Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-198-2020.pdf
PDF · 193.3 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/198/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený: ADAUS, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30 844 151, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/42/2020 zo dňa 09.09.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Žalovanému súd n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej Rada alebo žalovaný) na svojom zasadnutí dňa 11.03.2020 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia 1. § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe WAU dňa 16.01.2020 v čase od 17:00:00 hod. do 17:59:59 hod. mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamných a telenákupných šotov v časovom rozsahu vyššom ako 12 minút, 2. § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe WAU odvysielal dňa 16.01.2020 o cca 17:12 hod. reklamu na film Príliš osobná známosť premietaný v kinách, v ktorej malo dôjsť k nezabezpečeniu povinnosti, aby bola reklama slušná.
2. Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi doručené dňa 15.04.2020, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 899/SKO/2020. Žalobca bol súčasne vyzvaný, aby v lehote najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol žalobca upozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu.
3. Dňa 22.07.2020 bola žalobcovi doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, v ktorej mu bola na vyjadrenie určená lehota 5 dní odo dňa jej doručenia.
4. Vyjadrenie žalobcu bolo Rade doručené dňa 12.08.2020. Žalobca vo svojom podaní uviedol k možnému porušeniu § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., že v prípade odvysielaného komunikátu 18 rokov s TV JOJ ide o vlastnú súťažnú reláciu, ktorej účelom je propagácia vysielania televíznych programových služieb „JOJ GROUP“. Mal za to, že Rada nesprávne posúdila komunikát ako telenákup, nakoľko komunikát vykazuje jasné znaky zábavného súťažného formátu, nie je priamou ponukou vysielanou verejnosti s cieľom poskytnúť tovar alebo služby vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov za odplatu. Pokiaľ má byť predmetný komunikát považovaný za telenákup tak, ako je pojem telenákup definovaný v ustanovení § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., je potrebné naplniť všetky kritériá definované v citovanom ustanovení, čo podľa jeho názoru v tomto prípade nebolo. Ďalej uviedol, že rovnako komunikát propagujúci film Príliš osobná známosť odkazuje slovami „UVIDÍTE AJ NA TV JOJ“ na vysielanie programu priamo spojeného s vysielaním žalobcu ako vysielateľa. Bol toho názoru, že v oboch prípadoch ide o vlastnú propagáciu v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. Poukázal na ust. § 37a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého sa do času vyhradeného reklame nezarátava čas venovaný vlastnej propagácii vrátane oznámení vysielateľa o tomto programe. 5. V súvislosti s možným porušením § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na to, že Rada neidentifikovala žiadne kritériá a ani neuviedla žiadne podklady, z ktorých vychádzala pri určení, že výrazové prostriedky uvedené v odvysielanom komunikáte, a to slová „do riti“, „gule“ a „hajzeľ“, sú neslušné, alebo že by boli použité v neslušnom kontexte. Upozornil aj na to, že Rada nevyložila význam predmetných slov. Uviedol, že Rada nemôže použiť na výklad uvedených výrazov správnu úvahu, ale je povinná vychádzať z náležite zisteného skutkového stavu veci. Mal za to, že pri posudzovaní predmetných výrazov je potrebné vychádzať z charakteru daného programu a tiež aj z kontextu, v rámci ktorého boli použité. Účelom odvysielaného komunikátu nebolo v žiadnom prípade nabádať diváka na používanie neslušných výrazových prostriedkov, ale pobaviť diváka pomocou expresívnych výrazov. Forma komunikátu podľa neho neobsahovala výrazy, ktoré by porušovali všeobecné normy mravnosti alebo slušnosti. 6. Správne konanie žiadal zastaviť z dôvodu, že nie sú splnené zákonné predpoklady na vedenie správneho konania a prípadné rozhodnutie o porušení povinností v zmysle § 36 ods. 2 a § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
II.
Obsah napadnutého rozhodnutia 7. Rada v danej veci rozhodla dňa 09.09.2020 a vydala napadnuté rozhodnutie za porušenie povinností ustanovených v § 32 ods. 4 písm. a) a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. a uložila žalobcovi pokutu vo výške X.XXX,- eur. 8. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podkladmi pre rozhodnutie boli záznam vysielania programovej služby WAU zo dňa 16.01.2020 v čase od cca 15:55 hod. do cca 18:05 hod. vyhotoveného na nahrávacom zariadení Rady a prepis/popis skutkového stavu a vyjadrenie žalobcu.
9. Žalobca odvysielal na televíznej programovej službe WAU dňa 16.01.2020 v čase od 17:00:00 hod. do 17:59:59 hod. reklamný blok v čase od cca 17:06:50 hod. do cca 17:12:34 hod. v trvaní cca 5 minút a 44 sekúnd, reklamný blok v čase od cca 17:33:29 hod. do cca 17:39:42 hod. v trvaní cca 6 minút a 13 sekúnd, komunikát propagujúci súťaž 18 rokov s TV JOJ v čase od cca 17:39:48 hod. a 17:40:22 hod., ktorý naplnil definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. a ktorý trval cca 34 sekúnd, čiže odvysielal reklamné a telenákupné šoty v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 31 sekúnd, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny o 31 sekúnd.
10. Žalobca odvysielal na televíznej programovej službe WAU dňa 16.01.2020 o cca 17:12 hod. komunikát propagujúci kinematografické dielo Príliš osobná známosť, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., pri ktorej nezabezpečil, aby bola vysielaná reklama slušná.
11. Na základe vyššie uvedeného dospela Rada k záveru, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 a v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že odvysielal reklamné a telenákupné šoty v časovom rozsahu vyššom ako povolených 12 minút a odvysielal reklamu, pri ktorej nezabezpečil, aby bola vysielaná reklama slušná.
12. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že u právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt). Táto zásada platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj v prípade správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní, či došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie alebo dokonca úmyselné konanie. Podstatné je iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Tomu, že sa v tomto prípade nielenže nedokazuje zavinenie, ale ani sa nerozlišuje medzi zavinením úmyselným alebo nedbanlivostným, svedčí aj skutočnosť, že ani jeden z cit. zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.
13. Podľa napadnutého rozhodnutia bol žalobca za porušenie povinnosti podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti: rozhodnutím č. RL/36/2011, RL/53/2011, RL 55//2011, RL/63/2011, RP/25/2012, RP/48/2012, RP/81/2012, RP/85/2012, RP/6/2013, RP/12/2013, RP/21/2013, RP/35/2013, RP/36/2013, RP/50/2013, RP/54/2013, RP/62/2013, RP/65/2013, RP/78/2013, RP/8/2014, RP/13/2014, RP/14/2014, RP/23/2014, RP/27/2014, RP/30/2014, RP/36/2014, RP/41/2014, RP/45/2014, RP/57/2014, RP/70/2014, RP/19/2015, RP/28/2015, RP/36/2015, RP/63/2015, RP/9/2016, RP/31/2016, RP/40/2016, RP/55/2016, RP/24/2017, RP/25/2018, RP/31/2018, RP/3/2019, RP/21/2019.
14. Za porušenie povinnosti podľa § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. bol žalobca sankcionovaný už v minulosti: rozhodnutím č. RL/032/2012, RP/011/2013, RP/072/2013, RP/057/2014, RP/059/2014, RP/25/2016, RP/36/2016, RP/2/2017, RP/12/2018, RP/22/2019.
