Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Saz/1/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Ruskej federácie, naposledy s trvalým pobytom C. D. X/XX, E., F. autonómny okruh, Ruská federácia, cestovný doklad Ruskej federácie č. XX XXXXXXX (platný do 13.06.2025), OP Ruska G. XX XX XXXXXX, toho času bytom C. X, XXX XX H. - I., zastúpený: Slovenská humanitná rada v zastúpení JUDr. Alexandra Žáková, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17316014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti výroku I. rozhodnutia žalovaného č. MU- PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 vo veci azylu, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – migračného úradu č. MU- PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 v azylovej veci osoby - A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný doklad Ruskej federácie č. XX XXXXXXX (platný do 13.06.2025), OP Ruska č. XX XX XXXXXX, a to v jeho výroku č. I. v znení cit. „neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle“ a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky – migračnému úradu.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 25.04.2025 pôvodne Správnemu súdu v Bratislave a následne uznesením tohto súdu č. k. -22 z 05.05.2025 (právoplatným 19.05.2025) z dôvodu miestnej nepríslušnosti, postúpenou a dňa 23.05.2025 doručenou Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa žalobca v zastúpení Slovenskou humanitnou radou domáhal z dôvodu nezákonnosti, zrušenia výroku I. rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 o neudelení mu azylu a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému.

Administratívne konanie

2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že dňa 21.10.2024 o 9:45 hod. sa žalobca dostavil na Oddelenie azylu PZ Humenné (ďalej len „oddelenie azylu“), kde po predložení cestovného pasu Ruskej federácie a občianskeho preukazu Ruska, podal žiadosť o udelenie mu azylu na území Slovenskej republiky. Žalobca v prítomnosti tlmočníka z ruského jazyka do zápisnice o podaní vysvetlenia č. č. PPZ-HCP- PO12-004/2024-AZ z 21.10.2024 okrem svojich identifikačných údajov tiež uviedol, že je ukrajinskej národnosti a štátnym príslušníkom Ruskej federácie; je ateista; má ukončenú vysokú školu v Rusku v meste Novosibirsk s bakalárskym titulom - odbor montáž a obsluha internetových sietí; nebol členom žiadnej politickej strany, nebol trestaný a nebol prenasledovaný kvôli náboženstvu; vojakom nebol; pracoval 5 rokov v Rusku v meste Nojabrsk v závode Nojabrský nafto-plynový zväz, potom pracoval

6 rokov v internetovej spoločnosti Fajno v meste Vinnycia na Ukrajine, kde žije aj jeho manželka so synom, jeho rodičia žijú v Rusku v meste Ťumeň; jeho cieľovou krajinou bolo Slovensko, na územie ktorého vstúpil z územia Ukrajiny pricestoval sám bez pomoci prevádzača; na Slovensku nemá žiadnych príbuzných ani známych. Spolu so svojou manželkou E., ktorá je Ukrajinka vycestoval z Ruska v roku 2018 do mesta Nemirov na Ukrajine z dôvodu, že v Rusku im boli zo strany žalobcových kolegov a zamestnávateľa adresované nepríjemné poznámky na adresu jeho manželky kvôli jej ukrajinskému pôvodu a taktiež žalobcovi rodičia sa mu vyhrážali, že ho kvôli jeho manželke údaju na FSB s tým, že jeho manželstvo považovali za provokáciu; na Ukrajine pracoval 6 rokov v internetovej spoločnosti Fayno v meste Vinnycia na Ukrajine sa im 29.10.2023 narodil syn J.. Na Slovensko pricestoval vlakom 17.10.2024 z mesta Čop na Ukrajine cez hraničný prechod Čierna nad Tisou, jeden deň prespal na vlakovej stanici v Košiciach, 18.10.2024 pricestoval do Michaloviec a odtiaľ autobusom do Humenného, kde prespával v hoteli K. až do dňa keď sa dostavil na oddelenie azylu. O udelenie azylu požíval z dôvodu obavy o svoj život, pretože ak sa vráti do Ruska bude povolaný na vojnu a bude musieť bojovať proti svojim blízkym (proti svojej manželke, synovi a rodine) a tiež by sa ho pýtali prečo po odchode zo zamestnania v Nojabrskom nafto-plynovom zväze v Rusku, nežil a nepracoval na území Ruskej federácie, ale na Ukrajine a za odplatu by ho donútili ísť na front bojovať proti Ukrajine. Vo vyhlásení cudzinca z 21.10.2024 k žiadosti o udelenie azylu, žalobca okrem svojich identifikačných údajov (bytom E., L. XX, Ukrajina) tiež uviedol, že má ruskú národnosť, je štátnym príslušníkom Ruskej federácie. Žalobca bol preverený v informačnom systéme MIGRA s pozitívnym výsledkom; v informačných systémoch ECU, REGOB, INBO, CLK-SIS 2, INTERPOL s negatívnym výsledkom a v systéme EURODAC bolo zistené, že v prípade žalobcu sa jedná o prvožiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o ktorý požiadal z dôvodu obavy o svoj život, pričom v inej krajine EÚ o udelenie azylu nepožiadal. Azylový spis bol vedený pod č. PPZ-HCP-PO12-55/2024-AZ.

3. Do dotazníka žiadateľa o udelenie azylu č. MU-PO-182-9/2024-Ž z 31.10.2024, za účelom objasnenia a zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol, že iné mená okrem svojho krstného mena a priezviska nepoužíva; na konanie o azyl si nezvolil právneho zástupcu; narodil sa na Ukrajine v meste Nemirov, Vinický kraj; že na oddelení azylu v Humennom sa ho nepýtali na štátnu príslušnosť a túto vydedukovali asi z toho, že žalobca mal ruský pas, pričom predložil aj rodný list, podľa ktorého sa žalobca narodil na Ukrajine, ktorá v tom čase bola ešte súčasťou Sovietskeho zväzu; k pasu Ruskej federácie uviedol, že v roku 1993 kedy veľa ľudí odchádzalo z Ukrajiny na Sibír za prácou, tam odišiel aj jeho otec, ktorý pracoval na A. a jeho ako 3-ročného so sestrou a matkou zobral so sebou, druhý brat ostal na Ukrajine, pričom na Sibíri žili do roku 2018 a pas mu bol vydaný 09.12.2010, pričom vtedy nikto neriešil, či bol narodený na Ukrajine a žalobca dodal, že sa cíti byť Ukrajinec a aj mama je Ukrajinka, preto sa hlási k ukrajinskej národnosti; je pokrstený ako pravoslávny kresťan, ale nie praktizujúci; uviedol znalosť ruského a ukrajinského jazyka; do školy chodil 9 rokov v Nojabrsku, pokračoval na strednej škole odbor telekomunikácie, ktorú skončil v roku 2013 a následne pokračoval v štúdiu na sibírskej štátnej univerzite v odbore telekomunikácie a informatika, ktoré štúdium ukončil 27.02.2017 titulom bakalár, pričom vysokú školu robil popri zamestnaní, keďže v čase od 18.07.2013 do 18.06.2018 pracoval pre Nojaborske naftové spoje pod Gazprom nafta ako technik a po ukončení tohto zamestnania sa v roku 2018 odsťahoval s manželkou na Ukrajinu z dôvodov, ktoré opísal absolútne identicky ako ich uviedol aj na udelení azylu v Humennom. Uviedol, že jeho manželka prišla za ním do Ruska v roku 2014 a 30.08.2014 mali sobáš; na Ukrajine pracoval od septembra 2018 v spoločnosti Fayno ako technik a to bez pracovnej zmluvy, ktorú nemal pretože jeho zamestnávateľ sa mu bál dať zmluvu, pretože mal ruský pas, avšak zamestnávateľ bol s ním spokojný, pracoval v kancelárii, ale tiež chodieval po celom kraji zapájať a opravovať internet. Na C. mal od 24.10.2019 iba prechodný pobyt, ktorý obnovoval každý rok; naposledy mal miesto trvalého pobytu v Nojabrsku, ul. Vysockoho 4/82 a to od 16.04.2010; na Ukrajine mal prechodný pobyt na adrese E., C. L. XX, ale od roku 2018 žili v podnájme v jednoizbovom byte na ul. Maxima Šimka 14, Vinnycia. Vojenskú službu nevykonával, mal ruskú vojenskú knižku, ktorú mu vydali na vojenskej správe v Rusku, keď mal 18 rokov, no od tej doby ho nikde potom nikto nepredvolal. Ohľadne svojich rodinných príslušníkov označil otca, ktorý je dôchodca a pracoval ako stolár a matku, ktorá je dôchodkyňa, pracovala v pekárni, rodičia sú od roku 1993 ruskí štátni príslušníci a bývajú na Sibíri v meste Ťumeň, bez uvedenia presnejšie adresy; taktiež označil aj asi 50 ročného brata, ktorý bojuje na Ukrajine a asi 45 ročnú sestru z matkinho prvého manželstva, ktorá žije v Nojabrsku v Rusku, je ruská štátna príslušníčka a pracuje ako zdravotná sestra. So svojimi rodinnými príslušníkmi žalobca nie je v kontakte a ak sa niečo o nich dozvie tak iba skrz svoju manželku a svokru, ktoré sú s nimi z

