Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/11/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Tomáša a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a JUDr. Vladimíra Kuráka, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. mája 2025 prejednal odvolanie obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 31.10.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa , písm. f) z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 31.10.2024 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. zo dňa 17.12.2024 v časti – vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody. Na základe pri nezmenenom výroku o vine obžalovaného A. B. , nar. XX.X.XXXX v C., D. B., trvale bytom C. E. XXX/XX, F. G. H., D. I.,

o d s u d z u j e

Podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určuje skúšobnú dobu 1 (jeden) rok.

Podľa poškodeného A. H. J., nar. XX.X.XXXX v F. G. H., D. I., trvale bytom C. E. XXX/XX, F. G. H., D. I., s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilné sporové konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. z 31.10.2024 bol obžalovaný A. B. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že : dňa 17.4.2023 asi o 11.30 hod. v obci F. G. H., okres Žilina na verejnej komunikácii pred rodinným domom na ulici C. E. XXX/XX, po predchádzajúcom slovnom konflikte bezdôvodne fyzicky napadol A. H. J. tak, že ho päsťou udrel do oblasti tváre, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem, kde ho najmenej 1-krát kopol do oblasti hrudnej steny vpravo vzadu, čím mu svojim konaním spôsobil vykĺbenie oblasti ramenného kĺbu vpravo, pomliaždenie hrudnej steny vpravo vzadu dole, pomliaždenie tváre, odreninu oblasti koreňa nosa a odreninu oblasti pravého lakťa, ktoré zranenia si podľa znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva vyžiadali dobu PN v trvaní 4 – 6 týždňov. Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovanému A. B. podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia

slobody podmienečne odložil a podľa Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu na 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému A. H. J., nar. XX.X.XXXX, C. E. XXX/XX, F. G. H., škodu vo výške 1 564,80 Eur. Podľa poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Zahlásené odvolanie obžalovaný zdôvodnil písomným podaním doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 23.12.2024, v ktorom uviedol nasledovné. Odvolanie proti rozsudku zo dňa 31.10.2024 podáva preto, lebo je nevinný, o čom svedčí výpoveď svedka K. B., L. B., M. J. a znalca prítomného na pojednávaní 31.10.2024, ktorý uviedol, že skutok sa stať mohol, ale aj nemohol, čím to ani on jednoznačne nepotvrdil. Sudkyňu pani N. nabádal, aby bol vypočutý svedok a to doktor záchrannej služby, ktorý by potvrdil, že na J. neboli stopy žiadneho násilia. Pani sudkyňa toto nevykonala, a tým bolo preukázané, že nie je ochotná hľadať v konaní pravdu. K tomuto nabádal aj svedok a to jeho syn K. B.. Sudkyňa však toto nechcela brať na vedomie a pani prokurátorka detto. On nikoho fyzicky nenapadol, ani nikoho neurážal. Venoval sa len svojej práci. Jediný, kto fyzicky a verbálne napadol jeho bol H. J.. Na svojom výroku, že je nevinný trvá. Žiada preto o predvolanie doktora zo záchrannej služby, ktorého by poprosili, aby svoj výrok o zdravotnom stave H. J. uviedol v zápise. Žiada o spravodlivosť, na ktorú ako občan Slovenskej republiky má právo. Toto právo mu je odopreté, nakoľko svedkov a jeho pani sudkyňa, ani prokurátorka neberú do úvahy. Takto on a uvedení svedkovia vypovedali na polícii, ktorá vyšetrovanie zanedbala, nevypočutím doktora zo záchrannej služby. Dodáva, že zranenia, ktoré sa spomínajú v jeho obvinení, si J. spôsobil sám a to pádom z bicykla. On nie je žiadny násilník, ani výtržník a nebol nikdy súdne trestaný.

Prokurátor a poškodený sa k dôvodom odvolania obžalovaného A. B. písomne nevyjadrili.

