Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoP/46/2025

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Har Tzvi vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: P. D., R.. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny J., dieťa matky: K.. Q. J., R.. XX.XX.XXXX, T. D. J. R. XXXX/XX, XXX XX J., právne zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Karol Orolín, s.r.o., so sídlom Námestie sv. Egídia 42, 058 01 Poprad, IČO: 47 237 805, a advokátom JUDr. Pavlom Zavackým, so sídlom Hradné námestie 29, 060 01 Kežmarok, a otca: T.X. D., R.. XX.XX.XXXX, T. D. B. S. P. XXXX/X, XXX XX Q., T..Č.. W. A. W. X, D., Q.-XXXX, Q. C., právne zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, so sídlom Zimná 62, 052 01 Spišská Nová Ves, o návrhu otca o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu do Q. C., o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu Košice, č.k. -108 zo dňa 03. marca 2025 v spojení s opravným uznesením Mestského súdu Košice, č.k. -121 zo dňa 04. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie v spojení s opravným uznesením.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Návrhom doručeným dňa 25.01.2025 sa otec domáhal nariadenia návratu maloletej dcéry na územie štátu obvyklého pobytu Q. C. a súčasne navrhoval rozhodnúť aj o trovách konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením v spojení s opravným uznesením rozhodol tak, že:

„I. Nariaďuje návrat mal. dieťaťa: P. D., R.. XX.X.XXXX, do krajiny obvyklého pobytu do Q. C..

II. Nariaďuje matke maloletej Q. J., R.. X.XX.XXXX, aby mal. dieťa navrátila na územie Q. C. do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, ak matka mal. dieťa v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Q. C. nenavráti, je otec maloletej T. D., R.. XX.X.XXXX, oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty mal. dieťa prevziať za účelom navrátenia do krajiny obvyklého pobytu mal. dieťaťa na územie Q. C..

IV. Návrh matky na prerušenie konania zamieta.

V. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ústavného v znení neskorších predpisov, , , , , , , Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí publikovaný v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. , , , , v znení neskorších predpisov, , , v znení neskorších predpisov.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dokazovanie zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností, či premiestnenie alebo zadržanie maloletej bolo neoprávnené, pričom dospel k záveru, že sú dané dôvody stanovené Dohovorom pre nariadenie návratu maloletej do Q. C..

5. K otázke krajiny obvyklého pobytu maloletej prijal záver, že touto krajinou pred premiestnením bolo Q. C., kde sa maloletá narodila, kde skutočne a nepretržite až do decembra 2024 žila, mala tam rodinné zázemie, bola vedená v školskom systéme, systéme zdravotného poistenia, podstupovala lekárske vyšetrenia, rehabilitácie a prirodzene si tu budovala sociálne kontakty a rovesnícke väzby. Rodičia na tomto území viedli súkromný a aj pracovný život. Matka obvyklý pobyt maloletej nespochybňovala, tvrdila len, že maloleté dieťa sa v súčasnom prostredí dobre adaptovalo na území Slovenskej republiky.

6. Pri zisťovaní, či otec skutočne nadobudol a vykonával opatrovnícke právo k maloletej z predložených dôkazov vyvodil jednoznačný záver, že k maloletej nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, riadne ho vykonával až do doby premiestnenia maloletej na územie Slovenska. Matka nadobudnutie opatrovníckeho práva a jeho výkon otcom nerozporovala, rozporovala výlučne kvalitu jeho osobnej starostlivosti. Z uvedeného vyplýva, že otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho a bez jeho súhlasu matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej, keďže žiaden z rodičov nebol pozbavený svojho práva realizovať opatrovnícke právo k maloletej.

7. K otázke posúdenia dodržania lehoty pre realizáciu návratu uviedol, že k neoprávnenému premiestneniu maloletej došlo v decembri 2024, pričom otec podal návrh na súd 25.01.2025, t.j. v lehote jedného roka, preto nebolo potrebné preukazovať, či sa dieťa zžilo s novým prostredím.

8. V prípade zisťovania, či matka disponovala súhlasom otca, resp. došlo k následnému zmiereniu sa otca s premiestnením vychádzal zo zhodných tvrdení účastníkov konania, kedy mal preukázané, že otec neudelil matke výslovný a ani konkludentný súhlas na premiestnenie, a ani matka súhlas otca a ani jeho následné zmierenie sa s premiestnením, netvrdila.

