Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/7/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v D., D. E. XXXX/X, zastúpený: Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., IČO: 56 434 995, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 14/23, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o zaplatenie 6.180,09 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 18. októbra 2024, č. k.: - 197, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.499,38 €, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 15 dní od právoplatnosti uznesenia súdu o výške náhrady trov konania žalobcu.“ 2. V predmetnej veci sa žalobca, príslušník Hasičského a záchranného zboru, domáhal voči Slovenskej republike (zastúpenej Ministerstvom vnútra SR) zaplatenia sumy 6.499,38 EUR ako náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do o Hasičskom a záchrannom zbore. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tvrdením, že v období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval 2.633,69 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1.963,77 hodín určenej a 669,92 hodín nariadenej), ktoré neboli započítané do jeho pracovného času, čím došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v zmysle článku 6 písm. b) predmetnej smernice. 3. Žalobca uviedol, že počas určenej služobnej pohotovosti bol fyzicky prítomný na pracovisku, pripravený na výjazd a výkon služby, pričom vykonával služobnú činnosť alebo bol k dispozícii zamestnávateľovi. Z tohto dôvodu, s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudky C-429/09 Fuß, C-397/01 Pfeiffer, C-261/21), namietal, že služobná pohotovosť má byť zaradená do pracovného času a jej nezapočítanie spôsobuje porušenie práva únie. Vzhľadom na to, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje osobitnú právnu úpravu náhrady škody spôsobenej porušením práva únie, domáhal sa náhrady nemajetkovej ujmy analogickou aplikáciou ustanovení až . Výšku ujmy vyčíslil matematicky ako rozdiel medzi peňažnou náhradou za určenú pohotovosť a odmenou za nariadenú pohotovosť podľa za každý kalendárny mesiac a uviedol konkrétne výpočty podľa hodinovej sadzby a počtu odpracovaných hodín v jednotlivých obdobiach rokov 2021 až 2024.

4. Žalovaný v konaní uviedol, že žalobca sa v skutočnosti domáha doplatku mzdového nároku, že smernica 2003/88/ES sa na hasičov nevzťahuje, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je zamestnávateľ (služobný úrad), a nie štát ako taký. Taktiež namietal, že služobná pohotovosť sa v slovenskom práve považuje za výkon štátnej služby, no nie je súčasťou služobného času. Žalovaný zdôrazňoval, že žalobca nezohľadnil referenčné obdobia 6 mesiacov podľa a že plánovacie výpisy SAP, ktoré žalobca predložil, sú nevhodné pre účely preukazovania pracovného času, pretože nezachytávajú skutočne odpracovaný čas, ale len plánovaný fond služobného času. Ďalej uvádzal, že žalobca nepreukázal zásah do osobnosti, ani závažnosť ujmy, a že výška požadovanej sumy je neprimeraná. 5. Okresný súd Zvolen žalobe v celom rozsahu vyhovel. Po vykonaní dokazovania vrátane výsluchu žalobcu a vyhodnotení predložených listinných dôkazov súd ustálil, že žalobca v skutočnosti v období od apríla 2021 do februára 2024 pravidelne prekračoval 48-hodinový limit stanovený článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v danom období predstavoval 55,65 hodín, pričom služobná pohotovosť vykonávaná formou fyzickej prítomnosti na pracovisku predstavuje podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nepochybne pracovný čas v zmysle práva únie. Súd konštatoval, že právna úprava obsiahnutá v nezabezpečuje úplnú transpozíciu a účinnosť článku 6 písm. b) predmetnej smernice, keďže nezapočítava služobnú pohotovosť do služobného času príslušníka. 