Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoEk-8-2025.pdf
PDF · 104 KB
Case nature
Subarea
7CoEk/8/2025
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Lenky Halmešovej a JUDr. Marty Polyákovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598 proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. XXX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/388/2005-18 zo dňa 08. apríla 2011, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Povinnému voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z – n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie v záhlaví uvedeným uznesením vyhlásil exekúciu pod sp. zn. 23Er/388/2005 vedenú u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, exekútorský úrad so sídlom Šaľa, P. Pázmaňa 51/19, pod EX 2812/05 za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávneného zaviazal povinnosťou zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 104,65 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 39, § 574 ods. 2 zákona č. 40/1960 Zb. Občiansky zákonník (ďalej OZ), § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 196, § 199, § 200 ods. 1, ods. 2, § 203 ods. 1, § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len EP) § 2, § 3, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1, ods. 2, § 27 vyhlášky č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov ako aj skutočnosťami zistenými z obsahu spisu na základe čoho dospel k záveru, že exekúciu je treba vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju .Poukázal na to, že dňa 19.10.2005 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára. Exekučné konanie bolo vedené na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica N 2450/2005, NZ 24016/2005, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 28.05.2005. 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 19.11.2004 zmluvu o úvere č. 4280632, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice (exekučný titul), t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, ako sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinnú osobu konal a zápisnicu podpísal splnomocnený advokát Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý dlh v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky uznal a zároveň vyhlásil, že dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici povinný splatí v lehote do 27.06.2005, v opačnom prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Tomášom Kušnírom k uznaniu právneho záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu
notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 OZ jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote urečenej v exekučnom titule. Na základe vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58 ods. 1 EP a rozhodol s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) EP o neprípustnosti exekúcie a následne o zastavení exekúcie. Súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri vykonávaní exekúcie vznikli nevyhnutné trovy exekúcie, k zaplateniu ktorých zaviazal oprávneného z dôvodu, že zastavenie exekúcie zavinil oprávnený, nakoľko predložil návrh na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý na základe vyššie uvedených skutočností bol vydaný v rozpore so zákonom, teda neplatný. Následne vyčíslil trovy exekúcie a uviedol, že nepriznal poverenému súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 7,97 eura, ktorú sumu považoval za sumu zahrnutú v odmene súdneho exekútora, nakoľko sa jednalo o sumu vzťahujúcu sa na administratívne práce súvisiace s výkonom exekučnej činnosti.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd rozhodoval na rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. OSP), súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) OSP), súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súd prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP). Namietal, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam v súvislosti s neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Uviedol, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda, aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy. 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.“ Súd prvej inštancie porušil svojím rozhodnutím, vydaným bez zreteľa na zákonné pravidlo obsiahnuté v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. rozhodnutím, ktoré v konečnom dôsledku vyvolalo účinok zastavenia exekučného konania a založilo prekážku veci rozhodnutej bez možnosti ústneho prejednania. Uviedol, že exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmávanie exekučného titulu a v súvislosti s uvedeným citoval § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Uviedol, že bol to notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Namietal, že zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Namietal, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Zastával názor, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b)
OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V ďalšej časti namietal, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Tvrdil, že exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej tvrdil, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že uvedené splnomocnenie považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb., a preto ho považuje za neplatné pre rozpor so zákonom. Tvrdil, že povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva a výhody uvedeným splnomocnením, ktorým len povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Tvrdil, že povinný mohol splnomocnenie v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka, preto takéto vyhodnotenie neprijateľnej podmienky nemôže odvolateľ akceptovať. Ďalej tvrdil, že splnomocnenie nie je vôbec možné správne považovať za neprijateľnú podmienku, splnomocnenie nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných podmienok obsiahnutú v § 53 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že splnomocnenie v úverovej zmluve je dostatočne určité a zrozumiteľné. Nesúhlasil s názorom, že povinný predmetné splnomocnenie udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa vopred vzdal svojho práva, tvrdil, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh a záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh alebo záväzok vzniká. Tvrdil, že nešlo o budúce právo, ale právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení splnomocnenia sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ďalej tvrdil, že pokiaľ povinný udelil svojmu zástupcovi splnomocnenie na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil splnomocnenie na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh splatený. Nesúhlasil s názorom súdu, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech, tvrdil, že zástupca povinného bol na základe udeleného splnomocnenia oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice a túto zverenú úlohu si zástupca riadne splnil, čim neprekročil žiadnym spôsobom udelené splnomocnenie. Ďalej uviedol, že záver súdu, ktorý považoval za rozporné záujmy zástupcu so záujmami povinného, založil súd na domnienkach, dohadoch a vlastnom presvedčení a tento záver nevychádza zo zisteného skutkového stavu, pretože v tejto veci nebolo vykonané dokazovanie. Tvrdil, že súd vôbec neuviedol aký záujem zástupcu bol v rozpore, a s ktorým záujmom povinného. Ďalej tvrdil, že záver súdu o tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí byť spísaná nielen povinným, ale aj oprávneným, nie je vecne správny, poukázal na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku a konštatoval, že v notárskej zápisnici je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia. Poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššie súdu SR vo veci 3Co/7/2007, ako aj na nález Ústavného súdu SR IÚS 5/2000. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom súdu, že v zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. môže exekučný súd a bol oprávnený, preskúmať exekučný titul, pokiaľ už raz o ňom právoplatne rozhodol. Poukazoval, že exekučný súd, keď poveril exekútora, v tomto štádiu preskúmal exekučný titul, a keďže nezistil žiaden rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučným titulom, zo zákonom, vydal poverenie.
4. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
5. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 7. Podľa § 243h Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
8. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
9. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom zo dňa 04.10.2005 požiadal súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, o vykonanie exekúcie voči povinnému. Za exekučný titul označil notársku zápisnicu č. N 2450/2005, NZ 24016/2005, spísanú notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 28.05.2005, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý bol splnomocnený na zastupovanie na základe splnomocnenia povinného v zmluve o úvere zo dňa 19.11.2004 uznal jej dlh voči oprávnenému. Súd prvej inštancie vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie dňa 19.10.2005.
10. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
11. Odvolací súd v danej právnej veci zistil, že návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP ( teraz ust. § 162 ods. 1 písm. b), c) CSP) z dôvodu podania návrhu na konanie o súlade v odvolaní definovaných ustanovení právnych predpisov Ústavnému súdu SR a predloženia oprávneným vyššie uvedenej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebné ako nedôvodné zamietnuť. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, teda súdom proti rozhodnutiu, ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že ustanovenie § 162 ods. 1 písm. c) CSP (§ 109 ods. 1 písm. c) OSP) ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 60/2013 zo dňa 13. marca 2013).
12. Posúdenie predmetnej otázky oprávneného a jej vyriešenie však patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP (§ 109 ods. 1 písm. c) OSP) má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie uvedenej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný zamietnuť. Odvolací súd mal za to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne vylučuje prerušenie exekučného konania, odvolací súd návrh oprávneného ako nedôvodný zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá iba v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože táto otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná.
13. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP (§ 109 ods. 1 písm. b) OSP) z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania z uvedeného dôvodu, nakoľko uvedené ustanovenie Exekučného poriadku nepovažuje za rozporné s Ústavou SR. V rámci skúmania podmienok na postup podľa ustanovenia§ 162 ods. 1 písm. b) CSP ( § 109 ods. 1 písm. b) OSP) je všeobecný súd oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde o prekročenie právomoci (R 70/2007). Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci súd prvého stupňa neopieral odôvodnenie svojho rozhodnutia o ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, z tohto dôvodu je návrh oprávneného na prerušenie konania v uvedenom znení bezpredmetný a s konaním nesúvisiaci.
14. Odvolací súd z uvedených dôvodov návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
15. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.
16. Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
17. Povinnosť plnenia na základe notárskej zápisnice možno charakterizovať ako plnenie, ktoré má svoj základ v procesnom práve, teda bez vzťahu na hmotnoprávny titul. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti má povahu verejnej listiny, a ako každá verejná listina aj notárska zápisnica, osvedčuje pravdivosť údajov v nej uvedených až do doby, pokiaľ nie je preukázaný opak. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu, vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Dohoda oprávnenej osoby a povinnej osoby obsiahnutá v notárskej zápisnici, ktorá vyjadruje súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, nemá hmotnoprávnu povahu; ide o jednu z náležitostí, ktorú musí notárska zápisnica obsahovať (§ 46 a nasl. Notárskeho poriadku), aby bola z materiálneho hľadiska vykonateľná (aby bola exekučným titulom). Táto dohoda oprávnenej a povinnej osoby teda nemá sama osebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností účastníkov právneho vzťahu. V prípade notárskej zápisnice so súhlasom s vykonateľnosťou treba mať na zreteli osobitné znaky tohto exekučného titulu v porovnaní s inými exekučnými titulmi. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Absencia zákonom stanovených formálnych náležitostí má za následok, že listina označená ako notárska zápisnica nie je verejnou listinou, u ktorej sa správnosť obsahu, ktorý je v nej uvedený, a ani spôsobilým exekučným titulom v zmysle požiadavky ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Dôsledkom takéhoto zistenia je potom postup exekučného súdu podľa § 57 ods. 1 písm. g), a to zastavenie exekúcie, keďže jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Jeho podmienkou však je, že tento dôvod vznikol po vydaní exekučného titulu a rozhodnutím súdu bolo vyslovené, že exekúcia je neprípustná, pričom nie je vylúčené, aby súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení jedným uznesením. Simultánny spôsob rozhodovania o týchto procesných skutočnostiach je dovolený, keďže osobitné rozhodovanie o prípustnosti a o zastavení exekúcie by odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania.
18. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal právne relevantnou skutočnosťou, či splnomocnenie, ktoré povinný udelil pri podpise zmluvy o úvere, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 19.11.2004 a ktoré následne prijal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci za oprávneného a ktorý uznal dlh v mene povinného voči oprávnenému na základe tohto splnomocnenia v predmetnej notárskej zápisnici, je platným právnym úkonom.
19. Odvolací súd dospel k záveru, že v tomto smere súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP obmedzuje len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.
20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len poukazuje na to, že s ohľadom na množstvo obdobných prejednávaných exekučných vecí niet sporu o tom, že Mgr. Tomáš Kušnír súčasne vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných a zároveň aj ako splnomocnenec spoločností, ktorých predmetom činnosti je poskytovanie úverov. V tejto súvislosti zákonné ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore s príslušným ustanovením, v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka tieto spôsobujú ich absolútnu neplatnosť, a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Je preto dôvodný záver súdu prvej inštancie o tom, že splnomocnenie, ktoré povinný udelil Mgr. Tomášovi Kušnírovi za účelom uznania jej dlhu voči oprávnenému, ako i uznanie dlhu na základe takto udeleného splnomocnenia v predmetnej notárskej zápisnici je neplatným právnym úkonom, preto ani notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by sa oprávnený mohol v rámci exekúcie domáhať vymoženia plnenia. Súd prvej inštancie, preto správne postupoval v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, keď predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil.
21. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že inak úspešnému povinnému nepriznal voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).