Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_29Csp-40-2025.pdf
PDF · 114.85 KB
Case nature
Area
Subarea
29Csp/40/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
-10-
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX, XXX XX E., zast.: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO:31 954 448 proti žalovanému: 365.bank, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zast.: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 250 EUR, takto
r o z h o d o l :
-10-
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovaného nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
o d ô v o d n e n i e :
-9-
1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 07.04.2025 sa voči žalovanému domáha zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 250 EUR za porušenie jeho spotrebiteľských práv konštatovaných v základnom konaní 7Csp/140/2024.
2. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7Csp/140/2024 o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný.
3. Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 27.01.2025 pod sp. zn. 7Csp/140/2024, ktorý nadobudol právoplatnosť 06.03.2025, súd I. inštancie určil, že úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere - Dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je bezúročný a bez poplatkov a súčasne určil neprijateľnosť 10 zmluvných podmienok.
4. Dňom 01.07.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 108/2024 o ochrane spotrebiteľa, avšak z uvedeného zákona, konkrétne ust. § 53 ods. vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30.06.2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 01.07.2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30.06.2024, teda v danom prípade je potrebné pre účely predmetného súdneho konania aplikovať ustanovenia zákona č. 250/2007 Z.z.
5. Ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie za porušenie svojich spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má sankčnú, odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške primeraného finančného zadosťučinenia proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde úspešný. Slovo primeraný má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý. Výška primeraného finančného zadosťučinenia preto nemôže mať len symbolický význam, nakoľko primerané finančné zadosťučinenie len v symbolickej výške nemôže byť ani primerané, ani spravodlivé. Ak má primerané finančné zadosťučinenie reálne plniť svoj účel, tak je to možné len jeho priznaním v takej výške, aby malo nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby malo tieto funkcie aj reálne. Aj keď výška primeraného finančného zadosťučinenia sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria, z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Keďže súd rozhodol o tom, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov, žalovaný sa tak na jeho úkor bezdôvodne obohatil o sumu 149,01 EUR, avšak právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčané. Podľa úverovej zmluvy sa žalovaný mienil obohatiť o výšku nákladov 502,98 EUR, vychádzajúc z celkovej sumy na zaplatenie. Primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru si uplatňuje vo výške 250 EUR, t.j. vo výške cca 1/2 sumy, o ktorú sa žalovaný mienil na jeho úkor obohatiť, pričom sa o sumu 149,01 EUR aj skutočne obohatil. Primerané finančné zadosťučinenie vo vzťahu k 10 neprijateľným podmienkam požaduje vo výške 1 000 EUR, teda vo výške 100 EUR za každé konštatovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky.
6. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Zdôraznil, že okrem zmluvy o úvere podľa článku 2.2. zmluvy o úvere, žalobcovi reálne bola odovzdaná aj ďalšia podstatná úverová dokumentácia. Počas trvania úverového vzťahu nerozporoval žiadnu náležitosť zmluvy o úvere a ani iné dohodnuté zmluvné podmienky. Nevyužil ani možnosť od zmluvy odstúpiť, nepodal reklamáciu alebo sťažnosť na príslušný orgán dohľadu. Žalobca navyše úver nepreplatil. Hoci podľa zmluvy o úvere mal celkovo uhradiť na úver sumu 1 202,98 EUR, uhradil iba sumu 849,01 EUR. Ktorákoľvek časť alebo podmienka zmluvy mohla byť jednoducho a najmä mimosúdne upravená, napr. prostredníctvom písomného dodatku k zmluve o úvere. Účelom všeobecného súdnictva nie je modifikácia uzavretej zmluvy, resp. suplovanie zmluvnej strany, ak má oneskorené pripomienky ku kontraktačnému procesu. Orgán aplikujúci právo by mal pri zohľadnení skutkových okolností konkrétneho prípadu citlivo vyhodnotiť zámer strany vykonávajúcej subjektívne právo a dôsledky výkonu tohto práva na protistranu. Osobitne so zreteľom na okolnosti prípadu sa žalovaný domáha, aby súd komplexne posúdil konanie žalobcu aj cez prizmu dobrých mravov a žiada, aby súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a to k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu a konaniu žalobcu pred iniciovaním tohto súdneho konania.
