Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoCsp-6-2024.pdf
PDF · 123.08 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/6/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, o zaplatenie 5.023,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. novembra 2023, č.k. 19Csp/9/2022-112, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 5.023,22 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.851,55 eur od 23.06.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe žalobca uviedol, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2021 uzavretej medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653 (ďalej len "postupca") a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca uzatvoril so žalovaným v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. dňa 28.09.2016 Zmluvu č. 5119529529 (ďalej len "zmluva"), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov, pričom k uzatvoreniu zmluvy došlo elektronicky prostredníctvom služby Internetbanking pomocou tzv. bezpečnostného predmetu. Na základe zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom bol súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k 02.03.2021 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 5.023,22 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 3.851,55 eur, z riadneho úroku vo výške 1.039,50 eur, z úroku z omeškania vo výške 93,69 eur a z poplatkov vo výške 38,48 eur. Žalovaný po postúpení pohľadávky nevykonal žiadne úhrady. Žalobca si zároveň uplatnil zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 23.06.2021, t.j. dňom nasledujúcim po postúpení pohľadávky.
3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že Slovenská sporiteľňa, a. s. ako banka potvrdila žalovanému, že dňa 28.09.2016 akceptáciou žalovaného došlo k uzavretiu zmluvy, na základe ktorej bol dlžníkovi poskytnutý splátkový úver č. 5119529529 (ďalej len "úver"), s výškou úveru 5.000,- eur. Predmetný zmluvný vzťah vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy posúdil súd prvej inštancie ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia spotrebiteľského práva v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že zákon č. 129/2010 Z. z. ukladal pôvodnému veriteľovi (Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako dodávateľovi povinnosti v súvislosti s posudzovaním schopnosti žalovaného - spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
5. S poukazom na § 7 ods. 15 zákona č. 129/2010 Z.z. súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca, ktorý uviedol, že nadobudol pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bol povinný preukázať, že jeho právny predchodca postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver. Konštatoval, že žalobca uviedol, že príjem spotrebiteľa vo výške 700,- eur bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne, avšak nijako nepreukázal, že by žalovaný skutočne deklaroval príjem v takejto výške, a ani nepreukázal, že by tento príjem overoval pôvodný veriteľ. Žalobca nepredložil žiadny doklad o externom overení príjmu žalovaného (napr. potvrdenie Sociálnej poisťovne o výške príjmu žalovaného, potvrdenie zamestnávateľa žalovaného o výške príjmu žalovaného). Súd prvej inštancie zastával názor, že práve prostredníctvom týchto na právnom úkone nezúčastnených subjektov možno objektívne verifikovať príjem žiadateľa o úver.
6. Žalobca uviedol, že v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy paušálnu sumu vo výške 198,- eur, teda životné minimum žiadateľa o úver, nakoľko ten nepriznal žiadne vyživovaná dieťa. Žalobca podľa súdu prvej inštancie netvrdil a ani nepreukázal, že by pôvodný veriteľ zisťoval výšku výdavkov žalovaného, ani to, či žalovaný deklaroval nejaké výdavky a či pôvodný veriteľ tieto výdavky overoval. V tomto prípade tak podľa súdu prvej inštancie nešlo o konanie s odbornou starostlivosťou, ak si veriteľ tieto rozhodujúce skutočnosti nezistil a neoveril. Bez zohľadnenia výdavkov žalovaného podľa názoru súdu prvej inštancie veriteľ nemohol objektívne posudzovať celkovú sociálno- ekonomickú situáciu žalovaného.
7. Keďže pôvodný veriteľ bol bankou, § 7 ods. 16 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. mu za účelom vynaloženia odbornej starostlivosti ukladal povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov. Žalobca predložil súdu listinu - Výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať). Žiadny iný doklad okrem uvedeného interného dokumentu pôvodného veriteľa žalobca súdu nepredložil. Podľa súdu prvej inštancie z tohto listinného dôkazu nevyplývalo, že ide o výpis z úverového registra vyhotovený bankou k rozhodnému dátumu. Zároveň uviedol, že v tejto listine uvedené údaje o existujúcich záväzkoch žalovaného v celkovej výške 190,80 eur bola banka povinná šetriť prostredníctvom úverového registra. Podľa súdu prvej inštancie skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov nemožno považovať za dostatočné, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať aj o pôžičky súkromné. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je, alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. V danom prípade žalobca nepreukázal, že banka pred uzatvorením úverovej zmluvy vyžadovala od žalovaného údaje o jeho pomeroch potrebné pre vyhodnotenie schopnosti žalovaného splácať úver a že poskytnuté údaje banka externe overovala.
