Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K3-10Cb/8/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Moniky Šabľovej v spore žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a. s., Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Pribinova 19, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 8.947,34 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. –182 zo 16. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č. k. –182 zo 16. novembra 2023 v napadnutom II. a IV. výroku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto: I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 948,34 eura a úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 948,34 eura od 1. júna 2019 do zaplatenia zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 7.999,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 7.999,00 eur od 1. júna 2019 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 1,00 % ročne zo sumy 7.999,00 eur od 1. júna 2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,40 % účelne vynaložených trov konania s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 8.947,34 eura s úrokom z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 8.947,34 eura od 1. júna 2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur. 2.1. Svoj nárok odôvodnil tým, že 29. augusta 2018 o 12:02 hod. došlo počas jazdy vlaku R 601 k prevádzkovej poruche kategórie D 7 - poškodenie zariadenia železničnej infraštruktúry, koľajového vozidla alebo prepravovaného nákladu. Pri nehode došlo v dôsledku nárazu do neznámeho predmetu

visiaceho z TV k poškodeniu hnacieho koľajového vozidla (ďalej v rozhodnutí aj len "HKV"). Celá mimoriadna udalosť bola vyšetrená a uzatvorená Správou o uzatvorení prevádzkovej poruchy kategórie D 7 č. 18-9/2018/SMSÚ EE TV KE/10102, vypracovanou dňa 15. októbra 2018 príslušným orgánom na to určeným - Železnicami Slovenskej republiky, Oblastným riaditeľstvom Košice (ďalej v rozhodnutí aj len "Správa"). V zmysle uvedenej Správy bola predmetná prevádzková porucha uzatvorená bez zavinenia zamestnancov so záverom o podiele zavinenia technickej poruchy v rozsahu 100 %. Žalovaný uznal svoju povinnosť nahradiť 100 % škody, ktorú žalobcovi spôsobil, keďže prevádzkovú poruchu uzatvoril na seba v podiele 100 % ako škodu spôsobenú technickou poruchou. Po oprave poškodených vozňov sa žalobca dozvedel konečnú škodu na základe faktúry dodávateľa č. 000026 a vystavil žalovanému faktúru č. 2200001754 zo dňa 17. mája 2019 so splatnosťou 31. mája 2019 na konečnú sumu škody 26.309,46 eura. 2.1.1. Predmetná suma sa v zmysle príloh faktúry skladala z nákladov za opravu poškodeného HKV vo výške 18.149,46 eura bez DPH a z nákladov za prestoj HKV 91 56 6 383 107-0 vo výške 8.160,00 eur bez DPH. Listom z 23. mája 2019 žalovaný oznámil žalobcovi, že riešenie škody postúpil na svoju poisťovňu

