Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17SaZ/2/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, ukrajinskej štátnej príslušnosti, cestovný doklad číslo: C. D. E. XX. XXXXX XXXX, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí: F., G. A. XXX-XXX, E. H., G., t. č. na základe povolenia na pobyt mimo Pobytového tábora Rohovce, na adrese v I., J. I. XXXX/XX, zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 173 160 14, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková 6, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. K./XXXX-X, z 12. januára 2026, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. K./XXXX-X z 12. januára 2026, v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, ukrajinskej štátnej príslušnosti, cestovný doklad číslo: C. platný do 21. marca 2028, a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. L.: K./XXXX-X, z 12. januára 2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) neudelil žalobcovi azyl podľa o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o azyle; nebola mu poskytnutá doplnková ochrana podľa a ; nebol mu udelený azyl na účel zlúčenia rodiny podľa a ; a tiež mu nebola poskytnutá doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa a .

2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 24. júla 2025 požiadal žalobca na Oddelení azylu Policajného zboru (ďalej len „OA PZ“) Humenné o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život, a to z dôvodu prebiehajúceho vojnového konfliktu ma Ukrajine, pričom na území SR má partnerku a dcéru, s ktorými by tu chcel zostať aspoň počas prebiehajúcej vojny na Ukrajine. Za účelom zdôvodnenia žiadosti bol so žalobcom dňa 13. augusta 2025 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu nebol členom žiadnej politickej strany a ani nevykonával žiadne politické aktivity. Taktiež, počas vstupného pohovoru neuvádzal žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi, nikdy nebol trestne stíhaný alebo väznený. K svojej osobe uviedol, že po ukončení štúdia v roku 1980 sa zamestnal ako mechanizátor

na poľnohospodárskom družstve. V rokoch 1981 až 1984 vykonal vojenskú službu v námorných silách. Od roku 1985 do roku 2017 pracoval ako robotník v hutníckom závode v meste F.. V roku 2017 vycestoval do Poľska, kde pracoval v oblasti mäsopriemyslu v obci H. asi jeden rok. V roku 2018 prostredníctvom pracovnej agentúry M. (podľa zabezpečených podkladov zo spisu „M.“) prišiel legálne na územie Slovenskej republiky (ďalej aj len „SR“), pričom mu bol dňom 20. augusta 2018 udelený prechodný pobyt za účelom zamestnania. Do roku 2023 pracoval vo výrobnom závode N. v Bratislave. Potom, čo bol zo zamestnania prepustený, v mesiaci apríl 2024 odišiel do Slovinska, kde si našiel prácu šoféra, ktorého úlohou malo byť voziť turistov zo Slovinska do Talianska. Pretože ho v Slovinsku zadržala polícia ako preváža migrantov, bol odsúdený k trestu odňatia slobody na 1 rok a 10 mesiacov nepodmienečne a bol mu uložený zákaz vstupu na územie Slovinska. Po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dňa 30. júna 2025 sa dopravil cez územie Chorvátskej republiky a Maďarska na územie SR. Nakoľko po návrate zo Slovinska na územie SR nedisponoval platným povolením na pobyt (ktoré bolo platné do 1. júna 2024), dňa 24. júla 2025 chcel požiadať o poskytnutie dočasného útočiska na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru (ďalej len „OCP PZ“) v Prešove. Lustráciou príslušníkmi polície v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca má evidovaný záznam z dôvodu odopretia vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore, začalo OCP Prešov dňom 24. júla 2025 konanie o jeho administratívnom vyhostení.

3. Žalovaný tiež opísal dôvody žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu, ktorý mal uviesť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu sa obáva o život z dôvodu prebiehajúceho vojnového konfliktu medzi Ruskou federáciou (ďalej len „RF“) a Ukrajinou. Miesto jeho bydliska, mesto F., sa nachádza asi 30 km od frontovej línie. Pre prebiehajúci konflikt sú poškodené a zničené budovy, železničná stanica, pôrodnica. V meste sú neustále vyhlasované letecké poplachy a neustále lietajú drony. Ďalej mal žalobca poukázať na svoje zdravotné problémy ako zvýšený krvný tlak, problémy s očami a poruchu štítnej žľazy. Na území Slovenska má družku a dcéru, s ktorými tu chce naďalej zostať žiť. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

4. Žalovaný po komplexnom posúdení žiadosti žalobcu dospel k záveru, že neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Situácia žalobcu nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna, a to ani z pohľadu utečenca „sur place“. Preto dôvody žiadosti žalobcu považoval za irelevantné z hľadiska udelenia azylu podľa .

