Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/231/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: N. Y., H. XXX, XXX XX H., V.: XX XXX XXX, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, so sídlom Podbrezovská 34, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101918479/2019 zo dňa 12. augusta 2019, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) vykonal u daňového subjektu N. Y. so sídlom H. XXX (ďalej len „žalobca“) daňovú kontrolu na dani z príjmov z fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 101018847/2018 z 22.05.2018, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným doručený žalobcovi dňa 24.05.2018. Následne správca dane vydal dňa 30.04.2019 rozhodnutie o vyrubení dane č. 101001368/2019, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 16 212,30 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) za zdaňovacie obdobie roku 2012 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane uviedol, že z protokolu o daňovej kontrole vyplýva, že žalobca v podanom daňovom priznaní z 23.03.2013 k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2012 priznal daň vo výške 969,07 Eur. Správca dane daňovou kontrolou zistil daň vo výške 17 181,37 Eur, pričom rozdiel dane činil 16 212,30 Eur. Správca dane daňovou kontrolou zistil porušenia o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „). Kontrolou predložených účtovných dokladov správca dane zistil, že žalobca zaúčtoval do daňových výdavkov dodávateľské faktúry vystavené dodávateľom spoločnosťou UNIVERS, spol. s r.o., SNP 131, Žiar nad Hronom v celkovej sume 77 224,99 Eur bez DPH. Žalobca počas výkonu kontroly ani počas vyrubovacieho konania nepredložil správcovi dane odpisový plán, ani inventárne karty majetku, takže správca dane nemohol vyčísliť správnu výšku odpisov a požiadal daňový subjekt o predloženie všetkých účtovných daňových a iných dokladov. Žalobca rekonštrukciu účtovníctva v stanovenej lehote nevykonal. Do daňových výdavkov žalobcu boli od spoločnosti UNIVERS, s.r.o. ako výdavky ovplyvňujúce základ dane zaúčtované faktúry v celkovej výške 43 684,99 Eur bez DPH. Správca dane v rámci daňovej kontroly preveroval, či zaúčtovaný výdavok z došlých faktúr od dodávateľa UNIVERS, s.r.o. bol žalobcom ako kontrolovaným daňovým

subjektom vynaložený za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov. Po vykonaní preverovania správca dane pri tomto dodávateľovi poukázal na § 24 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého je daňový subjekt mimo iného povinný preukazovať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj preukazovať vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť, čiže dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. V danom prípade žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil žiadne doklady a dôkazy, ktoré by potvrdili vierohodnosť, správnosť a úplnosť ním deklarovaných údajov v daňovom priznaní na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012. Správca dane spochybnil rozsah vykonaných prác a spoločnosť, ktorá ich vykonala

- UNIVERS, s.r.o., nakoľko to nie je možné overiť, pretože žalobca k tomu nepredložil žiadne dôkazy počas kontroly ani počas vyrubovacieho konania. Tiež uzavrel, že žalobca si dostatočne nepreveril obchodného partnera, ktorý mohol nelegálne zamestnávať robotníkov alebo nelegálne najímať nástroje a zariadenia potrebné k výkonu prác, čo však nie je dôvodom k uznaniu výdavku do daňových výdavkov, ktoré boli spochybnené a neuznané. Správca dane nespochybnil vykonanie práce na predmetných faktúrach, ale v plnej miere spochybnil vykonanie prác uvedených na faktúre spoločnosťou UNIVERS, s.r.o., pričom vychádzal aj z výpovedí konateľa spoločnosti UNIVERS, s.r.o. G. M., ktorý potvrdil, že spoločnosť UNIVERS, s.r.o. v roku 2012 nevykonávala žiadnu reálnu podnikateľskú činnosť, ale len fiktívnu činnosť, keď na základe požiadaviek p. M. vyhotovoval dodávateľské faktúry pre rôzne subjekty na základe jeho požiadaviek. Skutočnosť vykonania prác dodávateľom uvedeným predmetných faktúrach - UNIVERS, s.r.o. žalobca nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkazmi, čím nepreukázal, že daňový výdavok (náklad) bol preukázateľne vynaložený. Na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve aj podmienka preukázateľnosti podľa a pokiaľ nie je preukázané, že boli splnené hmotnoprávne podmienky, nepostačuje na vznik nároku na uznateľnosť daňových výdavkov len samotná existencia prvotných dokladov, pretože doklady musia mať aj povahu faktu, musia byť vystavené na materiálovom podklade a ako právna skutočnosť musia byť preukázané. Na splnení zákonných podmienok na uplatnenie daňového výdavku nestačí len formálne prehlásenie, čo znamená predloženie dokladov s predpísaným obsahom, pretože samotná existencia takýchto dokumentov nie je dostačujúcim argumentom o samotnom dodaní prác a úhrady finančnej hotovosti. Žalobca mal ako kontrolovaný subjekt povinnosť v zmysle a a Daňového poriadku predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia v lehote uvedenej vo výzve a najneskôr ku dňu ukončenia daňovej kontroly. Počas kontroly, ani počas vyrubovacieho konania tak žalobca neurobil. Žalobcom tak nebolo vierohodne a jednoznačne preukázané reálne uskutočňovanie prác deklarovaných na faktúrach spoločnosťou UNIVERS, s.r.o., čím nebola splnená podmienka daňového výdavku, podmienka vecnosti, existencie a preukázateľnosti v sume 44 956,99 Eur. Správca dane ďalej kontrolou účtovných dokladov zistil, že žalobca zaúčtoval do daňových výdavkov aj dodávateľské faktúry od spoločnosti BRETOS, s.r.o. v sume 8 100,- Eur bez DPH, ako aj výdavky neovplyvňujúce základ dane vo výške 74 768,34 Eur bez DPH, pričom daňový odpis predstavoval výšku 4 057,21 Eur bez DPH. Žalobca počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane k predmetným faktúram od spoločnosti Bretos, s.r.o. požadované účtovné, daňové ani iné doklady preukazujúce oprávnenosť zaúčtovania výdavkov do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane, nepreukázal skutočnosti deklarované na predmetných faktúrach, kde daňový výdavok, (náklad) bol preukázateľne vynaložený. Z výpovede konateľa spoločnosti BRETOS, s.r.o. G. M. správca dane zistil, že táto spoločnosť dodanie tovaru a poskytnutie služieb vykonávala prostredníctvom ďalších živnostníkov, ktorí si ďalej zabezpečovali ďalších živnostníkov, čo bez udania ich identifikačných údajov správca dane nemohol ani vo vyrubovacom konaní preveriť v účtovníctve týchto subdodávateľov. Konateľ spoločnosti BRETOS, s.r.o. nevedel bližšie špecifikovať a popísať rozsah a objem vykonaných prác, neevidoval počet ľudí, ktorí vykonávali práce, pričom uviedol ďalšie skutočnosti, ktoré si navzájom odporovali. Táto svedecká výpoveď podľa správcu dane poskytla len odpoveď, ktorá nemôže účinne nahradiť absentujúce listinné dôkazy. Ani dokazovanie správcu dane nepreukázalo vecnú súvislosť vynaloženého výdavku, že dodanie prác a materiálov uvedených na faktúrach zabezpečil práve dodávateľ BRETOS, s.r.o. Jednotlivé faktúry neobsahujú v zmysle zákona o účtovníctve náležitosti ako bol predmet dodania tovaru, služby, ktoré mali byť poskytnuté a ich množstvo na konkrétne miesto a chýbajú tiež údaje o časovom období. Správca dane ďalej poukázal najmä na vyjadrenie G. M., ktorý uviedol, že na stavby chodil svojich pracovníkov len ukazovať, aby to vyzeralo reálne vzhľadom na nekonkrétnosť a neistotu jeho odpovedí sa správca dane prikláňal k svojim záverom. Uviedol, že faktúra vystavená dodávateľom a jej oprávnenie zaúčtovania do daňových výdavkov je použiteľná vtedy, ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočnosť, teda sú hodnoverné, nezameniteľné a vystavil ich ten