- na Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., aby ju uhradila z poistnej zmluvy, ktorú má žalovaný uzatvorenú. Žalobca zdôraznil, že žalovaný uznal všetky náklady uplatnené žalobcom za opravu a nenamietal ani jednu z vyfakturovaných položiek. 2.2. Žalobca ďalej uviedol, že poisťovňa žalovaného, ktorá škodovú udalosť evidovala pod č. 1860604625, listom z 3. júna 2019, doručeným žalobcovi 10. júna 2019 a označeným ako „Oznámenie o poistnom plnení“, žalobcovi oznámila, že z celkovej škody 26.309,46 eura uplatnenej žalobcom na základe faktúry došlo k úhrade výšky poistného plnenia vo výške 17.362,12 eura. 2.2.1. Z oznámenia o likvidácii poistnej udalosti je zrejmé, že Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. odpočítala z celkovej sumy 26.309,46 eura uplatnenej titulom škody následkom technickej poruchy sumu vo výške 787,34 eura ako tzv. opotrebenie a sumu 8.160,00 eur ako nelikvidnú položku, predstavujúcu podľa poisťovne fixný náklad v súvislosti s prenájmom. 2.2.2. Žalobca s predmetným odpočtom nesúhlasil. Zdôraznil, že pri nehodách, ktoré boli spôsobené proti vôli poškodeného a v dôsledku ktorých bol poškodený nútený vykonať opravu, zaužívaná súdna prax jednoznačne priznáva náhradu celej sumy za odstránenie škody, ktorá nehodou vznikla. Žalobca podotkol, že pokiaľ má žalovaný uzatvorenú poistnú zmluvu spôsobom, že poisťovňa zaňho hradí len časť škody, potom ju mal doplatiť žalovaný. V danom prípade je vzťah náhrady škody vzťahom medzi žalobcom a žalovaným založeným na základe Zmluvy č. 20/2011 o prístupe k železničnej infraštruktúre, čo znamená, že aj škoda medzi nimi sa riadi touto zmluvou, a nejde o vzťah žalobcu k poisťovni. 2.2.3. Vo vzťahu k náhrade časti škody uplatnenej vo výške 8.160,00 eur žalobca tvrdil, že na základe Zmluvy o nájme hnacích koľajových vozidiel č. 4600003407/VS/2017 spoločnosť S Rail Lease, s. r. o. ako prenajímateľ žalobcovi ako nájomcovi prenechala do nájmu HKV č. 383.107-0 s tým, že v zmysle bodu 5.1 uvedenej zmluvy predstavuje nájomné za jedno HKV na jeden kalendárny mesiac 48.950,00 eur bez DPH. Keďže poškodené HKV č. 383.107-0 odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky stálo bez zavinenia žalobcu päť dní, čím došlo k vzniku stratového času HKV (prestoja), pričom cena za prestoj HKV je 1.632,00 eur / deň, je výsledná cena za prestoj 8.160,00 eur. Žalobca mal za to, že aj keď ide o náklad súvisiaci s prenájmom, vznikol v príčinnej súvislosti s technickou poruchou, za ktorú je zodpovedný žalovaný. 2.3. Žalobca si uplatnil aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,00 eur, ako aj úroky z omeškania, a to v sadzbe zákonných úrokov z omeškania v čase vzniku škody, ako aj v čase podania žaloby, t. j. vo výške 9,00 % z dlžnej sumy. Tvrdil, že žalovaný sa dostal do omeškania v deň nasledujúci po dni splatnosti faktúry žalobcu, t. j. 1. júna 2019.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 3.1. Vo vzťahu k uplatnenej sume 8.160,00 eur vyčíslenej ako prestoj poškodeného HKV, pričom predmetný prestoj predstavuje v zmysle žaloby nájom zaplatený zo strany žalobcu za päť dní, dokedy bola na vozidle vykonaná oprava uviedol, že nájom je fixným nákladom, ktorý je žalobca povinný platiť bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k poškodeniu HKV. Preto mal žalovaný za to, že tento náklad nevznikol žalobcovi ako náklad v priamej príčinnej súvislosti s nehodou. Súčasne zastával názor, že prestoj HKV, ani nájom HKV nemožno subsumovať pod akúkoľvek zložku škody, na ktorej náhradu by žalovaný mohol byť povinný. Žalovaný tiež poukázal na to, že zo žalobcom predložených dôkazov nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú komisionálna prehliadka poškodeného HKV nemohla byť vykonaná skôr ako na piaty deň po nehode. Na základe uvedeného považoval žalovaný nárok žalobcu na úhradu 8.160,00 eur z dôvodu prestoja HKV za nedôvodný.

3.2. Žalovaný za nedôvodné označil aj uplatnenie 40,00 eur titulom paušálnej náhrady spojenej s uplatnením pohľadávky. Dôvodil, že s ohľadom na prechodné ustanovenie nie je možné priznať v prejednávanom spore žalobcom uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur.

