Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6To-49-2025.pdf
PDF · 111.31 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/49/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudkýň JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovanej A. B., nar. X.X.XXXX v C., trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona v spojení s § 138 písmeno h) Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 7.2.2025, sp. zn. 10T/16/2023, na verejnom zasadnutí konanom 24.6.2025 v Trnave takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovanej A. B. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 7.2.2025, sp. zn. 10T/16/2023 bola obžalovaná A. B. (ďalej len „obžalovaná“) uznaná za vinnú z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písmeno a) Trestného zákona v spojení s § 138 písmeno h) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 17. júna 2021 viedla osobné motorové vozidlo Ford Focus C-MAX, evidenčného čísla C., a v čase o 10:55 hod. v Trnave pri vjazde z ulice Krupskej do kruhového objazdu - križovatky ulíc Krupská, Špačinská, Sibírska a cesty II/504, sa plne nevenovala vedeniu vozidla a nerešpektovala povinnosť uloženú regulačnými dopravnými značkami č. 213 - „Kruhový objazd“ a č. 201 - “Daj prednosť v jazde!“, v dôsledku čoho s osobným motorovým vozidlom náhle vošla do jazdnej dráhy skútra značky JINLUN, evidenčného čísla C., nachádzajúcemu sa v tom čase už v kruhovom objazde, ktorý viedol F. E., a na vyvolanú situáciu reagoval prudkým brzdením a vyhýbaním vľavo, v dôsledku čoho však z dôvodu straty stability spolu so skútrom spadol vľavo na vozovku F. E., následkom čoho utrpel trieštivú zlomeninu ramennej kosti vľavo, pomliaždenie a odreniny oboch kolien, pomliaždenie členka vľavo a odreninu ruky vpravo, ktoré si vyžiadali ošetrenie s následnou hospitalizáciou po dobu 5 dní, a následné závažné obmedzenie obvyklého spôsobu života spočívajúce v podstatnom znížení hybnosti ľavej hornej ruky - dominantnej končatiny poškodeného, po dobu 60 dní, s následným postupným zlepšovaním hybnosti, čím obvinená porušila povinnosti ustanovené v § 4 ods. 1 písm. c) a § 20 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Okresný súd za to obžalovanej uložil podľa § 157 odsek 2 Trestného zákona účinného do 5.8.2024 (ďalej len „Trestný zákon“) s použitím § 36 písmeno j), § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, ktorého výkon jej podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona jej určil skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov. Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku bola poškodená Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. odkázaná s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní obžalovaná odvolanie. Prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava si ponechal lehotu.
Obžalovaná prostredníctvom obhajcu JUDr. Miroslava Michaličku odôvodnila odvolanie písomným podaním doručeným okresnému súdu 14.3.2025 s tým, že ho podáva voči výroku o vine a treste. Obžalovaná poukázala na to, že okresný súd ako prvú argumentačnú tézu vo vzťahu k výroku o vine uviedol to, že obžalovaná uviedla, že sa pozrela, či je voľný prechod, pričom okresný súd ustálil, že obžalovaná nekontrolovala možný voľný prechod motorovým vozidlom cez kruhový objazd, lebo kontrolovala prechod pre chodcov za prvým výjazdom z kruhového objazdu. Okresný súd úplne ignoroval vetu obžalovanej, že v kruhovom objazde sa nik nenachádzal, tak vošla do kruhového objazdu. Okresný súd ustálil, že obžalovaná pred vjazdom do kruhového objazdu spomalila, kruhový objazd však skontrolovala takým spôsobom, že sa zamerala na kontrolu prechodu pre chodcov za prvým výjazdom. Takéto odôvodnenie okresného súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nezodpovedá skutkovému deju popísanému obžalovanou. Okresný súd si protirečí, keď nespochybňuje výpoveď obžalovanej a vychádza z nej ako z hlavného dôkazu, ale inak ako obžalovaná interpretuje dej, ktorý popísala, pričom jej vyjadrenia prekrúca. Okresný súd úplne ignoroval tvrdenia obžalovanej, že v kruhovom objazde sa nik nenachádzal. Obžalovaná poukázala na to, že poškodený F. E. (ďalej len „poškodený“) vo výpovedi dňa 16.3.2023 v prípravnom konaní uviedol, že v spätnom zrkadle zistil, že do kruhového objazdu vošla vodička, on chcel zabrániť zrážke, preto prudko brzdil, pričom spadol na zem na ľavú časť tela a zlomil si ruku. Poškodený potom opätovne potvrdil, že obžalovanú zbadal v spätnom zrkadle, a preto prudko brzdil. A taktiež uviedol, že obžalovaná bola za ním a