6. Súd zdôraznil, že písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok a priznáva práva jednotlivcom. V dôsledku porušenia tohto článku smernice boli podľa súdu naplnené predpoklady pre zodpovednosť členského štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú porušením práva únie: i) porušená norma priznáva práva jednotlivcom, ii) porušenie bolo dostatočne závažné a iii) existovala príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom ujmy. 7. Súd osobitne analyzoval obsah právnych noriem vnútroštátneho práva a dospel k záveru, že právna úprava služobnej pohotovosti v nie je v súlade s definíciou pracovného času podľa článku 2 bod 1 smernice 2003/88/ES, pričom na účely výkladu pojmu „pracovný čas“ je smerodajný výklad Súdneho dvora EÚ a nie vnútroštátnych orgánov. Na podporu svojho záveru súd citoval viaceré rozhodnutia Súdneho dvora (najmä C-429/09 Fuß, C-397/01 Pfeiffer, C-261/21, C-437/05 Vorel, C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg), z ktorých vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti na pracovisku, keď pracovník čaká na zásah, sa považuje za pracovný čas. 8. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že vykonávanie služobnej pohotovosti v režime fyzickej prítomnosti predstavuje taký výkon pracovnej činnosti, ktorý si vyžaduje, aby bol žalobca pripravený konať na pokyn zamestnávateľa, čím bol objektívne a výrazne obmedzený vo využívaní svojho času pre osobné potreby. Tým došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia a na súkromie a rodinný život podľa a SR. Súd preto posúdil vzniknutý zásah ako zásah do osobnosti a aplikoval v spojení s toho istého zákona. 9. Vzhľadom na absenciu vhodných iných prostriedkov satisfakcie považoval súd peňažné odškodnenie za jediný účinný spôsob nápravy. Výpočet výšky nemajetkovej ujmy vo výške 2,46 € za každú hodinu nezapočítanej pohotovosti bol podľa súdu primeraný trvaniu a rozsahu zásahu a zodpovedal aj pravidlám proporcionality. 10. Súd sa nezaoberal len všeobecnými aspektmi výkladu práva únie, ale komplexne posúdil aj procesné námietky žalovaného. Námietku miestnej a vecnej nepríslušnosti zamietol s odôvodnením, že k ujme došlo v mieste výkonu služby žalobcu – v obvode Okresného súdu Zvolen – a že predmetom sporu nie je pracovnoprávny nárok, ale nárok na náhradu škody z titulu porušenia práva EÚ. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie súd uviedol, že v prípade porušenia práva únie je pasívne vecne legitimovaným subjektom štát ako taký, keďže transpozícia smernice je povinnosťou členského štátu, nie zamestnávateľa konkrétneho pracovníka. 11. Súd napokon zamietol aj výhrady týkajúce sa spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného času, keď konštatoval, že žalobca sa opieral o dokumentáciu vystavenú zamestnávateľom, ktorú žalovaný nijako nespochybnil alebo nevyvrátil, a že sám žalovaný v duplike výpočtom potvrdil, že k prekročeniu 48-hodinového limitu v skutočnosti dochádzalo, čo súd vyhodnotil ako priznanie skutkového základu nároku žalobcu. 12. Na základe uvedeného okresný súd rozhodol, že žaloba je dôvodná a priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v celej požadovanej výške, ako aj náhradu trov konania v plnom rozsahu (2,46 EUR/hodina × 2.633,69 hod. = 6.499,38 EUR). Pri určení lehoty na plnenie súd zohľadnil organizačné pomery žalovaného a predĺžil zákonnú lehotu na plnenie na 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

13. Súd prvej inštancie vec posúdil komplexne, aplikoval aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ a primerane spojil vnútroštátne právo s ochranou práv garantovaných právom únie. Rozhodnutie je opreté o logicky vyargumentované skutkové a právne závery, ktoré sú v súlade s európskym aj vnútroštátnym právom. Odvolanie 14. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný, a to z dôvodov v zmysle y Krajský súd Banskej Bystrici zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 15. Žalovaný vo svojom obsiahlom odvolaní na 33 stranách podrobne rozpracoval viacero námietok, ktorými napádal ako skutkové, tak aj právne závery okresného súdu. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie dopustil viacerých procesných pochybení, nesprávne právne posúdil vec a jeho rozhodnutie je založené na neúplných alebo nesprávne vyhodnotených skutkových zisteniach. 