Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_21Er-366-2007.pdf
PDF · 73.44 KB
Case nature
Subarea
21Er/366/2007
Uznesenie
Okresný súd Lučenec v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom: Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005 proti povinnému: L., o vymoženie pohľadávky vo výške 157,14 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Mariánom Jurinom, pod sp. zn. EX 589/2007, o sťažnosti oprávneného proti výroku II. uznesenia Okresného súdu Lučenec č. k. 21Er/366/2007-36 zo dňa 17.04.2019, takto
rozhodol:
Výrok II. uznesenia Okresného súdu Lučenec č. k. 21Er/366/2007-36 zo dňa 17.04.2019 m e n í tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec konajúci prostredníctvom povereného vyššieho súdneho úradníka uznesením č. k. 21Er/366/2007-36 zo dňa 17.04.2019 exekúciu zastavil (výrok I.) a oprávneného zaviazal povinnosťou nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 46,06 Eur do troch dní od doručenia tohto uznesenia (výrok II.).
2. Dôvodom zastavenia predmetnej exekúcie bolo vyhlásenie konkurzu na majetok povinného, a to v zmysle uznesenia Okresného súdu Banská Bystria sp. zn. 4OdK/226/2017 zo dňa 01.08.2017.
3. Dňa 24.04.2019 bola súdu doručená sťažnosť oprávneného proti výroku II. uznesenia č. k. 21Er/366/2007-36 zo dňa 17.04.2019. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že oprávnený nesúhlasí s povinnosťou nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi, nakoľko exekúcia bola zastavená z dôvodu, že na majetok povinnej bol uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4OdK/226/2017 zo dňa 01.08.2017 vyhlásený konkurz. Podľa názoru oprávneného je nesprávne rozhodnutie v časti trov konania, pretože exekučné konanie začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý až s účinnosťou od 01.01.2012 upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu. Z prechodných ustanovení nevyplýva, že by sa ustanovenie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku malo aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou. Preto podľa názoru oprávneného bolo potrebné aplikovať úpravu v znení do 31.12.2011 a na náhradu trov zaviazať povinného v súlade s ustanovením § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť za to, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. V zmysle uvedeného oprávnený žiada súd, aby rozhodnutie zmenil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, prípadne na ich náhradu zaviazal povinného.
4. K sťažnosti oprávneného sa súdny exekútor nevyjadril a povinný v podaní doručenom dňa 31.05.2019 uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za správne. K zastaveniu exekúcie prišlo z dôvodu vyhlásenia konkurzu a o trovách bolo rozhodnuté v zmysle § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, čo povinný považuje za súladné so zákonom, pričom nie je dôvod, aby trovy exekúcie znášal povinný.
5. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
6. Podľa § 240 CSP, sťažnosť môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané.
7. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
10. Podľa § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
11. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo dňa 16.05.2007, doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, súd pri rozhodovaní postupoval podľa § 243b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), v zmysle ktorého exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
12. Zákonom č. 348/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 348/2011 Z. z.“) s účinnosťou od 01. januára 2012 bolo do Exekučného poriadku zavedené ustanovenie § 203 ods. 3, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že oprávnený nesúhlasí s uznesením tunajšieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré videl v tom, že oprávnený nemal byť v zmysle platných predpisov zaviazaný povinnosťou platiť trovy exekúcie a to z dôvodu, že Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia konania, neobsahoval ustanovenie § 203 ods. 3, preto oprávnený nemal byť zaviazaný povinnosťou hradiť trovy exekúcie, ale touto povinnosťou mal byť zaviazaný povinný, resp. súd nemal súdnemu exekútorovi priznať náhradu trov exekúcie.
14. S poukazom na vyššie uvedené súd preskúmal uznesenie č. k. 21Er/366/2007-36 zo dňa 17.04.2019 v časti II. výrokovej vety, pričom si najskôr musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné konanie začalo doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 16.05.2007, t.j. pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon nemá prechodné ustanovenia k tejto otázke.
15. Aj keď zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný sud má za to, že vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie začalo pred 01.01.2012, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide síce o rozhodovanie procesného práva, toto rozhodovanie má však materiálnu povahu. Podľa názoru súdu charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, ak účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým vedomím, že len pri právom predvídateľných okolnostiach a pravidlách známych mu už pri začatí konania bude musieť materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho a jeho postavenie
nebude zhoršené. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (v časti trov konania účastník) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. V súlade s vyššie uvedeným mal súd v tomto prípade pri rozhodovaní o trovách exekúcie postupovať podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2011.
16. Sud nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Preto skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že bol na majetok povinnej vyhlásený konkurz a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť povinnosť nahradiť nevyhnutné trovy exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie oprávneným.
17. V konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačoval na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možne bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislostí súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983 séria A, č. 70, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008.“
18. S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti dospel súd k záveru, že rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom je potrebné v časti II. výrokovej vety zmeniť tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a preto súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.