5. Žalovaný následne skúmal, či žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí reálna hrozba vážneho bezprávia v zmysle . Vylúčil hrozbu trestu smrti (vzhľadom na novelu trestného zákonníka v roku 2000, na základe ktorej bol trest smrti zo zoznamu oficiálnych trestov Ukrajiny vynechaný a posledná poprava na Ukrajine bola vykonaná v roku 1997), aj hrozbu mučenia či neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, keďže žalobca na Ukrajine nikdy nemal problémy ani so štátnymi orgánmi ani s neštátnymi orgánmi, nebol trestne stíhaný alebo väznený.

6. K tretej forme vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu žalovaný síce uznal existenciu konfliktu, ale argumentujúc aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ (C-465/07) poukázal, že miera neselektívneho násilia musí dosahovať takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny alebo do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho a individuálneho ohrozenia. Samotné všeobecné nepriaznivé podmienky v krajine pôvodu nie sú dostatočným dôvodom na preukázanie vážneho bezprávia. Potrebné je preukázať aktéra konajúceho so zámerom proti žiadateľovi, k čomu v prípade žalobcu nedošlo. Skonštatoval preto, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu, pri zohľadnení možnosti získania statusu vnútorne vysídlenej osoby a možnosti presídlenia sa do bezpečnejšej (západnej) časti Ukrajiny vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle .

7. Žalovaný tiež dôvodil tým, že žalobca podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu účelovo až po tom, ako bolo právoplatne zrušené jeho povolenie na pobyt na území SR, ako aj po tom, ako

OCP PZ Prešov začalo konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia SR, a to s cieľom vyhnúť sa vyhosteniu z územia SR, keďže bol žalobcovi na území Slovinska a schengenského priestoru odopretý vstup z dôvodu právoplatného odsúdenia za trestný čin. Poukázal na účel inštitútu medzinárodnej ochrany, ktorým nie je legalizácia pobytu na území SR. Považoval taký postup za obchádzanie zákona o pobyte cudzincov. Záverom žalovaný uviedol, že žalobcovi nič nebráni požiadať o poskytnutie dočasného útočiska, na ktoré má ako občan Ukrajiny nárok.

8. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa a a k neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa a žalovaný uviedol, že neboli splnené podmienky pre udeleniu azylu resp. poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny z objektívnych dôvodov, lebo žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť.

II. Správna žaloba

9. Správnou žalobou z 12. februára 2026 sa žalobca domáhal zrušenia II. výroku napadnutého rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Považoval rozhodnutie za nezákonné z dôvodov podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), teda za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi, alebo v nich nemá oporu.

10. Žalobca predostrel informácie, ktoré poskytol počas vstupného pohovoru. Konkrétne dal do pozornosti, že po dlhoročnej práci na Ukrajine a následne v roku 2017 v Poľsku, pracoval na Slovensku v bratislavskom závode N., a to od roku 2018 do roku 2023, keď prišiel v rámci prepúšťania o prácu. Potom čo odišiel do Slovinska pracovať ako vodič prepravy tovaru, prepravoval podľa jeho slov turistov do Talianska, avšak bol zastavený políciou, v dôsledku čoho sa mal dozvedieť že preváža migrantov. Bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 10 mesiacov, pričom bol podmienečne prepustený po roku a 4 mesiacoch. O medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky požiadal z dôvodu pretrvávajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine, pričom argumentoval, že návrat do domovskej krajiny pre neho nie je bezpečný vzhľadom na jeho vek a celkovú bezpečnostnú situáciu. Opísal poškodenú infraštruktúru v meste svojho bydliska a poukázal na svoje zdravotné problémy (problémy so zrakom, vysoký krvný tlak, porucha štítnej žľazy, hučanie v ušiach). Vyjadril obavy, že na Ukrajine by sa o neho nemal kto postarať, zatiaľ čo na Slovensku má družku a dcéru. Taktiež dal do pozornosti, že pred podaním žiadosti o azyl sa neúspešne pokúsil požiadať o dočasné útočisko, avšak na cudzineckej polícii mu malo byť povedané, že dočasné útočisko nedostane.

