Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-19-2026.pdf
PDF · 85.8 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B1-14C/3/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: U. A., E.. XX.XX.XXXX, J. I. Z. D.U. X, I., zast. splnomocneným zástupcom JUDr. Richardom Dantsitsom, trvale bytom Suchohradská 8, Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava, o zaplatenie 5.100 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 26.09.2025, č. k. B1-14C/3/2016-173 v spojení s opravným uznesením zo dňa 15.10.2025, č. k. B1-14C/3/2016-176, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni do 15 dní od právoplatnosti rozsudku sumu 1.941,74 eur a vo výroku II. žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobkyni nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok III.). Opravným uznesením zo dňa 15.10.2025 opravil výrok III. rozsudku tak, že žalovanému nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 451 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil čiastočnou opodstatnenosťou žalovaného nároku. V konaní mal za nesporné, že žalobkyňa dňa 15.01.2013 uzavrela so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni 1.400 eur a žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť finančné prostriedky spolu s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 1.348 eur, a to v jedinej splátke splatnej dňa 20.01.2014. Súčasťou zmluvy o úvere boli aj Všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, kde si zmluvné strany dohodli, že túto zmluvu uzatvárajú podľa Obchodného zákonníka, pričom pre prípad omeškania žalobkyne si dohodli úrok z omeškania vo výške určenej podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení. Sporné medzi stranami nebolo ani to, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 2.760,74 eur a následne ďalších 3.760,12 eur jej zamestnávateľ zrazil zo mzdy v prospech žalovaného na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 18839/14 zo dňa 03.12.2014. Za sporné v konaní označil to, či žalovaný prijal od žalobkyne plnenie na základe právneho dôvodu. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 18839/14 zo dňa 03.12.2014 zistil, že žalovaný si podľa zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní uplatnil voči žalobkyni nárok zo zmluvy o úvere na stálom rozhodcovskom súde, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom tak, že žalobe vyhovel. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.12.2014 a vykonateľnosť dňa 02.01.2015 pričom návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaný nebol, čo potvrdil aj právny zástupca žalobkyne na
pojednávaní konanom dňa 26.09.2025. S odkazom na § 44 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku sa rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu stal exekučným titulom, na základe ktorého zamestnávateľ zrážkami zo mzdy zrazil žalobkyni celkovo sumu 3.760,12 eur. Konštatoval, že aj napriek slabej procesnej aktivite žalovaného, nemohol tieto skutočnosti prehliadnuť. Vzhľadom na uvedené tak dospel k záveru, že žalobkyňa nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.760,12 eur, o ktoré bol jej majetok zrážkami zo mzdy znížený, keďže tieto zrážky boli realizované na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu), t. j. na základe legitímneho právneho dôvodu. Z rozhodcovského rozsudku tiež zistil, že žalovaný si z istiny 1.400 eur v rozhodcovskom konaní uplatnil iba časť vo výške 581 eur, nakoľko žalobkyňa vo zvyšnej časti (819 eur) žalovanému svoj záväzok pred podaním žaloby na rozhodcovský súd uhradila. Z uvedeného zistenia vyvodil, že časť istiny vo výške 819 eur tak rozhodcovským rozsudkom nie je dotknutá. Zo sumy 2.760,74 eur, ktorú žalobkyňa uhradila žalovanému priamymi platbami na účet žalovaného, tak sumu vo výške 819 eur vzhľadom na uvedené považoval za plnenie na základe právneho dôvodu, ktorým je zmluva o úvere, keďže žalobkyňa sa zmluvne zaviazala žalovanému istinu vrátiť, čo ani v konaní nepopierala. Žalobou sa totiž domáha, aby jej žalovaný vrátil všetko, čo mu plnila nad rámec istiny. Zvyšnú časť priamych platieb vo výške 1.941,74 eur (2.760,74 eur
