Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoP/103/2025

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, deti rodičov: matka C. D. B. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. G. A. H. XXXX/XX, XXX XX I., štátna občianka SR, zastúpená: Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, so sídlom Städtle 17, 9490 Vaduz, Lichtenštajnské kniežatstvo, právna forma: akciová spoločnosť, číslo zápisu: FL-0002.539-075-9, zahraničná osoba konajúca na území SR organizačnou zložkou BOOM & SMART Slovakia, so sídlom Mostová 185/2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 096 428, a otec G. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XX, XXX XX K., L. M., adresy na doručovanie: D. B., B., H. XXXX, XXX XX M. N. I., Česká republika, O. XXX/X, XXX XX M. X – P. H., Česká republika, štátny občan ČR, v konaní o návrhu matky o vydanie neodkladného opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. -545 zo dňa 14. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Lučenec č. k. -545 zo dňa 14. apríla 2025 p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že „I. Vyhlasuje, že vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX, nemá právovomoc. II. Konanie vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX, zastavuje“.

2. Dňa 19.08.2024 navrhovateľka - matka maloletých detí doručila Okresnému súdu Lučenec návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhala zverenia maloletých detí A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX do jej osobnej starostlivosti a určenia výživného na maloletého A. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 250 Eur mesačne a na maloletú B. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 350 Eur mesačne vždy do 20. dňa, toho-ktorého mesiaca vopred k jej rukám.

3. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd vo veci rozhodol uznesením č.k. -27 zo dňa 23.08.2024 tak, že neodkladným opatrením dočasne zveril maloleté deti A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX do osobnej starostlivosti matky, a to do právoplatného skončenia konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom (výrok I.) a otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletých detí A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX výživným vo výške 30 % zo sumy životného minima na neplnoleté nezaopatrené dieťa podľa osobitného predpisu mesačne vopred do 20. dňa, toho-ktorého mesiaca na každé dieťa zvlášť, počnúc dňom právoplatnosti uznesenia. Proti tomuto uzneseniu bolo dňa 18.09.2024 doručené odvolanie otca. Krajský súd v Žiline

uznesením č.k. zo dňa 24.02.2025 uznesenie okresného súdu č.k. -27 zo dňa 23.08.2024 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č.k. -37 zo dňa 26.08.2024 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa Z. z (ďalej len „“) v spojení s (ďalej len „“) a v zmysle vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a konanie zastavil.

4. Okresný súd s poukazom na CSP, Článok 2, bod 2 ods. 9 a 10 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 7 bod 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 10, bod 1, 2, 3, 4 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 12, bod 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, , bod 1, 2, 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, Článok 18 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 rozhodl, že nemá právomoc. Rozhodujúcim kritériom pre určenie právomoci súdu je však na základe Nariadenia (Čl. 7) obvyklý pobyt dieťaťa. Nariadenie neobsahuje legálnu definíciu obvyklého pobytu. Vychádzajúc z judikatúry medzinárodných inštitúcií, najmä Európskeho súdneho dvora, sa obvyklý pobyt chápe ako miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu (rozhodnutie vo veci C-523/07 ESD). Obvyklý pobyt dieťaťa musí byť určený na základe súhrnu osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. Okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa musia byť zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých možno vyvodiť, že táto prítomnosť nemá dočasný alebo príležitostný charakter a že pobyt dieťaťa odzrkadľuje istú mieru začlenenia do sociálneho a rodinného prostredia. Do úvahy treba vziať najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, rodinné, sociálne väzby dieťaťa, úmysel rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom štáte prejavený určitými hmatateľnými krokmi (akým je napr. kúpa, nájom nehnuteľnosti). Pokiaľ ide o dieťa v nízkom veku, treba zohľadniť rodinné prostredie určené „referenčnou osobou alebo osobami, s ktorými dieťa žije, ktoré ho skutočne opatrujú a starajú sa oň.“

5. Obvodní soud Praha 3 oznámil na dožiadanie okresného súdu dňa 04.04.2025, že v konaní vo veci maloletých detí B. uzavrel, že je príslušný na rozhodovanie, a preto naďalej koná o návrhu otca na úpravu rodičovských práv a povinnosti k maloletým deťom po dobu pred a po rozvode manželstva rodičov, ktorý bol na ich súde doručený otcom dňa 27.08.2024. Obvodní soud Praha 3 teda naposledy rozhodol o úprave maloletých detí formou neodkladného opatrenia uznesením zo dňa 27.11.2024 č.j. -257 v spojení s uznesením Městského soudu v Prahe zo dňa 20.01.2025 č.j. -325, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že z obsahu spisovej dokumentácie (k dátumu a rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia) „dovolil“ svoju príslušnosť pre rozhodovanie v opatrovníckych veciach maloletých detí. Zároveň ako prílohu pripojil citované uznesenia a uviedol, že ďalšie pojednávania majú nariadené na deň 09.04.2025 a 15.04.2025.

