Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17Co-33-2023.pdf
PDF · 93.34 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/33/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, občan Slovenskej republiky, bytom C., D. E. XXX, právne zastúpeného: JUDr. Ján Legerský, advokát, so sídlo Trenčín, Nám sv. Anny 25, proti žalovanému: SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13 o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 12. septembra 2022, č.k. 12C/26/2021-88, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 116,83 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 116,83 eur za obdobie od 15.04.2021 do zaplatenia, a vo zvyšku napadnutého výroku I. žalobu z a m i e t a.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku II. čiastočne m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 226,60 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 226,60 eur za obdobie od 15.04.2021 do zaplatenia, a vo zvyšku napadnutý zamietavý výrok II. p o t v r d z u j e.
III. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom rozhodoval súd prvej inštancie o žalobe na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady skutočnej škody 2.206,66 eur s prísl., ktorá predstavovala trovy obhajoby v trestnom konaní končiacom oslobodzujúcim rozsudkom žalobcu. V uvedenej výške odmietol žalovaný škodu nahradiť dobrovoľne s odôvodnením, že žalobca pri predbežnom prerokovaní nároku uplatnil škodu len titulom nezákonného rozhodnutia o väzbe. Za trovy obhajoby, ktoré boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe akceptoval žalovaný dobrovoľne len trovy za účasť pri výsluchu obvineného dňa 25.01.2019 týkajúceho sa ďalšieho trvania väzby. Žalovaný s uvedeným nesúhlasil a žiadal trovy obhajoby celého trestného konania.
2. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a žalobcovi priznal 216,54 eur s prísl. (výrok I.), považujúc za trovy obhajoby vynaložené v príčinnej súvislosti s väzbou ešte aj úkon ďalšia porada s klientom realizovaný dňa 14.12.2018 v ÚVTOS Ilava, teda pred následným výsluchom dňa 25.01.2019. Realizáciu tohto úkonu mal súd prvej inštancie preukázanú z potvrdenia ÚVTOS Ilava.
3. Vo zvyšnej časti, teda ohľadom trov obhajoby za ostatné žalobou špecifikované úkony právnej služby, súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II.) s odkazom najmä na ust. § 16 ods. 1 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a za podstatné považoval to, že žalobca žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú „nezákonným rozhodnutím o väzbe“. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa
§ 255 CSP a konštatujúc, že žalobe bolo vyhovené iba v nepatrnej časti priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Proti zamietavej časti rozsudku a rozhodnutiu o trovách konania podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok v ním napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Nesúhlasil so záverom, že nárok na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby uplatnil v žiadosti o predbežné prerokovanie, v žalobe, či v priebehu konania len v časti týkajúcej sa väzby žalobcu. Takéto posúdenie ním uplatneného nároku považoval za dezinterpretáciu svojich podaní a zdôraznil, že od počiatku označoval svoj nárok terminologicky súladne s jeho pomenovaním uvedeným v ust. § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z.z., v ktorom je upravené „právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe“, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby. Uplatnenie nároku v rozsahu trov obhajoby v celom trestnom konaní vyplývalo podľa žalobcu z obsahu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, v ktorej tento nárok špecifikoval všetkými úkonmi obhajoby. Podľa žalobcu nebolo možné považovať za účelne vynaložené trovy obhajoby len trovy za úkony vykonané v súvislosti s rozhodnutím o prepustení žalobcu z väzby, pretože rozhodnutie o väzbe sa nestalo nezákonným prepustením žalobcu z väzby v priebehu trestného konania, ale až v kontexte konečného oslobodzujúceho rozhodnutia. Žalobca trval na tom, že žiadnym spôsobom nezúžil trovy obhajoby len na trovy súvisiace s väzbou a trovy obhajoby v celom trestnom konaní a osobitne poukázal na nevyhnutnosť prevzatia a prípravy zastúpenia, bez ktorého zastupovanie neprichádzalo do úvahy vôbec. Žalobca ďalej považoval napadnuté rozhodnutie v niektorých častiach odôvodnenia za nezrozumiteľné a nepriliehavé. Za celkom nesprávnu považoval argumentáciu súdu prvej inštancie, podľa ktorej by v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby celého trestného konania mala za žalovaného konať Generálna prokuratúra SR, principiálne preto, že celé trestné konanie sa skončilo meritórnym rozhodnutím súdu a nie rozhodnutím prokurátora. Napokon v nadväznosti na nesprávne rozhodnutie o zamietnutí žaloby považoval žalobca za nesprávny aj z toho vyplývajúci výrok o trovách konania.