9. Napokon sa súd zaoberal zisťovaním, či nie je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu, pričom dospel k záveru, že v čase rozhodovania nezistil žiadnu hrozbu. Nesporné je, že medzi rodičmi je eskalovaný partnerský konflikt, avšak tvrdenia matky o správaní a nátlaku otca neopodstatňujú odmietnutie nariadenia návratu maloletej. Ani prebiehajúce prešetrovanie podnetu zo zločinu sexuálneho násilia a zločinu sexuálneho zneužívania slovenskou políciou, kde je podozrivý otec, nie je dôvodom na nenariadenie návratu maloletej, nakoľko návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu neznamená odovzdanie maloletej do starostlivosti otca. Iné nebezpečenstvo matka netvrdila, a ani sa ho nepodarilo zistiť vlastnou činnosťou.

10. Návrh matky na prerušenie konania z dôvodu vykonávania vyšetrovacích úkonov súd zamietol, pretože výsledky trestného konania nemajú žiaden vplyv na výsledok návratového konania. Nakoľko súd nezistil žiadne dôvody postupu podľa § 55 Civilného mimosporového konania, rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

III. Obsah odvolania matky a vyjadrení účastníkov konania

11. Proti všetkým výrokom uznesenia podala v zákonnej lehote odvolanie matka z dôvodu inej vady konania, nesprávnych skutkových zistení, nevykonania navrhnutých dôkazov a tiež z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. S právnym názorom súdu nesúhlasí a má za to, že sú dané dôvody pre nenariadenie návratu, resp. premiestnenia maloletej do Q. C. z nasledujúcich dôvodov: (i) v spoločnej

domácnosti s otcom nežili od 19.05.2023, (ii) Oblastný súd v Q. dňa 13.11.2024 určil zákonné bydlisko a obvyklý pobyt maloletej u matky, no neurčil im povinnosť zdržiavať sa v Q. a nezakázal im vycestovať z Q. a ako občan únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov, (iii) otec skutočne a reálne nevykonával opatrovnícke právo k maloletej od 19.05.2023 do decembra 2024, okrem jedného stretnutia dňa 30.04.2024, (iv) maloletá nebola vypočutá, nebol skúmaný a zistený jej postoj, názor a súhlas a tiež nebolo prihliadnuté na jej záujem a ochranu, (v) nebolo nariadené žiadne znalecké dokazovanie, odborné psychologické vyšetrenie za účelom zistenia aktuálnych pomerov, záujmov a psychického stavu maloletej, (vi) psychológovi nebola nariadená účasť na pojednávaní, (vii) súd nevzal do úvahy ani názor kolízneho opatrovníka, ktorý neuviedol, že súhlasí s návratom maloletej, naopak uviedol, že maloletá je na Slovensku spokojná, (viii) súd sa nezaoberal rizikom kontaktu maloletej s otcom, v odôvodnení rozhodnutia si súd vo svojich tvrdeniach odporuje a v prípade, ak by sa otec dopustil trestného činu voči nej alebo voči maloletej, návrat maloletej by predstavoval bezprostredne hroziace nebezpečenstvo pre maloletú, (ix) maloletá už nenavštevuje školu v Q.. Poukazujúc na prebiehajúce trestné konanie výrok III. uznesenia považuje za absurdný a odchodom z Q. chránila záujmy i bezpečnosť maloletej a urobila tak plne v súlade s jej záujmami. Podľa jej názoru tak súd rozhodol bez právneho základu a v rozpore s ustanoveniami Haagskeho dohovoru. Z uvedených dôvodov žiadala zrušiť uznesenie a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Kolízny opatrovník zotrval na svojom vyjadrení uvedenom dňa 03.03.2025 na súdnom pojednávaní.