Verejné zasadnutie pred odvolacím krajským súdom o odvolaní obžalovaného A. B. sa konalo za prítomnosti obžalovaného, prokurátorky a poškodeného. Prokurátorka v konečnom návrhu odvolanie obžalovaného navrhla ako nie dôvodné zamietnuť. Poškodený v konečnom návrhu trval na svojom vyjadrení tak, ako už vypovedal. K odvolaniu obžalovaného sa nevyjadril. Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že je nevinný, pričom dodal, že všetko čo poškodený uvádzal v tomto konaní je klamstvo. Len sa čuduje a je ako L. v ríši divov. Navrhol, aby súd jeho obvinenie zrušil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ (obžalovaný) podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným A. B. bolo podané oprávnenou osobou, v zákonom určenej lehote a je čiastočne dôvodné pokiaľ ide o výrok o treste uloženom obžalovanému za spáchanú trestnú činnosť, avšak z iných dôvodov, ako uvádzal obžalovaný v odvolaní a je dôvodné pokiaľ ide o výrok o náhrade škody.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečinu ublíženia na zdraví podľa Tr. zák. a prečinu výtržníctva podľa Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle , teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného A. B. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský

súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného A. B. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný A. B. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu podstatnejšiu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu podstatnejšiu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný A. B. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný A. B. rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využil všetky svoje práva zakotvené v Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného A. B., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd primárne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku dôsledne podľa vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok ublíženia na zdraví a výtržníctva. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný A. B. spáchal žalovaný skutok ublíženia na zdraví a výtržníctva v zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru.

Obžalovaný spáchanie žalovaného skutku popiera. Tvrdí, že poškodeného fyzicky nenapadol, lebo pri betonáži držal trubky a nenadával mu. Naopak, poškodený prišiel k nemu na vzdialenosť 1 metra a nadával mu. Poškodený následne odišiel, pričom keď bol asi 4 metre od neho spadol z bicykla na zem, ktorý pád nevidel, len zbadal ako leží na zemi prikrytý bicyklom a nadával mu i jeho manželke. Na poškodenom nevidel žiadne viditeľné zranenie ani krv. Na mieste boli aj jeho manželka a syn a neskôr tam prišiel aj synovec poškodeného, ktorý poškodeného zdvihol a zašikoval ho domov. V danom prípade tu existuje tvrdenie obžalovaného, ktorý fyzický atak voči poškodenému a nadávanie mu popiera, proti tvrdeniu poškodeného, ktorý od začiatku trestného konania vypovedá o tom, ako mu obžalovaný v prítomnosti jeho manželky a syna nadával, prišiel k nemu a bil ho stojaceho pri bicykli päsťou hlava nehlava, po hlave, rukách a rebrách, v dôsledku čoho spadol na zem na chrbát, kde ho kopol nohou do oblasti rebier vpravo a stratil nakrátko vedomie. Prebral sa až keď boli pri ňom manželka obžalovaného a jeho synovec M. J., ktorí mu pomohli vstať zo zeme a synovec ho odviedol domov. On obžalovaného fyzicky ani slovne pritom nenapadol. Aj keď obhajobu obžalovaného, že poškodeného fyzicky nenapadol a nenadával mu, podporujú tiež ďalší tam prítomní svedkovia manželka obžalovaného L. B. a syn obžalovaného K. B., aj krajský súd uveril výpovedi poškodeného A. H. J. o jeho fyzickom napadnutí a nadávkach od obžalovaného, ktorý s poškodeným do fyzického stretu skutočne prišiel. Hoci obžalovaný spáchanie skutku popiera, priznal, že v dobe skutku bol skutočne v bezprostrednej blízkosti s poškodeným, navyše tvrdil, že to poškodený mu mal pritom nadávať. Poškodený od začiatku trestného konania opakovane vypovedal o tom, ako mu práve obžalovaný nadával a ako ho stojac pri bicykli fyzicky napadol tak, že ho udieral hlava nehlava, v dôsledku čoho spadol na zem, kde ho ešte kopol nohou do oblasti rebier vpravo a tak mu spôsobil ujmu na zdraví, pričom aj podľa názoru krajského súdu poškodený od začiatku trestného konania v podstatných bodoch zhodne popisoval, akým spôsobom mu obžalovaný ublížil na zdraví. V prospech tvrdenia poškodeného nepochybne svedčí výpoveď nestranného znalca MUDr. Antona Banasa, ktorého výpoveď možno považovať za objektívne existujúci dôkaz, nakoľko u znalca nebol zistený žiaden vzťah tak k poškodenému, ako ani k obžalovanému, ktorý by mohol mať vplyv na jeho výpoveď. Znalec sa k mechanizmu vzniku poranenia poškodeného primárne vyjadril tak, že vzhľadom na časové súvislosti sa jedná o poranenia z tohto incidentu. Dodal, že pomliaždenie tváre a odrenina nosa u poškodeného mohli vzniknúť pri predmetnom incidente, inzultáciou päsťami a luxácia ramena a odrenina lakťa vľavo vznikli následkom pádu poškodeného na uvedené oblasti na zem. Pri poranení tváre a nosa poškodeného vychádzal z prepúšťacej správy, hoc toto nebolo objektivizované v prijímacej správe. Pomliaždenie v oblasti hrudnej steny vpravo vzadu mohlo pri tomto incidente vzniknúť udretím o zem, ale nevylučuje, že mohlo vzniknúť aj následkom kopnutia, resp. úderom ruky zovretej v päsť. Posudzované poranenia mohli vzniknúť tak, ako ich popisuje poškodený. Naopak, nemyslí si, že by tieto poranenia mohli vzniknúť len samotným pádom poškodeného z bicykla, alebo na bicykel, pričom prakticky to neprichádza do úvahy ani pri páde poškodeného zo stoja, kedy by poškodený stál pri bicykli. Všetky tieto poranenia by síce mohli teoreticky vzniknúť jedným pádom poškodeného na zem, ale toto je nepravdepodobné, lebo išlo o zranenia tupého charakteru. Poukázal na to, že pomliaždenie tváre vzniká tupým mechanizmom, päsťou, alebo pádom na tupý predmet, avšak berúc do úvahy štrkový podklad a cestnú komunikáciu na mieste incidentu, za tohto stavu by predpokladal väčší rozsah poranení tváre. Poranenia tupého charakteru mohli vzniknúť opakovanými údermi. Sumarizoval, že na vznik zranenia tváre postačoval jeden úder, pokiaľ ide o hrudník, jeden kopanec a u ostatných poranení bol príčinou pád alebo prudké potiahnutie a pri luxácií ramena len pád. Krajský súd ďalej konštatuje, že s výpoveďou poškodeného korešponduje nielen výpoveď znalca MUDr. Antona Banasa, ale aj výpoveď svedka M. J., ktorý vypovedá, že po príchode k poškodenému videl tohto ležiac na zemi, na štrku, na boku, krvavého v oblasti temena hlavy a sťažujúceho sa na rameno a na pravú ruku, pri ktorom bola manželka obžalovaného L. B., ktorá sa mu snažila pomôcť jeho zdvíhaním. Bicykel bol vedľa poškodeného. S časťou takto v rozsudku popísaného skutkového deja korešponduje aj výpoveď L. B., ktorá tvrdí, že poškodený mal poranenú hlavu, pričom mu pomáhala vstať zo zeme s M. J.. Bicykel bol vedľa poškodeného. Svedok K. B. uvádza, že obžalovaný mal odretý nos, pričom bicykel mal vedľa seba.

