avšak trvalejšiu prácu nemal. Vzhľadom na uplatnenie princípu potencionality príjmov otca zohľadňujúc ďalšie 2 vyživovacie povinnosti, mal súd prvej inštancie za to, že je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť výživné na každé maloleté dieťa vo výške 120,00 Eur mesačne. V súlade § 77 ods. 1 veta tretia Zákona o rodine súd prvej inštancie výživné určil od narodenia maloletej H. a u maloletého G. od 01.11.2023, bolo preukázané, že otec od narodenia maloletej H. neprispel na ňu žiadnou sumou a taktiež odvtedy, ako matka opustila s maloletým G. domácnosť v októbri 2023, ani na G. neprispel žiadnym výživným. Mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa preto, aby bola vyživovacia povinnosť určená u maloletého G. od 01.11.2023 a u maloletej H. od jej narodenia, čiže od 25.01.2024. V ďalšom určil u maloletého G. zameškané výživné 3000 Eur a na maloletú H. vo výške 2667,09 Eur, spolu vo výške 5667,09 Eur na obidve maloleté deti s tým, že povolil s prihliadnutím na jeho výšku splácať ho otcovi v mesačných splátkach po 200 Eur, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť pod stratou výhody splátok. Rodičia nežiadali styk otca s deťmi upraviť, preto súd prvej inštancie styk otca s maloletými deťmi neupravoval. Pri rozhodovaní o trovách konania súd postupoval podľa § 53 CMP a rozhodol tak, že v prejednávanej veci došlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov v priebehu konania, matka nepreukázala, že by otca oslovila v tom smere, aby uznal otcovstvo k maloletým deťom, pričom podaniu návrhu na určenie otcovstva nepredchádzal postup podľa ust. § 104 CMP. Účastníci žili v spoločnej domácnosti do októbra 2023 (kedy bol maloletý G. vo veku X rokov), čiže už v tomto období nič nebránilo v tom, aby otcovstvo k maloletému bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Otec vo svojom vyjadrení k návrhu uvádzal, že on bol ochotný uznať otcovstvo, ale matka toto nechcela. Z týchto dôvodov preto potom súd prvej inštancie otca nezaviazal nahradiť navrhovateľke/matke trovy konania a rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
6. Otec proti rozsudku súdu prvej inštancie do výrokov IV. a V. podal odvolanie podaním doručeným súdu dňa 11.01.2026 (č.l. 349 súdneho spisu), v ktorom uviedol, že súd nesprávne rozhodol a vykonané dôkazy nesprávne hodnotil. Na pojednávaní otec poprel skutočnosť, že by sa matka odsťahovala zo spoločnej domácnosti v 10/2023 z dôvodu, že mal problém s alkoholom. Pripustil, že si raz za čas zvykol vypiť s priateľmi, ale bolo to len príležitostne. S napadnutým rozsudkom nesúhlasil, považoval ho za nesprávny, neprimeraný a vydaný na základe neúplne zisteného skutkového stavu. Súd prvej inštancie sa dostatočne nezaberal jeho reálnymi možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi a bez náležitého overenia prevzal tvrdenia matky maloletých detí. Jeho reálny príjem predstavuje približne 300 Eur mesačne, pracuje na dohodu, má negatívny záznam v registri a jeho možnosti zamestnať sa sú výrazne obmedzené, hoci sa aktívne snaží svoju situáciu zlepšiť. Napriek tomu mu bola uložená povinnosť platiť výživné v celkovej výške približne 750 Eur mesačne vrátane splátok, čo je objektívne nemožné a v praxi nevykonateľné. Otec nemá žiadne úspory, vedie skromný život. Odmieta nepravdivé tvrdenia matky, že by finančné prostriedky vynakladal na alkohol alebo iné návykové látky. Navrhol platiť výživné vo výške 50 Eur mesačne na jedno dieťa, a to od právoplatnosti rozhodnutia, nie spätne. Odvolateľ má len základné vzdelanie, čo výrazne obmedzuje jeho uplatnenie na trhu práce. Jeho príjem ktorý dosahuje (300 Eur), nepostačuje ani na krytie jeho základných životných potrieb, je v značnej miere finančne podporovaný svojimi rodičmi, ktorí mu zabezpečujú bývanie a podstatnú časť životných nákladov. Súd prvej inštancie sa s týmito skutočnosťami nevysporiadal, resp. vôbec, alebo len formálne a výšku výživného určil bez reálneho vzťahu k možnostiam a schopnostiam odvolateľa, čím porušil zásadu spravodlivosti a primeranosti