11. Žalobca poukázal, že žalovaný dospel v napadnutom rozhodnutí k záveru, že možno skonštatovať, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu, pri zohľadnení možnosti získania statusu vnútorne vysídlenej osoby a možnosti presídlenia sa do bezpečnejšej (západnej) časti Ukrajiny vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle .

12. Žalobca vytkol žalovanému, že nesprávne posúdil hrozbu vážneho bezprávia v jeho tretej podobe [podľa . ]. Žalovaný podľa názoru žalobcu správne vyhodnotil, že v jeho prípade je nutné posúdiť jeho žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany ako žiadateľa „sur place“, nakoľko žalobca sa do krajiny pôvodu odmieta vrátiť kvôli zmene bezpečnostnej situácie, ku ktorej došlo až počas jeho pobytu mimo územia Ukrajiny. Taktiež pokiaľ ide o tretiu formu vážneho bezprávia, žalovaný v napádanom rozhodnutí správne podľa názoru žalobcu skonštatoval, že na území Ukrajiny objektívne prebieha vojenský konflikt.

13. Žalobca s poukazom na informácie o krajine pôvodu, ktoré si zaobstaral samotný žalovaný, považoval záver žalovaného, že je možné vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu bol ohrozený jeho život alebo nedotknuteľnosť osoby z dôvodu bezpečnostnej situácie na Ukrajine, a teda že by mu hrozilo vážne bezprávie, za nesprávne. Správy podľa jeho názoru potvrdzujú zlú bezpečnostnú situáciu v E. H. (2210 bezpečnostných incidentov so 169 úmrtiami civilistov za sledované obdobie), nepredvídateľnosť situácie na celej Ukrajine a značné problémy, ktorým čelia vnútorne vysídlené osoby.

Tieto problémy zahŕňajú preplnené ubytovacie centrá, ktoré odmietajú prijímať nových ľudí (najmä staršie osoby), diskrimináciu na trhu práce a nedostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti, liekom, nedostatočný prístup k takmer všetkým typom tovarov a služieb.

14. Žalobca tiež argumentoval, že miera násilia v jeho regióne dosahuje takú úroveň, že predstavuje individuálne ohrozenie v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ (D. O./XX, P.), a teda zakladá nárok na doplnkovú ochranu. Poukázal, že E. H., je oblasť, ktorej časť už okupujú ruské vojská, a na ktorú sa podnikajú časté útoky. Bol toho názoru, že možnosť získania statusu vnútorne vysídlenej osoby nepostačuje na záver žalovaného o nedôvodnosti poskytnutia doplnkovej ochrany.

15. Ďalej žalobca s poukazom na judikatúru slovenských súdov (rozsudok Správneho súdu v Bratislave zo dňa 16. októbra 2025 sp. zn. a Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2019 sp. zn. ) namietal, že žalovaný nedostatočne posúdil reálnosť, primeranosť, rozumnosť a zmysluplnosť možnosti jeho vnútorného presídlenia a nezaoberal sa dostatočne jeho konkrétnou situáciou. V tejto súvislosti tiež poukázal, že žalovaný neposkytnutie doplnkovej ochrany odôvodňuje podľa a a nie podľa zákona o azylu.

16. K argumentu žalovaného o účelovosti žiadosti žalobca s poukazom na rozsudok Správneho súdu v Bratislave zo dňa 22. októbra 2024, sp.zn. uviedol, že čas podania žiadosti nemôže byť automaticky dôvodom na jej vyhodnotenie ako účelovej, keďže jedným z cieľov žiadosti o medzinárodnú ochranu je aj legalizácia pobytu na území štátu, v ktorom požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany.

III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu

17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo 4. marca 2026 považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol preto správnu žalobu zamietnuť.