Naopak s touto argumentáciou menovaných svedkov nekorešponduje tvrdenie obžalovaného, ktorý tvrdí, že žiadne poranenia na poškodenom nevidel, za to videl, že M. J. dvíhal poškodeného zo zeme až potom, ako od nich odišla jeho manželka L. B.. Obžalovaný tvrdí, že poškodený spadol, pričom zbadal až to, ako bol po páde prikrytý bicyklom. Rovnako tvrdí, že jeho manželka poškodenému nepomáhala vstať zo zeme, lebo v čase, kedy poškodenému pomáhal vstať zo zeme M. J. tam už nebola. Uvedené argumenty obžalovaného nemajú oporu v žiadnom inom dôkaze vykonanom na hlavnom pojednávaní. V tejto časti skutkových okolností (poranenia poškodeného, poloha tela poškodeného a bicykla na zemi) argumentácia poškodeného, znalca a svedkov M. J., K. B. a L. B. vzájomne korešpondujú, teda svedkovia a znalec vypovedajú v podstate zhodne. Výpovede svedkov K. B., L. B. a obžalovaného vzájomne korešpondujú iba v tom, že všetci traja v podstate zhodne tvrdia, že obžalovaný poškodeného fyzicky neatakoval, pričom poškodený spadol na zem sám. Všetci traja zhodne tvrdia, že samotný pád poškodeného na zem síce nevideli, videli len to, ako už ležal na zemi. Zatiaľ čo obžalovaný tvrdí, že bicykel bol na obžalovanom, obaja menovaní svedkovia tvrdia, že bicykel bol pri poškodenom. Predmetné tvrdenia ale nemajú oporu vo výpovedi znalca, ktorý v podstate jednoznačne uvádza, že si nemyslí, že poranenia poškodeného by mohli reálne vzniknúť len samotným pádom poškodeného na bicykel alebo len jeho pádom z bicykla, či pri páde zo stoja, kedy by poškodený stál pri bicykli. Znalec konštatuje, že na vznik zranenia tváre postačoval jeden úder, pokiaľ ide o hrudník, jeden kopanec a u ostatných poranení bol príčinou pád alebo prudké potiahnutie a pri luxácií ramena len pád. Navyše podstatný je rozpor medzi svedkom K. B., ktorý tvrdí, že poškodený otca fyzicky atakoval a tvrdením obžalovaného a svedkyne L. B., ktorí nič také vo výpovedi neuvádzajú. V tejto časti výpovede preto krajský súd konštatuje, že výpovede svedkov K. B. a L. B. sú zjavne motivované snahou pomôcť obžalovanému ako svojmu blízkemu, teda manželovi a otcovi.

