Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-47-2024.pdf
PDF · 140.43 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/47/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, B. – C. D. B. E. F., zast. G. H. B., advokátkou, Košice, Moldavská 6 proti žalovaným: 1/ I. C., J. B., nar. XX.XX.XXXX, B., A. XX a 2/ C. B., J. B., nar. XX.X.XXXX, B., A. XX, obe zastúpené Advokátskou kanceláriou VASIĽ & Partners, s.r.o., Žižkova 4D, IČO: 47 240 482, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice sp. zn. 13C/31/2021 z 12. januára 2024 v znení opravného uznesenia Mestského súdu Košice sp. zn. 13C/31/2021 z 25. marca 2024
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom v znení opravného uznesenia zamietol žalobu (výrok I.) a priznal žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania proti žalobcovi vo výške 100 % (výrok II.).
2. Uvedeným spôsobom rozhodol súd o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že spolu s manželkou – žalovanou 2/ je vlastníkom nehnuteľností evidovaných na LV č. XXX pre kat. úz. B. E. F., okres B. K. a to domu súp. č. 599 na parcele registra CKN č. 1121/23 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 88m2 a pozemkov – parcela CKN č. 1121/23 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 88 m2 a č. 1121/69 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 503 m2, to všetko v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1 k celku; po upresnení petitu žaloby žiadal predmetné nehnuteľnosti určiť do bezpodielového spoluvlastníctva jeho a žalovanej 2/. Žalobca sa domáhal vrátenia daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka pričom hrubé porušenie dobrých mravov videl v dlhodobom negatívnom správaní sa žalovanej 1/, jej manžela a synov (jeho vnukov) vo vzťahu k nemu. Dôvodil, že aj keď bola dňa 8.8.2001 na prevod spomínaných nehnuteľností uzavretá medzi ním a žalovanou 2/ ako predávajúcimi na strane jednej a žalovanou 2/ ako kupujúcou na strane druhej kúpna zmluva, v skutočnosti došlo k uzavretiu bezodplatného právneho úkonu a to darovacej zmluvy, t.z. uzavretím kúpnej zmluvy došlo k tzv. simulovanému právnemu úkonu. Poukázal na to, že žalovaná 1/ ako kupujúca v tom čase nemala žiadne finančné prostriedky, ktoré by jej umožnili uhradiť ako kupujúcej kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti, taktiež tvrdil, že bola uzavretá dohoda, že on a žalovaná 2/ ako rodičia žalovanej 1/ budú mať právo doživotného užívania týchto nehnuteľností, ktoré však nebolo zriadené formou vecného bremena, nakoľko mali za to, že žalovaná 1/ ich vzájomnú dohodu o doživotnom užívaní nehnuteľností bude rešpektovať. Na výzvu žalovanej 1/ z 1.3.2021 na vysťahovanie sa z predmetného rodinného domu, po tom, keď ho predtým svojvoľne odhlásila z adresy trvalého pobytu, vyzval ju na
vrátenie daru upozorniac ju na to, že v prípade prevodu vlastníckeho práva sa len formálne jednalo o kúpnu zmluvu. Zároveň preukazoval svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Žalované označili žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu. Tvrdili, že neobstojí tvrdenie žalobcu o simulácii právneho úkonu a to argumentujúc, že darovacia zmluva je zmluvou bezodplatnou, pričom v danom prípade preukazuje splácanie kúpnej ceny zo strany žalovanej 1/, že zmluvné strany mali skutočnú vôľu uzavrieť o prevode predmetných nehnuteľností kúpnu zmluvu, k úhrade kúpnej ceny ktorej došlo formou splátok kúpnej ceny a to do roku 2018. Taktiež mali za to, že na určenie vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti chýba naliehavý právny záujem, poukázali na to, že určenie vlastníckeho práva a teda vrátenia údajného daru sa domáha iba žalobca. Žalovaná 2/ nesúhlasila, aby bol majetok znovunadobudnutý do BSM žalobcu a jej. Uviedli, že žalovaná 1/ sa rozhodla zrušiť žalobcovi trvalý pobyt v rodinnom dome, ktorú skutočnosť mu zároveň aj oznámila a vyzvala ho, aby sa z domu odsťahoval z dôvodu jeho útokov voči nej a členom jej rodiny, označili sa spolužitie so žalobcom v jednej domácnosti už za neudržateľné a zdravie ohrozujúce tak pre žalovanú 1/ ako aj pre jej blízke osoby Uviedli, že sa nakoniec žalobca 14.3.2021 z predmetného rodinného domu vysťahoval. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi ako i výsluchmi svedkov. Zistený skutkový stav následne právne posúdil použijúc pri tom ustanovenia § 588, § 628 ods. 1, 2, § 630, § 34, § 37 ods. 1, § 41a ods. 1, § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vymedzil, že predmetom konania bola žaloba žalobcu o určenie, že predmetné sporné nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva jeho a žalovanej 2/ dôvodiaceho, že síce ako predávajúci spolu so žalovanou 2/ uzavreli so žalovanou 1/ ako kupujúcou kúpnu zmluvu o prevode sporných nehnuteľností 8.8.2001, ale v skutočnosti išlo o uzavretie darovacej zmluvy. Tvrdil, že sa takto dohodli, že tu bola vôľa uzavrieť darovaciu zmluvu s právom doživotného bývania pre neho a žalovanú 2/. Znenie tejto