Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/53/2019

Uznesenie

Okresný súd Prešov v právnej veci v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXXX/XXX, XXX XX D., zastúpeného Mgr. Otom Salokym, advokátom, Hlavná 94, 080 01 Prešov, proti žalovanému: B. E. B., nar. XX.X.XXXX, F. G. XX, XX XXX H., I., o zaplatenie 17.500,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Vyhlasuje, že n e m á p r á v o m o c vo veci konať a konanie zastavuje.

Náhradu trov konania stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou pôvodne na Okresný súd Banská Bystrica 9.7.2019 (v rámci upomínacieho konania o návrhu na vydanie platobného rozkazu) sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 17.500,- Eur s príslušenstvom. Žalobca označil ako adresu pobytu žalovaného adresu H. XXXX/XX, XXX XX J..

2. Upomínací súd jeho návrhu vyhovel a platobný rozkaz bol žalovanému doručený ako elektronický úradný dokument v zmysle podľa elektronickej doručenky fikciou dňa 10.8.2019 (uplynutím úložnej lehoty na doručenie rozhodnutia do vlastných rúk s fikciou doručenia) spolu s poučením, že ak nesúhlasí s povinnosťou uloženou týmto platobným rozkazom, má možnosť v lehote 15 dní od doručenia tohto platobného rozkazu podať na Okresnom súde Banská Bystrica odpor s vecným odôvodnením na tlačive, ktoré mu bolo doručené spolu s platobným rozkazom, ako aj poučením, že súd odmietne odpor, ktorý bude podaný bez vecného odôvodnenia. V zmysle uvedeného, pre odvrátenie účinkov právoplatnosti platobného rozkazu, tak musel žalovaný proti nemu podať odpor s vecným odôvodnením.

3. Písomným podaním odovzdaným podľa poštovej obálky na poštovú prepravu dňa 13.8.2019 v Nemecku a doručeným súdu 19.8.2019 podal žalovaný proti tomuto platobnému rozkazu (na tlačive, ktoré mu bolo doručené spolu s platobným rozkazom) odpor, v ktorom ako adresu pre doručenie písomností uviedol svoju adresu v Nemecku tak, ako je uvedená v záhlaví tohto uznesenia, ďalej zaškrtnutím príslušného políčka vyznačil, že peňažný nárok uvedený v platobnom rozkaze neuznáva v celom rozsahu, odpor vecne odôvodnil a uviedol, že nie je občanom SR a nemá už aktívnu elektronickú schránku, čo bol dôvod prečo sa k platobnému rozkazu nedostal skôr. V prílohe tohto odporu pritom predložil potvrdenie o občianskom preukaze vydané OO PZ v Prešove dňa 9.7.2019 žalovanému ako občanovi, ktorý ukončil trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa lustrácie upomínacieho súdu v Registri obyvateľov SR na č.l. 19 súdneho spisu (predchádzajúcej vydaniu platobného rozkazu) bol pritom trvalý pobyt žalovaného na adrese jeho pobytu označenej v návrhu na vydanie platobného rozkazu (H. XXXX/XX, XXX XX J.) ukončený dňa 7.6.2019 (s prihlásením na trvalý pobyt H., I. G. K.), t.j. ešte pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu (ktorý bol upomínaciemu súdu doručený 9.7.2019).

4. Podaním odporu sa platobný rozkaz podľa zrušil. Odpor upomínací súd následne odoslal žalobcovi s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril a aby v tej istej lehote navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa . Žalobca sa v stanovenej lehote vyjadril k odporu a uviedol, že to, že žalovaný nemá na území SR v súčasnosti trvalý pobyt ho občianstva nezbavuje s tým, že naposledy mal trvalý pobyt na Slovensku na adrese H. XX, J., kde má aj majetok. Vzhľadom na to navrhol, aby sa v konaní pokračovalo na súde príslušnom podľa ust. a . Na základe toho upomínací súd túto vec postúpil na prejednanie tunajšiemu súdu s poukazom na ust. (podľa ktorého ak všeobecný súd nemožno určiť podľa a 15, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvode mala fyzická osoba alebo právnická osoba v Slovenskej republike poslednú adresu trvalého pobytu alebo adresu sídla; ak takého súdu niet, je príslušný súd, v ktorého obvode má majetok).

