Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_74Ek-2376-2025.pdf
PDF · 93.02 KB
Case nature
Subarea
74Ek/2376/2025
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., o vymoženie sumy vo výške 1.176,36 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2376/2025 zo dňa 14. 10. 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Súd uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2376/2025 zo dňa 14. 10. 2025 z r u š u j e a vec v r a c i a vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2376/2025 zo dňa 14. 10. 2025 .
o d ô v o d n e n i e :
1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 23. 09. 2025 domáhal od povinného vymoženia 1.176,36 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. 05/07/22 Mo zo dňa 14. 07. 2023, ktorý vydal rozhodca JUDr. Marek Morochovič, so sídlom rozhodcovského konania Krížna 56, 821, 08 Bratislava ( ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 16. 08. 2023 a vykonateľnosť dňa 22. 08. 2023.
2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 74Ek/2376/2025 zo dňa 14. 10. 2025 vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) zákona bod 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol (výrok I.) a oprávnenému nepriznal nárok na náhradu trov exekučného konania (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v tomto konaní odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť a nezáväznosť rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 03. 12. 2017 je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že z podaného návrhu na vykonanie exekúcie a príloh mal za nesporné, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor zo Zmluvy o úvere zo dňa 03. 12. 2017. Povinný bol v predmetnej zmluve identifikovaný menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom, rovnako aj samotný rozhodcovský rozsudok označuje povinného rodným číslom ako fyzickú osobu spotrebiteľa. Vzhľadom na vyššie uvedené vyšší súdny úradník dospel k záveru, že predmetná Zmluvu o úvere zo dňa 03. 12. 2017 má charakter spotrebiteľskej zmluvy. Vyšší súdny úradník považoval za nepochybné, že uzatvorená Zmluva o úvere zo dňa 03. 12 . 2017 je vo svojej podstate zmluvou formulárovou, vopred pripravenou oprávneným, do ktorej sa len dopĺňali požadované údaje. Povinný tak podľa jeho názoru nemal možnosť akýmkoľvek spôsobom zmeniť obsah zmluvných podmienok poskytnutia úveru, nemohol vyjednávať, jeho jedinou alternatívou bolo buď návrh ako celok prijať alebo ho odmietnuť. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že preskúmal návrh na vykonanie exekúcie a príloh a dospel k jednoznačnému záveru, že v danom konaní nešlo o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky v Rozhodcovskej zmluve zo dňa 03. 12. 2017, čo má podľa jeho názoru vplyv na oprávneným vymáhaný nárok. Za rozhodujúce považoval skutočnosť, že dojednanie rozhodcovskej doložky v Rozhodcovskej zmluve zo dňa 03. 12. 2017 predstavuje podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko Rozhodcovská zmluva zo dňa 03. 12. 2017 povinnému neumožňovala z pozície spotrebiteľa zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu. Vyšší súdny úradník ďalej konštatoval, že okrem vyššie uvedeného oprávnený zapracoval rozhodcovskú doložku, na základe ktorej mal konať rozhodcovský súd do Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 03. 12. 2017, ktorú už vopred pripravil a následne ju spolu so Zmluvou o úvere zo dňa 03. 12. 2017 predložil povinnému na podpis. Táto zmluvná podmienka podľa jeho názoru nebola individuálne dojednaná. Tiež uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka bola formulovaná tak, že vlastne vyžadovala od spotrebiteľa, aby prípadné spory s dodávateľom riešil výlučne spôsobom, ktorý si zvolí ten, čo žaluje. Takúto zmluvnú podmienku preto považoval z pohľadu Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú.. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská zmluva a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (viď Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Záverom vyšší súdny úradník konštatoval, že predmetný rozhodcovský rozsudok vydaný ustanoveným rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 03. 12. 2017 je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Poukázal aj na nález ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 60/2020-30 zo dňa 30. 03. 2021. Vzhľadom na vyššie uvedené, vyšší súdny úradník návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol v celom rozsahu podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 1. Exekučného poriadku.