darovacej zmluvy si neprečítal a neoboznámil sa takto s jej obsahom. Uviedol, že neobdŕžal vyhotovenie tejto zmluvy ani žiadne rozhodnutie z katastrálneho odboru okresného úradu, tvrdil tiež, že nikdy nebol na katastrálnom odbore. Jeho tvrdenia sa ukázali v konaní ako nepravdivé, pretože zo spisu katastrálneho odboru Okresného úradu Košice súd zistil, že strany sporu podali 17.8.2001 návrh na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností, spolu s návrhom predložili aj znalecký posudok o hodnote prevádzaných nehnuteľností a kolaudačné rozhodnutie. Katastrálnym odborom Okresného úradu v Košiciach boli strany sporu, vrátane žalobcu vyzvané na doplnenie podania zo dňa 3.9.2001, ktorú výzvu žalobca prevzal dňa 13.9.2001. Rozhodnutie o povolení vkladu kúpnej zmluvy prevzali strany sporu, žalobca rozhodnutie o povolení vkladu prevzal dňa 5.11.2001, čo vyplýva z doručenky ním vlastnoručne podpísanej. Obe žalované popreli, že by mali vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu, poukázali na to, že ich vôľou bolo uzavretie kúpnej zmluvy, o čom svedčí aj znalecký posudok K. L., ktorý predmetné nehnuteľnosti ohodnotil za účelom uzavretia kúpnej zmluvy a takto určená hodnota nehnuteľností bola aj prevzatá do kúpnej zmluvy ako ich cena. Súd konštatoval, že žalovanými 1/ a 2/ tvrdené rodinné stretnutie strán sporu a svedkov – ďalších detí žalobcu a žalovanej 2/, kde sa mala riešiť otázka ďalšieho vlastníctva predmetných nehnuteľností, v konaní nebolo preukázané. Tvrdenia žalovaných 1/ a 2/ popreli svedkovia M. M. i C. B.. Súd však mal za to, že v konaní je takéto stretnutie bez právneho významu, pretože rozhodujúca pri uzavretí kúpnej zmluvy bola zhodná vôľa jej účastníkov uzavrieť kúpnu zmluvu. Za nesporné v konaní mal aj vyplatenie kúpnej ceny žalovanou 1/ žalobcovi a žalovanej 2/ čo vyplynulo z výpovedí žalovaných 1/ a 2/, zo zošita, kde si žalovaná 2/ zapisovala prijaté platby od žalovanej 1/ a najmä z čestného prehlásenia žalovanej 2/ z 22.7.2020, t.j. z času dávno pred začatím tohto konania. Súd poukázal na to, že ku splateniu kúpnej ceny zo strany žalovanej 1/ došlo dňom 6.4.2018. Súd poukázal na výzvu žalobcu adresovanú žalovanej 1/ na vrátenie daru z 3.5.2021, ktorú urobil len žalobca bez súhlasu žalovanej 2/ ako bývalej spoluvlastníčky predmetných nehnuteľností, pričom ak mal žalobca za to, že bol uzavretý simulovaný právny úkon a to darovacia zmluva, výzvu na vrátenie daru pre jej platnosť mala uskutočniť spolu so žalobcom aj žalovaná 2/, keďže nehnuteľnosti patrili do BSM žalobcu a žalovanej 2/ a nešlo o vybavovanie bežnej veci podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal ani existenciu ústnej dohody o zriadení práva doživotného bývania pre neho a žalovanú 2/. Súd poukázal na to, že v odpovedi na výzvu na vypratanie nehnuteľnosti zo 7.3.2021 adresovanú žalovanej 1/ neuvádzal, že mal v úmysle uzavrieť s ňou darovaciu zmluvu, poukázal len na to, že bolo zriadené právo doživotného užívania predmetných nehnuteľností. Pokiaľ žalobca v konaní tvrdil, že žalovaná 1/ nemala finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny v čase uzavretia kúpnej zmluvy, poukázal súd na to, že práve z tohto dôvodu bola kúpna cena dohodnutá v splátkach, s čím žalobca podpísaním znenia kúpnej zmluvy súhlasil. Súd mal za to, že kúpnu zmluvu uzavreli strany sporu slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, bez nátlaku, o čom svedčí, že túto zmluvu vlastnoručne podpísali.
Súd v konaní nemal preukázané ani tvrdenie žalobcu, že ho osobne starosta mestskej časti informoval o tom, že mu bol zrušená trvalý pobyt a to o nepravdivosti tohto tvrdenia svedčí vyjadrenie starostu Mestskej časti Košice – Košická Nová Ves. Súd tiež poukázal na to, že žalobca po obdŕžaní rozhodnutia o prerušení katastrálneho konania mal dostatok času na oboznámenie sa s predmetom katastrálneho konania a to do 30 dní, mohol a mal vedieť, že ide o vkladové konania o vklade kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností. Za pochybné mal súd čestné prehlásenia svedkov C. B. a M. M., ktoré podľa nich, sami skoncipovali, sú rovnakého znenia a podpísané v ten istý deň bez overenia ich vlastnoručných podpisov. Súd uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že kúpna zmluvy bola simulovaným právnym úkonom, že mala náležitosti darovacej zmluvy. Považoval preto za irelevantné v tomto konaní, že žalobca urobil voči žalovanej 1/ výzvu na vrátenie daru. Kúpna zmluva uzavretá medzi stranami sporu o prevode predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva žalovanej 1/ má všetky náležitosti právneho úkonu, obsahuje zhodné prejavy vôle strán sporu pri jej uzavretí a podpise. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je bezdôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol. Priznal žalovaným 1/ a 2/ ako plne úspešným stranám sporu právo na náhradu trov konania proti žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP, ktorý v konaní úspech nemal.
3. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP. Za nepravdivé, resp. vykonaným dokazovaním nepodložené označil konštatovanie súdu v odseku 59. odôvodnenia rozsudku, že on - žalobca nikdy nebol na katastrálnom odbore okresného úradu. Za irelevantné z dôvodu značného plynutia času považoval to, že si nepamätal po viac ako dvadsiatich rokoch, či, kedy a akým spôsobom prevzal rozhodnutie okresného úradu o povolení vkladu právneho úkonu, na základe ktorého nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalovaná 1/. Taktiež namietal, že ani tá skutočnosť, že bol vypracovaný znalecký posudok na určenie hodnoty nehnuteľností, nevylučuje jeho tvrdenia o tom, že v skutočnosti mali strany sporu vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu. Popretie uzavretia darovacej zmluvy žalovanou 1/ a žalovanou 2/ považoval, resp. označil za účelové. Podľa neho žalovaná 2/ mohla byť motivovaná obavami, že v prípade, ak sa nepostaví na stranu svojej dcéry, mohla by ju stihnúť rovnaká výzva na vysťahovanie, ako žalobcu. Opakoval, že pri svojom osobnom výsluchu na pojednávaní vyjadril, že nikdy nemal ani úmysel uzavrieť so žalovanou 1/ darovaciu zmluvu, ale urobil tak výlučne z obavy, že by mohol prísť o strechu nad hlavou, pretože v tom čase zapríčinil dopravnú nehodu a obával sa preto zvýšených nákladov spojených s riešením tejto veci. Zo strany žalovaných 1/ a 2/ bol naviac utvrdzovaný, že bude lepšie, ak sa formálne uzavrie kúpna a nie darovacia zmluva, ktorú ako bezodplatný právny úkon v budúcnosti zo strany tretích osôb by bolo jednoduchšie spochybniť, resp. napadnúť jej platnosť alebo jej odporovať. Za irelevantné v tej súvislosti označil aj tvrdenie súdu v odseku 63. odôvodnenia rozsudku, že mal po obdržaní rozhodnutia o prerušení katastrálneho konania dostatok času na oboznámenie sa s predmetom konania, a teda mohol a mal vedieť, že ide o vkladové konanie týkajúce sa kúpnej zmluvy. Namietal, že súd nevzal do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech, keďže spochybnil čestné prehlásenia svedkov C. B. a M. M.. Poukázal na to, že tieto osoby boli v konaní na jeho návrh vypočuté osobne ako svedkovia, kde obaja nezávisle od seba popreli, že uzavretiu kúpnej zmluvy malo predchádzať spoločné rodinné stretnutie za prítomnosti ich rodičov (žalobcu a žalovanej 2/) a ich sestry (žalovanej 1/) a že kúpna zmluva bola výsledkom vzájomného konsenzu všetkých rodinných príslušníkov a spôsobom vyporiadania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti do budúcna. Dôvodil, že súd nespochybňoval čestné prehlásenia svedkov na strane žalovaných, pričom na rozdiel od svedkov žalobcu sa jednalo prevažne o osoby naďalej žijúce v spoločnej domácnosti so žalovanými, a preto ich vyjadrenia mal za možné spochybniť ako tendenčné. Trval teda na tom, že sa tvrdenie žalovaných 1/ a 2/ o tom, že kúpna zmluva mala byť výsledkom predchádzajúceho vzájomného dojednania všetkých rodinných príslušníkov a usporiadaní do budúcna sporných nehnuteľností tak, že ich nadobudne výlučne žalovaná 1/, nepreukázalo. Popreli takéto tvrdenie tak on – žalobca ako i svedkovia C. B. a M. M.. Svedok C. B. výslovne uviedol, že sa takéto stretnutie nikdy neuskutočnilo a o tom, že mala byť uzavretá medzi jeho rodičmi a sestrou kúpna zmluva sa dozvedel náhodne až niekedy v roku 2007, s čím potom následne konfrontoval svoju matku – žalovanú 2/ a žiadal vysvetlenie a žalovaná 2/ mu uviedla, že výlučne kvôli otcovej autonehode previedli vlastnícke práva k rodinnému domu na žalovanú 1/. Takéto stretnutie výslovne poprela aj svedkyňa M. M. s tým, že o prevode vlastníckeho práva na žalovanú 1/ sa dozvedela až od svojho brata C. B., z čoho bola šokovaná, ako aj z ním – bratom oboznámeného vyjadrenia matky – žalovanej 2/, že tak rodičia museli urobiť, lebo mal otec nehodu a aby zachránili dom a že všetko bude len fiktívne.