kto ich vystaviť mal za služby, ktoré sa reálne uskutočnili, a to v čase, ktorý je uvedený na faktúre vo fakturovanom objeme. Nestačí, aby bola splnená zákonná povinnosť len formálne tým, že je uvedená na doklade. Všetky údaje na doklade musia byť pravdivo uvedené a na ňom uvedenými osobami aj skutočne zrealizované. Ak tak daňový subjekt nepostupuje, je potom povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti údajov. Aj skutočnosť, že daňový subjekt disponuje faktúrami, ktoré obsahujú všetky náležitosti vyžadované platnou legislatívou nie je zo strany správcu dane považovaná za vyčerpávajúce preukázanie skutkového stavu predmetu fakturácie. Žalobca, vedomý si svojej daňovej povinnosti si mal byť vedomý aj toho, že uskutočnenie plnenia, ktoré si uplatňuje ako výdavok musí aj vyplývať zo skutočností objektívne preukázateľných. Správcovi dane tiež vyplynulo to, že žalobca si dostatočne nepreveril obchodného partnera, ktorý mohol nelegálne zamestnávať robotníkov alebo nelegálne najímať stroje a zariadenia potrebné k výkonu prác, čo nie je dôvodom k uznaniu výdavkov, ktoré boli spochybnené a neuznané. Zistil, že všetky zmluvy boli dohodnuté ústne, neviedli sa žiadne menné zoznamy pracovníkov, ktorí uvedené stavebné práce vykonávali, ani po skončení prác nebol vyhotovený preberací protokol. Žalobca sa dokonca prostredníctvom konateľa vyjadril, že nepozná pána M., nakoľko sa mu neidentifikoval. Vzhľadom na uvedené správca dane uzavrel, že vykonanie stavebných a pomocných prác dodávateľmi UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. žalobca nepreukázal, nakoľko na ústnom pojednávaní k predmetným faktúram uviedol, že nebola uzatvorená žiadna písomná zmluva a celý obchod sa uzatvoril ústne. Mená osôb vykonávajúcich predmetné práce si nepamätá, čiže nepredložil správcovi dane žiadne doklady ako dôkazy o vykonaní predmetných prác, ako objednávku, dodací list, stasky, zmluvy, doklad o odovzdaní prác, preberací protokol, teda doklady bežne preukazujúce obchodný kontakt, vykonanie fakturovaných prác pre žalobcu preukázal faktúrou a výdavkovým pokladničným dokladom, kde na faktúre vôbec nebola uvedená špecifikácia a množstvo vykonaných prác, ich konkretizácia, časový horizont ich výkonu, čiže nie je preukázateľné, aké vykonané práce mali byť skutočne vykonané a odovzdané. Správca dane vykonal preverovanie v Sociálnej poisťovni, ako aj v zdravotných poisťovniach a zistil, že spoločnosti BRETOS, s.r.o. ani UNIVERS, s.r.o. neodvádzali v období roka 2012 poistné za svojich zamestnancov. To znamená, že žiadnych zamestnancov nemali. Žalobcom ako kontrolovaným daňovým subjektom tak nebolo vierohodne a jednoznačne preukázané reálne uskutočnenie prác deklarovaných na predložených faktúrach od uvedených spoločností, čím vznikli zo strany správcu dane pochybnosti o reálnosti obchodov, ktoré sú uvedené na faktúrach. Nepotvrdilo sa reálne uskutočnenie prác podľa dodávateľských faktúr v sume 12 157,21 Eur, ktoré nespĺňali podmienky daňového výdavku - podmienku vecnosti, existencie a preukaznosti. V ďalšom obsahu prvostupňového rozhodnutia sa v uvedenom duchu správca dane vyjadroval k námietkam žalobcu vzneseným po doručení protokolu a výzvy, resp. počas vyrubovacieho konania.

2. O odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 101918479/2019 z 12.08.2019 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na skutkové zistenia, skutkové a právne závery správcu dane vyplývajúce z jednotlivých úkonov počas daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania, ktoré si osvojil. Poukázal najmä na zistenie správcu dane, z ktorého vyplynulo, že kolaudačným rozhodnutím č. 117/2011 z 14.10.2011 B. H. povolila užívanie stavby „M. Y.“ v k.ú. H., obsah ktorého aj popísal. Tiež uviedol, že kolaudačné rozhodnutie je podľa § 82 ods. 4 Stavebného zákona zároveň osvedčením, že prevádzkáreň je spôsobilá na prevádzku. V kolaudačnom rozhodnutí sa na základe miestnej ohliadky uvádza konštatovanie stavebného úradu, že stavba bola dokončená podľa dodatočného povolenia a schválenej dokumentácie, pričom predmetom kolaudácie boli hlavný stavebný objekt, komunikácie, spevnené plochy a parkovisko. Bolo zistené, že v budove je zriadená nová prejazdová komunikácia z bočnej strany objektu je vytvorený parkovací priestor a v okolí objektu sú vybudované spevnené plochy a chodníky. Podlahy miestnosti tvorí keramická dlažba a povrchovo upravená drevená podlaha. Povrchové úpravy stien sú riešené podľa účelového využitia jednotlivých miestností. Splašková kanalizácia a odpadové vody z kuchyne sú zavedené do žumpy, ktorá vyhovovala skúškam vodotesnosti nádrže. Poukázal pritom na to, že žalobca si z daňových výdavkov uplatnil faktúry od spoločnosti UNIVERS, s.r.o. za stavbu žumpy, za opravu kanalizácie, za murárske práce, stierky, podlahy, dlažby, pričom v kolaudačnom konaní sa uvádza, že tieto boli už v čase kolaudácie, ktorá predchádzala vystaveniu faktúr zhotovené. Ďalej poukázal na to, že od spoločnosti BRETOS, s.r.o. boli zaúčtované faktúry týkajúce sa úpravy terénu, výkopu odvodňovacieho kanálu, opravy kanalizácie a pričom z kolaudačného povolenia vyplýva, že ak by stavba nemala dostatočne vybudované kanalizačné zariadenie v roku 2011 skolaudovaná by v roku 2011 nebola. Žalobca teda nemal dôvod vykonávať opätovnú úpravu a výkop odvodňovacieho kanálu. Taktiež faktúry týkajúce sa