- 819 eur), ktoré žalobkyňa v prospech žalovaného zaplatila, vyhodnotil prvoinštančný súd ako plnenie bez právneho dôvodu, keďže nároky žalovaného zo zmluvy o úvere už boli plne uspokojené a v konaní súdom nebol zistený žiadny iný právny dôvod, na základe ktorého by žalobkyňa mala žalovanému plniť. V tejto časti preto žalobe ako dôvodnej vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. Záverom dodal, že v odôvodnení sa vysporiadal so skutkovými tvrdeniami a dôkazmi, ktoré boli podstatné pre posúdenie a rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k okolnostiam uzavretia zmluvy o úvere, či žalobkyňa zmluvu uzatvorila ako spotrebiteľ, a či je túto zmluvu potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, uviedol, že týmito sa osobitne nezaoberal, nakoľko o nárokoch žalovaného na poplatky a úroky (vrátane úrokov z omeškania) zo zmluvy už právoplatne rozhodol rozhodcovský súd a jeho rozhodnutie nebolo zrušené a lehota podľa § 41 zák. č. 244/2002 Z. z. už uplynula. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 CSP, keď žalobkyňa mala vo veci úspech 38,07 % a žalovaný 61,93 %. Nárok na náhradu trov konania tak vznikol úspešnejšiemu žalovanému, ktorému však žiadne trovy v konaní nevznikli, a preto mu s odkazom na čl. 17 CSP nárok na náhradu trov konania nepriznal.
3. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Úvodom poukázal na to, že žalobkyňa dňa 15.01.2013 uzatvorila so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. V danom prípade sa podľa neho jedná o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu (čl. 5 CSP). Razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zo zmluvy o úvere nenastala žiadna z foriem bezdôvodného obohatenia stanovená zákonom. Žalovaný plnil na základe zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalobca z poctivých zdrojov. Nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov podľa § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov boli jasne uvedené na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný v prípade, že po podpise zmluvy nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo nevyužil, z čoho potom jasne vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Svoju vôľu uzavrieť zmluvu žalovaný vyjadril svojim podpisom a bol si tak vedomý svojich záväzkov zo zmluvy o úvere. V prípade osoby žalovaného má žalobca za to, že sa jedná o osobu, ktorá má rozumové schopnosti na úrovni primerane spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť zmysel a účel konania i jazykové vyjadrenia úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré podpísal. Naviac nebol žiadnym spôsobom k podpisu zmluvy donútený a podpisy činil bez akéhokoľvek psychického či fyzického nátlaku. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Poukázal tiež na definíciu priemerného spotrebiteľa podľa Súdneho dvora EÚ, v dôsledku ktorej nemožno podľa neho hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobcu, ktorý bol pri uzavieraní zmluvy o úvere dobre informovaný, avšak ľahostajný. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa tiež nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu označila odvolanie za klamlivé a zavádzajúce, keď prvoinštančný súd dôsledne dodržal všetky príslušné ustanovenia a dokonca žalobkyni zamietol žalobu vo zvyšku, pretože vyhodnocoval aj rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, na konanie pred ktorým sa žalobkyňa riadne dostavila, no nebola vpustená do budovy, pričom ako laik nevedela posúdiť stály rozhodcovský rozsudok, ktorý jej bol následne doručený. V ostatnom konaní súd jednoznačne konštatoval, že nebankový subjekt postupoval v rozpore so zákonom a žalobe preto sčasti vyhovel. Vychádzal pritom zo správnych skutkových záverov zistených v súlade so zákonom a svoje závery jasne a právne správne odôvodnil. Žalovaný svojím konaním postupuje pravidelne a systematicky mimo právny a legálny rámec v oblasti spotrebiteľských úverov, pričom ku konaniu využíva aj obchodné spoločnosti, ktorými vo väčšine prípadov sú práve rozhodcovské súdy. Je preto podľa nej nevyhnutné, aby konania nebankových subjektov podliehali do budúcna kontrole štátu, ako aj prieskumu a kontrole zo strany príslušných všeobecných súdov. Navrhla preto napadnutý prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
5. Žalovaný v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil.