18. Vyjadril nesúhlas s námietkou žalobcu, že nesprávne posúdil nesplnenie podmienok pre udelenie doplnkovej ochrany podľa , hoci mal podľa žalobcu postupovať podľa . Poukázal, že posudzoval splnenie podmienok doplnkovej ochrany podľa , pričom vychádzal zo zistenia, že hoci bezpečnostná situácia v mieste pôvodu žiadateľa predstavuje zvýšené riziko vzhľadom na jeho blízkosť k frontovej línii, riziko má územne ohraničený, regionálny charakter a nemožno ho automaticky vzťahovať na územie štátu pôvodu ako celku. Pri hodnotení rozsahu bezpečnostnej hrozby, žalovaný preto zohľadnil aj existenciu mechanizmu vnútorného presídlenia osôb z oblastí dotknutých ozbrojeným konfliktom, vrátane možnosti priznania statusu vnútorne vysídlenej osoby, ktorý predstavuje relevantnú skutkovú okolnosť poukazujúcu na existenciu častí územia, v ktorých sa osoby z postihnutých regiónov nemusia nachádzať v situácii reálneho ohrozenia. Pre žalovaného existencia mechanizmu nepredstavovala samostatný právny základ rozhodnutia podľa , ale bola zohľadnená pri posúdení intenzity a geografického rozsahu rizika v rámci hodnotenia podmienok podľa . Žalovaný vyjadril názor, že nie je rozhodujúce či žiadateľ čelí bezpečnostným rizikám v konkrétnom mieste svojho pôvodu, ale či by bol pri návrate do štátu pôvodu ako takého vystavený reálnemu riziku vážneho bezprávia, ktorému nemožno účinne predísť využitím dostupnej vnútornej ochrany. Podľa žalovaného návrat žalobcu do krajiny pôvodu ako celku neznamená automatické vystavenie reálnemu riziku vážneho bezprávia, a preto správne posúdil, že žalobca nesplnil podmienky na priznanie doplnkovej ochrany podľa . Existencia bezpečnostného rizika v časti územia sama osebe nepostačuje na záver o reálnom riziku vážneho bezprávia, ak presídlením do inej časti krajiny možno riziku účinne predísť. Podľa žalovaného skutočnosť, že štát pôvodu identifikuje osoby opúšťajúce konkrétne oblasti ako vnútorne vysídlené a upravuje ich presídlenie v rámci svojho územia, predstavuje relevantnú skutkovú okolnosť pri hodnotení charakteru bezpečnostnej hrozby a objektívne poukazuje na to, že identifikované riziko je viazané na určité územie, a nie na samotnú prítomnosť osoby v štáte ako takom. Iný výklad by podľa žalovaného viedol k popretiu praktického účinku inštitútu vnútornej ochrany, keďže existencia regionálneho bezpečnostného rizika by sama osebe zakladala nárok na medzinárodnú ochranu bez ohľadu na dostupnosť bezpečných častí územia.

19. Žalovaný vyjadril tiež nesúhlas s tvrdením žalobcu, že pri rozhodovaní nereflektoval jeho individuálnu situáciu vo vzťahu k postaveniu vnútorne vysídlených osôb na Ukrajine ani neskúmal reálnu možnosť jeho usadenia sa v bezpečnejšej časti krajiny pôvodu. Žalobca podľa názoru žalovaného neuviedol

také konkrétne individuálne okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by mu využitie mechanizmu vnútorného presídlenia bolo z osobných dôvodov znemožnené alebo že by jeho situácia dosahovala intenzitu vážneho bezprávia aj mimo oblasti frontovej línie. Poukázal, že zo správ o krajine pôvodu, z ktorých vychádzal, vyplýva existencia funkčného mechanizmu registrácie vnútorne vysídlených osôb, ktorý umožňuje osobám opúšťajúcim oblasti dotknuté ozbrojeným konfliktom legálne presídlenie, prístup k základným verejným službám a ochrane zo strany štátnych orgánov. Rozhodujúce je, či presídlením možno účinne predísť reálnemu riziku vážneho bezprávia a či žiadateľ má objektívnu možnosť legálne sa v bezpečnejšej časti krajiny zdržiavať a využívať ochranu štátnych orgánov. Žalovaný prezentoval názor, že poukazovanie žalobcu všeobecne na zložité podmienky vnútorne vysídlených osôb nemôže viesť k záveru o neexistencii reálnej alternatívy ochrany v rámci štátu pôvodu. Zo zistených skutočností zároveň nevyplynulo, že by v individuálnych pomeroch žalobcu existovala objektívna prekážka jeho presídlenia do bezpečnejšej časti krajiny pôvodu alebo že by mu tam nebola dostupná ochrana poskytovaná štátnymi orgánmi.

20. Poukázal tiež na informácie zo správ o krajine pôvodu vo vzťahu k postaveniu vnútorne vysídlených osôb a ich prístupu k pomoci ako aj k zdravotnej starostlivosti, ktorá je pre všetkých pacientov na Ukrajine bezplatná.

