Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11CoPr-1-2026.pdf
PDF · 108.47 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/1/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu Mgr. Mareka Anovčina a JUDr. Márie Vrtochovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., práv. zast.: Mgr. Peter Švarc, advokát so sídlom J. Kráľa 16, 972 01 Bojnice, IČO: 31 202 225, proti žalovanému: Hornonitrianske bane Prievidza, a.s. v skratke HBP, a.s., so sídlom Matice slovenskej 10, 971 01 Prievidza, IČO: 36 005 622, práv. zast.: BAJO LEGAL, s. r. o., so sídlom Landererova 8, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 860 581, o zaplatenie náhrady mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k. 14Cpr/16/2024 - 78 zo dňa 13. októbra 2025, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému s a p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy spolu vo výške 56 745,72 eur brutto s prísl. a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok po právnej stránke odôvodnil čl. 2 Zákonníka práce, ako aj ust. §§ 38 ods. 1, 47 ods. 1 písm. a), 79 ods. 1, 2 a 142 Zákonníka práce, keď z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci konania uzatvorili dňa 27.06.1996 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného ako zástupca vedúceho úseku úpravy a triedenia uhlia, a to až do doby neplatného rozviazania pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného, pričom o neplatnosti výpovede zo dňa 06.06.2014 rozhodol Okresný súd Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cpr/3/2014 medzitýmnym rozsudkom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 4/CoPr/1/2019, právoplatným dňa 11.11.2019. Po určení neplatnosti výpovede súd ďalej rozhodoval o náhrade mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru. Po tom, ako žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, napriek podanej žalobe, v ktorej žalobca trval na tom, že jeho pracovný pomer trvá, žalovaný nevyzval žalobcu písomne ani inak na nástup na pracovisko a žalobca až do skončenia pracovného pomeru dňom 31.05.2024 (ku ktorému dňu žalovaný s ním rozviazal pracovný pomer po obdržaní výzvy na zaplatenie náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce), u žalovaného viac ako 9 rokov žiadnu prácu nevykonával. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v roku 2014, uplatnená žalobou v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cpr/3/2014 predstavuje dostatočnú sankciu za neplatné skončenie pracovného pomeru a neprideľovanie práce a vzhľadom na ľahostajný postoj oboch strán k existujúcemu pracovnoprávnemu vzťahu, trvajúci 4 a pol roka po skončení súdneho sporu, kedy vzájomné práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu nijako neriešili, súd vyhodnotil požiadavku žalobcu na náhradu
mzdy uplatnenú spätne ako rozpornú s dobrými mravmi a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. V odvolaní poukázal na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie a najmä na skutočnosť, že po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti výpovede, ktorú dal žalovaný žalobcovi, sa vzájomné práva a povinnosti žalobcu ako zamestnanca a žalovaného ako zamestnávateľa opäť spravovali len pracovnou zmluvou a príslušnými právnymi predpismi. Žalobca Oznámením o neplatnosti výpovede a trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 22.09.2014 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával podľa pracovnej zmluvy. Keďže po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru žalovaný nepripustil žalobcu k práci ani žiadnym spôsobom neprejavil vôľu prideľovať mu prácu, vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, v sume jeho priemerného zárobku, odo dňa 12.11.2019. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu výzvou na zaplatenie náhrady mzdy - pokusom o zmier, vyzval žalovaného na zaplatenie tejto náhrady a následne žalovaný doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorou skončil pracovný pomer žalobcu u žalovaného s trojmesačnou výpovednou dobou, ktorá uplynula dňa 31.05.2024. Toto skončenie pracovného pomeru je medzi účastníkmi nesporné. Nakoľko žalovaný napriek pokusu o zmier žalobcovi náhradu mzdy nezaplatil, žalobca sa domáha tejto náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce súdnou cestou, pričom poukázal a citoval z judikátu ČR pod sp. zn. Cpjn 4/2004, bod IX., R85/2004, podľa ktorého, ak zamestnávateľ neplatne rozviazal so zamestnancom pracovný pomer a pracovný pomer naďalej trvá a zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, má zamestnanec nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia §- u 142 ods. 3 Zákonníka práce. Nakoľko žalovaný po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru so žalobcom mu neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, má žalobca voči žalovanému nárok na náhradu mzdy vyčíslenej z jeho priemerného zárobku odo dňa 12.11.2019, pričom rozhodujúcim obdobím pre určenie výšky priemerného zárobku je tretí štvrťrok 2019. Žalobca sa žalobou zo dňa 09.04.2024 domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady mzdy 3 roky spätne od podania žaloby, t. j. za 36 mesiacov, čo pri priemernom mesačnom zárobku 1576,27 eur predstavuje sumu 56 745,72,- eur, ktorú sumu žiadal priznať spolu s úrokom z omeškania. Žalobca zdôraznil, že napriek jeho oznámeniu žalovanému listom zo dňa 22.09.2014, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy, žalovaný nijako neprejavil vôľu ani úmysel mu prideľovať prácu. Žalovaný ani po jeho výzve na zaplatenie náhrady mzdy nevyzval žalobcu, aby nastúpil na výkon práce podľa pracovnej zmluvy, ale ukončil jeho pracovný pomer výpoveďou zo dňa 16.02.2024 z organizačných dôvodov na strane žalovaného. Žalovaný zaplatil žalobcovi i odstupné za 4 mesiace a na výstupnom liste zamestnanca potvrdil dobu zamestnania žalobcu od 01.07.1996 do 31.05.2024. Pokiaľ by žalovaný považoval neúčasť žalobcu v práci za absenciu, neváhal by skončiť pracovný pomer žalobcu okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca poukázal i na ustálenú súdnu prax, a to na rozhodnutie publikované v Zo súdnej praxe č. 3/2001, s. 55, ako i na rozhodnutie, sp. zn. 21Cdo 1950/2003(ČR). Vyslovil názor, že pokiaľ súd právoplatne rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, pracovný pomer trvá, ako keby nebol nikdy skončený. V takom prípade je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy a ak tak neučiní, teda po rozhodnutí súdu ho neprijme späť do práce, ide o prekážku na strane zamestnávateľa a zamestnancovi vzniká nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, po celú dobu, kedy mu nie je práca prideľovaná. Z uvedených dôvodov žalobcovi, ktorý oznámil, že trvá na jeho pracovnom pomere u žalovaného, vznikol voči žalovanému nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, pričom náhradu mzdy nemožno znížiť, prípadne nepriznať, lebo to neumožňuje nijaké zákonné ustanovenie. Z predložených zápisníc zo súdneho konania vo veci vedenej Okresným súdom Prievidza, sp. zn. 6Cpr/3/2014 sú dohľadateľné vyjadrenia žalovaného, z ktorých je zrejmé, že žalovaný žalobcu na pracovisku nechcel, a to, že sa žalovaný na pracovisku nenachádzal, mu vyhovovalo. Z uvedeného dôvodu bol žalovaný vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi nečinný až do podania výpovede z pracovného pomeru, ktorou bol jeho pracovný pomer platne skončený, opomenul však, že má voči zamestnancovi povinnosti podľa § 47 ods. 1 Zákonníka práce, a to odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a ďalšie. V prípade, ak si tieto zákonné povinnosti žalovaný ako zamestnávateľ neplnil, zamestnanec (žalobca) nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v § 142 ods. 1 a 2, zamestnávateľ (žalovaný) mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Poukázal tiež na časovú súvislosť medzi výzvou
žalobcu žalovanému na zaplatenie náhrady mzdy, ktorou upozornil žalovaného na neplnenie jeho povinností a následným rozviazaním pracovného pomeru žalovaným so žalobcom. Pokiaľ žalovaný poukazoval na ust. § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého je zamestnanec povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať prácu osobne podľa pracovnej zmluvy, v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu, uviedol, že žalobca žiadne pokyny od žalovaného nedostal a zo znenia § 47 ods. 1 logicky vychádza, že aktivitu mal vyvinúť žalovaný smerom k žalobcovi.
3. Žalobca ďalej v odvolaní namietal nevykonanie navrhovaného dôkazu - výsluch vedúceho personálneho oddelenia žalovaného, na preukázanie organizačných zmien, keďže k platnému skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného došlo výpoveďou zo dňa 16.02.2024 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Prvostupňový súd žalobcom navrhovaný dôkaz bez náležitého zdôvodnenia nevykonal.