16. Na úrovni procesnej obrany žalovaný namietal nedostatok vecnej a miestnej príslušnosti súdu, keď tvrdil, že žaloba sa mala prejednávať pred súdom v Bratislave ako sídle Ministerstva vnútra SR. Zároveň tvrdil, že ide o pracovnoprávny spor, nie o nárok zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ, a teda vec má patriť do rozhodovania krajského súdu v Banskej Bystrici. Súd podľa jeho názoru neprihliadol na skutkový základ právneho vzťahu a nedostatočne odôvodnil odmietnutie procesných výhrad. 17. K vecnej stránke žalovaný uviedol, že písm. b) smernice 2003/88/ES nemožno aplikovať na hasičov, ktorých činnosť je špecifická a podlieha osobitnému režimu. Tvrdil, že smernica nezaväzuje členské štáty k tomu, aby služobnú pohotovosť automaticky považovali za pracovný čas. Služobná pohotovosť podľa žalovaného predstavuje samostatnú kategóriu výkonu štátnej služby, ktorá nie je identická s pracovným časom v zmysle smernice. Výklad článku 2 smernice zo strany súdu označil za extenzívny a neodôvodnene rozširujúci. 18. Žalovaný namietal aj pasívnu vecnú legitimáciu štátu ako žalovaného. Zdôraznil, že žalobca je príslušníkom HaZZ, pričom jeho zamestnávateľom je služobný úrad – Ministerstvo vnútra SR. Vzhľadom na to, že žalobca uplatňuje svoj nárok v súvislosti s výkonom štátnej služby, nesie podľa žalovaného zodpovednosť výlučne tento služobný úrad, nie Slovenská republika ako štát. Právne postavenie žalovaného malo byť preto posúdené ako nedostatok vecnej legitimácie. 19. Žalovaný namietal neexistencie príčinnej súvislosti. Tvrdil, že medzi vykonávaním služobnej pohotovosti a tvrdeným zásahom do práv žalobcu nie je preukázaná kauzálna väzba, resp. že ujma nebola dôsledkom normotvornej činnosti štátu, ale organizácie práce samotného zamestnávateľa. Tiež namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol dostatočne na jeho argumenty uvedené v duplike a replikách, čím mal porušiť zásadu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania. 20. Vo vzťahu k dokazovaniu žalovaný spochybnil dôkaznú hodnotu predložených výpisov z evidenčného systému SAP. Tvrdil, že tieto dokumenty neodrážajú skutočný výkon služby, ale iba plánovanie služobných zmien a nemajú výpovednú hodnotu pre zistenie skutočne odpracovaného času. Z tohto dôvodu mal súd podľa žalovaného vykonať ďalšie dokazovanie, predovšetkým zabezpečiť výpovede nadriadených žalobcu a objektívne údaje o výkone služby. 21. Tvrdil, že súd opomenul zákonnú možnosť zohľadnenia šesťmesačného referenčného obdobia podľa , ktoré podľa neho umožňuje vyrovnanie pracovného fondu bez automatického prekročenia 48-hodinového týždenného limitu. 22. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal dostatočne zásah do osobnostných práv, keďže mu nebolo znemožnené využívať pohotovostný čas podľa vlastného uváženia. Podľa žalovaného nejde o taký intenzívny zásah do súkromného alebo rodinného života, ktorý by bol objektívne spôsobilý zakladať nárok na nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca neuviedol konkrétne príklady negatívnych dôsledkov pohotovosti na jeho osobný život. 23. K právnej kvalifikácii nároku žalobcu žalovaný uviedol, že sa v skutočnosti nejedná o nárok na nemajetkovú ujmu, ale o mzdový nárok. Domnieva sa, že žalobca si uplatňuje rozdiel medzi odmenou za služobnú pohotovosť a odmenou za aktívnu službu, čo má charakter pracovnoprávneho nároku. Výpočet nároku označil žalovaný za svojvoľný a postavený na analógii, ktorá nemá oporu v zákone. 24. Námietky žalovaného smerovali aj proti rozsahu a výške priznanej sumy. Tvrdil, že suma 6.499,38 EUR nie je primeraná okolnostiam prípadu a predstavuje neodôvodnené obohatenie. Žalobca mal podľa neho z pohotovostného režimu prospech v podobe istoty zamestnania a výhod verejnej služby. Žalovaný navrhol zníženie výšky náhrady, prípadne zamietnutie žaloby ako celku. 25. Žalovaný nesúhlasí s určením lehoty na plnenie 15 dní od právoplatnosti rozsudku, keďže podľa jeho názoru by mala byť táto lehota dlhšia vzhľadom na organizačné a rozpočtové obmedzenia štátneho orgánu.