času na čas v telefonickom kontakte. Jeho manželka je Ukrajinka, nepracuje je na materskej dovolenke so synom, predtým robila manikúru, nikdy nemala pracovnú zmluvu, asi od roku 2021 do roku 2022 pracovala ako dispečerka v spoločnosti Fayno spolu so žalobcom a aktuálne býva na adrese E., C. L. XX a to so synom žalobcu narodeným 29.10.2023, ktorý nemá priezvisko po žalobcovi na základe dohody s manželkou, s ktorou je žalobca v pravidelnom telefonickom kontakte. K majetkovým pomerom uviedol, že disponuje aktuálne sumou cca 150,- Eur; v Rusku vlastní dvojizbový byt, ktorý chceli predať, avšak do začiatku vojny už nestihli; keby súrne niečo potreboval, tak by mu vedela niečo poslať manželka. V minulosti o azyl nežiadal; pri vybavovaní pasu ktorý je jeho druhým pasom (po vypršaní doby platnosti prvého) nemal žiadne problémy; nenavštívil žiadne iné krajiny v EÚ iba raz išiel na Slovensko; v Rusku bol naposledy v roku 2018 pred odchodom na Ukrajinu; doklady o mieste pobytu v Slovenskej republike alebo v inom členskom štáte M. E.; B. B. N. O. a neskôr o jeho odchode z Ukrajiny sa dohodli spolu s manželkou, pričom priebeh cesty z Ukrajiny na Slovensko až na oddelenie azylu v Humennom žalobca opísal identický ako pred týmto oddelením azylu. Cieľová krajina žalobcu je Slovensko, aj keď si najprv myslel, že pôjde do Poľska, ale neskôr usúdil, že s ruským pasom sa jednoduchšie dostane na Slovensko; so zastupiteľským úradom svojej krajiny nenadviazal žiaden kontakt; na územie Slovenska vstúpil 17.10.2024 vlakom z mesta G. do H. a na území iného členského štátu sa nezdržiaval. Voči žalobcovi nikdy nebolo vedené trestné konanie nebol nikdy členom politickej strany. K dôvodom, pre ktoré požiadal o azyl uviedol, že v roku 2014 sa cez internet zoznámil so svojou budúcou manželkou, ktorá je Ukrajinka a bola z mesta, kde sa narodil aj žalobca, t.j. z mesta Nemirov a v roku 2014 sa aj zosobášili, keď uvedené zmienil žalobca v práci tak kolegovia a neskôr aj jeho šéf mali poznámky, aby jeho manželka išla späť na Ukrajinu lebo na Sibíri Ukrajinci berú prácu Rusom, vyčítali mu, že si zobral za manželku Ukrajinku pričom on sa bránil, že aj on sa narodil na Ukrajine, o čom do tej doby nevedeli. Po pár dňoch ho predvolal jeho šéf a pýtal sa ho, či je pravda, že je Ukrajinec a že má manželku Ukrajinku s tým, pričom ho upozornil, že žalobca si má dať pozor, pretože vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom sa vyvíjajú zle s tým, že keď spolu sedeli so spolupracovníkmi títo naschvál rozvíjali debatu ako ruskí vojaci ničia C., takto žalobcu slovne provokovali. Okrem toho mal žalobca problém aj v rodine, keďže rodičia mu vyčítali, že si za manželku zobral Ukrajinku a otec ho raz upozornil, že sa pri ich spoločných rozhovoroch žalobca nemá slovne zastávať Ukrajiny lebo ináč ho udá FSB. Z dôvodu, že manželka bola Ukrajinka na nich zazerali aj v obchode. Z uvedených dôvodov sa rozhodli v roku 2018 vycestovať z Ruska na Ukrajinu, kde žalobca dostal kartičku na dočasný pobyt ktorý musel predlžovať každý rok s tým, že v roku 2022, keď vojna začala na migračnom úrade, kde si prišiel predĺžiť dočasný pobyt mu oznámili, že tento si predlžovať nemusí a že táto kartička mu bude platiť do konca vojny a po jej skončení dostane dočasný alebo trvalý pobyt, takže žalobca bol v domnení, že všetko je v poriadku, avšak pre istotu sa aj po troch mesiacoch opätovne išiel opýtať na migračný úrad, kde mu opätovne potvrdili identické. Avšak žalobca bol vyzvaný, aby pri náhodnej kontrole v septembri 2024, aby sa legitimoval a keď sa žalobca preukázal pasom a kartičkou o dočasnom pobyte, bolo mu oznámené, že táto je neplatná, policajti ho odviedli na migračný úrad, ale tam, kde mu bolo povedané, že nie je potrebné predlžovať platnosť kartičky o pobyte, následne s s ním spísali zápisnicu a uložil mu pokutu 3400 hrivien (žalobca predložil doklad) a oznámili mu, že do 28 dní musí vycestovať z Ukrajiny a keď žiadal, že chce predĺžiť pobyt bolo mu oznámené, že uvedené sa už nedá, pretože na Ukrajine sa zdržiava už nelegálne. O uvedenom bol spísaný protokol o administratívnom porušení zákona č. 000112, kód 0501 z 25.09.2024 (jeho originál žalobca predložil) a bolo vydané rozhodnutie č. 0501130100016652 z 25.09.2024, ktorým mu bola uložená povinnosť do 23.10.2024 vycestovať do štátu z ktorého cudzinec pochádza alebo do tretej krajiny, pričom o túto povinnosť žalobca preukázal vkladom do pasu. Na základe toho sa žalobca s manželkou dohodli, že do Ruska sa nemôže vrútiť, keďže tam už roky nebol a keby sa vrátil, poslali by ho bojovať proti Ukrajine, kde sa narodil a kde má rodinu, následne mal telefonát, v ktorom mu bolo oznámené, že sú zo „služby bezopasnosti Ukrajiny“ s tým, že žalobca sa mal bez vysvetlenia za akým účelom dostaviť na určitú adresu, na ktorú sa žalobca aj s manželkou a dieťaťom dostavil, spočiatku bol so žalobcom vedení mierumilovný rozhovor ohľadom toho prečo sa vrátil na C. a následne mu boli kladené otázky či nenavádzal rakety na mierumilovné detí na Ukrajine, následne dali žalobcu na detektor lži a po jeho preverení oznámili, že všetko je v poriadku a prepustili ho, pričom manželka s dieťaťom bola počas celej procedúry vo vedľajšej miestnosti. Žalobcovi bolo tiež oznámené že „služba bezopasnosti Ruska“ (FSB) sleduje ľudí, ktorí odišli z Ruska a naspäť sa nevrátili, t.j. takých ako žalobca. Následne na základe rozhodnutia, ktorým bolo žalobcovi uložené vycestovať z Ukrajiny, po dohode s manželkou vycestoval na Slovensko. Žalobca zdôraznil, že sa nechce vrátiť do Ruska lebo nechce bojovať proti Ukrajine, čo by mu hrozivo keby sa tam vrátil a doplnil, že keď sa

rozhodol odísť z Ukrajiny jeho manželka telefonovala s jeho otcom, ktorý jej povedal, aby sa žalobca do Ruska nevracal, no nedokončil prečo, ale povedal to cit. „... v zlom tóne, je na mňa zlý, nazýva ma zradcom, lebo som si zobral Ukrajinku a odišiel som na Ukrajinu.“, z ktorého dôvodu žalobca už od roku 2022 s otcom nehovoril, takže ohľadne vnuka sa informoval len u jeho manželky alebo u svokry. V prípade návratu na Ukrajinu sa kvôli vojne obáva o svoj život, ako aj o život manželky a dieťaťa, lebo Vinnycia, kde žijú je ostreľovaná; so štátnymi orgánmi nemal nikdy žiadne problémy okrem udalosti, ktorú zmienil, ktorá sa však vysvetlila, že išlo o omyl keď ho po vypočutí na detektore prepustili, takže neboli žiadne problémy. Všetko uvedené je dôvodom, pre ktorý žiada o azyl.

4. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. MU-PO-182-25/2024-Ž zo 17.03.2025 žalovaný vo výroku I. rozhodol, že žalobcovi sa podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudeľuje azyl a vo výroku II. rozhodol, že podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle sa žalobcovi poskytuje doplnková ochrana na dobu jedného roka, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrok o neposkytnutí žalobcovi azylu, žalovaný odôvodnil najsamprv všeobecným poukazom na účel inštitútu azylu a na dôvody odôvodňujúce jeho priznanie, so zdôraznením potreby individuálneho posúdenia každej jednej žiadosti o azyl s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa, za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý má migračný úrad povinnosť zistiť v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uviedol v priebehu správneho konania a na základe ním predložených dôkazov na podporu svojej žiadosti. Žalovaný zdôraznil, že na to, aby žiadateľovi mohol byť priznaný azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť objektívne preukázaná, v zmysle § 8 zákona o azyle, prítomnosť prenasledovania žiadateľa v domovskej krajine žiadateľa. Žalovaný uviedol, že z dôvodu, že žalobca v čase kedy došlo v Rusku k zmene politickej situácie v súvislosti s vojenským konfliktom s Ukrajinou, žil a pracoval mimo krajiny svojho pôvodu, t.j. mimo Ruska a ktorej zmeny situácie sa týkajú jeho dôvody na základe ktorých požiadal na území Slovenskej republiky o azyl, bola jeho žiadosť o azyl posúdená ako žiadosť utečenca „sur place“ podľa Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu „utečenec sur place“, ktorým je osoba, ktorá má strach z prenasledovania vo svojej domovskej krajine, avšak ktorý strach nemusel nevyhnutne existovať v čase jej odchodu z jej krajiny pôvodu, ale u ktorej sa opodstatnený strach z prenasledovania môže zakladať na skutočnosti, že situácia v jej krajine pôvodu sa zmenila od jej odchodu so závažnými dôsledkami pre túto osobu alebo na jej vlastné konanie. Žalovaný sumarizoval že dôvodom, kvôli ktorému žalobca žiadal o azyl je obava z nástupu na vojenskú službu v Rusku, kde sa žalobca odmieta vrátiť z dôvodu obavy jednako o vlastnú bezpečnosť v dôsledku zapojenia sa do priamych bojov a jednako z dôvodu obavy, žeby musel bojovať na Ukrajine proti svojim blízkym. V súvislosti s uvedeným žalovaný konštatoval, že povolanie do armády nemožno chápať ako prenasledovanie v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle a to s poukazom na kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967, v zmysle ktorých osoba nie je zjavne utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja, čo je podľa žalovaného dané aj v prípade žalobcu, ktorý sa obáva nástupu na vojenskú službu, avšak v konaní ničím nepreukázal, žeby toto jeho odmietnutie súviselo s jeho presvedčením alebo predsudkom. Nadväzne na uvedené, žalovaný poukázal na pomery v Ruskej federácii podľa ktorej je obrana vlasti povinnosťou a záväzkom občana Ruska s tým, že 2x ročne na základe prezidentského dekrétu sú občania, ktorí nie sú v zálohe a podliehajú brannej povinnosti vo veku od 18 do 27 rokov povolávaní na vojenskú službu, pričom ruský upravuje trestnú zodpovednosť za vyhýbanie sa vojenskej službe v prípade neexistencie zákonného dôvodu na oslobodenie od tejto služby a sankciou je pokuta do výšky 200 000 rubľov alebo vo výške mzdy alebo iného príjmu odsúdenej osoby až na obdobie 18 mesiacov alebo povinné práce až na 2 roky alebo zatknutie na 6 mesiacov alebo odňatie slobody až na 2 roky. Podľa žalovaného z dostupných správ je zrejmé, že odsúdeným za vyhýbanie sa výkonu vojenskej služby sú súdmi ukladané predovšetkým finančné pokuty, ktorý trest možno, podľa žalovaného, považovať za primeraný a sám o sebe nepredstavuje perzekúciu. Pre porovnanie žalovaný poukázal na Slovensku právnu úpravu v tejto oblasti, ktorú vyhodnotil ako prísnejšiu v porovnaní s ruskou, keďže podľa slovenského sa za nenastúpenie na vojenskú službu odsúdený potrestá odňatím slobody na 2 až 5 rokov a odňatím slobody na 5 až 10 rokov v prípade, ak uvedený čin spácha za krízovej situácie. Z uvedeného žalovaný uzavrel, že v prípade nenastúpenia žalobcom na vojenskú službu nebude možné jemu uložený prípadný trest považovať za diskriminačný alebo neprimeraný.

V ďalšom žalovaný v súvislosti so žalobcom podotkol, že absolvovanie povinnej vojenskej služby ešte neznamená, že žalobca buď automaticky zapojený do bojových akcií na Ukrajine, ako žalobca tvrdí s poukazom, že Rakúsky spolkový úrad pre prisťahovalectvo a azyl vo svojej správe o Rusku zo 16.12.2024 uvádza, že v súčasnosti neexistujú dôkazy o účasti ruských brancov na bojových operáciách na Ukrajine, pretože otázka nasadenia brancov je pre domáce politické vedenie mimoriadne citlivou vzhľadom na vysoké straty medzi brancami v predchádzajúcich vojnách a tradičné vplyvné postavenie matiek vojakov v ruskej spoločnosti. Opakovane sa objavujú pokusy presvedčiť brancov, aby podpísali zmluvu s armádou, aby mohli byť poslaní do vojny a v prípade odmietnutia podpísať v čase mobilizácie sa im vyhrážajú odvodom a súdnym konaním s tým, že často sa používa aj klamstvo a násilie, aby sa branci prinútili podpísať zmluvu s armádou a existujú aj správy o falšovaní zmlúv. Žalovaný tiež poukázal, že podľa správy agentúry Bloomberg z mája 2024 sa približne 40% až 45 % Rusov, ktorí emigrovali po začiatku vojny už vrátilo, avšak neexistujú žiadne verejné správy o prípadoch, žeby boli títo navrátilci priamo povolaní do ruskej armády s tým, že existujú aj správy o navracaní Rusov, ktorí emigrovali z Ruska po mobilizácii a to o ich vydávaní zo strany kirgizských a kazašských orgánov, avšak všetky tieto osoby boli už v Rusku obvinené z dezercie, neexistujú však dostupné informácie o konkrétnych prípadoch týkajúcich sa zaobchádzania s týmito osobami, ktoré sa vrátili zo zahraničia a podliehajú vojenskej službe. Vzhľadom k uvedenému, s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. z 24.08.2022 a sp. zn. z 28.06.2022, v zmysle ktorých odmietnutie nástupu k výkonu základnej vojenskej služby v krajine pôvodu nie je možné bez ďalšieho skúmania považovať za dôvod pre udelenie azylu zvlášť, ak takéto odmietnutie nie je spojené s reálne prejaveným politickým presvedčením alebo náboženstvom, žalovaný uviedol, že obava žalobcu z nástupu na vojenskú službu a z jeho nasadenia do bojových akcií na Ukrajine je neopodstatnená, pretože v súčasnosti radovým brancom vykonávajúcim povinnú vojenskú službu nehrozí nasadenie do priamych bojov pokiaľ nepodpíšu profesionálny kontrakt s ruskou armádou, t.j. neexistuje žiadny legitímny predpoklad, žeby odvedení páchali trestné činy proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov alebo iné činy ktoré by boli v rozpore s cieľmi a zásadami OSN, a okrem toho ruská zaručuje právo vykonávať alternatívnu civilnú službu namiesto povinnej vojenskej služby, ak je táto v rozpore s presvedčením alebo náboženskou vierou branca. Žalovaný uzavrel, že k tomu, aby obavy žalobcu mohli byť v azylovom konaní relevantné, by musel byť preukázaný ich súvis s jeho rasou, národnosťou, jeho náboženským alebo politickým presvedčením, čo má vyplývať aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23.09.2014, avšak podľa žalovaného v prípade žalobcu uvedené nie je splnené a preto je irelevantnou jeho obava o vlastnú bezpečnosť v súvislosti s výkonom vojenskej služby, ako aj skutočnosť, žeby musel bojovať na Ukrajine, kde má svojich blízkych. V tejto spojitosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. z 30.04.2024 podľa ktorého cit. „Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s vojnou, respektíve vojnovým konfliktom, vo vzťahu k susednej krajine, nie je dostatočná na naplnenie podmienok pre udelenie azylu. (...) Samotný nesúhlas s nastúpením brannej povinnosti z dôvodu povinnosti bojovať proti inému štátu však nezakladá právo na udelenie azylu. To ani v prípade, ak by žiadateľ o udelenie azylu musel ísť bojovať voči štátu, ktorý mu je blízky, v ktorom pozná viacero osôb a prípadne má aj blízkych priateľov.“ Rozhodnutie o neudelení žalobcovi azylu žalovaný napokon súhrne odôvodnil konštatovaním, že u žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských či politických dôvodov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a teda, že jeho situácia z hľadiska aplikácie inštitútu azylu nie je adekvátna. Preto žalobcom uvádzané dôvody je potrebné považovať za irelevantné z hľadiska udelenia azylu, ako aj z pohľadu utečenca „sur place.“ V ďalšom žalovaný odôvodnil priznanie žalobcovi doplnkovej ochrany a to z dôvodu, že napriek najčastejšie ukladaným peňažným trestom za odopretie výkonu vojenskej služby nemožno žalobcu vylúčiť, žeby bol za svoj protivojnový postoj podrobený trestu odňatia slobody, pričom podľa Správy rakúskeho spolkového úradu zo 16.12.2024 podmienky vo ruských väzniciach nespĺňajú všeobecne uznané minimálne štandardy a vyskytuje sa zlé zaobchádzanie, nedostatočná lekárska starostlivosť, nedostatok potravín, mučenie, psychický nátlak a fyzické násilie, ktorým by žalobca mohol byť reálne vystavený. Napokon v súvislosti s doplnením argumentácie zo strany právnej zástupkyne žalobcu po jej oboznámení sa s podkladovým materiálom pre rozhodnutie, v zmysle doplnenia ktorého, dôvodom pre ktorý by bol návrat žalobcu do krajiny pôvodu nebezpečný je aj to, že strýko žalobcovej manželky slúžil v ukrajinských ozbrojených silách a príbuzná žalobcovej manželky mu viackrát posielala finančné prostriedky, sa žalovaný vysporiadal argumentáciou, že žalobca tento argument neuvádzal a súčasne

v tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 01.07.2009 podľa ktorého migračný úrad má povinnosť zistiť skutočný stav veci iba v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uviedol v priebehu konania a teda migračný úrad nemá povinnosť sám domýšľať právne relevantné dôvody pre udelenie azylu, ktoré žiadateľ neuplatnil so záverom žalovaného, že nie je dôvod sa domnievať, že by žalobcovi, za skutok s ktorým nemá nič spoločné, hrozilo pri návrate do Ruska nebezpečenstvo. Rozhodnutie žalovaného bolo právnej zástupkyni žalobcu doručené 26.03.2025, ktorým dňom sa stalo aj právoplatným.

Konanie pred správnym súdom

5. Žalobca svoju včas podanú správu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného, v zastúpení svojím zástupcom (Slovenská humanitná rada) okrem opisu skutkového stavu vyplývajúceho už z administratívneho spisu a dôvodov rozhodnutia žalovaného, odôvodnil svojim nesúhlasom s výrokom č. I. rozhodnutia žalovaného o neudelení mu azylu a to z dôvodu nesprávnosti a nezákonnosti tohto záveru, keďže žalovaný na jeho prijatie nedostatočne zistil skutkový stav; skutkový stav, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu a v konaní došlo k podstatnému procesných ustanovení, ktoré mohli mať za následok nezákonné rozhodnutie. Žalobca zdôraznil, že do domovskej krajiny, t.j. do Ruska sa nemôže vrátiť, pretože dlhé roky žil na Ukrajine a aj on má ukrajinskú národnosť a tiež jeho manželka a syn sú Ukrajinci, pričom už v čase, keď v roku 2018 opúšťal Rusko sa stretával s nenávisťou voči Ukrajincom od doby ktorej sa situácia vyostrila a vyústila až do vypuknutia vojnového konfliktu. Podľa žalobcu sa nezakladá na pravde tvrdenie žalovaného, žeby žalobca počas konania nepreukázal dôvod jeho odmietania nástupu na vojenskú službu, ktorý by bol v príčinnej súvislosti s jeho presvedčením alebo predsudkom. Podľa žalobcu, v priebehu administratívneho konania žalobca dostatočne vyjadril nielen svoj nesúhlas s vojnovým konfliktom, ale aj skutočnosť, že je pre neho neprijateľné, z dôvodu jeho ukrajinskej národnosti a prítomnosti jeho najbližšej rodiny na území Ukrajiny, bojovať proti obyvateľom Ukrajiny, t.j. podľa žalobcu v jeho prípade dôvodom na odmietnutie nástupu na vojenskú službu nie jeho nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja, ako to uvádza žalovaný, ale dôvodom je práve jeho vyššie uvedené presvedčenie. Podľa žalobcu teda dôvody jeho žiadosti pre udelenie mu azylu nespočívajú v snahe vyhnúť sa vojenskej službe, ale jeho dôvod súvisí s jeho ukrajinskou národnosťou, s úzkou prepojenosťou s Ukrajinou, kde v súčasnosti žije okrem jeho rodiny a jeho manželka a syn, ktorí sú Ukrajinci. V ďalšom poukázal, že v konaní predložil žalovanému aj svoju vojenskú knižku, v ktorej je zapísaný v „rezerve“ v hodnosti vojaka so špecializáciou komunikačný techník, teda je zrejmé, že je zaradený do zálohy a môže byť odvedený. V tejto súvislosti žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, podľa ktorého je v Rusku ústavne zaručené právo vykonávať alternatívnu civilnú službu namiesto povinnej vojenskej služby, ak je táto v rozpore s presvedčením alebo s náboženskou vierou osoby. Totižto podľa žalobcu, zo správy, ktorú si do konania zabezpečil sám žalovaný vyplýva, že nárok na náhradnú civilnú službu majú len občania, ktorí nie sú členmi zálohy a že každý kto absolvoval náhradnú civilnú službu sa považuje za záložníka a môže byť preto mobilizovaný a že vojenské komisariáty bežne zamietajú žiadosti o civilnú službu s odôvodnením, že v čase čiastočnej mobilizácie neexistujú žiadne osobitné zákonné predpisy o náhradnej civilnej službe a podľa doložených správ vyhýbanie sa odvodu je trestným činom, pričom od začiatku ruskej mobilizácie používajú velitelia ruskej armády mučenie a zlé zaobchádzanie proti osobám s výhradou vo svedomí a mobilizovaným mužom, ktorí odmietajú bojovať proti Ukrajine; Na brancov sa vyvíja nátlak, aby podpísali zmluvu s armádou a modliť po poslaní do vojny, pričom častokrát sa používa klamstvo a násilie a známe sú aj prípady falšovania zmlúv. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní pred žalovaným poukázal aj na ďalší dôvod, pre ktorý by mohol byť v Rusku prenasledovaný, keďže žalobca posielal finančné prostriedky ozbrojeným silám Ukrajiny prostredníctvom manželkinho príbuzného D. P. I., keďže tieto finančné prostriedky nemohol posielať zo svojho účtu, ktorý na Ukrajine nemal; neskôr však žalobca jeho rodina stratili s týmto príbuzným kontakt a nie je im známy jeho osud, čo vytvára riziko, pretože v prípade jeho zajatia by mohli vyjsť najavo informácie o žalobcovi ako osobe, ktorá podporuje aktivity Ukrajiny proti Rusku a v Rusku by takéto konanie mohlo byť vyhodnotené ako vlastizrada s trestom odňatia slobody až na 20 rokov. V uvedenej súvislosti žalobca s poukazom na informácie dostupné na https:// dept.one/story/fsv-presleduet-za-podderzhku-ukrainy/ poukázal na prípady stíhania ruských občanov (upozornenia, vypočúvania, prehliadky bytov a pod.) zasielajúcich finančné príspevky organizáciám majúcim akúkoľvek súvislosť s pomocou Ukrajine, čo je považované za zradu s dodatkom, že sú stíhané