4. Na záver odvolania žalobca zdôraznil, že podanou žalobou si uplatnil voči žalovanému peňažný nárok podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Uvedené zákonné ustanovenie neviaže nárok na náhradu mzdy podľa toho, či a kedy rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudne právoplatnosť, a ani § 79 či iné ustanovenia Zákonníka práce nevylučujú, aby po 36 mesiacoch, t. j. po období, s ktorým je výlučne spojený nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, nemohla u zamestnávateľa nastať právna skutočnosť, s ktorou je spojený nárok zamestnanca na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu, v danom prípade boli splnené všetky podmienky na vznik nároku na náhradu mzdy z titulu inej prekážky v práci na strane žalovaného. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové rozhodnutie alebo po doplnení dokazovania zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Vo vyjadrení poukázal na to, že z obsahu odvolania je zrejmé, že v zásade predstavuje kópiu žaloby, resp. následného vyjadrenia žalobcu v konaní, žalobca neuviedol, v čom vidí nesprávne právne posúdenie, resp. nesprávne skutkové zistenia, teda ani neodôvodňuje ním uplatnené odvolacie dôvody. Poukázal na to, že žalobca nenastúpil na pracovisko, a to nielen deň nasledujúci po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ale ani žiaden ďalší deň. Žalovanému zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva povinnosť vyzývať zamestnanca na nástup do práce. Vyslovil názor, že akémukoľvek zamestnancovi nemôže vzniknúť nárok na náhradu mzdy z dôvodu neprideľovania práce, keď si zamestnanec nesplnil svoju základnú povinnosť - byť v pracovnom čase prítomný na pracovisku. Žalobca sa od roku 2019 nedomáhal či už prideľovania práce, ale ani tvrdenej náhrady mzdy. S teóriou o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa prišiel až v roku 2024, a to naviac za situácie, keď bol po celé predmetné obdobie v pracovnom pomere u iného zamestnávateľa. Konanie žalobcu je celkovo rozporné s čl. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Zároveň žalovaný poukázal i na to, že žalobca nepreukázal ani výšku uplatneného nároku, ktorú on spochybnil už vo vyjadrení k žalobe. Podľa názoru žalovaného, dôkazné bremeno ohľadom výšky nároku bolo v celom rozsahu na žalobcovi, ktorý dôkazné bremeno neuniesol.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 370 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
7. Predmetom konania v prejednávanej veci je nárok žalobcu na náhradu mzdy vo výške jeho priemerného mesačného zárobku za obdobie troch rokov spätne od podania žaloby, kedy mu žalovaný, ako zamestnávateľ, neprideľoval prácu. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce, t. j. pre prekážky na strane zamestnávateľa. Sporným medzi stranami sporu bol zákonný predpoklad zakladajúci právo na náhradu mzdy, teda, že žalobca nevykonával prácu dohodnutú v pracovnej zmluve z dôvodu, že mu žalovaný prácu neprideľoval. Žalovaný sa bránil tým, že žalobcovi prácu nemohol prideľovať, nakoľko tento sa ani na pracovisko nedostavil. Súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú z dôvodu, že žiadna zo strán sporu nemala záujem pokračovať v pracovnom vzťahu po určení neplatnosti výpovede a plniť si vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy. Až výzva žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy mala za následok, že žalovaný situáciu formálne vyriešil výpoveďou danou žalobcovi pre nadbytočnosť, čím ukončil pracovný pomer so žalobcom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v roku 2014 predstavuje dostatočnú sankciu za neplatné skončenie pracovného pomeru a neprideľovanie práce a vzhľadom na ľahostajný postoj oboch strán k existujúcemu pracovnoprávnemu vzťahu, trvajúci 4,5 roka po skončení súdneho sporu, kedy vzájomné práva a povinnosti nijako neriešili, je požiadavka žalobcu na náhradu mzdy uplatnená spätne ako rozporná s dobrými mravmi.
8. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bolo preukázané a medzi stranami sporu i nesporné, že žalovaný neplatne rozviazal so žalobcom pracovný pomer výpoveďou zo dňa 06.06.2014, o čom rozhodol Okresný súd Prievidza medzitýmnym rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cpr/3/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.4CoPr/1/2019 zo dňa 05.09.2019, právoplatným dňa 11.11.2019. O náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd následne rozhodoval v uvedenom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza. Žalobca po obdržaní výpovede od žalovaného mu písomne listom zo dňa 22.09.2014 oznámil, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Napriek tomuto oznámeniu žalobcu počas rozhodovania súdov o určení platnosti, resp. neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, nedošlo k plneniu práv a povinností strán sporu na základe dohodnutej pracovnej zmluvy a následne nedošlo k pokračovaniu pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy ani po právoplatnom rozhodnutí súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru. K skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného došlo až na základe výpovede zo dňa 16.02.2024, ktorou žalovaný ukončil pracovný pomer žalobcu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Ku skončeniu pracovného pomeru došlo po tom, ako žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 06.02.2024 na zaplatenie náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, ktorú žiadal žalobca zaplatiť od 12.11.2019 z dôvodu, že žalovaný nepripustil žalobcu k práci po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.