6. Jednou z procesných podmienok konania je právomoc súdov Slovenskej republiky vec prejednať a rozhodnúť. Splnenie procesnej podmienky právomoci skúma súd z úradnej moci v každom štádiu konania a na každom stupni, pričom jej nedostatok predstavuje neodstrániteľnú vadu konania, ktorá zásadne vedie k zastaveniu konania. V prípade výskytu cudzieho prvku v konaní sa právomoc súdov SR ako členského štátu EÚ spravuje predovšetkým úniovým právom. V prejednávanej veci ide o konanie o návrhu o rozvod a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. S ohľadom na predmet konania okresný súd postupoval podľa Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111.

7. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ním citovaných právnych noriem, pričom v prvom rade sa musel zaoberať otázkou, či je v jeho právomoci konať a rozhodnúť. Určujúcim kritériom pre určenie právomoci, t. j. súdy ktorého štátu majú v danej veci konať a rozhodnúť, je hľadisko obvyklého pobytu dieťaťa v čase začatia konania, v zmysle Článku 7 ods. 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111. Konanie, predmetom ktorého je úprava rodičovských práv a povinností účastníkov k maloletým deťom pred a po rozvode, sa začalo podaním návrhu otca na Obvodní soud Praha 3 dňa 27.08.2024 a navrhovateľka podala návrh vo veci samej na okresný súd až dňa 05.09.2024, preto je potrebné posúdiť návrh manžela o úpravu rodičovských

práv k maloletým deťom pred a po rozvode považovať za skôr podaný ako návrh navrhovateľky v tomto konaní. Následne dňa 23.09.2024 podal otec na český súd návrh o nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením Obvodního soudu Praha 3 č.j. -257 dňa 27.11.2024 spolu s uznesením Městského soudu v Prahe č.j. -325 zo dňa 20.01.2025, v ktorom sa český súd vysporiadal s otázkou obvyklého pobytu maloletých detí, ako aj s právomocou konať vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.

8. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na ods. 19. odôvodnenia uznesenia Obvodního soudu Praha 3 zo dňa 27.11.2024 č.j. -257, z ktorého nevyplýva, že by došlo k dohode rodičov o zmene bydliska maloletých detí na Slovensko, matka nepredložila dôkaz, ktorý by toto tvrdenie preukazoval a ani ostatné dôkazy v celku nevedú k záveru, že by sa rodičia dohodli na zmene bydliska maloletých, resp. že by otec s presťahovaním maloletých súhlasil. Takisto sa okresný súd stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Obvodního soudu Praha 3, v ktorom skonštatoval, že samotné nariadenie neodkladného opatrenia okresným súdom navyše nevytvorilo prekážku pre nariadenie predbežného nariadenia českým súdom v zmysle Čl. 15 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111.

9. Za danej situácie bolo možné podľa okresného súdu skutkovo a právne uzavrieť, že obvyklý pobyt maloletých detí bol v čase začatia konania v Českej republike a k dohode rodičov o prijatí právomoci slovenských súdov nedošlo. Okresný súd preto v zmysle Článku 18 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc konať o úprave rodičovských práv a povinností účastníkov k maloletým deťom a vzhľadom na to, že nedostatok právomoci je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, konanie vo veci starostlivosti o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a B. B., nar. XX.XX.XXXX v zmysle zastavil. Okresný súd však pripustil, že do budúcna môže dôjsť k zmene obvyklého pobytu u maloletých detí, a to napríklad v prípade, ak by maloleté deti boli zverené do výlučnej osobnej starostlivosti matky, a začali by spolu s matkou trvalo žiť na území Slovenskej republiky.

10. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia zjavne nie je možné vykonať dokazovanie v naznačenom smere vzhľadom na zákonné lehoty určené procesným predpisom pre rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia, preto okresný súd „...vychádzal len z tvrdení a dôkazov predložených navrhovateľkou a nariadil neodkladné opatrenie vzhľadom na obavu navrhovateľky o maloleté deti v tom smere, že by mohlo dôjsť k únosu zo strany otca maloletých detí. Rovnako vzhľadom na krátky časový úsek a vysoký nápad vecí v rodinnoprávnej agende v čase vydania rozhodnutia, malo za následok nedostatočné odôvodnenie uloženia vyživovacej povinnosti otca voči maloletým deťom, ako aj pisársku chybu v bode 9. odôvodnenia uznesenia, ktorá naviac bola aj opravená opravným uznesením tunajšieho súdu č.k. -37 zo dňa 26.08.2024.“

11. Pre úplnosť okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na okresnom súde prebieha konanie o rozvod manželstva a o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom pod sp. zn. , ktoré okresný súd uznesením č.k. -170 zo dňa 02.12.2024 zastavil práve pre nedostatok právomoci vo veci konať a rozhodnúť a ktoré obsahuje aj jeho podrobné odôvodnenie. Konanie nie je právoplatne skončené, nakoľko bolo podané odvolanie matkou dňa 12.12.2024 a dňa 27.12.2025 otcom maloletých detí, ktoré bolo následne predložené na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.

12. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala rozsiahle odvolanie matka s tým, že žiadala, aby v spojení s odvolací súd sám vo veci rozhodol a zmenil napadnuté uznesenie tak, že: „Maloletá B. B., nar. XX.XX.XXXX, sa ponecháva v starostlivosti matky do právoplatného skončenia konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej B. B., nar. XX.XX.XXXX. Maloletý A. B., nar. XX.XX.XXXX, sa ponecháva v starostlivosti matky do právoplatného skončenia konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému A. B., nar. XX.XX.XXXX. Otec je povinný platiť výživné na mal. B. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 100,- Eur, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky do právoplatného skončenia konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletej B. B., nar. XX.XX.XXXX. Otec je povinný platiť výživné na mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX vo výške 130,- Eur, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky do právoplatného skončenia konania vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému A. B., nar. XX.XX.XXXX.“ Dôvodila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom jej znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (

ods. 1 písm. b) ), súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci ( ), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Návrhom doručeným okresnému súdu dňa 19.08.2024 sa domáhala nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by súd rozhodol o dočasnom zverení maloletých detí do jej osobnej starostlivosti a určení výživného na maloleté deti. Poukázala na to, že odvolací súd tak presne vymedzil súdu prvej inštancie relevantnú právnu úpravu vstupujúcu do posudzovania vecí s medzinárodným prvkom. Zároveň bol súd prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu náležite inštruovaný, ako má po vrátení veci v ďalšom konaní postupovať. Odvolací súd tiež explicitne uviedol, že aj pre prípad, ak by okresný súd dospel k záveru, že nemá právomoc vo veci konať a rozhodovať, uvedené automaticky neznamená, že súd prvej inštancie nemá právomoc ani pre prijatie neodkladného opatrenia. Po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie za účelom posilnenia právneho postavenia do prebiehajúceho konania predložila Podanie s vyjadrením zo dňa 26.03.2025 (ďalej ako „Vyjadrenie“), ktorým okresnému súdu predostrela argumentáciu reflektujúc závery odvolacieho súdu vrátane Odborného posudku č. 1/2025 zo dňa 24.02.2025, vypracovaného znaleckou organizáciou znaleckej činnosti, zapísanou v zozname znaleckých organizácií vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, pod evidenčným číslom: 900290, zastúpenej K. G. K. Q. B., K. (ďalej ako „Odborný posudok“). S poukazom na konkrétne a logické argumenty majúce oporu v právnom poriadku Európskej únie, obsiahnuté v predloženom Odbornom posudku a vo Vyjadrení (viď ods. 9 až 11 Vyjadrenia), bolo zrejmé, že maloleté deti mali v čase podania návrhu na okresný súd obvyklý pobyt na Slovensku. Zároveň vo Vyjadrení konštatovala, že pre prípad, že by okresný súd predsa len posúdil otázku obvyklého pobytu maloletých detí odlišne, neznamená to, že „...by nemal právomoc konať a rozhodovať o neodkladnom opatrení, o ktorom sa v tomto konaní rozhoduje, nakoľko samotné Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 a Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 umožňujú aj v situáciách, keď by mal právomoc vo veci samej súd iného členského štátu prijať súdom členského štátu predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu. In concreto (i) vo veciach vyživovacej povinnosti sa jedná o Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 a (ii) vo veciach rodičovských práv a povinností sa jedná o Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 a ktorých splnenie som vo Vyjadrení (viď ods. 14 až 32) náležite zdôvodnila a preukázala.“

