Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoCsp/2/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, na ul. Hodžovej č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému H. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v H., na ul. Q. č. XXX/XX, o zaplatenie 4.171,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 04.09.2025 č. k. -227, takto rozhodol

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že uzatvorená zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Zároveň nebolo sporné, že túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že jej predmetom bolo poskytnutie úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľom, možno podľa ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch) podriadiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.

3. V danom prípade ide o spotrebiteľský spor, teda spor so slabšou stranou a súd je z úradnej povinnosti povinný skúmať, či boli dodržané všetky zákonné podmienky a náležitosti, tak ako stanovuje v prípade spotrebiteľských zmlúv, ako aj Zákon o spotrebiteľských úveroch.

4. Zo žalobcom predloženého dôkazu - informácie o klientskom účte - výpis pohybov na účte (č.l. 207 spisu) bolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanému úver v sume 6.000 eur a to dňa 09.12.2013. Zároveň z tohto dôkazu je zrejmé, že toho istého dňa bola z účtu žalovaného realizovaná úverová transakcia - debetná položka v sume 300 eur, poplatok za poskytnutie úveru. Táto okolnosť nebola žalovaným rozporovaná, a preto bola považovaná za nespornú. Skutočnosť, že suma poplatku je automaticky inkasovaná a zvyšná časť peňažných prostriedkov úveru bola poukázaná na účet uvedený

v úverovej zmluve, vyplýva zo všeobecných úverových podmienok predložený žalobcom (č. l. 8 a nasledujúce spisu). Túto skutočnosť potvrdil i samotný žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 17.01.2025, pričom jeho argumentácia spočívala v tom, že s takýmto postupom bol žalovaný uzrozumený a súhlasil s ním. Naviac uviedol, že takýto postup je vzájomne výhodný v prípade, ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru.

5. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný reálne dostal k dispozícii od žalobcu sumu 5.700 eur (s touto sumou reálne mohol disponovať), nie sumu 6.000 eur ako je to uvedené v zmluve. Je teda logické, že do celkovej výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru nemožno započítať plnenie, ktoré nie je skutočným plnením veriteľa dlžníkovi, teda poplatok za poskytnutie úveru v sume 300 eur, ale táto suma je nákladom úveru.

6. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že uvedený postup je výsledkom konsenzu medzi zmluvnými stranami, je potrebné dodať, že uvedené je súčasťou všeobecných obchodných podmienok. Ustanovenia o zinkasovaní poplatku z poskytnutých prostriedkov vo všeobecných obchodných podmienkach tvorili predtlač k zmluve bez možnosti voľby ich prijatia alebo odmietnutia. Vzhľadom na charakter dojednania a jeho začlenenia v texte všeobecných obchodných podmienok - čerpanie, nemôžu byť žiadne pochybnosti, že tento postup nebol dojednaný individuálne. O takéto individuálne ustanovenie by sa jednalo vtedy, keď by práve takáto časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. O individuálnom dojednaní však nemožno hovoriť v prípade, keď si zákazník zvolí určitú formu záväzku (jednu z ponúkaných možností), avšak musí prijať celý súbor opatrení a dojednaní ustanovených v zmluve a všeobecných obchodných podmienkach, minimálne ich nemôže vylúčiť.

7. Tvrdenie žalobcu, že takýto postup (automatické zúčtovanie poplatku za poskytnutie úveru) je vzájomne výhodný v prípade, ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, súd prvej inštancie považoval za absurdný. Ak žalovaný nemá dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru a žalobca ako veriteľ si je toho vedomý, potom nie sú absolútne splnené podmienky pre poskytnutie spotrebiteľského úveru a veriteľ porušil povinnosť uloženú v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch a to posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

8. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má vplyv aj na ďalšiu náležitosť zmluvy o úvere vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ročnou percentuálnou mierou nákladov v súlade s ust. § 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľský úveroch sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške, rovnako s uvedením nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, je v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch splnená sankcia v podobe bezručnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že pri overovaní bonity žalovaného, žalobca nemal takmer žiadne údaje preukazujúce skutočnú výšku výdavkov žalovaného, a teda nebolo preto preukázané, či s odbornou starostlivosťou pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

10. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch totiž nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime podľa a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch. Overovanie bonity žiadateľa iba na podklade informácií ním poskytnutých v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom spoločného registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou.