9. Odvolací súd poukazuje na to, že z takto zisteného skutkového stavu, ale ani z dôkazov predložených žalobcom v konaní, nevyplýva skutočnosť, že žalobca ako pracovník opätovne nastúpil do zamestnania, kde mu žalovaný ako zamestnávateľ odmietol prideľovať prácu, prípadne mu znemožnil nástup na pracovisko a výkon práce. Žalobca teda napriek tvrdeniu, že žalovaný ho nepripustil k práci, ani neprejavil vôľu mu prácu prideľovať, tieto skutočnosti ničím nepreukázal, pričom on ako žalobca nesie dôkazné bremeno preukázať, že k výkonu jeho práce nedochádzalo pre prekážky na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca poukazoval na jeho oznámenie zo dňa 22.09.2014, v ktorom trval na ďalšom zamestnávaní, tak odvolací súd poukazuje na to, že toto oznámenie je relevantné pri uplatnení nároku na náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 79 Zákonníka práce. Nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru a nárok na náhradu mzdy podľa § 142 Zákonníka práce pre prekážky na strane zamestnávateľa, sú dva samostatné a odlišné nároky.
10. Žalobca v odvolaní poukazuje na vyjadrenia žalovaného v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že žalovaný nemal záujem ho ďalej zamestnávať a vyhovovalo mu, že sa na pracovisku nenachádza. Odvolací súd k uvedenému tvrdeniu uvádza, že ide o vyjadrenia žalovaného v čase, kedy bol presvedčený o tom, že dôvodne rozviazal pracovný pomer so žalobcom pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súdne konanie o určenie platnosti, resp. neplatnosti výpovede trvalo viac ako 5 rokov, v ktorom období žalobca neprejavil skutočný záujem vykonávať prácu u žalovaného, okrem oznámenia o tom, že trvá na neplatnosti výpovede a trvaní pracovného pomeru, sa nedomáhal prideľovania práce a ani netvrdí, že sa na pracovisko vôbec dostavil s úmyslom výkonu práce.
11. Ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi pokračovať v práci po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vzniká zamestnancovi nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, od právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru.
Podstatná pritom je skutočnosť, že zamestnávateľ neumožní pokračovať zamestnancovi v práci podľa pracovnej zmluvy platnej pred výpoveďou. Ako správne žalobca uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, po právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti výpovede zo dňa 06.06.2014, sa vzájomné práva a povinnosti strán sporu spravovali pracovnou zmluvou a príslušnými právnymi predpismi. V pracovnej zmluve žalobcu uzatvorenej so žalovaným zo dňa 27.06.1996 v spojení s dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2006, sú v čl. III. uvedené pracovné povinnosti žalobcu ako pracovníka a v čl. IV. povinnosti žalovaného ako zamestnávateľa. V zmysle uvedených práv a povinností strán sporu v pracovnej zmluve a tiež podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, bolo povinnosťou žalobcu vykonávať pridelenú prácu a povinnosťou žalovaného mu prácu prideľovať a za vykonanú prácu mu poskytovať mzdu. Obe sporové strany si však svoje povinnosti po rozhodnutí súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru neplnili. Žalobca tvrdí, že prácu nevykonával z dôvodu pre prekážky na strane žalovaného, ktorý mu prácu neprideľoval a žiadnym spôsobom neprejavil ochotu mu prácu prideľovať. Na druhej strane žalovaný tvrdí, že prácu žalobcovi nemohol prideľovať, nakoľko tento sa ani na pracovisko nedostavil, a keďže prácu nevykonával, nevznikla mu povinnosť za vykonanú prácu mu zaplatiť mzdu. Podľa žalovaného, na jeho strane nedošlo ku žiadnym prekážkam, pre ktoré žalovaný nemohol vykonávať prácu.