15. Pri určovaní výšky pokuty podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zobral žalovaný do úvahy:
- mieru zavinenia - účastník konania je za porušenie predmetného ustanovenia zodpovedný bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Je tiež potrebné upozorniť, na skutočnosť, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, že účastník konania bol za porušenie povinnosti ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a) a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti. Účastník konania mal a mohol teda vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z. Účastník konania bol v čase spáchania správneho deliktu oboznámený s výkladom Rady ohľadne aplikácie citovaného ustanovenia zákona vo vysielaní a mal teda možnosť prispôsobiť svoje vysielanie zákonným požiadavkám;
- rozsah a dosah vysielania - účastník konania je na základe licencie č. TD/109 celoplošným vysielateľom podľa zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní (ďalej len „zákon č. 220/2007 Z. z.“). Táto skutočnosť vyjadruje podľa § 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 220/2007 Z. z. právo držiteľa licencie vysielať televíznu programovú službu niektorým zo štandardov digitálneho televízneho príjmu najviac na celom území Slovenskej republiky okrem vysielania v paralelných frekvenčných vyhradeniach;
- trvanie a následky porušenia povinnosti - v prípade porušenia povinností ustanovených v § 32 ods. 4 písm. a) a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o trváce správne delikty, nakoľko k ich spáchaniu došlo vo vyššie uvedenom dni a časoch. Následkom porušenia povinnosti stanovenej v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. je vystavenie recipienta obsahom spracovaným vo forme reklamy, ktorá sa vymyká z bežného rámca všeobecne spoločensky akceptovateľného správania. Následkom porušenia povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. je vystavenie recipienta nadmernému reklamnému tlaku.
- závažnosť správneho deliktu - závažnosť správneho deliktu v súvislosti s porušením povinnosti ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. spočíva v tom, že došlo k zmareniu účelu tejto povinnosti a síce zabezpečiť, aby sa vysielané zložky programovej služby napĺňajúce definíciu reklamy nevymykali z bežného rámca všeobecne spoločensky akceptovateľného správania. Táto povinnosť je odôvodnená zvýšenou intenzitou, ktorou vzhľadom na svoju „presviedčaciu“ podstatu zložky programovej služby napĺňajúcej definíciu reklamy pôsobia na recipienta. Závažnosť správneho deliktu v súvislosti s porušením povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. spočíva v tom, že účastník konania získal neoprávnenú konkurenčnú výhodu voči ostatným vysielateľom a takisto vystavil recipienta nadmernému reklamnému tlaku.
Ďalšie kritérium pre určenie výšky pokuty v zmysle § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorým je spôsob porušenia povinnosti účastníkom konania, je podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia predmetom výroku tohto rozhodnutia, ako aj jeho samotného odôvodnenia. 16. Žalovaný poukázal na to, že zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje jednoznačne a preukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie výšky pokuty. Rada vzala do úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo, ako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jej závažnosť, trvanie, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka konania. Rada pri určovaní výšky pokuty nemohla prihliadnuť na sankciu uloženú samoregulačným orgánom, nakoľko samoregulačný orgán pôsobiaci pre túto oblasť neexistuje, 44pri určovaní výšky pokuty podľa napadnutého rozhodnutia zohľadnila ekonomické dopady spôsobené pandémiou koronavírusu na elektronické médiá, najmä pokles reklamného trhu, a preto uložila sankciu na najnižšej hranici zákonom stanoveného rozsahu.
III.
Žalobné dôvody
17. Včas podanou žalobou na tunajšom súde dňa 20.10.2020 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. RP/42/202 zo dňa 09.09.2020, ktorým uložil žalobcovi pokutu vo výške X.XXX.,- eur za porušenie povinností ustanovených v § 32 ods. 4 písm. a) a § 36 ods. 2 zák. č. 308/2000 Z.z.
18. Zrušenie rozhodnutia žalobca odôvodnil tým, že samotné rozhodnutie je zaťažené vadou podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), teda, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
19. Žalobca mal za to, že predmetné odvysielané komunikáty sú slobodným prejavom a šírením informácií, ktorý spadá pod Ústavou SR a Dohovorom garantovanú ochranu slobody prejavu. Takto chránenú slobodu prejavu a šírenie informácií je možné zo strany žalovanej ako správneho orgánu obmedziť len zákonom a na jeho základe a zároveň za splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo strany správneho orgánu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti.
20. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia je zásahom do žalobcovho Ústavou SR a Dohovorom chráneného práva na slobodu prejavu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 02.06.2009, sp.zn.: III. ÚS 42/09 - 77, s tým, že v zmysle uvedeného nálezu Ústavného súdu SR, ktorý vychádza z rozsiahlej a konštantnej judikatúry ESĽP v tejto oblasti má žalobca za to, že žalovaná bola povinná právne posúdiť vec ako zásah do práva žalobcu na slobodu prejavu a na takýto zásah aplikovať v civilizovaných krajinách a právnych štátoch štandardne zaužívaný test legality, legitimity sledovaného cieľa a proporcionality zásahu. Žalovaná bola povinná preukázať a riadne odôvodniť, že jej zásah do slobody prejavu zodpovedá vyššie uvedeným kritériám.
21. Komunikát Príliš osobná známosť podľa žalobcu nespĺňa definíciu reklamy. Žalobca poukázal na to, že žalovaný priamo v rozhodnutí, v rámci prepisu skutkového stavu uvádza jednak, že komunikát propaguje film, ktorý bude odvysielaný v kinách a jednak, že predmetný film si diváci budú môcť pozrieť aj na TV JOJ. Z povahy veci vyplýva, že upútavka propaguje najprv skutočnosť, ktorá nastane skôr (kinoverziu filmu) a až následne propaguje uvedenie filmu v televíznom vysielaní.
22. V nadväznosti na § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. je podľa žalobcu nepochybné, že komunikát napĺňa definíciu vlastnej propagácie vysielateľa, nakoľko jeho primárnym cieľom bolo upútať pozornosť recipientov na vlastné vysielanie, v podobe filmu, ktorý bude najprv uvedený do kín a následne ho budú mať možnosť recipienti vzhliadnuť vo vysielaní žalobcu.
23. Sám žalovaný v rozhodnutí potvrdzuje, že definícia komunikátu ako reklamy alebo ako vlastnej propagácie nie je jasne daná, to znamená, že existujú dôvodne pochybnosti k samotnej definícii komunikátu, či ide o reklamu alebo vlastnú propagáciu. Žalobca tvrdil, že si v tomto kontexte len realizoval svoje právo v zmysle § 37a ods.2 zákona č. 308/2000 Z. z., čím upriamil pozornosť recipientov
na vlastný program, ktorý bude v budúcnosti odvysielaný vo vysielaní TV JOJ. Žalovaný namiesto vydania výkladového stanoviska, čím by ako regulačný orgán odstránil rozpory, ktoré vznikajú pri výklade a definícii komunikátu, uložil bez ďalšieho vysielateľovi pokutu.
24. Zároveň žalobca zdôraznil, že pri udelení pokuty za porušenie povinnosti podľa § 32 ods. 4 písm. a) žalovaný použil nesprávny výklad zákona č. 308/2000 Z. z., pričom nesprávne posúdil komunikát ako reklamu. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že zásah do práva na slobodu prejavu zo strany žalovanej nemá právny podklad, nakoľko komunikát nenaplnil definíciu reklamy.