rozhodnutia. Otec namietol aj spätné určenie vyživovacej povinnosti, nakoľko právne prevzal otcovstvo až v októbri 2025. Do tohto obdobia nebol právne uznaný ako otec a nemal možnosť vykonávať rodičovské práva ani povinnosti. Jeho dlhodobým záujmom bolo priznať otcovstvo skôr, avšak matka maloletých s tým vedome nesúhlasila, čím sama zapríčinila časový posun právneho uznania otcovstva. Otec má za to, že nie je spravodlivé, aby mu bola ukladaná vyživovacia povinnosť spätne za obdobie, v ktorom neexistoval právny vzťah rodič – dieťa, v ktorom nemal možnosť sa na živote detí podieľať. Navrhol, aby mu bola vyživovacia povinnosť určená najskôr od 12/2025, teda od obdobia po právnom uznaní otcovstva. V súčasnosti je jeho kontakt s maloletými deťmi výrazne obmedzovaný zo strany matky, pričom návštevy aj telefonický kontakt sú umožňované len podľa jej rozhodnutia. Zároveň otec maloletých detí vyhlásil, že má trvalý záujem riadne si plniť vyživovaciu povinnosť, aktívne sa podieľať na výchove a živote svojich maloletých detí, ale v rozsahu zodpovedajúcom jeho reálnym možnostiam a schopnostiam, v prípade, ak sa mu podarí nájsť zamestnanie, z ktorého bude mať príjem vyšší ako v súčasnej dobe, má záujem platiť zvýšené výživné.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a výživné primerane znížil, t.j. vo výške 30 % životného minima na každé z maloletých detí a rovnako, aby ho súd zaviazal platiť od právoplatnosti rozsudku, príp. napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca v podaní doručenom súdu dňa 12.02.2026 (č.l. 357 súdneho spisu) uviedla, že predmetné odvolanie predstavuje iba nesúhlas otca s výsledkom konania, nie kvalifikované právne alebo skutkové námietky. Súd prvej inštancie sa spoľahlivo vysporiadal s jeho osobnými, majetkovými a príjmovými pomermi, jeho pracovnou situáciou, rozsahom osobnej starostlivosti navrhovateľky – matky maloletých detí, s odôvodnenými potrebami maloletých detí, aj s otázkou určeného výživného a potencialitou príjmu otca. Súd prvej inštancie nezistil žiadne protiprávne konanie navrhovateľky, ktoré by spočívalo v bezdôvodnom bránení styku otca s maloletými deťmi, naopak, súd prihliadal na ich vek, potrebu stabilného prostredia, či riadnu starostlivosť. V ďalšom poukázala na to, že maloleté deti majú byť u otca začiatkom decembra, pričom od tohto obdobia opakovane odmietol osobný kontakt, a to aj v prípadoch, keď o stretnutie prejavili záujem samotné deti. V dôsledku dlhodobej absencie pravidelného kontaktu zo strany odvolateľa si maloletá H. k nemu nevytvorila vzťah, čo sa prejavuje tým, že odmieta byť s ním sama, kde tento jej postoj je zapríčinený správaním odvolateľa, nie konaním navrhovateľky. Táto sa totiž opakovane snažila o postupné nadviazanie kontaktu, pri stretnutiach s odvolateľom umožnila, aby s maloletou dcérou strávil aspoň krátky čas, pričom tieto z jeho strany eskalovali do konfliktov, kedy v poslednom prípade bola navrhovateľka nútená privolať príslušníkov policajného zboru z dôvodu, že odvolateľ sa jej nebezpečne vyhrážal. Navrhovateľka dočasne kvôli týmto skutočnostiam odmieta osobné stretnutia, a to výlučne z dôvodov ochrany maloletých detí a zabezpečovania ich psychickej pohody a bezpečia. Takýto postup nemožno považovať za bezdôvodné bránenie styku, ale za zodpovedný výkon rodičovských práv v najlepšom záujme maloletých detí. Ako to navrhovateľka uvádzala počas celého konania, nič nebránilo otcovi maloletých detí, aby si dokončil stredoškolské vzdelanie a mohol si nájsť eventuálne aj lepšiu pracovnú pozíciu. Namiesto toho otec požíva vo zvýšenej miere alkoholické nápoje, užíva omamné a psychotropné látky, bol právoplatne odsúdený za viac trestných činov a nie je vylúčené, že nastúpi do výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko spáchal trestný čin v rámci podmienečného odsúdenia. Otec nevedie skromný spôsob života, ale záhaľčivý spôsob života, kde aj napriek tomu, že nie je zdravotne indisponovaný, nebol nikdy riadne zamestnaný. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.
