Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

34Cos/2/2025

Uznesenie

Mestský súd Košice v právnom spore žalobcov v 1. rade: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., v 2. rade: E. F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., obaja zastúpení: Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, proti žalovanému v 1. rade: INTERBUS - SK s.r.o., so sídlom Staničné námestie 11, 040 01 Košice, IČO: 54 143 080, zastúpený: IKC - advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hruny 11B, 080 01 Prešov, IČO: 56 108 222, v 2. rade: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské nivy 7816/16, 821 09 Bratislava, IČO: 00 585 441, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie z a s t a v u j e.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou doručenou súdu dňa 8.7.2025 domáhali rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur. 1.2 Zároveň žiadali súd, aby im voči žalovaným v 1. a v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobcovia v 1. a v 2. rade v žalobe uviedli, že sú pozostalými po obeti dopravnej nehody E. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa 26.9.2024, ktorá bola spôsobená dňa 10.5.2024 na diaľnici neďaleko mesta Linz v Rakúskej republike, a to prevádzkou motorového vozidla – linkového autobusu značky Setra S s EVČ: G. XXXXX, ktorého držiteľom je žalovaný v 1. rade INTERBUS – SK s r.o., a ktoré je pre prípady vzniku škody spôsobenej jeho prevádzkou povinne zmluvne poistené poistnou zmluvou povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 6623575289 u žalovaného v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group. Mali za to, že konaním žalovaného v 1. rade, spojeného s prevádzkou motorového vozidla a poisteného u žalovaného v 2. rade, došlo okrem spôsobenia materiálnej škody aj k nezvratnému a veľmi výraznému zásahu do ich osobnostných práv, kedy v dôsledku dopravnej nehody a jej následkov žalobkyňa v 1. rade stratila manžela a žalobca v 2. rade stratil otca.

3. Žalovaný v 1. rade v podaní zo dňa 27.8.2025 namietal, že neexistuje príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou zo dňa 10.5.2024 a smrťou poškodeného, a to aj s ohľadom na to, že k úmrtiu poškodeného došlo po uplynutí niekoľkých mesiacov odkedy k dopravnej nehode došlo, pričom poškodený zomrel vo veku 77 rokov. Mal za to, že neexistuje jediný dôkaz o zavinení dopravnej nehody motorovým vozidlom v jeho držbe a porušení jeho právnej povinnosti a neexistuje jediný dôkaz o zásahu do osobnostných práv žalobcov v 1. a v 2. rade. Žalobou uplatnený nárok považoval v celom rozsahu za nedôvodný a nepreukázaný, a preto žiadal súd, aby žalobu zamietol v celom rozsahu

ako nedôvodnú a priznal mu proti žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalovanému v 2. rade bola žaloba doručená dňa 29.7.2025. Podaním zo dňa 26.8.2025 žalovaný v 2. rade požiadal súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k žalobe. Vzhľadom na žiadosť žalovaného v 2. rade súd prvej inštancie svojím uznesením zo dňa 2.9.2025 predĺžil žalovanému v 2. rade lehotu na vyjadrenie do 28.10.2025. Žalovaný v 2. rade sa napriek predĺženiu lehoty na vyjadrenie k žalobe ani v tejto lehote k meritu veci nevyjadril.

5.1 Podaním doručeným súdu dňa 11.3.2026 zobrali žalobcovia v 1. a 2. rade žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody so žalovaným v 2. rade. Žiadali súd, aby konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že by žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. 5.2 Súdu následne dňa 1.4.2026 žalobcovia v 1. a v 2. rade predložili mimosúdnu dohodu zo dňa 10.11.2025, predmetom ktorej bolo urovnanie vzájomných práv a povinností žalobcov v 1. a v 2. rade a žalovaného v 2. rade vyplývajúcich z tohto prebiehajúceho súdneho sporu. Z dohody je zrejmé, že žalovaný v 2. rade sa zaviazal v lehote 5 dní odo dňa podpisu dohody zaplatiť žalobkyni v 1. rade a žalobcovi v 2. rade istinu 12.000,- Eur, a to každému z nich, oproti povinnosti žalobcov v 1. a v 2. rade zobrať žalobu späť.

