Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_22CoCsp-20-2021.pdf
PDF · 88.21 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoCsp/20/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, AK Bratislava, Mýtna 48, P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanej: S. Q., F.. XX.XX.XXXX, R.F. Ž. XXX, Z.. R. F. Q., o zaplatenie sumy 1.088,34 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 10.11.2020, č. k. 10Csp/127/2019-64, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku III.
II. Zrušuje rozsudok vo výroku IV. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Súd konanie v časti o zaplatenie 152,50 € s prísl. z a s t a v u j e .
II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 787,83,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 4.10.2016 do zaplatenia, a to v splátkach po 30,- € mesačne, pričom každá splátka bude splatná vždy do posledného dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca, počnúc nadobudnutím právoplatnosti tohto rozsudku. V prípade omeškania čo i len s jednou splátkou sa stane splatným celý doposiaľ neuhradený dlh.
III. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
IV. Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“
2. Vychádzal z ustanovení § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1,2,3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“).
3. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že medzi pôvodným veriteľom spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. a žalovanou došlo dňa 18.11.2015 k uzavretiu zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXX, na základe ktorej sa pôvodný žalobca (R.) zaviazal poskytnúť žalovanej pôžičku (finančné
plnenie) vo výške 1.033 eur a ktorú sa žalovaná zaviazala splatiť v 24 mesačných splátkach po 54,57 eura. Uvedenú zmluvu vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovanej privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení OZ. Konštatoval, že v uzatvorenej zmluve o pôžičke nie je síce priamo uvedený údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý sa vyžaduje podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, keď lehota splatnosti je uvedená len nepriamo číselnou formuláciou označením mesiaca a roka. Takéto určenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nepovažoval za súladné s dotknutým ustanovením ZoSÚ. Podľa názoru súdu sa vyžaduje presná časová, dátumová špecifikácia konečnej splatnosti úverov, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Termín konečnej splatnosti - 03/2018 je neurčitý, čo je v rozpore so ZoSÚ a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň dospel záveru, že dohodnutá fixná ročná úroková sadzba 20,72 % je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je značne vyššia než priemerné úroky bánk v danom čase, ktoré v danom období (november 2015 predstavovali pre daný typ pôžičky výšku 10,32 % ročne. Súd prvej inštancie tak žalobcovi priznal iba čistý rozdiel medzi poskytnutou istinou dlhu pôžičky, t.j. 1.033 eur, mínus vykonané čiastočné úhrady - 92,67 eura a 152,50 eura, ktoré boli zaplatené po podaní žaloby. Súd nepriznal príslušenstvo pohľadávky, ktoré vyplýva z neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve X.. Konanie o zaplatenie sumy 152,50 eura zastavil po súhlase žalovanej. Vzhľadom na sociálnu situáciu žalovanej jej súd prvej inštancie umožnil splácanie dlhu v splátkach po 30 eur mesačne.
4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 a 2 CSP. Keďže žalobca bol v prevažnej miere úspešný (v časti 787,83 eura zo žalovaných 1.088,34 eura), súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré budú vypočítané podľa miery jeho úspechu v spore.
5. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku III. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Namietal, že výrok rozsudku, ktorým súd žalobu zamietol, je v rozpore s ustanovením § 282 CSP. Žalovaná na pojednávaní uznala žalovaný nárok v celom rozsahu, pričom poukázal na to, že v ospravedlnení neúčasti na pojednávaní navrhol súdu prvej inštancie, aby vo veci rozhodol rozsudkom pre uznanie podľa § 282 CSP. Keďže boli splnené všetky procesné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre uznanie, súd prvej inštancie mal vyhlásiť tento rozsudok. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.
8. Podľa § 282 CSP, ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku.
9. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že vyjadrenie žalovanej pred súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom zo dňa 10.11.2020 nemožno považovať za taký prejav jej vôle, ktorý by vyvolával právne účinky predpokladané v ust. § 282 CSP.
10. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.11.2020 nevyplýva, že by žalovaná na predmetnom pojednávaní uviedla, že uplatnenú pohľadávku uznáva. Na tomto pojednávaní žalovaná jedine žiadala
súd, aby jej povolil splácanie splátok po 30 eura mesačne, nakoľko je nezamestnaná, je v hmotnej núdzi a poberá sociálnu dávku (vo výške 330 eur naposledy). Podľa jej tvrdenia má viacero dlhov, ktoré spláca prostredníctvom splátok (napr. v Č. I..J.. po 50 eur). Žije so XX-ročnou dcérou, ktorá študuje a so svojím priateľom. Z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že si je vedomá existencie dlhu a zároveň žiada možnosť jeho postupného splatenia.
11. V konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18.11.2015, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok uplatnený žalobou, má povahu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade spotrebiteľských sporov nie je prípadné uznanie dlhu spotrebiteľom pred súdom skutočnosťou, ktorá by pozbavovala súd povinnosti preskúmať spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je právnym základom uplatneného nároku z toho hľadiska, či obsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ZoSÚ, neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky alebo či nie je nutné prihliadnuť na oslabenie práva veriteľa voči spotrebiteľovi. Priečilo by sa zásade spravodlivosti, ak by v konaní pasívni spotrebitelia boli zvýhodňovaní voči spotrebiteľom, ktorí dlh pred súdom uznajú, a to častokrát len z obavy, že v opačnom prípade im nebude umožnené uhradiť dlh v splátkach, z dôvodu neinformovanosti, neznalosti svojich práv, pocitu bezmocnosti voči dodávateľovi, ktorý je v konaní právne zastúpený a pod. Aj v tomto prípade žalovaná existenciu dlhu nespochybňovala a vyjadrenie na pojednávaní dňa 10.11.2017 formulovala pod tlakom okolností - prebiehajúce súdne konanie, nepriaznivá finančná situácia žalovanej, snaha o docielenie možnosti úhrady dlhu v splátkach.
12. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).
13. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nepostupoval v rozpore s ust. § 282 CSP, keď vo veci nerozhodol rozsudkom pre uznanie, svojím postupom plne rešpektoval a splnil povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy zameranej na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal skúmaním obligatórnych náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keď posúdil uvedenú zmluvu ako bezúročnú a bezpoplatkovú pre absenciu obligatórnych náležitosti podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ. Zároveň považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú pre rozpor jej výšky s dobrými mravmi.
14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil v zamietavom výroku III. vo veci samej
15. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
16. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
17. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
18. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o tom, v akom rozsahu sa táto náhrada priznáva (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne). V súlade s vyššie uvedeným je preto nedostatočné, ak súd rozhodne výrokom len o tom, že niektorej zo sporových strán priznáva náhradu trov konania.
19. V prejednávanej veci síce súd prvej inštancie úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, no už neurčil rozsah, v akom sa nárok na náhradu žalobcovi voči žalovanej priznáva. Uvedeným postupom takto zaťažil svoje rozhodnutie o trovách konania vadou nepreskúmateľnosti.
20. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že súdu priamo zo zákona vyplýva povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade trov konania podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. V žiadnej právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP sa ho nedotkne. Aplikačná prax práve nepriaznivú sociálnu situáciu strany sporu považuje za relevantnú na účely aplikácie § 257 CSP. Ani predmetnú vec nemožno vylúčiť z aplikácie uvedeného zmierňujúceho ustanovenia.
21. Keďže vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa stranám sporu odňala možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok vo výroku o IV. trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
22. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a 2 a § 257 CSP.
23. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).