Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11CoPr-2-2025.pdf
PDF · 129.95 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/2/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: DATYS INVEST s.r.o., so sídlom Rudinská cesta 629, Kysucké Nové Mesto 024 01, IČO: 50 704 451, právne zastúpený: Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29, Trenčín 911 01, IČO: 47 256 907, proti žalovanej: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/X, F. E. G., zastúpená: Splnomocneným zástupcom NEXT LEVEL, so sídlom Českomoravská 2345/17, Libeň, Praha 9, Česká republika, IČO: 087 57 119, o zaplatenie 1.927,72 Eur a o vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 51Cpr/3/2023 – 135 zo dňa 27.01.2025, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“, prípadne „okresný súd“) napadnutým rozsudkom prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol, druhým výrokom žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tretím výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu mzdy vo výške 1.927,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.927,72 Eur od 28.9.2023 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, štvrtým výrokom žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %. 1.1. Súd prvej inštancie v prvom rade uviedol, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.927,72 Eur, ktorá predstavuje jeho nárok v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce za nezotrvanie žalovanej u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby dva mesiace. Žalovaná sa vzájomnou žalobou domáhala uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť jej sumu 1.927,72 Eur spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce, nakoľko mala za to, že jej pracovný pomer skončil platne doručením Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca dňa 23.08.2023 a keďže nebola podaná žaloba o jeho neplatnosť, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov. Okresný súd protinávrh žalovanej posúdil ako vzájomnú žalobu, nakoľko sa domáhala, aby jej súd prisúdil viac, ako požadoval žalobca, preto nepovažoval tento úkon za kompenzačnú námietku. 1.2. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol zamestnávateľom žalovanej na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2023, ktorý bol dohodnutý ako pracovný pomer na dobu určitú do 29.02.2024. Uviedol, že nesporné je, že dňa 23.08.2023 žalobca prevzal od žalovanej listinu datovanú 21.08.2023 označenú ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“. Okresný súd sa prioritne v konaní zaoberal otázkou, akým spôsobom došlo k skončeniu pracovného pomeru medzi stranami. Žalovaná tvrdila, že dňa 23.08.2023 doručila žalobcovi Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, pričom uviedla, že jej jednoznačnou a jasnou
vôľou bolo skončiť pracovný pomer okamžite zo zdravotných dôvodov s poukazom na potvrdenie od lekára. Žalobca uviedol, že tento právny úkon žalovanej neakceptoval a mal za to, že neboli splnené podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru a Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej považoval za výpoveď. Súd prvej inštancie podotkol, že jedným zo spôsobov skončenia pracovného pomeru je aj skončenie pracovného pomeru jeho okamžitým skončením v zmysle § 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce. Okamžite skončiť pracovný pomer môže tak zamestnanec, ako i zamestnávateľ. Pri posudzovaní platnosti skončenia pracovného pomeru ako právneho úkonu sa vychádza z relatívnej neplatnosti, teda právny úkon skončenia pracovného pomeru sa považuje za platný dovtedy kým sa neplatnosti nedovolá ten, kto je na to oprávnený, v tomto prípade zamestnávateľ. Skončenie pracovného pomeru je platné, ak súd nerozhodne inak. 1.3. Z listinných dôkazov predložených stranami sporu okresný súd mal preukázané, že žalovaná jednoznačne vymedzila v právnom úkone doručenom žalobcovi dňa 23.8.2023, že „.....okamžite končím pracovný pomer“, teda v tomto právnom úkone nie je uvedené iba nejednoznačné konštatovanie, napr. „končím pracovný pomer“, čo by si zamestnávateľ mohol posúdiť aj ako výpoveď aj ako okamžité skončenie pracovného pomeru. Okresný súd preto považoval tento právny úkon žalovanej za okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca a zamestnávateľ nebol oprávnený si sám posúdiť, že ide o výpoveď. Pokiaľ mal za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnankyne je neplatné, mal postupovať v zmysle § 77 Zákonníka práce.