21. K časovým aspektom podania žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu pripomenul, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu až po zrušení jeho povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky a po rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení. Uvedené skutočnosti nadväzovali na zistenie, že žalobcovi bol zo strany príslušných orgánov Slovinskej republiky odopretý vstup z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia za trestný čin. Dal do pozornosti, že žalobca tiež v pohovore zo dňa 13. augusta 2025 uviedol, že o azyl žiada prvýkrát, v žiadnej inej krajine oň nežiadal. Mohol požiadať o trvalý pobyt, ale nestihol lehotu, lebo bol vo väzení. Uvedené okolnosti majú podľa žalovaného dokresľovať kontext, v ktorom bola žiadosť podaná, a boli hodnotené spolu s ostatnými skutočnosťami zistenými v konaní.

22. Zopakoval, že Slovenská republika poskytuje štátnym príslušníkom Ukrajiny režim dočasného útočiska určený na ochranu osôb pred všeobecnými dôsledkami ozbrojeného konfliktu, a uvedený režim predstavuje dostupný právny nástroj ochrany pred rizikami, na ktoré žalobca poukazuje. Túto skutočnosť považoval tiež žalovaný za relevantnú pri posúdení potreby poskytnúť žalobcovi doplnkovú ochranu, ktorá má podľa jeho názoru subsidiárny charakter a poskytuje sa vtedy, ak ochranu nemožno zabezpečiť iným spôsobom.

23. Žalobca v replike z 19. marca 2026 zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu, ako aj na svojom tvrdení, že žalovaný pri svojom závere o možnosti jeho presídlenia mimo jeho domovskej oblasti nezohľadnil princíp proporcionality. Zastával názor, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa žalovaný zaoberal individuálnou situáciou žalobcu, zohľadnil jeho individuálne okolnosti, a že by vyhodnotil možnosť presídlenia vo vzťahu k jeho konkrétnemu prípadu. Žalovaný podľa jeho názoru teda nezhodnotil reálnosť, a to faktickú i právnu, primeranosť, rozumnosť a zmysluplnosť tohto riešenia a nezaoberal sa splnením podmienok alternatívy vnútroštátnej ochrany v žalobcovom jednotlivom prípade dôkladne a detailne (v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2019, sp. zn. ). Bol tiež toho názoru, že dostatočne opísal dôvody o udelenie medzinárodnej ochrany, situáciu v meste kde žil, ako aj svoj zdravotný stav. Vyjadril obavy, že by sa o neho na Ukrajine nemal kto postarať, na Slovensku má družku a dcéru. Vo vzťahu k žalovaným prezentovanej možnosti využitia ochrany režimom dočasného útočiska uviedol, že sa dňa 24. júla 2025 dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ Prešov za účelom podania žiadosti o dočasne útočisko, avšak nakoľko bolo lustráciou v informačnom systéme zistené, že je voči jeho osobe vedený záznam - odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore, možnosť ochrany vo forme dočasného útočiska v jeho prípade neprichádzala do úvahy.

24. Žalovaný na obsah repliky žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagoval.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal

25. Podľa vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.

26. Podľa správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

27. Podľa pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

28. Podľa § 206 ods. 6 ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

29. Podľa žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

30. Podľa pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

31. Podľa správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa .

32. Podľa čl. 8 ods. 1 Kvalifikačnej smernice, ako súčasť posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak má žiadateľ v niektorej časti krajiny pôvodu a) neopodstatnenú obavu z prenasledovania alebo nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo b) prístup k ochrane proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, ako sa vymedzuje v článku 7 a môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí.

33. Podľa vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

34. Podľa ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa .

36. Podľa ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak žiadateľ nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.

37. Podľa ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

V. Konanie na správnom súde

38. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [ a , ], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi ( ) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 8. mája 2026, nakoľko boli splnené podmienky podľa . Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.

39. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného z 12. januára 2026, ktorým žalovaný vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu rozhodol o neudelení azylu podľa ; o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa a ; taktiež rozhodol o neudelení azylu na účel zlúčenia rodiny podľa a ; a o neposkytnutí doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa a .