Namietal, že sa súd riadne nevyporiadal ani s dôkazom, ktorý predložili žalované 1/ a 2/, keď predložili iba kópiu zošita s ručne napísanými poznámkami, ale jeho originál nepredložili, napriek tomu súd tento dôkaz ako dôkaz o splatení kúpnej ceny akceptoval. Žalobca mal za to, že žalované nepreukázali, že by došlo k reálnej odplate – splateniu kúpnej ceny zo strany žalovanej 1/ žalovanej 2/ ako manželke žalobcu. Žalobca označil fotokópiu predloženého zošita za podvrh a opätovne poukazoval na to, že je nereálne, ak on – žalobca žil so svojou manželkou – žalovanou 1/ v spoločnej domácnosti, spoločne hospodárili, aby mu ona žiadnym spôsobom sa nezmienila o tom, že ich dcéra – žalovaná 1/ spláca splátky kúpnej ceny a že jej žalovaná 1/ ku dňu 22.7.2020 mala uhradiť celú dohodnutú kúpnu cenu. Uviedol, že až po jeho vyjadrení žalovaná 2/ začala tvrdiť, že od nej on dostal z každej splátky kúpnej ceny presne polovicu, hoci vo svojom skoršom vyjadrení žalované tvrdili, že s financiami disponovala primárne žalovaná 2/ pre jeho problémy s alkoholom a s hazardnými hrami a nezodpovedným nakladaním s peniazmi. Fotokópiu zošita označil za podvrh s tým, že podľa jeho názoru všetky záznamy od roku 2001 do roku 2018 sú písané jedným a tým istým perom, všetky sú písané rovnakým sklonom písma, podpisy sú takmer navlas rovnaké, ale pri každom jednom zázname chýba jeho podpis ako predávajúceho, a to z jediného dôvodu, že žalovaná 1/ žiadne úhrady kúpnej ceny nezrealizovala. Namietal, že znalec z odboru grafológie v prípade predloženia originálu zošita by vedel zistiť, že dátumy vyhotovenia záznamov nezodpovedajú časovo dátumom, ktoré sú v ňom uvedené. Keďže tento dôkaz má preukazovať úhrady kúpnej ceny žalovanou 1/, navrhol, aby sa skúmala jeho pravosť. Dôvodil, že by nemal žiaden prospech z toho, aby navrhoval znalecké dokazovanie pokiaľ by vedel, že je zošit pravý a záznamy v ňom boli robené skutočne priebežne od roku 2001 do roku 2018 ako tvrdia žalované. Tvrdenie žalovaných v konaní, podľa ktorých, on - žalobca mal zošit pri sťahovaní odcudziť, a preto nevedia predložiť jeho originál, označil za absurdné. Opakovane poukázal na to, že žalované fotokópiu zošita vyhotovili a predložili ako dôkaz až podaním z 23.9.2021, t.j. v čase kedy už žalobca niekoľko mesiacov - od mája 2021 rodinný dom neobýval, a teda nemohol predtým ani potom odcudziť nejaký zošit, o ktorom nemal dovtedy vedomosť, že existuje. Argumentoval, že čestné prehlásenie o tom, že zošit je pravý alebo jednostranné tvrdenia žalovaných, že malo dôjsť k úhrade kúpnej ceny, o ktorej on nemal žiadnu vedomosť, nemôžu validovať dodatočne pravosť tohto dôkazu. Trval na tom, že predložená fotokópia zošita je podvrh a žalované toto jeho tvrdenie relevantne nevyvrátili, ani existenciu tohto dôkazu nepreukázali. Uviedol, že svedkyňa M. M. potvrdila taktiež skutočnosť, ktorú on tvrdil, že jej rodičia povedali, že bezplatne darovali rodinný dom žalovanej 1/. Mal za to, že tá skutočnosť, že žalované dôveryhodne nepreukázali, že došlo zo strany žalovanej 1/ k úhrade kúpnej ceny podporuje jeho tvrdenia, že v skutočnosti medzi sebou strany sporu uzavreli darovaciu zmluvu. Namietal, že nie je pravdivé to, čo uviedol súd v odseku 62.odôvodnenia, že v odpovedi na výzvu na vypratanie nehnuteľnosti zo 7.3.2021, ktorú adresoval žalovanej 1/ opomenul fakt, že medzi sebou uzavreli darovaciu zmluvu a poukazoval len na to, že bolo zriadené právo doživotného užívania predmetnej nehnuteľnosti. Dňa 8.3.2021 totiž zaslal právnej zástupkyni žalovanej 1/ vyjadrenie k výzve na vysťahovanie sa, kde okrem tej skutočnosti, že nároky považuje za nedôvodné uviedol aj to, že aj keď sa jednalo formálne o právny úkon - kúpnu zmluvu, v čase prevodu predmetnej nehnuteľnosti mala žalovaná 1/ 24 rokov a nemala žiadne finančné prostriedky, ktoré by jej umožnili uhradiť ako kupujúcej kúpnu cenu. Medzi žalovanou 1/, ním a žalovanou 2/ bola uzavretá dohoda, že rodičia budú mať napriek prevodu vlastníckeho práva, právo doživotného užívania nehnuteľnosti. Toto právo nebolo zriadené formou vecného bremena z dôvodu, že svojej dcére dôverovali. Vo vyjadrení na výzvu na vysťahovanie sa písomne uviedol, že sa jednalo o simulovaný právny úkon a skutočnou vôľou bolo uzavrieť darovaciu zmluvu. Upozornil teda žalovanú 1/ na to, že sa môže domáhať vrátenia daru od obdarovaného, pokiaľ sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Mal za to, že súd tento dôkaz v prospech žalobcu opomenul. Argumentoval aj tým, že nerušené bezodplatné užívanie nehnuteľnosti ním a žalovanou 2/ ako rodičmi žalovanej 1/, tiež podľa jeho názoru, podporuje jeho tvrdenia o tom, že sa jednalo o dar rodičov svojej najmladšej dcére. Vyjadril nesúhlas s odôvodnením rozhodnutia v odseku 61. rozsudku, v ktorom súd vyslovil názor, že výzvu na vrátenie daru pre jej platnosť mala uskutočniť spolu s ním - žalobcom aj žalovaná 2/, pretože nehnuteľnosti patrili do ich BSM a nešlo o vybavovanie bežnej veci podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že súd túto otázku nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na súdnu prax v otázkach vlastníctva veci tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, podľa ktorej každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci, a to tak, že práva jedného z manželov sú obmedzené rovnakými právami druhého (R 42/1972) mal za to, že aj jeden z manželov, ktorý spoločne darovali vec z majetku tvoriaceho predmet BSM, sa môže samostatne domáhať vrátenia daru z dôvodu uvedeného v § 630 Občianskeho