13. Otec vo vzťahu k rozsudku Oblastného súdu v Q. uviedol, že matkin výklad je vytrhnutý z kontextu, išlo o predbežný rozsudok v ktorom bolo konštatované, že rodičovské práva a povinnosti vykonávajú obaja rodičia, ktorí majú obvyklý pobyt v Q.. Z uvedeného dôvodu by bolo nelogické, aby súd ponechal spoločné práva obom rodičom, ak by matka mohla odísť mimo územia Q. a rovnako by súd ani nenariaďoval dohľad nad jeho stykom s maloletou. Za správny považuje aj výrok III. napadnutého uznesenia, ktorý je v súlade so zákonom a z postoja matky vyplýva, že nemá záujem rešpektovať rozhodnutie súdu a dobrovoľne sa vrátiť do miesta obvyklého pobytu dieťaťa. Poukázal na to, že on opustil spoločnú domácnosť a počas celého trvania vzťahu matka nepodala žiadne oznámenie na Slovensku alebo v Q. o akomkoľvek jeho protizákonnom správaní, pričom doposiaľ nebolo voči nemu vznesené obvinenie, dokonca nebol ani vypočutý a nikto ho nekontaktoval ohľadom vypočutia na polícii. Matka robí všetko preto, aby ho vykreslila ako osobu, ktorá mala dcéru zneužívať alebo týrať a ostal šokovaný, keď sa o uvedenom dozvedel. V tomto prípade neexistuje dôvod, pre ktorý by sa nemal nariadiť návrat maloletej do Q.. Tvrdenie matky ohľadom jeho opatrovníckeho práva označil za neprípustné, pretože matka zneužívala svoje postavenie ako preferenčného rodiča a bránila mu v stretávaní sa s maloletou, čo nie je možné považovať za nerealizovanie opatrovníckeho práva. Napokon matka nadobudnutie a výkon jeho opatrovníckeho práva nerozporovala, rozporovala len kvalitu jeho osobnej starostlivosti, čo je v tomto konaní irelevantné. Poukázal na to že v správe organizácie T. nie je žiadne negatívne stanovisko na jeho osobu a z ďalších zistení organizácie vyplynulo, že matka zaťažovala maloletú ohľadom ich rozchodu a že dcéra neuviedla žiadne relevantné a vážne dôvody, pre ktoré by sa nemal styk realizovať. Organizácia tiež poukázala na náročnosť komunikácie s matkou, ukončenie komunikácie a silné prežívanie rozchodu rodičov maloletou, čo boli dôvody, pre ktoré súd pokračoval ďalej a ustanovil maloletej advokáta, ktorý by obhajoval jej práva, čo však z dôvodu únosu maloletej nebolo zatiaľ realizované. Poukázal na upozornenie matky sudkyňou na pojednávaní, že v prípade, ak nebude spolupracovať, zmení rozsudok. Z uvedeného vyplýva, že maloletá je dlhodobo pod vplyvom matky, ktorá ňou manipuluje a teraz navrhuje jej vypočutie, ktoré v priebehu konania nenavrhovala. Za tejto situácie nie je možné zohľadniť názor maloletej a nesúhlasí s jej výsluchom a ani so žiadnym znaleckým dokazovaním. Záverom poukázal na to, že podal odvolanie proti rozhodnutiu riaditeľa školy, ktorému bolo vyhovené, vec bola vrátená a škola začala postupovať v zmysle Správneho poriadku. Uviedol, že stále disponuje certifikátom, že maloletá je naďalej žiačkou školy v Q.. Odvolanie matky navrhol zamietnuť a uznesenie potvrdiť ako vecne správne.

14. K vyjadreniu kolízneho opatrovníka otec uviedol, že toto je podstatné len v tom, že vecnú príslušnosť ponechal na rozhodnutie súdu a ďalšie skutočnosti nie sú právne relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, nakoľko neuviedol žiadnu skutočnosť, pre ktorú by nemal súd rozhodnúť o návrate maloletej.

15. Matka v celom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní. K jednotlivým tvrdeniam otca uviedla, že adresa uvedená v rozsudku Oblastného súdu v Q. je adresou, z ktorej ich otec dňa 18.05.2023 vyhodil a túto adresu otec opustil ku dňu 01.10.2023, dovtedy bývala s dcérou v jej izbe. Opísala ako otec

začal vytvárať tlak na majiteľov bytu, ako ju vykreslil a ako sa musela z bytu aj spolu s maloletou odsťahovať dňa 04.04.2024. Vo vzťahu k správe organizácie T. podala svoje argumenty písomne priamo na súd dňa 16.09.2024 z dôvodu nezrovnalostí a vypracovania psychologického posudku napriek tomu, že pracovníčka nebola psychologička. O dcéru sa starala najmä ona, opísala starostlivosť o maloletú a o domácnosť a aj to, že podľa otca bola vždy lenivá, neschopná a hlúpa, pričom on mal čas na rodinu len v nedeľu. Uviedla, že otec naďalej taktizuje a spôsobuje to, aby neboli uplatnené práva maloletej vypovedať, o čom svedčí už len zablokovanie jej povinnej školskej dochádzky. Otec maloletej nič neprispieval na výdavky súvisiace so školou, či oblečením a bral to ako jej povinnosť postarať sa, a otec si neplní ani povinnosti z rozsudku. O odchode informovala súd v Q., rovnako aj všetky úrady. V prílohe zaslala fotokópie originálov a prekladov certifikátov o tom, že maloletá navštevovala školu v Q. do 18.12.2024. V súčasnosti maloletá už žije polroka na Slovensku, kde začala navštevovať základnú školu, čo jej zamedzil, preto podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý sa vedie na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. .