40. Správny súd vo vzťahu k predmetu prieskumu konštatuje, že hoci bola žaloba podaná proti druhému výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany, nie je v zmysle viazaný rozsahom žaloby, avšak nezistil vo vzťahu k ostatným výrokom rozhodnutia žalovaného žiadne dôvody nezákonnosti. Predovšetkým samotný žalobca v azylovom konaní neuviedol žiadne azylovo relevantné dôvody. Správny súd sa preto následne zameral na napadnutý výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa , a teda že vo vzťahu k žalobcovi neboli detegované vážne dôvody pre domnienku, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu (na Ukrajinu) vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

41. Žalobca o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany požiadal z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine, a s poukazom aj na svoj vek, zdravotný, rodinný stav a bezpečnostnú situáciu v krajine sa tam nechce vrátiť.

42. Žalovaný síce existenciu vojnového konfliktu uznal, avšak dospel k záveru, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov žalobcu nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu, pri zohľadnení možnosti získania statusu vnútorne vysídlenej osoby a možnosti presídlenia sa do bezpečnejšej (západnej) časti Ukrajiny vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle . Tento záver žalovaný oprel aj o judikatúru Súdneho dvora EÚ (O./XX, P.), avšak jeho interpretácia v kontexte žalobcovho prípadu absentuje. Súdny dvor v uvedenom rozsudku totiž konštatoval, že existencia vážneho a individuálneho ohrozenia je splnená aj bez toho, aby bol žiadateľ zasiahnutý osobne z dôvodu jeho individuálnych charakteristík, pokiaľ miera neselektívneho násilia dosahuje taký vysoký stupeň, že existujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba by v prípade návratu do predmetnej krajiny alebo regiónu čelila reálnemu riziku takéhoto ohrozenia len z dôvodu svojej prítomnosti na tomto území. Čím je teda miera svojvoľného násilia vyššia, tým nižšia je potreba individualizácie ohrozenia. Žalovaný však podľa názoru súdu vo svojom rozhodnutí vôbec nevyhodnotil intenzitu násilia v domovskej oblasti žalobcu (K. F. N. E. H., cca 30 km od frontovej línie), keď len konštatoval, že táto oblasť je neďaleko frontovej línie a že v období od 1. januára 2025 do 3. októbra, bolo v tejto oblasti zaznamenaných 2210 bezpečnostných incidentov a 169 úmrtí civilistov. Úvaha, či by v prípade návratu do predmetnej oblasti vzhľadom na tieto incidenty žalobca čelil v tejto jeho domovskej časti Ukrajiny reálnemu riziku vážneho bezprávia však žalovaný do rozhodnutia opomenul akokoľvek zahrnúť, s tým, že len konštatoval, že obyvatelia pochádzajúci z tejto oblasti Ukrajiny majú možnosť získať status vnútorne vysídlenej osoby.

43. Tento postup žalovaného je však chybný, lebo žalovaný nesprávne zmiešal posudzovanie existencie reálnej hrozby vážneho bezprávia podľa s posudzovaním existencie alternatívy vnútroštátneho presídlenia podľa . Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v podstate vyplýva, že keďže existuje možnosť presídlenia do bezpečnejšej (západnej) časti

Ukrajiny, nie sú splnené podmienky podľa . Žalovaný však mal najprv posúdiť, či žalobcovi hrozí v jeho domovskej oblasti vážne bezprávie. Až v prípade kladnej odpovede na túto otázku môže následne skúmať, či existuje možnosť vnútroštátneho presídlenia do inej časti krajiny, a to za splnenia prísnych podmienok stanovených v v spojení s jeho eurokonformným výkladom.