Vyjadrenie k odvolaniu

26. Vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca podrobne reagoval na jednotlivé námietky uvedené v odvolaní a argumentačne rozvinul právne aj skutkové stanoviská, ktoré považuje za relevantné pre posúdenie dôvodnosti podaného opravného prostriedku. Na akademickej úrovni možno jeho stanovisko sumarizovať nasledovne: 27. Žalobca predovšetkým zásadne odmietol tvrdenie žalovaného, že služobná pohotovosť, ktorú vykonával na pracovisku, nemá charakter pracovného času v zmysle práva Európskej únie. V tejto súvislosti dôrazne poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, osobitne na rozsudky vo veciach C-397/01 Pfeiffer, C-429/09 Fuß a C-344/19 D.J., podľa ktorých je do pracovného času nepochybne zahrnutý aj čas, počas ktorého je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku a pripravený okamžite vykonávať svoju činnosť na pokyn zamestnávateľa. Skutočnosť, že v niektorých prípadoch nebol počas pohotovosti aktívne zamestnaný, nemá podľa žalobcu právny význam, keďže rozhodujúcim kritériom je obmedzenie pracovníka vo využívaní svojho času na vlastné účely. V danom prípade bol žalobca fyzicky viazaný k miestu výkonu služby a pripravený k okamžitému zásahu, čo predstavuje objektívne a kvalifikované obmedzenie. 28. K námietke žalovaného, že Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto type sporu, žalobca uviedol, že samotná povinnosť zabezpečiť správnu a úplnú transpozíciu smerníc EÚ do vnútroštátneho právneho poriadku zaťažuje výlučne členský štát, a nie jednotlivé organizačné zložky jeho verejnej správy. Odvoláva sa pritom na judikatúru Súdneho dvora EÚ (Francovich, C-6/90; Brasserie du Pecheur, C-46/93), ktorá jednoznačne zakladá zodpovednosť štátu za normotvorné opomenutie. Vzhľadom na to, že Ministerstvo vnútra SR vystupuje v konaní ako organizačná zložka štátu bez osobitnej právnej subjektivity voči žalobcovi, nemožno mu pripísať postavenie pasívneho vecne legitimovaného subjektu. Žalobca teda správne adresoval svoj nárok priamo Slovenskej republike. žalovaný – Slovenská republika je adresátom povinnosti transponovať právo EÚ (článok 288 ZFEÚ). 29. Ďalej žalobca dôrazne odmietol tvrdenie žalovaného, že predmetom žaloby je v skutočnosti mzdový nárok, a nie náhrada nemajetkovej ujmy. Vo vyjadrení zdôraznil, že jeho žaloba je výlučne postavená na porušení práv osobnosti, konkrétne na zásahu do práva na súkromný a rodinný život ( SR) a práva na ochranu zdravia ( SR). V tomto kontexte sa žalobca výslovne domáha primeranej satisfakcie za zásah do osobnosti, ktorý mu vznikol v dôsledku toho, že počas dlhého časového obdobia bol povinný vykonávať služobnú pohotovosť fyzicky prítomný na pracovisku, čím bol zásadne obmedzený vo využívaní svojho času mimo práce. Argumentácia žalovaného o existencii mzdového nároku je preto podľa žalobcu účelová a nerešpektuje obsah žalobného návrhu. Uplatnený nárok je nemajetkového charakteru, založený na právach garantovaných a SR, ako aj judikatúre ESĽP (napr. Bărbulescu proti Rumunsku) – teda právo na súkromie, rodinný život a zdravie. Výpočet ujmy vychádza nie zo , ale z analógie s nástrojmi na určenie zásahu do osobnosti podľa , kde súdy používajú sadzby len ako orientačné kritérium proporcionality. 30. Žalobca taktiež odmietol výhrady týkajúce sa použitia dôkazov, konkrétne údajov zo SAP systému. Podľa jeho vyjadrenia boli výstupy zo SAP predložené v nezmenenej podobe, zaznamenávajú všetky druhy služby a boli spracované prostým výpočtom súčtu hodín prítomnosti na pracovisku počas pohotovosti. Tieto údaje navyše pochádzajú z evidencie vedeného zamestnávateľom, a žalovaný ich napriek výzvam v priebehu konania nikdy dôkazne nevyvrátil. Naopak, v duplike sám priznal existenciu prekročenia limitu 48 hodín týždenne, čo žalobca vníma ako faktické uznanie skutkového stavu. Žalobca predložil konkrétne mesačné výstupy zo SAP systému, ktoré zaznamenávali každý druh služby – vrátane aktívnej služby a pohotovosti. Poukázal na to, že údaje boli predložené v surovej forme bez akýchkoľvek úprav a ich spracovanie spočívalo výlučne v matematickom sčítaní hodín služieb uvedených ako „pohotovosť na pracovisku“. 