13. Matka v odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie sa po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie zo strany odvolacieho súdu obmedzil výlučne na Žiadosť o súčinnosť zo dňa 03.04.2025 a zo dňa 04.04.2025, ktorú adresoval Obvodnému súdu pre Prahu 3. Predmetnou žiadosťou sa súd prvej inštancie českého súdu dopytoval, v akom štádiu je konanie vedené na Obvodnom súde pre Prahu 3 sp. zn. , na základe návrhu otca na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas pred a po rozvode manželstva rodičov; prípadne ak bolo rozhodnuté, požiadal o zaslanie právoplatného rozhodnutia. Obvodný súd pre Prahu 3 odpovedal súdu prvej inštancie listom zo dňa 04.04.2025 a zo dňa 07.04.2025, Následne súd prvej inštancie vydal dňa 14.04.2025 uznesenie, ktorým vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať vo veci maloletých detí a konanie vo veci starostlivosti maloletých detí zastavil. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bol súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a mal sa riadiť jeho pokynmi o ďalšom postupe v konaní. Bolo teda zákonnou povinnosťou súdu prvej inštancie rešpektovať inštruktívne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Bezdôvodné nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom môže byť posudzované ako svojvôľa so všetkými právnymi následkami. Súd prvej inštancie však pri rozhodovaní postuloval podľa odvolateľky nanajvýš ľahostajne. V rámci svojho odôvodnenia, ktoré mal v zmysle zreteľného pokynu odvolacieho súdu, sa totižto obmedzil na konštatovania v ods. 14., 17., 18. napadnutého uznesenia. Na vyvodenie jeho záveru ohľadne údajnej absencie právomoci vo veci konať a rozhodovať vychádzal výlučne z Listu Obvodného súdu pre Prahu 3 zo dňa 04.04.2025 a záverov prijatých českými súdmi v uznesení Obvodního soudu Praha 3, č.j. -257 dňa 27.11.2024 spolu s uznesením Městského soudu v Prahe č.j. -325 zo dňa 20.01.2025.

14. V odvolaní matka vyčítala okresnému súdu, že sa obmedzil iba na stotožnenie sa s názorom prijatým českými súdmi ohľadne údajného obvyklého pobytu maloletých detí v Českej republike v čase začatia konania. Účelovo súd prvej inštancie opomenul, že v uznesení Obvodního soudu Praha 3 č.j. - 257 dňa 27.11.2024 v ods. 24 sa uvádza: „(...) soud bere v potaz i termín jednání, kde k jeho nařízení lze však přistoupit až poté, co bude postavena najisto otázka příslušnosti zdejšího soudu

jednat ve věci.“ Z uvedeného teda jasne vyplýva, že v čase vydania predmetného uznesenia Obvodný súd Praha 3 nemal s určitosťou vysporiadanú otázku jeho právomoci. Naviac, v ods. 22. uznesenia Městského soudu v Prahe č.j. -325 zo dňa 20.01.2025 sa uvádza: „Podle § 75c ods. 4 o.s.ř. je pro předběžné opatření rozhodujíci stav v době vyhlášení (vydaní) usnesení soudu prvního stupně. Odvolací soud v dusledku uvedené zákonné blokaci uvádí, že při svém rozhodovaní nemohl vycházet z matkou nově předložených dokladu, ať již datovaných přede dnem vydání předběžného opatření nebo poté, protože je ke svému rozhodovaní neměl k dispozici soud prvního stupně, konkrétne jde o komunikaci13 přes WhatsApp mimo matkou předložené komunikace ze dne 10.06., dále od 09.10 do 14.10. 2024 a otcem za dobu od 30.07. do 11.09.2024 a dále z 01.10.2024, popis událostí ze dne 17.11.2024, dále dohodu rodiču ze dne 18.12.2024 a doklady, připojené k vyjádření ze dne 15.01.2025.“ Z uvedeného je tak zrejmé, že Městský súd v Prahe v rámci svojho rozhodnutia podľa odvolateľky neposudzoval predložené dôkazy. Napadnuté uznesenie žiadny spôsobom nereflektuje na predložené Vyjadrenie a Odborný posudok. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.