hrubej úpravy terénu pod parkoviskom a drenáže, položenie frézovaného asfaltu a konečná úprava parkoviska je v rozpore s kolaudáciou, kde sa uvádza, že v budove je zriadená nová príjazdová komunikácia, parkovací priestor a v okolí priestoru sú vybudované spevnené plochy a chodníky. Žalobca teda nemal dôvod vykonávať tieto práce opätovne. Faktúra č. 11 bola za búracie práce a murárske práce na ubytovni, pričom sa jedná o budovu, ktorú mal žalobca v prenájme od D. V. a mala slúžiť ako ubytovňa pre zamestnancov a robotníkov. Podľa jeho vyjadrení mala byť k budove vypracovaná zmluva o prenájme, ktorú však správcovi dane nepredložil. Žalobca tak nepreukázal, za akým účelom budovu používal, a či boli na nej skutočne vykonané murárske práce a opravy uvedené na faktúre. Z kolaudačného rozhodnutia zo dňa 14.10.2011 mal žalovaný za preukázané, že M. Y. je spôsobilá prevádzky, stavba bola riadne dokončená, to znamená hlavný stavebný objekt, reštaurácia, žumpa, kanalizácia, spevnené plochy, parkovisko, chodníky, dlažba, povrchová úprava, úprava dlažby, úprava stien podľa účelu boli zrealizované a dokončené. Správca dane kontroloval aj denné tržby M. Y. počas celého roka 2012, najmä v období keď boli práce uvedené na faktúrach od dodávateľov BRETOS, s.r.o. a UNIVERS, s.r.o. vykonávané. Jedná sa prevažne o murárske práce, pričom reštaurácia koliba bola v roku 2012 nepretržite v prevádzke, čo by nebolo možné pri vykonávaní prác uvedených na faktúrach od týchto dodávateľov. Je podľa jeho názoru nereálne budovať kanalizačné zariadenia, žumpu a zároveň pripravovať jedlá pre zákazníkov, t.j. nie je možné variť, umývať riad, používať toalety počas prevádzky, funkčnosť prevádzky by nebola možná. Taktiež by nebolo možné reálne obsluhovať zákazníkov a zároveň prerábať stierky a podlahy v interiéry alebo v exteriéry budovy počas prítomnosti zákazníkov z dôvodu hlučnosti, prašnosti a tiež z hygienických dôvodov. Reštaurácia je situovaná v odľahlej časti dediny H., pri hlavnej ceste a pri návšteve reštaurácie by zákazníci nemohli zaparkovať autá inde, ako priamo na parkovisku pri skolaudovanej budove M. Y.. V prípade že by skutočne prebiehala úprava parkoviska, bolo by nereálne obslúžiť také množstvo zákazníkov, ako je evidované v tržbách žalobcu. Žalovaný pritom poukázal na ustanovenie v nadväznosti na , podľa ktorého je daňovým výdavkom výdavok ( náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaných v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaných v evidencii daňovníka. Podľa citovaného zákona, daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval ako aj výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Uzavrel, že doklady a vysvetlenia, ktoré predložil žalobca v zmysle Daňového poriadku nepreukazujú, že spoločnosti UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. vykonali fakturované stavebné práce. Náklady účtované na základe faktúr týchto spoločností teda nebolo možné uznať za daňové výdavky v zmysle a Žalobca počas daňovej kontroly, ani počas vyrubovacieho konania nepredložil správcovi dane doklady, ktoré by preukazovali opodstatnenosť zahrnutia faktúr od spoločnosti UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. do daňových výdavkov. Okrem faktúr, z ktorých nie je zrejmá špecifikácia a množstvo vykonaných prác, ich konkretizácia, časový horizont ich výkonu, nepredložil iné doklady - dôkazy o vykonaní predmetných prác, ako napríklad objednávky, dodacie listy, zmluvy, doklady o odovzdaní prác, preberací protokol a pod., čím postupoval v rozpore s Daňového poriadku. Náklady, ktoré žalovaný účtoval na základe faktúr od spoločnosti UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. preto nie sú daňovými výdavkami v zmysle zákona. Pravdivosť tvrdení žalobcu ako kontrolovaného subjektu o uskutočnení prác fakturovaných spoločnosťami UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. správca dane vyvrátil svojimi zisteniami, ktoré hodnotil v súlade s Daňového poriadku podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Zistenia správcu dane, a jeho úkony boli vykonané v dostatočnom rozsahu na prijatie záveru, že spoločnosti UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. neposkytli kontrolovanému daňovému subjektu stavebné práce, ktoré boli uvedené na predmetných faktúrach. Správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z Daňového poriadku a vytvoril mu priestor na to, aby preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré uviedol v podanom daňovom priznaní. Žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by preukazovali oprávnenosť daňových výdavkov neuznaných správcom dane a ktoré by mali vplyv na zistenia správcu dane a na výsledok daňovej kontroly dane z príjmu za rok 2012.

Zhrnutie argumentov žalobcu - žalobné body

3. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, kde namietal, že žalovaný vyvodil svoje závery z kolaudačného rozhodnutia, v ktorom sa vymenúvajú vonkajšie objekty a okrem iného i

parkovisko, teda iba jedno, hoci po investičnej akcii v roku 2012 sa vybudovali ešte dve ďalšie (spodné a horné), o ktorých žalovaný v napadnutom rozhodnutí mlčí, ale dajú sa objektívne preukázať ohliadkou miesta samého - či svojej účelovej logiky, že je nereálne budovať kanalizačné zariadenie, žumpu, či rekonštruovať parkovisko pri úplnej prevádzke podniku, pričom v tomto smere rozoberal aj jednotlivé faktúry, hoci vôbec nebral do úvahy, že pôvodná žumpa s prívodnou kanalizáciou, ktorá bola v roku 2011 skolaudovaná, musela byť pre stavbu ďalšieho vrchného parkoviska, s ktorým žalovaný nepočítal, posunutá cca o 5 m mimo toto teleso tak, že sa nanovo postavila nová žumpa a je potom logické, že sa tomu musela prispôsobiť vo vonkajšej časti k žumpe pripojená kanalizácia (k fa XXXXXX na strane 8 napadnutého rozhodnutia). Faktúra XXXXXX o oprave kanalizácie nutne súvisela s novou postavenou žumpou v dôsledku vybudovania vrchného parkoviska. Faktúra XXXXXX a ďalšie, že murárske práce nesúviseli s prácami vykonanými do kolaudácie - logika, keď boli realizované v roku 2012, ale so stavom nehnuteľností po jej užívaní v plnej prevádzke. Je totiž notorietou, že každá podobná stavba časom „sadá“ inak v každej časti, v dôsledku čoho sa vytvárali praskliny na podlahe a stierke, ktoré bolo potrebné odstrániť a to sa robilo priebežne počas prevádzky reštaurácie, takže kontrolovaný subjekt mal dôvod vykonať túto opravu. Faktúra č. 4 - kanalizácia bola vykonaná pred kolaudáciou, ale po nej sa premiestňovala žumpa a v dôsledku toho sa upravovala aj kanalizácia a výkop odvodňovacieho kanálu sa realizoval v súvislosti s budovaním ďalších dvoch parkovísk v roku 2012, na ktorých sa podieľali obidve označené firmy. To sa týka aj faktúry č. 7 a 9, takže nešlo o opätovne alebo duplicitne fakturované tie isté práce, ako to svojvoľne skreslenou logikou uvádza žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Faktúra č. 11 týkajúca sa ubytovne, ktorá ako samostatný objekt stála ako hrubá stavba niekoľko desiatok metrov od podnikateľského objektu žalobcu, takže je samozrejmé, že ak ho chcel žalobca použiť po dohode s vlastníkom - D. V. (je zaujímavé, že ho správca dane nevypočul, hoci mu v tom nič nebránilo) na ubytovanie svojich zamestnancov a tých pracovníkov, ktorí vykonávali investičné práce, musel ich umiestniť v takom priestore, ktorý zodpovedal pre dočasné bývanie z hľadiska hygienických, kultúrnych, stavebných a pod. predpisov. Dohoda o nájme nehnuteľnosti nemusela mať písomnú formu, ale žalobca do pojednávania na súd pôvodnú stratenú zmluvu zadovážil od V. V.. Ďalej žalobca uviedol, že základnou interpretačnou zásadou aplikácie hmotnoprávnych daňových predpisov je reálnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia ako výdavku, ktorý je vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, pri rešpektovaní časovej a vecnej súvislosti v zdaňovacom období, bez ohľadu na to, či ide o právny úkon platný alebo neplatný (-44, ). Podľa žalobcu je teda daňovo významná len existencia reálnych plnení, pri ktorých existuje ekonomický dôvod (kauza), a tá je v tomto prípade jasne daná pre každého zdravo rozmýšľajúceho človeka, či osobu za predpokladu, že nie je deformovaný inými cieľmi. Z hľadiska právnej istoty daňových subjektov nastoliť situáciu, hlavne pokiaľ ide o povinnosť preukazovať účelnosť reálnych plnení, by malo byť základnou myšlienkou správcu dane už pri uplatňovaní a nie po uplynutí dlhšej doby - tu 7 rokov, kedy to vždy naráža na určité problémy pri dokazovaní. Aj napriek tomu právne závery žalovaného vôbec nekorešpondujú so skutkovými zisteniami založenými v spise správcu dane, pretože svojvoľne hodnotil jednotlivé dôkazné prostriedky, mnohé odmietol vykonať (napríklad ohliadku miesta samého ohľadne vonkajších úprav a pod.), či neporozumel dôkaznému bremenu, ktoré vychádza z analýzy právnych noriem priaznivých pre ten ktorý subjekt konania, či dokonca až fabuloval, ako napríklad konštatovaním, že je nereálne budovať kanalizačné zariadenie, žumpu a zároveň pripravovať jedlá pre zákazníkov, lebo sa najskôr postavila nová žumpa a až keď sa postavila spolu s kanalizáciou, táto sa len prepojila s existujúcou pôvodnou, idúcou z objektu v raňajšom období, kedy reštaurácia ešte nebola otvorená pre zákazníkov, preto žalobca nerozumie úvahe žalovaného, v čom je takýto postup nereálny, iba ak v tom, že celý prípad sa riešil iba za stolom v kancelárii a nie na mieste samom ohliadkou, ktorá je jedným z výslovne uvedených dôkazných prostriedkov ustanovených § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Z uvedených súvislostí podľa žalobcu jasne vyplýva nepreskúmateľnosť, dokonca zmätočnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré nedokáže preskúmať ani správny súd, preto by ho mal bez ďalšieho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ohľadne zistenia skutkového stavu zodpovedajúceho realite a nie obrazu žalovaného, pre také právne posúdenie, aké vyplýva z príslušnej právnej normy. Je zrejmé, že žalovaný nemienil zmeniť náhľad na právne posúdenie veci správcu dane a k tomu nielenže ani nemienil vykonávať dokazovanie v zmysle § 74 ods. 3 Daňového poriadku, ale aj niektoré dôkazy deformoval tak, že už na prvý pohľad išlo o porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, keď napríklad výpoveď svedka a dodávateľa stavebných prác S. M., potvrdzujúcu reálne daňové výdavky žalobcu v danom čase, priestore a súvislostiach s jeho podnikateľskou činnosťou, jednoducho považoval „za nepravdivé“ iba preto, že v roku 2013 tvrdil niečo iné a že tieto dohody boli iba ústne, hoci platná právna úprava nevyžadovala kvalifikovanú písomnú formu. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca z vyššie uvedených dôvodov za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, arbitrárnosť a nedostatok dôvodov, lebo zistenie skutkového