4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. oznámením z 23. januára 2023 vstúpila do konania ako intervenient na strane žalovaného (ďalej len „intervenient na strane žalovaného,“ prípadne „poisťovňa žalovaného“). 4.1. Svoj vstup do konania odôvodnil existenciou poistno-právneho vzťahu so žalovaným, založeným poistnou zmluvou č. 411024080, predmetom ktorej je poistenie majetku a všeobecnej zodpovednosti za škodu, vzhľadom na ktorú bude rozhodnutím súdu v tejto právnej veci dotknuté jeho právne postavenie, teda jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. 4.2. K meritu veci intervenient na strane žalovaného uviedol, že na základe faktúry č. 2200001754 bolo žalobcovi poskytnuté poistné plnenie vo výške 17.362,12 eura, ktoré bolo po vylúčení nelikvidnej položky za náklady spojené s prestojom a po vyčíslení amortizácie vo výške 5,01 % (za vek 1,67 roka) z hodnoty materiálu použitého na opravu HKV vo výške 15.715,28 eura, stanovené ako skutočná škoda. 4.3. Vo vzťahu k nákladom spojeným s prestojom HKV, uplatneným žalobou vo výške 8.160,00 eur, intervenient na strane žalovaného konštatoval, že ide o sumu za nájom HKV za dobu piatich dní. Žalobcovi vyčítal, že ním uplatnená suma neodzrkadľuje realitu, keďže v zmysle nájomnej zmluvy predstavuje nájomné za jedno HKV na jeden kalendárny mesiac 48.950,00 eur bez DPH, pričom žalobca určil cenu za prestoj ako 48.950,00 eur / 30 dní = 1.632,00 eur / deň, a teda výsledná cena za prestoj predstavuje 1.632,00 eur x 5 dní = 8.160,00 eur, avšak pri tomto výpočte žalobca nezohľadnil skutočnosť, že k poškodeniu HKV došlo v auguste 2018, ktorý má 31 dní. Odhliadnuc od uvedeného, intervenient na strane žalovaného argumentoval tým, že ide o fixný náklad, ktorý je nezávislý na objeme výroby a ktorého cena sa prenáša do ceny finálnych výrobkov, a výška nájmu HKV bola výsledkom obchodných rokovaní medzi žalobcom a treťou stranou ako prenajímateľom, do ktorých žalovaný nemal možnosť zasiahnuť, nie je daný náklad škodou, a preto vo vzťahu k nemu nie je daná zodpovednosť žalovaného. 4.4. Intervenient na strane žalovaného preto žiadal, aby súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

5. Žalobca podaním doručeným 13.11.2023 zobral žalobu v časti o zaplatenie 787,34 eura späť s odôvodnením, že žalovaný/intervenient na strane žalovaného po podaní žaloby pristúpil na čiastočné urovnanie predmetu sporu a časť vzniknutej škody v rozsahu odpočítaného opotrebenia v sume 787,34 eura, vrátane príslušného úroku z omeškania, dňa 30. októbra 2023 žalobcovi uhradil. 5.1. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobca zotrval na pôvodnom návrhu a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.999,00 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo 7.999,00 eur od 1. júna 2019 do zaplatenia. 5.2. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného dňa 16.11.2023 so späťvzatím vyslovili súhlas. 5.3. Súd prvej inštancie preto konanie o zaplatenie 948,34 eura so špecifikovaným príslušenstvom zastavil.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní špecifikovanom v odsekoch 24. až 36. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vec právne posúdil podľa ustanovení , , , , , , , , podľa ustanovenia , podľa Nariadenia vlády SR č. , ustanovení , o dráhach (ďalej len zákon o dráhach).

7. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca po čiastočnom späťvzatí žaloby si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného, žalobca nemohol po dobu piatich dní používať prenajaté HKV, čím za uvedené obdobie žalobca vynaložil nájomné za poškodené HKV vo výške 7.999,00 eur.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný rozporoval existenciu príčinnej súvislosti medzi úhradou nájomného za HKV a nehodou, ako aj existenciu samotnej škody, majúc za to, že prestoj ani nájom hnacieho koľajového vozidla nemožno podriadiť pod žiadnu zložku škody, na ktorej náhradu by bol

žalovaný povinný, a napokon, aj rozsah tejto časti žalobcom uplatnenej škody v nadväznosti na to, že ku komisionálnej prehliadke poškodeného hnacieho koľajového vozidla došlo až päť dní po nehode, ako aj na to, že jej vyčíslenie predmetnej sumy zo strany žalobcu nebralo zreteľ na to, že mesiac august má 31 dní.

9. Súd prvej inštancie za nesporné označil to, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zabezpečiť v rozsahu stanovenom zákonom zjazdnosť železničnej infraštruktúry, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu podľa a nasl. (porušenie zmluvnej povinnosti) bol naplnený.

10. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že vo vzťahu ku vzniku škody, t. j. ujmy v majetkovej sfére poškodeného (žalobcu) ako druhého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, žalovaný nerozporoval, že žalobca uhradil nájomné za poškodené hnacie koľajové vozidlo aj za dobu piatich dní, počas ktorých HKV nemohol používať, ktorú skutočnosť, rovnako ako aj výšku nájomného uhradeného za predmetných päť dní žalobca preukázal v spore aj predloženými listinami - faktúrami vystavenými za mesiace august 2018 a september 2018 a príslušnými výpismi z účtu. 10.1. Súd prvej inštancie mal zároveň za to, že po revidovaní vyčíslenia nároku uplatneného z titulu nájomného, ku ktorému došlo čiastočným späťvzatím žaloby z 29. septembra 2023 a ktorým žalobca reflektoval výhrady žalovanej strany, výška žalovaného nároku (7.999,00 eur) zodpovedá z predložených listinných dôkazov vyplývajúcej výške nájomného za dotknuté hnacie koľajové vozidlo za obdobie troch dní v auguste 2018 (29.-31. augusta 2018) a dvoch dní v septembri 2018 (1.-2. septembra 2018) pri mesačnom nájomnom 48.950,00 eur bez DPH [(48.950,00 eur / 31 augustových dní x 3 augustové dni) + (48.950,00 eur / 30 septembrových dní x 2 septembrové dni). 10.2. Námietku intervenienta na strane žalovaného, že ku komisionálnej prehliadke poškodeného hnacieho koľajového vozidla došlo až päť dní po nehode, súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú a to s ohľadom na zmluvou o nájme a tvrdenia žalobcu o procese sprevádzajúcom zabezpečenie a zorganizovanie prepravy poškodeného hnacieho koľajového vozidla do miesta údržby, a súčasne pri absencii akýchkoľvek vlastných tvrdení žalovanej strany smerujúcich ku konkrétnym opatreniam, za realizácie ktorých by bolo bývalo možné pristúpiť k uskutočneniu komisionálnej prehliadky skôr, prípadne zabezpečiť prepravu poškodeného hnacieho koľajového vozidla v kratšej dobe.

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcom uhradené nájomné je možné posúdiť ako skutočnú škodu. 11.1. Dôvodil, že škoda môže spočívať aj v nákladoch, ktoré poškodený márne vynaložil, aby mohol využívať majetkové práva, ktoré predstavujú určitú majetkovú hodnotu a ktoré v dôsledku porušenia povinnosti napokon nemohol využívať, pretože za škodu možno považovať aj škodu spočívajúcu v znemožnení výkonu majetkových práv, ak v dôsledku toho boli márne vynaložené náklady. 11.1.1. Uzavrel, že jednou z foriem skutočnej škody sú aj tzv. márne vynaložené náklady, ktoré poškodená strana (skôr) uhradila v záujme výkonu svojich majetkových práv. V prejednávanom spore súd prvej inštancie dospel k záveru, že nájomné je nákladom, za ktorý bola poskytovaná protislužba, ktorá do času prepravenia hnacieho koľajového vozidla z miesta nehody do určeného miesta údržby stratila pre nájomcu (žalobcu) ekonomické opodstatnenie. 11.1.2. Súd prvej inštancie dodal, že aj keď vo všeobecnosti sa vychádza z toho, že k odškodniteľnej ujme môže dôjsť tým, že v dôsledku neskoršieho porušenia právnej povinnosti sa náklady už skôr vynaložené za určitým účelom stanú nákladmi vynaloženými zbytočne a tieto potom predstavujú skutočnú škodu, súd prvej inštancie mal za to, že skutočnosť, že v prejednávanom prípade došlo k úhrade nájomného za dotknutých päť dní, a teda faktickému márnemu vynaloženiu časti nájomného až po porušení zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, nemôže žalobcu diskvalifikovať z nároku na náhradu týchto nákladov, a to s ohľadom na to, že samotný záväzok na úhradu nájomného za účelom nadobudnutia zodpovedajúcich majetkových práv na seba žalobca prevzal podstatne skôr, na jeho plnenie bol v zmysle zmluvy o nájme povinný aj za okolností, aké nastali v danej veci, a napokon, to, že dané náklady fakticky vynaložil až po porušení povinnosti zo strany žalovaného, bolo len dôsledkom úpravy otázok spojených s fakturáciou a splatnosťou úhrad. 11.2. V prejednávanom spore súd prvej inštancie po dôkladnom zvážení jednotlivých aspektov súvisiacich s uhradeným nájomným tak, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, dospel k jednoznačnému záveru, že žalobcom vynaložené nájomné predstavuje márne vynaložené náklady, a teda je jednou z