7. Predošlá žaloba bola podaná po takmer 13 rokoch od zániku dlhu, pričom žalobca nevyužil svoje zákonné právo od zmluvy odstúpiť, nenavrhoval, aby došlo k modifikácii podmienok zmluvy, nepodal sťažnosť alebo reklamáciu, napriek vyššie uvedeným skutočnostiam prekvapivo a zrejme účelovo podal žalobu, pričom vzájomné peňažné nároky strán sú premlčané viac ako 10 rokov a takéto konanie žalobcu vykazuje evidentne znaky šikanózneho výkonu práva. Majú za to, že v danej veci ide o tzv. učebnicový príklad zištného zneužitia prospotrebiteľskej legislatívy na úkor žalovaného, ktorý bol primárne uskutočnený za účelom ekonomického zvýhodnenia žalobcu. Je potrebné zdôrazniť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno pojať ako obranu pred ľahkomyseľnosťou a nezodpovednosťou.
8. Právny dôvod a výšku uplatneného nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie výslovne popierajú, keďže v obdobných sporoch, keď bol žalobca zastúpený totožným advokátom, tunajší súd priznal za obdobnej situácie primerané finančné zadosťučinenie iba symbolicky vo výške 50 EUR, maximálne vo výške 100 EUR. Vzhľadom na opísané extraordinárne okolnosti a špekulatívne konanie žalobcu sa preto žalovaný domáha, aby súd v danom prípade aplikoval § 257 CSP a nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na náhradu trov konania, ak by súd hypoteticky žalobe vyhovel. Nemožno opomenúť, že
ak by súd priznal žalobcovi hoci len jedno euro, žalobca by bol 100% úspešný v časti nároku na náhradu trov konania, keďže výška judikovaného nároku záleží od úvahy súdu. Podaná žaloba podľa názoru žalovaného neslúži ochrane práv žalobcu, keďže uplatnený nárok takmer dvojnásobne presahuje výšku poskytnutého úveru.
9. Žalobca v replike uviedol, že právoplatný rozsudok súdu I. inštancie vydaný v základnom konaní je prílohou žaloby, pričom jasne deklaruje, že v právnom vzťahu založeným zmluvou o úvere - Dostupná pôžička č. 9077045911 zo dňa 10.05.2011 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. V zmysle rozhodnutia vydaného v základnom konaní je podľa jeho názoru evidentné, že na súde úspešne uplatnil porušenie svojich práv, ako aj povinnosti žalovaného ustanovených zákonom č. 250/2007 Z.z. Vo vzťahu k výkladu ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/80/2020, ktorý konštatoval, že úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícii žalobcu, resp. v rámci konania a ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi normami, považuje uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu. Ním uplatnená výška zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Primeranosť sumy 1 250 EUR je vzhľadom na postoj žalovaného, množstvo a intenzitu porušenia spotrebiteľských noriem evidentne daná. Vzhľadom na permanentný, odmietavý postoj žalovaného voči svojim pochybeniam, je uplatnená suma nielenže primeraná, ale zjavne nízka. Rovnako aj žalovaným navrhovaný jeho výsluch k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu a k jeho konaniu pred týmto súdnym konaním považuje z hľadiska veci za neopodstatnené, keďže skúmanie kontraktačného procesu vo vzťahu k zmluve už bolo predmetom základného konania a jednalo by sa teda iba o duplicitné dokazovanie. Čo sa týka predmetného konania, nevie čo má žalovaný na mysli, ale pokiaľ vie, tak má vedomosť o existencii ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, a teda o jeho legitímnom nároku.
10. Za nesprávne považuje konštatovanie žalovaného, podľa ktorého nemá nárok na náhradu trov konania s poukazom na ust. § 257 CSP. S touto námietkou žalovaného sa už súdy viackrát vyporiadali, prinajmenšom poukazuje na argumentáciu súdu v rozsudkoch, ktoré uvádza samotný žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe v bode III.
11. Žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii o neprimeranej výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia. Poukázal na to, že k nekritickému zdôvodneniu spotrebiteľa zaujal negatívne stanovisko opakovane Ústavný súd Slovenskej republiky. V tejto súvislosti uviedol, že hoci ochrana spotrebiteľov tvorí neoddeliteľnú súčasť súkromného práva a postavenie spotrebiteľov treba brať vážne, je nutné ju interpretovať triezvo a neutrálne ako iné právne inštitúty. Táto ochrana je už totiž súčasťou zákonnej normy a nepotrebuje osobitnú extenzívnu interpretáciu. Žalobca vo svojej replike poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/127/2017, kde žalovaný bol odlišný bankový subjekt. V prvom rade zmluva o úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným v danom prípade neobsahuje zmluvnú podmienku odlišného bankového subjektu. Za druhé, obdobnú zmluvnú upomienku žalovaný voči žalobcovi nepoužil, v dôsledku čoho nebola predmetom skôr začatého konania. Drvivá väčšina zo žalobcom citovaných súdnych rozhodnutí sa primárne zaoberá buď nekalými praktikami nebankových subjektov alebo neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ktoré predmetná zmluva o úvere neobsahuje alebo zmluvnými podmienkami, ktoré boli reálne použité proti spotrebiteľovi, čo taktiež nie je tento prípad. Žalobca účelovo tvrdí, že žalovaný je veľkou bankovou spoločnosťou, pre ktorú je tento spor finančne zanedbateľný. Ide o typický argumentačný stav, ktorý zneužívajú spotrebitelia a ich zástupcovia v obdobných sporoch, v ktorých niekedy dokonca tendenčne poukazujú na hospodárske výsledky. Osobitne poukazuje aj na to, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 7Csp/140/2024 súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 756,86 EUR. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť. V konečnom dôsledku tak nemohol vylúčiť, že žalovaný veriteľ napriek tomu, že pôvodne poskytol žalobcovi úver vo výške 700 EUR, po skončení jednotlivých súdnych konaní uhradením všetkých nárokov žalobca z finančného hľadiska de facto skončí v mínuse.
12. Od 01.07.2024 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 108/2024. Z ust. § 53 ods. 1 citovaného zákona vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30.06.2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 01.07.2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30.06.2024.
13. V zmysle vyššie uvedeného, potom súd I. inštancie v súvislosti s uplatneným nárokom na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia postupoval podľa zákona č. 250/2007 Z.z., keďže predmetom sú nároky vyplývajúce z porušenia spotrebiteľských práv žalobcu zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi stranami sporu ešte dňa 10.05.2011.
14. Súd na základe skutkových tvrdení žalobcu, popretím skutkových tvrdení žalovaného, oboznámením obsahu spisu 7Csp/140/2024 zistil tento skutkový stav:
15. Žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 7Csp/140/2024 sa domáhal určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru zo zmluvy o úvere - Dostupná pôžička č. 9077045911 zo dňa 10.05.2011, ako aj určenia neprijateľnosti 10 zmluvných podmienok uvedených v časti 2 zmluvy o úvere, v bode 2, 3, 4 a 5, ako aj zmluvných podmienok uvedených v obchodných podmienkach pre úver Dostupná pôžička uvedený v čl. 5, bod 5.6, v čl. 6, bod 6.6, v čl. 8, bod 8.1, vrátane poplatkov uvedených v sadzobníku poplatkov za upomienku po omeškaní splátky vo výške 9,96 EUR, upomienku po omeškaní splátky vo výške 24,90 EUR, vrátane zmluvnej pokuty vo výške 33,19 EUR.
16. Súd I. inštancie rozsudkom zo dňa 27.01.2025 žalobe v plnom rozsahu vyhovel s dátumom právoplatnosti 06.03.2025.
17. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z., proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
18. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak si na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práv alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, ale stačí, ak takáto ujma tu je. Je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy (rozsudok KS v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017, sp. zn. 20Co/192/2016, sp. zn. 7Co/78/2017, sp. zn. 25Co/59/2017).
19. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach SR a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody je taká, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne.
20. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.
21. Zo stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 48/2022 nesporne vyplýva, že pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinností v zmysle § 3 ods. 5, tretia veta zák. č. 250/2007 Z.z. je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.
22. Z odôvodnenia uvedeného stanoviska, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo/127/2017 nesporne vyplýva, že v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. má právo na primerané finančné zadosťučinenie každý spotrebiteľ, ktorý si na súde úspešne uplatní porušenie práva, alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, prípadne osobitnými predpismi. Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú, ako aj funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa, ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku, teda ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie, či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.
23. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že žalobca v konaní 7Csp/140/2024 si ako spotrebiteľ voči žalovanému ako dodávateľovi úspešne uplatnil porušenie svojich spotrebiteľských práv upravených v zákone č. 129/2010 Z.z. v časti určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj v ust. § 53 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 298 CSP a to určením neprijateľnosti zmluvných podmienok.
24. Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcu ako spotrebiteľa, súd považoval samotný nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný, avšak žalobe vyhovel iba čiastočne.
25. Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti porušenia práv, povinností, z okolností na strane žalobcu ako aj žalovaného a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
26. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.
