Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/9/2020

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX V., právne zastúpená AK - JUDr. Stanislav Kaščák s.r.o., Ul. 1.mája 1246, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovaným: 1) F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX F., 2) T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.. Q. XX/XXX, XXX XX V. nad K., právne zastúpení advokátom Mgr. Miroslavom Pilátom, AK Komenského 33, 094 31 Hanušovce nad Topľou, o zaplatenie 706,34,- eura s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.zn. -102 zo dňa 15.02.2019 takto

rozhodol:

Zrušuje sa rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „ I. Žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 332,17,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 706,34,- eur od 12.10.2017 do 20.11.2017 a s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 332,17,- eur od 21.11.2017 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 374,17,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 374,17,- eur od 21.11.2017 do zaplatenia zastavuje. III. Stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva.“

Svoje rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil najmä tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala proti žalovaným 1), 2) zaplatenia sumy 706,34,- eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od doručenia platobného rozkazu žalovaným 1), 2) do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Vo svojej písomnej žalobe uviedla, že žalovaní 1), 2) boli manželia a ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu vo Vranove nad Topľou, sp. zn. . Žalovaná v 2. rade odišla od žalovaného 1), ktorý je jej synom v novembri 2014. Vtedy obaja žalovaní 1), 2) prestali platiť svoje dlhy, ktoré im vznikali. Preto ju syn F. G. (žalovaný 1)) požiadal o pôžičky s tým, že oni pôžičky vrátia. Požičané peniaze mali vrátiť do 31.12.2016. K svojej žalobe predložila prehľad o platbách pôžičiek, takisto potvrdenie o platbách s tým, že takto postupne požičala žalovaným 1), 2) sumu 706,34,- eura. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žaloba žalobkyne bola podaná proti žalovaným 1), 2) na sumu 706,34,- eura. Následne žalovaný v 1. rade v priebehu konania zaplatil žalobkyni dňa 20.11.2017 sumu 374,17,- eura. Žalobkyňa podaním zo dňa 05.03.2018 (č.l. 39, 40) oznámila súdu, že v tej časti berie žalobu späť. So späťvzatím žaloby v tejto časti žalovaná v 2. rade súhlasila. Súd preto konanie ohľadom zaplatenia sumy 374,17,- eura zastavil. Konanie súd ohľadom sumy 374,17,- eura súd zastavil podľa , ods. 2 .