zákonníka. Bolo by rozporné so všeobecným princípom spravodlivosť, ak by sa nemohol domáhať vrátenia daru len preto, že sú síce splnené zákonom stanovené podmienky, ale žalovaná 2/ s tým ako jeho manželka nesúhlasí. Dodal, že dobré mravy žalovaná 1/ porušovala voči nemu, nie voči žalovanej 2/. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie a žalovaných 1/ a 2/, že nebola daná vôľa všetkých strán uzavrieť darovaciu zmluvu, pretože tomu nasvedčuje doterajšie správanie žalovaných, ktoré toto začali účelovo tvrdiť až po tom, ako sa žalobca účinne začal brániť po tom, ako ho po vyše 20 rokoch od prevodu vlastníckeho práva žalovaná 1/ vyzvala na vysťahovanie sa z predmetnej nehnuteľnosti. Namietol, že svoje závery súd prvej inštancie neodôvodnil riadne, racionálne ani ústavne konformne. Ide pritom o právo na spravodlivý proces, pokiaľ sa týka riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Namietal, že súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami oboch strán sporu, čo v prípade súdu prvej inštancie splnené nebolo, pretože súd opomenul podstatné vyjadrenie a dôkazy predložené žalobcom, na ktoré poukázal vyššie vo svojom odvolaní. Mal tak za to, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
5. Žiadne ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.
6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalobcom ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľom (§ 380 a § 365 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 15. mája 2025 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 9.5.2025.
8. Žalobca odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. namietal, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi podaného odvolania ako i konaním, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku dospel k záveru, že k naplneniu týchto odvolacích dôvodov nedošlo.
10. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv strán sporu, resp. žalobcu, ktoré by mohli mať za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, rozsudok je dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám ustanoveným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, nenechal pritom priestor pre vznik pochybností, prečo žalobu zamietol. Správne vyhodnotil, že v konaní nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, na ktorom žalobca podaný žalobný návrh založil, a to že kúpnou
zmluvou mala byť zastretá zmluva darovacia, ktorá preto ako zastretý právny úkon platí a keďže súd prvej inštancie nedospel k záveru o uzavretí darovacej zmluvy medzi stranami sporu v ďalšom neskúmal ani opodstatnenosť tvrdenia žalobcu dôvodiaceho, že ako darca v dôsledku správania sa obdarovanej žalovanej 1/ voči nemu spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, dôvodne si uplatnil voči nej a žalovanej 2/ nárok na vrátenie daru výzvou v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka a vo veci aj správne rozhodol, ak žalobu zamietol.
14. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. V ňom žalobca/ odvolateľ neuvádza žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa nebol vyporiadal už súd prvej inštancie. Žalobca v odvolaní iba reaguje na jednotlivé odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, polemizuje so správnosťou rozhodnutia, kritizuje v ňom vyjadrené skutkové a právne závery, s ktorými sa nestotožňuje a zotrváva na svojich tvrdeniach. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalobcu a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:
15. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným 1/ a 2/ určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – rodinnému domu a súvisiacim pozemkom, evidovaným na LV č. XXX pre kat. úz. B. E. F., okres B. K., s tým odôvodnením, že tieto nehnuteľnosti dissimulovanou (zastretou) darovacou zmluvou, ktorú strany sporu uzavreli simulovane (predstierane) ako kúpnu zmluvu, predmetné nehnuteľnosti spolu so žalovanou 2/, v tom čase jeho manželkou darovali žalovanej 1/, ich spoločnej dcére, a neskôr výzvou podľa § 630 Občianskeho zákonníka ju vyzval na vrátenie daru z dôvodu správania sa dcéry – žalovanej 1/ k nemu spôsobom porušujúcim dobré mravy .