vôbec nezastavila. Tieto skutočnosti uvádzané poškodeným sú pritom v rozpore s obidvomi alternatívami priebehu nehodového deja uvedeného znalcom. Okresný súd túto nezrovnalosť pritom vyhodnotil ako drobnú a nepodstatnú s tým, že ju pripisuje veku poškodeného, odstupu času od nehody, kedy si už poškodený nemusel pamätať všetky detaily, čo mohlo spôsobiť odchýlku v popise nehodového deja. Okresný súd uviedol, že okrem tejto nezrovnalosti bola výpoveď poškodeného zhodná s ďalšími dôkazmi, a to zápisnicou o previerke na mieste a záznamom z dopravnej nehody. Okresný súd teda vytrhol z kontextu výpovede poškodeného to, čo mu vyhovovalo, a uviedol, že poškodený nehodový dej opísal takým spôsobom, že jeho vyjadrenie najlepšie zodpovedá reálnemu deju vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom. Takéto tvrdenie okresného súdu je podľa obžalovanej úplne nepravdivé, pretože to vyvracia znalecké dokazovanie. Obžalovaná taktiež poukázala na to, že nehodový dej ako ho popisuje znalec v alternatíve 1 znaleckého posudku nie je možné vziať do úvahy, lebo sa zakladá na tvrdeniach poškodeného z času pred vznesením obvinenia a tieto tvrdenia sú v rozpore s výpoveďou poškodeného zo dňa 16.3.2023. Znalec označil za technicky neprijateľné, aby poškodený videl vozidlo obžalovanej v spätnom zrkadle. Z tohto dôvodu je výpoveď poškodeného nekonzistentná, a nemožno na ňu ako na vierohodnú prihliadať. Úvaha okresného súdu o tom, že predmetná nezrovnalosť vo výpovedi poškodeného je len drobnou nezrovnalosťou, nie je správna. Vzhľadom na vyjadrenie znalca o technickej neprijateľnosti nehodového deja tak, ako ho opísal poškodený, je zásadnou nezrovnalosťou a robí výpoveď poškodeného nepoužiteľnou. Okresný súd ani nevysvetlil, prečo práve tvrdenie poškodeného, že jeho motocykel sa nachádzal pred vozidlom obžalovanej, považuje za drobnú nezrovnalosť. Obžalovaná navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na znovu prejednanie a rozhodnutie. Spis bol Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) riadne preložený na rozhodnutie o odvolaní dňa 7.4.2025.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavila prokurátorka krajskej prokuratúry, obžalovaná a obhajca obžalovanej. Dokazovania sa nedopĺňalo, nakoľko žiadne návrhy v tomto smere neboli. Prokurátorka krajskej prokuratúry v konečnom návrhu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, uložený trest za primeraný, preto navrhla odvolanie obžalovanej zamietnuť. Obhajca obžalovanej uviedol, že v zmysle písomného odôvodnenia odvolania navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu, avšak nakoľko bol skutkový stav dostatočne preukázaný, tak navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovanú postupom podľa § 285 písmeno a) Trestného zákona spod obžaloby oslobodiť. Obžalovaná sa pridržala vyjadrenia jej obhajcu.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 odsek 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odsek 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odsek 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd ako súd odvolací podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 odsek 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku, lebo odvolanie podala obžalovaná ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný.
Krajský súd následne postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej nie je dôvodné.
Čo sa týka správnosti postupu konania okresného súdu, krajský súd nezistil nijaké pochybenia a obžalovaná ani na žiadne nepoukázala. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku správne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé aj to, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovanej a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny. Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé a spĺňa kritériá predpokladané Trestným poriadkom na odôvodnenie rozhodnutia. Krajský súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní. Pri riešení odvolacích námietok obžalovanej sa krajský súd preto riadil týmito pravidlami. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej, tieto v podstate všetky smerujú do viny. Okrem skutkových zistení ustálených okresným súdom obžalovaná namietala spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov okresným súdom, polemizovala s odôvodnením napadnutého rozsudku a presadzovala vlastnú verziu skutkového deja, ktorá je založená na inom, pre ňu priaznivejšom hodnotení vykonaných dôkazov. Z takéhoto priaznivejšieho hodnotenia následne obžalovaná vyvodzuje závery o svojej nevine.
Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, krajský súd uvádza, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992). Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).
Aj krajský súd v súlade s právnym názorom okresného súdu ustálil, že vykonané dokazovanie vytvára ucelenú logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchala ho obžalovaná. Teda čo sa týka uznania viny obžalovanej z prečinu ublíženia na zdraví, kedy inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchala porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona, krajský súd konštatuje, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy zhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne a dospel vykonaným dokazovaním k správnemu záveru, že obžalovaná 17.6.2021 v čase o 10:55 hod. pri vjazde z ulice Krupinskej do kruhového objazdu svojím vozidlom nedala prednosť v jazde skútru vedenému poškodeným, ktorý sa v tom čase už nachádzal v kruhovom objazde, pričom tento na vzniknutú situáciu reagoval prudkým brzdením a vyhýbaním vľavo, v dôsledku čoho stratil stabilitu a spadol na vozovku, následkom čoho utrpel trieštivú zlomeninu ramennej kosti vľavo, čo si vyžiadalo hospitalizáciu po dobu 5 dní a následné obmedzenie hybnosti ľavej hornej ruky po dobu 60 dní. Obžalovaná popierala, že by v čase jej vjazdu do kruhového objazdu, kedy ona chcela vyjsť prvým výjazdom, bol poškodený už v kruhovom objazde. Naopak poškodený tvrdil, že keď išiel zo Špačiniec do centra Trnavy a bol v polovici kruhového objazdu a odbočoval doprava do mesta, tak do kruhového objazdu vošlo vozidlo obžalovanej, preto aby zabránil zrážke prudko brzdil, na čo spadol na ľavú stranu a zlomil si ruku. Z vykonaného dokazovania nebolo sporné, že poškodený na skútri vchádzal do kruhového objazdu smerom zo Špačiniec a chcel vychádzať druhým výjazdom smerom do centra Trnavy, pričom obžalovaná vchádzala do kruhového objazdu od ulice Krupskej a chcela vychádzať prvým výjazdom taktiež smerom do centra Trnavy. Taktiež bolo preukázané, že ku kontaktu medzi skútrom poškodeného a vozidlom obžalovanej neprišlo. Rovnako zo zápisnice o ohliadke miesta dopravnej nehody bolo zistené miesto pádu poškodeného zo skútra, a to pri stredovej časti kruhového objazdu oproti výjazdu smerom do centra Trnavy, a miesto, kde bolo zaparkované vozidlo poškodenej po dopravnej nehode, ktoré bolo pri pravej krajnici hneď za kruhovým objazdom. Znalec vypracoval dve alternatívy priebehu nehodového deja, a to priebeh nehody podľa obžalovanej (alternatívna 1), pri ktorom v čase vychádzania z kruhového objazdu videla v spätnom zrkadle padajúceho poškodeného zo skútru, a priebeh nehody podľa poškodeného (alternatíva 2), pri ktorom vozidlo obžalovanej vošlo bezprostredne pred skúter jazdiaci v kruhovom objazde. Znalec z technického hľadiska považoval za logickú alternatívu 2, i keď nemohol vylúčiť nelogickú alternatívu 1, pri ktorej by však poškodený zo skútrom prudko brzdil do zastavenia bez ohrozenia vozidlom obžalovanej, pričom nevedel ani logicky vysvetliť, prečo obžalovaná za kruhovým objazdom zastavila, keď bežne vodič po prejazde kruhovým objazdom vyhodnocuje situáciu pred sebou.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej, tieto považuje krajský súd za nedôvodné. Je treba uviesť, že obžalovaná v rámci odvolania v podstate opakuje svoju obhajobnú argumentáciu, s ktorou sa vyrovnal už okresný súd. Aj krajský súd považuje obhajobu obžalovanej založenú na tom, že poškodený sa v kruhovom objazde nenachádzal v čase, keď ona doň vchádzala, pričom za kruhovým objazdom zastavila, lebo v spätnom zrkadle videla pád poškodeného zo skútra, za účelovú. K tejto alternatívne sa nepriklonil ani znalec, lebo ju považuje z technického hľadiska za nelogickú, ale okrem toho treba poukázať na tú skutočnosť, že ak by obžalovaná ako uvádza zaregistrovala pád poškodeného pri strede kruhového objazdu zo skútra , až v spätnom zrkadle, tak by poškodeného mohla zaregistrovať až keď bola svojím vozidlom