25. Slušnosť komunikátu Príliš osobná známosť obhajoval žalobca tým, že konaním vysielateľa nedošlo k zásahu a ani nedošlo k ohrozeniu záujmu chráneného Ústavou SR - mravnosti. Žalobcovo konanie nespočívalo v tom, že by kohokoľvek nabádal na nemravné konanie, alebo toto konanie komukoľvek dával za vzor.
26. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v posudzovanom komunikáte odzneli na pomerne krátkej časovej ploche tri hrubé, resp. pejoratívne výrazy, ako aj to, že uvedené výrazy je možné považovať za výrazy takej intenzity, že odporujú bežným normám slušnosti v miere, pri ktorej je možné považovať odvysielanú reklamu v tejto časti za neslušnú. Žalovaný sa v rozhodnutí usiloval poukázať na celkový kontext komunikátu, pričom záveru celého komunikátu venoval len minimálnu pozornosť. Žalobca mal zato, že práve záver komunikátu vykresľuje celú situáciu a kontext komunikátu zábavne a pútavo pre recipienta. Dokreslenie kontextu v intenciách slušnosti a mravnosti komunikátu odzrkadľuje recipientovi povahu daného komunikátu, že ide o komediálny film, v ktorom môže očakávať aj podobné vtipné situácie. Účelom filmu, ktorý bude vo svetle odvysielaného komunikátu súčasťou vlastnej programovej skladby vysielateľa bolo pobaviť diváka pomocou mierne expresívnych výrazov.
27. Podľa žalobcu prílišný formalizmus je evidentný v rámci napadnutého rozhodnutia, nakoľko žalovaný nedostatočne zohľadnil samotný vývoj pravidiel správania a vývoj mravnosti v spoločnosti. Žalobca mal zato, že odvysielaný komunikát neobsahuje výrazy, ktoré by vybočovali z rámca všeobecnej normy mravnosti alebo slušnosti. Výklad žalovaného je podľa neho subjektívny a nastavený striktne na udelenie pokuty za porušenie zákona, pričom žalovaný nezohľadnil žiadnu alternatívu, napr. že v kontexte celého vtipného komunikátu, nemohli vyznieť výrazy neslušne.
28. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nesprávne právne posúdil komunikát propagujúci súťaž „18 rokov s JOJ“ ako „telenákup“ (pozn.: teleshopping), nakoľko program predstavuje vlastnú súťažnú reláciu, ktorej účelom bola propagácia vysielania televíznych programových služieb JOJ GROUP.
29. Žalobca poukázal na skutočnosť, že Súdny dvor EÚ vo veci KommAustria vs. ORF podal výklad Smernice o AVMS (ktorá bola transponovaná do Zákona o vysielaní) vo vzťahu k otázke za akých okolností je možné komunikát považovať za telenákup (pozn.: teleshopping), pričom je potrebné z tohto výkladu vychádzať aj v prejednávanej veci. Súdny dvor uzavrel v bode 47 rozhodnutia, že v prípade, ak televízna hra nepriamo propaguje výhodu programu prevádzkovateľa vysielania, najmä ak sa otázky položené uchádzačom týkajú vedomostí o iných reláciách tohto prevádzkovateľa, a teda môžu nabádať týchto prípadných uchádzačov, aby ich sledovali, možno takýto oznam považovať za televíznu reklamu v podobe vlastnej propagácie (a nie teleshopping). Žalobca namietal, že aby žalovaný dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide o telenákup, musí najskôr hodnoverne zistiť skutkový stav, na základe ktorého nesporne vyplýva, že žalobca poskytovaním možnosti divákovi zúčastniť sa hry o ceny za odplatu a s ohľadom na osobitné vlastnosti komunikátu alebo jeho časti šíri skutočnú ponuku služieb. (bod 34 a 35 vo veci KommAustria vs. ORF).
30. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že žalovaný vôbec neskúmal, či má žalobca akýkoľvek priamy podiel z vkladov divákov, ktoré sú vyberané telekomunikačným operátorom; ak áno, aký vysoký s ohľadom na jeho pomer k očakávaným hospodárskym výsledkom zo zvýšenia sledovanosti svojich programov; aký bol charakter pokladaných otázok (či súviseli s vysielaním žalobcu alebo skôr s ponukou tovarov a služieb, ktoré nie sú spojené so žalobcom); a pod.
31. Vo vzťahu k namietanej skutočnosti žalovaný len zjednodušene konštatoval, že ekonomický príjem žalobcu jednoducho prezumuje, pretože nemá možnosti ako ho zistiť. Žalovaný sa teda ani
nepokúsil osloviť telekomunikačného operátora, prípadne spoločnosť zabezpečujúcu technickú stránku hry (MegaVox s.r.o.) s otázkami, či príjem z vkladov divákov smeruje k žalobcovi ako vysielateľovi, prípadne v akom pomere (výške). Zistenie skutkového stavu je tak zjavne nedostačujúce.
32. Žalobca uviedol, že sporný(é) komunikát (y) nijakým spôsobom nenabádal divákov zaobstarať si tovary alebo služby technického organizátora súťaže (MegaVox s.r.o.) a jedinou podmienkou zúčastnenia sa hry, bolo zaslanie SMS na vymedzené telefonické číslo, ktorá bola spoplatnená fixnou sumou. Žiadna iná podmienka sa na účasť v súťaži o výhru 56.000,- eur neviazala.
33. Podľa žalobcu žalovaný uviedol zjavne nepravdivé informácie, ktoré vychádzajú z nesprávne zisteného skutkového stavu, nakoľko účasť v súťaži nebola okrem zaslania SMS podmienená využívaním akýchkoľvek služieb.
34. Žalobca odkázal na „Štatút spotrebiteľskej propagačnej súťaže „18 rokov s TV JOJ“, z ktorej ako z podkladu pre napadnuté rozhodnutie vychádzal aj žalovaný. Zo štatútu totiž jednoznačne vyplýva, že za účastníka súťaže sa považuje fyzická osoba, ktorá v čase konania súťaže je koncovým užívateľom verejných mobilných elektronických komunikačných služieb poskytovaných spoločnosťou Orange, spoločnosťou Telekom, spoločnosťou SWAN, alebo spoločnosťou O2, ktorá využíva mobilné hlasové služby (nie pevné telefónne linky) a prostredníctvom SMS s príslušným príkazom zaslanej na telefónne číslo 987 si zakúpi 30 JK, alebo telefonátom na audio-textové (atx) číslo 0900712987 si zakúpi 30 JK a podmienkou výhry je (i) splnenie podmienok pre zaradenie do súťaže; (ii) užívanie služieb na stránke rik.joj.sk; (iii) nevylúčenie zo súťaže; (IV) vyžrebovanie; (V) správne zodpovedanie vedomostnej otázky.
35. Žalobca na základe uvedených skutočností uviedol, že nešlo o oznam nabádajúci divákov zaobstarať si tovary či služby tretej osoby, prípadne tovary a služby, ktoré by boli ponúkané ako výhry, ale naopak išlo o oznam nabádajúci sledovať televízne vysielanie žalobcu. Na základe uvedeného bol žalobca názoru, že nedošlo k naplneniu definície telenákupu (pozn. teleshoppingu), ale k naplneniu definície reklamy vo forme vlastnej propagácie. Žalobca sa preto nedopustil porušenia § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
36. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
37. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 31.12.2020 uviedol nasledovné:
38. K námietke žalobcu, že žalovaná zasiahla do jeho slobody prejavu, pričom bola povinná preukázať a riadne odôvodniť, že jej zásah do slobody prejavu zodpovedá kritériám legality, legitimity a proporcionality zásahu, žalovaný uviedol, že so všetkými tromi kritériami zásahu do slobody prejavu sa podrobne vyrovnal v napadnutom rozhodnutí na stranách 6 a 7, pričom zdôvodnil, prečo je v danom prípade nevyhnutné obmedziť slobodu prejavu žalobcu.
39. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení komunikátu propagujúceho film Príliš osobná známosť ako reklamy žalovaný uviedol, že vlastná propagácia je podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. reklamou, a teda sa na ňu vzťahujú rovnaké podmienky ako na bežnú reklamu propagujúcu komerčné produkty alebo služby. Výnimkou je, že časový rozsah trvania vlastnej propagácie sa nezapočítava do zákonom povoleného časového rozsahu reklamy. V predmetnom prípade však nešlo o posúdenie povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s týmto komunikátom, keďže tento bol posúdený ako oznam vo verejnom záujme. Uvedené vychádza zo znenia zákona č. 129/2020 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 308/2000 Z. z. a ktorým sa rozšírila definícia oznamu vo verejnom záujme. Žalobca však bol potrestaný za porušenie povinnosti ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s posúdením „slušnosti“ tohto komunikátu. Táto povinnosť sa vzťahuje na všetky druhy reklamy, čiže aj na vlastnú propagáciu. Aj keby žalovaný konštatoval, že predmetný
komunikát bol vlastnou propagáciou, čo s odkazom na svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí jednoznačne odmieta, stále by sa na tento komunikát vzťahovala povinnosť ustanovená v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
40. K námietke žalobcu, že neporušil povinnosť ustanovenú v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., žalovaný uviedol, že pojem „slušná“ nie je definovaný v zákone č. 308/2000 Z. z., a teda sa jedná o tzv. neurčitý pojem. Výklad neurčitých pojmov v rámci správneho konania je vo výlučnej kompetencii konajúceho správneho orgánu a teda v tomto prípade Rady. Krátky slovník slovenského jazyka, 4. doplnené a upravené vydanie, Veda 2003, ktorý bol spolu s Pravidlami slovenského pravopisu, 3., upravené a doplnené vydanie, Veda 2000 schválený Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky ako dielo kodifikujúce štátny jazyk definuje pojem „slušný“ ako, cit.: „vyhovujúci pravidlám spoločenského správania, zdvorilý, poriadny. Je zrejmé, že pravidlá spoločenského správania pre celú spoločnosť sa dynamicky menia v závislosti od danej doby, ako aj prostredia. Spoločenské pravidlá sa môžu výrazne líšiť v prípade prejavov v rámci súkromnej sféry určitého okruhu osôb (napr. rodina) od prejavov vyslovených v rámci verejnej sféry. Tieto rozdiely sú však v rámci predmetného správneho konania irelevantné, nakoľko v danom prípade je nevyhnutné posúdiť, či je predmetný komunikát možné považovať za slušný a teda taký, ktorý je v zhode s bežnými pravidlami spoločenského správania zaužívanými pre televízne vysielanie. Ako už bolo uvedené, Rada je jediným kompetentným správnym orgánom na posúdenie daných skutočností v rámci svojej riadne zdôvodnenej správnej úvahy.
41. Žalovaný nepopieral, že kontext celej odvysielanej scény bol zábavného charakteru, avšak pokiaľ je určitý výraz neslušný, je neslušný bez ohľadu na kontext, v ktorom odznie. Vulgárny výraz bude vždy vulgárnym výrazom, rovnako aj expresívny výraz bude stále expresívnym výrazom napriek tomu, že odznejú v zábavnom kontexte. Kontext môže teoreticky znížiť intenzitu takéhoto výrazu, ale jeho podstata ostáva rovnaká. Predmetné výrazy, resp. vyjadrenia nemožno považovať za bežné a slušné v spoločenskom styku, teda za vyhovujúce pravidlám spoločenského správania. V posudzovanom komunikáte teda na pomerne krátkej časovej ploche odzneli tri hrubé, resp. pejoratívne výrazy. Uvedené výrazy je možné považovať za výrazy takej intenzity, že odporujú bežným normám slušnosti v miere, pri ktorej je možné považovať odvysielanú reklamu v tejto časti za neslušnú, v dôsledku čoho je nevyhnutné na naplnenie legitímneho cieľa, t.j. zabezpečenie slušnosti komerčných komunikátov, obmedzenie slobody prejavu účastníka konania v podobe vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
42. K námietke žalobca, v ktorej nesúhlasil s posúdením komunikátu 18 rokov s TV JOJ ako telenákupu žalovaný uviedol, že sa predmetným komunikátom podrobne zaoberal na stranách 12-18 napadnutého rozhodnutia. K tomu doplnil, že z obsahu posudzovaného komunikátu vyplýva, že jeho primárnym účelom bolo propagovať službu - súťaž, do ktorej sa diváci mohli zapojiť zaslaním SMS. Pre účasť v hre museli diváci splniť ďalšie podmienky, tie však nesúviseli výhradne so samotným vysielaním. Hra nebola produktom žalobcu. Hoci žalobca tvrdil, že ide o jeho vlastnú súťažnú reláciu, tento komunikát nebol programom. Podľa žalovaného je zrejmé, že jej organizátorom bola tretia osoba, spoločnosť MegaVox, s.r.o., čo vyplýva aj z pravidiel súťaže. Ako vyplýva z týchto pravidiel, na získanie výhry bolo potrebné splniť viaceré podmienky. Hoci počas vysielania predmetného komunikátu sa spomínalo len zaslanie SMS správy na zverejnené číslo, z pravidiel hry vyplývalo, že možnosť získania výhry bola spojená aj s využívaním komerčných produktov spoločnosti MegaVox, s.r.o. a žalobcu a tiež správnym zodpovedaním otázky súvisiacej s vysielaním žalobcu. Samotná súťaž nebola produktom žalobcu, ale tretích osôb a jej priebeh sa odohrával primárne mimo vysielania žalobcu. Aj v prípade, ak v rámci posudzovaného komunikátu boli divákom ponúknuté informácie, kedy bude odvysielané zlosovanie, tieto len dopĺňali informácie vyzývajúce na účasť v hre. Nakoľko samotná súťaž nebola žalobcom odvysielaná, vo vysielaní žalobcu nebol zachytený jej priebeh, tento produkt nepredstavoval službu priamo spojenú s vysielaním a programami. Predmetný produkt propagoval služby viacerých subjektov a možnosť získania prezentovanej výhry bola podmienená ich využitím. Informácia o súťaži tak nebola informáciou o vlastnom vysielaní vysielateľa alebo o činnosti, ktorá by bola spojená s vysielaním, ale predstavovala informáciu o službe - súťaži existujúcej mimo sféry vysielania žalobcu. Na základe uvedeného Rada skonštatovala, že posudzovaný komunikát nebol vlastnou propagáciou podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
43. Žalovaný poukázal aj na to, že tento komunikát obsahoval priamu výzvu na zasielanie SMS na poskytnuté telefónne číslo, na základe čoho sa diváci mohli zúčastniť súťaže. Samotná účasť bola možná
len za odplatu v podobe uhradenia ceny SMS, ktorá bola vyššia než bežná cena. Rada pri posudzovaní naplnenia definície telenákupu v súvislosti s vysielaním audiotexových hier aj v minulosti vychádzala z rozhodnutia SD EÚ vo veci C-l95/06, v ktorom SD EU dáva odpoveď na otázku, či vysielanie alebo časť vysielania, v ktorom vysielateľ ponúka divákom možnosť zúčastniť sa hry o cenu, a to tak, že im umožní zavolať v danom momente na audiotextové telefónne číslo, čiže za odplatu, spadá pod definíciu telenákupu.
