Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Cob-180-2019.pdf
PDF · 190.41 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/180/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: Metal Trust Europe s.r.o., Braunerova 563/7, Libeň, 180 00 Praha, Česká republika, IČO: 272 91 090, zast.: JUDr. Laura Bíróová, advokátka, Klincová 37/B, 821 08 Bratislava proti žalovanému: SLOVNAFT, a.s., Vlčie hrdlo 1, 824 12 Bratislava, IČO: 31 322 832, zast.: LEGATE, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO: 35 846 909 o zaplatenie sumy 2.373.003,61 eur s prísl., o zaplatenie sumy 497.426,43 eur s prísl. uplatnenej vzájomnou žalobou a o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 24Cb/46/2013-1993 zo dňa 13.5.2019 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 24Cb/46/2013-1993 zo dňa 13.5.2019 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti so žalobou v rozsahu 100 %.
III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti so vzájomnou žalobou v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu (výrok I.) a vzájomnú žalobu (výrok II.) zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu v súvislosti so žalobou žalobcu (výrok III.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu v súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného (výrok IV.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca (s pôvodným obchodným menom Autokov- OK s.r.o.) sa žalobou doručenou súdu dňa 27.2.2013 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 2.373.003,61 eur s príslušenstvom titulom neuhradenia faktúry č. 12000475 zo dňa 17.12.2012 splatnej dňa 10.2.2013 za vykonanie prác naviac v súvislosti so zmluvou o dielo číslo SNT 00193/2011 (Slovnaft Petrochemicals, s.r.o.) číslo SM 14/2011 (zhotoviteľa, žalobcu) zo dňa 30.6.2011, predmetom ktorej bola likvidácia odstavených výrobných jednotiek Polypropylén 1 a 2 a Farbenie polyetylénu a odpredaj všetkého kovového šrotu z týchto prevádzok. K zmluve boli podpísané 2 dodatky. Právnym nástupcom objednávateľa Slovnaft Petrochemicals, s.r.o. sa stal s účinnosťou dňa 1.1.2013 žalovaný. V priebehu realizácie diela žalobca realizoval pre žalovaného množstvo prác nad rozsah pôvodne dohodnutý v zmluve: v súvislosti s únikom požiarnej vody (86.583,07 eur), viacnásobné objemy betónov (1.953.370,45 eur vo vzťahu k základom a betónovým obrubám a 283.446,96 eur vo vzťahu k betónovým plochám), elektrický rozvod dielne vozíkov (1.763,96 eur), sondovací výkop (479,80 eur), práce naviac na objekte ČS 3 (13.472,20 eur) a na objekte ČS 2 (19.014,47 eur + 2.400,05 eur za zhotovenie
podpornej konštrukcie, rozrušenia a likvidáciu betónovej šachty), rozrušenie železobetónovej pätky (2.364,21 eur) a záslepky kanalizácie (10.108,45 eur). Dohoda o zmene rozsahu diela bola jednak písomne zaznamenaná v stavebnom denníku, či zápise z kontrolného dňa (sondovací výkop, ČS 2 a 3), jednak vyjadrená konkludentným súhlasom (pri prácach na betónoch).
3. Vo vyjadrení k žalobe z 1.10.2013 žalovaný uviedol, že všetky nároky žalobcu sú domnelé a neopodstatnené. K dohode o zmene diela medzi zmluvnými stranami nedošlo (v písomnej a ani inej forme), pričom cena diela v zmluve bola stanovená ako pevná, zahŕňajúca všetky náklady zhotoviteľa potrebné na plnenie predmetu zmluvy. Zápisy v stavebnom denníku nie je možné považovať za dohodu o zmene zmluvy, ani za uzavretie inej dohody, stavebný denník nemá kontraktačný charakter. Konkludentné uzavretie dohody žalovaný vylučuje, nakoľko jej akceptácia nenastala spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Aplikáciu § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka si strany v zmluve vylúčili. Práce naviac žalovaný neakceptoval a doplnil, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok v súvislosti s protipožiarnou vodou - naviac práce nie sú preukázané, pričom žalobca nedodržiaval technologický postup podľa zmluvy. Vyťažené objemy betónov boli objemy zahrnuté v predmete plnenia žalobcu. Objem sute v kopách bol iný ako uvádza žalobca, pričom ani žalovaný si od žalobcu nenárokoval cenu za vyťažený kovový šrot nad odhad podľa zmluvy. Žalobca nemá nárok ani na náklady s pripojením dielne vozíkov do siete, pretože pripojenie bolo vyvolané poškodením trafostanice, za ktoré nesie žalobca zodpovednosť. Sondovací výkop bol súčasťou technologického postupu podľa zmluvy, preto mu nevznikol ani tento čiastkový nárok. Pokiaľ ide o ČS 3, zmluva neurčuje, že náklady uplatnené zo strany subdodávateľa žalobcu bude znášať žalovaný, pričom pri ČS 2 sú záznamy, ktorých sa žalobca dovoláva opisné a týkajú sa technologického postupu. Takisto sú nedôvodné aj náklady týkajúce sa rozrušenia železobetónovej pätky a tiež rezanie vodným lúčom, za ktoré zodpovedal sám žalobca. Namietal aj nedôvodnosť nároku ohľadom záslepiek, keďže technická správa určovala, že ich počet je len predpokladom, pričom cena diela zahŕňala všetky náklady žalobcu.
4. Vzájomnou žalobou z 14.11.2014 sa žalovaný domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 497.426,43 eur s prísl. titulom nezaplatenia 40 faktúr v zmysle zmluvy o dodávke elektriny (č. 0603919/00 CRZ), zmluvy o poskytovaní vlečkových služieb (č. 0593579/00 CRZ) z 26.9.2011 (v zmysle jej dodatku), zmluvy o dielo z 30.6.2011, ako aj faktúr, ktorými žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu za omeškanie s dokončením diela v zmysle predmetnej zmluvy o dielo z 30.6.2011 (zmluvná pokuta predstavuje sumu spolu 414.489,71 eur) a úroky z omeškania (v sume 49.432,54 eur).
5. Žalobca sa k vzájomnej žalobe vyjadril v podaní z 12.1.2015, kde uviedol, že zmluvná pokuta je neplatná pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, ako aj pre rozpor so zákonom. Namietal aj, že nárok na zmluvnú pokutu nemohol vzniknúť, nakoľko sa žalobca nemohol dostať do omeškania s odovzdaním diela, a to z dôvodu omeškania žalovaného - neposkytnutia potrebnej súčinnosti. Počas realizácie diela sa zistilo, že na stavenisku sa nachádza trafostanica v havarijnom stave, čo znemožňovalo postup ďalších prác na diele (hrozilo jej zrútenie, riziko úrazu pracovníkov). V dôsledku neposkytnutia súčinnosti zo strany žalovaného sa tak práce na diele zdržali približne o 240 dní. Žalovaný neposkytol súčinnosť ani pri odpájaní pitnej a požiarnej vody, čo bolo predpokladom postupu prác na diele (nemožno vykonať prekládky neodpojených sietí). Práce sa tak zdržali približne o 270 dní. Dodatočné požiadavky žalovaného nad rozsah zmluvy, ako aj neposkytnutie súčinnosti v oblasti odpájania energií si vyžiadali práce naviac a použitie inej techniky. Práce naviac boli vykonávané aj z dôvodov viacnásobných objemov betónov. K zdržaniu tak došlo približne 126 dní. Obdobie od 15.5.2012 do 14.1.2013, kedy žalobca v súlade s § 552 ods. 1 Obchodného zákonníka prerušil práce na diele z dôvodov na strane žalovaného, predstavuje tak 245 dní. Z uvedených dôvodov sa žalobca nemohol dostať do omeškania, preto žalovanému ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.
6. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že žalobou a vzájomnou žalobou uplatnené nároky sú skutkovo i právne neopodstatnené. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia faktúry č. 12000475 zo dňa 17.12.2012 vo výške 2.373.003,61 eur s príslušenstvom, ktorou fakturoval náklady naviac za práce, ktoré vykonal navyše v areáli žalovaného. Faktúra bola vystavená v súvislosti so zmluvou o dielo zo dňa 30.6.2011, predmetom ktorej bola likvidácia odstavených výrobných jednotiek Polypropylén 1 a 2 a Farbenie polyetylénu a odpredaj všetkého kovového šrotu z týchto prevádzok vzniknutého ich likvidáciou. Práce, ktoré žalobca vykonal pre žalovaného nad rozsah pôvodne dohodnutý v zmluve špecifikoval ako práce v súvislosti s únikom požiarnej vody (86.583,07 eur), s viacnásobnými objemami betónov (1.953.370,45 eur vo vzťahu k základom a betónovým obrubám a
283.446,96 eur vo vzťahu k betónovým plochám), s elektrickým rozvodom dielne vozíkov (1.763,96 eur), so sondovacím výkopom (479,80 eur), práce naviac na objekte čerpacej stanice 3 (13.472,20 eur) a na objekte čerpacej stanice 2 (19.014,47 eur + 2.400,05 eur za zhotovenie podpornej konštrukcie, rozrušenia a likvidáciu betónovej šachty) a práce v súvislosti s rozrušením železobetónovej pätky (2.364,21 eur) a záslepky kanalizácie (10.108,45 eur). Po dôslednom preštudovaní spisového materiálu mal prvoinštančný súd za to, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno - t. j. nepreukázal bez pochýb, aké konkrétne práce naviac vykonal, v akom množstve, kedy, na akom mieste a ako dospel k cene týchto prác navyše, za ktoré žiada zaplatiť sumu 2.373.003,61 eur. Z uzavretej zmluvy (vrátene jej dvoch dodatkov) jasne a zreteľne vyplýva, čo je jej predmetom, aké práce je povinný žalobca ako zhotoviteľ vykonať, za akú cenu, v akom časovom termíne, aké sú presné práva a povinnosti zmluvných strán a aká je cena pracovných výkonov žalobcu. Zmluva taktiež jasne ustanovuje, že pre všetky dohody medzi zmluvnými stranami platí výlučne písomná forma a meniť/dopĺňať ju je možné len na základe dohody, ktorá bude mať formu písomného dodatku. Žalobca v konaní argumentoval, že práce navyše vykonal na základe dohody o zmene rozsahu diela, ktorá bola jednak písomne zaznamenaná v stavebnom denníku, či zápise z kontrolného dňa (sondovací výkop, ČS 2 a 3) a jednak vyjadrená konkludentným súhlasom žalovaného (pri prácach na betónoch). Podľa názoru konajúceho súdu uvedené tvrdenie žalobcu neobstojí, a to vzhľadom na jasne formulované ustanovenia zmluvy, ktoré umožňujú vykonať dohodu o zmene rozsahu diela výlučne písomnou formou v podobe dodatku k zmluve. Zápis v stavebnom denníku a zápis z kontrolného dňa v žiadnom prípade nemôže nahradiť písomnú dohodu strán o zmene rozsahu diela, podpísanú v dodatku k zmluve štatutárnymi zástupcami zmluvných strán, najmä keď malo ísť o práce navyše, ktoré žalobca ohodnotil vo výške niekoľko miliónov eur. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v rámci predmetnej zákazky pri tak značnom rozsahu diela a výške ceny jednoducho nemohol spoliehať na prostý zápis v stavebnom denníku, že žiada o súhlas na výkon prác naviac mimo zmluvy a ani na tvrdený konkludentný súhlas žalovaného s takýmto postupom bez toho, aby k zmene rozsahu diela došlo prostredníctvom písomného dodatku k zmluve. Konajúci súd ďalej uviedol, že z výpovede svedka p. D. vyplynulo, že sa žalobca mohol pred podpísaním zmluvy oboznámiť s miestom výkopových prác, pri obhliadke bolo vidno budovy, množstvo betónových plôch, strojnotechnologické zariadenia, pričom si tento nezameriaval to, čo pri obhliadke miesta videl. V zmluve boli pritom len informatívne údaje o budovách. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal možnosť dôkladnejšie sa oboznámiť s areálom žalovaného, na ktorom mali prebiehať búracie práce a tak podstatným spôsobom ovplyvniť uzavretie zmluvy. Svedok p. I. síce pri výsluchu tvrdil, že žalovaný dával pokyny na vykonanie prác naviac, bližšie však nešpecifikoval, akých konkrétnych prác, akých konkrétnych objektov a v akom rozsahu sa mali pokyny týkať a kedy boli vydané, či a kedy boli zrealizované. Samotná prítomnosť zástupcu žalovaného na stavenisku nezakladá bez ďalšieho pokyn, najmä ak nebolo ani dostatočne opísané kedy, kde a na čo by sa mal pokyn vzťahovať. Tvrdenia tohto svedka nekorešpondujú so zápismi v stavebnom denníku, ani so zápismi z kontrolných dní, preto ich súd prvej inštancie nepovažoval v predmetnej veci za smerodajné. Svedok p. G. uviedol, že na jar v roku 2012 sa zistilo, že treba vykonať práce naviac spočívajúce v objemoch a že prebiehali rokovania medzi zmluvnými stranami, ktoré však nedospeli k žiadnemu záveru. Zdôraznil tiež, že žalobca nikdy neurobil na stavbe to, čo žalovaný neodsúhlasil. Podľa názoru prvoinštančného súdu však uvedené konštatovanie svedka neosvedčuje, že postup žalobcu v súvislosti s vykonaním prác naviac bol v súlade s uzavretou zmluvou, práve naopak, žalobca svojím konaním a postupom v predmetnej veci prevzal na seba podnikateľské riziko, keď vykonával práce navyše mimo rozsahu dohodnutého v zmluve. Čo je však v danej veci podstatné, žalobca ani nepreukázal, že práce naviac skutočne vykonal, resp. či ich nebolo možné považovať za práce, ktoré bol povinný vykonať v zmysle zmluvy, alebo či neboli vykonané v rámci stanoveného technologického postupu. Taktiež nepreukázal, či existovala dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že náklady uplatnené zo strany subdodávateľa žalobcu má znášať žalovaný, alebo že ide o náklady zhotoviteľa potrebné na plnenie predmetu zmluvy, ktoré nie sú už zahrnuté v zmluvnej cene za dielo.
7. Do spisu boli založené tri znalecké posudky, a to č. 48/2016 vypracovaný Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave (posudok 1), č. 66/2018 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (posudok 2) a č. 19/2018 vypracovaný U.. A. Š., Z.. A.. (posudok 3). Žalobca sa v rámci preukazovania svojho nároku odvolával na znalecký posudok 2, v ktorom znalecký ústav konštatoval, že je možné inžiniersky s dostatočnou presnosťou určiť objem zameraných kôp zameraných v technickej správe Geodézie a táto skutočnosť sa aj vykonala. Hmotnosť kôp zameraných a vyhodnotených v technickej správe bola zistená a je určiteľná s dostatočnou presnosťou - rozptylom 29.341,26 ton až 31.598,28 ton. Súd prvej inštancie však uvedené tvrdenie znaleckého ústavu vzhľadom na jeho
ďalšie tvrdenia a ostatné znalecké posudky založené do spisu nepovažoval za smerodajné. Tento znalecký ústav totiž dodal, že všetky dostupné podklady nekorešpondujú do jednej hodnoty, preto nie je možné ustáliť, či je výkaz výmer správny, vrátane určenia množstva betónov. Taktiež nemohol konštatovať, že zhotoviteľ zachoval technologický postup. Znalecký ústav navyše vychádzal z neplatnej technickej normy, čo môže vyvolať pochybnosti o odbornosti jeho znaleckého posudku. V podkladoch pre vypracovanie posudku chýba napr. projektová dokumentácia a samotný posudok neuvádza vlastné výpočty, na základe ktorých by sa dali overiť záverečné zistenia znaleckého ústavu. Taktiež v ňom nie je zmienka o materiálovom zložení kôp, ktorých hmotnosť bola určená uvedeným rozptylom. Na druhej strane zo znaleckého posudku 1 zreteľne vyplynulo, že z vykonaného zamerania a technickej správy nie je možné povedať, aký materiál sa nachádzal v kopách - na povrchu a vo vnútri kôp. Podľa neho nie je možné z technickej správy zistiť, ako boli kopy vytvorené a ustáliť, že sa v nich nachádzal len rovnorodý materiál (nemožno povedať, že išlo len o čistý betónový recyklát, či čistú betónovú sutinu). V tomto posudku sa ďalej konštatuje, že na základe údajov zo zamerania objemu kôp, protokolov a použitej literatúry nie je možné vypočítať, aká bola hmotnosť zameraných kôp, ani nie je možné zistiť ich zloženie. Následne aj znalec v posudku 3 tvrdil, že miesto, čas, dátum a spôsob odberu vzorky materiálu, ktorá bola predmetom skúšky zaprotokolovanej v Protokole o skúške č. 20-12-1277, nie je možné z predloženej a dostupnej dokumentácie určiť, rovnako ako nie je možné určiť pôvod a miesto odberu vzorky posudzovaného materiálu. Zdôraznil, že jediná odobratá vzorka jednoznačne nebola reprezentatívna pre materiál nachádzajúci sa na predmetných kopách a že počet odobratých čiastkových vzoriek bol jednoznačne nedostatočný. Vzorky je potrebné odobrať z každej kopy zvlášť. Je treba odobrať dostatočný počet čiastkových vzoriek na vytvorenie reprezentatívnej vzorky pre každú kopu samostatne. Bez známych fyzikálnych parametrov konkrétneho posudzovaného materiálu (objemová hmotnosť, resp. sypná hmotnosť) nie je možné určiť skutočnú hmotnosť konkrétnej kopy/skládky. Zhrnul, že na základe údajov uvedených v predloženej dokumentácii nie je možné určiť skutočnú hmotnosť alebo rozptyl hmotností materiálu v kopách. Vzhľadom na váhu všetkých týchto dôkazných prostriedkov a prevažujúci názor v nich, dospel prvoinštančný súd k záveru, že z dostupných podkladov založených do spisu (a odovzdaných na posúdenie znalcom) a z nedostatočného odberu vzoriek materiálu nie je možné relevantným spôsobom určiť skutočnú hmotnosť kôp a ich zloženie, ktorých sa práce naviac týkali a nie je možné ani ustáliť rozptyl hmotností materiálu v týchto kopách. Okrem toho nebolo preukázané, že kopy, ktorých sa žalobca dovoláva, neobsahovali aj materiál z búrania v hĺbke pod -2,2 m, keďže žalobca búral vo väčšej hĺbke, než určovala zmluva (bez uzavretia písomného dodatku k nej), čím na seba prebral podnikateľské riziko. Odhady žalobcu v tomto smere ohľadne hmotnosti kôp tak majú pravdepodobne málo spoločné so skutočnosťou, preto im nemožno pripísať rozhodnú váhu.