8. Do momentu konania a rozhodovania odvolacím súdom ďalšie podania nenasledovali.
9. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 3 ods. 5 písm. a) CMP), na základe odvolania podaného v zákonnej odvolacej lehote osobou oprávnenou, a to otcom maloletých detí, postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, posúdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za aplikácie ust. § 65, § 66, § 67 CMP a tento v napadnutých výrokoch IV., V. a v závislom výroku VII. o trovách prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
10. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojení s § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/ týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predložením súdneho spisu, odvolací súd v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
11. Po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je súd prvej inštancie koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné,
rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v § 220 ods. 2 CSP. Nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov, by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Len na zdôraznenie vecnej správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za podstatné sa potom vyjadriť osobitne k odvolacím dôvodom otca, v ostatnom poukazuje na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.
12. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine); vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich primárnou povinnosťou a z tohto dôvodu má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov; výživou dieťaťa sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný telesný a duševný vývoj, teda nielen zabezpečovanie odôvodnených hmotných potrieb dieťaťa (napr. jedlo, oblečenie, obuv), ale aj potrieb, ktoré sú dôležité pre jeho výchovu a všestranný vývoj (napr. vzdelávanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby a podobne). Pri určení konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada teda na odôvodnené potreby oprávneného (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov (§ 62 ods. 2 prvá veta Zákona o rodine). Schopnosti a možnosti rodičov súd zohľadňuje podľa všetkých relevantných hľadísk, najmä z hľadiska ich veku, zdravotného stavu, dosiahnutej kvalifikácie, možností ich uplatnenia a podobne.
13. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné k výrokovej časti IV., V. rozsudku súdu prvej inštancie k všeobecnému odvolaciemu dôvodu otca maloletých detí uviesť, že určenie výšky výživného na maloleté dieťa je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o výživnom na maloleté dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výživného súdy postupujú vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade. Súd prvej inštancie a v odvolacom konaní aj odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnili vyživovaciu povinnosť matky voči maloletým deťom, ktorú si plní v prvom rade osobnou starostlivosťou o maloleté deti, pričom neopomenuli ani význam možného príjmu v majetkových pomeroch otca maloletých detí. Podľa odvolacieho súdu, v danej veci náležite bolo aplikované ustanovenie § 62 Zákona o rodine (ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine), ak boli vzaté do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli najavo a na základe individuálnych skutkových zistení bola stanovená výška výživného na maloleté deti v určenej sume primeraná.