v priamom smere vo výjazde z kruhového objazdu, avšak potom by obžalovaná nestihla vozidlom zastaviť bezprostredne za kruhovým objazdom, keďže v tom čase sa podľa znalca pohybovala rýchlosťou asi 20 km/h. V takomto prípade by obžalovaná bola schopná s vozidlom zastaviť až oveľa ďalej za kruhovým objazdom, ako bolo zamerané jej vozidlo po dopravnej nehode. Pokiaľ obžalovaná zastavila s vozidlom tam, kde bolo zadokumentované po dopravnej nehode, musela spomaľovať do zaparkovania vozidla ešte počas prejazdu kruhovým objazdom, pričom v tom čase nemohla vidieť pád poškodeného zo skútra v spätnom zrkadle, nakoľko to vylučuje zadokumentované miesto pádu poškodeného, ktoré bolo oproti výjazdu obžalovanej z kruhového objazdu. Obhajobe obžalovanej, že v čase keď vchádzala do kruhového objazdu, sa v ňom poškodený so skútrom nenachádzal, nezodpovedá ani skutočnosť, že tak poškodený so skútrom ako aj obžalovaná s vozidlom v čase prejazdu kruhovým objazdom mali podľa znalca jazdiť rýchlosťou asi 20 km/h, pričom v takom prípade by poškodený so skútrom jazdiaci rovnakou rýchlosťou ako obžalovaná nestihol prejsť so skútrom do miesta pádu ešte aj s prudkým brzdením tak, aby ho obžalovaná videla padať v spätnom zrkadle, nakoľko by jazdiac rovnakou rýchlosťou už bola oveľa ďalej za kruhovým objazdom, ako bolo zaparkované jej vozidlo. Ak by sa obžalovaná aj poškodený pohybovali rovnakou asi 20 km/h rýchlosťou a poškodený by sa v kruhovom objazde ešte nenachádzal, stihla by obžalovaná z kruhového objazdu vyjsť bez toho, aby vôbec poškodeného na skútri zaregistrovala.
Krajský súd sa stotožňuje aj s vyhodnotením okresného súdu v napadnutom rozsudku ohľadom toho, že ako drobnú a nepodstatnú nezrovnalosť možno vyhodnotiť tvrdenie poškodeného, že obžalovanú spozoroval v spätnom zrkadle skútru. Jednak túto skutočnosť znalec vyhodnotil ako techniky neprijateľnú pre možný priebeh nehodového deja, a jednak toto možno oprávnene pripísať tomu, že poškodený takto interpretoval priebeh deja vo výpovedi takmer 2 roky po skutku, kedy si na odstup času, či svoj vek nemusel pamätať detaily skutku. Okrem toho túto skutočnosť vylučuje samotné miesto dopravnej nehody a aj to, kde poškodený preukázateľne so skútrom vchádzal do kruhového objazdu a kde spadol ako i to, kde do kruhového objazdu vchádzala obžalovaná a kde vychádzala. V žiadnom z týchto momentov poškodený nemohol objektívne registrovať obžalovanú v spätnom zrkadle skútra. Toto tvrdenie poškodeného tak možno pripísať len tomu, že si na odstup času nepamätal na detaily, avšak jeho výpoveď to nerobí nevierohodnou a ani nekonzistentnou. Tvrdenie poškodeného o tom, že vyhýbaním vľavo a prudkým brzdením v kruhom objazde sa snažil zabrániť zrážke s vozidlom obžalovanej, je podporené aj vyjadrením znalca, že táto alternatíva nehodového deja je z technického hľadiska logická. K tomu krajský súd dopĺňa, že v danom prípade nie je iné logické a technicky prijateľné vysvetlenie ako to, že poškodený reagoval prudkým brzdením na vyhnutie sa zrážke s vozidlom obžalovanej v kruhovom objazde, v dôsledku čoho spadol a spôsobil si okrem iného trieštivú zlomeninu ramennej kosti vľavo. Pre posúdenie miery zavinenia obžalovanej je rozhodnou skutočnosťou to, že ku vzniku nehodového deja by vôbec nebolo došlo, ak by sa riadne presvedčila o tom, či jej vjazd do kruhového objazdu je bezpečný pre všetkých účastníkov cestnej premávky. Vykonané dokazovanie v tejto trestnej veci podľa názoru krajského súdu umožňuje učiniť spoľahlivý záver, že pokiaľ by obžalovaná nevošla do kruhového objazdu v čase, keď sa v ňom už nachádzal poškodený, ktorý doňho vchádzal smerom zo Špačiniec, nemusel by poškodený prudko brzdiť a uhýbať sa vľavo, aby sa vyhol zrážke s vozidlom obžalovanej, ktorá mu mala dať prednosť v jazde. To, že obžalovaná s takto vyhodnotením dokazovania nesúhlasí, ešte neznamená, že ide o porušenie jej práva na obhajobu a spravodlivý proces. Obžalovaná totiž nemá právo na to, aby boli dôkazy hodnotené podľa jej predstáv.