nielen prípady finančnej podpory ukrajinských organizácií ruskými občanmi, ale aj ich protivojnové komentáre či vyjadrenia alebo „podozrivé“ víza zahraničných pasoch Rusov pri vstupe do ich vlasti (ako príklad žalobca uviedol prípad K. Q. a prípad Kareliny ). Žalobca tiež poukázal na v decembri 2024 prezidentom Ruskej federácie schválenú novú stratégiu boja proti extrémizmu, pričom jedným z cieľov stratégie cit. „... uskutočnenie registrácie osôb, ktoré opustili Ruskú federáciu, aby sa podieľali na aktivitách extrémistických organizácií, ako aj absolvovali školenia vo vzdelávacích strediskách nepriateľských štátov, ktorých činnosť obsahuje znaky extrémizmu.“; poukázal taktiež aj na správu Human Rights Watch, podľa ktorej vlajkovou loďou ruskej legislatívny je zákon o „zahraničnom agentovi“ navrhnutý tak, aby postihnuteľný každý jednotlivec kritický voči vláde a aby bol označený za „cudzí“ a preto podozrivý alebo dokonca náchylný na zradu; poukázal taktiež na nové represívne zákony ruskej legislatívy, ktoré umožnili jednoduchšie potrestať každého kto sa odmietne podriadiť v podporovaní vojny. Žalovaný uvedený argumentačný bod uzavrel tým, že sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého argument o zasielaní finančných prostriedkov žalobca nepredložil počas svojho pohovoru, v ktorej súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovaný je povinný zistiť skutočný stav veci na základe všetkých skutočností uvedených počas správneho konania a nie výlučne pri vstupnom pohovore žiadateľa o azyl, pričom v danom prípade žalovanému pred vydaním napadnutého rozhodnutia boli tieto skutočnosti známe a preto týmto postupom žalovaného došlo podľa žalobcu k porušeniu procesných ustanovení v konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohli mať za následok nezákonnosť rozhodnutia, pretože v súvislosti s týmito informáciami od žalobcu žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a nezabezpečil do konania žiadne informácie pre záver o neodôvodnenosti obáv žalobcu v uvedenom smere. Žalobca uzavrel, že vzhľadom na informácie o krajine jeho pôvodu, je vysoké riziko obavy, že vo svojej domovskej krajine (Rusko), by z dôvodu jednako jeho ukrajinskej národnosti, jednako že manželka a syn sú Ukrajinci, že dlhodobo žil na Ukrajine a že podporoval ukrajinskú armádu, bol prenasledovaný a to s dodatkom, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 01.02.2018 strach z prenasledovania sa nemusí zakladať na skúsenosti žiadateľa o azyl z minulosti, pretože v konaní o azyle sa posudzuje opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti. Žalobca súhlasil s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že samotná príslušnosť žalobcu k ukrajinskej národnosti, spravidla nie je v Ruskej federácii dôvodom na individuálne prenasledovanie a takáto obava u žalobcu nie je opodstatnená a zo strany žalobcu nebola ani podložená objektívnymi dôkazmi. V ďalšom poukázal, že žalobca síce uviedol, že od roku 2018 do októbra 2024 žil na Ukrajine, avšak aj napriek takto dlhej dobe pobytu, ako aj napriek jeho viac ako 10 ročnému manželstvu s občiankou Ukrajiny a synovi, ktorý je takisto Ukrajinec, žalobca nevyužil dostupné právne prostriedky na zabezpečenie si trvalého pobytu na Ukrajine a ani nepožiadal o občianstvo Ukrajinyo ktoré ako manžel občianky Ukrajiny mohol požiadať už v roku 2014, ale žalobca si stále ponechal štátnu príslušnosť Ruskej federácie. Podľa žalovaného, takýto pasívny prístup žalobcu, oslabuje vierohodnosť jeho tvrdení o nemožnosti zotrvať na území Ukrajiny a súčasne je v rozpore s ním deklarovanou silnou prepojenosťou s Ukrajinou s tým, že cit „Získaním občianstva Ukrajiny mal žalobca možnosť posunúť svoju ukrajinskú národnosť do právnej vyššej formy, to je však podmienené vzdaním sa štátnej príslušnosti Ruskej federácie.“ Z uvedených dôvodov tvrdenia žalobcu o jeho silnej ukrajinskej identite, kvôli ktorej by mal byť v domovskej krajine prenasledovaný, pôsobia účelovo. V ďalšom žalovaný uviedol, že žalobca nie je verejne známou ani aktívnu osobou, ktorá by prezentovala svoje politické alebo spoločenské názory, nie je aktivistom, ani prívržencom žiadnej politickej strany, ktorá by otvorenie deklarovala odpor voči Ruskej federácii a jeho postup možno označiť iba ako sympatizovanie s Ukrajinou, čo je vzhľadom na jeho rodinné väzby pochopiteľné, avšak v krajine pôvodu toto sympatizovanie nemôže byť považované za taký prejav politického názoru, ktorý by bol dôvodom pre jeho prenasledovanie, preto sú tieto obavy žalobcu pochybné. V súvislosti s tvrdením žalobcu ohľadne finančnej podpory ukrajinskej armády, žalovaný poukázal, že zástupkyňa žalobcu vo svojom vyjadrení do administratívneho konania uviedla cit. „... strýko žiadateľovej manželky slúžil v ukrajinských ozbrojených silách a príbuzná z manželkinej strany mu viackrát zasiela finančné prostriedky. To by bol ďalší dôvod, prečo by jeho návrat do Ruska mohol byť pre žiadateľa nebezpečný.“, takže podľa tohto vyjadrenia finančnú podporu nemal realizovať priamo žalobca, ale príbuzná jeho manželky a zo samotného kontextu nevyplýva, že by malo sa jednať, o adresnú podporu konkrétnej vojenskej jednotke, ale uvedené pôsobí ako forma finančnej výpomoci medzi príbuznými, u ktorej výpomoci nemôže vyplývať žiadna priama obava žalobcu z prenasledovania a navyše žalobca sám

uvádza, že s danou osobou už nie je v kontakte, keďže je nezvestná, takže nie je predpoklad aby sa táto osoba kontaktovala s orgánmi Ruskej federácie a podávala im informácie o činnosti príbuzných, obzvlášť ak by sa jednalo o osobu v zajatí, tak takéto vyjadrenie by nebolo relevantným podnetom na zisťovanie identity a aktivít jej príbuzných v zahraničí. Uvedený scenár žalobcu, považuje žalovaný za vykonštruovaný a špekulatívny a navyše žalobca uvádza, že financovanie neprebiehalo prevodom z účtu, takže túto finančnú podporu by nebolo možné spätne ani preveriť. Podľa žalovaného teda hypotetické domnienky žalobcu nepostačujú na to, aby žalovaný vyvíjal aktivitu na vyhľadávanie hypotetických skutočností. V súvislosti s, v žalobe žalobcom uvádzanými konštatovaniami, že nebezpečenstvo prenasledovania mu hrozí aj z dôvodu Ruskom prijatej stratégie boja proti extrémizmu, ktorej jedným z nástrojov je aj evidencia osôb, ktoré opustili Ruskú federáciu, aby sa podieľali na aktivitách extrémistických organizácií, žalovaný uviedol, že toto sa netýka žalobcu, pretože ten opustil krajinu už v roku 2018, nehlási sa k žiadnym politickým skupinám, ani extrémistickým názorom, neuviedol žiadny pobyt v zahraničí okrem Ukrajiny, ani účasť vo vzdelávacích strediskách akýchkoľvek organizácií, preto aj uvedené tvrdenie je nedostatočné na preukázanie, že žalobca by mohol byť prenasledovaný ako príslušník extrémistickej skupiny vzhľadom na jeho presun z Ruska na Ukrajinu v roku 2018. Žalovaný opätovne podotkol, že počas pobytu na Ukrajine žalobca nevykonal žiadny krok k odňatiu občianstva Ruskej federácie, a teda nemohol dať štátnym orgánom Ruskej federácie žiadny signál, že sa ho vzdáva v prospech ukrajinského. Napokon žalovaný konštatoval, že samotné možné povolanie na výkon vojenskej služby žalobcu, podľa informácií o krajine pôvodu neznamená automatické jeho zapojenie do bojových operácií na Ukrajine a preto ním uvádzané dôvody nie sú relevantnými pre rozhodnutie o priznaní azylu, v ktorej súvislosti žalovaný opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. z 30.04.2024, ktorý zmieňuje aj v žalobou napadnutom rozhodnutí (viď vyššie). Žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaný považuje za vecne správne a zákonné, preto navrhol žalobu zamietnuť. Žalovaný nežiadal o nariadenie pojednávania vo veci.

7. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného, prostredníctvom svojej zástupkyne, v reakcii na vyjadrenie žalovaného, že svoju obavu z prenasledovania kvôli ukrajinskej národnosti žalobca nepodložil objektívnymi dôkazmi, žalobca dodal, že nielenže je ukrajinskej národnosti, ale na Ukrajine dlhodobo žil a žije tam aj jeho manželka a syn, ktorí sú tiež ukrajinskí štátni príslušníci a podporoval ukrajinskú armádu, pričom poukázal, že aktuálne sebemenší podnet, ako je napr. udelenie pobytu v inej krajine alebo aj dlhodobejší pobyt na území iného štátu, môže byť dôvodom pre zatknutie osoby vracajúcej sa na územie Ruska a jej podrobenie vymyslenému trestnému stíhaniu, pričom inštitút spravodlivého súdneho procesu je iba formálny. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal na, v administratívnom spise sa nachádzajúcu správu, podľa ktorej pri návrate Rusov do Ruskej federácie sú na letisku vypočúvaní, sú im kladené otázky ohľadne dôvodu pobytu mimo krajiny a tieto osoby sa podľa vyjadrenia politických špičiek nemôžu do krajiny vrátiť. Žalobca má za to, že existujú objektívne dôkazy, že mu hrozí v domovskej krajine prenasledovanie, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a teda jeho obava nevyplýva iba zo samotnej jeho príslušnosti k ukrajinskej národnosti, ale súvisí aj s inými objektívnymi skutočnosťami, hlavne s jeho ukrajinskou rodinou a podporou Ukrajiny a tým aj so zrejmým jeho politickým presvedčením s dodatkom, že ak žalovaný má za pravdivý opak, tak potom podľa žalobcu nereflektuje na informácie o situácii v jeho domovskej krajine. Podľa žalobcu nemôže obstáť argument žalovaného, že počas svojho pobytu na Ukrajine nelegalizoval svoj pobyt žiadosťou o ukrajinské štátne občianstvo, v ktorej súvislosti zopakoval že na území Ukrajiny sa zdržiaval na základe povolenia na pobyt, ktorý si predlžoval každoročne a zopakoval aj dôvod, kvôli ktorému si ho napokon naposledy nepredĺžil a teda žalobca bol v domnení, že na území Ukrajiny sa zdržiaval legálne a to, že nežiadal o ukrajinské občianstvo nie je dôkazom, že mu v jeho domovskej krajine nehrozí prenasledovanie. Navyše v administratívnom konaní ho žalovaný ani nekonfrontoval s otázkou, z akého dôvodu si štátne občianstvo Ukrajiny nežiadal a prečo a či sa nechcel vzdať ruskej štátnej príslušnosti. Skutočnosť, že žalobca nemá ukrajinské štátne občianstvo nič nemení nič na tom, že sa na území Ukrajiny dlhodobo zdržiaval, že a je tam jeho rodina. Podľa žalobcu neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že žalobca nie je verejne známou osobou vyjadrujúcu svoje politické názory, pretože podľa informácií aj verejne neznáme osoby môžu byť prenasledované pre prejavovanie svojich názorov (v tejto súvislosti poukázal na odsúdenie dvoch študentov stredných škôl, ktorých video o tom, že sú za mier videlo 36 ľudí).

Napokon žalobca poukázal na zásadu správneho konania, podľa ktorej, v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu „benefit of doubt“, ktorá našla vyjadrenie aj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.05.2015 a sp. zn, , podľa ktorých v stave dôkaznej núdze musí správny orgán zohľadniť skutočnosti v prospech žiadateľa o azyl. Žalobca zotrval na svojich argumentoch a na dôvodnosti svojej žaloby, ktorej navrhuje vyhovieť.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení (duplika) k stanovisku (replike) žalobu uviedol, že príslušnosť žalobcu k ukrajinskej národnosti nie je v Ruskej federácii dôvodom na individuálne prenasledovanie a obavy žalobcu samy osebe nie je možné hodnotiť ako opodstatnené. V ďalšom opätovne zdôraznil, že aj napriek dlhodobému pobytu žalobcu na Ukrajine a napriek tomu, že jeho manželka a syn sú ukrajinskej štátnej príslušnosti, žalobca nepožiadal o ukrajinské štátne občianstvo, hoci tak mohol učiniť a legalizovať svoj pobyt na Ukrajine, ale zotrval v štátnej príslušnosti k Ruskej federácii. Žalovaný podotkol, že nespochybňuje právo žalobcu na voľbu štátnej príslušnosti, avšak žiadosť o ukrajinské občianstvo je podmienená vzdaním sa ruského občianstva, čo žalovaný vníma ako relevantný faktor pri posudzovaní miery žalobcovho stotožnenia sa s Ukrajinou a jeho nesúhlasu s politikou Ruskej federácie. Žalobca si teda napriek ukrajinským rodinným väzbám a deklarovanému ukrajinskému postoju ponechal štátne občianstvo Ruskej federácie, čo podľa žalovaného prispieva k spochybneniu rizika prenasledovania žalobcu z dôvodu jeho ukrajinskej národnosti v rámci rusko-ukrajinského vojnového konfliktu. V ďalšom žalovaný zdôraznil, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo správy o stave krajiny pôvodu žalobcu t.j. o stave Ruska s tým, že zdôraznil, že v nej uvedené informácie o vypočúvaní Rusov vracajúcich sa do krajiny pôvodu po vypuknutí konfliktu na Ukrajine sa žalobcu netýkajú, pretože žalobca neopustil Rusko po vyhlásení vojnového konfliktu. Dodal, že Rusi vracajúci sa do krajiny pôvodu sa môžu v prípade potreby obrátiť na horúcu linku vojenského ombudsmana alebo ľudsko-právne projekty; môžu odmietnuť vysvetliť svoj odchod z Ruska, pretože to nie je stanovené zákonom; zadržať a kontrolovať štátneho občana je možné iba v prípade, ak je podozrivý z porušenia režimu štátnej hranice; štátny príslušník môže odmietnuť výsluch. Zdôraznil, že žalobca nie je verejne známou ani politicky aktívnou osobou, ktorá by prezentovala svoje politické a spoločenské názory tak, aby boli dôvodom prenasledovania a postoj žalobcu možno hodnotiť iba ako sympatizovanie s Ukrajinou, čo je vzhľadom na jeho rodinné väzby na Ukrajine pochopiteľné s dodatkom, že informácie o žalobcovi nevytvárajú profil osoby, ktorá by verbálne navádzala k nepriateľským prejavom voči Ruskej federácii. Podľa žalovaného u žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania v krajine pôvodu z národnostných dôvodov a preto je pre neho použitie inštitútu azylu neadekvátnym. Z uvedených dôvodov žalovaný zotrval na dôvodoch žalobou napadnutého rozhodnutia a navrhol žalobu zamietnuť.

9. Podľa (ďalej len „“) „(1) Predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) je to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje tento zákon. (2) V ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania.“

10. Podľa „Ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise.“

11. Podľa „Rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku.“

12. Správny súd v danej veci rozhodol a rozsudok dňa 14.07.2025 verejne vyhlásil podľa , bez nariadenia pojednávania po splnení zákonnej podmienky podľa a podľa že žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali o nariadenie pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.

Právne východiská pre rozhodnutie

13. Podľa (ďalej len „“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“

14. Podľa „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa až f) a i) až k).“

15. Podľa ) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. (3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. (4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“

17. 16. Podľa „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.“

18. Podľa „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.“

19. Podľa o azyle (ďalej len zákon o azyle“) „Na účely tohto zákona sa rozumie a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany; b) azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise; d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom; f) vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

20. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý (a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.“

21. Podľa § 13 ods. 1 a 2 zákona o azyle „(1) Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo b) nespĺňa podmienky podľa § 10 (úprava udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny, pozn. súdu). (2) Ministerstvo neudelí azyl, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ a) sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov,

b) sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany,2) alebo c) je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.“

22. Podľa § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“

23. Podľa § 19a ods. 1, 2, 3 a 4 písm. a) a b) zákona o azyle „(1) Ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. (2) Skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. (3) Ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. (4) Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že a) rasa zahŕňa najmä farbu pleti, pôvod alebo príslušnosť k etnickej skupine, b) národnosť zahŕňa predovšetkým príslušnosť k určitej skupine určenej jej kultúrnymi, etnickými alebo jazykovými znakmi, spoločným zemepisným alebo politickým pôvodom alebo jej vzťahom k obyvateľstvu iného štátu, pričom sa tento pojem neobmedzuje na štátnu príslušnosť.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

24. Úvodom správny súd upozorňuje, že na základe žaloby žalobcu je predmetom prieskumu rozhodnutie žalovaného iba ohľadne jeho výroku č. I. vo veci neudelenia azylu žalobcovi podľa cit. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže výrok č. II. vo veci poskytnutia žalobcovi doplnkovej ochrany, žalobca v žalobe nenamietal.

25. Pre komplexnosť veci správny súd najsamprv vo všeobecnosti uvádza, že udelenie azylu je najvyššia forma medzinárodnej ochrany, ktorej poskytnutie prichádza do úvahy iba za splnenia zákonom stanovených podmienok a v zmysle cit. § 2 písm. b) zákona o azyle, je jej podstatou ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise. Takže pojmovým znakom poskytnutia cudzincovi tejto najvyššej formy medzinárodnej ochrany je, že vo svojej krajine pôvodu je „prenasledovaný“ a aké sú „dôvody prenasledovania.“ Pričom pri prenasledovaní sa rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z prenasledovania, a to podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných alebo náboženských, či zastávania určitých politických

názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo či podľa cit. § 8 písm. b) zákona o azyle, bol cudzinec v krajine pôvodu fakticky prenasledovaný z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd.