44. V danom prípade primárnym účelom predmetného komunikátu bola propagácia služby - súťaže. Poskytnutie súťaže bolo službou tretích osôb. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnom komunikáte bola propagovaná a poskytovaná služba tretích osôb, to znamená, že samotná súťaž predstavovala skutočnú ekonomickú aktivitu zahŕňajúcu poskytnutie služieb aj tretích osôb a účasť v nej bola podmienená ich využitím.
45. Je zrejmé, že žalovaný nie je v pozícii, aby dokázal určiť konkrétny ekonomický prínos z vysielania takýchto komunikátov. V tomto bode je však potrebné zohľadniť to, že hra ako služba tretej osoby nie je súčasťou vysielania, vysielanie o nej len informuje, resp. ju propaguje. Ide teda o veľmi obdobnú situáciu, ako v prípade bežných telenákupov. Ani v prípade takéhoto vysielania nie je opodstatnené skúmať ekonomický prínos pre vysielateľa. Je potrebné vychádzať z predpokladu, že ak takúto činnosť robí (vyzýva na využite služby tretej osoby, ktorá je reálnou hospodárskou aktivitou a propaguje ju), činí tak primárne zo zištných dôvodov. Navyše je možné poukázať na skutočnosť, že získanie žrebov pre účasť v súťaži, resp. kreditov, ktoré zároveň predstavovali žreby pre účasť v súťaži, nebolo bezodplatné. Diváci zasielali SMS na bezplatné telefónne číslo, avšak na to, aby sa mohli zúčastniť súťaže, si museli objednať kredity a to prostredníctvom príkazov uvedených v SMS, pri ktorých v prípade dobitia 30 kreditov uhrádzali sumu dve eurá (na základe takéhoto dobitia získali jeden SMS žreb). Samotné kredity slúžili na využívanie služieb poskytovaných organizátorom alebo žalobcom. Na základe uvedeného tak podľa žalovaného možno dospieť k záveru, že očakávaný príjem z takejto činnosti nebol len marginálny, resp. „náhodný“.
46. Ekonomický model pri tomto type komunikátu je natoľko zrejmý, že ekonomický profit z takejto činnosti pre vysielateľa, podobne ako odplatnosť pri vysielaní reklamy alebo umiestňovania produktov, je nutné jednoducho prezumovať. Vzhľadom na obsah tohto typu komunikátu nie je zrejmé, aký iný účel by pre vysielateľa mohol plniť, ak nie ako ďalší zdroj príjmu. V danom prípade nebolo rozhodujúce, aké skutočné ekonomické výsledky vysielanie komunikátov tohto charakteru žalobcovi prinieslo, ale aké boli očakávané príjmy z týchto komunikátov.
47. Žalovaný poukázal na to, že Rada sa už obdobnými komunikátmi zaoberala aj v minulosti, konkrétne v rozhodnutí č. RP/36/2015 zo dňa 23.06.2015, ktoré bolo potvrdené aj NS SR rozsudkom vo veci sp. zn. 6Sž/7/2015, ako aj v rozhodnutí č. RP/31/2016 zo dňa 01.07.2016, ktoré bolo potvrdené Krajským súdom v Bratislave rozsudkom vo veci sp. zn. 5S/155/2016. Hoci obsahovo sa jednotlivé komunikáty od seba líšili, ich podstata bola rovnaká a týkali sa obdobnej hry. Rada v daných prípadoch skonštatovala, že sa jednalo o telenákup vo forme telenákupného šotu.
48. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval žalovaný napadnuté rozhodnutie za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej sankcie - pokuty považoval rovnako za plne odôvodnenú. Napadnuté rozhodnutie podľa neho nevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani postup žalovaného v predmetnom správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
49. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
V.
Relevantné právne predpisy
50. Podľa § 3 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z. doplnkové vysielanie je komunikát, ktorý nie je reláciou vysielania a ako zložka programovej služby zvyčajne dopĺňa vysielací čas medzi jednotlivými reláciami vysielania, najmä videotext, reklama, telenákup, zvukové a zvukovo-obrazové prostriedky oddeľujúce
vysielanie reklamy a telenákupu a iná programová interpunkcia, ako aj oznam o aktuálnom čase a ohlasovanie programov.
51. Podľa § 3 písm. i) zákona č. 308/2000 Z.z., program je 1/ zvukový komunikát, tvoriaci svojim obsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa, alebo 2/ zvukovo-obrazový, zložený z pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku, tvoriaci svojím obsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa alebo v rámci katalógu zostaveného poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.
52. Podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.
53. Podľa § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 308/2000 Z.z., do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisie bez oprávnenia.
54. Podľa § 31a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a) je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu.
55. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., telenákup na účely zákona je priama ponuka vysielaná verejnosti s cieľom poskytnúť tovar alebo služby vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov za odplatu. Telenákup môže mať formu telenákupného šotu.
56. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.
57. Podľa § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná reklama a telenákup boli čestné a slušné.
58. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min.). Vysielací čas vyhradený reklame v čase od 19.00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny.
59. Podľa § 37a ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., do vysielacieho času vyhradeného reklame sa na účely § 36 a § 37 nezapočítava čas venovaný vlastnej propagácii vrátane oznámení vysielateľa o vlastnom programe.
60. Podľa § 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., vlastná propagácia na účely tohto zákona je činnosť vysielateľa určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby, priamo spojené s vysielaním a programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť o vlastnom programe.
61. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona b) odvysielanie oznamu o porušení zákona c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jej časti
d) pokutu
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti
62. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018> aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018> a c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>, ods. 3 písm. k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>, § 20 ods. 1 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018> a <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>, § 30 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e) <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2000/308/?ucinnost=15.07.2018>].
63. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
64. Podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.
65. Podľa § 32 ods. 2, 3 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány a orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie.
66. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
67.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. sa na konanie podľa tohto zákona vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
VI.
Posúdenie veci správnym súdom
68. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy je v súlade so zákonom.
69. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej správy, opatrenie orgánu verejnej správy a iných zásahov orgánu verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
70. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatrení orgánu verejnej správy.
71. Správny súd uvádza, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. RP/42/2020 zo dňa 09.09.2020, ktorým bola žalobcovi uložená podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. sankcia - pokuta, určená podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 3.319,- eur za porušenie povinností podľa § 34 ods. 2 písm. a) a § 36 ods. 2 citovaného zákona tým, že:
- odvysielal na televíznej programovej službe WAU dňa 16.01.2020 v čase od 17:00:00 hod. do 17:59:59 hod. reklamný blok v čase od cca 17:06:50 hod. do cca 17:12:34 hod. v trvaní cca 5 minút a 44 sekúnd, reklamný blok v čase od cca 17:33:29 hod. do cca 17:39:42 hod. v trvaní cca 6 minút a 13 sekúnd, komunikát propagujúci súťaž 18 rokov s TV JOJ v čase od cca 17:39:48 hod. a 17:40:22 hod., ktorý naplnil definíciu telenákupného šotu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. a ktorý trval cca 34 sekúnd, čiže odvysielal reklamné a telenákupné šoty v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 31 sekúnd, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny o 31 sekúnd,
- odvysielal na televíznej programovej službe WAU dňa 16.01.2020 o cca 17:12 hod. komunikát propagujúci kinematografické dielo Príliš osobná známosť, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., pri ktorej nezabezpečil, aby bola vysielaná reklama slušná.