Ďalej z predložených dokladov a vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobkyňa zaplatila 10.12.2014 sumu 237,24,- eura pre spoločnosť VSE, a.s., dňa 10.12.2014 sumu 251,- eur pre spoločnosť RWE, dňa 10.12.2014 pre poisťovňu AXA a dňa 11.12.2014 sumu 117,26,- eura pre poisťovňu KOOPERATIVA, dňa 11.12.2014 sumu 65,- eur pre spoločnosť CETELEM a dňa 15.12.2014 sumu 16,10,- eura pre Obec Majerovce, teda celkovo sa jedná o sumu 706,34,- eura. Žalovaní 1) 2) boli v čase vykonania platieb manželmi, nakoľko ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. dňa 23.06.2016 a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.07.2016. Z výpovedí žalovaných 1), 2) vyplýva, že všetky platby vykonané žalobkyňou sa týkali spoločných manželských dlhov. Pokiaľ žalovaná v 2. rade namietala v priebehu konania premlčanie nároku žalobkyne poukazujúc na dvojročnú premlčaciu lehotu podľa , tak je potrebné uviesť, že z výpovedí účastníkov vyplýva, že pri vykonaní platieb a pri dohode o tom, ako budú peniaze vrátené, vznikla medzi žalovanými a žalobkyňou dohoda s tým, že splatnosť platieb mala nastať pre žalobkyňu dňa 31.12.2016. Žalovaná v 2. rade síce takúto dohodu nepotvrdila, súd však vychádzal z ustanovenia a teda z pravidla, že bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaná v 2. rade nepreukázala, aby žalovaný v 1. rade sa so žalobkyňou nedohodol na takej splatnosti nároku žalobkyne, ako uvádza žalobkyňa. Žalovaná v 2. rade vo svojej výpovedi popísala žalobkyňu ako osobu, ktorá prikladá peniazom dôležitosť a teda vychádzajúc z tejto charakteristiky žalobkyne súd považoval tvrdenia žalobkyne o tom, že žalobkyňa sama žiadala žalovanú 2) o vrátenie peňazí za hodnoverné. Žalovaná 2) namietala v priebehu konania aj to, že žalovaný 1) mal mať v čase jej odchodu zo spoločnej domácnosti dostatok finančných prostriedkov na platenie predmetných splátok dlhu a teda namietala, že nebol žiaden dôvod na to, aby žalobkyňa mala tieto splátky uhrádzať namiesto žalovaných. Súd pri zhodnotení tejto námietky žalovanej 2) vychádzal z tvrdení žalobkyne a žalovaného 1) o tom, že žalovaný 1) v rozhodnom čase, t.j. od 10.12.2014 do 15.12.2014 nemal dostatok finančných prostriedkov na platenie predmetných splátok dlhu a vychádzajúc z predloženého výpisu z bankového účtu vo Všeobecnej úverovej banke, a.s. zo dňa 30.11.2014. Ako vyplýva z výpisu z vyššie uvedeného účtu vo VÚB, a.s. pobočka Vranov nad Topľou, tento bankový účet bol ku dňu 31.01.2014 so zostatkom -1.827,50,- eura a ku dňu 30.11.2014 bol vo výške -1.927,70,- eura. Podľa zhodného tvrdenia účastníkov tento účet bolo oboma žalovanými 1), 2) používaný ako spoločný manželský účet v čase ich spoločného hospodárenia v spoločnej domácnosti, z ktorého sa uhrádzali okrem iných aj predmetné splátky dlhov, ktoré uhradila žalobkyňa. Preto okresný súd mal za preukázané, že žalobkyňa plnila namiesto žalovaných to, čo mali podľa práva plniť oni sami. Medzi účastníkmi, t.j. medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovanými 1), 2) ako dlžníkmi vznikla aj dohoda o splatnosti povinnosti vrátiť vykonané plnenie do 31.12.2016. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaných 1), 2) k plneniu pre žalobkyňu spoločne a nerozdielne aj napriek tomu, že žalovaný 1) dňa 20.11.2017 zaplatil žalobkyni sumu 374,17,- eura. Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení ako aj z právneho posúdenia podľa , podľa ktorého obaja manželia, teda bezpodieloví spoluvlastníci, zodpovedajú za záväzky patriace do rozsahu ich nevyporiadaného zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva spoločne a nerozdielne, teda ako solidárni dlžníci. Žalovaný 1) sa teda nezbavil svojej zodpovednosti za zvyšok neuhradeného nároku, aj keď sám vykonal plnenie časti uplatneného nároku žalobkyňou. Žalovaní 1), 2) potvrdili tú skutočnosť, že ich zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo doposiaľ vyporiadané ani dohodou ani rozhodnutím súdu. Takto súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na zaplatenie istiny 332,17,- eura, ako aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 706,34,- eura od 12.10.2017 do 21.11.2017. Ďalej priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 32,17,- eura od 21.11.2017 do zaplatenia. Úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 706,34,- eura priznal od 12.10.2017, kedy bol žalovanej 2) ako poslednej na strane žalovaných doručený platobný rozkaz a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 332,17,- eura priznal súd žalobkyni od 21.11.2017 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa (správne malo byť , pozn. odvolacieho súdu).

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to proti výroku o náhrade trov konania (výrok III.) a navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že prizná žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom namietala neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa .

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná v 2. rade, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej v 2. rade prizná nárok na náhradu trov konania. V odvolaní namietala najmä nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Za nesprávne vyhodnotené a nehodnoverné považuje výpovede žalobkyne a žalovaného v 1. rade, pričom práve tieto dôkazy boli v podstate jedinými, na základe ktorých súd vyhodnotil uzatvorenie predmetných dohôd o splatnosti údajných dlžných súm. Ich vyjadrenia a výpovede v konaní, boli mnohokrát rozporné a protichodné, čo len potvrdzuje účelovosť nimi uvádzaných tvrdení o existencii poskytnutých finančných prostriedkov v podobe pôžičky. Žalobkyňa v podanej žalobe uvádza, že na poskytnutí pôžičky sa dohodla len so svojím synom (žalovaným v 1. rade), pričom však na pojednávaní dňa 25.07.2018 už tvrdila, že pôžičku jej odsúhlasila aj žalovaná v 2 rade, keď sa to za ňou prišla opýtať do práce. Viaceré rozpornosti sú pritom aj vo výpovedi žalovaného v 1. rade, ktorý na pojednávaní dňa 25.07.2018 najprv tvrdil, že pôžičku najprv dohodol so žalovanou v 2. rade a tak so žalobkyňou, avšak následne, keď sa dostával do rozporu vlastných tvrdení (keďže bol v tom čase na pracovnej ceste) už potvrdil, že pôžičku so žalovanou v 2. rade odsúhlasil až potom, čo ju uzavrel so žalobkyňou. Aj pokiaľ môže samozrejme takýto úkon uzatvoriť aj iba jeden z manželov, uvedené tvrdenia majú mimoriadny význam na posúdenie „hodnovernosti“ a „pravdovravnosti“ výpovedí žalobkyne a žalovaného v 1. rade. Nakoľko z vykonaných dôkazov však bolo zrejmé, že výpovede týchto osôb si vo viacerých skutočnostiach protirečia, pričom strany svoje výpovede opakovane menili a „prispôsobovali“, má za to, že súd ich nesprávne vyhodnotil ako hodnoverné a nemal sa nimi pri rozhodovaní riadiť. Zdôraznila pritom, že práve tieto výpovede boli jedným z najdôležitejších dôkazných prostriedkov pre posúdenie, či skutočne došlo k úhrade finančných prostriedkov zo strany žalobkyne v prospech žalovaných. V danej súvislosti poukázala aj na to, že v konaniach o vysporiadanie BSM (ako aj iných majetkových konaniach medzi bývalými manželmi) nie je výnimočné, že sa zrazu začnú „objavovať“ pôžičky, ktoré ako dlžník uzatvoril len jeden z manželov, pričom druhý manžel o tom nemal žiadnu vedomosť. Práve týmito úkonmi sa zvyknú umelo pridávať záväzky (aj keď len vo výške 1/2) tomu manželovi, ktorý o uvedenej pôžičke nevedel a tým sa zmenšoval jeho celkový podiel na majetku nachádzajúcom sa v BSM. Uvedené konanie je o to viac pochybné, pokiaľ je v danom zmluvnom vzťahu veriteľom fyzická osoba - rodinný príslušník jedného z manželov, čo bol aj tento prípad.

4. K odvolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby rozhodol v zmysle jej podaného odvolania v časti trov konania, v ostatnom navrhla odvolaciemu súdu rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na dôvodoch svojho odvolania poukazom na to, že nevykonala žiaden prejav vôle na základe ktorého by súhlasila s poskytnutím akejkoľvek pôžičky či iného plnenia od žalovanej. V ostatnom strany sporu zotrvali na svojich prednesoch a podaniach.

6. Po rozhodnutí vo veci samej odvolacím súdom, podaním zo dňa 02.07.2021 žalobkyňa vzala svoju žalobu späť v celom rozsahu a navrhla konanie zastaviť a žiadnemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať s poukazom na dohodu o urovnaní v súdnom spore uzavretú medzi žalobkyňou a žalovanou v 2. rade zo dňa 29.06.2021 (pozn. odv. súdu, ktorá bola uzavretá v deň rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci).