44. Žalovaný sa pri posudzovaní alternatívy vnútroštátneho presídlenia obmedzil na všeobecné konštatovanie o existencii mechanizmu pre vnútorne vysídlené osoby na Ukrajine. Takýto prístup je však v rozpore s rozhodovacou praxou súdov, na ktorú správne poukázal aj žalobca (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a Správneho súdu v Bratislave sp. zn. ), z ktorej vyplýva, že nestačí len konštatovať existenciu bezpečnejšej časti krajiny. Správny orgán je povinný vykonať dôkladné a individualizované posúdenie, či je alternatíva vnútroštátneho presídlenia do inej časti krajiny pôvodu pre konkrétneho žiadateľa reálna, primeraná, rozumná a zmysluplná. Žalovaný sa v tejto súvislosti vôbec nezaoberal osobnou situáciou žalobcu – jeho vekom, zdravotným stavom (zvýšený krvný tlak, problémy s očami, porucha štítnej žľazy), absenciou rodinného zázemia na Ukrajine a naopak existenciou sociálnych väzieb na Slovensku (družka a dcéra), jeho (ne)schopnosťou zaistiť si živobytie ako aj celkovou zraniteľnosťou. Taktiež nezohľadnil žalobcom namietané a správami o krajine pôvodu potvrdené značné problémy, ktorým čelia vnútorne vysídlené osoby na Ukrajine, ako sú preplnené ubytovacie kapacity, diskriminácia na trhu práce a obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti a službám. Žalovaný bol pritom povinný posúdiť, či by presídlenie do inej časti Ukrajiny nebolo pre žalobcu neprimerané, resp. či by mohol s ohľadom na vnútorné pomery v tejto novej oblasti viesť relatívne normálny život, bez toho, aby čelil neprimeraným ťažkostiam (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. z 15. júna 2012).

45. V rozhodnutí teda absentuje tzv. test primeranosti v zmysle usmernenia UNHCR (https://www.unhcr.org/media/guidelines-international-protection-no-4-internal- flight-or-relocation-alternative-within). Uvedené usmernenie sa zaoberá aj ekonomickým prežitím (bod 29 a 30) vo vzťahu ku ktorému je konštatované: „Pre túto časť analýzy budú relevantné sociálno- ekonomické podmienky v oblasti. Ak si tam žiadateľ nebude schopný zabezpečiť živobytie či ubytovanie, ak tam nie je dostupná lekárska starostlivosť alebo ak nie je dostatočná, oblasť nemožno považovať za prijateľnú alternatívu. Bolo by nerozumné očakávať (aj z hľadiska ľudských práv), že sa daná osoba presťahuje na miesto, kde bude bojovať s ekonomickou núdzou alebo s existenciou pod hranicou životného minima. Samotné zníženie životnej úrovne alebo zhoršenie ekonomického postavenia na druhej strane nemôže stačiť na to, aby bola oblasť odmietnutá ako neprijateľná. V danej oblasti musia panovať také podmienky, aby sa v nej v kontexte situácie danej krajiny dal viesť relatívne normálny život. Pokiaľ by žiadateľ napríklad stratil rodinné väzby a nemôže využívať neformálne sociálne siete pomoci, môže sa presídlenie považovať za neprijateľné, ak táto osoba nie je schopná zabezpečiť si relatívne normálny život na úrovni vyššej ako len minimálna existenčná úroveň. Ak by bol v danej oblasti žiadateľovi odopretý prístup k pôde, prostriedkom či ochrane z dôvodu, že nepatrí k dominantnému klanu, kmeňu, etnickej, náboženskej a/alebo kultúrnej skupine, bolo by presídlenie do tejto oblasti neprijateľné. Napríklad v mnohých častiach Afriky a Ázie je prístup k pôde, zdrojom a ochrane umožnený na základe spoločných etnických, kmeňových, náboženských a/alebo kultúrnych znakov. V takýchto situáciách by nebolo rozumné očakávať, že sa tu usadí osoba, ktorá nepatrí k dominantnej skupine. Nemalo by sa tiež požadovať, aby sa osoba presťahovala na miesta, ako sú napríklad chudobné štvrte v mestách, kde by musela žiť v podmienkach veľkého strádania.“ (dôraz doplnený)

46. Správny súd sa stotožňuje aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa hodnotenia účelovosti podania jeho žiadosti. Hoci časové okolnosti podania žiadosti (po zrušení pobytu a začatí konania o vyhostení) sú relevantnou skutočnosťou, ktorú je potrebné vziať do úvahy pri hodnotení celkovej dôveryhodnosti žiadateľa, ako správne poukázal aj žalobca (s odkazom na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. ), jedným z legitímnych cieľov žiadosti o medzinárodnú ochranu je aj legalizácia pobytu. Hlavnou povinnosťou žalovaného bolo preto posúdiť, či žalobcovi ako žiadateľovi v krajine pôvodu hrozí vážne bezprávie, a to bez ohľadu na motívy, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti.

