Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_43Pc-8-2021.pdf
PDF · 74.15 KB
Case nature
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-43Pc/8/2021
Uznesenie
Okresný súd Košice II v právnej veci manželov: U.. Z. D., E.. XX.XX.XXXX, I. K. S. XXX, XXXXX I., E.Á. X., zast.: JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou so sídlom Kuzmányho 57, Košice a E. D., E.. XX.XX.XXXX, I. I. M. XX/X, XXXX R., X. X., v konaní o návrhu manžela na rozvod manželstva, takto
rozhodol:
Konanie z a s t a v u j e.
odôvodnenie:
1. Písomným podaním doručeným súdu dňa 02.03.2021 žiadal manžel o rozvod manželstva uzatvoreného dňa 15.10.2016 v Košiciach. V podanom návrhu uvádza, že od počiatku bývali s manželkou v prenajatom byte vo Viedni, pričom po počiatočných problémoch vo vzťahu, ktoré sa postupom času prehlbovali sa manžel definitívne v roku 2018 odsťahoval do Nemecka, pričom manželka ostala bývať vo Viedni. Manželstvo považuje za trvalo a nezvratne rozvrátené, s manželkou už viac ako dva roky nežijú v spoločnej domácnosti, preto žiada, aby súd manželstvo rozviedol.
2. Podľa čl. 11 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP) súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
3. Podľa § 1 CMP podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone.
4. Podľa § 2 ods. 1 a 2 ďalej len CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Na účely tohto zákona sa pojmy žaloba, strana a spor vykladajú ako návrh na začatie konania, účastník konania (ďalej len "účastník") a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak.
5. Podľa ust. § 9 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
6. Podľa čl. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len Nariadenie Brusel IIa)vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu, na ktorého území majú manželia obvyklý pobyt, alebo manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má domicil. Podľa čl. 3 písm. b) Nariadenia Brusel IIa právomoc má aj štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia domicil.
7. Podľa čl. 17 Nariadenia Brusel IIa ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
8. Otázka právomoci súdov konať v zmysle Nariadenia Brusel IIa je súčasťou podmienok konania, ktoré je súd povinný skúmať, a jej nedostatok je dôvodom na zastavenie konania (porov. § 161 Civilného sporového poriadku).
9. Pri určovaní miesta obvyklého pobytu je potrebné pripomenúť si už judikované závery Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sa síce vzťahujú k článku 8 a nasl. Nariadenia Brusel II a výkladu pojmu obvyklého pobytu dieťaťa vo význame tohto nariadenia, avšak vzhľadom na jednotný pojem ,,obvyklého pobytu“ obsiahnutý v tomto nariadení niet dôvodu, pre ktorý by tieto závery nemohli byť primerane použiteľné a právne relevantné aj pri určovaní obsahu tohto pojmu pokiaľ ide o osoby domáhajúce sa rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva. Vzhľadom k tomu, že nariadenie neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „obvyklý pobyt“, jeho určenie sa musí vykonať s ohľadom na kontext ustanovení nariadenia a jeho cieľ. Určenie obvyklého pobytu sa tak stáva predmetom a výsledkom skutkového skúmania zo strany príslušného súdu a je založené na vyhodnotení celého súboru zistených konkrétnych skutkových okolností každého jednotlivého prípadu (viď rozsudky Súdneho dvora C.Ú. W. T.-XXX/XX, I. XX, XX W. XX; T.-XXX/XX A., I. XX W. XX; T. I. XX W. XX; T.-XXX/XX, I. XX). Ide teda o pojem faktický a nie právny, t.z. nezávislý na splnení akýchkoľvek legálnych kritérií na rozdiel napríklad od trvalého pobytu, ktorý má charakter evidenčný a jeho vznik je viazaný na určité členským štátom stanovené právne podmienky. Súdny dvor EÚ zároveň podáva vysvetlenie k spôsobu, akým majú súdy pristupovať k určovaniu miesta obvyklého pobytu, resp. bližšie definuje faktory rozhodné pri prijímaní konečného verdiktu súdu. Vo všeobecnosti súbor týchto kritérií umožňuje definovať obvyklý pobyt v zmysle ustanovení Nariadenia Brusel IIa ako miesto, v ktorom má dotknutá osoba centrum (ťažisko) svojho života. Okrem fyzickej prítomnosti v členskom štáte musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých je možné vyvodiť, že táto prítomnosť nemá len dočasný alebo príležitostný charakter a vykazuje znaky trvalosti. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť, pracovné aktivity, jazykové znalosti a rodinné a sociálne väzby osoby v danom štáte. Ani štátna príslušnosť osoby nemôže sama o sebe bez ďalšieho postačovať na to, aby bolo možné označiť tento členský štát za miesto jej obvyklého pobytu v zmysle Nariadenia Brusel IIa (pozri C-499/15, bod 63)
10. Súd po oboznámení sa s podaným návrhom na rozvod manželstva má za to, že v tomto prípade nie je splnená podmienka konania, a síce, že nie je daná právomoc slovenských súdov konať vo veci. Z obsahu podaného návrhu vyplýva, že manželia, ktorí uzatvorili manželstvo na území Slovenskej republiky mali spoločný obvyklý pobyt v Rakúsku, kde žili od roku 2016. Následne v roku 2018 sa manžel presťahoval do Nemecka, kde žije doposiaľ (v návrhu uviedol aktuálnu adresu bydliska v Nemecku) a manželka naďalej býva v Rakúsku. Manžel je štátnym občanom Slovenskej republiky, pričom trvalý pobyt má evidovaný na adrese M. XX, D.. Manželka je občiankou Ukrajinskej republiky. Z uvedených skutkových okolností má súd za preukázané, že obvyklý pobyt manželov nie je na území Slovenskej republiky, z obsahu podaného návrhu nevyplýva, že by manžel, ktorý podal návrh mal obvyklý pobyt na území Slovenska v období aspoň šesť mesiacov pred podaním návrhu. Súd síce zistil, že manžel, ktorý podal návrh na rozvod má evidovaný trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, avšak z obsahu podaného návrhu je zrejmé, že tento nie je adresou jeho obvyklého pobytu. Súd má teda za to, že z tejto skutočnosti nie je možné automaticky vyvodiť záver o právomoci slovenských súdov konať v tejto veci. V súlade so zásadou prednosti únijného práva a s požiadavkou eurokonformného výkladu práva vnútroštátneho, je súd povinný vykladať aj vyššie citované ustanovenia v súlade s právnymi predpismi Európskej únie a ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
11. Ako bolo konštatované vyššie, nakoľko nie je naplnená požiadavka obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky u žiadneho z účastníkov konania, súd dospel k záveru, že nie je daná právomoc slovenských súdov na konanie v tejto veci. Z uvedeného dôvodu súd konanie v súlade s § 9 CMP a článkom 17 Nariadenia Brusel IIa zastavil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje v troch vyhotoveniach.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 127 CSP, ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
Podľa § 365 odsek 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 62 odsek 1, odsek 2 CMP, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.
Podľa § 63 CMP, v odvolacom konaní možno uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.