Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoCsp/45/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Dominika Horváthová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Jozef Mačej v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, IČ: 043 55 211, so sídlom náměstí T.G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom Majerníkova 3479/3A, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. D. XXX/XX, E. F., o zaplatenie 100,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. -49 zo dňa 21. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku rozhodol nasledovne: I. Žaloba sa zamieta. II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil ust. nariadenia EÚ č. 1215/2012, bodom 23 všeobecnej časti, a 2 nar. Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), os. 3, , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), , , o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , , (ďalej len „“), , (ďalej len „“).

3. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.07.2024 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 100,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 100,- eur od 24.08.2021 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky G. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 100,- eur. Pri registrácii uviedol svoje údaje, pričom odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru žalovaný zároveň potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o zápůjčce, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a zároveň potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol sú pravdivé a úplné. Na základe Smlouvy o zápůjčce č. 611923 zo dňa 10.07.2021 uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. O spotřebitelském úveru v znení neskorších predpisov žalobca, ako veriteľ, poskytol žalovanému, ako dlžníkovi, úver vo výške 100,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 14,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 114,- Eur, a to do 14 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle Smlouvy o zápůjčce č. 611923 sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje

sumu vo výške 14,- Eur. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej Smlouvy o zápůjčce, stal sa jeho dlh splatným, a to dňom 23.08.2021. Dňa 02.05.2024 bola žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu. Žalovaný ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu neuhradil žalobcovi žiadnu platbu. Žalobca si v zmysle nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatňuje voči žalovanému zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že je právnickou osobou so sídlom v Českej republike, zapísaný v Obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, oddiel H, vložka 602. Žalobca je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej republike, ktoré mu vydala Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. S ohľadom na túto skutočnosť sa súd v prvom rade zaoberal svojou príslušnosťou, pričom vychádzal z a z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenia EÚ č. 1215/2012“, ktoré nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu, pričom má pred zákonmi Slovenskej republiky prednosť. Podľa údajov Registra obyvateľov SR má žalovaný adresu trvalého pobytu v obci E. F., na adrese ktorej sa fakticky aj zdržiava a preberá o.i. aj súdne písomnosti (č.l. 32, 42). Všeobecným súdom žalovaného je podľa Okresný súd Dunajská Streda. Tým je daná právomoc a príslušnosť konajúceho súdu.

4. Pri posudzovaní rozhodného práva súd prvej inštancie vychádzal z citovaných ustanovení nariadenia Rím I., ktoré síce nezakazujú voľbu práva ani v spotrebiteľských sporoch, avšak ustanovujú, že voľbou práva nemožno zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytuje právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Voľba v prejednávanej veci nenapĺňa znaky voľby práva podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I., pretože nebola urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy a ani okolnosti prípadu nenasvedčujú, že medzi stranami prišlo ku kvalifikovanej voľbe práva. Dohoda o voľbe práva bola obsiahnutá v rámci Všeobecných obchodných podmienok. Za takejto situácie súd zastáva názor, že predmetné znenie vo Všeobecných podmienkach uvádza žalovaného do omylu. Formulácia ustanovenia bodu 04 predmetných zmluvných podmienok je nastavená tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právo Českej republiky, ale poskytovateľ úveru nijakým spôsobom žalovaného nepoučil, že ochranu mu poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku Slovenskej republiky, kde má svoje bydlisko. Ustanovenia, ktoré treba považovať za také, od ktorých sa nemožno odchýliť sú aj ustanovenia , podľa ktorých nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného je súd toho názoru, že je potrebné predmetný zmluvný vzťah posudzovať podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, podľa ktorého zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by voľba práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi stranami sporu, teda voľba práva nebola individuálne dojednaná. Na základe uvedeného súd predmetnú Smlouvu o úvěru a právne vzťahy sporových strán z nej vyplývajúce posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca v konaní tvrdil, že prostredníctvom internetovej stránky prevádzkovanou žalobcom uzavrel so žalovaným dňa 10.07.2021 zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 100,- Eur. Žalovaný sa zaviazal túto pôžičku vrátiť v plnej výške 114,- Eur spolu s poplatkom v sume 14,- Eur jednou splátkou do 14 dní, t.j. termín splatnosti úveru bol pôvodne dohodnutý na deň 24.07.2021. Termín splatnosti bol následne dohodou strán predĺžený do 23.08.2021. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v predmetnej zmluve síce bol žalovaný označený svojimi osobnými údajmi ako dlžník, nie je z nej zrejmé (a nevyplýva to ani zo žiadneho iného žalobcom predloženého dôkazu), či s ňou žalovaný prejavil súhlas. Zmluva o úvere mala byť ako elektronický dokument podpísaná elektronickými podpismi oboch jej účastníkov. O tom, že táto zmluva bola skutočne podpísaná jej stranami, žalobca žiaden dôkaz neprodukoval, nie je preto vôbec zrejmé, či a akým technickým postupom malo k podpisu zmluvy dôjsť. Samotná poznámka „- podepsané elektronicky-“ na zmluve takýmto dôkazom podľa názoru súdu nie je. Z predloženej zmluvy o úvere, ani zo žiadnych listín predložených žalobcom nevyplýva, že žalovaný disponuje zaručeným elektronickým podpisom a túto skutočnosť nemožno bez ďalšieho prezumovať. Navyše, aj keby žalovaný disponoval zaručeným elektronickým podpisom, žalobca ničím nepreukázal, že ho na uzavretie tejto zmluvy aj použil. Žalobca taktiež nepreukázal ani to, či on sám zmluvu zaručeným elektronickým podpisom podpísal. Súd uvádza, že hoci v zmysle nie je jediným do úvahy prichádzajúcim spôsobom uzavretie zmluvy elektronickými prostriedkami na diaľku jej podpísanie zaručeným elektronickým podpisom, bol to samotný žalobca, ktorý ako spôsob uzavretia zmluvy medzi zmluvnými stranami zvolil elektronický podpis. Aj keby zmluva bola riadne jej účastníkmi podpísaná,