8. Žalovaný výslovne poprel výšku žalobou uplatneného nároku ako aj jeho výpočet, ktorý nie je dostatočne špecifikovaný a zdôvodnený. Žalobca v tomto prípade odkazuje napr. na dokument „Viacnáklady práce - základy, betónové obruby, betónová plocha, betónové cesty“, ktorý má podľa jeho tvrdenia obsahovať sumár prác uskutočnených žalobcom, ako aj ich ocenenie podľa ÚRS cenníka. Tento dokument vyhotovený žalobcom nie je podpísaný žiadnou zmluvnou stranou, nie je datovaný, neobsahuje zmienku o tom, ktorého projektu sa má týkať, neodkazujú naň ani žalobcom uvádzané zápisy v stavebnom denníku a neuvádza bližšie zdôvodnenie uvedených údajov (ako objemy, plochy, peňažné hodnoty), ani spôsob výpočtu celkovej sumy 2.236.817,41 eur. Cenník, na ktorý sa žalobca odvoláva, do spisu nezaložil, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mal byť v obchodnom styku v danej oblasti všeobecne známy. Žalobca takisto nezdokladoval ani ostatné práce naviac, ktorých cenu požaduje zaplatiť od žalovaného: predložené krycie listy rozpočtu pre ČS 2+3 spolu s popismi položiek, súpis prác pre záslepky kanalizácie, rozpis naviac prác pre výkopy a ďalšie súpisy prevedených prác spolu s rozpočtami boli pravdepodobne vyhotovené žalobcom, neobsahujú žiadne podpisy oprávnených osôb, ani spôsoby výpočtu cien, mnohé nie sú ani datované. Preto ich súd ani nemôže považovať za relevantný dôkaz na preukázanie množstva/ceny prác naviac, ktoré žalobca žiada zaplatiť od žalovaného. V zmysle všetkých uvedených skutočností považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu uplatnený žalobou za nepreukázaný, preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
9. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 497.426,43 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia 40 faktúr v zmysle zmluvy o dodávke elektriny (č. 0603919/00 CRZ), zmluvy o poskytovaní vlečkových služieb (č. 0593579/00 CRZ) z 26.9.2011 (odplata za pobyt vozňov a za manipuláciu s nimi) a zmluvy o dielo z 30.6.2011 (dodanie kovového šrotu po zápočte pohľadávok), ako aj faktúr, ktorými žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu za omeškanie s dokončením diela v zmysle predmetnej zmluvy o dielo z 30.6.2011 (zmluvná pokuta predstavuje sumu spolu 414.489,71 eur) a
úroky z omeškania (v sume 49.432,54 eur, ktoré vyplývajú z viacerých dohôd o započítaní pohľadávok). Vzájomnou žalobou uplatňuje žalovaný predovšetkým nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v celkovej výške 414.489,71 eur spolu s príslušenstvom, pričom ho odvodzuje z ustanovenia čl. 14.1 predmetnej zmluvy o dielo z 30.6.2011. Toto ustanovenie uvádza, že „ak nedôjde z akýchkoľvek dôvodov zo strany zhotoviteľa k ukončeniu realizácie diela a odovzdanie diela povinnosti vyplývajúcej mu z tejto zmluvy v lehote uvedenej v bode 3.1 tejto zmluvy, je objednávateľ oprávnený vyúčtovať zhotoviteľovi zmluvnú pokutu za každý aj začatý deň omeškania s plnením vo výške 0,05 % z celkovej hodnoty nákladov projektu uvedenej v bode 5.1“. V prvom rade dospel prvoinštančný súd k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute v uvedenom znení je neplatná, a to z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti, keďže z citovaného znenia nie je podľa názoru súdu zrejmé, či nárok na jej zaplatenie vzniká z akýchkoľvek dôvodov, alebo z akýchkoľvek dôvodov na strane zhotoviteľa. V prvom prípade by tak bolo dohodnuté znenie zmluvnej pokuty v priamom rozpore so zákonom (napr. § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka), nakoľko by vylučovalo prípad, kedy dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa, čo by bolo v rozpore aj s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. Pokiaľ by išlo o druhý prípad, tak by žalovanému taktiež nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol, keďže žalovaný v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že vôbec došlo k omeškaniu žalobcu s ukončením a odovzdaním diela. Zo skutkového stavu veci vyplynulo, že trafostanica na predmetnom stavenisku bola v havarijnom stave a bez ohľadu na to, kto jej havarijný stav spôsobil, objektívne nebolo možno v pôvodnom diele pokračovať bez súčinnosti žalovaného ohľadne prekládky sietí, pričom stav trafostanice predstavoval bezpečnostné riziko pre pracovníkov na stavenisku, v dôsledku čoho došlo k zdržaniu prác na diele. Aj svedok (p. I.) pri výsluchu ďalej potvrdil, že elektrická sieť mala byť odpojená na stavenisku, včítane požiarnej vody, čo bolo zakotvené v zmluve a príslušných smerniciach. To sa však nestalo a pri demolačných a výkopových prácach došlo k narušeniu siete aj potrubia, pričom požiarna voda spôsobovala komplikácie mesiac až mesiac a pol, v dôsledku čoho bol podmáčaný terén. Odpojenie sietí mal vykonať žalovaný a v dôsledku neposkytnutia jeho včasnej súčinnosti došlo k ďalšiemu zdržaniu prác na predmetnom diele. V zmysle uvedených skutočností nebolo v konaní bezpochyby preukázané, že sa žalobca vlastným pričinením z dôvodov výlučne na jeho strane dostal do omeškania s ukončením a odovzdaním diela, preto žalovanému nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške uplatnenej žalovaným vzájomnou žalobou. V zmysle § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka nie je dlžník (žalobca ako zhotoviteľ) v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa (žalovaného ako objednávateľa v dôsledku neposkytnutia potrebnej súčinnosti). Rovnako možno na daný prípad aplikovať aj ustanovenie § 370 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je veriteľ v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nadobudol presvedčenie, že vzájomná žaloba týkajúca sa nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty je nedôvodná, preto ju zamietol. Aj zvyšnú časť vzájomnou žalobou uplatneného nároku (spolu v sume 82.936,72 eur za nezaplatenie faktúr v zmysle zmluvy o dodávke elektriny, zmluvy o poskytovaní vlečkových služieb, zmluvy o dielo z 30.6.2011 a faktúry, ktorou boli vyčíslené úroky z omeškania), považoval konajúci súd za nedôvodnú, nakoľko žalovaný v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Prostredníctvom listinných dôkazov založených do spisu - zmluvy o prístupe, dodávke a distribúcii elektriny, zmluvy o poskytnutí vlečkových služieb (vrátane dodatku), jednotlivých faktúr a ďalších listín, žalovaný relevantným spôsobom nepreukázal, že skutočne došlo k poskytnutiu príslušných zmluvných plnení (dodanie elektriny, pristavenie vozňov, dodanie šrotu a pod.). Zo založených listín uvedené nijak nevyplýva, pričom tieto ani neboli súdu predložené v originálnej forme. V zmysle všetkých uvedených skutočností považoval prvoinštančný súd nárok žalovaného uplatnený vzájomnou žalobou za nepreukázaný, preto vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol.
10. Proti tomuto rozsudku, proti výrokom I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V prvom rade žalobca namietal nedostatočnosť, zmätočnosť a arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku v časti napadnutých výrokov. Vytýkal súdu prvej inštancie, že samotné odôvodnenie zamietnutia žaloby v rozsudku kopíruje argumentáciu žalovaného uvádzanú v jeho viacerých rozsiahlych vyjadreniach v tomto súdnom spore. Súd prvej inštancie pritom nezobral do úvahy relevantnú a na daný prípad aplikovateľnú argumentáciu žalobcu, naopak slepo sa pridržiaval tvrdení prezentovaných žalovaným. Žalobca uviedol, že povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd nemôže argumentáciu účastníka iba odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne
alebo irelevantné, bez toho aby súd uviedol, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné, možno považovať sa arbitrárne. Podľa žalobcu nie je napríklad vôbec jasné, na základe čoho (okrem nedôvodnej argumentácie žalovaného) dospel súd prvej inštancie k záveru, že výpoveď svedka pána I. nie je v predmetnej veci smerodajná, pričom práve táto výpoveď spolu s výpoveďou pána G., okrem iných dôkazov preukazuje dôvodnosť podanej žaloby. Súd prvej inštancie sa naopak stotožnil s výpoveďou svedka žalovaného pána D., pričom tento záver takisto nie je riadne odôvodnený. Obdobne konštatovania súdu prvej inštancie, že tým, že žalobca vykonával práce naviac, bral na seba podnikateľské riziko, sú len svojvoľné, ničím neodôvodnené konštatovania súdu prvej inštancie. Arbitrárnosť a svojvoľnosť odôvodnenia rozsudku v časti napadnutých výrokov podľa názoru žalobcu najlepšie ilustruje konštatovanie súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého „odhady žalobcu v tomto smere ohľadne hmotnosti kôp tak majú pravdepodobne málo spoločné so skutočnosťou, preto im nemožno pripísať rozhodnú váhu“. Súd prvej inštancie pravdepodobne úplne opomenul vziať do úvahy dôkazy predložené žalobcom, a to najmä Technickú správu a Protokol o skúške. Rovnako opomenul vziať do úvahy aj znalecký posudok č. 66/2018 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej len „Znalecký posudok súdu“), kde bola hmotnosť uvedených kôp riadne určená. Naopak úplne odignoroval skutočnosť, že kopy vyťaženého materiálu dosahujúce veľké rozmery sa skutočne nachádzali v priestoroch žalovaného, kde boli vykonávané naviacpráce. Súd prvej inštancie namiesto toho jednoducho akceptoval a prebral argumentáciu žalovaného a konštatoval, že odhady žalobcu (aj keď podporené dôkazmi, ako aj Znaleckým posudkom súdu) majú so skutočnosťou málo spoločné. Predmetné skutočnosti podľa žalobcu predstavujú také procesné pochybenia (nesprávny postup) súdu prvej inštancie, dôsledkom ktorých je porušenie procesných práv žalobcu v intenzite zasahujúcej do práva žalobcu na spravodlivý proces.