15. Odvolateľka vyčítala okresnému súdu, že nesprávne a neúplne postupoval pri zisťovaní obvyklého pobytu maloletých detí v čase začatia konania. Súd prvej inštancie si totižto ustálil, že v čase začatia konania sa miesto obvyklého pobytu maloletých detí nachádzalo v Českej republike, pričom toto ustálenie sa zakladá výlučne na „stotožnení sa s názorom prijatým českými súdmi“. To, či dieťa v konkrétnom prípade má alebo nemá obvyklý pobyt v niektorom členskom štáte, musí určiť súd v každom prípade na základe všetkých okolností týkajúcich sa situácie konkrétneho dieťaťa a usmernenia, týkajúceho sa zásad vypracovaných SDEÚ v jeho rozsiahlej jurisprudencii. Súd prvej inštancie v rámci náležitého zisťovania obvyklého pobytu maloletých detí v čase začatia konania nezohľadnil nasledovné relevantné skutočnosti, ktoré vstupujú do náležitého posúdenia obvyklého pobytu maloletých detí: „- striedavo som žila na území SR a ČR, z dôvodu manželskej krízy som sa rozhodla definitívne opustiť ČR, aby som sa usadila výlučne v SR (som štátnou príslušníčkou SR, mám tu rodinu, prácu na plný úväzok19 a pod.), pričom som si mohla zachovať určitý počet sociálnych a rodinných väzieb na území ČR;

- dôvodom pobytu detí v Prahe bolo sprevádzanie mojej osoby a to z dôvodu vybavovania záležitostí, ktoré boli nevyhnutné a súviseli s bytom v ČR, sťahovaním sa a rovnako dôvodom boli aj návštevy otca, t.j. aby deti mali kontakt s otcom, nakoľko si uvedomujem rolu otca v živote detí;

- pokiaľ ide o prítomnosť mal. B. v materskej škole R. v K., súd si mal zistiť prepojenie tejto prítomnosti so sociálnym a najmä rodinným prostredím rodičov dieťaťa (t.j. zistiť, či sa otec v danom čase stýkal s deťmi);

- zámer mojej osoby usadiť sa s deťmi v SR bol prejavený hmatateľnými krokmi a to opustením bytu v ČR, sťahovaním sa na SR a prenájmom bytu v ČR tretej osobe;

- počas manželskej krízy sa trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu v SR posilňovali - narastali v prospech SR a moje konanie tak bolo racionálne, v snahe zabezpečiť riadnu starostlivosť a výchovu o maloleté deti, teda bol zrejmý úmysel mojej osoby zdržiavať sa na území SR; otec maloletých opustil spoločnú domácnosť v ČR (mňa a deti), rodinné prostredie maloletých detí bolo tak určované najmä mnou ako matkou (obzvlášť v prípade mal. A., ktorý je dojčaťom), od ktorej maloleté deti existenčne závisia;

- sociálne a rodinné prostredie mojej osoby je nutné považovať za základné kritérium určenia miesta obvyklého pobytu maloletých detí (tzn. nie počet dní v mesiaci, v ktorom dieťa navštevovalo predškolské zariadenie na území členského štátu, kde má „registrovaného“ lekára, resp. aké zariadenie v akom štáte by malo podľa „predĺženej“ zmluvy navštevovať);

- prítomnosť maloletých detí na Slovensku musí mať v zásade určité trvanie, aby odzrkadľovalo dostatočnú stabilitu, Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 však neupravuje minimálnu dĺžku takéhoto trvania.“ Súd prvej inštancie podľa odvolateľky vôbec pri rozhodovaní nebral do úvahy relevantné skutočnosti, vstupujúce do náležitého posúdenia obvyklého pobytu maloletých detí, a to napriek tomu, že na ne v rámci prebiehajúceho konania opakovane apelovala, či už Podaním s predložením Odborného posudku zo dňa 26.02.2025 alebo Vyjadrením.

16. V odvolaní matka namietala závery ohľadne nesprávneho/neúplného zisťovania obvyklého pobytu maloletých detí v čase začatia konania, na podklade ktorého súd prvej inštancie podľa nej nesprávne/