16. Otec poukázal na to, že matka v každom podaní uvádza nové skutočnosti a jeho výpoveď na pojednávaní v podstatnom ani nerozporovala. Opätovne poukázal nepodstatnosť tvrdení matky pre toto konanie, keďže v konaní je zisťovaný konflikt v otázke jurisdikcie. Matka rozoberá vzťahové veci, sama pracovala na polovičný úväzok, preto on zabezpečoval rodinu po finančnej stránke a do dnešného dňa ho z polície nikto nekontaktoval. Matka sa snaží navodiť dojem, že im bolo ubližované, dlhodobo ovplyvňuje maloletú, čo svedčí aj zo správy organizácie T.. Skutočnosť, že škola mu poskytla informácie, že je dieťa evidované ešte nie je falšovaním dokladov a informácia, kedy bolo dieťa odhlásené zo školy nie je v konaní podstatné. Matka odišla s maloletou bez toho, aby upovedomila právničku maloletej alebo súd. Zotrval na nesúhlase s výsluchom maloletej, znaleckým dokazovaním a psychologickým vyšetrením, keďže názory maloletej sú dlhodobo a preukázateľne ovplyvnené matkou. Do dnešného dňa neobdŕžal žiadne neodkladné opatrenie Okresného súdu Poprad, ktorý by konal v rozpore so zákonom, nakoľko príslušným je súd v Q.. Od 09/2023 mu matka bráni v stretávaní s maloletou. Matka kontaktovala aj K.. Q. Q., psychologičku, ale správu si už neprevzala, zjavne skutočnosti ňou uvádzané už nie sú na prospech, keďže negovala vystavenie dieťaťa údajnému sexuálnemu zneužívaniu a zároveň pripustila manipuláciu zo strany matky. Na základe uvedeného navrhol odvolanie matky zamietnuť a uznesenie súdu potvrdiť ako vecne správne.

17. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

18. V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že trestné konanie ČVS: V.-XX/X-C.-J.-XXXX stále prebieha, pričom dňa 18.06.2025 bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa , ktorého sa mal dopustiť otec od presne nezisteného dňa od septembra 2014 do 01.10.2023 voči matke maloletej a aj voči maloletej dcére, keď mala tri roky v roku 2017 a od tohto obdobia.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

19. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), oprávneným subjektom - účastníkom konania v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( v spojení s konštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom ( v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)) a dôvodmi odvolania ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia a 2 .

20. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa prejednávajú a rozhodujú podľa .

21. Podľa , na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

22. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

23. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Podľa , v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.

25. Podľa článku 1 oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Dohovor“ alebo „Haagsky Dohovor“), cieľom tohto Dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

26. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

27. Podľa článku 5 Haagskeho dohovoru, opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

28. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

29. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, pretože jeho argumentácia bola vecne správna. Má za to, že všetky dôvody uvádzané v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom uznesení. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutočný stav veci a nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť, preto napadnuté uznesenie považuje odvolací súd za vecne správne. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe „Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie“ (uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 29.01.2020). „Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok“ (ÚS SR vo veciach , , ).

30. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacou argumentáciou matky maloletej, ktorá sa týkala najmä ustálenia obvyklého pobytu dieťaťa v čase bezprostredne pred premiestnením, komu z rodičov svedčilo opatrovnícke právo k maloletej a či v danom prípade existujú dôležité výnimky podľa čl. 13 písm. b) Dohovoru, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o nenavrátení maloletej do krajiny obvyklého pobytu.

31. Právna úprava Haagskeho dohovoru si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré sú neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, jej účelom je stanoviť pravidlá návratu detí v týchto prípadoch. Haagským dohovorom sledovaný cieľ, bezodkladné navrátenie dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva. Táto právna úprava vychádza zo zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho protiprávneho konania, preto svoje ustanovenia koncipuje na princípe predchádzania svojpomoci, resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami svojpomoci, ich aplikácia však nesmie byť mechanická, vždy treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a celkový kontext úniového práva i medzinárodného práva verejného, vrátane jeho ľudsko-právnej dimenzie. Z uvedeného dôvodu je namieste, že Haagský dohovor určuje aj pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne. Účelom tohto osobitného konania je najprv určiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a v kladnom prípade posúdiť, či je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré možno návrat dieťaťa odmietnuť podľa osobitných predpisov.