11. Žalobca ďalej vyjadril nesúhlas so záverom prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého „žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal bez pochýb, (i) aké konkrétne práce naviac vykonal, (ii) v akom množstve, (iii) kedy, (iv) na akom mieste a (v) ako dospel k cene týchto prác navyše“. Podľa názoru žalobcu pri civilnom procese (na rozdiel od trestného konania) by malo byť dôkazné bremeno ľahšie, t. z. malo by postačovať, že dôkazy predložené jednou stranou sporu sú pre súd presvedčivejšie, ako dôkazy predložené druhou stranou sporu. V zmysle uvedeného nemôže byť konštatovanie súdu prvej inštancie o preukazovaní vyššie uvedených skutočností „bez pochýb“ správne. Vo svetle uvedeného má žalobca za to, že ním spolu so žalobou predložené dôkazy, znalecký posudok súdu, ako aj výpovede svedkov pána I. a pána G. preukazujú skutočnosti, o ktorých súd tvrdí, že preukázané neboli: (i) Aké konkrétne práce naviac žalobca vykonal - tieto skutočnosti sú úplne a jasne preukázané, jedná sa o práce, tak ako sú uvedené v žalobe, t.j. práce súvisiace so zvýšeným množstvom betónov v objektoch, ktoré boli predmetom búrania a na stavenisku, práce súvisiace s únikom požiarnej vody, práce na elektrickom rozvode dielne vozíkov, sondovací výkop, práce naviac na objekte CS 2 a CS 3, rozrušenie železobetónovej pätky a záslepky kanalizácie. Skutočnosť, že k týmto prácam fakticky došlo bola bezpochyby žalobcom preukázaná, a to na základe predložených dôkazov k žalobe, ako aj na základe svedeckých výpovedí. (ii) V ako množstve boli práce vykonané - objem vykonaných prác rovnako tak jednoznačne vyplýva tak z dôkazov predložených žalobcom v žalobe (najmä z protokolu o skúške a technickej správy), znaleckého posudku súdu, ako aj z výpovede svedka pána I.. Žalobca považuje za vhodné poukázať aj na skutočnosť, že žalovaná suma je nižšia, ako je cena za skutočne vykonané naviac práce; (iii) Kedy došlo k prácam naviac - tieto skutočnosti vyplývajú taktiež z predložených dôkazov, najmä zo zápisu v stavebnom denníku, ako aj z ďalších predložených dôkazov, t.j. práce prebiehali prinajmenšom počnúc dňom 10.3.2012; (iv) Na akom mieste dochádzalo k prácam - je úplne zrejmé, že k prácam dochádzalo na území, kde dochádzalo k vykonávaniu diela podľa zmluvy. Táto skutočnosť vyplýva zo samotnej zmluvy a okrem ďalších iných dôkazov ju preukazujú aj kopy materiálu vyťaženého žalobcom, ktoré sa nachádzali na predmetných miestach a svedecké výpovede pána I. a pána G. na pojednávaní dňa 19.1.2015, resp. na pojednávaní dňa 30.3.2015; (v) Ako bola vyčíslená cena naviac prác - kalkulácia naviac prác vychádza tak ako žalobca niekoľkokrát uviedol vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie z ÚRS cenníka, ktorý je v predmetnom odvetví bežne dostupný, ako aj z ďalších dôkazov predložených spolu so Žalobou. Preto má žalobca za to, že riadne uniesol dôkazné bremeno aj v súvislosti s vyčíslením žalovaného nároku. S poukazom na uvedené je teda podľa mienky žalobcu zrejmé, že riadne preukázal svoj nárok čo do jeho rozsahu a výšky, a to dôkazmi predloženými spolu so žalobou, predovšetkým technickou správou a protokolom o skúške. Naviac je nespochybniteľným faktom, že naviac práce boli vykonané.
Nie je predsa možné, aby sa vyššie uvedené práce vykonali samé (o tejto skutočnosti svedčia aj kopy materiálu vyťažené žalobcom). Názor súdu konštatovaný v rozsudku týkajúci sa neunesenia dôkazného bremena žalobcom, je v zjavnom rozpore so skutočnosťou, teda je nesprávny. Skutočnosť, že žalobcom predložené dôkazy sú spochybňované tvrdeniami žalovaného nemôže nutne znamenať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z odôvodnenia rozsudku je však zrejmé, že súd prvej inštancie vyhodnotil jednotlivé dôkazy z hľadiska dôležitosti tak, že uprednostnil dôkazy predložené žalovaným, vrátane svedeckých výpovedí svedkov žalovaného a znaleckých posudkov predložených žalovaným, a to dokonca pred znaleckým posudkom súdu vypracovaným na pokyn súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie tak podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil dôkazy z hľadiska ich dôležitosti, keď uprednostnil dôkazy predložené žalovaným a vyhodnotil ich ako pravdivé na úkor dôkazov predložených žalobcom. Takýmto konaním sa podľa názoru žalobcu dopustil súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov ľubovôle.
12. Žalobca tiež namietal, že znalecké dokazovanie v tejto veci nebolo potrebné, nakoľko skutkový stav mohol byť bezpečne ustálený aj bez vypracovania troch posudkov. Danosť a dôvodnosť nároku žalobcu v tomto konaní bolo možné ustáliť aj bez potreby znaleckého dokazovania, keďže technická správa a protokol o skúške jednoznačne preukazovali dôvodnosť nároku žalobcu uplatneného žalobcom. Vypracovanie samotných posudkov zdržalo celý spor, keďže vo veci sa takmer dva roky nekonalo. Súd prvej inštancie tak nariadením znaleckého dokazovania spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a zároveň konal v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Naviac samotný znalecký posudok súdu potvrdil závery žalobcu, že technická správa a protokol o skúške sú pre toto konanie rozhodujúce a relevantné, a teda skutočnosť, že znalecké dokazovanie nebolo potrebné. Napriek tomu, že žalobcom predložené dôkazy dostatočne preukazovali dôvodnosť nároku uplatňovaného žalobou, súd prvej inštancie vykonal znalecké dokazovanie, a to na základe znaleckého posudku súdu, pričom tento dal za pravdu žalobcovi. Znalecký posudok napríklad vo vzťahu k otázke zistenia zvýšeného množstva betónov, resp. celkových materiálov búraných stavebných objektov a ich vplyvu na rozsah diela potvrdzuje „... má táto skutočnosť vplyv na rozsah prác, ktoré je nevyhnutné zhotoviteľom vykonať (búranie, nakladanie s materiálmi z búraných objektov,...). V prípade zvýšeného množstva betónov, resp. celkových materiálov teda musí zhotoviteľ nevyhnutne vynaložiť tomu zodpovedajúce náklady naviac súvisiace s demoláciou a ďalším spracovaním materiálov.“ Znalecký posudok súdu taktiež podporuje argumentáciu žalobcu týkajúcu sa rozsahu naviac prác vo vzťahu k vyššiemu množstvu betónu: „Technickú správu vypracovanú spoločnosťou Geodézia Bratislava, a.s. (príloha č. 6 k Znaleckému posudku STU BA) a protokol o skúške č. 20-12-1277 (príloha č. 7 k Znaleckému posudku STU BA) možno s ohľadom na všetky skutočnosti považovať za správne vypracované, zachovávajúce zaužívané postupy v odbore a za spôsobilé dospieť k tam uvedeným záverom. Zhodnotenia v oboch dokumentoch používajú zaužívanú vhodnú metodiku meraní a ich spracovania, hoci sa venujú úplne iným technickým postupom na zistenie výsledkov pre iné predmety záujmu. Metodiky merania a ich spracovania možno považovať za zaužívané postupy v odboroch, spôsobilé dospieť k tam uvedeným záverom a teda sú tam uvedené závery správne. V geodetických meraniach a ich vyhodnoteniach sú uvedené závery s dostatočnou a v technických okruhoch obvyklou presnosťou. (..)“ a „Ako už bolo uvedené, je možné inžiniersky s dostatočnou presnosťou určiť objem zameraných kôp zameraných v TS Geodézia (v m3) a táto skutočnosť sa aj vykonala. Vzhľadom k odpovedi na otázku č. 2 a k záverom uvedeným v posudkovej časti k otázke č. 3 možno konštatovať, že hmotnosť kôp zameraných a vyhodnotených v technickej správe vypracovanej spoločnosťou Geodézia Bratislava, a. s. (príloha č. 6 k Znaleckému posudku STU BA) bola správne zistená a je určiteľná s dostatočnou presnosťou - rozptylom 29.341,26 ton až 31.598,28 ton, vzhľadom na možný rozptyl objemovej hmotnosti od 1950 kgm~3 do 2100 kgnr3.“ Tieto závery znaleckého posudku súdu jednoznačne potvrdzujú odôvodnenosť časti nároku v uplatneného žalobou. Možno tak konštatovať, že závery znaleckého posudku súdu v relevantných technických otázkach podporujú závery žaloby. Napriek tomu sa súd prvej inštancie rozhodol, že jeho vlastný znalecký posudok nemôže byť pre rozhodnutie vo veci smerodajný. Naopak úplne sa stotožnil so závermi, ktoré v súvislosti so Znaleckým posudkom súdu vo svojich podaniach uvádzal žalovaný. Z odôvodnenia časti rozsudku zaoberajúcej sa znaleckým dokazovaním (str. 11, 12 rozsudku) nemožno vyvodiť nič iné, len prebratie argumentácie žalovaného súdom prvej inštancie. Bez významu zostáva, že bol podľa tvrdení žalovaného vypracovaný na základe neplatnej technickej normy, nakoľko táto skutočnosť sama o sebe nemôže znamenať, že posudok bol vypracovaný nesprávne, alebo vzbudzovať pochybnosti o jeho odbornosti, ako niekoľkokrát uvádza žalovaný vo svojich vyjadreniach a tento názor do svojho odôvodnenia preberá aj konajúci súd, keď výslovne konštatuje, že znalecký ústav navyše vychádzal z neplatnej technickej normy, čo môže vyvolať pochybnosti o odbornosti jeho znaleckého posudku. V
nadväznosti na konštatovanie súdu prvej inštancie sa žiada poukázať na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody, z ktorého vyplýva, že slovenské technické normy nie sú záväzné. Nezáväznosť technickej normy sa prejavuje v tom, že pri danej problematike je možné použiť aj iné riešenie, ako stavuje norma. Je teda zrejmé, že znalecký ústav pri vyhotovovaní znaleckého posudku súdu nebol viazaný žiadnou technickou normou. A contrario, ak nebol znalecky ústav pri vpracovávaní znaleckého posudku viazaný žiadnou technickou normou, bol pri jeho vypracovaní oprávnený použiť aj neplatnú právnu normu. Navyše samotná skutočnosť, že technická norma použitá pri vypravovaní znaleckého posudku súdu je neplatná, nemôže a ani neznamená, že znaleckým posudkom súdu neboli potvrdené skutočnosti riadne preukázané žalobcom v prvostupňovom konaní. Žalobca má za to, že o odbornosti znaleckého posudku súdu nemožno pochybovať a závery v ňom uvedené sú správne. Akákoľvek argumentácia súdu prvej inštancie, ktorá by ignorovala závery jeho vlastného znaleckého posudku súdu z dôvodu, že vychádzal z neplatnej právnej normy je neudržateľná a nemôže byť s poukazom na vyššie uvedené akceptovaná. Preto je zrejmé, že aj takýto postup súdu prvej inštancie zakladá aplikáciu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP.