11. Postup žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba ako formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov žalovaného samo o sebe taktiež nie je možné považovať za dostatočné. Výpisy z týchto databáz nepodávajú kompletný obraz o výdavkov žiadateľa, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ žalobca nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či spotrebiteľ je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver.

12. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky, či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu žalovaného a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšie schopnosti spotrebiteľa splácať úver ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. S poukazom na prijaté závery o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, žalobcovi patrí suma zodpovedajúca výške poskytnutého úveru (6.000 eur). Žalovaný však v zmysle prehľadu splácania zaplatil žalobcovi sumu 6.087,63 eur, čo je viac ako mu patrí, a preto súd žalobu zamietol.

14. Výrok o trovách bol odvodený ust. pojení s ust.

15. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť, tak aby žalobe žalobcu bolo v plnom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k nesprávnym skutkovým zisteniam.

16. Žalobca nesúhlasí s názorom, podľa ktorého nedostatočne skúmal bonitu žalovaného pred poskytnutím úveru a že sa má navyše jednať o hrubé porušenie povinnosti žalobcu pri posudzovaní bonity. Pri poskytnutí úveru konal v súlade s právnymi predpismi a bonitu žalovaného overil dostatočne a konal tak s odbornou starostlivosťou v súlade s účinného v čase uzatvorenia zmluvy. V konaní predložil dôkazy, ktorými dostatočne preukázal posudzovanie schopnosti žalovaného splácať úver a to získaním informácií najmä o príjmoch, rodinnom stave, zamestnaní a ďalších majetkových pomerov žiadateľa o úver v priloženej žiadosti o úver, berúc do úvahy výdavky minimálne v zákonnej výške podľa životného minima, získavaním (preverením) informácií o príjmoch a zamestnanosti reportom zo Sociálnej poisťovne, ako aj lustráciou žiadateľa o úver v úverovom registri, prostredníctvom ktorého si žalobca preveril záväzky žalovaného pred poskytnutím úveru a z ktorého vyplynulo, že žalovaný nemá žiadne existujúce záväzky. Pri skúmaní bonity žalovaného banka berie vždy do úvahy pomer príjmu k výdavkom, a to k výdavkom klienta na domácnosť pri zohľadnení zákonného životného minima a výdavkom na splátky všetkých poskytnutých úverov. Na základe týchto kritérií je možné objektívne posúdiť, či konkrétny klient bude schopný splácať všetky existujúce úvery a aj nový úver s jeho aktuálneho príjmu. Popri tomto pomere banka skúma aj komplexne ďalšie kritériá - najmä platobnú disciplínu, omeškanie v minulosti, podané žiadosti, časový odstup od žiadosti / omeškania, dĺžku zamestnanosti, vek a podobne. Zo získaných a overených informácií, ktoré vyplynuli z predložených dôkazov vyplynulo, že žalovaný je slobodný, nemá žiadne vyživovacie povinnosti, je bezdetný, je zamestnancom s mesačným príjmom 700 eur a nemá žiadne iné záväzky. Ako vyplýva z úverovej zmluvy, výška splátky úveru bola 100,46 eur. Životné minimum v čase poskytovania úveru bolo vo výške 198,09 eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu. Po zohľadnení mesačného príjmu žalovaného 700 eur overeného aj dopytom do Sociálnej poisťovne, zákonných výdavkov 198,09 eur, bolo zrejmé, že splátka vo výške 100,46 eur bola pre žalovaného plniteľná a jeho finančné možnosti mu umožňovali splácať úver, pričom v jeho osobnom rozpočte zostávala naďalej dostatočná suma na pokrytie ďalších výdavkov. Ako výdavky žalovaného, resp. náklady na zabezpečenie základných životných potrieb žalovaného, žalobca zohľadnil sumu životného minima pripadajúcu na jednu plnoletú fyzickú osobu. Žalobca ako výdavky zohľadnil teda zákonné výdavky, ktorých výška je daná zákonom. Na určenie dostatočnej sumy na bežné životné náklady slúži práve hodnota životného minima. Je