5. Písomným podaním zo dňa 13.11.2019 žalovaný na základe výzvy súdu na vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu oznámil, že od novembra 1999 žije v Nemecku, dňa 7.8.2018 mu bolo udelené nemecké občianstvo (k čomu priložil kópiu jeho udelenia), dňa 7.6.2019 odovzdal občiansky preukaz a odhlásil sa z trvalého bydliska na území SR (k čomu priložil kópiu odhlasovacieho lístka z trvalého pobytu v Meste Prešov), a že slovenské veľvyslanectvo v Nemecku opakovane informoval o získaní nemeckého občianstva a odovzdal aj slovenský pas. Uviedol, že z vyššie uvedeného a z ustanovenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyplýva, že dňa 7.8.2018 stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky z dôvodu „nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva na základe výslovného prejavu vôle“. Žalovaný uzavrel, že keďže nie je občanom Slovenskej republiky a jeho trvalé bydlisko je v Spolkovej republike I., žiada súd podľa článku 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach aby predmetnú žalobu zamietol z dôvodu, že predmetná žaloba mala byť podaná na súde v Nemecku.

6. Podľa (ďalej len „“) súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

7. Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

8. Podľa , ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

9. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) (ďalej len „Nariadenie Brusel I bis“, alebo len „Nariadenie“), toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).

10. Pri výklade ustanovenia úniového práva je potrebné prihliadať na jeho znenie, na jeho kontext, význam a povahu, na jeho ciele, ktoré sleduje právna úprava, do ktorej toto ustanovenie patrí a na existujúcu judikatúru súdov EÚ k výkladu tohto ustanovenia (rozsudok SDEÚ z 30. júna 2005 vo veci T – 190/03, Olesen, body 36 a 38; pozri tiež rozsudok z 9. decembra 2008 vo veci F – 144/07, Efstathopoulos, body 33, 35 a 37).

11. Podľa bodu 13. základných východísk (cieľov) Nariadenia, medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.

12. Podľa bodu 15. základných východísk (cieľov) Nariadenia, normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ.

Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.

13. Podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

14. Podľa článku 26 Nariadenia, okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.

15. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia, ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.

16. Podľa článku 62 ods. 1 Nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.

17. Podľa , príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania.

18. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne, a v záujme právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd vo veci konať a rozhodnúť o veci samej, čo platí pre všetky štádiá konania.

19. Právomoc sa vo všeobecnosti posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc v civilnom súdnom (sporovom) konaní predstavuje súhrn práv a povinností, ktoré (procesné) právne predpisy priznávajú súdom. Súhrn týchto práv a povinností sa nazýva výkon súdnictva (jurisdikcia); rozumie sa ním najmä prejednávanie a rozhodovanie vecí (sporov). Právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie veci (sporu) v civilnom súdnom konaní predstavuje jednu zo základných procesných podmienok, pričom jej nedostatok má za následok zastavenie konania.

20. Právny poriadok SR vymedzuje právomoc súdov SR v občianskoprávnych a obchodných veciach v ust. tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Avšak podľa záverov Najvyššieho súdu SR (R 47/2023) „vo vzťahu k právomoci súdov Slovenskej republiky vo veciach s cudzím prvkom je potrebné vychádzať tiež z právneho rámca daného (ústavný , ďalej tiež „ústava“), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ktorý ustanoví zákon ( ). Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky (). Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky ( veta druhá ). Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonom ( ).“

21. Vychádzajúc z uvedeného, v zmysle všeobecného ustanovenia čl. 4 ods. 1 Nariadenia, ktoré má prednosť pred zákonmi SR, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Uvedené nariadenie v medziach svojej pôsobnosti teda zakotvuje zásadu, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného, čo má osobitný význam najmä pri veciach s tzv. cudzím prvkom, pri ktorých majú strany bydlisko v rôznych členských štátoch EÚ, prípadne zvažujú, že by sa so svojim sporom obrátili na súdy iného (než svojho domovského) členského štátu EÚ, nakoľko v opačnom prípade (sporov bez cudzieho prvku - pri zhode bydliska oboch strán sporu a miesta ich žaloby v jednom štáte) je (by bola)

otázka posudzovania medzinárodnej právomoci súdov toho istého členského štátu EÚ bez významu a (v súlade s Nariadením) založená vnútroštátnou úpravou.

22. V danom prípade je cudzí (medzinárodný) prvok daný tým, že žalovaný má podľa zistení súdu bydlisko v Nemeckej spolkovej republike a žalobca svoj nárok uplatnil pred súdom v SR. V oboch prípadoch ide o členské štáty EÚ, v ktorých sa uplatňuje Nariadenie, a preto bolo potrené posúdiť, či má tunajší súd medzinárodnú právomoc podľa Nariadenia, ktoré má byť aplikované. Z hľadiska teritoriálnej a časovej pôsobnosti je zrejmé, že Nariadenie sa vzťahuje na oba zmluvné štáty, Nemeckej spolkovej republike, ako aj Slovenskú republiku. Splnená je i podmienka vecnej pôsobnosti Nariadenia, pretože ide o peňažný spor z dohody o urovnaní uzavretej podľa a nasl. , t.j. občiansku vec v zmysle článku 1 ods. 1 Nariadenia.