16. Súd návrh zamietol s tým odôvodnením, že žalobca uzavretie darovacej zmluvy ako dissimulovaného právneho úkonu simulovaným uzavretím kúpnej zmluvy, nepreukázal.
17. Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.
18. Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je platný zastretý právny úkon (simulovaný), keďže tu chýba vôľa účastníkov takého úkonu. Platí nezastretý právny úkon (dissimulovaný). Musí však zodpovedať vôli účastníkov a súčasne spĺňať všetky jeho náležitosti (zjavne podstatné zložky právneho úkonu). Zastretý právny úkon nebude platný, ak sám osebe bude mať niektorú vadu vyvolávajúcu jeho neplatnosť (absolútnu alebo relatívnu, úplnú alebo čiastočnú). Simulovaný právny úkon môže vyvolávať dôsledky spojené s platným právnym úkonom voči tomu, kto ho so zreteľom na všetky okolnosti prípadu považoval za nezastretý úkon. Voči takému účastníkovi sa nemožno dovolať neplatnosti zastretého právneho úkonu. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje druhého účastníka úkonu, resp. ostatných účastníkov úkonu, ktorí musia preukázať, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulovaní právneho úkonu.
19. Ak ide o vedomú nezhodu vôle a jej prejavu, je z hľadiska právnych dôsledkov otázne/otázkou, či táto nezhoda je daná len u konajúcej osoby, alebo či je daná u oboch či viacerých osobách zúčastnených na právnom úkone. V prípade, že ide o nezhodu vôle s jej prejavom jednostrannú, t.j. o tejto nezhode vie len konajúci, u ktorého je táto nezhoda daná, je nevyhnutné chrániť dobrú vieru ostatných účastníkov právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu takáto vnútorná výhrada (mentálna rezervácia) nespôsobuje akékoľvek právne dôsledky a konajúci je povinný dodržať práva a povinnosti, ktoré mu vznikli, zmenili sa alebo zanikli v dôsledku prejavu vôle.
20. Podľa rozhodnutia NS ČR z 28.7.2009, sp. zn. 32 Cdo/2496/2007: „V prípade, keď jedna strana právneho úkonu (žalovaná) vôľu uzavrieť zmluvu predstiera, nejde o právny úkon neplatný, ak/pokiaľ nie je preukázané, že s rovnakým úmyslom konala (svoju skutočnú vôľu zastierala) i druhá strana (žalobkyňa).“
21. V posudzovanej veci to bol žalobca, kto predstieral, resp. mal predstierať vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu. Ďalšie účastníčky zmluvy a to žalovaná 1/ ako druhá strana kúpnej zmluvy (kupujúca) a žalovaná 2/ vystupujúca v zmluvnom vzťahu na tej istej strane ako žalobca (predávajúci) tvrdili, že konali s úmyslom
uzavrieť kúpnu zmluvu. Žalobca v konaní toto ich tvrdenie o ich skutočnej vôli nevyvrátil a teda ani vôbec nemožno uvažovať o následkoch v zmysle § 41a ods. 1veta prvá Občianskeho zákonníka.
22. Len pokiaľ by nezhoda vôle s jej prejavom bola daná na oboch stranách, potom ide o simuláciu právneho úkonu, kedy účastníci právneho úkonu buď predstierajú vykonanie určitého právneho úkonu (KZ), hoci nechcú uskutočniť žiadny právny úkon (absolútna simulácia), alebo predstierajú uzavretie určitého právneho úkonu (KZ), aby zakryli iný právny úkon (relatívna simulácia). Simulovaný právny úkon trpí hneď dvomi vadami právneho úkonu. Ide o nedostatok vážnosti vôle (§ 37 ods. 1 Obč. zák.) a jednak o nezhodu vôle a jej prejavu. Ak však právny úkon, ktorý je výsledkom tzv. relatívnej simulácie, skutočne a vážne hodlali účastníci zastretého právneho úkonu uskutočniť, potom platí že uskutočnili tento zastrený právny úkon. (§ 41a ods. 2 Obč. zák.).
23. Simulácia právneho úkonu je konaním, kedy jedna zo strán právneho úkonu alebo obe strany právneho úkonu nekonajú vedome vážne/s vážnou vôľou. Ak právny úkon simuluje len jediná zo zmluvných strán, je svojim právnym úkonom viazaná, nakoľko/lebo je potrebné chrániť dobrú vieru zmluvných partnerov. Tzv. simulácia právneho úkonu spôsobuje neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok vôle len za predpokladu, že právny úkon simulujú obe zmluvné strany, t.z. obe zmluvné strany konajú „naoko“, že chcú byť prejavom svojej vôle viazané.