72. Správny súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa tretej časti druhej hlavy SSP (§194 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
73. Žalobca namietal, že:
- zásah do slobody prejavu vydaním napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku legitimity, legality a proporcionality, resp. že žalovaný uvedené požiadavky skúmal nedostatočne
- nesprávne právne posúdenie komunikátu propagujúceho film Príliš osobná známosť ako reklamy, keďže podľa jeho názoru išlo o vlastnú propagáciu; v nadväznosti na to namietal, že neporušil povinnosť ustanovenú v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.,
- nesprávne právne posúdenie komunikátu 18 rokov s TV JOJ ako telenákupu.
74. Súd po dôslednom oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom žalovaného, vrátane priloženého obrazovo-zvukového záznamu programu dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná z nižšie uvedených dôvodov.
75. Zo samotného napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná vydala voči žalobcovi niekoľko desiatok rozhodnutí o uložení sankcie za porušenie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii, ktoré žalobca pravidelne napadá správnymi žalobami a ktoré teda boli opakovaným predmetom prieskumu správnych súdov, pričom žalobné námietky žalobcu v jeho správnych žalobách súd obdobné, resp. sa často opakujú. Vzhľadom na početnosť správnych žalôb existuje o rovnakých alebo obdobných námietkach, ktoré sa často týkajú aj rovnakých subjektov konania (prípadne rovnakého žalovaného) obsiahla ustálená judikatúra správnych súdov aj o žalobných námietkach, uplatnených v tomto konaní. V súlade s § 139 ods. 2 prvá veta SSP súd na túto ustálenú rozhodovaciu prax odkazuje nasledovne:
76. Žalobná námietka - zásah do slobody prejavu vydaním napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku legitimity, legality a proporcionality, resp. že žalovaný uvedené požiadavky skúmal nedostatočne - bola predmetom prieskumu viacerých rozhodnutí, správny súd príkladmo poukazuje na nasledujúce: rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sž/8/2016 zo dňa 26. 10. 2017, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/11/2015 zo dňa 28.03.2017 ods. 35 a nasledujúce rozhodnutia, rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3Sž/1/2016 zo dňa 26.04.2017 str. 14 a nasledujúce rozhodnutia, rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Sž/15/2015 zo dňa 28.03.2017 ods. 54 a nasledujúce rozhodnutia.
Vychádzajúc zo skutkových zistení najvyšší súd zistil, že medzi účastníkmi v danej veci ostala predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 34 ods. 1 v spojení s § 32 zákona č. 308/2000 Z.z., § 35 ods. 3 tohto zákona, (ne)existencia splnenia podmienok na obmedzenie práva vysielateľa na slobodu prejavu, nedostatočné odôvodnenie zásahu Rady do práva na slobodu prejavu, nezrozumiteľnosť výrokov I. až IV. pre ich neurčitosť a vykonanie dôkazu ohliadky záznamu vysielania v rozpore so správnym poriadkom.
Odporca trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu mu predchádzajúceho.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť na to, či Rada v konaní a rozhodnutím, ktorým navrhovateľovi uložila sankciu za porušenie povinností ustanovených v § 34 ods. 1, § 35 ods. 3 , § 36 ods. 2 a § 20 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii postupovala v súlade so zákonom, ústavou ako aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva. Predovšetkým zameral svoju pozornosť, či Rada postupom a rozhodnutím neprípustne zasiahla do práva navrhovateľa na slobodu prejavu.
Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti orgánu verejnej správy a správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.
Podľa čl. 26 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu
ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobody prejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.
Podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva, že je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl. 10 ods. 2 Dohovoru).
Zákonodarca v právnom poriadku Slovenskej republike výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č. 308/2000 Z.z., pričom rozsah „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Zákonom č. 308/2000 Z.z. zákonodarca zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisiia podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.).
Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy najvyšší súd dospel k záveru, že Rada nezasiahla neoprávnené do práva navrhovateľa ako vysielateľa na slobodu prejavu, keď mu uložila sankciu za porušenie právnej povinnosti ustanovenej mu v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii. Právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred zameniteľnosťou obsahu sledovaného programu s komerčnými informáciami v podobe umiestnených produktov, ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom ako aj ochranu autorov audiovizuálnych diel, a preto podmienka legality a legitimity je teda nepochybne naplnená.
Najvyšší súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa o porušení podmienky proporcionality, keď v uvedených právnych normách § v § 35 ods. 3, v § 34 ods. 1 a v § 36 ods. 2. zákona č. 308/2000 Z.z. zákonodarca vysielateľovi stanoví jednoznačné povinnosti a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý nepripúšťa akékoľvek pochybnosti o prejavení jeho vôle.
Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že odporca sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadal so zásahom do jeho práva ako vysielateľa k splneniu materiálnych podmienok obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k § 35 ods. 3 zákona o
vysielaní a retransmisii, pričom vo vzťahu k ustanoveniam § 34 ods. 1 a § 36 ods. 2 sa nijak nezaoberal a nevyporiadal, či materiálne podmienky obmedzenia slobody prejavu boli splnené. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady z kontextu odôvodnenia vyplýva, že Rada sa splnením hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu navrhovateľa ako vysielateľa zaoberala a dostatočne aj vysporiadala, zamerajúc predovšetkým svoju pozornosť vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Rady vyplýva, že sa vyjadrila k splneniu hmotnoprávnych podmienok zásahu do práva slobody prejavu navrhovateľa aj k ostatným porušeniam právnej povinnosti (§ 34 ods. 1, § 36 ods. 2 zákona), dajúc do pozornosti, že navrhovateľ v priebehu správneho konania sa nijak nevyjadril a predmetnú námietku, nevzniesol (rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Sž/8/2016 zo dňa 26. 10. 2017).
77. K žalobnej námietke - zásah do slobody prejavu vydaním napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku legitimity, legality a proporcionality, resp. že žalovaný uvedené požiadavky skúmal nedostatočne - správny súd ďalej uvádza, že v tejto námietke žalobca neuviedol okrem všeobecných konštatovaní žiadne konkrétne nedostatky napadnutého rozhodnutia, s výnimkou tvrdenia, že, že žalovaný bol povinný zásah „skúmať ad hoc od prípadu k prípadu a nie paušálne uplatňovať ustanovenia zákona“. Okrem vyššie uvedenej citácie rozhodnutia NS SR správny súd poznamenáva, že absencia konkretizácie tejto žalobnej námietky neumožnila správnemu súdu, aby túto námietku podrobne preskúmal a zaoberal sa ňou. Tvrdenie žalobcu o tom tom, že sa žalobca kritériami vymedzujúcimi prípustnosť zásahu do slobody prejavu zaoberal príliš všeobecne nezodpovedá obsahu napadnutého rozhodnutia, ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, konkrétne z jeho strany 7 a nasl..
78. Súd sa stotožnil aj so závermi žalovaného, že žalobca odvysielaním jednotlivých komunikátov propagujúcich súťaž 18 rokov s TV JOJ dňa 16.01.2020 porušil povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2008 Z.z., keď odvysielal na programovej službe WAU reklamné bloky a komunikáty propagujúce súťaž 18 rokov s TV JOJ, ktoré naplnili definíciu telenákupného šotu, v rozsahu vyššom ako 12 minút tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia. Rovnako sa súd stotožnil aj s právnym záverom žalovaného, že pri komunikáte odvysielanom na programovej službe WAU dňa 16.01.2020, propagujúceho kinematografické dielo Príliš osobná známosť, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., žalobca nezabezpečil, aby bola vysielaná reklama slušná.
79. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci z hľadiska posúdenia komunikátu 18 rokov s TV JOJ žalovaným ako telenákupného šotu správny súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný podrobne vysvetľuje, prečo sa v danom prípade nie je možné stotožniť s výkladom žalobcu o charaktere posudzovaného komunikátu, t. j., že ide o propagáciu jeho vlastného vysielania a jeho programov.
80. Podľa smernice Rady 89/552/EHS zo dňa 03.10.1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ ES zo dňa 30.06.1997 sa na účely tejto smernice za televíznu ponuku tovarov (teleshopping) považuje vysielanie priamych ponúk pre verejnosť za odplatu s cieľom ponuky tovarov alebo služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov.
81. Podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), ktorou bola smernica 97/36/ES zo dňa 30.06.1997 zrušená, je telenákup definovaný ako vysielanie priamych ponúk pre verejnosť za odplatu s cieľom poskytnutia tovarov alebo služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov (článok 1.1 písm. l/). Smernica 2010/13/EÚ bola do právneho poriadku Slovenskej republiky prevzatá s účinnosťou od 01.01.2013 a tvorí prílohu 1 k zákonu č. 308/2000 Z.z..
82. Súdny dvor EÚ vo veci C-195/06 pri definovaní obdobného komunikátu vychádza z článku 1 smernice Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 v znení smernice 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady z 30. júna 1997: Vysielanie alebo časť vysielania, počas ktorej vysielateľ ponúka divákom možnosť zúčastniť sa hry o ceny prostredníctvom okamžitého zatelefonovania na telefónne čísla so zvýšenými sadzbami a teda za odplatu, spadá pod definíciu telenákupu podľa Článku 1 písm. f), ak takéto vysielanie alebo časť
vysielania predstavuje skutočnú ponuku služby vzhľadom na účel vysielania, ktorého je hra súčasťou, význam hry v rámci vysielania z hľadiska časového rozsahu a predpokladaného ekonomického prínosu vo vzťahu k celkovému očakávanému prínosu z celého vysielania, a tiež vzhľadom na typ otázok, ktoré sú účastníkovi hry kladené.
83. Na posúdenie naplnenia zákonných podmienok pojmu telenákup v odvysielaných komunikátoch bolo potrebné skúmať jednotlivé programy z hľadiska ich obsahu, so všetkými obrazovými alebo verbálnymi zložkami a informáciami, ktoré v nich boli obsiahnuté. V danom prípade bola divákom ponúknutá možnosť zúčastniť sa hry o finančnú odmenu zatelefonovaním na telefónne číslo so zvýšenou tarifnou sadzbou a zodpovedaním otázky o vysielaní žalobcu. Poukazujúc i na výklad úniového práva v rozsudku SD EÚ vo veci C-195/06 správny súd dospel k záveru, že komunikát, v ktorom prevádzkovateľ vysielania ponúka divákom možnosť zúčastniť sa hry o cenu, ktorou je finančná výhra, a to zatelefonovaním na telefónne čísla so zvýšenou tarifou, resp. zaslaním SMS a zakúpením kreditu/ žrebu t.j. za odplatu, sa vzťahuje vymedzenie, ktoré citované ustanovenia smernice 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 ako aj ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., spĺňa podmienky pojmu teleshopping. A to za predpokladu, ak táto relácia alebo jej časť predstavuje skutočnú ponuku služieb na základe zohľadnenia cieľa relácie, ktorej je hra súčasťou, významu tejto hry v rámci celej relácie z hľadiska času a predpokladaných hospodárskych výsledkov vo vzťahu k výsledkom očakávaných od celej relácie, ako aj charakteru otázok položených uchádzačom. Na základe uvedeného výkladu úniového práva vzťahujúceho sa k definícii pojmu telenákup (teleshopping), ktorý vyplýva z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, nie je možné odvysielané komunikáty považovať za bežné zábavno-súťažné programy.
84. V prípade predmetných komunikátov išlo o zvukovo-obrazovú informáciu, ktorá priamo propagovala službu tretej osoby - hru (hra nebola produktom žalobcu, ale jej organizátorom bola tretia osoba- spoločnosť Mega Vox. s.r.o.) tým, že priamo vyzývala na jej využitie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že posudzované komunikáty program sprevádzali za odplatu, resp. inú podobnú protihodnotu. Nakoľko predmetné komunikáty obsahovali priamu ponuku (výzva na zasielanie SMS na poskytnuté telefónne číslo resp. výzva na zavolanie na audiotexové číslo /= číslo so zvýšenou tarifou/ a výzva na účasť v hre) vysielanú verejnosti s cieľom poskytnúť službu (hru o cenu) je zrejmé, že naplnili definíciu mediálnej komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..
85. Medzi procesnými stranami bolo sporné, či komunikát je teleshopingom alebo (vlastnou) reklamou.
86. Podľa § 31a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. je aj reklama aj teleshoping formou mediálnej komerčnej komunikácie. Zásadným rozlišovacím kritériom medzi reklamou a teleshopingom je to, či komunikát je priamou alebo nepriamou ponukou tovaru alebo služby. Pri oboch formách mediálnej komerčnej komunikácie je cieľom propagácia tovaru alebo služieb, avšak pri reklame ide o to, že presvedčuje o vlastnostiach produktu bez toho, aby priamo sprostredkovala predaj produktu - reklama nesprostredkuje informácie o tom, ako si ponúkaný produkt zaobstarať. Teleshoping ide ďalej ako reklama, neobmedzuje sa iba na presviedčanie o vlastnostiach produktu, nezabezpečuje iba propagáciu produktu, ale aj jeho predaj.
87. Ak teda komunikát žalobcu obsahoval priamu ponuku na predaj - výzvu na zasielanie SMS alebo výzvu na uskutočnenie telefonátu na audiotexové číslo za zvýšenú tarifu, je potrebné dotknutý komunikát vyhodnotiť ako teleshoping, nie reklamu.
88. Pri hre komunikovanej žalobcom išlo o to, že pri zapojení sa do hry formou SMS alebo telefonátu za vyššiu ako bežnú tarifu získal súťažiaci nádej, že za jediný telefonát po správnom zodpovedaní vedomostnej otázky získa finančnú sumu, podstatne prevyšujúcu jeho vstupnú investíciu. Je teda možné konštatovať, že ide o ponuku finančnej služby - hry sprostredkovanej vysielateľom pre diváka.
89. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel správny súd k záveru, že predmetné komunikáty naplnili definíciu telenákupu podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., pretože išlo priamu ponuku vysielanú verejnosti (výzva na zasielanie SMS alebo zatelefonovanie na audiotexové číslo) s cieľom poskytnúť službu (hru) za odplatu (SMS za zvýšenú cenu).
90. Aj s ohľadom na ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. napĺňajú odvysielané komunikáty zákonnú definíciu telenákupu. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobných príkladoch - napr. rozhodnutia sp. zn. 4Sž 7/2014, 3Sž 22/2013, 3Sž 14/2014, 6Sž 10/2014, 3Sž 22/2013).