foriem skutočnej škody. Považoval totiž za nespochybniteľné, že platenie za niečo, čo pre platiteľa nemá (hoci len dočasne) žiadnu hodnotu, je ekonomickou ujmou. 11.3. Za nedôvodnú označil obranu žalovaného, že žalobca užíva predmetné hnacie koľajové vozidlo na základe leasingovej zmluvy, s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , v ktorom Krajský súd v Prešove vyjadril právny názor, že leasingové splátky sa nedajú hodnotiť ako škoda alebo ušlý zisk. 11.3.1. Dôvodil, že odhliadnuc od toho, že predložená zmluva o nájme podľa názoru súdu nevykazuje žiadnu z podstatných charakteristík (žiadnej) leasingovej zmluvy, považoval súd prvej inštancie za významné predovšetkým to, že ustanovenie odseku 8.1, prvej vety, zmluvy o nájme výslovne vylučuje, že by mal zmluvou o nájme založený vzťah povahu finančného leasingu, výlučne, pri ktorom by (v konkrétnych prípadoch s ohľadom na ich okolnosti) bolo vôbec možné uvažovať o osvojení si žalovaným prezentovaného právneho názoru, keďže len pri finančnom leasingu je predmetom leasingových splátok (a teda ich prostredníctvom obstarávanou majetkovou hodnotou) nielen nájomné (právo na užívanie), ale aj úhrada časti obstarávacích nákladov (smerujúca k získaniu vlastníckeho práva). 11.4. Súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nájomné nevzniklo žalobcovi ako náklad v priamej príčinnej súvislosti s nehodou, poukazujúc na to, že jeho právnym základom je zmluva o nájme, ktorú žalobca uzavrel s tretím subjektom. 11.4.1. Zdôraznil, že v prejednávanom spore k vzniku škody nedošlo prostým zaplatením nájomného, ale tým, že predmetné nájomné bolo v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhradené márne/zbytočne, bez dosiahnutia, získania sledovaného účelu, keďže nájomcovi (žalobcovi) z dôvodu škodovej udalosti „neprinieslo“ zamýšľané („kupované“) plnenie, spočívajúce v práve užívať predmet nájmu. V danom prípade teda nie je rozhodujúca existencia príčinnej súvislosti medzi prevádzkovou poruchou a zaplateným nájomným, ale medzi nehodovou udalosťou a skutočnosťou, že nájomné za čas odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky bolo zaplatené márne, keďže škoda v danom prípade spočíva v márnosti vynaloženia žalobou uplatneného nájomného. V tomto kontexte súd prvej inštancie nemal pochybnosti, že pokiaľ by k škodovej udalosti spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti žalovaného nedošlo, žalobca by v období odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky nestratil na základe uhradeného nájomného nadobudnuté oprávnenie poškodené hnacie koľajové vozidlo užívať, a teda by nedošlo k tomu, že uvedené nájomné bolo vynaložené márne. S ohľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie za preukázanú aj existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody žalobcovi.

12. Za nedôvodné označil aj tvrdenie intervenienta na strane žalovaného, že o uhradené nájomné žalobca si znížil základ dane z príjmu, a teda priznaním nároku na náhradu škody vo výške uhradeného nájomného dôjde k bezdôvodnému obohateniu žalobcu. Dôvodil, že uvedené tvrdenie presahuje rámec tohto sporu, keďže správne zistenie dane a zabezpečenie úhrady dane je predmetom správy daní a príslušných daňových konaní realizovaných správcom dane.