32. Obdobne aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa skladá z dvoch zložiek. Na jednej strane je to povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa preukáže, že rodina je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno prerušiť len vo veľmi výnimočných okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie osobných vzťahov a ak je to možné a vhodné rodinu obnoviť. Na druhej strane je zreteľne v najlepšom záujme dieťaťa zabezpečiť jeho vývoj v zdravom prostredí, a ani rodič nemá právo podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu vývoju dieťaťa (Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo dňa 06.07.2010, bod č. 136 a citácie tam uvedené). V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň zbaviť únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu; rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím o opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

33. Prvou podstatnou otázkou, ktorú bolo potrebné v tomto konaní posúdiť je otázka obvyklého pobytu maloletej bezprostredne pred jej premiestnením na Slovensko. Miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely predmetného konania je potrebné rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-523/07 zo dňa 02.04.2009 treba vykladať pojem obvyklý pobyt ako: „...miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“ (porovnaj aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C-497/10 PPU z 22.12.2010). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že maloleté dieťa nemôže získať bydlisko, a teda ani obvyklý pobyt oddelene od tých, ktorí sa o neho starajú. Všeobecne platí, že obvyklý pobyt rodičov je rovnaký ako ich dieťaťa a žiadny z rodičov bez výslovného súhlasu druhého rodiča alebo rozhodnutia súdu, by tento pobyt nemal zmeniť. Vo všeobecnosti je prostredím dieťaťa v nízkom veku v prvom rade rodinné prostredie určené osobami s ktorými žije. Obvyklým pobytom je miesto, kde má dieťa rodinné a sociálne prostredie na značné obdobie s ustáleným zámerom zotrvať na danom mieste, čo nevylučuje situácie, že dieťa sa môže po

určitú časovo obmedzenú dobu, ale aj dlhšie (viac rokov) zdržiavať i na inom mieste, a to aj v cudzine (konsenzuálne pobyty).

34. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej je Q. C.Ľ., kde sa maloletá narodila, navštevovala materskú školu, základnú školu, lekárov a kde si vytvorila sociálne väzby. Maloletá sa vie okrem slovenského jazyka dorozumieť aj francúzsky, nemecky a luxembursky. Rovnako rodičia maloletej si v Q. založili centrum svojho rodinného života, kde žili a pracovali od roku 2010 a od 19.05.2014 do 23.05.2023 mali uzatvorené registrované partnerstvo. Na uvedenom závere nemení nič ani okolnosť, že maloletá navštevovala príbuzných na Slovensku alebo to, že bola s nimi v pravidelnom kontakte. Nesporne možno dospieť k záveru, že maloletá od narodenia vyrastala a žila v Q. a tento stav trval až do jej odchodu s matkou na územie Slovenska. Rovnako Oblastný súd v Q. určil zákonné bydlisko a obvyklý pobyt maloletej u matky, ktorá v tom čase aj napriek rozchodu s otcom maloletej naďalej bývala v Q.. Matka síce poukazovala na to, že maloletá od decembra 2024 už nie je žiačkou základnej školy v Q., avšak táto skutočnosť je pre konanie irelevantná. Rovnako matka v priebehu konania nespochybnila a ani nepreukázala, aby obvyklý pobyt maloletej bezprostredne pred jej premiestnením bol na Slovensku, resp. v inej krajine, a uvedenú skutočnosť ani vo svojom odvolaní nenamietala.

35. Druhou podstatnou otázkou bolo zodpovedanie otázky oprávnenosti alebo neoprávnenosti premiestnenia maloletej do cudziny. Právny záver o neoprávnenom premiestnení dieťaťa vyžaduje kumulatívne splnenie troch predpokladov, a to: 1/ existenciu opatrovníckeho práva; 2/ výkon opatrovníckeho práva v čase premiestnenia, a to buď spoločne alebo samostatne a 3/ porušenie opatrovníckeho práva. Matka v priebehu konania a aj v podanom odvolaní opakovane trvala na tom, že otec svoje opatrovnícke právo k maloletej v skutočnosti nevykonával, s čím sa však odvolací súd nestotožňuje. Niet pochybností o tom, že opatrovnícke právo k maloletej vzniklo obom rodičom, čo bolo potvrdené aj v rozsudku Oblastného súdu v Q. zo dňa 13.11.2023. Rovnako niet pochybností o tom, že obaja rodičia toto svoje právo skutočne vykonávali minimálne do času odchodu otca zo spoločnej domácnosti. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že otec svoje opatrovnícke právo vykonával aj po tejto udalosti, keďže nedošlo k pozastaveniu, pozbaveniu alebo obmedzeniu jeho opatrovníckeho práva súdom alebo iným orgánom. Skutočnosť, že reálne k výkonu opatrovníckeho práva zo strany otca po odchode zo spoločnej domácnosti nedochádzalo v takom rozsahu ako tomu bolo predtým, nemožno vykladať v tom zmysle, že otec svoje opatrovnícke právo nevykonával vôbec, a teda matka mohla maloletú svojvoľne premiestniť do iného štátu. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, okolnosti týkajúce sa kvality starostlivosti o maloletú sú pre toto konanie irelevantné. Rovnako z doterajšieho priebehu konania, z výpovede matky a aj otca vyplynulo, že matka pred premiestnením maloletej nežiadala otca o udelenie súhlasu z čoho vyplýva, že zo strany matky došlo k porušeniu opatrovníckeho práva otca, t.j. k premiestneniu maloletej došlo neoprávnene. Na uvedenom závere nemení nič ani tá skutočnosť, že Oblastný súd v Q. nezakázal matke a maloletej vycestovať z Q., pretože tieto skutočnosti neboli predmetom konania pred týmto súdom. Napokon ani skutočnosť, že právo únie zaručuje slobodný pohyb na území členských štátov ešte neznamená, že matka nie je povinná rešpektovať práva druhého rodiča a rozhodovať vo veciach maloletej samostatne, či nedodržiavať právne predpisy. Právo na slobodu pohybu tak nemôže byť nadradené a nerešpektujúce právnu úpravu o rodičovských právach a povinnostiach a je potrebné mať na pamäti, že maloletá je dieťaťom oboch rodičov a je v jej najlepšom záujme, aby sa na jej starostlivosti a výchove podieľali obaja rodičia. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že v Q. bolo aj začaté konanie o úpravu práv a povinností k maloletej a v súčasnosti nie je možné prejudikovať, akú formu starostlivosti o dieťa súd zvolí, či dieťa zverí do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do výlučnej starostlivosti jedného z nich.