3. Oprávnený podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 74Ek/2376/2025 zo dňa 14. 10. 2025. Sťažnosť odôvodnil tým, že posudzovaný zmluvný vzťah nie je spotrebiteľský, nakoľko zmluva o úvere č. 247840-34080 zo dňa 03. 12. 2017 bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektmi: oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom - fyzickou osobou podnikateľom. Oprávnený konštatoval, že vyšší súdny úradník dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na to, že povinný pri podaní žiadosti o poskytnutie PROFI úveru predložil oprávnenie (registráciu) na vykonávanie podnikateľskej činnosti vydané v Rakúskej republike. Žiadosť o poskytnutie PROFI úveru vyplnil ako fyzická osoba – podnikateľ. Podľa oprávneného z obsahu žiadosti a vypĺňaných údajov jednoznačne vyplýva, že príslušné údaje vypĺňajú výlučne podnikatelia fyzické osoby a právnické osoby, ako aj to, že nie je určená pre fyzické osoby-spotrebiteľov. V žiadosti ako účel čerpania úveru uviedol povinný „investičný“, konkrétne „kúpa auta na podnikanie“. V žiadosti sú označené aj prílohy, kde povinný označil tie, ktoré predložil oprávnenému a to napr. kópie daňového priznania za rok 2016 a doklady preukazujúce výkon činnosti v Rakúsku, t. j. povinný vykonával v čase uzavretia zmluvy podnikateľskú činnosť v zahraničí. Oprávnený poukázal na jednotlivé články zmluvy ako článok 1., ods. 1.1 Zmluvy, z ktorého vyplýva: „Veriteľ poskytne Dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky (...).“ Tiež na článok 12., ods. 12.1 písm. a), b) Zmluvy: „Dlžník sa týmto Veriteľovi zaväzuje po celú dobu trvania tejto Zmluvy a) udržiavať v platnosti všetky licencie, súhlasy, registrácie alebo schválenia (vládne či iné) nevyhnutne vyžadované v súvislosti s jeho obchodnou činnosťou, podnikaním alebo majetkom Dlžníka a rovnako i uzatvorením plnením, platnosťou či vymožiteľnosťou tejto Zmluvy, b) nevykonať nič, čím by ohrozil platnosť a účinnosť svojej existencie ako právnickej osoby, resp. fyzickej osoby – podnikateľa, či vyvolal spochybnenie či zánik platnosti oprávnení alebo povolení, ktoré sú potrebné pre výkon jeho činnosti alebo k tomu, aby držal, užíval a disponoval svojím majetkom.“ Aj na článok 12., ods. 12.2 Zmluvy: „Neobmedzujúc ostatné záväzky a povinnosti Dlžníka podľa tejto Zmluvy sa Dlžník zaväzuj informovať Veriteľa bez zbytočného odkladu o všetkých okolnostiach, ktoré môžu mať vplyv na schopnosť Dlžníka splniť ktorýkoľvek z jeho záväzkov uvedených v tejto Zmluve alebo vplyv na platnosť i vymožiteľnosť zabezpečenia alebo ktoré môžu v konečnom dôsledku zapríčiniť alebo vyústiť v porušenie tejto Zmluvy.“ Ako aj na článok 15, ods. 15.1 písmeno b) Zmluvy: „Ktorákoľvek z nižšie uvedených udalostí bude považovaná za prípad neplnenia (ďalej len „Prípad neplnenia“): Dlžník prestane prevádzkovať svoju činnosť ...“
4. Oprávnený ďalej uviedol, že označenie dlžníka v zmluve aj rodným číslom žiadnym spôsobom nepotvrdzuje skutočnosť, že dlžník zmluvu uzatvoril ako spotrebiteľ. Poukázal na to, že vyšší súdny úradník ponechal bez povšimnutia skutočnosť, že v označení dlžníka v zmluve je uvedený aj zápis v príslušnom zahraničnom registri: Auszug aus dem Gewerberegisternummer: 401/52673 Linz, čo rovnako podľa oprávneného popiera záver vyššieho súdneho úradníka o spotrebiteľskej povahe zmluvy. Naopak uvedené označenie preukazuje obchodnoprávny charakter. Ďalej uviedol, že povinný ako zmluvná strana vedel do akého záväzkového vzťahu vstupuje aj s akým obsahom, pretože podnikateľský účel poskytnutia úveru je hneď v prvom článku zmluvy. Rovnako je v zmluve uvedené, že sa uzatvára podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a týmto právnym predpisom sa bude riadiť (článok 19.5 zmluvy). Jedná sa o obchodnoprávny záväzkový vzťah. Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa oprávneného nie je možné použiť na daný záväzkový vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, neprijateľných podmienkach, ani posudzovať rozhodcovskú zmluvu podľa predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uviedol, že záver súdu, kedy považuje rozhodcovskú zmluvu za neprijateľnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka a neplatnú z uvedeného dôvodu, t. j aplikuje na rozhodcovskú zmluvu predpisy na ochranu spotrebiteľa, za nesprávny po stránke právnej aj skutkovej. Oprávnený ďalej uviedol, že právne posúdenie vyššieho súdneho úradníka je nesprávne, ak posudzuje zmluvu ako spotrebiteľskú na základe toho, že rozhodujúcim pri posúdení charakteru zmluvy je skutočný účel použitia finančných prostriedkov. Nakoľko povaha zmluvy by sa menila v dôsledku jednostranného faktického konania (t.j. ani nie právneho úkonu) dlžníka. Takýto prístup však odporuje pravidlu, podľa ktorého sa obsah a povaha zmluvy posudzujú k okamihu jej uzavretia. Oprávnený konštatoval, že vzhľadom na vyššie uvedené je preskúmavania hmotnoprávnej stránky exekučného titulu a záväzkového vzťahu (zmluvných podmienok a pod.) zo strany exekučného súdu neprípustné. Oprávnený poukázal aj na zákonné ustanovenia, ktoré určujú ako sa má vykladať písomný právny úkon, teda najmä ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“). V súvislosti s výkladom právneho úkonu oprávnený poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2011 zo dňa 31. júla 2012, podľa ktorého: „Ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať súd aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.“ Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený poukázal na to, že v súdnej praxi je ustálené, že pokiaľ osoba hoci len predstierala, že je podnikateľom, potom sa nemôže dovolávať postavenia spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie rozhodol (C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG), že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Rovnako (napríklad rozsudok nemeckého Spolkového súdneho dvoru, z 22. 12. 2004, sp. zn. VIII ZR 91/04), pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Záverom uviedol, že vyšší súdny úradník aplikoval ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho obsahom a významom. Uvedené interpretačné pravidlo sa použije vtedy, ak sú pochybnosti o obsahu ustanovení zmluvy, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Nemožno uvedené ustanovenie aplikovať tak, že na základe neho súd určí, či je zmluva spotrebiteľská alebo podnikateľská. Oprávnený navrhol uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušiť v celom rozsahu a priznať oprávnenému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení, v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
10. V dôsledku podanej sťažnosti zo strany oprávneného súd prvej inštancie vec prejednal v medziach daných ustanoveniami §§ 239 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je dôvodná, a preto napadnuté uznesenie zrušil.
