Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17CoCsp-37-2023.pdf
PDF · 93.83 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/37/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, E., zastúpeného Mgr. Richardom Bebjakom, advokátom so sídlom v Bratislave, Lermontovova 14, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenému JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Majerníkova 3/A, o zaplatenie 4.409,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. septembra 2023, č.k. 6Csp/13/2013-46, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania, p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.409,85 eur s 7,5 % ročným úrokom z omeškania od 26.04.2023 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 4.409,85 eur spolu so 7,5 % ročným úrokom z omeškania od 19.03.2023 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.02.2011 bola medzi stranami sporu uzavretá zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 304601234, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver vo výške 450 eur. V zmluve bola uvedená odplata pri poskytnutí finančných prostriedkov ako príslušný poplatok vo výške 438 eur, celková čiastka na zaplatenie vo výške 888 eur, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 438 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 306,65 %, úrok vo výške 97,32 % ročne z poskytnutého úveru až do jeho úplného vyrovnania. Žalobca namietal, že zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu, priemernú hodnotu RPMN, druh spotrebiteľského úveru, adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, RPMN a celkovú čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto tento úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalovanému uhradil sumu 4.859,85 eur, t.j. o 4.409,89 eur viac, ako žalovanému patrí, preto žiadal od neho uvedenú sumu späť spolu s úrokom z omeškania vo výške 7,5 % ročne od 19.03.2023 až do zaplatenia. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 52 ods. 1, 3, 4, § 39a, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f), i), k), § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že
žaloba je dôvodná, aj keď nie v celom rozsahu. Konštatoval, že úverovú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, a to aj napriek dodatku k zmluve zo dňa 25.02.2011, v ktorej žalobca uviedol, že finančné prostriedky použije za účelom výkonu zamestnania. Spotrebiteľský charakter zmluvy bol preukázaný výpoveďou žalobcu, ktorý uviedol, že v čase, kedy mu bol úver poskytnutý, pracoval ako stavebný robotník na stavbe; finančné prostriedky použil na riešenie svojho bývania a nie na výkon zamestnania. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy a námietku žalobcu súd posudzoval, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované pre úver poskytnutý spotrebiteľovi podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že úverová zmluva nemá všetky zákonom vyžadované náležitosti. Uviedol, že zmluvný úrok vo výške 97,32 % ročne (a výška RPMN 306,65 %) predstavuje neprimerane vysoký úrok, neadekvátny k výške úveru, čo v danej situácii bolo možné považovať za úžeru podľa § 39a Občianskeho zákonníka. Súd dojednanie o výške zmluvného úroku vyhodnotil ako neplatné dojednanie, v dôsledku čoho potom zmluva neobsahuje riadny údaj o ročnej úrokovej sadzbe úveru. Súd za neplatné považoval aj dojednanie o poplatku vo výške 438 eur, čo predstavuje 90% zo sumy poskytnutého úveru, pričom nebolo ani zrejmé, čo tento poplatok zahŕňa. Takéto správanie veriteľa súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá nemôže požívať právnu ochranu. Preto celkové náklady úveru, k zaplateniu ktorých sa žalobca spolu s úverom zaviazal, súd považoval za úžeru, ktorá je podľa § 39a Občianskeho zákonníka sankcionovaná neplatnosťou právneho úkonu. V dôsledku absencie údaja o ročnej úrokovej sadzbe úveru v zmluve absentoval aj riadny údaj o RPMN. Pre tento nedostatok obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere súd posúdil úverovú zmluvu podľa § 11 ods. 1 písm. b) , d) zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročnú a bez poplatkov. Žalobcovi tak voči žalovanému vznikol nárok len na vrátenie poskytnutej istiny vo výške 450 eur. Dodal, že žalobca zaplatil žalovanému celkovo sumu 4.859,85 eur, čo vyplynulo z klientskej zóny žalovaného na čl. 5 spisu. Keďže žalobca uhradil žalovanému navyše sumu 4.409,85 eur a táto suma bola z jeho strany uhradená bez právneho dôvodu, na strane žalovaného tak vzniklo v uvedenej výške bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Ďalej súd uviedol, že žalobca si nárok na úrok z omeškania uplatnil od 19.03.2023 - od podania žaloby. Podľa názoru súdu sa však žalovaný do omeškania s plnením sumy 4.409,85 eur dostal až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, pretože až zo žaloby zistil, v akej výške si voči nemu žalobca nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňuje. Súd preto žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania od 26.4.2023 do