36. Treťou podstatnou otázkou na zodpovedanie bolo to, či napriek neoprávnenému premiestneniu maloletej neexistuje niektorý z dôvodov na nenariadenie jej návratu. Haagsky dohovor v čl. 13 a čl. 20 upravuje výnimky, ktoré umožňujú nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. V tomto momente súd skúma najlepší záujem dieťaťa v širšom kontexte, teda nielen z pohľadu, či premiestnenie bolo neoprávnené, pričom výnimky musí posudzovať reštriktívne. V predmetnom prípade matka tvrdila, že navrátením maloletej do Q. môže dôjsť k bezprostredne hroziacemu nebezpečenstvu pre maloletú (dôvod v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru), teda niesla dôkazné bremeno na preukázanie existencie tohto vážneho nebezpečenstva. V zmysle dôvodovej správy k Haagskemu dohovoru je potrebné trvať na reštriktívnej interpretácii čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a na základe existujúcej judikatúry súdov zmluvných štátov Haagskeho dohovoru možno dospieť k tomu, že uplatnenie tejto

výnimky je v zásade možné v dvoch prípadoch: (i) ak by bolo dieťa návratom do krajiny obvyklého pobytu objektívne vystavené nebezpečenstvu, a to do skončenia konania o opatrovníckych právach v tomto štáte alebo (ii) správanie osoby požadujúcej návrat by mohlo vystaviť dieťa nebezpečenstvu ujmy (napr. vážne zneužívanie dieťaťa žiadateľom o návrat). Pokiaľ ide o „inak neznesiteľnú ujmu“ možno uzavrieť, že ide o situácie, kedy dieťaťu nehrozí vážne nebezpečenstvo, ale návrat sa javí ako nevhodný. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd taktiež konštatuje, že matka v konaní nepreukázala, že návrat by maloletú vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Odvolací súd ďalej argumentuje, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania. Potrebné je zdôrazniť, že maloletá sa vráti do známeho prostredia, a ktorý z rodičov a v akej miere bude vykonávať osobnú starostlivosť o maloletú, rozhodne už konajúci súd, t.j. Oblastný súd v Q..