8. Po vyhodnotení vyššie uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie povinnosti jeho právneho predchodcu v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., čo má za následok, že pôvodný veriteľ nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z.). Vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru ku dňu 02.03.2021 je preto absolútne neplatné.
9. Nakoľko podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal platné zosplatnenie úveru, resp. to, že ku dňu postúpenia nastala konečná splatnosť úveru, nebolo možné urobiť záver o tom, že by bol predmetný úver ku dňu postúpenia splatný. Keďže právny predchodca žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti v § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť, potom zo strany žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru v zmysle § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. V predmetnej veci banka postúpila žalobcovi celú pohľadávku z úveru bez toho, aby úver v čase postúpenia pohľadávky nadobudol konečnú splatnosť (konečná splatnosť úveru mala podľa zmluvy o úvere nastať dňa 20.10.2024), resp. bez toho, aby bola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť, čo je v rozpore s ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
10. Keďže nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. na žalobcu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nie je podľa hmotného práva nositeľom tvrdeného oprávnenia, o ktoré v spore ide a ktorého splnenia sa voči žalovanému domáha, teda nie je aktívne vecne legitimovaný. Preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.
11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, mal by v zmysle § 255 ods. 1 CSP voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nakoľko však žalovanému podľa obsahu spisu žiadne trovy konania nevznikli a žiadne mu zo spisu nevyplývajú, súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 CSP, nakoľko súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia súdu v otázke skúmania bonity, zastával názor, že veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa, ak táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a spotrebiteľ nevyužil svoje právo namietnuť takéto skúmanie. Uviedol, že v tomto smere neeviduje vo vzťahu k žalobcom predloženému skúmaniu bonity zo strany postupcu, vrátane dôkazov žiadne konkrétne popretie tvrdení, či jednotlivých dôkazov zo strany žalovaného (§ 151 ods. 1 CSP). Zastával názor, že súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom rozsahu, keď žalovaný nielenže nenavrhoval a nepredložil vykonať dôkaz za účelom preukázania, že právny zástupca žalobca neskúmal jeho bonitu, ale sa ani touto argumentáciou v konaní nebráni(l). Ak veriteľ posudzoval bonitu (aspoň) jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. (tak ako v prejednávanom prípade), potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinností (resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou) podľa cit. ust., nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo „alebo“. Uviedol, že súdu doručil tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, a to podanou žalobou a vyjadrením zo dňa 02.10.2023. Na týchto tvrdeniach a dôkazoch zotrval, pričom boli v konaní zároveň nespornými (§ 151 ods. 1 CSP). Do konania predložil výstup z interných aplikácií postupcu, ktoré zaslal žalobcovi na preukázanie riadneho overenia schopnosti splácať poskytnutý úver žiadateľov o úver. Uviedol, že overovanie schopnosti splácať úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime, pričom údaje potrebné na posúdenie žiadosti o úver sú napríklad z úverového registra alebo Sociálnej poisťovne získavané vo forme dát, ktoré v čitateľnej podobe zobrazujú len interné aplikácie postupcu. Postupca preto týmito údajmi disponuje len vo forme počítačového kódu, ktoré však pretavil do priloženého „Výpočtu primárnej návratnosti“. Uvedený výstup obsahuje všetky údaje zhromaždené z príslušných registrov aj z otázok položených žiadateľovi o úver, ktoré boli použité pri posudzovaní bonity spotrebiteľa. Existujúce záväzky veriteľ overil dopytom do úverového registra zo dňa 28.09.2016. Výsledkom dopytu bola existencia záväzkov v celkovej výške 190,80 eur. Príjem spotrebiteľa bol overený nezávislým dopytom do Sociálnej poisťovne zo dňa 28.09.2016, ktorý je súčasťou výstupu z interných systémov postupcu. Veriteľ týmto dopytom overoval čistý príjem vo výške 700,00 eur a zamestnanie u zamestnávateľa IČO: XXXXXXXX s pozitívnym výsledkom. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy paušálnu sumu vo výške 198,00 eur, teda životné minimum žiadateľa o úver, nakoľko ten nepriznal žiadne vyživovaná dieťa. Zastával názor, že uplatňovanie paušálnych výdavkov vo výške životného minima v rámci overovania platobnej kapacity spĺňa predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou. Výpočet disponibilného zostatku z príjmu bol teda realizovaný nasledovne: 700 eur (príjem) – 190,80 eur (existujúce záväzky) – 198,00 eur (paušálna suma výdavkov) = 311,20 eur. Disponibilný zostatok je vyšší ako splátka schvaľovaného úveru. Zastával názor, že poskytovateľ úveru postupoval s odbornou starostlivosťou v súlade s ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. a zobral do úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie ukladá vziať do úvahy. V prípade, ak veriteľ nahliadol do úverového registra, nedošlo k porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Zákonodarca ukladá poskytovateľovi úveru brať do úvahy jeho príjmy a výdavky alebo nahliadnuť do príslušnej databázy a nestanovuje naplnenie týchto predpokladov kumulatívne. Nesprávny je potom právny a skutkový záver súdu, že postupca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko tento záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval tvrdenie žalobcu o rodinných pomeroch, príjmoch, či výdavkoch žalovaného a ani nespochybnil ním uvedený ukazovateľ schopnosti splácať úver (§ 151 ods. 1 CSP). Žalovaný nespochybnil obsah dôkazov, konkrétne výpočtu primárnej
návratnosti. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia krajských súdov. Ďalej vyslovil názor, že súd sa nezaoberal extenzívnym výkladom § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. zohľadňujúcim platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky, ktorý by mal byť v súkromnoprávnych vzťahoch preferovaný, a síce, že pohľadávkou je aj samostatná splatná a neuhradená splátka. Podľa jeho názoru nebol priestor pre zamietnutie žaloby v celom rozsahu, a žalobcovi prináleží nárok na zaplatenie splátok úveru, ktoré nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku. V tejto súvislosti uviedol, že je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom. Nakoľko nedošlo k postúpeniu tzv. „živého úveru“, je nutné dospieť k tomu právnemu záveru, že v konaní nie je sporné splnenie všetkých zákonných podmienok (§ 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 92 ods. 8 zákona o bankách) pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca je plne aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp. aby ho v zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
14. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako "CSP") v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
16. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ďalej len ,,zákon č. 129/2010 Z.z.“) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
17. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.
18. Podľa § 7 ods. 15 zákona č. 129/2010 Z. z. veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.
19. Podľa § 7 ods. 16 zákona č. 129/2010 Z. z. vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
20. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.
21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
22. Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
23. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
24. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.023,22 eur s príslušenstvom, a to na podklade zmluvy č. 5119529529 zo dňa 28.09.2016, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu opieral o Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0472/2021/CE zo dňa 22.06.2021, ktorá bola uzavretá medzi pôvodným veriteľom - Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky postupcu voči žalovanému.
25. Predmetom konania je teda pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru, ktorá mala byť bankou postúpená po jej zosplatnení na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22.06.2021. V takomto prípade teda aktívna vecná legitimácia žalobcu súvisí so splnením podmienok určených zákonom pre platné zosplatnenie úveru a následné platné postúpenie pohľadávky.
26. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere, že žalobca v konaní nedisponoval aktívnou vecnou legitimáciou, nakoľko nedošlo k účinnému zosplatneniu predmetného úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu podľa § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. z dôvodu, že tento nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 cit. zákona.
27. Žalobca sa v podanom odvolaní nestotožnil so zamietnutím žaloby z vyššie uvedeného dôvodu, t.j. že nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko jeho právny predchodca starostlivo skúmal bonitu žalovaného vrátane jeho peňažných záväzkov, pričom zároveň žalovaný skutkové tvrdenia týkajúce sa bonity klienta ani nenamietal. Žalobca taktiež nesúhlasil so zamietnutím žaloby v celom rozsahu, nakoľko mu podľa jeho názoru prináleží aspoň nárok na zaplatenie splátok úveru, ktoré nadobudli splatnosť ku dňu vyhlásenia rozsudku.