24. Nedostatok vážnosti vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje , a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, akoto ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri vyučovaní, hre a podobne. Dôkazné bremeno, ak ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát takéhoto úkonu aspoň mohol pochopiť, že chýba vážnosť ako základná náležitosť prejavu vôle. (uznesenie NS SR z 23.6.2010 sp. zn. 3Obo/164/2008)
25. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní dôkazné bremeno na preukázanie svojho žalobného tvrdenia, že v skutočnosti medzi ním a žalovanou 2/ na jednej strane zmluvy a žalovanou 1/ na strane druhej zmluvy, ktorú zmluvu strany sporu ako jej účastníci uzavreli 10.8.2001 ako „Kúpnu zmluvu na prevod nehnuteľností v zmysle § 588 a nasl. Obč. zák.“ došlo k uzavretiu bezodplatnej darovacej zmluvy, ktorou on - žalobca a žalovaná 2/ bezodplatne previedli na žalovanú 1/ predmetné sporné nehnuteľnosti, neuniesol. V prípade simulovaného právneho úkonu, k akému tvrdí žalobca, že v danom prípade medzi stranami sporu podpisom kúpnej zmluvy došlo, musela by byť daná nezhoda vôle a jej prejavu na oboch stranách; v posudzovanom prípade však len sám žalobca tvrdil, že išlo o simulovaný právny úkon, kde strany sporu len predstierali uzavretie kúpnej zmluvy, aby zakryli v danom prípade podľa tvrdení žalobcu, uzavretie darovacej zmluvy. Žalované 1/ a 2/ ako ďalšie účastníčky žalobcom tvrdenej „simulovanej“ kúpnej zmluvy voči tvrdeniu žalobcu namietali a nesúhlasili s ním, že by v skutočnosti ich konanie smerovalo k uzavretiu nie kúpnej zmluvy, ako bola uzavretá a na základe ktorej došlo i k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovanej 1/, ale skutočne a vážne mienili simulovanou kúpnou zmluvou zastrieť zmluvu darovaciu. Celkom jednoznačne obe žalované v konaní od začiatku tvrdili, že ich zámerom bol odplatný prevod predmetných nehnuteľností zo žalobcu a žalovanej 2/ ako ich bezpodielových spoluvlastníkov na žalovanú 1/. Žalobca dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno týkajúce sa skutkových okolností vzťahujúcich sa na to, žalovaná 1/ ako adresátka simulovaného právneho úkonu (kúpnej zmluvy) mala a mohla pochopiť, že chýba vážnosť vôle na strane predávajúcich uzavrieť kúpnu zmluvu, neuniesol.
26. V súvislosti so spochybňovaním záveru súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom a vyjadrovaním nesúhlasu žalobcu/odvolateľa v podanom odvolaní s týmto záverom súdu prvej inštancie, odvolací súd je nútený konštatovať že odvolateľ len opakovane uvádza tie isté argumenty a poukazuje na tie isté okolnosti, s ktorými sa už zaoberal a ktoré správne v napadnutom rozsudku vyhodnotil už súd prvej inštancie.
27. Pokiaľ žalobca/odvolateľ v podanom odvolaní uvádza, že považuje „popretie uzavretia darovacej zmluvy žalovanými 1/ a 2/“ za účelové poukazujúc na motív žalovanej 2/, ktorá podľa žalobcu mohla byť motivovaná obavami, že v prípade, ak sa nepostaví na stranu svojej dcéry, mohla by ju stihnúť rovnaká výzva na vysťahovanie ako jeho, ide o ničím nepodložené domnienky odvolateľa, ktorými dôvodil už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré však na závere súdu o nepreukázaní tvrdenia, že
uzavretím kúpnej zmluvy malo byť zastreté uzavretie darovacej zmluvy, nič nemení. Žalobca, pokiaľ poukazuje v odvolaní na to, že „nikdy nemal ani úmysel uzavrieť so žalovanou 1/ darovaciu zmluvu, ale urobil tak z obavy, že by mohol prísť strechu nad hlavou, pretože v tom čase zapríčinil dopravnú nehodu a obával sa preto zvýšených nákladov spojených s riešením tejto veci“, aj v tomto prípade ide o opakovanie argumentácie, v súvislosti s ktorou odvolací súd dodáva len, že žalobca v priebehu konania svoje tvrdenia o dopravnej nehode a jej dôsledkoch, ktorou odôvodňoval na svojej strane danosť vôle na bezodplatný prevod nehnuteľností do vlastníctva žalovanej 1/, ktoré by mohli byť spôsobilé uzavretím „naoko“ kúpnej zmluvy sledovaný cieľ ozrejmiť, nikdy konkrétne neuviedol. 28. Pokiaľ žalobca/odvolateľ namietal, že súd nevzal do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech, keďže spochybnil čestné prehlásenia C. B. a M. M., uvádza odvolací súd v tej súvislosti, že odvolateľ aj dodal, že dotyčné osoby, ktoré čestné prehlásenia poskytli boli v konaní aj vypočuté ako svedkovia. Odvolateľ poukázal na to, že obaja svedkovia popreli uskutočnenie rodinného stretnutia, na ktorom sa mali všetci dohodnúť na uzavretí kúpnej zmluvy ako na spôsobe vyporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam do budúcna (čo v konaní tvrdili žalované 1/ a 2/), odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že rodinné stretnutie strán sporu a svedkov preukázané nebolo, nemal však túto okolnosť za právne významnú, a teda odvolateľ neopodstatnene namietal, že súd nevzal do úvahy ich čestné vyhlásenia, resp. svedecké výpovede ako dôkazy svedčiace v jeho prospech.
