Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10To-4-2021.pdf
PDF · 86.98 KB
Case nature
Area
Subarea
10To/4/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 30.06.2021, v trestnej veci proti obžalovanému M. H. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/152/2017 zo dňa 16.09.2020 jednomyseľne takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného M. H..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný M. H. uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 11. 3. 2017 v čase okolo 12.00 hod. v meste Kežmarok na ul. K. č.X, v byte č. XX na X. poschodí bytového domu, bez udania dôvodu fyzicky napadol Z. Q. tým spôsobom, že ju chytil rukou pod krk a opakovane ju udrel chrbtovou stranou o radiátor, čím jej týmto konaním spôsobil pomliaždenie hrudnej a driekovej časti chrbta s poúrazovou obličkovou kolikou, pričom sa z medicínskeho hľadiska jednalo o ľahký úraz s dobou liečenia 38 dní, práceneschopnosťou 13 dní a so závažným spôsobom obmedzenia na obvyklom spôsobe života po dobu 14 dní z dôvodu dlhotrvajúcich bolestí a obmedzení v pohybe.
Za to mu podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 38 ods. 2 Tr. zákona bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona bol podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba v trvaní 15 mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obžalovaný bol tiež zaviazaný nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. škodu vo výške 66,99 eur.
Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V písomnom odôvodnení svojho odvolania uviedol, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou prvostupňového súdu, ktorý uvádza (str. 7 napádaného rozsudku), že „skutočnosť, že poškodená bola obžalovaným napadnutá potvrdili svojou výpoveďou svedkovia a to otec poškodenej A. Q. a jej priateľ R. U., ktorí síce neboli priamymi svedkami incidentu, avšak o jeho spáchaní boli poškodenou bezprostredne po ňom informovaní. Obaja zhodne uviedli okolnosti, za ktorých mala poškodená byť napadnutá.“. O toto tvrdenie sa súd opiera aj v závere odôvodnenia rozsudku (str. 9 napádaného rozsudku), kedy poukazuje na konzistentnosť výpovede poškodenej. Poukázal na výpoveď svedka A. Q. z 23.05.2018, kde uviedol, že „Z. Q. je moja dcéra, ktorá mi volala do práce, že ju M. dokopal, že ju kopal do chrbtice“. Toho istého dňa na súde vypovedal aj R. U., ktorý útok popísal ako „údery do chrbtice zozadu“, pričom na otázku, aby popísal tie údery odpovedal: „že išla pred ním a on ju zozadu sotil a spadla na zem“. Svedok A. Q. uviedol, že mu poškodená volala, že bola dokopaná, svedok R. U. uviedol, že ju mal sotiť zozadu, na čo mala poškodená spadnúť na zem. Samotná poškodená
popísala údajný útok pod prísahou na súde tak, že „chytil ma okolo krku, stál popri mojej pravej strane a chytil ma rukou okolo krku a búchal mojou zadnou časťou tela o radiátor.“. Podľa obžalovaného je zrejmé, že poškodená si výpoveď vymyslela, každému z účastníkov uviedla inú verziu za účelom získania finančných prostriedkov na liečbu zdravotných problémov, ktoré ako sama uviedla, mala odmala. Podľa odvolateľa sa s uvedeným rozporom prvostupňový súd žiadnym spôsobom nevysporiadal. To, že od neho po zranení poškodenej chceli peniaze, potvrdili obaja svedkovia navrhnutí poškodenou - A. Q. a R. U.. Ďalej namietal, že súd tiež neprihliadol na to, že poškodená v priebehu prípravného konania ani nezmienila osoby otca a priateľa. Preto považuje výpovede svedkov A. Q. a R. U. za účelové.