13. Žalobca ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď síce na daný prípad aplikoval správne právne normy (predovšetkým ustanovenie § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka), avšak obsah právnej normy nesprávne interpretoval. Ťažiskovou otázkou v tomto spore bolo vyriešenie právnej otázky, či v zmluvnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou, došlo k zmene rozsahu diela v zmysle ustanovenia § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie sa aj pri posúdení tejto otázky priklonil k argumentácií žalovaného, keď konštatoval, že meniť zmluvu bolo možné len na základe písomného dodatku, čo sa však podľa názoru súdu prvej inštancie nestalo. Súd prvej inštancie je toho názoru, že zápis v stavebnom denníku a zápis z kontrolného dňa, nie je možné považovať za písomnú dohodu o zmene rozsahu diela (vo veci sondovacieho výkopu a prác na ČS 2 a 3). Rovnako tak súd prvej inštancie odmietol argumentáciu žalobcu, že k dohode o zmene rozsahu diela došlo na základe konkludentného súhlasu žalovaného s vykonávaním naviac prác (pri prácach na betónoch). Vyššie uvedené konštatovania súdu prvej inštancie sú podľa názoru žalobcu založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobca má za to, že správne právne posúdenie musí vychádzať z toho, že práce naviac boli riadne dohodnuté. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorého: „Protože ani jedno ze soudních rozhodnutí neobsahuje traktát týkající se aplikace uvedených zákonných norem, jež jsou pro rozhodnutí sporu kruciální, vytvárí se tak umele situace, která nerešpektuje ani vůli stran a smluvní svobodu jako základní pilíř soukromého práva ani zákon, který této svobodě v obecné rovine poskytuje ochranu. Jinými slovy písemně uzavřenou smlouvu se sjednanou výhradou změn v písemné podobe lze změnit i jinou formou (napr. ústně učiněnými právními úkony), není-li včas namítána jejich relatívni neplatnost; tento závěr se netýká smluv, u nichž písemnou formu stanoví zákon.“ S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR je zrejmé, že názor súdu prvej inštancie, ktorý konštatuje, že dohoda o zmene rozsahu diela musí mať písomnú formu, nemôže obstáť. Ak sa totiž dva subjekty (v tomto prípade žalovaný a žalobca) dohodnú na poskytovaní určitého plnenia nespadajúceho do rozsahu pôvodne dohodnutého plnenia a dôjde k poskytnutiu predmetného plnenia (k čomu bez akýchkoľvek pochýb zo strany žalobcu došlo), nemôže poskytujúca strana, žalobca, znášať negatívne majetkové dôsledky toho, že nedošlo k dojednaniu ceny. V tomto prípade je preferovaná autonómia vôle a zmluvná sloboda pred formalistickým nazeraním na zmluvnú slobodu. Zároveň nemôže byť pochybnosť o tom, že sám žalovaný dával pokyny na naviac práce, čo vyplýva napríklad z výpovede svedka p. A. I. na pojednávaní dňa 19.1.2015 (Najskôr sme dostali pokyn, aby sme to dokončili a že potom budeme riešiť práce naviac; Slovnaft nám dával pokyny na práce naviac). Rovnako tak túto skutočnosť preukazuje aj zápis zo stretnutia zo dňa 4.10.2012, kde sám žalovaný uznal vyššie množstvo betónovej sute (Objednávateľ považuje za otvorenú otázku naviac prac z titulu vyššieho množstva betónovej sute) alebo zápisom z 25.9.2012 (Prioritou Slovnaftu je dokončiť dielo a až následne sa baviť o vyrovaní; priestor na komunikáciu viacnákladov bude po úspešnom dokončení). Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že žalovaný mal prehľad o naviac prácach a tlačil na žalobcu do dokončenia diela aj s prácami naviac s dodatkom, že práce naviac budú vysporiadané neskôr. Po samotnom vykonaní naviac prác žalovaný zmenil názor a trval na tom, že všetky práce naviac sú súčasťou predmetu Zmluvy. Žalovaný sa naviac v dôsledku naviac prác dostal do zlej finančnej situácie. Žalobca má za to, že takto žalovaný zneužíval svoje postavenie silnejšieho subjektu, a preto konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj nedošlo k písomnému dodatku k zmluve, žalovaný dával na naviac práce pokyny a mal o nich nespochybniteľné plnú vedomosť. Preto muselo dôjsť minimálne k ústnemu, resp. konkludentnému dojednaniu naviac prác. Rovnako tak je nepochybné, že aj sám
žalovaný považoval vyššie množstvo betónových sutí za naviac práce, teda potvrdil, že nie sú zahrnuté v predmete zmluvy. Opačné tvrdenie možno považovať len za snahu žalovaného vyhnúť sa plneniu. Zhrňujúc vyššie uvedené v danom prípade došlo k dohode o naviac prácach, tá je platná (keďže jej neplatnosť žalovaný nikdy nenamietal) a žalobca má nárok na úhradu naviac prac v zmysle podanej žaloby. Stále však zároveň platí, že ak aj nedošlo k dohode o naviac prácach (ku ktorej však bez akýchkoľvek pochýb došlo), nič to nemení na tom, že fakticky došlo k vykonaniu prác žalobcom v prospech žalovaného, za ktoré žalobca nedostal protihodnotu. Je teda zrejmé, že žalovanému bolo zo strany žalobcu poskytnuté plnenie, avšak zo strany žalovaného nebolo žalobcovi poskytnuté žiadne protiplnenie, čo by zakladalo bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné dať do pozornosti odvolaciemu súdu, že touto otázkou sa súd prvej inštancie vôbec v rozsudku nezaoberal. Je teda zrejmé, že keď posúdil otázku zmeny rozsahu diela (dohody o zmene diela) v neprospech žalobcu, teda mal za to, že k dohode nedošlo, mal sa zaoberať otázkou bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu, čo sa však nestalo. Na záver dáva žalobca do pozornosti odvolacieho súdu v súvislosti s naviac prácami ešte jednu podstatnú skutočnosť. Žalovaný a žalobca si v Čl. 7.4 Zmluvy dohodli nasledovné: „Zmluvné strany sa zaväzujú, že budú v stavebnom denníku uvádzať vyjadrenia k tým zápisom, ktorými ktorákoľvek zo Zmluvných strán o vyjadrenie požiada, najneskôr do 5 pracovných dní. V prípade, že vyzvaná strana sa v lehote 5 pracovných dní k zápisu nevyjadri, považuje sa zápis za odsúhlasený.“ V zápise v stavebnom denníku zo dňa 10.3.2012 sa uvádza: „TÍMTO ZÁPISEM UPOZORŇUJI OBJEDNATELE, ŽE VEĽKÉ MNOŽSTVÍ BETÓNÚ (ZÁKLADÚ A OSTATNÍCH PLÔCH) NENÍ UVEDENO VPD. TÍMTO ŽÁDÁM OSOUHLAS NA VÝKON PRACÍ NA TÉCHTO BETONECH JAKO VÍCEPRÁCE MIMO SMLOUVU.“ Skutkový stav veci je nesporný, a to taký, že žalobca informoval žalovaného o potrebe naviac prác a zároveň ho požiadal o súhlas na výkon týchto naviac prác. Žalovaný sa k vyššie uvedenému zápisu nevyjadril, teda ho nerozporoval. Ak by žalovaný s prácami navyše nesúhlasil, bez akýchkoľvek pochýb by sa k vyššie uvedenému zápisu v stavebnom denníku vyjadril. Keďže tak však neurobil, nemožno prijať iný záver ako ten, že o naviac prácach vedel a súhlasil s ich vykonaním. Nemožno teda pochybovať, že žalovaný dal s prácami naviac svoj konkludentný súhlas. Vzhľadom na to, že žalovaný sa v lehote uvedenej v Čl. 7.4 Zmluvy nevyjadril k zápisu v stavebnom denníku zo dňa 10.3.2012, možno považovať tento zápis za odsúhlasený. Preto má žalobca za jednoznačne preukázané, že žalovaný dal žalobcovi na výkon naviac prác svoj súhlas, čo de facto znamená uzavretie a vznik dohody o naviac prácach. V tomto prípade bola naplnená aj písomná forma dohody. Zo všetkých týchto dôvodov má žalobca za to, že sa súd prvej inštancie odhliadnuc od arbitrárnosti, porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces, od vád v skutkových zisteniach súdu, dopracoval aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čo má za následok dôvodnosť aplikácie aj uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
14. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.
15. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 24.7.2019 uviedol, že nie je pravda, že napadnutý rozsudok trpí arbitrárnosťou. Je riadne a predovšetkým správne odôvodnený v rozsahu potrebnom. Z rozsudku je možné sa dozvedieť, čo žalobca nepreukázal a čo bolo relevantné pre prejednávanú vec, a teda prečo žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Uvedené je súdom podané v kontexte tvrdení oboch strán a predložených dôkazov. Žalobca pritom sám výslovne v odvolaní uviedol, že „súd prvej inštancie sa vysporiadal s argumentami žalobcu uvedenými v Žalobe, ako aj ďalších podaniach žalobcu“. Žalobcovi sa nepáči a napáda len formu, akou sa súd s jeho argumentami vysporiadal. Totiž, žalobca tvrdí, že „len takým spôsobom, že [súd] prebral argumentáciu žalovaného v konaní“. Žalovaný má za to, že cieľom každej sporovej strany je preukázať v konaní svoje tvrdenia a vyvrátiť tvrdenia a dôkazy protistrany. To, že sa súd stotožní s argumentáciou žalovaného, ktoré bola dôsledne vedená, je úspechom žalovaného v spore, ktorý sa prejavil v zamietnutí žaloby a procesným neúspechom žalobcu. Argumentácia súdu pritom pokrýva všetky relevantné a podstatné tvrdenia a dôkazy na to, aby bol prijatý riadne odôvodnený záver o zamietnutí žaloby. Žalovaný ďalej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku a uviedol, že súd prvej inštancie sa vysporiadal aj so Znaleckým posudkom 2 (vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, s Technickou správou a Protokolom o skúške, takisto sa vysporiadal so svedeckou výpoveďou p. I.Ř. a s údajným nesprávnym skutkovým zistením súdu ohľadom konkrétnych naviac prác. Súd teda vyhodnotil dôkazy vo vzájomnej spojitosti a vysvetlil logickými argumentami, prečo nebola preukázaná
hmotnosť kôp a ani rozsah údajných prác naviac a samotné vykonanie. Žalovaný má pritom za to, že by postačoval už aj len argument o tom, že nebol známy pôvod vzorky, ktorá bola skúmaná, čo potvrdili všetky traja znalci v konaní. Súd ale k danému argumentu ponúkol aj ďalšie argumenty a to riadne, dostatočne a správne. Žalobca ani v konaní pred súdom prvej inštancie a rovnako ani v podanom odvolaní vôbec nekonkretizuje svoje tvrdenia a celý spor založil na vágnych a predovšetkým neúplných tvrdeniach. Možno tvrdiť, že žalobca neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale hlavne bremeno tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach. Nie je predsa možné založiť súdny spor bez konkretizácie toho, čo údajne vykonal naviac bez opory v dôkazoch a nie je možné preto ani odvodiť a preukázať výšku nároku. Jediná vzorka neznámeho pôvodu nebola spôsobilá preukázať hmotnosť až 4 kôp. Dôkazy predkladané žalobcom nemali oporu v stavebnom denníku.
16. K žalobcovej námietke týkajúcej sa údajných prieťahov v konaní a zbytočnosti znaleckých posudkov, žalovaný uviedol, že 2 - ročné „zdržanie“ vyplynulo z vlastného návrhu žalobcu na to, aby súd dal vypracovať znalecký posudok 2. Námietky proti postupu súdu žalobca neuplatnil, naopak, dal mu na znalecké dokazovanie návrh. Žalovaný ďalej uviedol, že každá strana je oprávnená predložiť súdu súkromný znalecký posudok a k tomu aj došlo. CSP neurčuje silu konkrétneho dôkazného prostriedku, o ich pripustení rozhoduje súd. Žalovaný mal právo brániť sa proti nepodloženej žalobe každým prípustným prostriedkom a vykonal tak.
17. K žalobcovmu argumentu ohľadom „dobrovoľnosti“ technickej normy žalovaný uviedol, že ide o nový argument, ktorý žalobca nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto naň nie je možné prihliadať. Žalovaný poukázal tiež na dôkaz predložený žalobcom, a to Protokol o skúške (pre žalobcu jeden zo základných dôkazov), ktorý je upravený tiež technickou normou. Je teda na mieste, aby sa pri dokazovaní brali do úvahy technické normy, a to platné normy. Nie je možné, aby pri jednom dôkaze bol braný ohľad na technickú normu (keď to vyhovuje žalobcovi) a pri ďalšom nie (keď to žalobcovi nevyhovuje). V ďalšom rade, keďže bol ustanovený znalec (pre posudok 2, a to na návrh žalobcu), je nevyhnutné, aby znalecká organizácia aplikovala aktuálny stav poznania, a nie stav prekonaný, teda iste sa neočakávalo, že znalec bude aplikovať neplatnú technickú normu.
18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia žalovaný uviedol, že súd aplikoval a interpretoval obsah právnych noriem správne. Súd správne uzavrel, že dohoda o zmene musela byť písomná v zmysle výslovnej dohody strán, pričom žalobca žiadnu takúto písomnú dohodu nepreukázal. Súd sa tiež vysporiadal aj s alternatívnym argumentom žalobcu, že dohoda o zmene nebola uzavretá ani konkludentne a súčasne, že žalobca nepreukázal vykonanie samotných prác. K zápisu v stavebnom denníku žalovaný uviedol, že tento neobsahuje žiadnu konkrétnu špecifikáciu údajných naviac prác, pritom dohoda uzavretá konkludentne nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť a súčasne, podstatnou náležitosťou dohody o zmene je podľa § 549 Obchodného zákonníka predmet zmeny samotnej - druh a rozsah - a ten v danom a ani inom zápise v stavebnom denníku nie je uvedený a nebol zo strany žalobcu preukázaný. Navyše, žalobca nepreukázal ani žiadne preberacie protokoly na údajné naviac práce. Otázka bezdôvodného obohatenia je irelevantná preto, že nebolo preukázané vykonanie naviac prác. Otázkou obohatenia by sa musel súd zaoberať len vtedy, ak by žalobca preukázal ich vykonanie.
19. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.
20. Proti tomuto rozsudku, proti výrokom II. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že vzájomnou žalobou sa domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 497.426,43 eur s príslušenstvom titulom nezaplatenia 40 faktúr v zmysle zmluvy o dodávke elektriny (č. 0603919/00 CRZ), zmluvy o poskytovaní vlečkových služieb (č. 0593579/00 CRZ) z 26.9.2011 (odplata za pobyt vozňov a za manipuláciu s nimi) a zmluvy o dielo z 30.6.2011 (dodanie kovového šrotu po zápočte pohľadávok), ako aj faktúr, ktorými žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu za omeškanie s dokončením diela v zmysle zmluvy o dielo z 30.6.2011 (zmluvná pokuta predstavuje sumu spolu 414.489,71 eur) a úroky z omeškania (v sume 49.432,54 eur, ktoré vyplývajú z viacerých dohôd o započítaní pohľadávok).
21. Súd prvej inštancie však časť vzájomnou žalobou uplatneného nároku v sume 82.936,72 eur za nezaplatenie faktúr považoval za nedôvodnú preto, že „žalovaný v tejto časti neuniesol dôkazné
bremeno, konkrétne, že žalovaný prostredníctvom listinných dôkazov založených do spisu - zmluvy o prístupe, dodávke a distribúcii elektriny, zmluvy o poskytnutí vlečkových služieb (vrátane dodatku), jednotlivých faktúr a ďalších listín relevantným spôsobom nepreukázal, že skutočne došlo k poskytnutiu príslušných zmluvných plnení (dodanie elektriny, pristavenie vozňov, dodanie šrotu a pod.). Zo založených listín uvedené nijak nevyplýva, pričom tieto ani neboli súdu predložené v originálnej forme.“ Žalovaný má za to, že záver súd prvej inštancie bol v hodnotení predložených dôkazov a dôkazného bremena žalovaného nesprávny.
22. Žalovaný poukázal na § 151 ods. 1 CSP a uviedol, že z listín založených v súdnom spise, konkrétne z vyjadrenia žalobcu zo dňa 12.1.2015 k vzájomnému návrhu a ďalších jeho písomných podaní, ale ani z vyjadrení zachytených v zápisniciach z pojednávaní, či z dôkazov žalobcu nie je zrejmé výslovné, ale ani implicitné popretie žalobcu skutkových tvrdení žalovaného ohľadne reálneho poskytnutia plnení a dodania zo strany žalovaného pre žalobcu na základe v súdnom spise založených zmlúv, ani ohľadne fakturácie uplatnených nárokov zo strany žalovaného a ani ohľadne akejkoľvek listiny - dôkazu, ktorý žalovaný súdu predložil na preukázanie svojich tvrdení. Keďže žalobca netvrdil opak toho, čo žalovaný, žalobca práve v dôsledku toho neuniesol bremeno tvrdenia a musí zniesť negatívny dôsledok svojej procesnej pasivity, teda neúspech v spore o vzájomnej žalobe. Ďalej žalovaný nesúhlasí s tým, že predloženie listinného dôkazu súdu v kópii tento dôkaz akokoľvek diskvalifikuje.