6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keď všeobecne formulovaná odvolacia argumentácia nie celkom dopadajúca na skutkové a právne závery vyslovené prvoinštančným súdom v danej veci, nebola bez ďalšieho spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Potrebné je tiež zdôrazniť, že z hľadiska odvolacieho prieskumu je rozhodujúcim práve identifikovanie (konkretizovanie) toho- ktorého namietaného odvolacieho dôvodu konkrétnym pochybením, nie samotné formálne vymedzenie odvolacieho dôvodu. Odvolací súd preto správnosť napadnutého rozhodnutia preskúmaval len z pohľadu existencie vád v rozsahu vymedzenom odvolateľom.
7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ako sčasti dôvodnú uznal žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že žalobkyňa nemá nárok na vrátenie plnenia vo výške 3.760,12 eur, ktoré jej bolo zrazené zo mzdy na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, nakoľko sa jednalo o plnenie vymožené na základe exekučného titulu, keďže v konaní bolo nesporné, že k zrušeniu rozsudku rozhodcovského súdu nedošlo. Pokiaľ žalobkyňa žalovanému mimo týchto zrážok vykonávaných zamestnávateľom uhradila aj sumu 2.760,74 eur, čo v konaní žalovaný nesporoval, v tejto časti za bezdôvodné obohatenie spočívajúce v plnení bez právneho dôvodu označil sumu 1.941,74 eur, keď vychádzajúc z rozhodcovského rozsudku sumu 819 eur ako časť istiny úveru žalobkyňa uhradila pred podaním žaloby na rozhodcovský súd. Zároveň konštatoval, že sa nezaoberal tvrdeniami žalobkyne o tom, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, a to práve s poukazom na to, že o nárokoch žalovaného na poplatky a úroky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským súdom. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne skutkové a právne závery majúc za to, že nedošlo k naplneniu žiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, keď zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu nebola nikdy vyhlásená za neplatnú, nie je ju možné považovať ani za bezúročnú a bez poplatkov podľa zák. č. 129/2010 Z. z., či uzatvorenú bez vážnosti vôle. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by súd prvej inštancie konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, či bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru. Naopak prvoinštančný súd v ods. 13. a 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne vysvetlil, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu nebol zrušený, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, a preto sa nemohol zaoberať okolnosťami uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, jej platnosti či prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Pokiaľ preto žalovaný svoju všeobecne formulovanú odvolaciu argumentáciu obmedzil len na nesprávnosť záverov o bezúročnosti, bezpoplatkovosti či absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, táto argumentácia nemôže obstáť, nakoľko tieto závery neboli zo strany prvoinštančného súdu v posudzovanej veci vyslovené a žalovaným boli v odvolaní namietané bez zjavného vzťahu na konkrétnu prejednávanú vec. Napadnutým rozsudkom žalobkyni priznané plnenie súd prvej inštancie vyhodnotil ako plnenie bez právneho dôvodu, t. j. nie plnenie prijaté na základe neplatného právneho úkonu či právneho dôvodu, ktorý odpadol, a ktorými v odvolaní dôvodil žalovaný. Uvedený záver vyslovil súd prvej inštancie vo vzťahu k plneniu hradenému žalobkyňou mimo rámec zrážok zo mzdy vykonávaných jej zamestnávateľom v prospech žalovaného na základe rozhodcovského rozsudku. Žalovaný v odvolaní síce namietal, že nedošlo k naplneniu
žiadnej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, no nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že časť platieb hradených žalobkyňou bola nad rámec plnenia priznaného rozsudkom stáleho rozhodcovského súdu, žiadnym spôsobom nekonkretizoval a riadne neodôvodnil, čím v tomto smere zamedzil možnosť odvolacieho prieskumu.
8. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaný v medziach žalovaným podaného odvolania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni však nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).