91. Po zrátaní celkového odvysielaného času reklamy a posudzovaných komunikátov v uvedených dňoch tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný presne uviedol časy a dĺžky vysielania reklamy a daných komunikátov je zrejmé, že ich celkový vysielací čas presiahol zákonom prípustný limit 20% (12 minút) počas jednej hodiny vysielania o 31 sekúnd, čím došlo k naplneniu porušenia povinnosti ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.
92. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci z hľadiska posúdenia komunikátu Príliš osobná známosť žalovaným ako reklamy správny súd uvádza, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysvetlil, prečo v danom prípade ide o reklamu, aj keď sa jedná o vlastnú propagáciu.
93. Vlastná propagácia je podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. reklamou, a teda sa na ňu vzťahujú rovnaké podmienky ako na bežnú reklamu propagujúcu komerčné produkty alebo služby. Rozdiel je len v tom, že časový rozsah trvania vlastnej propagácie sa nezapočítava do zákonom povoleného časového rozsahu reklamy. Žalobca bol v súvislosti s komunikátom Príliš osobná známosť potrestaný za porušenie povinnosti ustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s posúdením slušnosti tohto komunikátu. Uvedená povinnosť sa vzťahuje na všetky druhy reklamy, čiže aj na vlastnú propagáciu. Správny súd mal preto za preukázané, že išlo o reklamu, a preto sa na tento komunikát ako na reklamu vzťahuje povinnosť ustanovená v § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
94. Pojmy obscénne a vulgárne vyjadrovanie nie sú pojmami s legálnou definíciou, jedná sa o tzv. neurčité právne pojmy, avšak nejde o neurčité pojmy ako také, teda nejde o pojmy, ktoré by mali neurčitý, prípadne mnohoraký význam, či výklad. Výkladové slovníky sa v definícii týchto pojmov vôbec nerozchádzajú a Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje význam týchto pojmov aj bez odborného výkladu za jasný a všeobecne zrozumiteľný. Za obscénne vyjadrovanie sa považuje vyjadrovanie neslušné, nemravné, necudné, oplzlé a za vulgárne vyjadrovanie sa považuje vyjadrovanie hrubé, neslušné, ordinárne, v spoločenskom styku neprípustné. Rada v rozhodnutí uviedla, ktoré vyjadrenia a prečo naplnili uvedený obsah a Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažuje závery Rady (reprodukované v úvode tohto rozsudku) za nelogické, či vybočujúce zo všeobecného vnímania a posudzovania takýchto vyjadrení a scén. Z argumentácie navrhovateľa je zrejmé, že sa snaží obsah a význam týchto pojmov relativizovať a hranice spoločenskej akceptácie neslušného, nemravného, či vulgárneho rozširovať. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozumie tejto snahe navrhovateľa, nakoľko je to legitímny spôsob jeho obrany a protiargumentácie v konfrontácii so závermi a skutkovými zisteniami odporkyne. Nepovažuje však argumenty navrhovateľa za dôvodné, majúce oporu v zákone, a nevidí dôvod prikloniť sa k výkladu, ktorý by viedol k devalvovaniu spoločenských noriem. K argumentom navrhovateľa, že odvysielané vyjadrenia možno považovať len za expresívne, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že za expresívne sa považujú výrazy citovo zafarbené, rozhodne však do tejto kategórie nespadajú výrazy neslušné, ktoré sú z normálnej spoločenskej konverzácie vylúčené. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Sž/6/2014 z 23. 03. 2016).
95. Aj podľa správneho súdu neslušné - hrubé, pejoratívne a vulgárne - výrazy zostanú neslušnými bez ohľadu na to, v akom kontexte boli použité. Napriek tomu, že išlo o komunikát, propagujúci komediálny film, nie je dôvodné znižovať všeobecne uznávané normy spoločenského správania až na takú úroveň, aby sa výrazy identifikované žalovaným stali v určitých situáciách spoločensky prijateľnou a slušnou formou komunikácie, kým vo väčšine iných situáciách boli z normálnej spoločenskej konverzácie vylúčené (z dôvodu ich neslušnosti). Sporné výrazy, odvysielané v komunikáte Príliš osobná známosť nemožno považovať za bežné a slušné v spoločenskom styku, teda za vyhovujúce pravidlám spoločenského správania. Uvedené výrazy je možné považovať za výrazy takej intenzity, že odporujú bežným normám slušnosti v miere, pri ktorej je možné považovať odvysielanú reklamu v tejto časti za neslušnú.
96. Súd dospel k záveru, že žalobca tým, že dňa 16.01.2020 odvysielal v rámci televíznej programovej služby WAU komunikát propagujúci kinematografické dielo Príliš osobná známosť, ktorý naplnil definíciu
reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., porušil § 32 ods. 4 písm. a) Zákona č. 308/2000 Z. z., t. j. povinnosť zabezpečiť, aby bola vysielaná reklama slušná. V posudzovanom komunikáte na pomerne krátkej časovej ploche odzneli hrubé, resp. pejoratívne výrazy a vulgarizmy, čo odporuje bežným normám slušnosti. Pojem slušnosti vyložil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2Sž 7/2013 (Je možné súhlasiť s názorom navrhovateľa, že pojem slušnosť je dôležitým javom, ktorý by mal byť princípom každej spoločnosti a že je nespochybniteľné, že vplyv na morálku spoločnosti majú dokonca vo veľmi veľkej miere aj médiá. Práve z tohto dôvodu by však malo byť pre navrhovateľa vlastné, aby vo svojom vysielaní obmedzoval používanie vulgarizmov a neslušných slov, aj keď tieto sa v komunikácií v určitých spoločenských kruhoch bežne používajú. Vysielanie multiregionálnych televízií má čoraz väčší dopad na obyvateľstvo a priamo ovplyvňuje jeho správanie. Preto je logické, že ak chceme, aby bola spoločnosť naozaj morálne a eticky vyspelá, k tejto snahe nemôže prispieť navrhovateľ tým, že bude do svojho vysielania zaraďovať reklamu, v ktorej sa vyskytujú vulgarizmy. Aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu slová „drbnutý“ a „pridrbaní“, aj bez použitia výkladových slovníkov, rozhodne nemožno považovať za vyjadrenia, ktoré by neodporovali bežným normám slušnosti.) Požiadavka, aby reklama bola slušná vychádza z potreby ochrany celospoločenskej morálky a mravnosti.
97. Súd pri rozhodovaní posudzoval, či daný komunikát je reklamou alebo vlastnou propagáciou a dospel k záveru, že komunikát naplnil definíciu reklamy, nakoľko od 21.05.2020 došlo k zmene ustanovenia § 37a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Hoci predmetný komunikát je oznamom vo verejnom záujme, stále ide o druh reklamy, a preto sa na neho vzťahuje aj ust. § 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
98. Záverom musí správny súd uviesť, že v preskúmavanom správnom konaní nezistil žiadne také procesné porušenia, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Má za to, že vo veci bolo vykonané riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite bol zistený skutkový stav veci a žalovaný v rozhodnutí prihliadol na všetko čo vyšlo v konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti a je v zodpovedajúcom rozsahu odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre posúdenie veci, podrobne rozobral predložené dôkazy ako aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne a správnu žalobu preto ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.
99. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil také dôvody, na základe ktorých možno od žalobcu náhradu trov spravodlivo požadovať.
100. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (ust. § 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa ust. § 440 SSP sa podáva (sťažnostné dôvody) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné dôvody možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle ust. § 449 ods. 1 zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje ,ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konanie o správnej žalobe podľa ust. § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.