stavu bolo nedostačujúce a navrhol výsluch S. M., R. Y., živnostníkov Q., D. a Y. a V. V.. Zároveň došlo podľa jeho názoru k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, bol porušený ústavný príkaz zákazu deformácie dôkazov, princípu opomenutého dôkazu, či porušenie voľného hodnotenia dôkazov. Po nariadení pojednávania a vykonaní dokazovania žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

4. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe s jej obsahom nesúhlasil a mimo argumentov, ktoré už uviedol v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že žalobca v priebehu daňovej kontroly, v priebehu vyrubovacieho konania, ani v rámci odvolania neuviedol, ani ústne pred správcom dane, ani písomnou formou, že v roku 2012 postavil nové parkoviská alebo novú žumpu, teda parkoviská a žumpu, ktoré neboli zahrnuté do kolaudačného rozhodnutia č. 117/2011 z 14.10. 2011. Túto skutočnosť uviedol až v žalobe, teda táto skutočnosť nemohla byť správcom dane preverená. Vzhľadom na to, že bolo vydané kolaudačné rozhodnutie zo 14.10.2011, podľa ktorého bola M. Y. schopná prevádzky (s vybudovanou žumpou a parkoviskom) mal za to, že nevznikol dôvod budovať novú žumpu. Žiadne povolenie na budovanie žumpy a nových parkovísk nebol daňovým orgánom predložený. Čo sa týka vykonávania stavebných prác ako sú stierky, podlahy v interiéry aj exteriéry objektu M. Y. žalovaný uviedol, že nie je reálne obsluhovať zákazníkov za plnej prevádzky reštaurácie (o nepretržitej prevádzke reštaurácie svedčia tržby žalobcu) a zároveň vykonávať práce - stierky a podlahy. Preto tvrdenie žalobcu o vykonaní týchto prác považoval za nepravdivé. Záverom žiadal žalobu zamietnuť.

5. Žalobca v replike naďalej zotrval na všetkých dôvodoch podanej správnej žaloby, teda aj tých, ktoré sa dotýkajú dodávky prác a služieb spochybnených vo vyjadreniach žalovaného. Za pozoruhodné považoval závery žalovaného o nevybudovaní žumpy a nových parkovacích miest, ktoré sa v realite nachádzajú a sú preukázateľné ohliadkou na mieste samom a ktoré preukáže na pojednávaní vyhotovenou dokumentáciou. K nemožnosti vykonávať fakturované stavebné práce na objekte koliby počas jej plnej prevádzky uviedol, že týmto prácam úradníci žalovaného vôbec nerozumejú. Žalobca ich vykonával buď pred otvorením alebo po zatvorení prevádzky alebo uzatvorením prvého nadzemného podlažia, na ktorom sa práce vykonávali aj za plnej prevádzky prízemia. Správca dane v doterajšom konaní nespochybňoval ich vykonávanie, len spochybňoval ich realizáciu vo faktúrach uvedených uvedenými subjektami, preto sa cielene nemuseli vyjadrovať k ich vykonaniu, najmä, keď objekty v skutočnosti existujú.