23. Pokiaľ ide časť vzájomnej žaloby, ktorou si žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 414.489,71 eur, dospel súd prvej inštancie k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute je neplatná z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pretože zo znenia čl. 14.1 zmluvy o dielo nie je zrejmé, či nárok na jej zaplatenie vzniká z akýchkoľvek dôvodov alebo z akýchkoľvek dôvodov na strane zhotoviteľa. Konajúci súd uviedol, že pokiaľ by išlo o prvý prípad (z akýchkoľvek dôvodov), tak bolo dohodnuté znenie zmluvnej pokuty v priamom rozpore so zákonom (napr. § 365 ods. 4 Obchodného zákonníka), nakoľko by vylučovalo prípad, kedy dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa, čo by bolo v rozpore aj s dobrými mravmi a zásadou poctivého obchodného styku. Pokiaľ by išlo o druhý prípad (z dôvodov na strane zhotoviteľa), tak by žalovanému taktiež nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol, keďže žalovaný v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že vôbec došlo k omeškaniu žalobcu s ukončením a odovzdaním diela.
24. Žalovaný má za to, že dohoda o zmluvnej pokute je platná, pretože spojenie „z akýchkoľvek dôvodov zo strany Zhotoviteľa“ znamená z dôvodov, ktoré sú na strane zhotoviteľa, teda dôvodov, za ktoré zodpovedá zhotoviteľ. Nie z akýchkoľvek dôvodov (vrátene tých, za ktoré nezodpovedá), pretože predložka „zo strany“ zhotoviteľa sa vzťahuje práve na dôvod, ktorý je na strane zhotoviteľa. Predložka „zo strany“ sa nevzťahuje na „ukončenie realizácie diela“ práve preto, že výlučne žalobca ako zhotoviteľ bol povinný dielo dokončiť a odovzdať riadne a včas ako jediný zhotoviteľ, o čom nebolo nikdy pochybností. Dojednanie teda nie je v rozpore so zákonom ani neurčité, či nezrozumiteľné.
25. Žalovaný sa zmluvnej pokuty domáhal preto, že žalobca dielo nedokončil a neodovzdal v súlade so zmluvou, a to z dôvodu omeškania žalobcu, ktoré spôsobil len žalobca, teda bolo výlučne na jeho strane, alebo „z jeho strany“ ako uvádza čl. 14.1 zmluvy. Žalovaný si uplatnil nárok na zmluvnú pokutu za obdobie od 15.2.2012 do 6.2.2013 (účinnosť odstúpenia žalovaného od zmluvy o dielo). Podľa súdu prvej inštancie „žalovaný v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že vôbec došlo k omeškaniu žalobcu s ukončením a odovzdaním diela.“ S uvedeným zistením žalovaný nesúhlasí. V konaní bolo preukázané, že žalobca dielo nedokončil a neodovzdal v lehote do 15.5.2012 (v zmysle dodatku č. 2 k zmluve o dielo). Bolo povinnosťou žalobcu preukázať prekážky, ktoré mu bránili dokončiť a odovzdať dielo v uvedenom termíne. Žalobca v stavebnom denníku dňa 3.4.2012 uviedol, že nebude schopný splniť záväzok vyplývajúci zo zmluvy v riadnom termíne a že dôvod nesplnenia je zavinený budovou č. 7306 trafostanica, ktorá je podľa statického posudku v havarijnom stave. Žalovaný ďalej uviedol, že toto všetko bolo zapríčinené tým, že práve žalobca trafostanicu poškodil, teda priamo spôsobil príčinu následkov. Pokiaľ ide o udalosti z augusta 2012 týkajúce s požiarnej vody, tieto nemohli zmeniť nič na objektívnom omeškaní žalobcu v máji 2012, ktoré nastalo a trvalo z iných dôvodov, za ktoré zodpovedal sám žalobca.
26. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že vzájomnej žalobe vyhovie v celom rozsahu.
27. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 18.7.2019 uviedol, že všetky podstatné skutočnosti uviedol v predchádzajúcej argumentácii v písomných podaniach a v prednesoch na pojednávaniach, preto na ne v celom rozsahu odkazuje.
28. Žalovaný v rámci repliky zo dňa 6.8.2019 zotrval na odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní.
29. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, keď konajúci súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke.
30. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v merite veci, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
31. Žalobca za ťažiskovú v danom spore považoval otázku, či v zmluvnom vzťahu medzi ním a žalovaným založeným zmluvou o dielo došlo k zmene diela v zmysle § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď uzavrel, že dotknutú zmluvu o dielo je možné meniť len na základe písomného dodatku a súčasne, že k uzavretiu dohody o zmene rozsahu diela nedošlo zápismi v stavebnom denníku (vo veci sondovacieho výkopu a prác na ČS 2 a 3) a na základe konkludentného súhlasu žalovaného (pri prácach na betónoch). Žalobca mal za to, že ak by aj nedošlo k písomnému dodatku k zmluve, žalovaný dával na naviac práce pokyny a mal o nich vedomosť, preto muselo podľa jeho názoru dôjsť minimálne k ústnemu, resp. konkludentnému dojednaniu naviac prác. Keďže žalovaný nenamietal platnosť takejto dohody, má mať žalobca nárok na úhradu naviac prác v zmysle žaloby.
32. Súd prvej inštancie k uvedenej argumentácii žalobcu uviedol, že jeho tvrdenie o uzavretí písomnej dohody o zmene rozsahu diela na základe zápisov v stavebnom denníku, ako aj jeho tvrdenie o konkludentnom súhlase žalovaného neobstojí, a to vzhľadom na jasne formulované ustanovenia zmluvy, ktoré umožňujú vykonať dohodu o zmene rozsahu diela výlučne písomnom formou, pričom zápis v stavebnom denníku a zápis z kontrolného dňa nemôžu nahradiť písomnú dohodu strán o zmene rozsahu diela podpísanú štatutárnymi zástupcami zmluvných strán.
33. Záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní uzavretia dohody o zmene rozsahu diela možno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za správny.
34. Zo skutkových zistení v danom prípade vyplýva, že ak aj žalobca vykonal práce nad rámec dojednaní v zmluve o dielo, nedošlo v takom prípade k zmene uzavretej zmluvy o dielo dohodnutým spôsobom. Podľa článku 21.1 zmluvy o dielo zo dňa 30.6.2011 „pre všetky dohody platí medzi zmluvnými stranami výlučne písomná forma a ak má mať takáto dohoda charakter zmluvy, musí byť označená výslovne ako dodatok k zmluve“. Podľa článku 21.8 predmetnej zmluvy „túto zmluvu je možné meniť a dopĺňať len na základe dohody oboch zmluvných strán, ktorá bude mať formu písomného dodatku podpísaného oprávnenými zástupcami oboch zmluvných strán“. Z § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pre zmenu alebo zrušenie obchodnej zmluvy je písomná forma stanovená len v prípade, že je podmienka písomnej formy pre zmenu uzavretej zmluvy uvedená v zmluve, o zmenu ktorej ide, tak ako je tomu v predmetnej veci.
35. Pokiaľ ide o zápis v stavebnom denníku a zápis z kontrolného dňa, týmito podľa názoru odvolacieho súdu zhodného s názorom prvoinštančného súdu nemohlo dôjsť k zmene uzavretej zmluvy o dielo. Ak je určitá osoba poverená činnosťou na stavbe, nie je s výkonom tejto činnosti obvykle spojené oprávnenie meniť prípadne rušiť zmluvu o dielo (totožne rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 4931/2010 zo dňa 19.12.2012). S poukazom na uvedené je správny záver prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého zmluva jasne ustanovuje, že pre všetky dohody medzi zmluvnými stranami platí výlučne písomná forma a meniť/dopĺňať ju je možné len na základe dohody, ktorá bude mať formu písomného dodatku; zápis v stavebnom denníku a zápis z kontrolného dňa v žiadnom prípade nemôže nahradiť písomnú dohodu strán o zmene rozsahu diela podpísanú v dodatku k zmluve štatutárnymi zástupcami zmluvných strán.
36. V súvislosti s výhradou meniť písomne uzavretú zmluvu výlučne formou písomných dodatkov odvolací súd poznamenáva, že pripúšťa, že i napriek dojednanej výhrade meniť písomne uzavretú zmluvu výlučne formou písomných dodatkov, môže mať i ústna dohoda o zmene (rozšírení) diela právne účinky. Ako vyplýva z nálezu Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1264/11 zo dňa 12.7.2011 „písomne uzatvorenú zmluvu s dohodnutou výhradou zmien v písomnej podobe možno zmeniť i inou formou (napr. ústne urobenými právnymi úkonmi), ak nie je včas namietaná relatívna neplatnosť. Ustanovenie § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka je v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka kogentným ustanovením, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť. To však neznamená, že by zákon nemohol upresniť následky konania zmluvných strán pre prípad, že by tento príkaz nebol dodržaný. Obchodný zákonník upravuje niektoré z nich (pozri § 266 až 268). Ostatné upravuje Občiansky zákonník. Dôsledky nedodržania formy právneho úkonu upravuje výhradne Občiansky zákonník. Podľa § 40 ods. 1 ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Zmena zmluvy vyžaduje ofertu a jej akceptáciu, čo sú jednostranné právne úkony. Zákonodarca vyriešil konflikt skoršej zhodnej vôle zmluvných strán robiť právne úkony vo vymienenej forme a neskoršou - taktiež zhodnou vôľou - prejavenou v rozpore s ich skoršou dohodu takto: všeobecne môže oblát namietať relatívnu neplatnosť oferty, ak nie je dodržaná dohodnutá forma. Akceptant môže prejaviť svoju vôľu prijať návrh a ofertu akceptovať taktiež vo forme rozpornej s dohodou. Oferent potom môže namietať relatívnu neplatnosť tejto akceptácie. Je teda zrejmé, že zákonodarca preferoval faktickú (zhodnú) vôľu účastníkov zmluvy s tým, že ktorákoľvek zo zmluvných strán môže včas svojím právnym úkonom spôsobiť neplatnosť úkonu protistrany, a tým docieliť stav vymienený predtým, t.j. aby takéto právne úkony boli urobené v písomnej forme“.