1.4. Okresný súd ďalej konštatoval, že otázku neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je možné riešiť ako prejudiciálnu - predbežnú otázku v inom konaní. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré by určovalo, že výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru, a i. sú neplatnými právnymi úkonmi, sa nedá vôbec hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru a že by medzi stranami mohli vzniknúť práva a povinnosti z neplatného skončenia pracovného pomeru. Určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdom je základným predpokladom priznania náhrady mzdy resp. iných nárokov v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Akékoľvek dodatočné posudzovanie pracovnoprávneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako predbežná otázka ani v inom konaní pred súdom, napr. v konaní o náhrade mzdy. V tzv. inom konaní súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo súdom právoplatne určené ako neplatné, je platným právnym úkonom. 1.5. V podmienkach prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou nedomáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnankyne - žalovanej, pričom to nevyplýva ani zo žalobného petitu a ani z jeho skutkových tvrdení, ktoré sú obsahom žaloby a vyjadrení. Žalobca vyslovene tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej neakceptoval pre nesplnenie formálnych ani obsahových náležitostí a sám si posúdil okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnankyne ako výpoveď a z toho dôvodu sa domáha, aby mu žalovaná nahradila peňažnú náhradu za nezotrvanie u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby. Okresný súd však nepovažoval uvedenú argumentáciu žalobcu za správnu, nakoľko subjektívna predstava zamestnávateľa o neplatnosti právneho úkonu zamestnanca o okamžitom skončení pracovného pomeru nenahrádza rozhodnutie súdu. Pokiaľ si zamestnávateľ sám vyhodnotil, že ide o výpoveď hoci z formulácie Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnankyne - žalovanej jednoznačne vyplýva, že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru a nenamietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a v prekluzívnej lehote nepodal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, tak tento právny úkon zamestnankyne je platný bez ohľadu na to, či by inak boli dôvody na konštatovanie jeho neplatnosti, a teda akékoľvek subjektívne vyhodnotenie si platnosti tohto právneho úkonu zo strany zamestnávateľa, nie je relevantné. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že súdom nebola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (a ani sa takéhoto určenia žalobca nedomáhal v tomto ani v inom konaní), došlo k skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením zo strany zamestnanca. Pracovný pomer na základe okamžitého skončenia sa skončí dňom, v ktorom je druhému účastníkovi zrušovací prejav doručený, bez ohľadu na to, či je v zrušovacom prejave uvedený iný konkrétny deň. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplatia výpovedné doby, teda ku skončeniu pracovného pomeru dochádza dňom doručenia zrušovacieho prejavu druhému účastníkovi pracovného pomeru. Pracovný pomer skončil dňa 23.08.2023 vychádzajúc zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu o dni doručenia Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej žalobcovi. 1.6. Okresný súd uzavrel, že vzhľadom na jeho záver, že pracovný pomer sa skončil dňa 23.08.2023 na základe doručenia Okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie je správne tvrdenie žalobcu, že došlo k výpovedi zo strany zamestnanca. Ak nedošlo k výpovedi, nemohla plynúť ani výpovedná doba
a nie je daný dôvod, pre ktorý by žalovaná bola povinná u žalobcu zotrvať v rámci jej plynutia a pre porušenie povinnosti zotrvať u žalobcu by bola povinná mu zaplatiť peňažnú náhradu za nezotrvanie počas výpovednej doby u zamestnávateľa. Okresný súd preto žalobu žalobcu výrokom I. tohto rozsudku zamietol. 1.7. Následne sa okresný súd zaoberal nárokom, ktorý bol predmetom vzájomnej žaloby žalovanej, ktorou sa žalovaná domáhala voči žalobcovi zaplatenia nevyplatených mzdových nárokov, celkom v sume 1.927,72 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 28.09.2023. Uplatnená suma pozostávala zo sumy 1.927,72 Eur predstavujúcej náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dva mesiace, a to titulom okamžitého skončenia pracovného pomeru, podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Túto sumu vypočítal a určil samotný žalobca ako zamestnávateľ v žalobe na sumu 963,86 Eur mesačne a teda za dva mesiace predstavuje 1.927,72 Eur, pričom suma priemerného zárobku nebola medzi stranami sporná. Z § 69 ods. 4 Zákonníka práce vyplýva povinnosť zamestnávateľa poskytnúť náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru. Keďže okresný súd uzavrel, že je potrebné považovať okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanej za platné, vznikol žalovanej nárok v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Okresný súd z uvedeného dôvodu vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel tak, ako je uvedené vo výroku III. rozsudku. 