6. Na výzvu súdu žalovaný v 1. rade podaním zo dňa 28.4.2026 vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby žalobcami v 1. a v 2. rade, pričom žiadal súd, aby zaviazal žalobcov v 1. a v 2. rade k povinnosti nahradiť mu trovy zastaveného konania v rozsahu 100 %.

7. Podľa ust. žalobca môže vziať žalobu späť.

8. Podľa ust. ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

9. Podľa ust. súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

10. Späťvzatie žaloby je jedným z dispozičných oprávnení žalobcu ako strany sporu s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp).

11. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobcov v 1. a 2. rade, ktorým späťvzatie žaloby nepochybne je, a ktorý žalobcovia v 1. a 2. rade urobili pred začatím prvého pojednávania, súd prvej inštancie aj bez súhlasu žalovaných v 1. a 2. rade rozhodol tak, že konanie zastavil.

12. Podľa ust. sú stranami žalobca a žalovaný. Strany v spore majú voči sebe navzájom kontradiktórne postavenie, sú si navzájom protistrany. Ich záujem na výsledku sporu je rozdielny, kontradiktorický. Ich tvrdenia sa navzájom vylučujú, spravidla nemôžu byť obe pravdivé ani obe nepravdivé, pravdivé je práve jedno z nich (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 252 254). V kontradiktórnom postavení- teda môžu byť vždy len žalobca voči žalovanému a naopak, nikdy to tak nebude vo vzťahu žalobca voči druhému žalobcovi alebo žalovaný voči ďalším žalovaným v určitom konaní. Vyplýva to už zo samotnej podstaty sporového konania.

13. Ak teda žalovaný za žiadnych okolností nebude v sporovom konaní v kontradiktórnom postavení voči druhému žalovanému, potom je zrejmé, že nemožno urobiť ani ten záver, že je jeden žalovaný úspešný voči druhému žalovanému. Úspech vo veci sa bude vždy posudzovať len vo vzťahu žalobca – žalovaný, keďže ho možno posudzovať len medzi stranami, ktoré stoja proti sebe.

14. Podľa ust. každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

15. Podľa ust. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

16. Podľa ust. , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

17. Podľa ust. , fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

18. Podľa ust. , o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu vrátane inej ujmy spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu

a) škody na zdraví, inej ujmy a nákladov pri usmrtení,

b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,

c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,

d) ušlého zisku.

19. Podľa ust. náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

20. Účelom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je predovšetkým zabezpečiť reálne uspokojenie práv poškodených pri vzniknutých škodových udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov, resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť tieto zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom spojeným s touto nebezpečnou činnosťou. Najprirodzenejšou a najefektívnejšou ochranou poškodeného je taká zákonná úprava, ktorá umožňuje poškodenému uplatniť svoj nárok na náhradu škody (právo na poistné plnenie) priamo voči poistiteľovi škodcu, po preukázaní zodpovednostného vzťahu medzi ním a poisteným škodcom, ktorý tvorí základ pre plnenie poistiteľom. v ust. odo dňa 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obidvom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.

21. V danom prípade si žalobcovia v 1. a v 2. rade uplatnili v súlade s citovanou zákonnou úpravou svoje nároky tak voči poistenému – prevádzkovateľovi dopravného prostriedku ako aj voči poisťovateľovi, teda voči obidvom súčasne – solidárne, pričom žalobu žalobcovia v 1. a v 2. rade vzali v celom rozsahu

späť z dôvodu uzavretia Dohody o urovnaní dňa 10.11.2025 so žalovaným v 2. rade, ktorý sa dohodou zaviazal poskytnúť každému zo žalobcov titulom uplatneného nároku v tomto súdnom konaní sumu 12.000,- Eur.

22. Na tomto mieste je nevyhnutné poukázať na ustálenú súdnu judikatúru, podľa ktorej „ak je žalobou uplatnený nárok voči viacerým žalovaným, ktorý majú tento nárok plniť spoločne a nerozdielne, potom plnenie poskytnuté jedným zo žalovaných je treba zásadne považovať pre účely rozhodovania o trovách konania podľa ust. (poznámka súdu aktuálne ust. ) za „správanie“ všetkých žalovaných (t.j. aj tých, ktorí plnenie neposkytli), a žalobu za dôvodne podanú voči všetkým žalovaným. Ak sa však bráni niektorý zo žalovaných, ktorý plnenie na žalobou uplatnený nárok neposkytol tým, že voči nemu nie je uplatnený nárok dôvodný, musí súd pre účely rozhodovania o trovách konania posúdiť dôvodnosť takejto obrany; a ak je takáto obrana dôvodná, rozhodne o trovách konania medzi žalobcom (ktorý vzal žalobu späť) a týmto žalovaným podľa ust. prvej vety (poznámka súdu aktuálne ust. ).“