31. K výške uplatneného nároku žalobca uviedol, že stanovenie sumy 6 499,38 EUR bolo založené na výpočte vychádzajúcom zo sadzby 2,46 EUR za hodinu nezapočítanej pohotovosti. Túto sadzbu odvodil ako rozdiel medzi hodnotou určeného a nariadeného výkonu služby podľa a použil ju ako objektívne kritérium pre určenie intenzity zásahu do osobnostných práv. Zdôrazňuje, že nejde o výpočet mzdy, ale o kvantifikáciu ujmy vychádzajúcu z porovnateľného hodnotového rámca. Týmto spôsobom podľa žalobcu zabezpečil transparentnosť a proporcionalitu požadovanej sumy, pričom výška nároku plne zodpovedá intenzite, trvaniu a systematickosti zásahu. 32. Na námietku neexistencie zásahu do osobnostných práv žalobca poukázal na svoj osobný výsluch v konaní, kde podrobne opísal, akým spôsobom pravidelný výkon pohotovosti na pracovisku ovplyvnil jeho osobný život, zdravie a vzťahy. Žalobca konkrétne uviedol, že počas celého obdobia výkonu služby mal len veľmi obmedzený kontakt so svojou rodinou, narušil sa mu režim oddychu a trpela aj jeho psychická

pohoda. Tieto skutočnosti považoval za dostatočný podklad na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle . V tejto súvislosti odkázal na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. ), podľa ktorej nie je potrebné preukazovať priamu fyzickú ujmu, ak došlo k dlhodobému a vážnemu zásahu do životnej rovnováhy jednotlivca. 33. Napokon žalobca poukázal na existenciu ustálenej rozhodovacej praxe v skutkovo porovnateľných prípadoch, v ktorých Krajský súd v Banskej Bystrici opakovane priznal obdobným žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v rozpätí 4 169 – 6 506 EUR. Okresný súd v danej veci sa s touto judikatúrou stotožnil a svoje rozhodnutie na nej postavil, čím rešpektoval požiadavku právnej istoty, predvídateľnosti a rovnakého zaobchádzania. Argumentácia žalovaného v tomto smere podľa žalobcu opomína skutočný stav judikatúrneho vývoja a vytvára falošný dojem, že rozhodnutie prvostupňového súdu predstavuje vybočenie z rozhodovacej línie, hoci ide o jej prirodzené pokračovanie. Replika žalovaného 34. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na v podanom odvolaní, a tiež na všetkých písomných, ako aj ústnych vyjadreniach vo veci samej. V replike k vyjadreniu žalobcu opätovne potvrdil dôvodnosť svojho odvolania a trval na všetkých v ňom uvedených námietkach. Uviedol, že okresný súd sa nezaoberal otázkou, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času, hoci práve táto skutočnosť je podstatou žaloby. Tvrdil, že súd vychádzal len zo všeobecných a nedokázaných tvrdení žalobcu, čím podľa neho porušil právo na spravodlivý proces. Zároveň namietal, že súd nesprávne posúdil charakter uplatneného nároku, keď žalobcovi priznal náhradu vecnej škody za rozdiel v ohodnotení určenej a nariadenej pohotovosti, hoci konanie bolo vedené ako konanie o náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaný ďalej tvrdil, že súd priznal náhradu za všetky hodiny určenej pohotovosti bez toho, aby skúmal, či skutočne došlo k prekročeniu limitu podľa smernice. Právne posúdenie odvolacím súdom 35. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa , z nariadenia pojednávania podľa (a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa rdil. 36. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 37. Odvolací súd po dôslednom a komplexnom preskúmaní obsahu odvolania podaného žalovaným, ako aj vyjadrenia žalobcu k tomuto odvolaniu, dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne, právne udržateľné a v súlade s aplikovateľnou judikatúrou Európskej únie. Súd prvej inštancie správne identifikoval skutkový stav, dôsledne aplikoval právo Únie, predovšetkým ustanovenia smernice 2003/88/ES, a oprel sa o judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá má v právnom poriadku členských štátov prednosť pred vnútroštátnym právom v súlade s článkom 267 ZFEÚ. Pri svojom rozhodovaní sa súd prvej inštancie primerane stotožnil so zásadami judikatúry prípadov Pfeiffer, Fuß, Jaeger, Vorel, ako aj novšieho rozhodnutia vo veci C-261/21, pričom dôsledne zabezpečil účinnosť a aplikačnú prednosť práva Únie. 38. K námietke pasívnej legitimácie štátu, že žalobcom nemal byť žalovaný štát, ale príslušný služobný úrad, odvolací súd uvádza, že nie je právne udržateľná. V zmysle judikatúry SD EÚ, najmä rozsudkov Francovich (C-6/90), Brasserie du Pecheur (C-46/93), Dillenkofer (C-178/94) a Köbler (C-224/01 je za nesprávnu alebo neúplnú transpozíciu smernice zodpovedný členský štát ako celok, bez ohľadu na to, ktorým subjektom bola vnútroštátna norma implementovaná. Transpozičná povinnosť je adresovaná Slovenskej republike ako členskému štátu, a teda aj prípadná zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením práva Únie leží výlučne na nej. Táto námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. To, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii smernice, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice je zrejmé, že táto je adresovaná členským štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Ak si štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku, je pasívne legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej

správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona. 39. Žalovaný tvrdil, že súd nekriticky akceptoval tvrdenia žalobcu o prekročení pracovného času bez ich dôkazného overenia. Táto výhrada nie je dôvodná, nakoľko súd prvej inštancie vykonal podrobné dokazovanie – predložili sa výpisy zo systému SAP, boli vykonané výsluchy a predložené výpočty pracovného času. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v rozhodnutí aj náležite odôvodnil. Žalovaný nepredložil žiadne kvalifikované proti dôkazy a ani nevyvrátil preukázané skutočnosti. Navyše v rámci dupliky implicitne uznal, že v niektorých obdobiach došlo k prekročeniu priemerného 48-hodinového limitu. Súd preto správne ustálil, že žalobca odpracoval v priemere 55,65 hodín týždenne, čo predstavuje porušenie článku 6 písm. b) smernice. 40. Tvrdenie žalovaného, že žalobca si v skutočnosti uplatňuje mzdový nárok, je účelové a nezodpovedá povahe žaloby. Žalobca výslovne uviedol, že požaduje náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do súkromného a rodinného života, ako aj do práva na zdravie. Kvantifikácia nároku bola odvodená z prepočtu hodín ako nástroj objektivizácie rozsahu ujmy. Súd aplikoval až 13 a jeho posúdenie plne korešponduje s relevantnou judikatúrou o ochrane osobnosti. Žalobca síce vyčíslil náhradu nemajetkovej ujmy ako rozdiel náhrady za pohotovosť podľa zákona o HaZZ a sumy, ktorá mu bola za pohotovosť vyplatená, ale zo žaloby jasne vyplýva, že si neuplatňuje mzdový nárok, ktorý mu podľa neho zo zákona o HaZZ patrí, ale sa domáha nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva EÚ členským štátom a sumu, ktorá sa týmto výpočtom určí, považuje za primeranú náhrada za porušenie jeho práv. V obdobných veciach vedených na tunajšom súde i Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že nejde o individuálny pracovnoprávny spor (napr. ). 41. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Odvolací súd konštatuje, že ak si žalobca uplatňuje svoj nárok za použitia analógie a , tak je daná aplikácia ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv, nakoľko žalobca v spore preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s právom Európskej únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov a relaxácii. Odvolací súd tak považuje za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy finančné odškodnenie, ktoré sa rovná odmene, ktorú mu priznáva zákon ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Takýto postup pri výpočte náhrady nemajetkovej ujmy považoval odvolací súd za primeraný nielen charakteru, ale aj spôsobu, akým k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo, ako aj k následkom na jeho živote. 42. Odvolací súd sa v tejto súvislosti sa nestotožnil s námietkou žalovaného o uplatnení (skrytého) mzdového nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

43. Podľa žalovaného mal súd identifikovať konkrétne hodiny, ktoré prekročili limit stanovený smernicou. Tento názor nie je v súlade s povahou článku 6 písm. b), ktorý operuje s priemerným týždenným časom v referenčnom období. V tejto veci súd zvolil metodologicky správny prístup – hodnotil celkové množstvo hodín odpracovaných počas definovaného obdobia, čo je v súlade so smernicou a judikatúrou SD EÚ. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k prekročeniu priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. V tomto smere odkázal aj na a SR. Súd prvej inštancie považoval dané argumenty za relevantné a odvolací súd sa v kontexte daného sporu s jeho závermi stotožňuje. 44. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o HaZZ nestanovil maximálny priemerný týždenný pracovný čas ani referenčné obdobie, za ktoré sa má priemer vypočítavať. Obdobie, na ktoré sa rozvrhuje pracovný čas a obdobie, za ktoré sa vypočítava priemerný týždenný pracovný čas sú odlišné inštitúty, môžu sa zhodovať a nemusia. V prípade nestanovenia limitu maximálneho priemerného týždenného pracovného času pre príslušníkov HaZZ a referenčného obdobia, za ktorý sa priemer má vypočítavať, písm. b) smernice č. 2003/88/ES (s priamym účinkom) priznáva príslušníkom HaZZ právo, aby ich služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) pre každé obdobie siedmich dní neprekročil 48 h. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovi bol v žalovanom období rozvrhovaný služobný čas nerovnomerne v súlade s pravidlami stanovenými zákonom o HaZZ, v žalovanom období sa opakovane stávalo, že odpracoval obdobia siedmich dní, v ktorých jeho služobný čas (vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov) prekročil 48 h. Je potrebné vychádzať z počtu hodín, ktoré žalobca skutočne odpracoval, nie z fondu pracovného času, čo je len plánovaný čas, ktorý by mal byť v danom mesiaci odpracovaný. Súčet odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti a práce nadčas), ktoré boli odpracované žalobcom v rozpore so smernicou č. 2003/88/SE (spočítanie odpracovaného času, ktorý v rámci každých 7 dní presahoval 48 hodín), predstavuje u žalobcu za žalované obdobie (2/2021 - 12/2023) celkom 2633,69 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nadriadenej služobnej pohotovosti). Tieto neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času. Zásah do osobnosti žalobcu je spôsobený tým, že tento v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín priemerne, a to v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice, kedy mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Ide o preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, a to konkrétne do jeho práva na ochranu zdravia ako aj práva na súkromný a rodinný život, keďže v skutočnosti musel byť k dispozícii na pracovisku, pričom odpracoval viac, ako bol povinný podľa Smernice, a to predovšetkým na úkor svojej rodiny, kedy s touto nemohol tráviť spoločný čas. Nakoľko dochádzalo k prekračovaniu pracovného času, musel v rámci svojho voľna viac odpočívať a menej sa venoval rodine, sebe a svojim záujmom. Súd vyhodnotil výpoveď žalobcu ako dostatočne presvedčivú a preukazujúcu vznik ujmy, pokiaľ počas dlhého obdobia. V tomto smere rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil prihliadnuc a na konkrétnu ujmu. 45. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život ( ), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du PéchEUR, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť

upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123). 46. Na doplnenie odvolací sú uvádza, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. Na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie písm. b) Smernice prevzala do vnútroštátneho poriadku, a teda, že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. 47. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia ( SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia Smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život ( SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. 48. Odvolací súd opakovane upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25. 11. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa na priznanie nároku na náhradu škody porušením písm. b) Smernice. Námietky žalovaného v tomto smere nie sú dôvodné. 49. Námietka neprimeranosti priznanej sumy 6.499,38 EUR neobstojí, keďže súd jasne vysvetlil spôsob jej výpočtu: sadzba 2,46 EUR/hodina za 2.633,69 hodín. Táto sadzba bola odvodená z dostupných sadzieb za pohotovosť a reflektuje intenzitu zásahu do práv žalobcu. Vzhľadom na absenciu efektívnejšej formy satisfakcie, je priznaná suma primeraná a proporcionálna. Logika nároku v daných veciach je daná kvantifikáciou zásahu, ktorý spočíva nielen v subjektívnych dopadoch, ale aj množstvom času, teda určitého obdobia, v ktorom dochádzalo k zásahu do ústavných práv žalobcu. Práve danú skutočnosť vyjadruje žalobca svojím technickým výpočtom, pretože inak by daný nárok, ktorý je daný, mohol predstavovať globálnu sumu, ktorá nijako nezohľadňuje rozsah zásahu. Súdy zároveň zohľadňujú aj výnimočné dopady, ktoré môžu mať za následok vyšší nárok priznanej sumy. 50. K námietke s určením lehoty na plnenie 15 dní od právoplatnosti rozsudku, odvolací súd uvádza, že ani danú námietku nepovažuje za dôvodnú. 51. V zmysle lehota na plnenie je 3 dní a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. 52. Citované ustanovenie určuje lehotu na plnenie 3 dní. Súd výnimočne môže určiť lehotu dlhšiu. V rozhodovanej veci súd uplatnil danú výnimku a určil lehotu dlhšiu ako 3 dní, teda 15 dní. Odvolací súd preto nevidí dôvod pre akceptáciu danej odvolacej námietky, pretože súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom. 53. Odvolací súd uzatvára, že rozsudok okresného súdu predstavuje výsledok precízneho, podrobného a odborne fundovaného posúdenia skutkového a právneho rámca veci. Prvostupňový súd dôsledne aplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, rešpektoval ústavné zásady ochrany základných práv jednotlivca a zohľadnil všetky relevantné aspekty sporu. Argumentácia žalovaného v odvolaní bola adresne a právne presne vyvrátená žalobcom, pričom súd správne zohľadnil aj judikatúrne štandardy ESD ako nadradené normy. Trovy odvolacieho konania

54. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením , a , keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ). 55. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ods. ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.

( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Ak má dovolanie vady podľa a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.