47. Napokon, argument žalovaného, že žalobca si môže požiadať o dočasné útočisko, nie je v tomto konaní relevantný. Konanie o udelenie doplnkovej ochrany je individuálnym konaním založeným na posúdení osobnej situácie žiadateľa a hrozieb v krajine pôvodu. Možnosť poskytnutia inej formy ochrany (dočasné útočisko) nezbavuje žalovaného povinnosti riadne a v súlade so zákonom rozhodnúť o žiadosti

o azyl resp. doplnkovú ochranu. Žalovaným prezentovaný názor (vo vyjadrení k žalobe), že doplnková ochrana má subsidiárny charakter a poskytuje sa len vtedy, ak ochranu nemožno zabezpečiť iným spôsobom, je nesprávny, lebo je to práve naopak, čo vyplýva aj z , podľa ktorého ministerstvo konanie o poskytnutie dočasného útočiska cudzincovi podľa odseku 2 alebo konanie o zrušenie dočasného útočiska zastaví, ak cudzinec požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany alebo sa mu na území Slovenskej republiky udelil prechodný pobyt alebo trvalý pobyt.

48. Rovnako tak zo Smernice Rady 2001/55/ES o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov vyplýva, že osoba požívajúca dočasnú ochranu musí mať kedykoľvek možnosť podať žiadosť o azyl (čl. 17 ods. 1 uvedenej smernice). Členský štát môže stanoviť, že kým sa žiadosti (žiadosti o azyl – pozn. správneho súdu) posudzujú, nie je možné požívať dočasnú ochranu a mať súčasne postavenie žiadateľa o azyl. Keď sa po preskúmaní žiadosti o azyl neudelí postavenie utečenca alebo iný možný uplatniteľný druh ochrany osobe, ktorá má nárok alebo požíva dočasnú ochranu, členské štáty zabezpečia, aby táto osoba mala alebo naďalej požívala dočasnú ochranu po zvyšok obdobia ochrany bez toho, aby bol dotknutý článok 28 (článok 19 ods. 1 a 2 uvedenej smernice). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žiadosť o azyl a doplnkovú ochranu má prednosť pred dočasným útočiskom.

49. Na druhej strane však, pokiaľ žalobca tvrdil, že o dočasné útočisko neúspešne chcel požiadať a bolo mu to zamedzené z dôvodu záznamu v schengenskom informačnom systéme, táto skutočnosť je tiež irelevantná pre toto konanie, pretože žalobca mal právo vyhlásiť na príslušnom policajnom útvare, že žiada o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky, a tým by inicioval konanie o poskytnutie dočasného útočiska, ktorého výsledkom by bolo v prípade nevyhovenia žiadosti zamietavé rozhodnutie, preskúmateľné správnym súdom. Pokiaľ by žalovaný nepostupoval v súlade so a nevydal rozhodnutie príp. potvrdenie o tolerovanom pobyte na území Slovenskej republiky v lehote stanovenej zákonom, žalobca by mohol využiť relevantné prostriedky na ochranu proti nečinnosti.

50. Vzhľadom k uvedenému, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie podľa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

51. Žalovaný v ďalšom konaní opätovne posúdi žiadosť žalobcu o poskytnutie doplnkovej ochrany, s tým, že sa predovšetkým zameria na riadne posúdenie intenzity násilia v domovskej oblasti žalobcu. Ak dospeje k záveru, že žalobcovi v tejto oblasti hrozí vážne bezprávie, bude sa následne dôkladne a individualizovane zaoberať alternatívou vnútroštátneho presídlenia žalobcu do inej časti krajiny pôvodu v súlade s kritériami stanovenými v (ktoré je potrebné vykladať v súlade s Kvalifikačnej smernice) a relevantnou judikatúrou, pričom zohľadní všetky osobné okolnosti žalobcu (vek, zdravotný stav, rodinné a sociálne väzby, schopnosť zaistiť si živobytie, celková zraniteľnosť) a reálne podmienky pre vnútorne vysídlené osoby vzťahujúce sa na konkrétne miesto na Ukrajine, kam by prichádzalo presídlenie žalobcu do úvahy. Žalobca totiž potrebuje z odôvodnenia rozhodnutia, o. i. porozumieť, aké má skutočné možnosti adaptácie a začatia nového života v prípade jeho návratu do konkrétnej bezpečnej časti krajiny.

52. Podľa právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

53. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave ( ).

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť ( ).

Doručený rozsudok je právoplatný ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.