Krajský súd tak uvedené úvahy uzatvára konštatovaním, že na mieste činu v čase skutku boli prítomní obžalovaný, poškodený a svedkovia K. B. a L. B.. Poškodený pri tomto incidente (skutkový dej) utrpel poranenia, ktoré laicky popísal a ktoré odborne špecifikoval a k mechanizmu ich vzniku sa vyjadril znalec MUDr. Anton Banas. Znalec potvrdzuje, že uvedené poranenia vznikli jednak úderom, kopom do tela poškodeného a následným pádom poškodeného na zem. Takto incident opisuje i poškodený. Naopak tvrdenia obžalovaného a svedkov K. B. a L. B., že obžalovaný poškodeného fyzicky neatakoval, ale poškodený spadol na zem sám, ktorý pád nevideli, len to, ako na zemi už ležal, nemá oporu v ostatných dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný aj obaja svedkovia, teda jeho manželka a syn, hoc boli v čase skutku osobne na mieste prítomní, popisujú podstatné okolnosti skutkového deja rozdielne. Obžalovaný na tele poškodeného nevidel žiadne poranenia ani krv, za to obaja svedkovia videli na poškodenom poranenie, L. B. na hlave poškodeného, K. B. odretý nos. Svedok J. po príchode na miesto videl aj krv na temene hlavy poškodeného. Pokiaľ svedok K. B. videl to, ako mal poškodený fyzicky napádať obžalovaného, svedkyňa L. B., ako na mieste prítomná osoba a dokonca ani obžalovaný, toto vôbec nespomínajú. Poškodený tvrdí, že on obžalovaného vôbec fyzicky neatakoval. Krajský súd výpoveď poškodeného vyhodnocuje ako konzistentnú v celom priebehu trestného konania. Naopak výpoveď obžalovaného a v časti aj výpoveď svedkov K. B. a L. B., v ktorej ich výpovede korešpondujú s výpoveďou obžalovaného (t.j., že obžalovaný poškodeného fyzicky nenapadol) nemajú oporu v dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní, najmä v nosnom objektívnom dôkaze výpovedi znalca MUDr. Antona Banasa na hlavnom pojednávaní. Navyše, aj medzi výpoveďami obžalovaného a svedkov K. B. a L. B. sú podstatné rozpory, ktoré sa týkajú skutočností významných pre ustálenie skutkového deja (napr. opis poranení poškodeného, poloha tela poškodeného a bicykla na zemi, či údajné fyzické napadanie obžalovaného poškodeným, ktoré dokonca ani obžalovaný neuvádza). U poškodeného v priebehu celého trestného konania nebol reálne preukázaný žiaden prijateľný a logicky vysvetliteľný dôvod, pre ktorý by mal obžalovaného nepravdivo obviniť zo spáchania tohto skutku. Za takto aj okresným súdom správne ustálenej dôkaznej situácie rovnako tak pre krajský súd vyznievajú nehodnoverne výpovede svedkov (syna) K. B. a (manželky) L. B., ktoré majú zjavne dôvod vypovedať v prospech obžalovaného (otca a manžela), ktorý je ich najbližším rodinným príbuzným. Na okraj krajský súd poznamenáva, že obžalovanému nie je cudzie konfliktné správanie, keď aj krajským súdom z objektívne vyhodnoteného dôkazu – správy o povesti (Obec F. G. H., v ktorej má obžalovaný trvalý pobyt a v ktorej žije) je zjavné, že obžalovaný má konfliktné správanie.