23. Podľa ust. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

24. Podľa ust. nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

25. Podľa Čl. 4 ods. 1, ods. 2 Základných princípov ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

26. Podľa Čl. 17 Základných princípov súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

27. Ustanovenia až účinného odo dňa 1.7.2016 upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili.

28. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu neexistoval spor pred všeobecným súdom.

29. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku a je samo o sebe spôsobilé zasiahnuť do práva strany podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako to dôvodil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 6.2.1954 vo veci Beer proti Rakúsku, resp. v rozhodnutí zo dňa 7.10.2004 vo veci Bauman proti Rakúsku (č. 30428/96, resp. 76809/01).

30. Zákon však upravuje odchýlku pri rozhodovaní o náhrade trov konania od zásady zodpovednosti za výsledok konania (ust. ) a zodpovednosti za zavinenie (ust. ), a to v podobe ust. .

31. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri

zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

32. Je nesporné, že sporové konanie v tejto právnej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby (ust. ). Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Žalobca ako dominus litis (pán v spore), ktorému svedčí právo podať žalobu v sporovej veci, túto môže na základe vlastnej úvahy i bez uvedenia dôvodu vziať späť. Späťvzatie žaloby ako procesnoprávny úkon je prejavom autonómnej vôle žalobcu s ktorým procesné normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá bezprostredne vedie k zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa ust. , z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (viď R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ust. . Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ust. 257 (nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa). O náhrade trov konania pri späťvzatí žaloby (v sporovom konaní) súd preto vždy rozhoduje podľa ustanovenia 256 v spojení s ust. .

33. Podľa ust. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

34. Ustanovenie nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Pritom rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2010, sp. zn. ).

35. Zo slovného znenia ust. vyplýva, že je ustanovením výnimočným, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie.

36. Zákon v ust. explicitne nevypočítava, ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Ustálená judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu ust. len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porovnaj Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk R 34/1982, R 23/1989).

37. Zákon stanovuje len všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia

všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať aj k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech.

38. Žalobcovia v 1. a v 2. rade sa žalobou domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu, že sú pozostalými po obeti dopravnej nehody, ktorá bola spôsobená dňa 10.5.2024 prevádzkou motorového vozidla – linkového autobusu, ktorého držiteľom je žalovaný v 1. rade, a ktoré je pre prípady vzniku škody spôsobenej jeho prevádzkou povinne zmluvne poistené poistnou zmluvou povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného v 2. rade. Mali za to, že konaním žalovaného v 1. rade, spojeného s prevádzkou motorového vozidla a poisteného u žalovaného v 2. rade, došlo okrem spôsobenia materiálnej škody aj k nezvratnému a veľmi výraznému zásahu do ich osobnostných práv, kedy v dôsledku dopravnej nehody a jej následkov žalobkyňa v 1. rade stratila manžela a žalobca v 2. rade stratil otca. Žalobu však zobrali späť z dôvodu uzavretia mimosúdnej dohody o predmete sporu so žalovaným v 2. rade.

39. Vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 2. rade možno konštatovať, že žiadna zo sporových strán nezavinila zastavenie konania, nakoľko tieto strany uzavreli mimosúdnu dohodu o predmete sporu, ktorou došlo k usporiadaniu všetkých nárokov týchto strán sporu, ktoré sú predmetom konania a k následnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcov v 1. a v 2. rade. Zásada zavinenia zastavenia konania (ust. ) v tomto prípade preto ustupuje zásade spravodlivého a rozumného usporiadania procesných vzťahov týchto strán sporu, nakoľko žalobcovia v 1. a v 2. rade a žalovaný v 2. rade v rámci mimosúdnej dohody si usporiadali aj nároky vyplývajúce z náhrady trov konania. Z uvedeného dôvodu súd v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov (Čl. 4 ods. 2 Základných princípov ) rozhodol tak, že vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 2. rade stranám sporu nárok náhradu trov konania nepriznal.

40. Žalovaný v 1. rade sa v rámci svojej procesnej obrany okrem iného bránil tým, že nie je dostatočne preukázaná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a smrťou poškodeného a rovnako mal za to, že žalobcovia v 1. a v 2. rade nepreukázali zásah do ich osobnostných práv.

41. V prejednávanom spore môže byť bez akýchkoľvek pochybností vyslovený záver, že z pohľadu rozhodovania o trovách konania podali žalobcovia v 1. a v 2. rade žalobu dôvodne voči žalovanému v 2. rade, ktorý na základe mimosúdnej dohody aj plnil žalobcom v 1. a v 2. rade. Spornou skutočnosťou by tak však zostalo, či vzhľadom na námietky žalovaného v 1. rade, ktorý vo vyjadrení k žalobe rozporoval nároky uplatnené žalobcami v 1. a v 2. rade, či žaloba žalobcov v 1. a v 2. rade je dôvodná aj voči žalovanému v 1. rade, keďže nárok bol uspokojený výlučne žalovaným v 2. rade.

42. Po posúdení veci súd vo vzťahu medzi žalobcami v 1. a v 2. rade a žalovaným v 1. rade v danom prípade dospel k presvedčeniu o potrebe aplikácie ust. , pričom však neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa z hľadiska majetkových pomerov, sociálnych pomerov žalobcov v 1. a v 2. rade, nakoľko sú tu iné dôvody hodné osobitného zreteľa.

43. K dôvodom hodným osobitného zreteľa totiž môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Použitie ust. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter. Ust. umožňuje zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, čo v danom prípade je na mieste.

44. V prejednávanom prípade súd dospel k záveru, že na strane žalobcov v 1. a v 2. rade existuje predpoklad pre aplikáciu ust. , a teda u nich existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania voči žalovanému v 1. rade, kedy rozhodnutie o trovách konania za použitia ust. by sa javilo ako neprimerane tvrdé pre žalobcov v 1. a 2. rade.

45. Za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať okolnosti samotnej prejednávanej veci v tom smere, že aj keď žaloba smerovala proti pasívne legitimovaným žalovaným v 1. a v 2. rade a žalobcovia v 1. a v 2. rade boli uspokojení len žalovaným v 2. rade na základe mimosúdnej dohody, vzhľadom na charakter sporu by bolo v rozpore s princípom spravodlivého procesu priznať trovy konania žalovanému v 1. rade a v ich nepriznaní nemožno vidieť porušenie práv žalovaného v 1. rade. Ak zodpovedá za škodu spôsobenú poškodenému viacero osôb, nie je možné podľa názoru súdu poškodenému klásť na ťarchu, že svoj nárok uplatnil proti všetkým. Ak potom nahradí jeden zo žalovaných žalobou uplatnený nárok, zaniká (v rozsahu poskytnutého plnenia) aj záväzok ostatných žalovaných. Poškodenému (žalobcovi) tak nezostáva nič iné, než zobrať žalobu späť, a to aj voči ostatným solidárne zaviazaným žalovaným, ktorí nárok žalobcu neuspokojili, ale ich povinnosť zodpovedajúca žalobou uplatnenému nároku zanikla v dôsledku plnenia poskytnutého „spolužalovaným“. V opačnom prípade, teda ak by súd v takomto prípade priznal trovy zastaveného konania žalovanému, ktorý neplnil, bol by to žalobca, ktorý by boli fakticky potrestaný za racionálny postup (spočívajúci v uplatnení pohľadávky voči všetkým solidárne zaviazaným žalovaným), ktorý zodpovedá všeobecnému uznávanému právnemu princípu „vigilantibus iura scripta sunt“.

46. Na základe týchto skutočností súd dospel k presvedčeniu, že okolnosti, ktoré viedli žalobcov v 1. a v 2. rade k uplatneniu nárokov na súde a boli čiastočne uspokojené žalovaným v 2. rade predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nárok na náhradu trov konania nepriznal ani žalovanému v 1. rade, a považuje za spravodlivé, aby každá zo strán znášala svoje trovy zastaveného konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice v zmysle ust. .

Podľa ust. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa ust. sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (ust. a ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.