zaplatenia, a to v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku, voči vyhovujúcej časti, podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný. Namietal záver súdu, že zmluvu o úvere možno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že je sporný právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Poukázal na to, že žalobca v predmetnej zmluve prehlásil, že poskytnuté finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, čo potvrdil aj vlastnoručným podpisom. Podľa jeho názoru je dôležité, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel žalobca poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použil. Uviedol, že on neskúmal, na čo konkrétne bol poskytnutý úver aj využitý, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Žalobca ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Ďalej uviedol, že disponuje vlastnoručne podpísaným prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel zamestnania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Mal za to, že žalobca relevantnými dôkazmi nepreukázal spotrebiteľský charakter, ale len účelovo svojím vyjadrením tvrdil, že sa jedná o spotrebiteľa. Takéto tvrdenia považoval za účelové a nedôvodné, ktoré nenachádzajú žiadnu oporu v zákonoch alebo dôkazných prostriedkoch, pričom on predložil dostatočný dôkazný prostriedok, a to vlastnoručne podpísané prehlásenie žalobcom. V tomto smere poukazoval na prostriedky procesného útoku, ktoré jasne preukázal a žalobca žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak, pričom v tomto prípade je potrebné poukázať na ust.§ 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ďalej uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Zákonodarca v zákone o spotrebiteľských úveroch upravil špeciálne prípady, keď záujemca o úver ešte nie je podnikateľom, ani zamestnaný, avšak má záujem využiť úver na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalobca v prípade, ak po podpise zmluvy o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či RPMN je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu
do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. To však žalobca nevyužil, z čoho vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru. Poukázal na to, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať, k čomu došlo aj v predmetom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. V opačnom prípade by aplikácia inej právnej normy znamenala rozpor so zákonom. Ďalej uviedol, že podľa jeho názoru zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, nakoľko predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Pritom je podľa neho potrebné uviesť, že nároky titulu z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci záujem slabšej strany nežiadúci, ale potrebné je zachovávať rovnosť strán. Uviedol, že požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa v čase uzatvorenia zmlúv o úvere zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, keďže mal v predmete podnikania aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu sporné nebolo. Táto skutočnosť však nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Žiadal preto odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. K odvolaniu žalovaného podal prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrenie žalobca. Uviedol, že považuje odvolanie žalovaného za účelové a neopodstatnené. Súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, pričom svoje právne závery riadne odôvodnil, s čím sa on v celom rozsahu stotožňuje. Podľa jeho názoru nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že z jeho strany nedošlo k účinnému popretiu dôkazu, nakoľko žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil opak. On má v danom spore postavenie spotrebiteľa aj s poukazom na ust. § 52 Občianskeho zákonníka a súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj tým, že v súvislosti so zmluvným úrokom uviedol, že tento predstavuje 97,32 % ročne (a výška RPMN 306,65 %), čo je neprimerane vysoký úrok, neadekvátny k výške úveru, ako aj neplatné dojednanie. Rovnako za neplatné dojednanie považoval súd aj dojednanie o poplatku vo výške 438 eur, ktorý záver súdu žalovaný odvolaním ani nenapadol. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom (vyhovujúcom) výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. (v zamietnutí žaloby vo zvyšku) odvolaním napadnutý nebol, preto je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý ( § 367 ods.2 CSP).
6. Žalovaný odvolaním namietal posúdenie právneho vzťahu medzi stranami sporu, ktorý vznikol na základe zmluvy spotrebiteľskom úvere zo dňa 25.02.2011. Žalovaný zastával presvedčenie, že žalobca pri uzatváraní zmluvy nemal postavenia spotrebiteľa, z ktorého dôvodu nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ako ani ustanovenia Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa.
6. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že v predmetnom spore žalobcovi patrí status spotrebiteľa, teda ide o spotrebiteľský právny vzťah.
7. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že z hľadiska ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, je rozhodujúce, či fyzická osoba koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo nie. Predmetné ustanovenie obsahuje definíciu pojmu spotrebiteľa pre potreby jeho odlíšenia od situácie, kedy do úverového vzťahu s veriteľom vstupuje fyzická osoba v rámci svojej „obchodnej činnosti“, v rámci svojho podnikania či povolania
(zamestnania). Zákon teda takýmto vymedzením pojmu spotrebiteľ sledoval len to, aby vylúčil aplikáciu zákona na právne vzťahy zásadne podnikateľského charakteru medzi podnikateľmi a nie, aby spod jeho ustanovení „vypadli“ prípady, kedy si fyzická osoba, oprávnená na podnikanie, berie úver pre vlastné osobné potreby, evidentne nesúvisiace s jej prípadnou obchodnou činnosťou. Vo vzťahu k účelu zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je ochrana fyzickej osoby v prípade, že táto nekoná v rámci svojej obchodnej činnosti, nie je potom rozhodujúcim kritériom to, ako je fyzická osoba v zmluve označená (či údajmi, označujúcimi ju ako podnikateľa - najmä IČO-m, resp. údajom o zápise v príslušnom registri, alebo len svojim menom a priezviskom, bydliskom, dátumom narodenia, atď.), ale to, či právny úkon robila v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou alebo nie. Označenie strany v zmluve síce tomu môže napovedať, ale nie je to rozhodujúce. Takisto nie je úplne smerodajným to, či v zmluve sa nachádza osobitná slovná deklarácia o tom, že sa úver poskytuje na účely zamestnania či podnikania, keďže obzvlášť pri spotrebiteľskom úvere poskytovanom formou hotovostnej pôžičky, veriteľ v podstate nemá možnosť nijako ovplyvniť skutočné použitie poskytnutých prostriedkov, na rozdiel od úveru v pravom zmysle slova, ktorým veriteľ neposkytuje finančné prostriedky priamo dlžníkovi, ale v jeho prospech tretej osobe.
8. V prejednávanej veci žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že uzavretá zmluva o úvere by mala súvisieť so zamestnaním žalobcu. Dostatočným preukázaním uvedeného účelu zmluvy nemôže byť len formulárovo vyznačený účel poskytnutia peňažných prostriedkov žalovaným
- zaškrtnutím políčka „zamestnanie“. Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy ( poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má uzavretie zmluvy o úvere s údajným povolaním dlžníka. S poukazom na znenie § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na žalovanom ako veriteľovi.
10. Odvolací súd konštatuje, že podoba žalovaným predpripraveného zmluvného formulára navodzuje zámer žalovaného preferovať právny vzťah spravujúci sa výsostne Obchodným zákonníkom a tým vylúčiť aplikáciu zákonných ustanovení, poskytujúcich spotrebiteľskú ochranu i fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie v prípadoch, kedy sa jej konanie netýka podnikania. Vo vzťahu k dodatku k zmluve o úvere zo dňa 25.02.2011, ktorý je súčasťou spisového materiálu, nemožno dospieť k záveru, že úver nebol spotrebiteľský, keďže nákup výpočtovej techniky, uvedený v dodatku ako účel poskytnutia úveru, mohol slúžiť aj na súkromné účely dlžníka, ako tomu bolo aj v danom prípade, pričom odvolací súd poukazuje v tomto kontexte aj na pomerne nízku sumu poskytnutého úveru.
11. Súd prvej inštancie tak správne posúdil, že žalobca (dlžník) v zmluve o úvere vystupoval v postavení spotrebiteľa a žalovaný ako dodávateľ, a teda, že predmetný úver je spotrebiteľským úverom, na ktorý sa nevzťahujú ustanovenie Obchodného zákonníka, ale príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
12. Ako ďalej správne konštatoval súd prvej inštancie, úverová zmluva neobsahovala náležitosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch (správne uvedenú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ako aj správne uvedenú RPMN), preto bolo potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Platenie úrokov a poplatkov zo strany žalobcu žalovanému preto nemalo právny dôvod a ako plnenie bez právneho dôvodu potom predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré súd prvej inštancie správne uložil v zmysle ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať žalobcovi. V tejto súvislosti preto neobstojí názor žalovaného, že žalované plnenie nepredstavuje ani jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka.
13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom (vyhovujúcom) výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).