11. Po preskúmaní obsahu exekučného spisu a napadnutého uznesenia sťažnostný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, že nárok uplatnený k vymoženiu na podklade predloženého exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku sp. zn. 05/07/22 Mo zo dňa 14. 07. 2023, ktorý vydal rozhodca JUDr. Marek Morochovič, so sídlom rozhodcovského konania Krížna 56, 821, 08 Bratislava, je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. K uvedenému poukázal na to, že povinný bol v zmluve identifikovaný menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu a rodným číslom a zároveň exekučný titul označuje povinného rodným číslom ako fyzickú osobu. Zároveň poukázal na to, že sa jedná jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, keďže účastník konania nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy. Tento záver však nemá oporu v predloženom exekučnom titule (jeho odôvodnení), z ktorého vyplýva, že rozhodcovský súd sa charakterom zmluvného vzťahu zaoberal a tento nevyhodnotil ako spotrebiteľský, ale ako obchodnoprávny, ktorý vznikol medzi podnikateľmi (povinný v čase uzatvorenia zmluvy bol podnikateľským subjektom, ktorý podnikal - vykonával povolanie na základe živnostenského oprávnenia v Rakúskej republike, Auszug aus dem Gewerberegister, 401/52673, Linz) a pri vzniku je zo zmluvy o úvere zrejmé, že sa mal týkať jeho podnikateľskej činnosti, či výkonu povolania. Súčasne, v súvislosti s uplatneným nárokom oprávnený v rámci podanej sťažnosti poukázal na jednotlivé články zmluvy o úvere č. 247840-34080 zo dňa 03. 12. 2017, na účel čerpania úveru, ako aj nato, že sa jednalo o zmluvu o úvere č. 247840-34080 zo dňa 03. 12. 2017, ktorá bola uzatvorená medzi dvoma podnikateľskými subjektmi: oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom - fyzickou osobou podnikateľom . Za tohto stavu, vychádzajúc z listín predložených oprávneným, potom možno pochybnosti vyššieho súdneho úradníka o statuse účastníkov zmluvy o úvere považovať za rozptýlené a toho času (v štádiu pred vydaním poverenia) možno vychádzať zo záveru, že v danom prípade oprávnený uplatnil nárok, ktorý nepochádza zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto vyšší súdny úradník nepostupoval správne, ak vo veci aplikoval právne normy vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa. Práve v nadväznosti na nespotrebiteľský charakter rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom, totiž sťažnostný súd dopĺňa, že je dlhodobo judikované, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na vydanie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľskej veci, čo potvrdzujú najmä posledné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, napr. sp. zn. II. ÚS 300/2018, sp. zn. II. ÚS 395/2019, sp. zn. IV. ÚS XX/XXXX, sp. zn. I. ÚS 265/2020, sp. zn. IV. ÚS 282/2020, sp. zn. II. ÚS 298/2020, nález ÚS SR IV. ÚS 139/2021 - 81 z 13. júla 2021, či nález ÚS SR II. ÚS 43/2022 z 24. mája 2022.
12. V nadväznosti na vyššie uvedené tak súdu prvej inštancie neostávalo iné než sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka podľa § 250 ods. 2 CSP zrušiť a vec jej vrátiť v celom rozsahu na ďalšie konanie. Úlohou vyššieho súdneho úradníka v ďalšom priebehu konania tak bude opätovne preskúmať návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy za účelom zistenia zákonných predpokladov na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
13. . V nadväznosti na uvedené potom sťažnostný súd rozhodol tak, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov konania o sťažnosti, keďže v danom prípade vyšší súdny úradník nerozhodoval na podklade návrhu povinného na zastavenie exekúcie, ale rozhodoval z úradnej činnosti. Navyše, povinný v danom prípade o napadnutom uznesení a podanej sťažnosti ani nemal vedomosť, pretože tieto mu neboli doručované. Sťažnostný súd by tak nepovažoval ani za spravodlivé, aby povinný nahrádzal také trovy, ktoré nezapríčinil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).