5. Odvolanie proti rozsudku, a to proti vyhovujúcej časti, podal aj žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok v tejto časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Namietal, že pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za úkon ďalšej porady, opomenul skúmať, čo bolo predmetom takejto porady medzi žalobcom a jeho obhajcom a iba uviedol, že právom žalobcu bolo požiadať o pomoc ako aj konzultáciu a poradu pred plánovaným úkonom dňa 09.01.2019. Pritom dňa 09.01.2019 sa nerozhodovalo o zotrvaní žalobcu vo väzbe, ale bol uskutočnený výsluch svedkov, ktorý podľa žalovaného nebol v príčinnej súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby, ku ktorému došlo až 25.01.2019. Žalovaný zároveň považoval rozhodnutie vo vyhovujúcej časti o priznaní 216,54 eur s prísl. za nepreskúmateľné, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k uvedenej sume.
6. Vyjadrenia k odvolaniam podané neboli.
7. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 378 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo vyhovujúcom ako aj v zamietavom výroku čiastočne zmeniť podľa § 388 CSP, a v podstatnej časti zamietavého výroku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 CSP.
8. Jadrom sporu ako i odvolacieho konania je otázka, či v tu posudzovanom prípade patrí žalobcovi náhrada škody spočívajúca v trovách obhajoby celého trestného konania, alebo len v trovách obhajoby súvisiacich s jeho väzbou. Žalovaný zastával názor, že žalobcovi patrí len náhrada za trovy obhajoby súvisiace s väzbou, pretože len tie boli predmetom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, keďže v nej žalobca ako titul vzniku škody označil rozhodnutie o väzbe. Súd prvej inštancie si názor žalovaného principiálne osvojil. Náhradu za ďalší úkon obhajoby priznal súd prvej inštancie žalobcovi len preto, že aj tento úkon považoval za úkon súvisiaci s väzbou žalobcu. Nesúhlasné stanovisko žalobcu bolo založené na tom, že z obsahu všetkých jeho podaní je jednoznačne zrejmé, že žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, ako aj v žalobe uplatnil náhradu za trovy obhajoby celého trestného konania a nielen trov obhajoby súvisiacich s väzbou. Osobitne zdôraznil, že rozhodnutie o väzbe sa nestalo nezákonným prepustením žalobcu z väzby v priebehu trestného konania, ale až v kontexte konečného oslobodzujúceho rozhodnutia. Preto za účelne vynaložené trovy obhajoby nebolo možné považovať len trovy za úkony vykonané v súvislosti s rozhodnutím o prepustení žalobcu z väzby.
9. Podľa § 16 ods. 1 veta prvá zák. č. 504/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha.
10. Podľa § 16 ods. 4 veta prvá a druhá zák. č. 504/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný.
11. Odvolací súd sa stotožňuje so žalobcom, že nárok na náhradu škody uplatnil v rozsahu trov obhajoby celého trestného konania a z hľadiska rozsahu tento nárok žiadnym spôsobom nezužoval len na trovy obhajoby súvisiace s väzbou. Uvedené sa týka tak žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ako aj žaloby. Z citovaných ustanovení je však zrejmé, že nárok na náhradu škody je popri špecifikácii rozsahom špecifikovaný aj titulom z ktorého mala škoda vzniknúť.