37. Pokiaľ matka poukazovala na prebiehajúce trestné konanie, v ktorom je otec podozrivý z trestného činu sexuálneho násilia a sexuálneho zneužívania voči maloletej, odvolací súd to nepovažoval za dôvod, ktorý by bránil navráteniu maloletej do krajiny obvyklého pobytu z nasledujúcich dôvodov. Zo zistení odvolacieho súdu vyplýva, že vo veci bolo dňa 18.06.2025 začaté trestné stíhanie, avšak pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa mal dopustiť otec voči matke a maloletej (č.l. 232). Doposiaľ voči otcovi nebolo vznesené obvinenie a trestné stíhanie vo veci naďalej prebieha. Na prvý pohľad sa síce môže javiť, že je tu daný relevantný dôvod pre nenavrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu z dôvodu možného vystavenia maloletej fyzickej alebo duševnej ujme alebo inej neznesiteľnej situácie zo strany otca, avšak z uznesenia o začatí trestného stíhania (č.l. 232) vyplýva, že otec sa konania voči matke maloletej mal dopúšťať od nezisteného dňa od septembra 2014 do 01.10.2023 a voči maloletej najprv v roku 2017 pri návšteve v Q. a potom až do vyhodenia matky s maloletou zo spoločnej domácnosti v máji 2023. V prípade, ak by konanie otca maloletej bolo tak závažné a neznesiteľné a matka spolu s maloletou mali z otca strach, matka sa mohla už podstatne skôr obrátiť na orgány činné v trestnom konaní alebo na súdy na území Q. alebo Slovenska, resp. mohla s maloletou ostať na území Slovenska pri niektorej z návštev, či opustiť územie Q. už podstatne skôr. Matka tak však nekonala, a dokonca po ukončení vzťahu s otcom, spolu naďalej bývali v spoločnej domácnosti. Naviac, ak matka v konaní poukazovala na to, že podozrievala otca so spáchania sexuálneho trestného činu voči maloletej, keď ju našla v izbe so skríženými rukami v lone, je ťažko uveriteľné, že ani v takomto prípade by radikálne nekonala a neodišla spolu s maloletou zo spoločnej domácnosti alebo nepodala trestné oznámenie na otca. Odvolací súd dáva do pozornosti aj výsluch matky na pojednávaní konanom dňa 03.03.2025, kde na otázku súdu, čo hrozí dcére, ak by sa vrátila do Q. uviedla, že dcéra by bola sama, otec by sa správal ako predtým a tlačil by na dcéru, aby športovala (č.l. 103). Matka ani pri svojom výsluchu na pojednávaní netvrdila hrozbu žiadneho sexuálne motivovaného trestného činu, či týrania maloletej.

38. Odvolací súd taktiež poukazuje na obsah Informačného zhrnutia o návštevách medzi otcom a maloletou pod dohľadom organizácie T. (č.l. 86 - 90) z ktorej záverov nepochybne vyplýva, že: „...maloletá veľmi silno prežíva rozchod rodičov a informácie sa k nej dostávajú od pani J., či už úmyselne alebo v dôsledku intenzívneho emočného stresu samotnej matky.“ Zo správy taktiež vyplýva, že pracovníčka organizácie naliehala na matku, aby maloletú už nezaťažovala informáciami o rozchode s bývalým manželom, pretože maloletá nepotrebuje vedieť toľko veľa podrobností. Ďalej vyplynulo, že maloletá vyčítala otcovi tri konkrétne situácie, ktoré sa stali prevažne medzi ním a matkou (č.l. 88) a pri rozhovore s pracovníčkou častokrát označila matku za osobu, od ktorej mala informácie alebo ktorá jej poradila, čo má odpovedať. Ďalej je v závere správy uvedené aj nasledujúce: „Zároveň je dôležité spomenúť, že aktuálna situácia pani J. v Q. sa javí veľmi zúfalo až do tej miery, že uvažuje o tom, že sa presťahujú s P. na Slovensko, toto rozhodnutie prebrala aj s dcérou.“ Matka sa pred pracovníčkou nezmienila o strachu zo správania otca, či o prípadnom odmietavom správaní maloletej po styku s otcom, zlom zdravotnom stave a podobne, preto odchod matky s maloletou z Q. podľa názoru odvolacieho súdu nebol zapríčinený primárne správaním otca (t.j. jeho údajným sexuálnym násilím, zneužívaním alebo týraním), ale ekonomickými dôvodmi, ako sa javí aj zo záverov správy organizácie T.. Uvedené nakoniec potvrdila sama matka pri svojom výsluchu na pojednávaní konanom dňa 03.03.2025, keď na otázku o dôvode vysťahovania sa na Slovensko s maloletou uviedla, že tak urobila pre zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu, vysoké nájomné a poplatky. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval tvrdenia matky ohľadom bezprostredne hroziacej ujmy za preukázané. Naviac, ako správne poukázal súd prvej inštancie, navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu automaticky neznamená, že maloletá je zverená do osobnej starostlivosti otca, ale to, že vo veciach maloletej patrí rozhodovať súdu

v mieste jej obvyklého pobytu, t.j. súdom Q. C.. Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že ani tieto odvolacie námietky matky neboli dôvodné.

39. Odvolací súd konštatuje, že v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by mohli eliminovať nariadenie návratu maloletej z dôvodu nevhodného výchovného prostredia, prípadne iného zlého zaobchádzania a je potrebné zdôrazniť, že maloletá sa vráti do známeho prostredia. Ako bolo už uvedené vyššie, ktorý z rodičov a v akej miere bude vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa, rozhodne už konajúci súd v mieste obvyklého pobytu maloletej. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa 05.09.2018.