Krajský súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou obžalovaného spočívajúcou v tvrdení, že výsluchom svedka, lekára rýchlej záchrannej služby, ktorá bola privolaná do miesta bydliska poškodeného, by sa preukázalo, že „na pánovi J. nie sú stopy žiadneho násilia“, a to z týchto dôvodov. Ošetrenie poškodeného vo FNsP Žilina dňa 17.4.2023 je už od začiatku trestného

konania preukazované nielen výpoveďou poškodeného, ale hlavne objektívnymi dôkazmi a to lekárskymi správami FNsP Žilina, najmä však výpoveďou znalca MUDr. Antona Banasa na hlavnom pojednávaní. Znalec na hlavnom pojednávaní jednoznačne špecifikuje nielen poranenia poškodeného a mechanizmus ich vzniku, ale hlavne to, že všetky takto špecifikované poranenia majú súvis s predmetným incidentom zo dňa 17.4.2023. K poraneniam poškodeného zistených už na mieste incidentu sa na hlavnom pojednávaní dokonca vyjadrili aj svedkovia K. B. (uvádza odretý nos poškodeného), L. B. (uvádza poranenie hlavy poškodeného), i M. J. (krv na temene hlavy poškodeného), i poškodený (pociťoval bolesti ramena a pravej ruky). Vypočutie svedka lekára rýchlej záchrannej služby sa za takto, na hlavnom pojednávaní zabezpečených dôkazov javí nielen nadbytočné, ale i nedôvodné. Poranenia poškodeného boli bezprostredne po incidente zo dňa 17.4.2023, teda ešte v ten deň, presne popísané ošetrujúcim lekárom vo FNsP Žilina (po privezení poškodeného rýchlou záchrannou službou do tohto zdravotníckeho zariadenia) a následne i znalcom MUDr. Antonom Banasom v znaleckom posudku, ktorý vypracoval po oboznámení sa s vecou, na základe obsahu vyšetrovacieho spisu a odborných poznatkov znalca. Znalec sa na hlavnom pojednávaní podrobne odborne vyjadril aj k (prítomnosti) poraneniu tváre a nosa poškodeného, ktoré boli špecifikované v prepúšťacej správe FNsP Žilina, hoci nie sú objektivizované v prijímacej správe, pričom takto prezentovaná výpoveď znalca na hlavnom pojednávaní nebola spochybňovaná žiadnym iným relevantným dôkazom a korešpondovala s dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní, na ktorých podklade okresný súd ustálil skutkový stav špecifikovaný v napadnutom rozsudku dostatočne pre učinenie spoľahlivého záveru o vine obžalovaného.

Krajský súd v tomto kontexte dodáva, že predmetný návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania (výsluchom svedka lekára rýchlej záchrannej služby) bol prezentovaný obžalovaným aj na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného dňa 28.5.2025, o ktorom návrhu krajský súd rozhodol podľa tak, že tento návrh obžalovaného odmietol. Podľa súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. (prvá veta citovaného ustanovenia). Ako už krajský súd uvádza v tomto rozsudku vyššie, uvedený dôkaz bol vyhodnotený ako dôkaz týkajúci sa okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhovanými a na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi, medzi ktoré patria výpoveď znalca MUDr. Antona Banasa, svedkov K. B., L. B., M. J. a i poškodeného A. H. J.. Výpoveď lekára rýchlej záchrannej služby, vzťahujúcej sa ku skutočnostiam týkajúcim sa poranenia poškodeného A. J. zo dňa 17.4.2023, v aktuálnom trestnom konaní v roku 2025, je s takýmto značným odstupom času objektívne oslabovaná. Nič na tejto sekundárnej okolnosti v aktuálnom trestnom konaní nemení primárny dôvod na odmietnutie tohto dôkazu navrhovaného obžalovaným, ktorým je skutočnosť, že k uvedenému (poranenie poškodeného, t.j. stopy násilia na tele poškodeného) sa na hlavnom pojednávaní vyjadrovali vyššie uvedení svedkovia, znalec a i poškodený. Krajský súd má ku dňu konania verejného zasadnutia skutkový a právny stav zistený v kvalifikovanom stave, spôsobilom na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného.