12. Hoci žalobca žiadal náhradu trov obhajoby celého trestného konania, je zo zistení súdu prvej inštancie zodpovedajúcich vykonaným dôkazom (žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 16.10.2020) zrejmé, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku opakovane uvádza, že žalobcovi bola spôsobená škoda nezákonným rozhodnutím o väzbe. Z takto formulovaného textu bolo správne dovodiť, že titulom, z ktorého sa žalobca náhrady škody domáha bolo nezákonné rozhodnutie o väzbe. Nielen rozsah uplatneného nároku a ďalšie náležitosti vyžadované zákonom, ale aj takto žalobcom vymedzený titul vzniku škody bol určujúci pre špecifikáciu práva na náhradu škody, ktoré žalobca žiadal predbežne prejednať. Význam titulu uplatneného nároku a potreba dôsledného rozlišovania škody vzniknutej z nezákonného rozhodnutia o väzbe a z uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/153/2016 zo dňa 12.12.2017: „Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 3 vymedzuje okruh právnych skutočností, na základe ktorých je možné požadovať náhradu škody podľa tohto zákona. Z jeho znenia, gramatického, systematického výkladu ďalších ustanovení tohto zákona (§§ 5,6,7,8) je zrejmé, že v zákone je upravené v § 8 ods. 5 rozhodnutie o väzbe ako špecifický typ rozhodnutia zakladajúceho právo na náhradu škody, teda podmienky pre vznik práva na náhradu škody sú pri rozhodnutí o väzbe upravené týmto osobitným ustanovením, odlišným od úpravy podmienok pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5a 6 zákona č. 514/2003 Z.z. ....Škoda spôsobená rozhodnutím o väzbe obyčajne spočíva v ušlom zárobku za dobu neoprávnenej väzby, prípadne v nemajetkovej ujme a zvyčajne v náhrade trov nutnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Pokiaľ ide o náhradu trov obhajoby, tento nárok je možné priznať iba vtedy, ak táto škoda vznikla rozhodnutím o väzbe. Musí tu byť preto daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom tejto majetkovej ujmy.
13. Keďže žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie uviedol, že náhrady škody za trovy obhajoby sa domáha z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, žalovaný práve z tohto titulu uplatnený nárok predbežne prerokoval a pri následnom uplatnení nároku na súde mohol žalobca ako poškodený požadovať úhradu len z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný (§ 16 ods. 4 veta druhá zák. č. 504/2003 Z.z.). Teda len z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe. Ako vyplýva z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, náhradu škody spočívajúcu v trovách obhajoby je možné v tejto situácii priznať iba vtedy, ak táto škoda vznikla rozhodnutím o väzbe. Musí tu byť preto daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom tejto majetkovej ujmy.
14. Príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a vznikom trov obhajoby videl odvolací súd nad rámec dobrovoľne vyplatených trov obhajoby za účasť obhajcu pri výsluchu žalobcu pred súdom dňa 25.01.2019 aj v prípade úkonu porady obhajcu so žalobcom vykonanej dňa 14.12.2018 v ÚVTOS Ilava, ohľadom ktorého úkonu súd prvej inštancie žalobe vyhovel. V tomto smere nepovažuje odvolací súd za dôvodné odvolacie námietky žalovaného, že absentuje skutkové zistenie, čo bolo predmetom takejto porady medzi žalobcom a jeho obhajcom. Pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že obhajca sa za žalovaným do ÚVTOS Ilava dostavil. Z povahy vzťahu z dohody o poskytovaní právnej služby advokáta v prospech obvineného v trestnom konaní, tak ako bol zistený medzi žalobcom a jeho obhajcom, je logicky zrejmé, že predmetom porady nemohli byť iné okolnosti ako okolnosti súvisiace s trestným konaním. Vzhľadom na to, že k porade došlo pred následným rozhodovaním o prepustení
z väzby (25.01.2019) je zrejmé, že okolnosti rozhodujúce z hľadiska väzby žalobcu boli pri porade dňa 14.12.2018 relevantné. Akékoľvek iné úvahy, teda že by dôvodom návštevy obhajcu u žalobcu v ÚVTOS Ilava nebola porada s klientom, a že by sa táto porada nemala týkať plánovaného rozhodovania o prepustení z väzby sa vymykajú racionálnemu uvažovaniu. Odvolací súd nenachádza žiaden iný racionálny dôvod, pre ktorý by advokát navštevoval väzobne stíhaného klienta vo výkone väzby, než poskytovanie právnej služby. Odvolacia námietka žalovaného do základu nároku na priznanie náhrady za úkon obhajoby spočívajúci v porade s klientom dňa 14.12.2018, preto nebola dôvodná.