28. V danej veci nie je sporným platnosť predmetnej Zmluvy č. 5119529529 zo dňa 28.09.2016 uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovaným, ani výška čerpaných prostriedkov a uhradených súm žalovaným. Rovnako tak nebolo sporným ani posúdenie uvedenej zmluvy ako spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
29. S poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu však bolo potrebné posúdiť, či súd prvej inštancie vec správne skutkovo a právne posúdil, keď na základe § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. dospel k záveru o porušení povinností veriteľa konať s odbornou
starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho nemalo dôjsť k účinnému zosplatneniu predmetného úveru zo strany právneho predchodcu žalobcu.
30. Zákon č. 129/2010 Z.z. v ustanovení § 7 ods. 1 upravuje povinnosť veriteľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru a v ustanovení § 11 ods. 2 ako dôsledok porušenia tejto povinnosti upravuje, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia tejto povinnosti sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, keď za hrubé porušenie sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Na základe uvedených ustanovení zákona je zrejmé, že veriteľ má povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa, pričom vzhľadom na požiadavku odbornej starostlivosti je veriteľ povinný subjektívne údaje poskytnuté spotrebiteľom konfrontovať s údajmi z verejne dostupných databáz.
31. Jedným zo základných princípov civilného sporového konania je povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi tak, ako to upravuje článok 8 CSP. Povinnosť strán pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu je osobitne upravená aj v ustanovení § 150 ods. 1 CSP. Každý má teda v konaní tvrdiť tie skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti. Civilné sporové konania sa totiž dôsledne riadi zásadou formálnej pravdy, a preto súd je v konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Stranu sporu zaťažuje aj procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, keďže ak strana skutkové tvrdenia protistrany výslovne a účinne nepoprie, skutkové tvrdenia sa podľa § 151 ods. 1, 2 CSP považujú za nesporné. Nespornosť skutkového tvrdenia znamená, že súd si ho osvojí ako zistený skutkový stav, resp. ako zhodné tvrdenie strán, z ktorého pri meritórnom rozhodovaní vychádza, a to bez potreby vykonať dokazovanie na jeho preukázanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 186 ods. 2 CSP.
32. V danej veci súd prvej inštancie správne skúmal, či právny predchodca žalobcu posudzoval bonitu žalovaného pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Po preskúmaní obsahu spisového materiálu však odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. schopnosť žalovaného splácať spotrebiteľský úver posudzoval s odbornou starostlivosťou.
33. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 03.10.2023 doručil žalobca na výzvu súdu podanie označené ako Doplnenie vyjadrenia, súčasťou ktorého bolo tlačivo označené ako ,,Výpočet primárnej návratnosti (kalkulácia ukazovateľa schopnosti splácať) č. úveru 5119529529. Žalobca v ňom uviedol, že overovanie schopnosti splácať úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime, pričom údaje potrebné na posúdenie žiadosti o úver sú napríklad z úverového registra alebo Sociálnej poisťovne získavané vo forme dát, ktoré v čitateľnej podobe zobrazujú len interné aplikácie postupcu. Postupca preto týmito údajmi disponuje len vo forme počítačového kódu, ktoré však pretavil do priloženého „Výpočtu primárnej návratnosti“. Uvedený výstup obsahuje všetky údaje zhromaždené z príslušných registrov aj z otázok položených žiadateľovi o úver, ktoré boli použité pri posudzovaní bonity spotrebiteľa.
34. Z predmetného tlačiva vyplýva, že primárna návratnosť bola overená nasledovne: Výška príjmu dlžníka: 700,00 eur, forma overenia: závislá činnosť overená v SP, IČO zamestnávateľa: XXXXXXXX, začiatok prac. pomeru: 01.09.2015, dátum vykonania dopytu do SP: 28.09.2016, rodinný stav: slobodný, počet členov domácnosti 1, životné potreby: 198,00 eur, nevyplácané záväzky: 190,80 eur, vyplácané záväzky: 0, dátum vykonania dopytu do ÚR: 28.09.2016, výška splátky úveru: 107,00 eur, výška minimálnej rezervy: 0 %, reálna výška vypočítanej rezervy: 43 %, reálna výška vypočítaného ukazovateľa schopnosti splácať: 0,59, výpočet ukazovateľa schopnosti splácať úver: = (190,8 + 96) / (700 + 0 - 198,09), ukazovateľ schopnosti splácať nesmie prekročiť hodnotu: 1,00, výsledok: Ukazovateľ schopnosti splácať splnený.