Krajský súd sa nestotožňuje ani s odvolacou argumentáciou obžalovaného spočívajúcou v tvrdení, že „ ja som nikoho fyzicky nenapadol, ani nikoho neurážal. ..... Jediný, kto fyzicky a verbálne napadol mňa bol H. J.“. Tvrdenie obžalovaného, že ho mal poškodený A. H. J. fyzicky napadnúť je obžalovaným prvýkrát prezentované v podanom odvolaní. Obžalovaný v doterajšom priebehu trestného konania toto neuvádzal. Údajné fyzické napadnutie obžalovaného poškodeným na hlavnom pojednávaní uvádza jedine svedok K. B. (syn obžalovaného), pričom predmetné vo výpovedi neuvádza ani svedkyňa L. B., ktorá bola rovnako osobne prítomná na mieste incidentu a ani poškodený. Takto, v tomto štádiu trestného konania použitý odvolací argument obžalovaného krajský súd vyhodnocuje ako zjavne účelový, nemajúci oporu v relevantných dôkazoch vykonaných na hlavnom pojednávaní (ktoré krajský súd podrobne špecifikuje v tomto rozsudku už vyššie), z ktorých dôkazov bol okresným súdom inak správne ustálený skutkový stav, obžalovaným podaný so snahou zbaviť sa trestnej zodpovednosti za svoje konanie. Povedané aj inak, toto tvrdenie obžalovaného nemení nič na správne ustálenom skutkovom stave, ktorý je popísaný v napadnutom rozsudku okresného súdu.

Po tom, ako okresný súd správnym vyhodnotením dôkazov správne ustálil priebeh skutku tak, ako je to uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku, následne skutok správne právne kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., nakoľko obžalovaný v skutku popísaným protiprávnym konaním inému úmyselne ublížil na zdraví a dopustil sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného. Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový súd aj v