37. Je nutné však doplniť, že pre úsudok o vzniku ústne uzavretej dohody nepostačujú zhodné tvrdenia účastníkov (záver o vzniku právneho úkonu je totiž záverom právnym, nie skutkovým), ani všeobecné tvrdenie o tom, že k nejakej dohode došlo, resp. že jedna zo strán niečo požadovala, bez toho, aby bolo zistené, ktoré osoby a s akým obsahom ústnu zmluvu dojednali. Bez týchto predpokladov nie je možné učiniť správny záver o vzniku zmluvu v ústnej forme, ktorá sa od písomnej zmluvy líši iba vo forme, nie však v požiadavkách na náležitosti a určitosť právneho úkonu (totožne Najvyšší súd ČR, sp. zn. 32 Cdo 3681/2011 zo dňa 15.1.2013). Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že nebol preukázaný konkrétny obsah takejto ústnej dohody. Zo svedeckej výpovede p. I. vyplynulo, že „žalovaný dával pokyny na vykonanie prác naviac“, avšak nebolo bližšie špecifikované, akých konkrétnych prác a objektov a v akom rozsahu sa mali pokyny týkať, kedy boli pokyny vydané, či a kedy boli zrealizované. Žalobca teda nepreukázal uzatvorenie ústnej dohody so žalovaným o kvantitatívnej a kvalitatívnej zmene diela, nebola teda v akejkoľvek forme preukázaná zhoda oferty a akceptácie smerujúcej k zmene predmetu zmluvy o dielo vo vzťahu k tvrdeným naviac prácam.
38. Odvolací súd uzatvára, že pokiaľ ku zmene zmluvy o dielo týkajúcej sa rozšírenia diela medzi účastníkmi nedošlo, nie je možné požadovať od objednávateľa zaplatenie ceny za vykonané naviac práce. Inak povedané, objednávateľ nie je povinný zaplatiť zhotoviteľovi inú než zmluvne dohodnutú cenu diela, ak nejde o zníženie či zvýšenie ceny diela za podmienok vymedzených v § 549 Obchodného zákonníka. Ak preto zhotoviteľ vykoná práce nad dojednaný rozsah diela a nie sú dané podmienky podľa § 549 Obchodného zákonníka pre vznik povinnosti objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu primerane zvýšenú, nemôže zhotoviteľ hodnotu takýchto naviac prác požadovať z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože v dakom prípade sa nenaplní žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia upravených v § 451 a 454 Občianskeho zákonníka. V takom prípade totiž nejde o plnenie bez právneho dôvodu, ale o plnenie na základe zmluvy o dielo, pri ktorom neboli splnené podmienky na úhradu týchto prác. Iba v prípade, že by poskytnuté plnenie nebolo spojené s pôvodným pnením (nebola by daná vzájomná súvislosť týchto plnení), bolo by možné aplikovať § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení (totožne rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 2592/2008 zo dňa 22.9.2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 3798/2009 zo dňa 25.7.2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 1903/2010 zo dňa 30.9.2011).
39. K námietke žalobcu, že žalovaný „tlačil“ na žalobcu s dokončením naviac prác s tým, že práce naviac budú vysporiadané neskôr, pričom neskôr žalovaný zmenil názor a trval na tom, že všetky naviac práce sú súčasťou zmluvy, čím mal žalovaný zneužívať postavenie silnejšieho subjektu, a preto konal v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi, odvolací súd uvádza, že neuzavretie písomného dodatku k zmluve nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Bolo na
žalobcovi ako profesionálovi, aby bol bdelý a nevykonával práce nad dojednaný rámec, ak nedošlo k uzavretiu dodatku v písomnej forme, ktorú si zmluvné strany vymienili pri uzatváraní zmluvy o dielo. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné akceptovať stav, aby dodávateľ deklaroval vykonanie ďalších prác, naviac v nejasnom rozsahu a následne sa domáhal ich úhrady v cene, ktorú si sám určil.
40. S poukazom na vyššie uvedené nebolo potrebné podrobiť odvolaciemu prieskumu ďalšie námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho hodnotenia dôkazov (znalecké posudky v kontexte rozsahu vykonaných naviac prác) a námietky týkajúce sa výšky ceny naviac prác.
41. Vzájomnou žalobou zo dňa 14.11.2014 sa žalovaný domáhal voči žalobcovi zaplatenia sumy 497.426,43 eur s prísl. titulom nezaplatenia 40 faktúr v zmysle zmluvy o dodávke elektriny (č. 0603919/00 CRZ), zmluvy o poskytovaní vlečkových služieb (č. 0593579/00 CRZ) z 26.9.2011 (v zmysle jej dodatku), zmluvy o dielo z 30.6.2011, ako aj faktúr, ktorými žalovaný vyúčtoval zmluvnú pokutu za omeškanie s dokončením diela v zmysle predmetnej zmluvy o dielo z 30.6.2011 (zmluvná pokuta predstavuje sumu spolu 414.489,71 eur) a úroky z omeškania (v sume 49.432,54 eur).
42. Súd prvej inštancie časť vzájomnou žalobou uplatneného nároku v sume 82.936,72 eur za nezaplatenie faktúr považoval za nedôvodnú preto, že „žalovaný v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, konkrétne, že žalovaný prostredníctvom listinných dôkazov založených do spisu - zmluvy o prístupe, dodávke a distribúcii elektriny, zmluvy o poskytnutí vlečkových služieb (vrátane dodatku), jednotlivých faktúr a ďalších listín relevantným spôsobom nepreukázal, že skutočne došlo k poskytnutiu príslušných zmluvných plnení (dodanie elektriny, pristavenie vozňov, dodanie šrotu a pod.).
43. V súvislosti s odvolacou argumentáciou týkajúcou sa vyššie uvedenej peňažnej čiastky odvolací súd poznamenáva, že táto nebola spôsobilá spochybniť záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní daného nároku žalovaného uplatneného vzájomnou žalobou. Z jednotlivých faktúr a príloh k nim pripojených nie je možné dedukovať reálne dodanie elektriny a poskytnutie vlečkových služieb žalobcovi a dodanie diela (likvidácia šrotu) žalovanému, nakoľko predmetné listinné dôkazy sú podpísané vystaviteľom faktúry (dodávateľom služby) bez podpisu dodacieho listu druhou zmluvnou stranou. Pokiaľ žalovaný argumentuje § 151 CSP, a to že žalobca faktúry nikdy nenamietal, ani nevrátil, a teda išlo o skutočnosti, ktoré neboli medzi stranami sporné, odvolací súd uvádza, že popretiu skutkových tvrdení predchádza povinnosť strany zakotvená v § 150 CSP relevantne tvrdiť, t.j. uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce. Nesplnenie tejto povinnosti má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že z listinných dôkazov založených v spise nebolo možné považovať vyššie uvedený čiastkový nárok žalovaného uplatnený vzájomnou žalobou za preukázaný.
44. Pokiaľ ide časť vzájomnej žaloby, ktorou si žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 414.489,71 eur, dospel súd prvej inštancie k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute je neplatná z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti, pretože zo znenia čl. 14.1 zmluvy o dielo nie je zrejmé, či nárok na jej zaplatenie vzniká z akýchkoľvek dôvodov alebo z akýchkoľvek dôvodov na strane zhotoviteľa. Ďalej konajúci súd uzavrel, že ak sa aj jednalo o platné dojednanie zmluvnej pokuty, nárok na jej zaplatenie by žalovanému nevznikol, pretože žalovaný relevantným spôsobom nepreukázal, že došlo k omeškaniu žalobcu s ukončením a odovzdaním diela.
45. V súvislosti so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvnej pokuty pre jej neurčitosť odvolací súd uvádza, že je potrebné prisvedčiť argumentácii žalovaného podporujúcej záver o platnom dojednaní zmluvnej pokuty. Podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančný súd vyvodil nesprávny záver, že „z čl. 14.1 zmluvy o dielo nie je zrejmé, či nárok na jej zaplatenie vzniká z akýchkoľvek dôvodov alebo z akýchkoľvek dôvodov na strane zhotoviteľa“. Odvolací súd má za to, že slovné spojenie „z akýchkoľvek dôvodov zo strany zhotoviteľa“ znamená z dôvodov, ktoré sú na strane zhotoviteľa, teda z dôvodov, za ktoré zodpovedá zhotoviteľ. Predložka zo strany zhotoviteľa sa nevzťahuje na „ukončenie diela“, pretože nie je pochýb o tom, že výlučne žalobca ako zhotoviteľ bol povinný dielo dokončiť a odovzdať.
46. Napriek záveru odvolacieho súdu o platnosti dojednania o zmluvnej pokuty však odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovanému nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nevznikol, a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania, že v posudzovanej veci došlo k omeškaniu žalobcu s ukončením diela. Súd prvej inštancie na dokazovaním zistený skutkový
stav správne aplikoval § 365 ods. 4 a § 370 Obchodného zákonníka. Odvolací súd má v súlade s konštatovaním prvoinštančného súdu za to, že bez ohľadu na to, kto spôsobil havarijný stav trafostanice, nebolo možné v pôvodnom diele pokračovať bez súčinnosti žalovaného ohľadom prekládky sietí. Žalovaný v odvolaní nepredložil argumenty, ktorými by osvedčil poskytnutie spolupôsobenia potrebného na to, aby zhotoviteľ mohol splniť svoj záväzok.
47. Obsah odvolania žalobcu a obsah odvolania žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť odvolaniami napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by túto vecnú správnosť spochybňovali. Odvolací súd za daného stavu preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti so žalobou vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní v tejto časti plne úspešný a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti so vzájomnou žalobou v rozsahu 100 %, keďže bol v odvolacom konaní v tejto časti plne úspešný.
49. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).