neúplne ustálil/zistil, že obvyklý pobyt maloletých detí bol v čase podania návrhu v Českej republike. Uvedené následne vyústilo do nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda k vyhláseniu, že súd nemá v danej veci právomoc konať a rozhodovať. Odvolací súd explicitne v inštrukciách adresovaných súdu prvej inštancie uviedol, že aj pre prípad, ak by okresný súd dospel k záveru, že by nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať, uvedené automaticky neznamená, že súd prvej inštancie nemá právomoc ani pre prijatie neodkladného opatrenia (viď bližšie ods. 7. odvolania). Súd prvej inštancie aj v tomto smere odignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu, pričom takéto konanie má o.i. za následok, že súd prvej inštancie tak opomenul aplikovať príslušnú právnu normu in concreto: vo veciach vyživovacej povinnosti sa jedná o Čl. 14 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 a vo veciach rodičovských práv a povinností sa jedná o Čl. 15 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111. Náležitým spôsobom apelovala na súd prvej inštancie, najmä na nutnosť dočasne upraviť výživné neodkladným opatrením v nevyhnutnej miere tak, aby výživa maloletých detí nebola ohrozená. Túto nutnosť aj náležite podľa nej súdu prvej inštancie osvedčila. V nadväznosti na túto skutočnosť vyvstala aj nutnosť potreby rozhodnúť o dočasnom ponechaní maloletých detí (mal. B. a mal. A.) v jej osobnej starostlivosti, keďže takéto rozhodnutie je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky podkladom pre rozhodnutie vo veci výživného. Pre úplnosť uviedla, že v prípade aplikácie Čl. 15 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 je naliehavosť potreby rozhodnúť ochranným opatrením (t.j. neodkladným opatrením) práve vo väzbe na rozhodnutie o výživnom, pre vydanie ktorého je potrebné rozhodnúť o dočasnom ponechaní maloletých detí (mal. B. a mal. A.) v jej osobnej starostlivosti.

17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( v spojení s ,) po zistení, že odvolanie podala oprávnená účastníčka konania ( a v spojení s ) v zákonom stanovenej lehote ( v spojení s ), preskúmal vec v rozsahu danom v až CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( v spojení s a contrario), uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa v spojení s .

18. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je návrh navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia a argumenty navrhovateľky vyjadrené v odvolaní, bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky a dané skutkové okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci vo veci konať a na zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania.

19. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len ,,procesné podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

21. dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za neodstrániteľné nedostatky – prekážky konania sa považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicata, ako aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, prípadne vec postúpiť inému orgánu.

22. Podľa ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

23. Existencia právomoci súdu je conditio sine qua non, teda nutná podmienka, nevyhnutný predpoklad, ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť konkrétnu vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania ( a ) a k súčasnému vyhláseniu o nedostatku právomoci. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným prvkom, konanie zastaví podľa , nemôže však vec postúpiť súdu

iného štátu; iba v odôvodnení svojho uznesenia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).

24. V preskúmavanej veci ide o konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom súd prvej inštancie z údajov uvedených navrhovateľkou v návrhu a vyplývajúcich z obsahu spisu zistil, že navrhovateľka je občiankou Slovenskej republiky, s prihláseným trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Podľa údajov poskytnutých navrhovateľkou v návrhu sa v dobe podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia spolu s maloletými deťmi zdržiavala na území SR, otec maloletých detí je bytom v Českej republike a je štátny občan ČR, a preto okresný súd správne skúmal, či má vo veci právomoc konať.

25. Podľa Čl. 1 ods. 2 SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

26. Podľa Čl. 7 ods. 2 druhej vety SR právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

27. Týmto právne záväzným aktom je Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej len ,,Nariadenie“).

28. Podľa preambuly (11) Nariadenia rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by mal pokrývať každú vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva, a to s cieľom zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými oprávnenými na výživné. Na účely tohto nariadenia by sa mal pojem ,,vyživovacia povinnosť“ vykladať autonómnym spôsobom.

29. Podľa Článku 1 body 1. a 2. Nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. V tomto nariadení pojem ,,členský štát znamená každý členský štát, na ktorý sa toto nariadenie uplatňuje.

30. Podľa Článku 3 Nariadenia v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.

31. Podľa Článku 10 Nariadenia ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej nemá podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

32. Podľa Článku 14 Nariadenia súdom členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.

33. Krajský súd vo vzťahu k posudzovanej veci tiež konštatuje, že v prípade konania s medzinárodným prvkom je potrebné pre posúdenie právomocí na konanie súdu o úprave rodičovských práv a povinností aplikovať platné právne akty Európskej únie, konkrétne Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len ako „Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111“), ktorým nariadením sa stanovujú jednotné pravidlá právomoci pri rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, ako aj pri sporoch o rodičovských právach a povinnostiach s medzinárodným prvkom, a vo vzťahu k úprave vyživovacej povinnosti tak, ako uviedol už vyššie, aplikovať ustanovenia Nariadenie ( vyššie špecifikované Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.

34. Podľa Oddielu 2, Čl. 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

35. Podľa Čl. 1 ods. 4 písm. e) Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 sa toto nariadenie nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť.