40. Pre zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že v predmetnom prípade nevzhliadol ani ďalšie výnimky upravené v čl. 13 písm. a) a čl. 20 Haagskeho dohovoru pre nenariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že otec mal a vykonával svoje opatrovnícke právo k maloletej a s jej premiestnením nesúhlasil, a ani sa s ním nezmieril, keďže v pomerne krátkej dobe po tom, čo sa dozvedel, že matka s maloletou sa nachádza na území Slovenska podal návrh na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Odvolací súd taktiež nevzhliadol žiaden z dôvodov pre nenariadenie návratu maloletej v zmysle čl. 20 Haagskeho dohovoru.

41. Námietky matky o nezisťovaní názoru maloletej vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné. Zo správy kolízneho opatrovníka zo dňa 24.02.2025 (č.l. 63) vyplýva, že bol zisťovaný názor maloletej bez prítomnosti matky. Maloletá síce vyjadrila, že sa jej na Slovensku páči a je tu šťastná, výslovne však neuviedla, že sa do Q. vrátiť nechce. Uviedla len, že sa nechce stýkať s otcom (telefonicky, či osobne), avšak konkrétny dôvod prečo neuviedla, ale poukazovala len na správanie otca, ktorý na ňu kričal a okrem toho, keď jej dal na zadok si viac nepamätá, a pri každej otázke o otcovi vzlykala a odmietala sa vyjadrovať. Z názoru maloletej nevyplýva odmietavý postoj voči vráteniu sa do Q., skôr ide o celkovo negatívny postoj voči otcovi, ktorý maloletá nevie konkrétne pomenovať. Ako už odvolací súd niekoľkokrát uviedol, skutočnosť nariadenia návratu maloletej do Q. C. automaticky neznamená, že sa maloletá musí vrátiť k otcovi. V rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa navrátené do miesta obvyklého pobytu alebo nie. Nerozhoduje sa o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom. Cieľom konania o návrat je preložiť toto dieťa do prostredia, ktoré mu je najznámejšie, a tým obnoviť kontinuitu jeho životných podmienok a podmienok rozvoja (rozsudok Súdneho dvora z 08.06.2017, OL, C-111/17, EU:C:2017:436, bod 61). Maloletá sa týmto konaním vracia do krajiny, ktorá má právomoc rozhodovať vo veciach týkajúcich sa jej starostlivosti, keďže v tejto krajine má nepochybne svoj obvyklý pobyt.

42. V podanom odvolaní matka namietala aj nenariadenie znaleckého dokazovania, odborného psychologického vyšetrenia a nenariadenia účasti psychológa na pojednávaní, no ani tieto odvolacie námietky nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Z odvolania matky nie je zrejmé, čo má byť týmito dôkazmi konkrétne preukázané, najmä znaleckým dokazovaním, pričom je potrebné podotknúť, že matka mohla navrhnúť vykonať takéto dôkazy už v priebehu prvoinštančného konania, čo však neučinila a prvýkrát ich navrhla vykonať až v podanom odvolaní. Matka v odvolaní síce poukazovala, že tieto návrhy predostrela na pojednávaní konanom dňa 03.03.2025, avšak zo Zápisnice o pojednávaní to vôbec nevyplýva. Takéto konanie matky sa odvolaciemu súdu javí ako snaha o predĺženie konania a oddialenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že zákon upravuje lehotu na rozhodnutie v konaní o návrat maloletého dieťaťa pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní a vykonanie znaleckého dokazovania z časového hľadiska nie je možné, odvolací súd tieto návrhy matky na doplnenie dokazovania zamietol.

43. Z obsahu podaného odvolania vyplynulo, že matka napadla aj výrok III. uznesenia súdu prvej inštancie, ktorý považovala v rozpore nielen so závermi súdu prvej inštancie, ale aj so samotným zákonom. Ani v tejto časti nebolo možné jej odvolacím námietkam vyhovieť, nakoľko výrok III. umožňuje otcovi maloletej prevziať maloletú a navrátiť ju do krajiny obvyklého pobytu, avšak to len v prípade pasívneho správania sa matky. Takto formulovaný výrok a oprávnenie otca nie je rozpore s právnymi predpismi.

44. Za správny považoval odvolací súd aj výrok IV. uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh matky na prerušenie konania. Odvolací súd dáva do pozornosti znenie , ktoré taxatívne upravuje dva prípady, kedy možno návratové konanie prerušiť, a to buď (i) v prípade, ak dospeje k záveru o

nesúlade právnych predpisov alebo (ii) ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Ani jeden zo zákonom stanovených dôvodov nebol splnený, preto nebol dôvod na prerušenie tohto konania, ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdil postupom podľa vecne správne.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. , podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolací súd zároveň nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov v zmysle ust. .

47. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov; ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Podľa v spojení s , ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).