podľa článku II, druhý odsek, druhá veta predmetnej zmluvy to nestačí na to, aby nadobudla platnosť a účinnosť. Zmluva sa v zmysle uvedeného dojednania stáva platnou a účinnou až poskytnutím úveru spotrebiteľovi podľa tejto zmluvy. Žalobca v konaní neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že úver bol skutočne žalovanému poskytnutý. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu zmluva o úvere uzavretá nebola. Avšak aj v prípade, že by tento právny úkon predsa bol zachytený na stranami riadne podpísanom elektronickom dokumente a úver by bol v súlade článkom II ods. 2 veta druhá zmluvy odfinancovaný, nebolo by možné zmluvu o úvere považovať za platný právny úkon. Išlo by tu totiž o tzv. krátkodobý úver. S poukazom na ustanovenie by teda nešlo o spotrebiteľský úver podľa tohto zákona o spotrebiteľských úveroch, lebo sa malo splatiť v lehote nepresahujúcej 3 mesiace. Aj v takomto prípade, kedy sa nejedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale ide o inú pôžičku poskytovanú spotrebiteľovi, je potrebné rešpektovať V ustanovení predmetného zákona je uvedená podmienka, podľa ktorej na poskytovanie iných úverov a pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom (o ktorý by sa malo jednať aj v prejednávanej veci) je potrebné povolenie Národnej banky Slovenska. V ustanovení b) ods. 2 je zakotvený zákaz pre kohokoľvek poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolania Národnej banky Slovenska alebo nad rozsah povolenia, a zároveň ustanovenie predmetného zákona takúto zmluvu uzatvorenú so subjektom, ktorý poskytoval pôžičky a iné úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska, sankcionuje neplatnosťou. Žalobca je zapísaný ako podnikateľský subjekt v príslušnom registri v Českej republike a na území Slovenskej republiky poskytuje pôžičky bez povolenia Národnej banky Slovenska. Žalobca nefiguruje v zozname veriteľov. Dokonca Národná banka Slovenska vydala upozornenie z 09.08.2018, ktorým spotrebiteľov upozornila, že žalobca je subjekt, ktorý poskytuje pôžičky a úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska. Za predpokladu, že by žalobca napriek absencii povolenia na vykonávanie takejto činnosti predsa len uzatvoril zmluvu so žalovaným ako spotrebiteľom, predmetná zmluva by bola absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami sporu platne nevznikol zmluvný vzťah, mohol by mať žalobca voči žalovanému iba nárok podľa na vrátenie toho, čo žalovaný podľa zmluvy dostal, t.j. na vrátenie sumy vo výške 100,- eur titulom bezdôvodného obohatenia. Ako však už súd uviedol, žalobca v konaní ničím nepreukázal odfinancovanie istiny úveru, teda skutočnosť, že podľa neplatnej zmluvy žalovanému aj túto sumu plnil. Pre úplnosť súd poznamenáva, že ani v prípade platne uzavretej zmluvy by žalobca nemal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa totiž premlčuje uplynutím niektorej z dôb uvedených v citovanom zákonnom ustanovení (subjektívnej a objektívnej premlčacej doby) a to aj v prípade, ak druhá z nich zostala zachovaná. Objektívna premlčacia lehota začína plynúť dňom, kedy k obohateniu došlo, čo v súdenom prípade znamená dňom nasledujúcim, kedy mala byť predmetná zmluva uzatvorená (na základe ktorej malo byť poskytnuté finančné plnenie) t.j. dňa 12.07.2021 a uplynula dňa 12.07.2024. Žaloba bola podaná na súde 23.07.2024, t.j. po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa , podľa ktorého žalovanému ako v plnej miere úspešnej strane vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd však žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko možnosť jeho priznania vylučovalo to, že žalovanému v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli.

5. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa y odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Odvolanie odôvodnil tým, že jediným dôvodom absolútnej neplatnosti smlouvy o úvěru je podľa súdu skutočnosť, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike. Tento právny záver súdu je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“). Poukázal na rozhodnutie C-630/17 Anica Milivojević vs. Raiffeisenbank St. Stefan Jagerberg Wolfsberg eGen zo dňa 14.02.2019. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu (pozn. žalovaného - teda akákoľvek národná právna úprava), o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa svojho uzatvorenia.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že slobodné poskytovanie služieb stanovené v článku 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb so sídlom v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale aj odstránenie všetkých obmedzení, i keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou (rozsudok z 18. júla 2013, Citroën Belux, C-265/12, EU:C:2013:498, bod 35 a citovaná judikatúra). Na prvú otázku vnútroštátneho súdu treba odpovedať tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia. Žalobca zdôrazňuje, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. K otázke rozhodného práva odvolateľ uviedol, že Z hľadiska výslovnosti voľby podľa ( v znení neskorších predpisov) je podľa ustálenej súdnej judikatúry postačujúce uviesť ustanovenia zvoleného právneho predpisu v záhlaví zmluvy. Per analogiam z hľadiska voľby právneho poriadku je teda postačujúce uviesť ustanovenia právneho predpisu zvoleného právneho poriadku. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalobcu ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. V zmysle Nariadenia Rím I platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak - veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo - veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napr. v "svojej" krajine), ale SMERUJE svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa resp. na viacero krajín vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I, ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke uvedené e-mailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol založený IBA na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu na „.sk“ (aj keď popri tom prevádzkuje stránku končiacu „.cz“ v českom jazyku), išlo by o nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkového zistenia, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, samotná webová stránka neumožňuje prijať právny záver o smerovaní činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa (je maximálne indíciou, nie však dôkazom). Naviac, zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa DOHODLI na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Je nepochybné, že české právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalobcu ochrany, ktorú, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Nesprávnym je aj právny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy. No v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch ( v znení neskorších predpisov a v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy): Ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety. Z toho teda vyplýva, povinnosť spotrebiteľa vydať bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal začiatok premlčacej doby od

uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s Zákona o spotrebiteľských úveroch. Naviac, je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle , pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska (naviac žalobca dodnes dôvodne tvrdí (viď vyššie), že toto povolenie je v jeho prípade neaplikovateľné). Súd prvej inštancie opomenul zohľadniť aj to, že súdená zmluva bola uzavretá medzi stranami sporu prostredníctvom internetu, čo platné právo nezakazuje. Podľa m) Zákona o spotrebiteľských úveroch trvanlivým médiom je každý prostriedok, ktorý umožňuje uloženie informácií spôsobom prístupným na používanie v budúcnosti na časové obdobie zodpovedajúce účelom informácií a ktorý umožňuje verné reprodukovanie uložených informácií. Z uvedeného je zrejmé, že vyžadovanie podpísanej zmluvy v listinnej podobe tak Smernica ani národné právo nevyžaduje.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

9. Podľa § 11 ods. 3 veta prvá ZoSÚ, ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 nar. Rím I, bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

11. Podľa čl. 6 ods. 2 nar. Rím I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

12. Odvolateľ spochybňuje závery súdu prvej inštancie o tom, že ako rozhodné právo sa v danom prípade uplatnia právne predpisy SR. Zotrváva na tom, že sa strany konania pri uzatváraní zmluvy riadne dohodli vo voľbe práva, ktorou mali byť predpisy Českej republiky. Aplikácia predpisov ČR nemôže byť pre žalovaného menej výhodná, lebo táto právna úprava je plne harmonizovaná s predpismi EÚ. Namietol, že ako poskytovateľ finančných služieb nesmeroval svoju činnosť na SR, ako krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nie je rozhodné, či webová stránka, cez ktorú ponúkal úvery je slovenskom jazyku, ani vyjadrenie meny, v ktorej sa úvery ponúkajú. Samotná skutočnosť, že webová stránka mala zakončenie „ .sk“ je len indíciou, nie dôkazom o tom, že by žalobca smeroval svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa.

13. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia zistil, že zo Smlouvy o úvěru č. 611923 vyplynulo, že v časti záhlavia (kde sú označené zmluvné strany) sa uvádza aj to, že zmluvné strany uzavreli zmluvu podľa českého Občanského zákoníka a zák. č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru. Podľa čl. V zmluvy spotrebiteľ vyhlasuje, že bol oboznámený aj s VPPÚ

(všeobecné podmínky poskytnutí úvěru), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa bodu 1., 2. a 4. VPPÚ sa na uzavreté zmluvy použije český Občanský zákoník a zák. č. 257/2016 Sb. a na úpravu vzťahov neupravených zmluvou a VPPÚ sa použijú právne predpisy ČR. Odvolací súd na podklade uvedeného súhlasí v plnom rozsahu so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutých najmä v bodoch 16. – 18., že na právne vzťahy medzi stranami konania je potrebné aplikovať ako rozhodné právo predpisy Slovenskej republiky a dodáva, že z dojednaní medzi účastníkmi zmluvy vôbec nevyplýva, že by žalovaný ako spotrebiteľ mal akúkoľvek voľbu práva. Zo samotnej zmluvy nevyplýva, že by žalovanému bola daná k dispozícii voľba medzi navrhovaným právnym poriadkom zo strany žalobcu a právnym poriadkom obvyklého pobytu spotrebiteľa (napr. vyznačením svojej voľby v okienku (kolónke), ktorú mal možnosť vyplniť vo formulári návrhu zmluvy, či žiadosti o poskytnutie úveru), prípadne že by bol akoukoľvek formou upovedomený o tom, že má možnosť voľby rozhodného práva. Navyše, z formulácií použitých v zmluve a vo VPPÚ je zrejmé, že tieto znejú tak, že na zmluvné vzťahy, či na vzťahy neupravené zmluvou sa majú aplikovať právne predpisy ČR, resp. ide o jednostrannú formuláciu použitú výlučne veriteľom, neobsahuje žiadnu dohodu, ani výslovnú akceptáciu navrhovanej voľby rozhodného práva zo strany spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov nemožno hovoriť o tom, že by sa zmluvy strany dohodli na rozhodnom práve ČR, preto súd prvej inštancie správne aplikoval čl. 6 ods. 1 písm. b) nar. Rím I a uzavrel, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ smeroval svoju činnosť na krajinu spotrebiteľa.

14. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa, že ako poskytovateľ finančných služieb nesmeroval svoju činnosť na SR, táto vyznieva v kontexte vykonaných dôkazov predložených samotným žalobcom, ako absurdná. Žalobca ponúkal poskytovanie úverov prostredníctvom webovej stránky H. v slovenskom jazyku, v mene euro, pričom je nepochybné, že svoje služby adresoval širokej verejnosti na území Slovenskej republiky s tým, že záujemca o pôžičku sa môže na stránke registrovať a zmluvu uzavrieť na diaľku. Odvolaciemu súdu tak nie je zrejmé, z akých dôkazov by bolo možné vyvodiť, že žalobca smeroval svoju činnosť na inú krajinu.

15. Následne odvolací súd zameral svoju pozornosť na tvrdenie žalobcu, že jediným dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere je tá skutočnosť, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v SR. Poukázal predovšetkým na rozsudok SD v veci C-630/17 Anica Milivojević c/a Reiffeisenbank. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného rozsudku konštatuje, že v tam prejednávanej veci išlo o situáciu, keď navrhovateľka uzavrela zmluvu o úvere so spoločnosťou Reiffeisenbank, ktorá je spoločnosťou založenou podľa rakúskeho práva (pričom bolo nesporné, že spoločnosť bola veriteľom bez povolenia), ďalej notársku zápisnicu o zriadení hypotekárneho záložného práva na zabezpečenie pohľadávky. Podľa chorvátskych právnych predpisov upravujúcich spotrebiteľské úvery, pokiaľ zmluvu uzavrie veriteľ, ktorý nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, takáto zmluva je absolútne neplatná. Odvolací súd dáva do pozornosti zjavnú podobnosť s ust. § 11 ods. 3 ZoSÚ, podľa ktorého ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. V rozhodnutí bola riešená otázka, či sa čl. 56 a 63 ZFEÚ (Zmluvy o fungovaní Európskej únie) majú vykladať tak, že im odporuje právna úprava členského štátu, ktorá má za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takýchto zmluvách uzavretých na území členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného na vykonávanie ich činnosti, sú absolútne neplatné. Odvolací súd dopĺňa, že čl. 56 ZFEÚ zakotvuje, že v rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb. Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom rozšíriť platnosť týchto ustanovení aj pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí poskytujú služby a sú usadení v rámci Únie. Čl. 63 ods. 1 a 2 ZFEÚ znie: v rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami. V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia platieb medzi členskými štátmi a medzi tretími krajinami. Podľa záverov SD v uvedenom rozhodnutí, zákon o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom sa týka finančných služieb poskytovaných finančnými inštitúciami so sídlom mimo členského štátu, ktoré nemajú povolenie z strany orgánov členského štátu, a teda priamo poskytovania služieb podľa čl. 76 ZFEÚ, ako aj pohybu kapitálu podľa čl. 63 ZFEÚ. Súdny dvor skúmal, či ciele, na základe ktorých došlo k prijatiu chorvátskeho zákona stanovujúceho následok neplatnosti zmlúv, môžu odôvodniť výnimku z čl. 52 a či zákon zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, ktorý je spôsobilý zabezpečiť dosiahnutie sledovaných cieľov a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie. Dospel k záveru, že bolo možné prijať