35. Súd prvej inštancie konštatovanie o nesplnení povinnosti právneho predchodcu žalobcu v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. založil na skutočnosti, že žalobca nepreukázal, že banka pred uzavretím úverovej zmluvy vyžadovala od žalovaného údaje o jeho pomeroch potrebné pre vyhodnotenie schopnosti splácať úver a že poskytnuté údaje banka externe neoverovala.
36. K uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie na základe tej skutočnosti, že podľa jeho názoru žalobca nijako nepreukázal, že by žalovaný skutočne deklaroval príjem vo výške 700,00 eur a že by tento pôvodný veriteľ overoval. Z obsahu spisového materiálu však odvolací súd zistil, resp. z predloženého Výpočtu primárnej návratnosti vyplýva, že príjem spotrebiteľa bol právnym predchodcom žalobcu overený, a to dopytom do Sociálnej poisťovne zo dňa 28.09.2016, ktorý je podľa vyjadrenia žalobcu súčasťou interných systémov postupcu. Mesačný čistý príjem žalovaného mal predstavovať čiastku cca 700,- eur, ktoré skutkové tvrdenie žalovaný v priebehu konania nepoprel.
37. Ďalej súd prvej inštancie zastával názor, že žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by pôvodný veriteľ zisťoval výšku výdavkov žalovaného a ani to, či žalovaný deklaroval nejaké výdavky a či pôvodný veriteľ tieto overoval. Zároveň súd prvej inštancie považoval predloženú listinu Výpočet primárnej návratnosti za nepostačujúcu, nakoľko podľa neho nevyplýva, že ide o výpis z úverového registra vyhotovený bankou v rozhodnom období. K uvedenému odvolací súd uvádza, že v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum žiadateľa o úver, nakoľko žalovaný nepriznal žiadne vyživované dieťa a deklaroval iba jedného člena domácnosti (seba), ktoré skutkové tvrdenie rovnako žalovaný nepoprel. Životné minimum v tom čase bolo 198,00 eur. Zároveň poskytovateľ úveru bral do úvahy povinnú rezervu z platu vo výške 43 %, ktorá nemôže byť zaťažená splátkami úverov. Pokiaľ ide o existujúce záväzky žalovaného, tieto boli overené dopytom do úverového registra zo dňa 28.09.2016, t.j. nepochybne v rozhodnom období pred posúdením žiadosti o poskytnutie úveru. Výsledkom dopytu bola existencia záväzku žalovaného vo výške 190,80 eur. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalovaný rovnako netvrdil v rozhodnom čase existenciu či už vyživovacích povinností, alebo takých pravidelných mesačných nákladov na jeho strane (nad rámec zisteného úverového zaťaženia), ktoré by boli spôsobilé obraz jeho bonity spochybniť.
38. Z dostupných skutočností tak podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že právny predchodca žalobcu mal z vyššie uvedených informácií možnosť získať objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného, s možnosťou analýzy použiteľných informácií o výške v tom čase aktuálneho príjmu žalovaného, ktoré tvrdenie tento v konaní nepoprel, a to je podľa názoru odvolacieho súdu ťažiskové. Právny predchodca žalobcu mal taktiež prehľad o jeho komplexnom úverovom zaťažení, pričom správne vzal do úvahy aj paušálnu sumu vo výške 198,00 eur, t.j. životné minimum žiadateľa o úver, keďže nebola známa žiadna jeho vyživovacia povinnosť.
39. Pravdou je, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje (vychádzajúc z jeho znenia) skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa, avšak v tomto prípade vzhľadom na okolnosti prípadu (uzavretie zmluvy elektronicky prostredníctvom služby Internetbanking pomocou tzv. bezpečnostného predmetu), podľa názoru odvolacieho súdu nemožno hovoriť vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu o porušení jeho povinnosti skúmať bonitu žalovaného s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1. Tento mal k dispozícii zistenia o výške príjmu žalovaného, jeho nákladoch a osobných pomeroch, ktoré tvrdenia žalovaný nepopieral a zároveň neprodukoval v rozhodnom období existenciu prítomnosti ďalších skutočností na jeho strane, ktoré by jeho bonitu mohli výrazne ovplyvniť. Veriteľ tiež mal vedomosť o jeho komplexnom úverovom zaťažení (dopyt do úverového registra). Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak nemožno právnemu predchodcovi žalobcu vyčítať, že tento substrát poznatkov považoval za postačujúci pre záver o dôvodnom predpoklade, že žalovaný si bude môcť svoje zmluvné povinnosti vzhľadom na svoj príjem plniť. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný splátky uhrádzal odo dňa 20.11.2016 do 29.04.2020, t.j. 3,5 roka, a teda v tomto časovom období mal dostatočnú bonitu na plnenie svojich záväzkov zo zmluvy. Následná nezodpovednosť dlžníka v podobe zlej finančnej disciplíny, ktorú reálne nebol dôvod so zreteľom na výšku príjmu a výšku mesačného úverového zaťaženia potencionálneho dlžníka v čase uzavretia zmluvy predpokladať, však nemôže byť bez ďalšieho (bez existencie relevantných okolností ktoré však v danej veci zistené neboli) pripísaná na ťarchu veriteľa, keďže aj ochrana spotrebiteľa má svoje zákonné aj racionálne limity. Žalovaný pri minimálnej obozretnosti a aktivite, či zodpovednom plnení si povinností mohol dôsledkom spojeným so zosplatnením úveru predísť.