Obžalovaný v odôvodnení svojho odvolania ďalej nesúhlasil ani so záverom súdu v časti zranenia poškodenej. Podľa neho súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy časť znaleckého posudku, kde znalec uvádza, že vzhľadom na bolesti v krížoch, ktoré mala poškodená (aj podľa vlastných slov predtým), stačí jeden prudký pohyb alebo zlý krok. Poukázal na to, že rýchlo utekali z bytu, čo potvrdila aj svedkyňa Z. U.. Podľa neho je teda vysoko pravdepodobné, že pri rýchlom úteku po schodisku mohlo dôjsť k prudkému pohybu, ktorý by spôsobil viditeľné zranenie poškodenej po opustení bytového domu poškodenou. Zároveň samotná poškodená uviedla, že v tom čase bola pod vplyvom alkoholu (sama uviedla, že vypila 5-6 pohárikov vodky), čo vzhľadom na jej telesnú konštrukciu podľa jeho názoru spôsobilo minimálne miernu opitosť, ktorá mala vplyv na jej koordináciu. V lekárskych správach, o ktoré opiera súd svoje odôvodnenie, je uvedené, že pacientka bola napadnutá opilcom, priateľom a to sotením o radiátor. Zdôraznil, že ide o subjektívne tvrdenie poškodenej, ktoré lekár pri spisovaní lekárskej správy uvádza len na základe tvrdení pacientky - poškodenej, bez akéhokoľvek skúmania reality. Ďalej poukázal na to, že súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy, že poškodená bezprostredne po údajnom napadnutí odmietla dovyšetrenie (CT a USG) a podpísala reverz (lekárska správa z Kežmarskej nemocnice zo dňa 20.03.2017). Poškodená začala až po niekoľkých dňoch chodiť po vyšetreniach, pričom ich mala možnosť absolvovať ihneď. Aj toto konanie poškodenej považuje odvolateľ za účelové, nakoľko jej konaním sú dané dôvodné pochybnosti o tom, že jej mal dňa 11.03.2017 ublížiť na zdraví. Nesúhlasí ani s tým záverom (str. 9 napádaného rozsudku) prvostupňového súdu, že svojím konaním spôsobil poškodenej pomliaždenie hrudnej a driekovej časti chrbta s poúrazovou obličkovou kolikou. V lekárskej správe zo dňa 11.03.2017, t.j. po údajnom napadnutí, sa totiž nespomína zranenie či bolesť hrudníka. Má za to, že pomliaždenie hrudnej časti chrbta je bolestivý stav, ktorý by poškodená (ak by ju to skutočne bolelo) uviedla aj pri popise svojich zranení pred ošetrujúcim lekárom v deň údajného napadnutia.
V odôvodnení odvolania obžalovaný napokon poukázal aj na to, že sa súd pri odôvodňovaní rozsudku zameral na jeden rozpor, a to v dôvode hádky medzi ním a poškodenou, avšak ostatným, podľa jeho názoru podstatným rozporom vo svedeckých výpovediach (a to hlavne vo výpovediach poškodenej a ňou navrhovaných svedkov) sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nevenoval. Súd zhodnotil výpovede svedkov, ktorí popierali jeho vinu ako účelové, tendenčné v snahe napomôcť mu. Súd pri tomto zhodnotení nevzal do úvahy, že všetci svedkovia vypovedali pred súdom pod prísahou, kedy boli poučení o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a krivého obvinenia v zmysle §§ 345 a 346 Trestného zákona. Preto účelovosť týchto výpovedí podľa neho nepripadá do úvahy tvrdiac, že žiaden zo svedkov by kvôli nemu nepodstúpil riziko trestného stíhania. Druhý rozpor, ktorý súd v odôvodnení rozsudku uvádza, podľa neho vlastne nie je rozporom (čo má potvrdzovať aj samotné odôvodnenie rozsudku), nakoľko súd uvádza, že svedkovia Z. Q. a G. U. uviedli, že incident sa stal v kuchyni pri okne a svedok Z. N. uviedol, že sa zobudil na krik a vošiel do obývačky, kde pri vchodových dverách videl hádať sa jeho a poškodenú. Svedok Z. N. vo svojej prvotnej výpovedi v prípravnom konaní dňa 28.08.2017 uviedol, že „v tom som za zobudil na krik, ktorý išiel z kuchyne“. To, že k incidentu došlo v kuchyni, uviedla aj samotná poškodená vo svojej výpovedi, a preto nie je možné od svedka Z. N. chcieť, aby si presne pamätal skutok rok a pol po incidente (incident sa stal dňa 11.03.2017 a svedok vypovedal na súde dňa 05.09.2018). Tiež nesúhlasil so záverom súdu, že jediné logické vysvetlenie je, že musel napadnúť poškodenú a preto bolo potrebné ho zavrieť Z. N. do kúpeľne. Súd neuviedol jediný relevantný dôvod, prečo svedok Z. N. nemohol riešiť už samotnú hádku bez napadnutia tým, že ich oddelil a zavrel jeho do kúpeľne. Má za to, že jeho vina nebola riadne preukázaná, teda nebolo bez dôvodných pochybností možné určiť, že skutok spáchal, a v takom prípade musí súd rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho v zmysle zásady „in dubio pro reo“, t.z. v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Porušenie práva garantujúceho prezumpciu neviny v konečnom dôsledku znamená porušenie základného ľudského práva, resp. práva garantovaného jednotlivcovi priamo Ústavou SR (ústavného práva). Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa alebo vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.
Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.
Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.
Len vzhľadom na odvolacie námietky považuje krajský súd za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť, doplniť a poopraviť.
Napriek tomu, že obžalovaný spáchanie trestného činu poprel, brániac sa tým, že sa s poškodenou Z. Q. len pohádal, ale k žiadnemu fyzickému kontaktu medzi nimi nedošlo, tak aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.
Záver o vine obžalovaného je možné oprieť predovšetkým o svedeckú výpoveď poškodenej Z. Q., ktorá popísala, ako ju v kuchyni pri okne obžalovaný bezdôvodne chytil rukou okolo krku a búchal jej zadnou časťou tela o radiátor, na čo prišiel Z. N., ktorý obžalovaného od nej vzal a zavrel do kúpeľne, kde obžalovaný ešte trieskal na dvere a snažil sa dostať z kúpeľne von. Po odchode z bytu a vystúpení z výťahu si poškodená sadla na schody, mala už problém vstať, na čo prišli policajti a zavolali jej RZP. Záchranári ju uložili na lôžko a odviezli na vyšetrenie.
Tieto tvrdenia poškodenej Z. Q. sú potom podporené lekárskymi správami a znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva, ktoré potvrdzujú, že poškodená utrpela pomliaždenie hrudnej a driekovej časti chrbta a poúrazovú obličkovú koliku, ktorá síce nie je úrazom, ale ide o stav navodený úrazovým mechanizmom driekovej oblasti - pomliaždením po opakovaných nárazoch tela poškodenej. K mechanizmu vzniku zranenia znalec uviedol, že pomliaždenie v oblasti chrbtových svalov vznikli tak, ako to uviedla poškodená, teda útokom útočníka - jedným, alebo opakovanými nárazmi jej tela chrbtovou stranou do radiátora. K poraneniu mohol prispieť aj úder päsťou útočníka do oblasti chrbta.
Znalec síce pripustil, že teoreticky sa vylúčiť nedá ani vznik poranenia po páde na chrbát, avšak žiaden pád poškodenej na chrbát vo svojich výpovediach neuvádzajú ani svedkovia vypovedajúci v prospech obžalovaného a takýto pád nevyplýva ani z iných vykonaných dôkazov. Správne prvostupňový súd tiež zdôraznil, že pred útokom obžalovaného poškodená žiadne viditeľné bolesti nemala a ani sa na nič nesťažovala, čo potvrdila aj svedkyňa Z. U., ktorá bola s poškodenou predtým aj v autoškole a ktorej sa poškodená sťažovala na bolesti chrbta až bezprostredne po útoku obžalovaného.
Znalec Z.. E. U. potvrdil aj primeranosť doby liečenia 38 dní a doby práceneschopnosti 13 dní, ako aj ich obvyklosť pri uvedenom poranení a následných komplikáciách. Uviedol, že poškodená bola po poranení 14 dní závažným spôsobom obmedzovaná na obvyklom spôsobe života, bola obmedzovaná v pohybe, bol jej odporúčaný kľud na posteli a nemohla vykonávať bežné domáce práce z dôvodov bolestí.