14. Odvolací súd po posúdení veci na základe odvolania vo väzbe k odvolacím dôvodom otca uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. Čo sa týka výdavkov, ktoré ustálil súd prvej inštancie vo vzťahu k maloletým deťom, tieto otec maloletých detí v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ani v rámci odvolacieho konania nerozporoval. Nesúhlasil s výživným s poukazom na jeho schopnosti a možnosti s tým, že jeho reálny príjem predstavuje približne 300 Eur, pracuje na dohodu, má negatívny záznam v registri a jeho možnosti zamestnať sa sú výrazne obmedzené, hoci sa snaží svoju situáciu zlepšiť. Mal teda za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nedostatočne zohľadnil osobné, vzdelanostné a pracovné pomery otca – odvolateľa. K tejto skutočnosti odvolací súd uvádza, že nezistil relevantnosť týchto odvolacích dôvodov, odôvodnenie súdu prvej inštancie viažuce sa k výrokom IV. a V. napadnutého rozsudku bolo presvedčivé, zrozumiteľné, s rešpektovaním náležitostí vyžadovaných ust. § 220 ods. 2 CSP, bolo riadne zdôvodnené, z akých vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k skutkovému záveru o výške vyživovacej povinnosti otca, ktoré následne aj právne posúdil spôsobom, pre ktoré neboli naplnené dôvody na iné rozhodnutie odvolacím súdom, než na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV. a V. o vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom a zameškanom výživnom. Súd prvej inštancie, čo sa týka schopností, možností, majetkových pomerov otca, tieto riadne zdôvodnil v odseku 29., 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde poukázal na to, že otec maloletých detí sa vyhýba práci, výživné na staršie deti za neho platia jeho rodičia, vo veku 31 rokov trvalejšiu prácu ešte nemal. Súd prvej inštancie pri určení výšky výživného otca na maloleté deti na základe vykonaného dokazovania správne uplatnil princíp potencionality príjmu otca, ktorý má prednosť pred princípom
fakticity, pričom odvolací súd sa s jeho postupom stotožnil. V konaní mal súd prvej inštancie riadne preukázané, že bol to otec maloletých detí, ktorý zrušil prácu v Holandsku, kde mal zarábať 1.100 Eur mesačne, a to z dôvodu, že sa dopustil trestného činu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody, tento mu bol podmienečne odložený, t.j. svojím vlastným zavineným konaním sa vzdal tohto zamestnania a zároveň súd prvej inštancie správne vychádzal aj z priemernej mzdy v Slovenskej republike v hrubom 1645 Eur , t.j. v čistom cca 1200 Eur. Otcovi nič nebráni, aby vycestoval za prácou, prípadne aj mimo bydliska, aby mohol dosahovať mzdu, z ktorej by bol schopný platiť súdom určené výživné. Pre toto vykonané dokazovanie si súd prvej inštancie vyžiadal zoznam voľných pracovných miest z ÚPSVaR, odbor služieb zamestnanosti, aj s poukazom na voľné pracovné miesta vo vzťahu k otcovi maloletých detí. Otec maloletých detí mal vek 31 rokov s tým, že nepreukázal, že by mal nejaké zdravotné problémy, alebo by bol v tomto smere nespôsobilý nájsť si adekvátnu prácu, aj z výpisov z účtu tak, ako konštatoval súd prvej inštancie vyplynulo, že jeho výdavky spočívajú vo výdavkoch na tabakové výrobky, alkohol, posedenia v reštauráciách, a tu správne súd prvej inštancie poukázal na to, že výdavky, čo sa týka výživného, majú prednosť pred takýmito výdavkami.
15. Rovnako odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie mal za to, že bolo správne určené výživné v súlade s ust. § 77 ods. 1 veta tretia Zákona o rodine, a to pri maloletej H. súd zaviazal otca platiť určené výživné počnúc narodením maloletej H. a pokiaľ išlo o maloletého G., od 01.11.2023, mal dostatočne preukázané a riadne zdôvodnené, že matka odišla z domácnosti otca, a od tej doby otec žiadnym spôsobom neprispieval na maloletého G. a ani na neskôr narodenú maloletú H.. Ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, preto aj v tejto časti odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Rovnako aj zameškané výživné bolo správne vyčíslené súdom prvej inštancie, čo sa týka jeho výšky, keďže v konaní nebolo preukázané, že by otec nejakou čiastkou prispieval na výživu maloletých detí. Vzhľadom na čiastku zameškaného výživného – spolu vo výške 5.667,09 Eur, bolo adekvátne povoliť otcovi splácať toto zameškané výživné spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 200 Eur pod stratou výhody splátok.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch IV., V. v spojení so závislým výrokom o trovách prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správne cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.
17. O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP aplikujúc § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.