13. Súd prvej inštancie preto konanie o zaplatenie 948,34 eur s príslušenstvom z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby zastavil (I. výrok), zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.999,00 eur so zákonným úrokom z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 7.999,00 eur od 1.6.2019 do zaplatenia (II. výrok) a žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania 1,00 % ročne zo 7.999,00 eur od 1.6.2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,00 eur zamietol ako nedôvodnú (III. výrok).

14. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa a a tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 96,40 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 8.947,34 eur s príslušenstvom, pričom v priebehu sporu vzal v reakcii na procesnú obranu žalovaného po revízii vyčíslenia náhrady škody žalobu späť v časti o zaplatenie sumy vo výške 161,00 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie zohľadnil zavinenie žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 161,00 eur s príslušenstvom, a preto predmetný rozsah zavinenia vo výške 1,80 % bolo potrebné pričítať žalovanému. Úspech žalobcu v spore predstavoval 98,20 %, keďže doň treba zahrnúť aj zavinenie žalovaného v časti sporu o zaplatenie 787,34 eur a príslušného úroku, v ktorej

žalobca síce taktiež pristúpil k čiastočnému späťvzatiu žaloby, avšak preukázateľne z dôvodov na strane žalovaného. Žalobcovi preto po odpočítaní 1,80 % vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,40 % proti žalovanému (výrok IV.).

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v rozsahu napadnutého II. a IV. výroku z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( písmena f) ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( písmena h) ). 15.1. Žalovaný zotrval na tvrdení, uvedenom už v konaní pred súdom prvej inštancie, že sa jedná o tzv. fixné náklady, ktoré žalobcovi vznikli bez ohľadu na škodovú udalosť. Dôvodil, že žalobca si v zmluve o nájme hnacích koľajových vozidiel dohodol určité zmluvné podmienky nájmu, pričom si dojednal aj povinnosť platiť nájomné do doby, kedy HDV nemôže užívať (bod 11.14. zmluvy o nájme). 15.2. Nesúhlasil preto so záverom súdu prvej inštancie, že tieto fixné náklady žalobcu možno považovať za márne vynaložené náklady a teda za škodu v zmysle . 15.2.1. Dôvodil, že za márne vynaložené náklady je podľa právnej teórie možné považovať náklady, ktoré boli vynaložené pred škodnou udalosťou a k znehodnoteniu ktorých došlo v príčinnej súvislosti so škodnou udalosťou. V prejednávanom spore pritom išlo o náklady, ktoré by žalobca vynaložil bez ohľadu na škodovú udalosť. 15.3. Žalovaný zotrval aj na tvrdení, že na strane žalobcu nedošlo k prenájmu inej veci (iného náhradného HDV), ktoré mal k dispozícii. Na strane žalovaného teda nevnikla iná škoda, o ktorú by sa ponížil majetok žalobcu a ktorá by bola v bezprostrednej príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou. 15.4. Žalovaný poukázal aj na to, že ním uhradený nájom si uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku a teda si reálne znížil daňový základ a teda aj daň. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že „priznaním nároku na náhradu škody žalobcovi nedôjde k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor žalovaného“. 15.5. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že predmetné odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 16.1. Poukázal na to, že škodu možno vo všeobecnosti definovať ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Jednou z foriem, v ktorej sa môže prejaviť skutočná škoda sú aj tzv. márne vynaložené náklady, ktoré poškodená strana uhradila v záujme výkonu svojich majetkových práv. Škoda teda môže spočívať aj v nákladoch, ktoré poškodený márne vynaložil, aby mohol využívať majetkové práva, ktoré predstavujú určitú majetkovú hodnotu a ktoré v dôsledku porušenia povinností žalovaného napokon nemohol využívať. Škodou sa teda rozumie aj škoda spočívajúca v znemožnení výkonu majetkových práv, ak v dôsledku toho boli márne vynaložené náklady. 16.1.1. V zásade je možné márne vynaložené náklady považovať za kategóriu nákladov, ktoré poškodený vynaloží v očakávaní určitého priebehu deja, avšak zásahom škodcu dôjde k tomu, že tento dej v dôsledku konania škodcu neprebehne. Nezáleží pritom na tom, ako tieto náklady vznikli – či sa jednalo o porušenie zákonnej alebo zmluvnej povinnosti. Dôležitá je príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou. 16.2. Žalobca trval na tom, že nájomné je takým nákladom, teda nákladom, za ktorý bola poskytovaná protislužba, ktorá do času prepravenia HDV z miesta nehody do určeného miesta údržby stratila pre žalobcu ako nájomcu ekonomické opodstatnenie. V majetku žalobcu totiž existovala určitá pohľadávka, teda právo na plnenie (na užívanie HDV), ktorej ekonomická neopodstatnenosť počas zabezpečovania prepravy poškodeného HDV do opravy spôsobila pokles jeho majetku. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku. 16.3. Žalobca zároveň poukázal na to, že Zmluva o nájme hnacích koľajových vozidiel bola uzatvorená v zmysle a nasl. ako typická zmluva o nájme. V zmysle článku 8. bod 8.1 predmetnej zmluvy: „Nájomca sa podľa tejto Zmluvy za žiadnych okolností nestáva vlastníkom Hnacieho koľajového vozidla a ani mu nevzniká právo na jeho kúpu. Nájomca nie je oprávnený predať alebo zriadiť záložné právo k Hnaciemu koľajovému vozidlu alebo ho akýmkoľvek iným spôsobom zaťažiť právami tretích osôb“.