26. V danom konkrétnom prípade žalobca v konaní pred žalovaným netvrdil ani nepreukázal, žeby žiadal o azyl z dôvodu, žeby bol v minulosti v krajine pôvodu fakticky prenasledovaný pre uplatňovanie politických práv a slobôd, ale o azyl žiadal práve kvôli obave z prenasledovania vo svojej krajine pôvodu (Ruská federácia) z dôvodu svojej príslušnosti k ukrajinskej národnosti, t.j. žalobca odôvodňoval svoju obavu z prenasledovania z národnostného dôvodu, ktorý je podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle jedným zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu. Žalovaný však časť svojho žalobou napadnutého rozhodnutia o neudelení žalobcovi azylu založil na závere, že podľa cit. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, žalobca nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu predikované v § 8 zákona o azyle, keďže žalovaný obavu žalobcu z možného jeho prenasledovania po jeho prípadnom návrate do krajiny pôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a málo pravdepodobnú.

27. Žalobca svoju obavu z prenasledovania na národnostnom základe odôvodnil predovšetkým existenciou vojnového konfliktu medzi jeho domovskou krajinou (Ruskou federáciou) na jednej strane a na druhej strane krajinou, k národnosti ktorej sa hlási (Ukrajina), keďže na Ukrajine sa aj narodil; jednako ukrajinskou štátnou príslušnosťou svojej najbližšej rodiny a to svojej manželky a svojho maloletého syna (rok narodenia XXXX); jednako existenciou na jeho osobu a na jeho manželku nevhodných, národnostnou neznášanlivosťou motivovaných slovných prejavov žalobcových kolegov a jeho otca kvôli ukrajinskej štátnej príslušnosti žalobcovej manželky a neskrývanej ukrajinskej národnosti samotného žalobcu, v období ešte pred rokom 2018, kedy žalobca s manželkou žili v Rusku, a napokon aj z dôvodu žalobcom vo vojenskom konflikte prejavenej finančnej podpory ukrajinskej armáde.

28. V interakcii na žalobcom uvedené dôvody, bolo povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon aj vo vzájomnej súvislosti preskúmať a vyhodnotiť, či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by mohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú (nie iba hypotetickú) obavu žalobcu z jeho prenasledovania v prípade, žeby sa vrátil do Ruska ako osoba majúca jednako národnosť krajiny a jednako zdieľajúca rodinný zväzok so štátnymi príslušníkmi krajiny, ktorá je vo vojnovom konflikte s Ruskom, znepriateleným štátom. Posúdenie nároku na udelenie azylu podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle je postavené na potencialite prenasledovania v budúcnosti po prípadnom návrate žiadateľa o azyl (žalobcu) do krajiny pôvodu, tj. v tomto prípade do Ruska, pričom pri tomto posúdení je využívaný štandard primeranej pravdepodobnosti, t.j. možnosť prenasledovania musí byť reálna, nie iba hypotetická. V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť. V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie opodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory ESĽP z 23.03.2016, vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.

29. Prvým, zo žalobcom uvádzaných dôvodov pre udelenie mu azylu je existencia vojnového konfliktu medzi Ruskom, ako krajinou jeho pôvodu, ktorej je štátnym príslušníkom a voči ktorej má tým titulom brannú povinnosť na jednej strane a na strane druhej Ukrajinou, ako štátom k národnosti ktorého sa žalobca hlási, keďže sa na Ukrajine narodil a ktorého štátnu príslušnosť majú jeho manželka a maloletý syn, ktorí na Ukrajine aj žijú. Z dôvodu existencie tohto vojnového konfliktu vzniká u žalobcu jednako obava, žeby musel ako príslušník ruskej armády bojovať proti ukrajinskému národu, ku ktorému sa

žalobca hlási a ktorého príslušníkmi sú aj jeho najbližší rodinní príslušníci a jednako obava, že ak by z uvedených dôvodov odmietol vykonávať vojenskú službu, žeby bol vystavený prenasledovaniu v podobe neúmerného sankcionovania. V uvedenom smere žalovaný správne poznamenal, že samotný vojnový konflikt ako taký, ako aj s ním spojená existencia brannej povinnosti u žalobcu, ktorú musí žalobca ako štátny príslušník vo vojenskom konflikte zaangažovaného štátu plniť, samé o sebe bez ďalších súvislostí nemožno považovať za dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany, pretože ak by tomu tak bolo, tak v tom prípade, by teoreticky každej osobe s brannou povinnosťou, ktorá by sa chcela vyhnúť plneniu tejto brannej povinnosti, či už z dôvodu nesúhlasu s vojnou, alebo z dôvodu nezáujmu o vojnové dianie, či kvôli strachu z boja a pod., mohol byť udelený azyl (čo nie je prípustné). Podľa správneho súdu sa však žalovaný vo svojom rozhodnutí zameral iba na vyhodnotenie dôsledkov brannej povinnosti žalobcu a jej odmietnutia [t.j. skúmal iba či v jeho prípade môže byť nahradená vojenská služba civilnou službou; či a aký trest môže byť žalobcovi uložený za odmietnutie vykonávať vojenskú službu; pravdepodobnosťou, či žalobca môže byť zapojený priamo do bojov na nepriateľskom území], avšak jednako (i) bez vyhodnotenia charakteru aktuálne existujúceho vojenského konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, s ktorým konkrétne žalobca nechce byť spájaný a jednako (ii) bez vyhodnotenia prepojenia dôsledkov brannej povinnosti s týmto konkrétnym vojenským konfliktom, t.j. inými slovami, žalovaný neodôvodnil súvis medzi brannou povinnosťou žalobcu v okolnostiach konkrétneho, aktuálne prebiehajúceho vojnového konfliktu medzi konkrétnymi krajinami, zapojenie do ktorého žalobcovi reálne hrozí, pričom vo vzťahu k obom krajinám žalobca deklaruje a aj preukazuje svoje záujmy.

30. Pokiaľ ide o (i) samotný charakter konkrétneho vojnového konfliktu, zapojenie do ktorého žalobcovi, v prípade jeho návratu na územie krajiny pôvodu, do tohto konfliktu zainteresovanej, reálne hrozí, by sa mal žalovaný vysporiadať s tým cit. „.... o aký typ vojenskej akcie, s ktorou žiadateľ nechce byť spájaný, ide, najmä, či predmetný typ vojenskej akcie možno považovať podľa kritérií medzinárodného spoločenstva ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, a v tomto kontexte musí posúdiť, či by potrestanie za vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby mohlo byť, vo svetle všetkých požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.“ (z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. z 31.01.2022, konštatované v súvislosti s, na etnickom základe motivovanou vojnovou akciou). Inými slovami, žalovaný by sa podľa dostupných správ o krajine pôvodu žalobcu mal zaoberať aj tým, či vojnová akcia s ktorou žalobca, z ním uvádzaných dôvodov, nechce byť spájaný ani do nej zapojený, je alebo by mohla byť motivovaná dôvodmi (napr. národnostná, náboženská, ideologická neznášanlivosť a pod.), ktoré by lícovali (korešpondovali) so žalobcom uvádzanými dôvodmi zakladajúcimi jeho obavu z tohto jeho angažovania v tomto konflikte, a z dôvodov ktorých by žalobcom učinené odmietnutie vykonávať vojenskú službu v tomto konflikte v jeho konkrétnom prípade mohlo tak samo o sebe vyústiť do jeho neprimeraného sankcionovania majúceho znaky prenasledovania. V rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. z 31.01.2022 je tiež uvedené cit. „Nestačí, že človek má rozpory so svojou vládou, pokiaľ ide o politické odôvodnenie určitej vojenskej akcie. Avšak tam, kde je typ vojenskej akcie, s ktorou jedinec nechce byť spájaný, odsudzovaný medzinárodným spoločenstvom ako súci v rozpore so základnými pravidlami ľudského správania, mohlo by potrestanie za dezerciu či vyhýbanie sa nástupu vojenskej služby byť, vo svetle všetkých ostatných požiadaviek definície, samo o sebe považované za prenasledovanie.“ (t.j. napr. ak by sa jednalo o, na podklade náboženskej neznášanlivosti motivovaný vojenský konflikt, tak v tom prípade samotná príslušnosť žiadateľa o azyl, k určitému náboženstvu, by mohla v okolnostiach prípadu byť sama o sebe dôvodom pre jeho prenasledovanie ako nepriateľa v tej z bojujúcich krajín, na územie ktorej by sa žiadateľ mal vrátiť).