tomto smere vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne právne závery pokiaľ obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov a jeho výkon mu podmienečne odložil na skúšobnú dobu na 12 mesiacov. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením aj náležite odôvodnil a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu, pričom s týmito úvahami sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému A. B. okresný súd sa v súlade so zásadami ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a možnosti nápravy obžalovaného. Napokon treba konštatovať, že okresný súd správne obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. a jeho výkon mu za splnenia zákonných podmienok podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák., podmienečne odložil na skúšobnú dobu 1 rok (zohľadnené najmä to, že obžalovaný nemá v odpise z registra trestov doposiaľ žiaden záznam, v období pred spáchaním skutku má záznam o menej závažnom protiprávnom konaní v podobe spáchania jedného priestupku, aj keď je tiež potrebné poukázať na následok protiprávneho konania obžalovaného spočívajúci v ublížení na zdraví poškodenému, ktoré si vyžadovalo (pri najzávažnejšom zo zranení – vykĺbenie oblasti ramenného kĺbu vpravo) práceneschopnosť a bola dôvodom podstatného obmedzenia v obvyklom spôsobe života poškodeného po dobu 4 až 6 týždňov - bolo na mieste predsa len určenie kratšej skúšobnej doby na 1 rok). Treba dodať, že pri podmienečnom odsúdení v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Tr. zák. je možné určiť skúšobnú dobu v trvaní jeden rok až päť rokov. Obžalovanému teda možno uložený trest odňatia slobody podmienečne odložiť na skúšobnú dobu, nakoľko obžalovaný nemá v odpise z registra trestov žiaden záznam, pričom v evidencii priestupkov má jeden záznam - pred spáchaním skutku sa dňa 17.11.2022 dopustil menej závažného priestupku podľa o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení noviel (v ďalšom v texte len zákon o dráhach), keď za nerešpektovanie prevádzkových pravidiel v priestore staníc a zastávok (fajčenie) mu bola uložená sankcia napomenutie. Práve uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom môže u obžalovaného najlepšie splniť svoj účel a obžalovaného ďalej primäť k vedeniu riadneho života, keď obžalovaný má s poškodeným dlhšiu dobu vzájomný konflikt (uvádzajú to vo výpovedi svedkovia K. B. a L. B.), ktorý vyvrcholil aj samotným fyzickým atakom zo dňa 17.4.2023, ktorý je predmetom posudzovania v predmetnej trestnej veci) a Obcou F. G. H. je v podanej správe o povesti hodnotený ako osoba s konfliktným správaním. Na dosiahnutie sledovaného účelu trestu prevýchovy a nápravy obžalovaného bude skúšobná doba podmienečného odsúdenia a hrozba prípadnej premeny podmienečne odloženého trestu odňatia slobody ďalšou preventívnou formou pôsobenia na odsúdeného. V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému pritom okresný súd správne u obžalovaného zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa Tr. zák. (obžalovaný spáchal viac trestných činov). Okresný súd ale nesprávne priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa Tr. zák. (viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), nakoľko skutok spáchaný obžalovaným v tejto trestnej veci je datovaný dňom 17.4.2023, pričom obžalovaný sa dňa 17.11.2022 dopustil priestupku podľa zákona o dráhach, keď za nerešpektovanie prevádzkových pravidiel v priestore staníc a zastávok (fajčenie), mu bola uložená sankcia napomenutie, teda pred spáchaním skutku riadny život neviedol, keďže vedením riadneho života je nielen nepáchanie trestných činov, ale rovnako i priestupkov, ktoré taktiež predstavujú síce menej závažnú, ale rovnako protiprávnu formu konania obžalovaného. Na uvedené pochybenie okresného súdu krajský súd nemohol reagovať tak, že by túto poľahčujúcu okolnosť v rozsudku obžalovanému nepriznal, nakoľko tomu bránila zákonná prekážok spočívajúca v zásade tzv. zákazu reformátio in peius, teda zákazu zmeny k horšiemu, keďže odvolanie proti rozsudku okresného súdu podal len obžalovaný. Nepriznanie poľahčujúcej okolnosti v zmysle Tr. zák., v rozsudku krajského súdu, by v podstate znamenalo zmenu pomerov medzi poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami, s prevahou priťažujúcich okolností, čo by predstavovalo určitú zmenu tohto stavu a to pre obžalovaného zmenu k horšiemu. Okresný súd sa v ďalšom dopustil pochybenia aj v tom, keď vo výroku o treste, bez uvedenia dôvodu neuviedol i ustanovenia Tr. zák., hoci obžalovanému ukladal trest za spáchanie dvoch trestných činov. V zmysle ustanovenia Tr. zák. platí, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia, možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo

zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Krajský súd tu dodáva, že ide o prísne formálne pochybenie okresného súdu, nemajúce žiaden vplyv na inak zákonne a dôvodne uložený úhrnný trest odňatia slobody obžalovanému. Okresný súd nakoniec správne vo výroku o treste pomenoval trest odňatia slobody ako úhrnný a to aj napriek absencii, teda bez uvedenia § 41 ods. 1 Tr. zák. vo výroku o treste. Okresný súd rovnako správne tento výrok v odôvodnení rozsudku (na strane 10) aj odôvodnil, kde správne odôvodňoval uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému ako trestu úhrnného, s ktorým odôvodením (argumentáciou) sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje. Následná reakcia okresného súdu na vzniknutú a uvedomelú situáciu, v podobe vydania uznesenia o oprave (uznesenie, č. k. -227, zo dňa 17.12.2024), ktorým sa okresný súd v podstate snažil uviesť vec do stavu súladného s nebola správna, nakoľko je navyše i nezákonná, t.j. nemajúca oporu v ustanovení Podľa predseda senátu môže osobitným uznesením kedykoľvek opraviť pisárske chyby a iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení rozsudku a v jeho rovnopisoch tak, aby vyhotovenie bolo v úplnej zhode s obsahom rozsudku, ako bol vyhlásený. (prvá veta citovaného ustanovenia). Krajský súd po prehratí zvukového záznamu z hlavného pojednávania zo dňa 31.10.2024 konštatuje, že samosudkyňa vyhlásila rozsudok vo výroku o treste bez uvedenia Tr. zák. Za takto zistených okolností oprava rozsudku v zmysle neprichádza do úvahy, pričom pochybenie je možné napraviť už len v konaní o opravnom prostriedku. Aj v tejto časti krajský súd dodáva, že vyhlásenie rozsudku pokiaľ ide o pomenovania trestu ako trestu úhrnného, vrátane jeho odôvodňovania (zvukový záznam z pojednávania), samosudkyňa učinila správne. Krajský súd preto toto formálne pochybenie samosudkyne v rozsudku krajského súdu napravuje, pričom v tomto prípade nejde o stav zmeny (pre obžalovaného) k horšiemu, nakoľko predmetné doplnenie Tr. zák. vo výroku o treste nemá vplyv na trestnú sadzbu a ani na určenie skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.

Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 (dvanásť) mesiacov za zákonný a spravodlivý a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.

Okresný súd sa napokon dopustil pochybenia aj vo výroku o škode, keď postupom podľa zaviazal obžalovaného k povinnosti nahradiť poškodenému A. H. J., nar. XX.X.XXXX, C. E. XXX/XX, F. G. H., škodu vo výške 1 564,80 Eur, aj keď na takéto rozhodnutie nie sú splnené zákonné podmienky. Súd v ďalšom podľa poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Podľa ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v , uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. (prvá veta citovaného ustanovenia).

Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Krajský súd oboznámiac sa s obsahom spisu konštatuje, že poškodený A. H. J. si nárok na náhradu škody uplatňoval v prípravnom konaní pri výsluchu dňa 10.4.2024 po riadnom poučení povereným príslušníkom PZ slovami „...navrhuje, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obvinenému povinnosť nahradiť spôsobenú škodu“. Poškodený takto prezentovaný návrh vo výpovedi v ďalšom vôbec nešpecifikuje čo do dôvodu a ani čo do výšky. Poškodený nárok na náhradu škody nešpecifikuje v ďalšom ani do skončenia skráteného vyšetrovania. Poškodený A. H. J. sa na hlavnom pojednávaní dňa 12.9.2024, po výzve samosudkyne k uplatnenému nároku na náhradu škody vyjadril slovami „ku konaniu o náhrade škody sa naďalej pripájam a nárok si uplatňujem vo výške, ako bola určená znaleckým posudkom“. Krajský súd konštatuje, že z takto zisteného vyjadrenia poškodeného k uplatneniu nároku na náhradu škody v prípravnom konaní, samosudkyňa okresného súdu nemala splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v zmysle , teda na zaviazanie obžalovaného na

nahradenie škody poškodenému vo výške 1.564,80 Eur a to vôbec. Na túto skutočnosť v záverečnej reči správne poukazoval už prokurátor, ktorého návrh nebol v tomto smere okresným súdom akceptovaný, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku samosudkyňou (strana 11) nemá oporu v skutkovom a ani v právnom stave. Povedané aj inak, tým, že poškodený si do skončenia skráteného vyšetrovania neuplatnil nárok na náhradu škody včas a riadne (bez uvedenie dôvodu a výšky), samosudkyňa mala poškodeného s nárokom na náhradu škody podľa odkázať na civilné sporové konanie. Uvedené pochybenie samosudkyne, podaným odvolaním obžalovaného napravil krajský súd výrokom, ktorým podľa poškodeného A. H. J., nar. XX.X.XXXX v F. G. H., D. I., trvale bytom C. E. XXX/XX, F. G. H., D. I., s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilné sporové konanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom krajský súd napadnutý rozsudok postupom podľa , písm. f) zrušil v časti vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody a následne postupom podľa pri nezmenenom výroku o vine sám rozhodol o uložení trestu obžalovaného, keď obžalovanému síce totožne s okresným súdom uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok, avšak (na rozdiel od okresného súdu) špecifikovaním ustanovenia Tr. zák. v tomto výroku a následnom odkázaní poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody podľa na civilné sporové konanie. Uvedená zmena nie je v neprospech obžalovaného (v danom prípade krajský súd konal len na podklade odvolania podaného obžalovaným).

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.