15. Opodstatnene však žalovaný namietal nepreskúmateľnosť výšky náhrady priznanej súdom prvej inštancie za tento úkon obhajoby. V tomto smere odvolací súd dopĺňa, že odmena zaň patrí advokátovi podľa ust. § 12 ods. 3 písm. c) Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v spojení s ust. § 14 ods. 4 písm. a) Vyhl. č. 655/2004 Z.z., režijný paušál patrí advokátovi podľa § 16 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z., DPH patrí advokátovi podľa § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z., cestovné a náhrada straty času patrí advokátovi podľa § 15 písm. a) a b) Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v spojení s § 17 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. Odmenu 46,61 eur, režijný paušál 8,39 eur, náhradu straty času 2 x 13,98 eur a cestovné 14,40 eur (56 km x 0,183 Eur základnej náhrady podľa Opatrenia č. 632/2008 + spotrebované PHM pri spotrebe 6,0 l/100km a cene nafty 1,234 Eur/l), teda celkom 97,36 eur + 20 % DPH, t.j. 116,83 eur uplatnil žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v súlade s uvedenými ustanoveniami Vyhl. č. 655/2004 Z.z., preto odvolací súd viazaný rozsahom nároku uplatneného v žiadosti (§ 16 ods. 4 veta druhá zák. č. 504/2003 Z.z.) zmenil výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a žalobcovi ako náhradu za trovy obhajoby za poradu s klientom uskutočnenú dňa 14.12.2018 priznal 116,83 eur a vo zvyšku napadnutého výroku I. (priznávajúcemu 216,54 eur) žalobu zamietol.
16. Rovnako aj zo strany žalobcu bola opodstatnená čiastková námietka, že v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe bolo nad rámec priznaných dvoch úkonov prinajmenšom aj prevzatie zastúpenia. O tom skutočne nemožno pochybovať, pretože sa jedná o úkon nevyhnutný pre obhajobu ako takú. Za tento úkon patrí advokátovi odmena podľa ust. § 12 ods. 3 písm. c) Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. a) Vyhl. č. 655/2004 Z.z., režijný paušál patrí advokátovi podľa § 16 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z., DPH patrí advokátovi podľa § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z., cestovné a náhrada straty času patrí advokátovi podľa § 15 písm. a) a b) Vyhl. č. 655/2004 Z.z. v spojení s § 17 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. Odmenu 139,83 eur, režijný paušál 8,39 eur, náhradu straty času 2 x 13,98 eur a cestovné 12,65 eur (48 km x 0,183 Eur základnej náhrady podľa Opatrenia č. 632/2008 + spotrebované PHM pri spotrebe 6,0 l/100km a cene nafty 1,344 Eur/l), teda celkom 188,83 eur + 20 % DPH, t.j. 226,60 eur uplatnil žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku v súlade s uvedenými ustanoveniami Vyhl. č. 655/2004 Z.z., preto odvolací súd viazaný rozsahom nároku uplatneného v žiadosti (§ 16 ods. 4 veta druhá zák. č. 504/2003 Z.z.) čiastočne zmenil výrokom II. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku II. a žalobcovi ako náhradu za trovy obhajoby za prevzatie zastúpenia zo dňa 26.10.2018 priznal 226,60 eur a vo zvyšku napadnutého zamietavého výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil z dôvodov uvedených vyššie v ods. 12 a 13 odôvodnenia.
17. K dôvodom potvrdenia podstatnej časti zamietavého výroku II. uvedeným v ods. 12 a 13 odôvodnenia tohto rozhodnutia je napokon potrebné reagovať na argument žalobcu, že: „Rozhodnutie o väzbe sa nestalo nezákonným prepustením žalobcu z väzby v priebehu trestného konania, ale až v kontexte konečného oslobodzujúceho rozhodnutia, a preto za účelne vynaložené trovy obhajoby nebolo možné považovať len trovy za úkony vykonané v súvislosti s rozhodnutím o prepustení žalobcu z väzby“. V tomto prípade mal záver o nezákonnosti väzby dovodený z oslobodzujúceho rozhodnutia vo veci význam len pre možnosť následného uplatnenia náhrady škody z titulu väzby. Jedná sa už o následné občianskoprávne nároky a nie účel samotnej obhajoby v trestnom konaní. Záver o nezákonnosti väzby dovodený z oslobodzujúceho rozhodnutia preto nemal žiaden význam z hľadiska účelnosti úkonov obhajoby smerujúcich k prepusteniu z väzby. Preto po prepustení žalobcu z väzby neprichádzajú do úvahy žiadne úkony obhajoby vykonané v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe (ako jediného tu uplatneného titulu škody).
18. K priznaným istinám patrí žalobcovi podľa § 517 ods. 2 OZ aj úrok z omeškania, a to vo výške podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. za obdobie odo dňa oznámenia žalovaného, že neuspokojí nárok na náhradu škody uplatnený v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.).
19. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP. V konaní úspešnejšiemu žalovanému však nárok na náhradu trov konania odvolací súd nepriznal, pretože zo spisu nevyplýva, že by žalovanému v konaní trovy vznikli.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať dovolanie za podmienok stanovených v ust. § 419 až § 425 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.