ťažké si v praxi predstaviť ako inak by malo vyzerať skúmanie skutočných výdavkov každého jedného spotrebiteľa. Žalobca na posúdenie bonity využil tri rôzne zdroje informácií a to žiadosť o úver, dopyt do SRBI a Sociálnej poisťovne a zohľadnil všetky kritéria predpokladané ust. O riadnom odbornom posúdení schopnosti žalovaného splácať úver svedčí aj skutočnosť, že žalovaný od uzavretia úverovej zmluvy (09.12.2013) až do zosplatenia úveru nemal problém splácať žalobcom poskytnutý úver takmer 5 rokov. Aj z tohto dôvodu je pre žalobcu nepochopiteľné, že súd aj napriek tomu nadobudol pochybnosť o posúdení schopnosti žalovaného splácať úver, o to viac, ak tejto skutočnosti nič nenasvedčovalo a žalobca predložil súdu dôkazy o riadnom skúmania bonity pred samotným poskytnutím úveru.

17. Vo veci nie je možné stotožniť sa s názorom, že zmluva obsahuje nesprávnu celkovú výšku úveru a s tým súvisiacu nesprávnu výšku RPMN. Žalobca výpisom z úverového účtu preukázal poskytnutie úveru dňa 09.12.2013 vo výške 6.000 eur podľa zmluvy. V zmysle zmluvy bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 300 eur. Použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanému a ani neznižuje istinu dlhu žalovaného. Žalovaný bol s poplatkom za poskytnutie úveru aj spôsobom jeho úhrady riadne a preukázateľne oboznámený a uzrozumený a vyjadril s ním podpisom na úverovej zmluve súhlas. Žalovanému bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá suma vo výške 6.000 eur zodpovedajúca celkovej výške spotrebiteľského úveru v zmysle zmluvy o úvere. Následne síce došlo k zúčtovaniu poplatku za poskytnutie úveru, avšak týmto vopred dohodnutým postupom nebol žalovaný ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Výklad, ktorý zaujal súd je prísne formalistický a ignoruje reálny obsah občianskoprávnych vzťahov. Zjednodušene možno konštatovať, že pokiaľ sú na úhradu poplatku použité peňažné prostriedky z poskytnutého spotrebiteľského úveru, podľa súdu musí byť celková výška úveru vždy znížená o sumu tohto poplatku. Nie je však ničím výnimočným, že spotrebiteľ nedisponuje inými peňažnými prostriedkami a peniaze, ktoré inkasoval z banky by tak či tak použil na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru, aby sa vyhol eventuálnemu omeškaniu a následkom predpokladaným v zmluve o úvere. Ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru, je účelné a vzájomne výhodné, ak bude tento poplatok zúčtovaný z poskytnutého úveru. Nemusí to byť pritom iba otázka nedostatku financií, ale aj výsledok konsenzu medzi kontrahentami (ako u žalovaného a žalobcu). Zúčtovanie poplatku za poskytnutie úveru uvedeným spôsobom samozrejme automaticky neznamená, že spotrebiteľský úver v sebe zahŕňa náklad v podobe poplatku.

18. Taktiež výška RPMN bola v zmluve uvedená v správnej výške. Pri preverovaní otázky výpočtu RPMN uvedenej v úverovej zmluve vo vzťahu k úhrade poplatku za poskytnutie úveru sa v skutkovo obdobných prípadoch už viackrát vyjadrila Národná banka Slovenska, ktorá vykonala matematický prepočet RPMN, z ktorého vyplynul záver, že hodnota RPMN vyjde rovnaká, bez ohľadu na to, či je poplatok za poskytnutie úveru započítaný do hodnoty úveru alebo nie. S poukazom na uvedené potom nemožno vyvodiť, že by žalobca postupoval pri výpočte RPMN uvedenej v dotknutej zmluve nesprávne.

19. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. Odvolací súd v zmysle zásad ust. , a preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

21. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver, Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

22. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie.