36. Vychádzajúc z vyššie citovaných článkov Nariadenia aj odvolací súd dospel k záveru, že pre účely určenia právomoci súdu treba vychádzať z Článku 3 Nariadenia, ktorý stanovuje pravidlá právomoci, ktoré sa musia vykladať autonómne, najmä s ohľadom na ciele a systém Nariadenia. Článok 3 Nariadenia obsahuje viaceré kritériá rovnakej úrovne, ktoré sú alternatívne. Predmetný Článok 3 Nariadenia poskytuje oprávnenému z výživného, v prípade, že koná ako navrhovateľ, možnosť podať svoj návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti na základe kritérií na určenie právomoci, a to najmä buď na súde podľa miesta obvyklého pobytu odporcu ( písm. a)), alebo na súde podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného (písm. b)), a to za stavu nepreukázania uzavretej dohody o voľbe súdu (Článok 4 Nariadenia). Z uvedeného potom pri určovaní miesta obvyklého pobytu maloletých detí vychádzal okresný súd, tak ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, zo správnych východísk. Odvolací súd mal za to, že maloleté deti v čase podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemali obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, a to pre účely určenia právomoci o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd v rovine týchto záverov len dopĺňa, že pojem obvyklý pobyt je pojmom faktickým a nie právnym, teda nezávislým na splnení akýchkoľvek legálnych kritérií, na rozdiel od trvalého pobytu, ktorý má charakter evidenčný a jeho vznik je viazaný na určité členským štátom stanovené právne podmienky. Judikatúra Súdneho dvora EÚ a ani Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho-ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Súdny dvor Európskej únie vyložil pojem obvyklý pobyt tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia oprávneného alebo odporcu do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré sú v danom štáte udržiavané. Za určujúci faktor Súdny dvor EÚ nepovažuje kritérium štátneho občianstva, ale rozhodujúci je reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Inak povedané, pojem ,,obvyklý pobyt“ sa v kontexte európskeho práva vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste, a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu.

37. Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd s poukazom na Čl. 15 ods. 1 a 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, považoval za podstatné vo vyvolanom odvolacom konaní posudzovať splnenie naliehavosti na nariadenie neodkladného opatrenia navrhovaného matkou.

38. Podľa začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je príslušný okresný súd.

39. Podľa neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

40. V zmysle Čl. 24 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa (ods. 2).

41. Podľa súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

42. V Čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj dieťaťa.

43. Podľa neodkladným opatrením môže súd nariadiť platiť výživné v nevyhnutnej miere.

44. Podľa § 35 Zákona o rodine ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

45. Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

46. V zmysle Čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

47. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

48. V zmysle súd nariadi neodkladné opatrenie aj vtedy, ak to vyžaduje verejný záujem.

49. V prípade konaní s cudzím prvkom, tak ako odvolací súd uviedol vyššie, súd musí skúmať svoju právomoc v zmysle príslušných právnych predpisov medzinárodného a európskeho práva. Všeobecné pravidlo na určenie právomoci súdu členského štátu na konanie vo veciach rodičovských práv a povinností je upravené v Článku 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, ktorý článok určuje ako rozhodujúce kritérium obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v čase začatia konania. V Článkoch 8, 9, 10 a 11 sa stanovujú výnimky zo všeobecného pravidla, z ktorých vyplýva, kedy môžu mať právomoc súdy iného členského štátu, ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa, alebo v prípade, ak obvyklý pobyt dieťaťa nemožno určiť. Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 však priznáva súdom členského štátu v naliehavých prípadoch právomoc prijať predbežné opatrenia vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa práva daného členského štátu, s ohľadom na dieťa, ktoré sa nachádza na jeho území, alebo na majetok dieťaťa, ktorý sa nachádza na jeho území, a to aj vtedy, ak má podľa nariadenia súd iného členského štátu právomoc vo veci rodičovských práv a povinností. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti: „V článku 15 súčasného nariadenia sa stanovuje jednotný dôvod právomoci na prijímanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení. Ako výnimka zo systému právomoci stanoveného v nariadení sa musí tento článok vykladať reštriktívne (prísne). Konkrétne druhy opatrení, ktoré sa môžu prijímať podľa článku 15, sa však ponechávajú na vnútroštátne právo. V každom prípade podlieha prijímanie opatrení podmienkam vyplývajúcim z nariadenia a judikatúry SDEÚ.“ (Praktická príručka k uplatňovaniu nariadenia Brusel IIb, Luxemburg: Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 2023).