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce, podľa zásad upravených v ust. a nasl. a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne závery a z toho dôvodu neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (podľa ) ani na jeho zmenu ( ).

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

9. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

11. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

12. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. .

13. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. ( ), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. až 135 (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci ).

14. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam pre moment viazanosti súdu.

15. Navyše konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný

postup súdu pri konštituovaní vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenapĺňajúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní.

16. Z okolností danej veci je zrejmé, že pokiaľ v čase keď malo dôjsť k údajnému zaplateniu nákladov súvisiacich s bývaním, žalovaná v 2. rade už nežila v spoločnej domácnosti so žalovaným v 1. rade, a ich vzťahy boli vážne narušené, z čoho vyplýva aj vznik tohto aj predchádzajúceho súdneho sporu. Pokiaľ okresný súd vychádzal z dikcie ustanovenia , vo vzťahu k dohode o splatnosti (uzavretej medzi žalobkyňou-matkou a žalovaným v 1 rade - synom žalobkyne), je postup okresného súdu neudržateľný. Uvedený právny úkon v čase hlbokého rozvratu manželstva nemožno chápať bez ďalšieho za účinne zaväzujúci manžela/ku žalovanú v 2. rade/ navyše dohoda o splatnosti ju zjavne poškodzuje v súvislosti aj s porušením princípu právnej istoty. Prima facie vzhľadom na faktickú nefunkčnosť manželstva v čase preskúmavaného právneho úkonu tento je potrebné posudzovať dostatočne rezervovane s akcentom na materiálny výkon spravodlivosti. Súd prvej inštancie sa vydal cestou formalistického prístupu ak bez ďalšieho vychádzal z dohody o splatnosti bez zreteľa na špecifické okolnosti danej veci, preto je nesprávny záver súdu prvej inštancie spôsobujúci nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej v otázke posúdenia námietky premlčania. Ad absurdum podľa prezentovaného názoru okresného súdu by v napätých vzťahoch medzi manželmi sa jeden z nich mohol stať aj celoživotným dlžníkom príbuzného jedného z nich a byť tak ponechaný na svojvôli strán sporu s blízkym príbuzenským vzťahom, čo je neakceptovateľné. Ak súd vychádzal z dohody o splatnosti uzavretej (medzi synom a matkou v neprospech nevesty) k 31.12.2016 bez ďalšieho s odkazom na zastupovanie sa manželov, potom jeho posúdenie námietky premlčania je nesprávne. Nebolo opodstatnené priznať relevanciu len formálno-právnym aspektom prejednávanej veci (existencia manželstva) ale mimoriadne dôležitým bolo prihliadať na konkrétne okolnosti a to kruciálne na to, že v čase údajnej dohody o splatnosti bolo manželstvo žalovaných hlboko rozvrátené a preto takéto úkony jedného z manželov nemôžu byť bez ďalšieho záväzné pre druhého manžela. Navyše z výsledkov vykonaného dokazovania je dôvodná pochybnosť aj „in genere“ o opodstatnenosti žaloby z vecného hľadiska, avšak vzhľadom na späťvzatie žaloby pre mimosúdne urovnanie medzi stranami sporu, odvolací súd obmedzil dôvody kasačného vybavenia veci s dôrazom na nesprávne právne posúdenie námietky premlčania čo postačovalo pre zrušujúci verdikt. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Keďže okresný súd v napadnutom rozsudku nepostupoval v intenciách uvedeného, bolo dôvodné rozsudok v napadnutej časti postupom podľa písm b.) vo výroku I. a III. zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nove rozhodnutie.

17. Po vrátení veci súd prvej inštancie sa vyporiada jednak so späťvzatím žaloby, ktoré nastalo po rozhodnutí vo veci samej na odvolacom súde. V ostatnom je prvoinštančný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v súvislosti s nezáväznosťou dohody o splatnosti pohľadávky ku dňu 31.12.2016 vykonanej jej bývalým manželom, žalovaným v 1. rade a žalobkyňou.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).