Nielen uvedené skutočnosti, ale aj následné správanie sa obžalovaného jednoznačne potvrdzujú, že sa skutok stal tak, ako je ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku a že tento skutok spáchal obžalovaný. Predovšetkým je potrebné poukázať na facebookovú komunikáciu medzi ním a
poškodenou, v ktorej okrem iného uviedol, že sa veľmi hanbí a že sa poškodenej veľmi ospravedlňuje a prosí ju, aby z neho nemala strach. Pýtal sa jej ako jej je a či ju fest zbil. Poškodená zase uviedla, že nevie či keď obžalovaného uvidí, či nebude ho mať pred očami ako ju bije; na to odpovedal obžalovaný, že na to má poškodená právo, ale že jej v živote nechcel ublížiť, a vie, že to už nevráti späť.
Správne súd prvého stupňa vyhodnotil aj výpovede svedkov G. U., Z. U. a Z. N., ktorí vypovedali zjavne v snahe pomôcť obžalovanému vyviniť sa, ale ktorých výpovede si výrazne vzájomne odporujú a nepotvrdzujú ani výpoveď obžalovaného. V prvom rade je potrebné poukázať na pomer týchto svedkov k obžalovanému, keď G. U. je družkou obžalovaného a má s ním aj dieťa, Z. U. je jej sestra a Z. N. je kamarát a kolega obžalovaného. Len tým je možné logicky vysvetliť výrazné vzájomné rozdiely v ich výpovediach, na ktoré podrobne poukázal prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ich výpovede skutočne nie je možné považovať za hodnoverné za situácie, keď podľa G. U. sa obžalovaný s poškodenou len pohádali, lebo mu poškodená nechcela dať kľúče a nijako ju nenapadol, avšak podľa Z. U. sa obžalovaný s poškodenou v kuchyni naťahovali, poškodená mu držala ruky a tak sa snažila dostať medzi nich a oddeliť ich, na čo prišiel Z. N., ktorý obžalovaného držal za jednu ruku a G. U. za druhú ruku, a následne zavreli obžalovaného do kúpeľne. Svedok Z. N. zase tvrdí, že ani v kuchyni nebol, ale len pri vchode do bytu videl, ako sa obžalovaný háda s poškodenou, ktorá tohto nechcela pustiť z bytu von a tak poškodenú poslal preč a obžalovaného vzal do kúpeľne. Kým G. U. vypovedala, že sa nič nestalo, zároveň hovorila o zmätku.
Nelogicky výpovede týchto svedkov vyznievajú aj z hľadiska ďalších skutočností, lebo nie je zrejmé prečo obžalovaného museli držať a zavrieť do kúpeľne, a prečo poškodená musela utekať z bytu a susedia volať políciu, keď podľa týchto svedkov k ničomu závažnému nedošlo.
Vzhľadom na uvedené bolo teda aj podľa názoru krajského súdu nepochybne preukázané, že skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku tak, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, sa stal a tiež, že ho spáchal obžalovaný M. H..
Na tomto konštatovaní nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že nie celkom hodnoverne vyznievajú aj svedecké výpovede priateľa poškodenej R. U. a otca poškodenej A. Q.. Títo svedkovia pri skutku neboli a teda ich tvrdenia o kopaní do chrbtice poškodenej či udieraní odzadu sú irelevantné.
Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž nepochybné, že obžalovaný poškodenej úmyselne ublížil na zdraví. Obžalovaný opakovane udrel poškodenú chrbtovou stranou o radiátor, čím jej spôsobil také poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie a liečenie, počas ktorého bol minimálne po dobu 14 dní sťažený obvyklý spôsob jej života. Obžalovaný chcel poškodenej svojím útokom vedeným na jej chrbát spôsobiť ujmu majúcu charakter ublíženia na zdraví. Okresný súd teda správne kvalifikoval konanie obžalovaného ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona s tým, že podľa odvolacieho súdu je táto právna kvalifikácia správne založená na priamom úmysle obžalovaného podľa § 15 písm. a) Tr. zákona.
Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 5 Tr. zákona, uložil obžalovanému mierny trest odňatia slobody blízko dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere 10 mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 15 mesiacov.
Za rozhodnutie v súlade so zákonom je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade škody.
Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.