29. V súvislosti s námietkami odvolateľa, že sa súd riadne nevyporiadal s dôkazom predloženým žalovanými 1/ a 2/, ktoré predložili „iba“ kópiu zošita so záznamami o úhradách splátok žalovanou 1/ na kúpnu cenu za nehnuteľnosti, ktoré kópie označil žalobca za „podvrh“ s tým, že je nereálne, aby o tom on nebol vedel, keďže žil so žalovanou2/ ako manželkou v spoločnej domácnosti a spoločne hospodárili a že všetky záznamy od roku 2001 do roku 2018 sú písané jedným a tým istým perom, všetky sú písané rovnakým sklonom písma, podpisy sú takmer navlas rovnaké, ale pri každom jednom zázname chýba jeho podpis ako predávajúceho, na základe čoho vyvodzoval, že žalovaná 1/ žiadne úhrady kúpnej ceny nezrealizovala, odvolací súd jednak poukazuje na rozhodnutie – uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/277/2008 z 19.11.2008, v zmysle ktorého: „Aj kópia (fotokópia) listiny je listinou, a teda dôkazným prostriedkom; otázka jej pravosti, hodnovernosti, úplnosti či spôsobilosti preukazovať tvrdenú okolnosť, je výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov súdom.“, obdobne v zmysle rozsudku NS SR sp. zn. 4MCdo/9/2005: „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis, alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpísaným spôsobom“. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t.j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo v konaní najavo vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pristúpil k vyhodnoteniu predloženého dôkazu – fotokópií strán zošita so záznamami žalovanej 2 o prijatých platbách od žalovanej 1/ plne v súlade s vyššieuvedeným a v súlade s § 191 CSP, keď v kontexte ďalších vykonaných dôkazov a to výpovedí žalovaných 1/ a 2/ a najmä čestného prehlásenia vyhotoveného žalovanou 2/ dňa 22.7.2020, t.z. pred začatím tohto konania i pred podaním návrhu na vydanie neodkladného opatrenia uzavrel otázku úhrady kúpnej ceny tak, že ku splateniu kúpnej ceny zo strany žalovanej 1/ došlo dňom 6.4.2018. Spochybňovanie pravosti predložených fotokópií strán zošita nepovažuje odvolací súd v spojitosti s horepoukazovaným za náležité. K argumentácii odvolateľa, že nevedel o takomto splácaní, odvolací súd uvádza, že jednak ide o nepreukázané tvrdenie žalobcu a jednak ani nepovažuje otázku jeho (ne)vedomosti o takom splácaní pre účely tohto konania za podstatné; prípadná nevedomosť žalobcu, by mohla vyplývať aj zo spôsobu jeho života v danom období.
30. Napokon pokiaľ odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie, resp. nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie, ktorý záverom uviedol, že pre platnosť výzvy na vrátenie daru mala výzvu uskutočniť spolu so žalobcom aj žalovaná 2/, keďže nehnuteľnosti patrili do ich BSM, odvolací súd sa s námietkou odvolateľa nestotožňuje. Pre kvalifikované uplatnenie práva na vrátenie nehnuteľnosti darovanej z BSM manželmi je potrebný súhlas oboch manželov, ak taký úkon urobí iba jeden z manželov, išlo by o relatívne neplatný právny úkon podľa § 40a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa rozsudku NS ČR z 11. 12.2001, sp. zn. 22Cdo2731/2000: „Rovnako ako darovanie nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je (nebolo) bežnou záležitosťou v zmysle §
145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je ňou ani výzva na vrátenie nehnuteľnosti darovanej manželmi, ktorej náležitým/kvalifikovaným uplatnením sa s účinkami ex nunc /odteraz obnovuje spoluvlastníctvo manželov k nehnuteľnosti. Táto výzva nie je právnym úkonom, ktorým má byť vec teprve/ „ešte nie“ „iba“ = ešte len získaná do bezpodielového spoluvlastníctva, ako je to v prípade kúpy veci. Naopak, skôr je ju možné prirovnať k inému jednostrannému právnemu úkonu – odstúpeniu od zmluvy, kedy obdobne vzniká povinnosť vrátiť plnenie zo zrušeného právneho úkonu. Na výzvu obdarovanému, aby vrátil nehnuteľnosti darované mu z bezpodielového spoluvlastníctva oboma manželmi, potrebuje teda vyzývajúci manžel súhlas druhého z manželov. Pokiaľ však taký úkon uskutočnil len jeden z manželov bez súhlasu druhého, išlo o relatívne neplatný právny úkon podľa § 40a ods. 1 Obč. zák.“
31. Neopodstatnená je napokon aj námietka odvolateľa namietajúceho nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie (bez špecifikovania akú prípadnú právnu otázku súd nedostatočne odôvodnil, resp. ktoré podstatné vyjadrenie žalobcu opomenul zohľadniť). Odvolací súd uzatvára, že z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej, v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil a vysporiadal sa s každou relevantnou argumentáciou strán sporu, pričom vo svojej argumentácii je súd koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú záver judikovaný vo výrokovej časti rozhodnutia. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu strán sporu v priebehu sporu na súde prvej inštancie. Rozhodnutie preto nie je možné považovať za nedostatočne odôvodnené.
32. Na základe uvedených dôvodov ako aj dôvodov uvedených v samotnom napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.
33. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania, a to keďže žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
34. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.