Na tomto mieste možno pripomenúť, že judikatúra súdov už dávnejšie ustálila, že na dopravnej nehode zapríčinenej nedaním prednosti vjazde inému vozidlu vždy v rozhodujúcej miere nesie zodpovednosť ten vodič, ktorý porušil povinnosť dať prednosť v jazde; vodič vozidla, ktorý má prednosť vjazde, nie je povinný meniť smer alebo rýchlosť jazdy, pokiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by hrozil stret s vozidlom,
ktorého vodič je povinný dať mu prednosť vjazde. Túto povinnosť a v nadväznosti na to aj povinnosť zabrániť stretu vozidla má vodič s právom prednosti v jazde iba vtedy, keď včas a na dostatočnú vzdialenosť zistí, že vodič vozidla, ktorý mu má dať prednosť v jazde, svoju povinnosť nesplnil, resp. že si počína tak, že je zrejmé, že ju nesplní.
V posudzovanom prípade poškodený viedol skúter v kruhovom objazde, kde mal právo prednosti v jazde, pričom obžalovaná, ktorá vošla do kruhového objazdu nedaním prednosti v jazde vytvorila prekážku, resp. vyvolala kolíznu situáciu, na ktorú musel poškodený reagovať uhýbaním vľavo a prudkým brzdením, v dôsledku čoho stratou stability so skútrom spadol na vozovku a spôsobil si zranenia opísané v skutkovej vete výroku o vine, ktoré obhajobou spochybňované neboli a ktoré, tak ako to náležite rozviedol okresný súd, napĺňajú parametre ťažkej ujmy na zdraví. Okresný súd správne vyhodnotil aj skutočnosť, že nedanie prednosti v jazde obžalovanou poškodenému treba hodnotiť ako porušenie dôležitej povinnosti v cestnej premávke. Rovnako správne sa okresný súd vyrovnal aj s tzv. materiálnym korektívom upraveným v § 10 odsek 2 Trestného zákona keď ustálil, že závažnosť súdeného prečinu je vyššia ako nepatrná, najmä vzhľadom na okolnosti prípadu, charakter porušenej dôležitej povinnosti a spôsobené následky v podobe ťažkej ujmy na zdraví poškodeného.
Pokiaľ ide o primeranosť a zákonnosť výroku o treste, je potrebné na úvod pripomenúť, že pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické. Pri ukladaní trestu musí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ustanovením § 34 odsek 3 Trestného zákona prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom, či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.
Pokiaľ ide o výrok o treste, obžalovaná mu žiadne chyby v odvolaní nevytýkala primárne s poukazom na svoju nevinu, pričom prokurátor považoval uložený trest za primeraný, ktorého názoru je aj krajský súd. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal okresný súd do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Správne u obžalovanej zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona, že pred spáchaním trestného činu viedla riadny život, pričom priťažujúcu okolnosť nezistil žiadnu. Správne okresný súd pri prevažujúcom pomere poľahčujúcich okolností poukázal na ustanovenie § 38 odsek 3 Trestného zákona, v zmysle ktorého sa modifikuje horná hranica trestnej sadzby jej znížením o tretinu.
Pokiaľ ide o samotný trest odňatia slobody tento okresný súd určil na dolnej hranici trestnej sadzby a obžalovanej určil aj primeranú skúšobnú dobu, pričom aj krajský súd považuje takto uložený trest za zákonný a spravodlivý, s istotou nie neprimeraný. Taktiež sa krajský súd stotožňuje s odôvodnením okresného súdu ohľadom neuloženia trestu zákazu činnosti, či alternatívneho trestu k trestu odňatia slobody.
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody tento nebol v odvolaní osobitným spôsobom zo strany obžalovanej napadnutý. Aj tento výrok krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 odsek 2 Trestného poriadku preskúmal a dospel k záveru, že je správny a zákonný. V podrobnostiach krajský súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorou sa stotožňuje.
Z dôvodov prezentovaných vyššie v texte krajský súd vyhodnotil odvolanie obžalovanej ako nedôvodné, preto ho postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.