40. Odvolací súd zároveň zastáva názor, že pri úprave spotrebiteľských sporov zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva, že súd nemá vychádzať zo zhodných, t.j. stranou v postavení spotrebiteľa nepopretých tvrdení strany v postavení dodávateľa. Súd tak v spotrebiteľských sporoch môže vykonať dôkazy, ktoré nenavrhne strana v postavení spotrebiteľa, avšak vykonanie dôkazu nad procesný návrh spotrebiteľa nezahŕňa v sebe aj popieranie skutkových tvrdení zo strany súdu, ktoré neboli popreté samotnou stranou v postavení spotrebiteľa. Preto, ak žalobca uviedol tvrdenia, že veriteľ pred uzavretím predmetnej Zmluvy so žalovaným posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a uviedol konkrétne tvrdenia o zistených príjmoch a existujúcich záväzkoch žalovaného a svoje tvrdenia ako dôkazom podoprel Výpočtom primárnej návratnosti a ak samotný žalovaný tieto tvrdenia žalobcu účinne nepoprel, t.j. predovšetkým neuviedol vlastné tvrdenia o výške príjmov a najmä o výške existujúcich záväzkov, súd prvej inštancie nemohol nad zákonný rámec nahrádzať procesnú aktivitu žalovaného, ale musel z týchto tvrdení žalobcu vychádzať ako zo zhodných tvrdení strán, resp. z nepopretých tvrdení.
41. Na základe uvedených skutočností sa odvolací súd nemôže stotožniť s konštatovaním súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu porušil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., t.j. nekonal s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver, nakoľko z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplynulo, že tento pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver hodnoverne preukázal vynaloženie odbornej starostlivosti, keď prihliadal na údaje z databázy Sociálnej poisťovne a z úverového registra, pričom taktiež zobral do úvahy výšku poskytnutého úveru, výšku príjmov a výdavkov žalovaného, ako aj údaje o jeho rodinnom stave, ktoré skutočnosti žalovaný v konaní nenamietal.
42. Vzhľadom na túto skutočnosť sa tak nemožno stotožniť ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru/ nebol oprávnený predmetný úver predčasne zosplatniť (§ 11 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z.). Uvedená skutočnosť má jednoznačne vplyv na posudzovanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože bankovú pohľadávku možno postúpiť iba vtedy, ak je splatná (§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.). Za splatnú pohľadávku banky, ako aj iných veriteľov zo spotrebiteľského úveru, ktorú možno postúpiť podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., treba pritom považovať takú pohľadávku, ktorá je po termíne konečnej splatnosti, alebo je platne predčasne zosplatnená (za súčasného splnenia aj ostatných podmienok). Je pravdou, že v čase postúpenia pohľadávky predmetný úver nenadobudol konečnú splatnosť (tá mala podľa zmluvy o úvere nastať dňa 20.10.2024), avšak nakoľko odvolací súd dospel k záveru o možnosti predčasného zosplatnenia predmetnej pohľadávky zo strany právneho predchodcu žalobcu, ten bol oprávnený predmetnú pohľadávku platne postúpiť na žalobcu.
43. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
44. Úlohou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude po vrátení opätovne posúdiť žalobu žalobcu a vo veci znovu rozhodnúť ohľadom na už prezentované a prípadne novo uplatnené prostriedky procesného útoku a obrany sporových strán, pričom rozhodnutie náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodní.
45. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).