16.3.1. Zmluvou o nájme založený vzťah teda nemá povahu finančného leasingu, argumentácia žalovaného poukazujúca na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , z tohto dôvodu neobstojí. 16.4. Žalobca zotrval aj na tvrdení, že v prejednávanej veci došlo k vzniku škody tým, že predmetné nájomné bolo v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného uhradené márne, t. z. zbytočne, bez dosiahnutia sledovaného účelu, keďže žalobcovi ako nájomcovi z dôvodu škodovej udalosti neprinieslo zamýšľané plnenie, spočívajúce v práve užívať predmet nájmu. 16.4.1. Zdôraznil, že nie je preto rozhodujúca príčinná súvislosť medzi prevádzkovou poruchou a zaplateným nájomným, ale medzi nehodovou udalosťou a skutočnosťou, že nájomné za čas odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky bolo zaplatené márne, keďže škoda v tomto prípade spočíva v márnosti vynaloženia žalobou uplatneného nájomného. Pokiaľ by k škodovej udalosti spôsobenej porušením zmluvnej povinnosti žalovaného nedošlo, žalobca by v období odo dňa nehodovej udalosti až do dňa vykonania komisionálnej prehliadky nestratil na základe uhradeného nájomného nadobudnuté oprávnenie poškodené HDV užívať, a teda by nedošlo k tomu, že uvedené nájomné bolo vynaložené márne. 16.5. Žalobca konštatoval, že priznaním nároku na náhradu škody žalobcovi nedôjde k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor žalovaného. Skutočnosť, že si žalobca uhradený nájom uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku a prípadná oprava tohto postupu po úhrade tejto čiastky vo forme náhrady škody je otázkou administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu voči správcovi dane a nie je predmetom tohto sporu, ani s ním žiadnym spôsobom nesúvisí. 16.6. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

17. Intervenient na strane žalovaného zotrval na svojom vyjadrení uvedenom už v konaní pred súdom prvej inštancie, že nárok, ktorý je predmetom tohto sporu nie je krytý poistnou zmluvou, preto sa nevyjadril ani k priebežne zasielaným výzvam súdu prvej inštancie z 24.1.2024, 1.3.2024 a 27.3.2024.

18. Žalovaný v odvolacej replike zopakoval tvrdenia uvedené v odvolaní.

19. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.

20. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa - (ďalej len „“). Odvolanie prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

21. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

22. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom II., IV. výroku. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie: 22.1. nesprávne dospel k záveru, že nájomné za päť dní nevyužívania HDV v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej žalovaným sú fixné náklady žalobcu, ktoré možno považovať za márne vynaložené náklady a teda za škodu v zmysle , 22.2. nesprávne dospel k záveru, že na strane žalobcu vznikla iná škoda (okrem majetkovej a zo strany žalovaného uhradenej škode), o ktorú by sa ponížil majetok žalobcu a ktorá by bola v bezprostrednej príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou, pretože na strane žalobcu nedošlo k prenájmu inej veci (iného náhradného HDV), ale žalobca použil iné HDV, ktoré mal k dispozícii, 22.3. neprihliadol na to, že žalobca uhradený nájom si uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku a teda si reálne znížil daňový základ a teda aj daň.