1.8. Okresný súd na záver uviedol, že pokiaľ ide o splatnosť tohto nároku, tá nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka práce. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s platením mzdy/ náhrady mzdy dochádza uplynutím splatnosti mzdy určenej v zmysle § 129 ods. 3 Zákonníka práce, nakoľko pri skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad miezd k omeškaniu za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce bol žalobca povinný s prihliadnutím na ustanovenie § 129 ods. 3 Zákonníka práce uhradiť žalovanej v najbližšom výplatnom termíne t. j. do 27.09.2023, a teda do omeškania sa dostal dňom 28.09.2023. Z uvedeného dôvodu súd žalovanej priznal aj nárok na úroky z omeškania zo sumy 1.927,72 Eur od 28.09.2023 vo výške 9,5 % ročne. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, výška úroku z omeškania je určená v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá bola k 28.09.2023 vo výške 4,50 % ročne, t. j. úrok z omeškania bol v čase od 28.09.2023 vo výške 9,5 %. Žalovaná si uplatnila nárok na úroky z omeškania v správnej výške a preto jej súd tento nárok priznal vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.927,72 Eur od 28.09.2023 až do zaplatenia. 1.9. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP dvoma samostatnými výrokmi. Uviedol, že v konaní začatom na základe žaloby žalobcu bola úspešná žalovaná, nakoľko okresný súd žalobu zamietol a preto priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi (výrok II.). V konaní o vzájomnej žalobe žalovanej okresný súd vyhovel vzájomnej žalobe v celom rozsahu a preto vznikol žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o čom okresný súd rozhodol vo výroku IV. tohto rozsudku. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov prezumovaných § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ako aj z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V nadväznosti na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Žilina zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, vzájomnú žalobu žalovanej zamietne a žalovanú zaviaže na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.1. Žalobca sa so závermi súdu prvej inštancie nestotožnil. V prvom rade vo vzťahu k nároku žalovanej uplatneného vzájomnou žalobou bol názoru, že je potrebné skúmať platnosť/neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovanej ako zamestnankyne, bez ohľadu na to, či sa žalobca domáhal alebo nedomáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to aj s poukazom na § 78 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v návrhu súdneho rozhodnutia (petite) neuviedol, že žiada aby konajúci súd určil okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, a to aj napriek tomu, že v samotnej žalobe poukazoval na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru ako aj dôvody neplatnosti, možno z takéhoto konania usudzovať, že žalobca nemal záujem na ďalšom zotrvaní v pracovnoprávnom pomere so žalovanou, a pracovnoprávny pomer sa mal skočiť dohodou v zmysle vyššie citovaného ustanovenia Zákonníka práce. Žalobca ďalej uviedol, že v prípade, ak sa pripustili správnosť výkladu konajúceho súdu, existoval
by právny stav, v ktorom by každý zamestnávateľ bol nútený podávať žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru (keď by usúdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné), a to aj v prípade, ak na ďalšom pokračovaní pracovnoprávneho vzťahu netrvá, a to len preto, aby nebol povinný hradiť zamestnancovi náhradu mzdy v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce, čo podľa názoru žalobcu celkom jednoznačne nebolo cieľom zákonodarcu. Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou súdu aby skúmal platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, minimálne vo vzťahu k nárokom uplatneným žalovanou vzájomnou žalobou. Žalobca mal zato, že vyššie uvedený výklad posúdenia skončenia pracovného pomeru, resp. potreby posúdenia jeho platnosti/neplatnosti v prípade súdneho konania, bez ohľadu na to či sa jeho neplatnosti niekto dovoláva je odôvodnená aj základnou zásadou vyjadrenou v článku 2 Zákonníka práce. Podľa názoru žalobcu v prípade, ak žalovaná okamžite skončila pracovný pomer, pričom tento jej prejav vôle celkom zjavne nespĺňa zákonné náležitosti (keďže okamžité skončenie pracovného pomeru odôvodnila zdravotnými dôvodmi, kde však nepredložila lekársky posudok v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, o čom mala/ musela mať vedomosť a spôsobila svojim konaním žalobcovi ako zamestnávateľovi škodu z dôvodu výpadku pracovnej sily, ktoré musel riešiť okrem iného aj stiahnutím iného zamestnanca z dovolenky (s čím sú spojené finančné nároky takto stiahnutého zamestnanca), výpadkami v prevádzke a ďalšími komplikáciami nemôže byť takéto konanie „odmenené“ v podobe ďalšej finančnej výhody, ktorú žalobca pociťuje vzhľadom na okolnosti ako vyslovene nemorálnu, resp. v rozpore s dobrými mravmi. 2.2. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na pojem dobré mravy. Uviedol, že pojem dobré mravy Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje. Pojem dobré mravy úzko súvisí s pojmami morálka a mravnosť. Vzájomný vzťah medzi týmito pojmami je podľa literatúry jedným z najobťažnejších problémov právnej teórie. V teórii aj v judikatúre existuje viac vymedzení pojmu dobré mravy. Podľa Knappa dobré mravy možno charakterizovať ako meradlo etického hodnotenia konkrétnych situácii zodpovedajúce všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Podľa Lazara k pojmu dobré mravy patria len tie všeobecné uznávané normy morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti vytvárajúci tiež základ pre právny poriadok. Aktuálna súdna judikatúra vymedzuje pojem dobré mravy ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky dobré mravy sú súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú svoju nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, prijíma ich rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu základných noriem. Dobré mravy predstavujú súbor pravidiel správania sa, vyjadrujú určitý štandard slušnosti v medziľudských vzťahoch a súčasne vymedzujú ako podmienku mravné princípy spoločenského poriadku. Predmet pracovnoprávneho úkonu sa prieči dobrým mravom, keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom čase, prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore so všeobecne uznávanými názormi na vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, alebo medzi inými subjektmi pracovnoprávnych vzťahov, ktoré určujú, aký má byť obsah právneho úkonu, a to tak, aby zodpovedal základným zásadám mravnosti a aby týmto spôsobom vyjadroval princíp súladnosti pracovnoprávnych predpisov so širším celospoločenským poriadkom. Podľa názoru žalobcu je teda priznanie nároku žalovanej na peňažné plnenie v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce v rozpore s dobrými mravmi, pričom len samotná skutočnosť, že zákon jej umožňuje domáhanie sa takéhoto nároku nezakladá súlad s dobrými mravmi. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Úvodom vyjadrenia požiadala odvolací súd o dôkladné preskúmanie podozrivého postupu zástupcov žalobcu, ktorí pravdepodobne bezdôvodne a špekulatívne vedome nepreberali napadnutý rozsudok a držali ho svojvoľne v odbernej lehote v rozpore so zákonom, v rozpore so záujmami klienta, v rozpore s dobrými mravmi i v rozpore s povinnosťami advokáta vo vzťahu k súdu, klientovi i protistrane. Nielen aktívne protiprávne konanie ako faktický právny úkon nepožíva právnu ochranu, ale rovnako aj protiprávne nekonanie ako faktický právny úkon nemôže požívať právnu ochranu v neprospech dotknutých strán sporu. S poukazom na uvedené žalovaná navrhla odvolaciemu súdu pred meritórnym odvolacím rozhodnutím zabezpečiť ako dôkaz výpis tzv. logov od svedka Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby, IČO: 42 156 424. Rovnako navrhla ako dôkaz predložiť súdu od advokáta žalobcu výpis prihlasovania sa do svojej el. schránky advokáta za obdobie od 20.02.2025 do 07.03.2025 a porovnať ho s údajmi od NASES. 3.1. Žalovaná ďalej uviedla, že tvrdenie žalobcu, že bolo povinnosťou súdu, aby súd skúmal platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru v inom konaní po prekluzívnej lehote, minimálne vo vzťahu k nárokom uplatneným žalovanou vzájomnou žalobou, je iracionálne, pretože platnosť existujúceho pracovnoprávneho ukončovacieho úkonu sa prezumuje a rešpektuje, ak nie je včas určovacou žalobou napadnutý taký potencionálne vadný a neplatný úkon. Opäť zlyhanie aktívnej právnej pomoci na strane