50. Preskúmaním Článkov 3 až 7 v spojení s Článkom 14 Nariadenia, Oddielu 2 , Čl. 7 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111, aplikujúc rozhodné skutočnosti, a to, že maloleté deti v čase začatia konania nemali obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, považoval aj odvolací súd za preukázané, preto sa zhodol s okresným súdom, že na prejednanie veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Tiež niet žiadneho dôvodu pre prijatie záveru, že navrhovateľka – matka maloletých by osvedčila skutočnosti, pre ktoré by mal slovenský súd oprávnenie konať a rozhodovať o návrhu navrhovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia podľa Článku 14 Nariadenia, Čl. 15 ods. 1 a 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/111, ktoré predstavuje výnimku z upravených právomocí. Podľa odvolacieho súdu, nebola naplnená podmienka naliehavosti na to, aby navrhovateľkou požadované neodkladné opatrenie bolo vydané súdom, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej, pretože zo samotného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, a ani z obsahu spisu, z odvolania navrhovateľky nebolo osvedčené tvrdenie o naliehavosti, ktorá by spĺňala kritériá Čl. 15 ods. 1 a 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 a z obsahu spisu, bez ďalšieho, nevyplýva ohrozenie záujmov a zdravia maloletých v prípade nenariadenia neodkladného opatrenia. V tejto súvislosti zdôrazňuje odvolací súd, že pojem ,,naliehavosť“ sa týka aj situácie nemožnosti podať návrh na zverenie maloletých detí do starostlivosti na príslušný súd na rozhodnutie vo veci samej (má právomoc) a ak posúdenie rozhodujúcich skutočností na určenie dôvodnosti rozsahu vyživovacej povinnosti, a tiež odôvodnené potreby maloletých detí budú predmetom konania vo veci

samej. Navrhovateľka neosvedčila skutočnosti, ktoré by jej bránili domáhať sa nariadenia neodkladného opatrenia na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť aj vo veci samej, že aktuálne sú záujmy, starostlivosť, výchova, výživa, či dokonca zdravie alebo život maloletých detí vážne ohrozené a vyžadujú si okamžitý zásah súdu do pomerov rodičov a maloletých detí rozhodnutím o tom, komu z rodičov budú maloleté deti dočasne zverené do osobnej starostlivosti a uložením vyživovacej povinnosti otcovi v sumách matkou určených a že v prípade nerozhodnutia v zmysle jej návrhu maloletým hrozí ohrozenie záujmov a zdravia.

51. K námietke odvolateľky o absencií osobitného posúdenia Odborného posudku č. 1/2025 zo dňa 24.02.2025, ktorý bol vypracovaný znaleckou organizáciou znaleckej činnosti, zapísanou v zozname znaleckých organizácií vedených Ministerstvom spravodlivosti SR, pod evidenčným číslom: 900290, zastúpenej K. G. K. Q. B., K., okresným súdom v napadnutom uznesení, odvolací súd uvádza, že aj keď okresný súd osobitne nevyhodnocoval tento dôkaz predložený matkou v písomnom vyhotovení svojho rozhodnutia, tak takýto postup, v konečnom dôsledku, sa nepremietol do nesprávnosti rozhodnutia okresného súdu. Ak okresný súd pre prijatie svojich záverov tento dôkaz nepovažoval za rozhodujúci a svoje závery dostatočne odôvodnil inými skutočnosťami vyplývajúci z obsahu spisového materiálu, pričom takéto odôvodnenie spĺňalo kritériá v zmysle úpravy a bolo možné tieto závery okresného súdu podrobiť odvolaciemu prieskumu, tak potom nemožno takýto postup okresného súdu spájať s porušením práv navrhovateľky a už vôbec nie v intenzite, ktorá charakterizuje odňatie možnosti konať pred súdom. V danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými, ako aj právnymi, sa odvolateľka nestotožňuje. Polemizovanie – nespokojnosť odvolateľky s hodnotením vykonaného dokazovania, osvedčovania a právnym posúdením súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa . V rovine svojich záverov odvolací súd pripomína, že súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí účastníkom navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že čo do rozsahu dokazovania vo forme osvedčovania, nie je viazaný návrhmi účastníkov ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie.

52. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo, preto nezahŕňa nárok na nariadenie neodkladného opatrenia na základe návrhu navrhovateľky, bez toho, aby boli skúmané procesné podmienky. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (primerane rozhodnutie sp.zn. ).

53. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že procesným postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľky konať pred súdom.

54. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu odvolacie dôvody navrhovateľky neboli zhodnotené ako dôvodné, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne potvrdil podľa .

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol za aplikácie , CSP a tak, že žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

56. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.