23. Žalovaný odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa písmen f) a h) Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

24. Odvolací dôvod podľa písmena f) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z o vykonávaní dokazovania.

25. Odvolací dôvod podľa písmena h) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

26. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

27. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie najmä z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a následného nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného zo strany súdu prvej inštancie. 27.1. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke týkajúcej sa nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom odvolaní namietal údajne nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje proti výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. , v zmysle ktorého ... „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( )“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti dôkaz hodnotiť, pretože pri hodnotení dôkazov sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces preto nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). 27.2. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon nepredpisuje, a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností pravidlá logického myslenia, ktorá tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

28. Odvolací súd z obsahu spisu, ani z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru, keď na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument strán sporu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Odvolací súd si osvojil správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutí súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje ( ).

30. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k predmetnému odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

31. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že nájomné za päť dní nevyužívania HDV v dôsledku škodovej udalosti zapríčinenej žalovaným sú fixné náklady žalobcu, ktoré možno považovať za márne vynaložené náklady a teda za škodu v zmysle udáva, že tieto tvrdenia žalovaného nie sú dôvodné.

32. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore nebolo sporné, že žalovaný porušením svojich zmluvných povinností vyplývajúcich zo Zmluvy č. 20/2011, spôsobil poškodenie HDV, ktoré nemohol žalobca po dobu piatich dní riadne užívať. V prejednávanom spore bolo zároveň preukázané, že predmetný HDV bol predmetom nájmu na základe Zmluvy o nájme hnacích koľajových vozidiel, na základe ktorej žalobca ako nájomca uhradil spoločnosti S Rail Lease, s. r. o. ako prenajímateľovi zmluvne dohodnuté nájomné za celý mesiac, a to napriek tomu, že predmetný HDV nemohol byť zo strany žalobcu použitý po dobu piatich dní. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nemohol v príčinnej súvislosti s poškodením HDV z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného predmetný HDV používať, a preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobcom vynaložené nájomné v súdom prvej inštancie priznanej výške predstavuje márne vynaložené náklady, a teda jednu z foriem skutočnej škody vzniknutej žalobcovi. 32.1. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nemení nič ani skutočnosť, že na strane žalobcu nedošlo k prenájmu inej veci (iného náhradného HDV), ale žalobca použil iné HDV, ktoré mal k dispozícii, pretože použité iné HDV by žalobca nebol povinný použiť za predpokladu, žeby nedošlo k poškodeniu predmetného HDV.

33. Odvolací súd za nedôvodné považuje aj tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol na to, že žalobca uhradený nájom si uplatnil ako daňovo odpočítateľnú položku a teda si reálne znížil daňový základ a teda aj daň.

34. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že správne zistenie dane a zabezpečenie úhrady dane je predmetom daňového konania a teda posúdenia zo strany správcu dane a je otázkou administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu voči správcovi dane a preto s prejednávaným sporom nesúvisí.

35. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne skutkovo a právne posúdil, že žalobca dôkazmi predloženými v spore preukázal, že žalovaný porušením zmluvnej povinnosti zabezpečiť v rozsahu stanovenom zákonom o dráhach zjazdnosť železničnej infraštruktúry, v dôsledku ktorej došlo k poškodeniu HDV, zavinil vznik škody žalobcovi tým, že žalobca márne vynaložil náklady na alikvótnu časť nájomného za päť dní, počas ktorých žalobca nemohol používať predmetné poškodené HDV, čím žalobcovi spôsobil škodu v súdom prvej inštancie priznanej výške.

36. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku, ako vecne správny, pretože odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Taktiež potvrdil ako vecne správny a náležite odôvodnený aj IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 96,40% proti v danom rozsahu neúspešnému žalovanému.

37. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní plne úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).