12. Súd prvej inštancie takto zistený skutkový stav správne posudzoval nielen podľa ustanovení § 47 a § 142 Zákonníka práce, ale tiež podľa článku 2 základných zásad Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. V konaní je nesporné, že žalobca po rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede už nepokračoval v pracovnom pomere u žalovaného, podľa tvrdenia ktorého žalobca pracoval u iného zamestnávateľa. Sporové strany nepredložili v konaní žiadny dôkaz o tom, že žalovaný vyzýval žalobcu na nástup do práce, ale nebol predložený ani dôkaz, že žalobca sa domáhal prideľovania práce, a to až do dňa 06.02.2024, kedy žalobca vyzval žalovaného pokusom o zmier na zaplatenie náhrady mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, čo je viac ako 4 roky po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že počas celého tohto obdobia, t. j. od oznámenia žalovaného o trvaní na pracovnom pomere zo dňa 22.09.2014 až do pokusu o mier zo dňa 06.02.2024, strany sporu nevykonali žiadne úkony svedčiace o tom, že majú záujem a snahu si plniť svoje povinnosti (a tiež práva) z pracovno-právneho vzťahu. Až po obdržaní výzvy zo dňa 06.02.2024 na zaplatenie náhrady mzdy, žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda z dôvodu organizačných zmien a zároveň žalobcovi oznámil, že mu bude vyplatené odstupné vo výške štvornásobku priemerného mesačného platu. Žalobca v odvolaní potvrdil skončenie pracovného pomeru ku dňu 31.05.2024 i vyplatenie odstupného vo výške 4- násobku priemerného mesačného platu. Na základe takto zisteného skutkového stavu, sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že priznanie náhrady mzdy žalobcovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. Priznanie náhrady mzdy za takýchto okolností by i podľa názoru odvolacieho súdu bolo v rozpore s článkom 2 základných zásad Zákonníka práce. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že v skutočnosti žiadna zo strán nemala záujem v pracovnoprávnom vzťahu pokračovať a plniť si vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy. Zároveň odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie poukazuje i na to, že v konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané, že po príchode žalobcu na pracovisko, žalovaný žalobcovi neprideľoval prácu alebo mu nejakým spôsobom zabránil v nástupe do zamestnania.
13. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nevykonanie navrhnutého dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to výsluch svedka - vedúceho personálneho oddelenia žalovaného, ktorý dôkaz navrhol v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 10.10.2025, zo zápisnice z pojednávania súdu prvej inštancie zo dňa 13.10.2025 je zrejmé, že tento dôkaz súd nevykonal z dôvodu jeho nadbytočnosti. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nadbytočnosti vykonania tohto dôkazu, nakoľko i z podaného odvolania vyplýva, že uvedený svedok, ktorý ani nebol bližšie špecifikovaný, mal ozrejmiť súdu organizačné zmeny u žalovaného, týkajúce sa pracovného miesta žalobcu v období po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou. Žalobca však v konaní netvrdil, že k neprideľovaniu mu práce žalovaným došlo z dôvodu zániku jeho pracovného miesta v dôsledku organizačných zmien u žalovaného, a preto i podľa názoru odvolacieho súdu, výpoveď svedka bola nadbytočná.
14. Žalobca ďalej v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, avšak z obsahu podaného odvolania nevyplýva, ktoré skutkové zistenia na základe dôkazov, ktoré súd v konaní vykonal, sú podľa názoru žalobcu nesprávne .
15. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, uvedenú námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a zo zistených skutkových zistení vyvodil správny právny záver pri aplikácii správnych právnych predpisov, ktoré správne interpretoval.
16. Žalobca v odvolaní poukazoval na judikát, sp. zn. Cpjn4/2004, R85/2004 (ČR) z ktorého citoval, podľa ktorého ak zamestnávateľ neplatne rozviazal so zamestnancom pracovný pomer a pracovný pomer naďalej trvá a zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, má zamestnanec nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 ZP. Odvolací súd sa s uvedeným rozhodnutím stotožňuje, avšak poukazuje na to, že v prejednávanej veci nebolo v konaní preukázané, že zamestnávateľ (žalovaný) neprideľoval zamestnancovi (žalobcovi) prácu. Ostatné rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval v odvolaní, sa týkajú odlišného skutkového stavu, prípadne úrokov z omeškania, o ktorých súd vzhľadom k zamietnutiu žaloby vo veci samej ani nerozhodoval.
17. Z uvedených dôvodov, keď súd prvej inštancie správne aplikoval i základné zásady Zákonníka práce, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania.
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).