iné opatrenia, ktoré by menej zasahovali do slobodného poskytovania služieb, a to predovšetkým právne predpisy oprávňujúce príslušné orgány k tomu, aby mohli zasiahnuť v prípade nekalých obchodných praktík alebo porušenia práva spotrebiteľov. Preto prijal záver, že čl. 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy.

16. Odvolací súd konštatuje, že uvedené rozhodnutie je potrebné rešpektovať a je potrebné ho aplikovať aj v prejednávanej veci vychádzajúc z toho, že súd prvej inštancie správne právne posúdil typ úveru podľa § 1 ods. 3 písm. l) ZoSÚ ako tzv. „krátkodobý úver“, ktorý sa musí splatiť skôr, ako v lehote nepresahujúcej tri mesiace, teda išlo o pôžičku, ktorá mala byť podľa zmluvy poskytnutá spotrebiteľovi iným veriteľom podľa § 24 ZoSÚ a na ktorú sa podľa tohto ustanovenia vzťahuje aj vyššie citované ust. § 11 ods. 3 ZoSÚ. Odvolateľovi však nemožno dať za pravdu v tom, že súd prvej inštancie založil svoje závery, ktoré boli podkladom na zamietnutie žaloby výlučne len na tom, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v SR. Opomenul významnú skutočnosť, a to, že počas celého konania nepreukázal, že by žalovanému úver skutočne poskytol. Odvolací súd zdôrazňuje, že pôžička bez ohľadu na to, či je podložená zmluvou alebo nie, je reálnym kontraktom. Na to, aby zmluva o pôžičke platne vznikla, je potrebné, aby reálne došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky, teda vyplateniu požičaných finančných prostriedkov (tu odvolací súd dáva do pozornosti aj ust. § 1 ods. 2 veta druhá ZoSÚ, ktoré znie: spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. – pričom toto ustanovenie sa v zmysle § 24 ods. 1 ZoSÚ výslovne vzťahuje aj na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom (ako je tomu aj v danom prípade). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovanému úver aj skutočne odfinancoval (bod 32. odôvodnenia). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca túto skutočnosť akokoľvek preukázal, pričom v podanom odvolaní žalobca tieto závery súdu prvej inštancie nijako nespochybnil, ani nevyvrátil. Na základe uvedeného potom bolo potrebné konštatovať, že žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku na vrátanie pôžičky od žalovaného, keď neuniesol dôkazné bremeno skutočného poskytnutia úveru žalovanému, čo nevyhnutne viedlo k zamietnutiu žaloby.

17. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd považoval za nadbytočné venovať sa odvolacej argumentácii žalobcu týkajúcej sa podpísania zmluvy elektronickými prostriedkami, resp. jej uzavretím na diaľku, premlčaním, či absenciou dohody o úrokoch a neostalo iné, ako s poukazom na vecne správny napadnutý rozsudok vo výroku I., včítane závislého výroku II. o náhrade trov prvoinštančného konania, potvrdiť.

18. V zmysle , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

19. V zmysle , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

20. Podľa , súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

21. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, patril by mu preto voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa v spojení s . Žalovaný si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, v odvolacom konaní bol pasívny a z obsahu spisu

nevyplýva, že by mu trovy v konaní vznikli. Odvolací súd mu preto v súlade s zakotvujúcim procesnú ekonómiu, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).