23. Medzinárodnú súdnu právomoc v danej veci pritom pri nedostatku osobitnej právomoci treba posudzovať v zmysle všeobecného ust. čl. 4 ods. 1 Nariadenia podľa bydliska žalovaného, ktoré ukladá žalobcovi povinnosť uplatňovať svoj nárok na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko.

24. Ako vyplýva z Nariadenia, otázku bydliska procesný súd posudzuje podľa svojho vnútroštátneho práva. Možno pritom podotknúť, že obsah pojmu „bydlisko“, ako ho používa , alebo zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nie je totožný s obsahom pojmu „trvalý pobyt“, ktorý používajú predpisy správneho práva upravujúce evidenciu obyvateľov. Bydliskom fyzickej osoby sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom daná osoba býva s úmyslom trvale sa tam zdržiavať. Je to miesto, kde má osoba svoj byt, rodinu, popr. kde pracuje, ak tam aj býva. Je to teda miesto dlhodobého faktického pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom zdržiavať sa tam trvalo, resp. dlhodobo.

25. Z vyjadrení žalovaného, ním predložených dokladov, úspešného doručenia výzvy súdu na v záhlaví uvedenú adresu pobytu žalovaného v Nemeckej spolkovej republike, ako aj zistení upomínacieho súdu z lustrácie žalovaného v registri obyvateľov SR (o jeho prihlásení na trvalý pobyt v Nemecku) pritom vyplýva, že žalovaný v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko ako miesto, kde sa zdržuje s úmyslom zdržiavať sa trvale na území Slovenskej republiky nemá. S prihliadnutím na všetky vykonané zistenia je naopak zrejmé, že žalovaný mal v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko na území Nemecka, ktorého je štátnym občanom, kde je prihlásený na trvalý pobyt a býva, a odkiaľ aj namietol absenciu právomoci tunajšieho súdu. Na vecnú stránku podanej žaloby a vyjadrenie žalobcu k jeho námietkam, okrem podaného odporu, ktorý musel vecne odôvodniť, a námietky nedostatku právomoci súdu, pritom doposiaľ nijako nereagoval a konania sa nezúčastnil.

26. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že Nariadenie vo všetkých svojich ustanoveniach, a to i tých, ktoré sa týkajú súdnej právomoci, smeruje k zachovaniu práva žalovaného účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo byť žalovaný pred vhodným súdom. Tým je v zmysle všeobecnej právomoci podľa čl. 4 Nariadenia súd štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko. Konanie na súde členského štátu proti osobe, ktorej bydlisko sa nachádza v inom členskom štáte, zjavne tento princíp porušuje. Na posúdenie, či má žalovaný bydlisko v členskom štáte, na ktorého súd bola podaná žaloba, je rozhodujúci právny poriadok tohto štátu. Tento súd určí, či žalovaný má v danom členskom štáte podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku bydlisko (článok 62 ods. 1 Nariadenia). Žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte (v Nemeckej spolkovej republike), kde si aj riadne preberá písomnosti, odkiaľ zaslal odpor proti platobnému rozkazu ako aj námietku nedostatku právomoci súdu. Súd preto uzavrel, že žalovaný nemal v čase začatia konania v Slovenskej republike bydlisko ako miesto, kde by sa zdržiaval s úmyslom sa zdržiavať trvalo. Následne aplikujúc ustanovenie článku 62 ods. 2 Nariadenia súd dospel k záveru, že žalovaný mal v čase začatia konania bydlisko v Nemeckej spolkovej republike, ktorej je navyše aj štátnym občanom.

27. Vzhľadom na to súd pre nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky v tejto veci v zmysle článku 26 ods. 1 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc v tejto právnej veci konať, a s poukazom na ust. konanie zastavil.

28. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. , podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení s ust. . Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci. Podľa ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

30. Zastavenie konania zavinil z procesného hľadiska žalobca, keďže si pohľadávku uplatnil na neprávomocnom orgáne, a preto by mal súd v zmysle ust. aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa protistrane (žalovanému) náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli (na konaní sa nezúčastnil), a procesne neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania podľa (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).