6. Žalobca na nariadenom pojednávaní prostredníctvom právnej zástupkyne zotrval písomne podanej správnej žalobe. Poukázal na skutočnosti týkajúce sa postupu správcu dane, ktoré nie sú v súlade s logickým uvažovaním, čo ďalej nespresnil. Uviedol, že dostal negatívne rozhodnutie v súvisiacej veci týkajúcej sa dani z pridanej hodnoty, ktoré vydal iný senát. Žiadal zrušiť napadnuté a prvostupňové rozhodnutie, nakoľko práce boli nesporne vykonané dvomi spoločnosťami, a to spoločnosťou Bretos, s.r.o. a Univers, s.r.o. Výsluchy, ktoré urobil žalovaný neboli vykonané a posúdené tak, ako z ich obsahu vyplynulo. Konateľ M. potvrdil vykonanie prác tak, ako boli vykonané a ako to vyplýva z faktúr, bol len konateľ, prác sa nezúčastnil. Keďže nevedel uviesť mená pracovníkov, správca dane dospel k záveru, že práce nevykonal. Práce však vykonali živnostníci a subdodávatelia, ktorých všetkých nemusel poznať. Ústne bola dohodnutá práca, jej obsah, objem ako aj cena za prácu. C. M. bol práce pozrieť, vystavil faktúry a žalobca, ktorý bol každý deň na stavbe alebo na mieste stavby prítomný, práce skontroloval a nakoľko boli vyhotovené v súlade s požiadavkami, tak za ne aj zaplatil nemalé sumy. Poukázal aj na to, že spoločnosť Bretos, s.r.o. odviedla a priznala príjmy súvisiace s touto daňovou kontrolou, na základe čoho je nelogické, aby náklady vynaložené žalobcom v súvislosti s podnikateľskou činnosťou neboli uznané. Či si druhá spoločnosť splnila svoje daňové povinnosti nevedela. Nevedela si predstaviť ani situáciu, že žalobca vyplatil značné sumy za nevykonané práce. Ak konateľ potvrdil vykonanie prác, tak jednoducho boli vykonané. Konateľ spoločnosti Univers, s.r.o. taktiež nevedel uviesť, ktorí zamestnanci práce vykonali, z čoho vyvodil správca dane záver, že neboli vykonané. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné z toho dôvodu, že bola nesprávne vyhodnotená výpoveď konateľa spoločnosti Bretos, ktorá je v rozpore s jeho tvrdeniami v tejto výpovedi. Pokiaľ ide o spoločnosť Univers, s.r.o. je zrejmé, že správca dane mal vypočuť aj svedkov pána M. a ekonómku. Mal ich vypočuť na tvrdenia konateľa spoločnosti, že táto spoločnosť tieto práce nevykonala a nemala zamestnancov, ani pracovné prostriedky a pod. Navrhol doložiť do spisu daňové priznanie na dani z príjmov za spoločnosti Univers, s.r.o. a spoločnosť Bretos, s.r.o. a tak isto navrhol vypočuť svedka pána Vašeka zo spoločnosti

Bretos, ktorý zabezpečoval vykonávanie prác a ktorý by vedel potvrdiť, že práce boli vykonané práve spoločnosťou Bretos, s.r.o.

7. Žalovaný, prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne v rámci pojednávania uviedol, že spochybňujúcich dôkazov bolo omnoho viac, než len tie, na ktoré poukázal žalobca a sú uvedené v rozhodnutiach. Daňový subjekt pri uplatnení daňových výdavkov ich musí preukázať. Ústna dohoda nepreukazuje skutočnosti rozhodné pre uznanie takýchto výdavkov. Žalobca si iné dôkazy nezabezpečil. Považoval za dokázané, že stavebné práce neboli vykonané spoločnosťami Bretos, s.r.o. a Univers, s.r.o., pričom vykonanie nejakých prác nespochybnili. Poukázal tiež na rozsudok tunajšieho správneho súdu sp. zn. , ktorý rozhodoval o identických daňových prípadoch pri DPH, kde sa správny súd stotožnil so závermi správcu dane a žalobu zamietol. Závery tohto rozsudku podľa nej možno vzťahovať aj na tento prípad. Navrhol žalobu zamietnuť.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

8. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa (ďalej len „“) a miestne príslušný podľa vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu (správcu dane), vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe žalobcu zistil, že správna žaloba nebola dôvodná a preto ju zamietol.

9. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

10. Podľa na účely tohto zákona sa rozumie a/ daňovníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, b/ predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa , c/ príjmom peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa alebo 11 alebo 14, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou, h/ zdaniteľným príjmom príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy, i/ daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak, j/ základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky () pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Podľa výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

12. Podľa daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej...

13. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

14. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

15. Podľa § 24 ods.4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

16. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

17. Podľa § 45 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.

18. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

19. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a z prvostupňového rozhodnutia správcu dane vyplýva, že daňové orgány (správca dane a žalovaný) svoje rozhodnutia založili na zistení, že žalobca nesplnil podmienky uplatnenia nákladov v sume 16.212,30 Eur v daňových výdavkoch, pre nesplnenie zákonných podmienok podľa v nadväznosti na a Správca dane (a žalovaný) svoje rozhodnutia odôvodnili záverom, že žalobca nepreukázal, že práce, ktorých dodanie spoločnosťami UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. predstavovalo zdaniteľné plnenie, boli reálne uskutočnené a žalobcovi dodané práve týmito spoločnosťami uvedenými na faktúrach, nakoľko sa to preverovaním nepotvrdilo a žalovaný počas daňovej kontroly ani vo vyrubovacom konaní neodstránil pochybnosti správcu dane o ich reálnom dodaní, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný argumentáciu správcu dane v potvrdzujúcom napadnutom rozhodnutí doplnil s oporou v obsahu kolaudačného rozhodnutia obce Bzenica ako stavebného úradu, ktorého vyhodnotením dospel k záverom, že niektoré zaúčtované faktúry od deklarovaných dodávateľov boli zahrnuté do výdavkov neopodstatnene pre nereálnosť vykonania prác, ktoré už na základe údajov kolaudačného rozhodnutia predtým boli vykonané.

20. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Predmetom preskúmavacieho konania bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v sume 16.212,30 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2012.

Správny súd na základe uvedeného preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe.

21. Žalobca vo svojej správnej žalobe namietal, že správca dane a žalovaný sa opierali len o výsluch svedka S. M. zabezpečeného v trestnom konaní, ale už nie o jeho výsluch pred správcom dane, v ktorom potvrdil všetky fakturované práce ako vykonané. Ďalej namietal závery žalovaného, ktoré vyvodil z kolaudačného rozhodnutia, pričom poukázal na konkrétne skutkové nezrovnalosti plynúce zo správcom dane obhliadkou neovereného spôsobu a dôvodov realizácie jednotlivých fakturovaných prác. S poukázaním na zásadu reálnosti uskutočneného zdaniteľného plnenia s existenciou ekonomického dôvodu namietal, že právne závery žalovaného vôbec nekorešpondujú so skutkovými zisteniami založenými v spise správcu dane, pretože svojvoľne hodnotil jednotlivé dôkazné prostriedky, mnohé odmietol vykonať (napr. obhliadku miesta a vonkajších úprav), či neporozumel dôkaznému bremenu, ktoré vychádza z teórie analýzy právnych noriem priaznivých pre ten ktorý subjekt konania, či dokonca až fabuloval napríklad konštatovaním, že je nereálne budovať kanalizačné zariadenie, žumpu a zároveň pripravovať jedlá pre zákazníkov, lebo sa neskôr postavila nová žumpa. Nereálnosť videl iba ak v tom, že celý prípad sa riešil za stolom v kancelárii a nie na mieste samom obhliadkou, ktorá je jedným z výslovne uvedených dôkazných prostriedkov podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Z uvedeného žalobcovi jasne vyplynula nepreskúmateľnosť, dokonca zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. Napokon žalobca namietal, že žalovaný nevykonal dokazovanie a niektoré dôkazy deformoval tak, že už na prvý pohľad išlo o porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, keď napríklad svedeckú výpoveď S. M. považoval za nepravdivú a tiež preto, že dohody boli iba ústne, hoci platná právna úprava pre ne nevyžadovala kvalifikovanú písomnú formu.

22. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane a žalovaný sa pri vylúčení výdavkov vo výške 8.100 Eur a daňového odpisu vo výške 4.057,21 Eur z daňových výdavkov opierali len o výsluch svedka S. M. zabezpečeného v trestnom konaní, ale už nie o jeho výsluch pred správcom dane, v ktorom potvrdil všetky fakturované práce ako vykonané, táto námietka je v rozpore s obsahom prvostupňového rozhodnutia (str. 8 - 9) a napadnutého rozhodnutia (str. 4 - 6), kde konajúce daňové orgány zjavne vychádzali nielen zo zápisnice o výsluchu svedka OR PZ Senica z 16.08.2013, ale aj zo zápisnice správcu dane z 21.02.2019, ktorej obsah bol konfrontovaný s obsahom predchádzajúcej výpovede tejto osoby. Žalovaný a správca dane tak obsah oboch výpovedí ako dôkazných prostriedkov vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach, na základe čoho (mimo iného) dospeli k vyjadreným skutkovým zisteniam ohľadne nevykonania fakturovaných prác spoločnosťou BRETOS, s.r.o. Vo výsledku hodnotenia zavážilo hlavne to, že S. M. nevedel (rovnako ako žalobca) svoje tvrdenia podložiť a preukázať inými dokladmi (okrem faktúr), obsahujúcimi konkrétne údaje o dodaných prácach umožňujúcich overenie (miesto, čas, spôsob, označenie zamestnancov alebo iných osôb, ktoré ich vykonali a pod.), napríklad dohody, odovzdávacie a preberacie protokoly, prepravné a iné doklady preukazujúce vykonanie prác tvrdenými subdodávateľmi. Pokiaľ zo vzájomných súvislostí daných dvomi čiastočne protichodnými výpoveďami S. M., v nadväznosti na obsah ďalších zistení správcu dane, konajúcim daňovým orgán vyplynulo, že nejde o dôveryhodný dôkaz preukazujúci dodanie prác spoločnosťou BRETOS, s.r.o., nešlo o porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov ako to namietal žalobca, ale, naopak, o zákonom predpokladaný postup správcu dane, ktorý hodnotí dôkaz nielen podľa jeho formálnej informačnej hodnoty, ale aj so zohľadnením § 3 ods. 3 a ods. 6 Daňového poriadku.

23. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. V nadväznosti na uvedené možno poukázať na nález Ústavného súdu - 44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru, služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.“

Správcovi dane sa overenie reálnosti daňových transakcií u deklarovaných dodávateľov žalobcu, resp. u ich údajných subdodávateľov (ktorých riadne neidentifikoval) nepodarilo osvedčiť, a už vôbec ho nemožno mať za preukázané na základe vzájomne si odporujúcich vyjadrení S. M..

24. Tvrdenia žalobcu o reálnom dodaní prác deklarovanými dodávateľmi UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. neboli v rámci daňovej kontroly a nasledujúceho vyrubovacieho konania preukázané výpoveďami S. M. a S. M., ktoré výpovede žalovaný vyhodnotil v dostatočne zrozumiteľnom obsahu a v potrebnom rozsahu. Žalobca v podanej správnej žalobe neuviedol žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo urobené v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpore s logickým myslením. Tvrdenia a názory žalobcu, ktoré neboli podložené relevantnými dôkazmi alebo podkladmi, tak predstavujú len vyjadrenie jeho nesúhlasu so závermi žalovaného, čo nestačí na to, aby mohol správny súd dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Naopak z uvedených výpovedí zhodne plynie podstatný skutkový záver žalovaného a správcu dane, najmä na ktorom bolo v posúdenie veci založené, a to, že nebolo preukázané dodanie fakturovaných prác práve spoločnosťami UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. Pokiaľ teda žalovaný dospel k tomu, že nebolo preukázané dodanie prác uvedenými spoločnosťami, nakoľko žalobca okrem účtovných dokladov nepredložil žiadne písomné zmluvy o vykonaných prácach, objednávky, doklady o odovzdaní a prevzatí prác, kontrole ich kvality a pod., nemožno mu vyčítať, že dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Nič iné nevyplynulo ani z ďalšieho preverovania správcom dane. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva (čo žalobca v správej žalobe nenamietal), že žalobca si nijako nepreveril svojich obchodných partnerov, nepoznal S. M., nevedel či práce mali uvedené dodávateľské spoločnosti vykonávať svojimi zamestnacami, alebo subdodávateľsky, všetky zmluvy boli dohodnuté ústne, neviedli sa žiadne menné zoznamy pracovníkov ani iné písomnosti o prácach, ich priebehu, dokončení, kontrole a odovzdaní.

25. Výpovede osôb, ktorými boli žalobca a bývalý konateľ spoločnosti BRETOS, s.r.o. S. Radošinský, ktorý protichodne voči svojej vlastnej skoršej výpovedi tvrdil, že fakturované práce dodal subdodávateľsky, o čom nepredložil žiadny doklad umožňujúci verifikáciu jeho tvrdení, nemali charakter dôkazu, pretože ich obsah, vzhľadom na postavenie takýchto „svedkov“ (ich záujem na výsledku daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ako kontrolovaného daňového subjektu) mal len charakter tvrdení, resp. vyhlásení, ktoré bolo potrebné preukázať. Tvrdenia „inej zmluvnej strany“ (osoby vystupujúcej v mene dodávateľa), ktorá sa mala podieľať na vzniku výdavkov žalobcu (zabezpečovať odplatné dodania prác) v súlade s predloženými účtovnými dokladmi, ale tiež v súlade so záujmami žalobcu, ako aj v súlade so záujmami svojimi (inak by aj pre nich mohli plynúť prípadné sankčné alebo iné právne následky, ktoré zákon spája s podieľaním sa na postupe pri nezákonne uplatnených daňových výdavkoch), za rozhodujúce potvrdzujúce dôkazy považovať nemožno. Za svedka vo všeobecnosti (v materiálnom zmysle) nemôže byť považovaná osoba, ktorá bola priamo zainteresovaná v preverovaných skutočnostiach (ako ich aktér) a ktorá tak vypovedá o svojom vlastnom postupe (obhajuje ho). Konateľ žalobcu, S. M., ale ani S. M. zjavne neboli tretími osobami vypovedajúcimi o informáciách, ktoré získali o postupe alebo konaní iného (inak povedané čo videli a počuli), t.zn. nemožno ich výpovediam v skutočnosti pripisovať význam a váhu svedeckej výpovede v rámci dokazovania, ale skôr význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné náležite vyhodnotiť, čo správca dane a žalovaný urobili. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné doklady predložené žalobcom (faktúry) neobsahujúce verifikovateľné skutočnosti. Preto ich nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi, ale len podklady spĺňajúce formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu a S. M.. Tvrdenia žalobcu a S. M. sami o sebe nepredstavujú dôkazy o tvrdených skutočnostiach a preto sa stali len vyhlásením žalobcu a konateľa dodávateľskej spoločnosti, bez možnosti overenia.

26. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných vzťahoch so svojim dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť, nakoľko ako podnikateľský subjekt, ktorý bol daňovníkom podľa Zz, povinným platiť daň z príjmov právnických osôb, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné vznik daňového výdavku na účely zníženia základu dane preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni za podmienok stanovených zákonom znižovať základ dane z príjmov právnických osôb na základe určitých nákladov zabezpečil dostatok podkladov (nielen faktúry, ktoré majú obmedzené náležitosti) slúžiacich na osvedčenie, že vznik týchto nákladov (dodanie tovaru alebo služby) bol založený na reálnom základe tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných dokladov,

ktoré predloží. Možno tak súhlasiť so závermi žalovaného a správcu dane, že žalobca tejto otázke nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou starostlivosťou, úmernou vnímanému riziku pri realizácii dodávok prác od dodávateľov UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. Žalovaný tak nepreniesol zodpovednosť dodávateľských spoločností na žalobcu, naopak sám žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre vznik daňových výdavkov účtovné doklady od týchto spoločností, pričom údaje v nich uvedené sa preverovaním nepodarilo preukázať. Doplňujúco možno v tejto súvislosti poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , podľa ktorého „fakt, že dodávateľská spoločnosť či iné subjekty v obchodnom reťazci vrátane účtovníctva a iných dokladov sa dostali do rúk nekontaktných osôb, pôsobí teraz na ťarchu žalobcu, aj keď ho priamo nezavinil. Nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny konateľov v týchto spoločnostiach, totiž sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení“. Uvedené závery možno vzťahovať na prejednávanú právnu vec v tom rozsahu, že absencia iných ako účtovných dokladov umožňujúcich preverenie skutočného dodania fakturovaných prác deklarovanými dodávateľmi je skutočnosť, ktorá je z hľadiska dôkazného bremena na ťarchu žalobcu, nie správcu dane a žalovaného.

27. Ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom správca dane nie je povinný vyzývať daňovníka alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť. (Z uvedených dôvodov mal žalobca tiež namietať skutočnosti uvedené v časti I. správnej žaloby v bodoch c/, i/ až iv/ a v/ a trvať na nich najmä počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania.) Splnenie podmienok na úpravu základu dane z príjmov jeho znížením o daňové výdavky preukazuje daňovník. Splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, čo zreteľne vyplýva z platnej právnej úpravy, podľa ktorej sa daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom na tento účel zaúčtovaný v účtovníctve alebo evidencii daňovníka ( ). Daňovými výdavkami naopak nie sú výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané ( ). Možno tak súhlasiť so záverom žalovaného, že na to, aby mohol byť náklad uznateľný za daňový výdavok, musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve aj podmienka preukázateľnosti stanovená v a v

28. Zo znenia § 24 Daňového poriadku nevyplýva záver, na ktorom žalobca založil svoje tvrdenia o zvládnutí dôkazného bremena a to tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k prácam zodpovedajúce faktúry od určitých dodávateľov a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Pokiaľ žalobca ako daňovník v daňovom priznaní znížil základ dane z príjmov o daňové výdavky, z princípu preukázateľnosti podľa v nadväznosti na , vyplýva, že musí mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na takúto úpravu základu dane vzniklo. Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak bolo daňovníkom preukázané, že daňové výdavky daňovníka špecifikované na zaúčtovanej faktúre skutočne a preukázateľne vznikli a to tak, ako ich vznik deklaruje daňovník (t.zn. spôsobom zahŕňajúcim pôvod nákladov - výdavkov v osobe pôvodcu - dodávateľa tovaru), a teda nie je sporná deklarovaná existencia nákladu vynaloženého daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie zdaniteľných príjmov. Žalovaný dospel k odôvodnenému záveru, že žalobca nepreukázal dodanie fakturovaných prác dodávateľmi uvedenými na dodávateľských faktúrach, z ktorých si uplatnil náklady v daňových výdavkoch. Správnosť argumentácie žalovaného podporuje fakt, že akýkoľvek výdavok nielen daňový sa nevyhnutne musí vzťahovať k jeho nositeľovi - dodávateľovi. Materiálna existencia výdavku teda predstavuje reálny materiál, tovar, služby skutočne dodané skutočnou osobou v príslušnom množstve, kvalite a čase odberateľovi, ktorý tovar alebo služby od takej osoby prevzal a skontroloval. V prípade dodávateľských spoločností UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. nebolo v zmysle uvedených kritérií možné uplatnené daňové výdavky verifikovať a uznať na ich účely zníženie základu dane žalobcu.

29. S uvedenými závermi sa stotožnil Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. zo dňa 28.11.2019, v odôvodnení ktorého uviedol, že: „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové

subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálne existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Obdobne sa to týka dane z príjmu. Kasačný súd v súlade s v tomto rozsudku ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 19.06.2019, kde senát rozhodoval o kasačnej sťažnosti žalovaného v obdobnej veci týkajúcej sa rovnakých účastníkov konania, ale iných zdaňovacích období. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva najmä, že: „Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť pôvod nakúpeného tovaru - motorovej nafty deklarovaný faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu daňových dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Pre účely a zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok, ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie použitia motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti žalobkyne, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že predmetný tovar (motorová nafta) bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či bol predmetný tovar reálne dodaný dodávateľom určeným na faktúre. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následné určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie z uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu, pretože formálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovaru.“.

30. Predložením faktúr ani výpoveďami uvedených osôb nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na uznanie daňových výdavkov v zmysle v nadväznosti na , nakoľko ich vynaloženie deklarovaným spôsobom na daňové účely nebolo dostatočne preukázané. Z tohto dôvodu správca dane a žalovaný oprávnene dospeli k uplatneniu ust. , podľa ktorého sa výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami pri zisťovaní základu dane zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov ( Daňového poriadku). Žalovaný a správca dane tým, že založili svoje rozhodnutia na konštatovaní nepreukázania vzniku daňového výdavku pre zníženie základu dane z príjmov žalobcu nepopreli samotné dodanie prác, ktoré sporné nebolo. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal s predloženými dokladmi (najmä s predloženými faktúrami), s tvrdeniami žalobcu a so svedeckými výpoveďami, ktorými žalobca preukazoval oprávnenosť zahrnutia nákladov vynaložených za dodané práce od spoločností UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o. do daňových výdavkov, ktoré vo svetle zistení správcu dane v rámci daňovej kontroly nepreukazovali ním tvrdené skutočnosti, čo odôvodnil závermi preverovania a hodnotením predložených listín a výpovedí. Závery správcu dane, s ktorými sa stotožnil žalovaný nevykazujú logickú chybu a žalobca to ani netvrdil, keďže neuviedol v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ dospel k svojim záverom. Správca dane tak dôkaznú povinnosť neniesol, nakoľko v danom prípade sa nejednalo o prípady, kde nebolo sporné vecné a materiálne plnenie uskutočnené deklarovanými dodávateľmi. S prihliadnutím na povahu obchodného prípadu právne posúdenie veci zo strany žalovaného (a správcu dane) nebolo v rozpore s ich skutkovými zisteniami.

31. Námietky žalobcu uvedené v časti I. správnej žaloby v bodoch c/, i/ až iv/ a v/ sa týkajú výlučne skutkových záverov žalovaného, ktoré zistil z kolaudačného rozhodnutia obce H. povoľujúceho užívanie stavby „M. Y.“ v k.ú. H. a týkajú sa tiež objektu „ubytovňaô. Obsahom námietok je prezentovanie vlastných skutkových záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení o dôvodoch a spôsobe vykonania dodaných stavebných prác podľa jednotlivých faktúr, ktoré sám hodnotil, pričom vyjadril nesúhlas so skutkovými závermi správcu dane a žalovaného. Takéto námietky sú len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením správcu dane (a žalovaného) a sami o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí (obdobne to platí k viacerým častiam žaloby, kde nie sú zrozumiteľne vyjadrené pochybenia správcu dane a žalovaného, t.zn. všetky časti správnej žaloby, s ktorými sa správny súd nezaoberal v ďalších bodoch tohto rozsudku). Taktiež všeobecné namietanie nepreskúmateľnosti, zmätočnosti, nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia, jeho arbitrárnosti a nedostatku dôvodov, resp. nedostatočného zistenia skutkového stavu (v časti II. a III. správnej žaloby) nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov k dôvodnosti žalobnej námietky nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov nesúhlasí, resp. vykonané dôkazy hodnotí sám inak bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom, resp. logickou úvahou. Len jednostranné závery, hodnotenia a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutého rozhodnutia neosvedčujú.

32. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t.zn. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemôže zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. V rámci týchto žalobných bodov tak chýba zrozumiteľná argumentácia v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, čo za žalobcu správny súd nemohol urobiť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body dopĺňať, konkretizovať ich ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnej žaloby ( ). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v ). Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený ( ).

33. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý

tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia ( ). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva ( ). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v uvedených žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo s logickým uvažovaním, resp. konštatoval skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutie založené nebolo, v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom sformulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.

34. Navyše na skutkových záveroch žalovaného zistených z kolaudačného rozhodnutia obce H. prvostupňové a napadnuté rozhodnutie založené neboli. Rozhodnutia stoja na tom skutkovom závere, že žalobcom nebolo preukázané, že fakturované práce, ktorých výsledky v podobe existencie stavby spochybnené neboli, dodali deklarovaní dodávatelia UNIVERS, s.r.o. a BRETOS, s.r.o., nakoľko na to neboli okrem faktúr predložené žiadne hodnoverné podklady - dôkazy, ktoré by to osvedčili. Tieto závery žalovaného preto majú len podporný charakter, ktorými chcel zdôrazniť správnosť záverov žalobcu prezentovaných v prvostupňovom rozhodnutí. Námietkami žalobcu v tejto časti správnej žaloby neboli rozhodné skutočnosti, na ktorých napadnuté a prvostupňové rozhodnutia stoja, nijako vyvrátené ani spochybnené.

35. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane alebo žalovaný nevykonali dokazovanie obhliadkou stavby na mieste samom v zmysle § 74 ods. 1 Daňového poriadku, je možné súhlasiť s tým, že takéto dokazovanie na prijatie relevantných záverov správcu dane a žalovaného, na ktorých napadnuté a prvostupňové rozhodnutia stoja (viď. predchádzajúci bod tohto rozsudku), nebolo potrebné uskutočniť. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal dodanie fakturovaných prác deklarovanými dodávateľmi, pretože okrem faktúr a nepodložených tvrdení nepredložil žiadne overiteľné doklady, z ktorých by pôvod dodaných prác bolo možné spoľahlivo osvedčiť, bola správcovi dane a žalovanému zrejmá z účtovných dokladov a ďalších ne/predložených listín. Navyše je zrejmé, že z obhliadky stavby by nebolo možné zistiť a preukázať kým, kedy, v akom rozsahu a za akých okolností boli fakturované stavebné práce v minulosti uskutočnené. Na preukázanie týchto skutočností mal žalobca povinnosť zaobstarať si v tom čase iné dôkazy „odolávajúce času“, t.zn. najmä podklady listinného charakteru preukazujúce tvrdené skutočnosti. Napríklad mohol predložiť ďalšie rozhodnutia alebo povolenia stavebného úradu, ktorými boli povolené následné stavebné práce alebo stavebné úpravy (uskutočnené po kolaudácii stavby ako to bez opory v predložených dôkazoch tvrdí žalobca), bez ktorých uskutočnenie takýchto prác nepripadá v úvahu, čo žalobca neurobil. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný niektoré dôkazy deformoval tak, že už na prvý pohľad išlo o porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom tieto dôkazy neidentifikoval ani neuviedol z akých dôvodov následne malo dôjsť k porušeniu uvedenej zásady, táto námietka nedosiahla potrebnú úroveň konkrétnosti na to, aby na jej základe mohol správny súd postup žalovaného preskúmať (ak sa táto námietka vzťahovala len na výpoveď S. M. - viď. bod č. 24 a nasl. tohto rozsudku). 36. Ďalej žalobca namietal, že dohody s dodávateľmi boli ústne a platná právna úprava pre ne nevyžadovala kvalifikovanú písomnú formu. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že , pokiaľ neobsahuje jeho osobitné ustanovenie inak, vo všeobecnosti nepredpisuje pre právne úkony v rámci záväzkových vzťahov podnikateľov písomnú formu. Na druhej strane sa však z ust. , v nadväznosti na plynie zásada preukaznosti daňových výdavkov - nákladov, iba za zachovania ktorej je prípustné zníženie základu dane z príjmov. Z citovaných zákonných ustanovení, ktoré sú vo vzťahu k v pozícii lex specialis, jednoznačne plynie, že v prípade nedostatočného preukázania daňových výdavkov, síce kvantifikovaných v súlade s účtovnými dokladmi, nie je možné ich úspešné uplatnenie s výsledkom zníženia daňovej povinnosti. Pokiaľ má konkrétny podnikateľský subjekt v úmysle v budúcnosti požadovať zníženie dane uvedeným spôsobom, má na výber, či bude postupovať v súlade s požiadavkami plynúcimi z daňových predpisov, alebo sa bude riadiť len režimom , pričom v takom prípade mu také právo nevznikne.

37. Žalovaný bez ďalšieho namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľosť a pre nedostatok dôvodov. Z napadnutého rozhodnutia (a rozhodnutia správcu dane) vyplýva, ktoré

skutočnosti správca dane a žalovaný zistil, akým spôsobom ich vyhodnotil a k akým skutkovým a právnym záverom dospel. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (§ 63 ods.5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Porušenie Daňového poriadku by teda vo svojich dôsledkoch mohlo znamenať vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, čo v správnej žalobe bližšie konkretizované nebolo ( ). Rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané napadnuté rozhodnutie takýmito vadami netrpí, pretože obsahuje zákonom stanovené náležitosti. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval a preto je v súlade s Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu a skutočnosť, že žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe jeho nezákonnosť (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov.

38. Správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania, výsluchom S. M., R. Y., živnostníkov Q., D., Y. a V. V. (na pojednávaní doplnené o navrhovaných svedkov M. a nemenovanú ekonómku (k tvrdeniam konateľa spoločnosti, že táto spoločnosť tieto práce nevykonala a nemala zamestnancov, ani pracovné prostriedky a pod.), pretože jednak neuviedol k akému tvrdeniu takéto dokazovanie navrhuje (nebolo tak zrejmé, aký ma mať navrhované dokazovanie právny význam pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom tento dôvod doplnil vo vzťahu k p. D., p. M. a „ekonómke“ až na pojednávaní), a neuviedol ani žiadne identifikačné údaje umožňujúce vykonanie výsluchu. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu tiež navrhla do spisu doložiť daňové priznania na dani z príjmov za spoločnosti Univers, s.r.o. a spoločnosť Bretos, s.r.o. Správny súd je v súlade s viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy. Dôkazy môže vykonať len na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia ( ), nie však na vlastné zisťovanie skutkového stavu veci, resp. jeho prehodnocovanie, nakoľko správny súd nenahrádza činnosť orgánov verejnej správy. Navrhované dokazovanie bolo zjave zamerané na zisťovanie skutkového stavu (navrhovaní svedkovia by mohli ústne potvrdiť vykonanie prác), pričom správny súd je oprávnený dokazovanie vykonať len na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nie je úlohou správneho súdu, aby doplňoval dokazovanie za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre posúdenie splnenia podmienok na zníženie základu dane z príjmov, čím by nahrádzal činnosť žalobcu, ktorý mal povinnosť navrhovať dôkazy v daňovom konaní alebo počas daňovej kontroly, ako aj činnosť orgánu verejnej správy, na čo správny súd nie je oprávnený. Pri návrhu na doloženie daňových priznaní nie je zrejmé aký by to

malo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko zo zákona nevyplýva, že podmienkou uznania daňových výdavkov daňového subjektu je uznanie daňových príjmov jeho dodávateľa.

39. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa zamietol.

40. O trovách konania správny súd rozhodol podľa (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.

41. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ). 41. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.