27. Za daného stavu, vzhľadom na porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorých sa úspešne domohol na súde, je nárok žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
dôvodný. Je nepochybné, že žalobca v základnom konaní bol nútený podniknúť kroky na ochranu svojich spotrebiteľských práv, pričom samotné súdne konanie je stresujúcim faktorom odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobca však svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil len svojou úspešnosťou v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvných podmienok a tým, že si uplatňuje satisfakciu za porušenie jeho práv ako spotrebiteľa, ktoré bol nútený brániť. Neuviedol, či konanie žalovaného a následne domáhanie sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a neprijateľnosti zmluvných podmienok, viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi dôsledkami, resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž (rozsudok Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 7CoCsp/32 a 123/2020).
28. Keďže žalobca nepreukázal, že konanie žalovaného a následne domáhanie sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok malo negatívne následky na vznik jeho nepriaznivej majetkovej alebo sociálnej situácie, súd I. inštancie s poukazom na okolnosti prípadu považoval primeranú výšku finančného zadosťučinenia v sume 200 EUR, teda vo výške 100 EUR za konštatované porušenie jeho spotrebiteľských práv určením úveru zo zmluvy o úvere za bezúročnú a bez poplatkov a za každú judikovanú neprijateľnú zmluvnú podmienku v sume 10 EUR.
29. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol na to, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia v súvislosti s konštatovanou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, ktorého vydania sa žalobca už domáhať nemohol z dôvodu premlčania uvedeného nároku. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia za určené neprijateľné zmluvné podmienky, prihliadal na to, že na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia z judikovaných neprijateľných zmluvných podmienok; žalobca nepreukázal, že by žalovaný v priebehu trvania zmluvného vzťahu alebo po jeho skončení si uplatňoval akékoľvek nároky z uvedených neprijateľných zmluvných podmienok, pričom porušenia svojich spotrebiteľských práv sa domáhal po takmer 13 rokoch od zániku zmluvného vzťahu.
30. Na základe uvedených skutočností, potom priznaná sumu primeraného finančného zadosťučinenia zodpovedá svojmu účelu a poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušenia práv spotrebiteľa. Na záver súd pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemá slúžiť na obohatenie spotrebiteľa, ani kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale ide o nárok, ktorým sa reparuje ujma nemateriálnej povahy a musí zostať na úrovni a funkcii účinného odradzujúceho prostriedku ochrany (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2Co/136/2016, 17Co/17/2018 a 9Co/50/2018).
31. Súd I. inštancie zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu, ktorý pre účely uvedeného súdneho konania nemal právnu relevanciu, pokiaľ uvedený dôkaz mal byť vykonaný iba k otázkam kontraktačného procesu v súvislosti s uzavretím zmluvy o úvere zo dňa 10.05.2011, ako aj ku konaniu žalobcu pred uvedeným súdnym konaním. Vykonaním uvedeného dokazovania by totižto nedošlo k zmene právneho posúdenia zo strany konajúceho súdu, nakoľko bolo právoplatným rozhodnutím súdu I. inštancie judikované porušenie spotrebiteľských práv žalobcu zo strany žalovaného, ktorý správnosť záverov rozhodnutia súdu I. inštancie nespochybnil, pokiaľ voči nemu nepodal odvolanie. Okrem iného, jediným predpokladom pre priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, tak ako to vyplýva z rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je konštatované porušenie práv spotrebiteľa v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. alebo osobitných predpisov.
32. Podľa § 255 ods. 1,2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 33. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.
34. Podľa čl. 3 ods. 2 CSP, výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.
35. Civilný sporový poriadok nemá obdobné ust. § 142 ods. 3 CSP., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k ust. § 142 ods. 2 CSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty, ale len dve. Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP. Nepatrný neúspech CSP aktuálne nepozná a zohľadňuje teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (str. 906 Komentára k CSP, nakladatelství C. H. BECK).
36. Aj z dôvodovej správy k ust. § 255 CSP vyplýva, že v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore, ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Ako príklad uvádza dôvodová správa náhradu nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.
37. Keďže predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výška závisí od úvahy súdu, bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania ako úspešnej strane sporu čo do právneho základu sporu v plnom rozsahu, preto mu patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
38. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP vo výške zodpovedajúcej prisúdenej sume primeraného finančného zadosťučinenia v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
39. Pokiaľ si žalobca v predmetnom konaní uplatnil svoj zákonný nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. za judikované porušenie jeho spotrebiteľských práv zo strany žalovaného, v ktorom bol úspešný, potom neboli dané podmienky pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania postupom podľa § 257 CSP.
Poučenie:
-2-
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.