žalobcu nemožno zlomyseľne preklápať na súd a klásť to ako zavinenie a chybu prvostupňového súdu premietnutú v údajnej vecnej vade rozsudku; bol to žalobca, ktorý sa za asistencie erudovaných advokátov rozhodol OSPP nežalovať ako neplatné, teda vytvoril podmienky na platnosť alebo prezumpciu platnosti, zmeškanie lehoty na žalovanie a nepôvodnosť svojej šikanóznej žaloby, a teda konkludentne a fakticky objektívne nezažalovaním vedome rešpektoval OSPP zo strany žalovanej so všetkými následkami i vznikom práva na náhradu podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce, alebo inak, že ho rešpektoval dočasu neskoršej zmeny názoru a podania tejto nezmyslenej žaloby a nasl. odvolania. 3.2. Žalovaná ďalej popierala tvrdenie žalobcu, že „Podľa názoru žalobcu je teda priznanie nároku žalovanej na peňažné plnenie v zmysle § 69 ods. 4 Zákonníka práce v rozpore s dobrými mravmi,“ pretože práve toto nekalé tvrdenie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi, pretože naplnenie litery zákona, právnej istoty legitímneho očakávania a zákonného nároku u žalovanej nemožno rozbiť a narušiť svojvoľným výkladom dobrých mravov subjektívnou dezinterpretáciou ako robí žalobca. 3.3. K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa údajného porušenia dobrých mravov rozsudkom súdu a priznaným nárokom, žalovaná namietala jej nedôvodnosť, procesnú neprípustnosť a oneskorené uplatnenie. Mala zato, že žalobca túto námietku riadne a včas neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci samej ani pred alebo po predbežnom právnom posúdení veci. Tým prvostupňovému súdu žalobca vedome odňal možnosť posúdiť potencionálnu obranu žalobcu a vec aj z tohto pohľadu v rámci jeho pasívnej procesnej obrany. Za tejto situácie zásada subsidiarity právomoci odvolacieho súdu neumožňuje, aby tento odvolací súd suploval oneskorenú a nedôvodnú procesnú obranu žalobcu alebo nahrádzal jeho pasivitu v konaní pred prvostupňovým súdom. Žalovaná poukázala nato, že podľa ustanovenia § 366 CSP je uvedená odvolacia námietka procesne neprípustná, keďže nezapadá do žiadneho z dôvodov uvedených pod písmenami a) až d) tohto ustanovenia. Žalobca mal možnosť túto námietku uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom v priebehu konania nedošlo k žiadnym vadám, ktoré by mohli viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. 3.4. Žalovaná mala ďalej zato, že námietky žalobcu v odvolaní sú v celom rozsahu zjavne nedôvodné, a ide de facto o preventívne odvolanie, priznanie zákonného nároku žalovanej nie je ani nemorálne ani nedôvodné, ako správne judikoval okresný súd a ako podporne právne posúdil aj inšpektorát práce k meritu. Vnucovanie subjektívneho právneho názoru generovaného svojvoľne žalobcom voči súdom, subjektívne nesprávne hodnotenie skutkového a právneho stavu v prospech žalobcu je neprípustné, žalobe okresný súd vyhovel celkom objektívne v súlade s právom, zákonom a skutkovým stavom, nie svojvoľne, preto napadnutý rozsudok považuje za zjavne vecne správny a to v celom rozsahu. … v rozpore s dobrými mravmi je v prvom rade tak akurát konanie žalobcu, ktorý špekulatívne bezdôvodne zastrašuje zamestnancov a žalovanú aj formou nedôvodnej žaloby aj ohováraním žalovanej na pracovisku, objektívnym a preukázaným porušovaním Zákonníka práce, odmietaním dohodou ukončiť pracovný pomer, nevyplatením právnych nárokov žalovanej, fiktívnym započítavaním si fiktívnych škôd na úkor práv a majetku žalovanej ako rozvedenej poctivo pracujúcej matky 4 detí, ktorej prípadné prisúdenie žalobcovho pseudo/nároku by malo nemorálny rozmer a podklad, viedlo by k vážnym finančným a negatívnym následkom reálne len u žalovanej v nepriaznivej finančnej situácii, preto pre tento prípad žalovaná, ak by súd vec inak, žiada súd o priznanie a povolenie splátkového kalendára na 24 mesiacov pri zmene meritórneho rozhodnutia v neprospech žalovanej prospech žalobcu; žalovaná ani týmto nároky žalobcu v žiadnom prípade neuznáva, práve naopak účinne popiera. Žalovaná mala ďalej zato, že podľa objektívnej ekonomickej verejne dostupnej situácie žalobcu priznanie nároku žalovanej nie je ani likvidačné ani nemorálne, skôr zanedbateľné k správaniu, obratom a ziskom žalobcu podnikateľa, preto ani z tohto pohľadu nejde o reálnu ujmu na strane žalobcu, ale skôr pseudo tvrdenie žalobcu, že ho nárok žalovanej nejak poškodzuje. Neschopnosť žalobcu riadne, odborne a predvídateľne manažovať personál alebo naborovať ľudí na uprázdnené miesto žalovanej, ani interpersonálne konflikty nie sú dôvodom na nepriznanie jej zákonných nárokov. Žalobca má mať pripravené personálne zálohy alebo náhrady a preventívne opatrenia operačnej povahy aj na mimoriadné udalosti ako OSPP, úmrtie, závažné zdravotné ťažkosti a pod. pre prípad výpadkov zamestnanca, zamestnanec nie je vo výkone trestu povinnej práce u žalobcu a zamestnanec má právo rozviazať pracovný pomer. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril. Strany sporu ďalšie podania v odvolacom konaní neprodukovali. 5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie jeho žalobu zamietol (výrok I.) a o vzájomnej žalobe žalovanej rozhodol tak, že mu uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu (výrok III.), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími
dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP vo výroku I., II., III. a IV. ako vecne správny potvrdil. 6. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu ako aj o vzájomnej žalobe žalovanej, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 7. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania. 8. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovanou ako zamestnankyňou bol založený pracovný vzťah pracovnou zmluvou zo dňa 28.02.2023 na dobu určitú do 29.02.2024 s pracovnou pozíciou – obsluha servisnej (čerpacej) stanice a autoumyvárne a predavač na SES a ďalších budovách zamestnávateľa v areáli DATYS. Žalovaná zaslala žalobcovi listinou zo dňa 21.08.2023, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 23.08.2023 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré odôvodnila zdravotnými dôvodmi, k čomu priložila potvrdenie lekára, že sa lieči na chronické ochorenie chrbtice. Ako vyplynulo z konania, tak ako správne uviedol okresný súd, žalobca nepodal na súd žalobu v zmysle § 77 Zákonníka práce, ktorou by sa v dvojmesačnej prekluzívnej lehote domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou. Je teda nepochybné, že neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by deklarovalo neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovanou zo dňa 21.08.2023. 9. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 77 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak zamestnanec alebo zamestnávateľ chce dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce zo skončenia pracovného pomeru niektorým z vypočítaných spôsobov (t. j. okrem iného aj okamžitým skončením), musí v lehote dvoch mesiacov podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Ak taká žaloba nebola podaná, skončil pracovný pomer podľa tohto právneho úkonu, aj keď by išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru. Vo väzbe na už vyššie uvedené závery potom platí, že ak neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola vyslovená súdnym rozhodnutím, treba vychádzať z toho, že ide o platné skončenie pracovného pomeru a preto v prípade absencie relevantného súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnancom neprichádza do úvahy použitie zákonnej fikcie podľa § 78 ods. 3 Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru dohodou k stanovenému dňu. 10. Nad rámec právne relevantných okolností pre rozhodnutie v prejednávanej veci považuje odvolací súd za potrebné k tvrdeniu žalobcu, že žalovaná nepredložila lekársky posudok, že § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je ustanovením zameraným na ochranu zamestnanca, ktorý už nemôže ďalej vykonávať dohodnutý druh práce vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav. K platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce je potrebné, aby v čase, keď zamestnanec okamžite skončí pracovný pomer, bolo už lekárskym posudkom zistené, že doterajšiu prácu nemôže vykonávať. Podľa odvolacieho súdu preto nie nepredloženie lekárskeho posudku zamestnávateľovi, ale iba jeho neexistencia v relevantnom čase môže vyvolať neplatnosť zamestnancom daného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Totiž hmotnoprávny dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa tu primárne viaže na lekárske zistenie, podľa ktorého nemôže zamestnanec doterajšiu prácu vykonávať a nie na formálne oznámenie tejto skutočnosti zamestnávateľovi. Vedomosť zamestnávateľa o závažnosti zdravotného stavu zamestnanca je dôležitá len z toho hľadiska, aby ho mohol prípadne preradiť na inú (vhodnú) prácu, ak ale žiadnu pre zamestnanca nemá, tak doloženie lekárskeho posudku zamestnávateľovi prakticky nemá žiaden význam. 11. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že súd sa mal zaoberať platnosťou/ neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, bez ohľadu nato, či sa žalobca domáhal alebo nedomáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Odvolací súd s touto námietkou nesúhlasí, nakoľko žalobca neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany žalovaného nenapadol v prekluzívnej lehote na súde, preto márnym uplynutím tejto prekluzívnej lehoty nárok zanikol a rozviazanie pracovného pomeru zo strany žalovaného je účinné. Žalobca mal a mohol voči žalovanej podať v zákonom určenej dvojmesačnej prekluzívnej lehote žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (majúcu povahu určovacej žaloby podľa § 137 písm. d) CSP v nadväznosti na § 77 Zákonníka práce). Pokiaľ v tejto lehote nie je podaná žaloba na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nemožno sa jeho neplatnosťou ďalej zaoberať, rozviazanie pracovného pomeru je účinné. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca sa v predmetnom konaní domáhal zaplatenia sumy 1.927,72 eur titulom peňažnej náhrady v zmysle § 62 ods. 8 Zákonníka práce. 12. K odvolacej námietke žalobcu, že priznanie nároku žalovanej na peňažné plnenie v zmysle § 69 ods. 4 ZP je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd konštatuje, že dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti a tolerancie, poctivosti a dôvery. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi a kedy nie. Vyžaduje sa také správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov. Posúdenie toho, či ide o porušenie dobrých mravov alebo nie, je v konečnom dôsledku na rozhodnutí súdu. Súd musí vec z hľadiska dobrých mravov posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a na mieste. Obsah pojmu dobrých mravov je dopĺňaný teóriou a súdnou praxou. Z ustálenej judikatúry možno vyvodiť, že sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Napriek absencii legálnej definície na ne Občiansky zákonník odkazuje na viacerých miestach (napr. § 3, § 39, § 148 ods. 2, § 424, § 469a, § 482 a pod.). Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 13. So zreteľom na uvedené odvolací súd konštatuje, že nárok žalovanej na peňažné plnenie podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce je všeobecne akceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vo vzájomných vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Nemožno prijať záver o tom, že žalovanou uplatnený peňažný nárok vo vzťahu k žalobcovi je v rozpore s dobrými mravmi. Úmyslom žalovanej nebolo podanou žalobou poškodiť žalobcu. Vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu v danej veci odvolací súd nedospel k záveru, že by celkový postoj žalovanej a jej správanie voči žalobcovi predstavovalo zneužitie práva na súdnu ochranu, teda že by podanou žalobou primárne nesledovala ochranu svojho porušeného práva. Uplatňovanie práv žalovanou v tomto spore nemožno považovať za šikanózny výkon práv, ktorý by odôvodňoval stratu jej nároku na zaplatenie peňažného plnenia podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce od žalobcu pre rozpor so všeobecne akceptovateľnými v spoločnosti prevládajúcimi mravnými zásadami a princípmi vo vzájomných vzťahov, na ktorých bol pracovnoprávny vzťah založený. Nemožno prijať záver o tom, že žalovanou uplatnený peňažný nárok vo vzťahu k žalobcovi je v rozpore s dobrými mravmi. Úmyslom žalovanej nebolo podanou žalobou poškodiť žalobcu. 14. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania (výrokoch II., IV.), žalobca v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý rozsudok v merite veci (výrokoch I., III.) za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislé výroky o práve na náhradu trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní. 15. Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj vo výroku II, III. a IV. ako vecne správny potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ustanovenia § 262 ods. 1 a ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v celom rozsahu úspešná a vznikol jej tak nárok na náhradu trov konania (vo vzťahu k náhradu trov o žalobe žalobcu ako aj vo vzťahu k náhrade trov o vzájomnej žalobe žalovanej), ktoré jej v súvislosti s konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd tak žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 17. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov). V Žiline, dňa 24. júna 2025 JUDr. Roman Tichý
predseda senátu
JUDr. Vladimír Topoľančík
člen senátu
Rozhodnutie nemohol podpísať pre neprítomnosť, z dôvodu čerpania dovolenky (§ 394 ods. 2 CSP)
JUDr. Eva Malíková
člen senátu
Rozhodnutie nemohla podpísať pre neprítomnosť, z dôvodu čerpania dovolenky (§ 394 ods. 2 CSP)
Za správnosť vyhotovenia:
Ing. Spišiaková Lucia