23. Z uzatvorenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 09.12.2013 vyplýva právne významná skutočnosť majúca vplyv na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. V prípade

spotrebiteľského úveru poskytnutého vo výške 6.000 eur, suma 300 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru, bola uhradená v deň uzatvorenia zmluvy, teda dňa 09.12.2013 (č. l. 207 spisu). Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca reálne poskytol žalovanému sumu 5.700 eur a nie sumu 6.000 eur. Je teda nepochybné, že žalobca do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Je to zrejmé z ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa rozumeli všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

24. Ak žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje.

25. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ je vymedzený v článku 3 písm. h) Smernice 2008/48 ako „ súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

26. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má nepochybne vplyv aj na ďalšiu náležitosť zmluvy o úvere vyplývajúcu z ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktorou je ročná percentuálna miera nákladov. Ročnou percentuálnou mierou nákladov v súlade s ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa . Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru.

27. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20.09.2018, vydaný vo veci C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu, táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka uvedenej zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle uvedeného ustanovenia.

28. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

29. Súdny dvor EÚ už pritom v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej zmluvy, článok 4 uvedenej Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

30. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne, pričom písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých môže byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom ods. 4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického vzorca, má preto podstatný význam.

31. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže predstavovať rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou, či je podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle článku . Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu takejto podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.

32. Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022 pod č. 49. Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru.

33. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru. V zmysle definície Zákona o spotrebiteľských úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom, vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalobca tak síce formálne poskytol žalovanému finančné prostriedky v sume 6.000 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami žalovaný nemohol disponovať a v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia než bola deklarovaná v zmluve o úvere. Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru, nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj následok, že sa bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie a tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške a rovnako s uvedením nesprávne ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, je v súlade s ust. 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spojená sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

34. Za správny je potrebné považovať i záver o porušení povinností veriteľa vyplývajúcej z ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa tohto ustanovenia, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa , nie je oprávnený požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinností podľa sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinností podľa sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

35. Pokiaľ ide o register na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, musí bez akýchkoľvek pochybností ísť o taký register, z ktorého je schopnosť spotrebiteľa splácať úver objektívne zistiteľná. To znamená, že aj príslušný register, či databáza musia obsahovať údaje o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, nakoľko bez týchto základných údajov sa schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver zistiť nedá.

36. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov sa nedajú zistiť žiadne údaje vzťahujúce sa na výdavky žalovaného s výnimkou údaja, podľa ktorého žalobca v čase poskytnutia úveru nebol úverovo zaťažený. Z predložených dokladov pritom nevyplýva, aby žalobca zisťoval aj ďalšie bežné výdavky žalovaného. Je pritom evidentné, že každá fyzická osoba musí vynakladať určité čiastky minimálne na výživu a bývanie. Ak teda žalovaný v žiadosti o poskytnutie úveru uvádzal výdavky vo výške 0 eur, už táto okolnosť bola dôvodom k tomu, aby žalobca k posudzovaniu bonity žalovaného pristupoval s odbornou starostlivosťou. Odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorý bude daný individuálnymi okolnosťami. Neodbornou je aj vtedy, ak je povrchná, ak je jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené tiež. Hoci zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi schopnosť splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. Veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úveru bonitu dlžníka aktívne zisťovať a preverovať.

37. K posudzovaniu schopností žalovaného splácať spotrebiteľský úver pristúpil žalobca len formálne, nevytvoril si reálny obraz o celkovej majetkovej situácii žalovaného a jeho postup nenaplnil účel predpokladaný ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Postup žalobcu je preto možné hodnotiť, ako na to správne poukázal prvoinštančný súd v konkrétnych okolnostiach, podľa ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy ako nekonanie s odbornou starostlivosťou pri posúdení schopnosti splácať spotrebiteľský úver a zároveň hrubé porušenie tejto povinnosti s dôsledkami, ktoré z porušenia vyplývajú, a to jednak zánik oprávnenia od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a jednak bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

38. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. v spojení s ust. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešném žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli a neúspešný žalobca nemá právo na ich náhradu.

40. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).