31. Po ustálení žalovaným, charakteru vojenskej akcie s ktorou žalobca nechce byť spájaný, by teda žalovaný mal vyhodnotiť aj (ii) vzájomnú interakciu medzi týmto zistením na jednej strane a žalobcom uvádzanými dôvodmi pre ktoré má obavu z návratu do krajiny pôvodu na strane druhej, t.j. či tieto žalobcom uvádzané dôvody korešpondujú s motívom vojenskej akcie a teda, či by z tohto dôvodu mohli alebo nemohli mať dôvodný vplyv na vznik jeho obavy z prenasledovania. Inými slovami, žalovaný pri vyhodnocovaní žalobcom uvádzaných dôvodov, ktoré v žalobcovi, podľa jeho vyjadrenia, vyvolávajú obavu z prenasledovania v krajine jeho pôvodu, nemôže na žalobcu hľadieť en bloc ako na akéhokoľvek iného ruského občana majúceho brannú povinnosť a teda ani nemôže posudzovať dôsledky, ktoré by v prípade vyhnutiu sa brannej povinnosti dopadli na žalobcu identicky ako u akéhokoľvek iného ruského občana ruskej národnosti, ktorý by taktiež odmietol podrobiť sa brannej povinnosti. Žalovaný teda musí

zaujať stanovisko aj k tomu, či podľa dostupných správ o krajine pôvodu žalobcu, príslušné štátne orgány krajiny pôvodu žalobcu (Rusko), trvajú na vykonávaní vojenskej služby u ruských štátnych príslušníkov ukrajinskej národnosti za identických podmienok ako u ruských štátnych príslušníkov ruskej alebo inej národnosti, t.j. či nasadzujú do bojov aj osoby ruskej štátnej príslušnosti s ukrajinskou národnosťou, t.j. osoby hlásiace sa k štátu s ktorým je Rusko vo vojnovom konflikte, identicky (za identických podmienok), ako nasadzujú do týchto bojov aj ruských štátnych príslušníkov napr. ruskej národnosti alebo je voči ním aplikovaný odlišný (diskriminačný) prístup. Obdobne tak žalovaný musí na zdôvodnenie svojho záveru zaujať stanovisko, či v prípade odmietnutia podrobiť sa brannej povinnosti, sú alebo nie sú voči ruským štátnym príslušníkom avšak rôznej národnosti aplikované diskriminačné postupy sankcionovania, t.j. či sú tieto postupy odlišné voči ruským štátnym príslušníkom ukrajinskej národnosti v porovnaní s ruskými štátnymi príslušníkmi ruskej národnosti. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. z 30.10.2024 cit. „... nedostatočne zohľadnil námietku žalobcu, že sa odmieta zúčastniť vojenských represií voči vlastnému obyvateľstvu s ohľadom na jeho hlboké spojenie s kurdskou identitou. Za týchto okolností bolo preto v rozpore s jeho svedomím povinne vykonávať vojenskú službu pre armádu krajiny, ktorá zodpovedá za násilné konanie voči jeho etniku. Podľa správneho súdu práve neprihliadanie na osobitosti žalobcovho politického presvedčenia a jeho silnej väzby ku svojmu etniku je voči nemu diskriminačné, hoci v očiach žalovaného je tomu naopak, pretože naňho štátne orgány Turecka prihliadajú ako na ktoréhokoľvek iného občana odmietajúceho výkon vojenskej služby. Diskriminácia sa totiž môže prejavovať aj v tom rozsahu, že štátne orgány a teda ani armáda nerobia rozdiel medzi bežnými Turkami a etnickými Kurdmi, ktorí musia vykonávať vojenskú službu za rovnakých podmienok, v dôsledku čoho majú horšie postavenie práve pre nútenie k účasti na bojových akciách spojených s páchaním zločinov proti vlastnému etniku a to či už priamo alebo nepriamo.“

Iba po zodpovední uvedených otázok, t.j. na akom motíve a teda akého charakteru je vojnový konflikt aktuálne prebiehajúci medzi krajinou, ktorej ja žalobca štátnym príslušníkom a krajinou ku ktorej sa žalobca národnostne hlási a aká reálna súvzťažnosť je medzi charakterom tohto vojnového konfliktu a žalobcom uvádzanými dôvodmi a či by táto súvislosť mohla vyústiť do odôvodnenej obavy žalobcu z prenasledovania v krajine jeho pôvodu, môže žalovaný uzavrieť, či u žalobcu sú alebo nie sú naplnené predpoklady na priznanie mu azylu podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle, t.j. či žalobca môže alebo nemôže mať cit. „... v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z ... národnostných ... dôvodov ... a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.“

32. V danom konkrétnom prípade však žalovaný prijal svoj záver o nesplnení na strane žalobcu dôvodov na priznanie mu azylu, iba na zovšeobecnených konštatovaniach o tom, že branná povinnosť je jednou z povinnosti štátneho občana, ktorú teda má vo vzťahu k Rusku aj žalobca ako jej štátny príslušník; že nie je isté, žeby žalobca bol nasadený do bojov na Ukrajine, pretože podľa dostupných správ, do bojov nie sú Rusmi všeobecne nasadzovaní branci kvôli nepriaznivým skúsenostiam z minulosti a tiež kvôli silnému hnutiu odporu matiek brancov; že v prípade odmietnutia podrobiť sa brannej povinnosti síce podľa ruského zákonodarstva hrozí brancovi od peňažného trestu, cez trest nútenej práce a až po trest odňatia slobody, avšak v prípade žalobcu by mu bol uložený peňažný trest, ktorý sa spravidla (v prevažnej miere) takýmto previnilcom ukladá, čo podľa žalobcu vo vzťahu k odmietnutiu podrobiť sa brannej povinnosti nie je trest diskriminačný ani neprimeraný a to aj s odkazom na v tomto smere prísnejšiu slovenskú právnu úpravu a napokon, že žalobca má podľa ruského zákonodarstva (podľa ) na výber civilnú službu ak by nechcel nastúpiť na výkon vojenskej služby. Na základe uvedených konštatovaní žalovaný uzavrel, že žalobca sa obáva nástupu na vojenskú službu, avšak v konaní ničím nepreukázal, žeby toto jeho odmietnutie súviselo s jeho presvedčením alebo predsudkom a podľa žalovaného aby žalobcom uvádzané dôvody boli azylovo relevantnými, musel by preukázať ich súvis s jeho národnosťou. Na margo uvedenej argumentácie žalovaného sa správnemu súdu žiada uviesť, že toto odôvodnenie je iba všeobecného charakteru a na okolnosti prípadu nereflektujúceho charakteru, ktoré navyše nekorešponduje s obsahom administratívneho spisu a to so samotným žalovaným do konania zabezpečenou polytématickou správou o krajine pôvodu žalobcu (t.j. o Rusku). Napríklad pokiaľ ide o civilnú službu ako náhradu vojenskej služby, tak podľa v spise sa nachádzajúcej polytematickej správy o Rusku, je právo na civilnú náhradnú službu možné vykonať ak cit. „... je vojenská služba v rozpore s osobným (politickým, pacifistickým) presvedčením alebo náboženským presvedčením osoby alebo, ak táto osoba patrí k pôvodnému obyvateľstvu, ktorého tradičný spôsob života je v rozpore s vojenskou službou (...) Podľa federálneho zákona „O náhradnej civilnej službe“ majú nárok na náhradnú civilnú službu len občania mužského pohlavia vo veku od 18 do 30 rokov,

ktorí nie sú členmi zálohy. (...) Vojenské komisariáty a súdy bežne zamietajú žiadosti ľudí, ktorí boli povolaní na nasadenie na Ukrajine a namiesto toho chcú vykonávať civilnú službu. Ako dôvod sa uvádza, že v čase čiastočnej mobilizácie neexistujú žiadne osobitné zákonné predpisy o civilnej službe.“ Z uvedeného je zrejmým, že záver žalovaného o možnosti využitia žalobcom po jeho návrate do krajiny pôvodu inštitútu náhradnej civilnej služby namiesto výkonu vojenskej služby, nekorešponduje so samotným žalovaným pre rozhodnutie zadováženými podkladmi a tiež odporuje realite. Totižto ako je z uvedenej správy zrejmým, aplikácia inštitútu náhradnej civilnej služby v čase vojnového konfliktu neprichádza vôbec do úvahy, okrem toho ak by aj bola prípustnou, tak na strane žalobcu nie je splnená (i) ani podmienka výhrady svedomia z náboženského, politického, pacifistického presvedčenia alebo plynúca z tradičného spôsobu života žalobcu, keďže žalobca ako dôvod pre ktorý má dôvodnú obavu z nastúpenia na vojenskú službu v ruskej armáde neuvádza jeho principiálny odpor voči vojne, ani politické či náboženské presvedčenie, ale konzistentne počas celého azylového konania uvádza ukrajinskú národnosť, resp. príslušnosť ku krajine, s ktorou je Ruská federácia v otvorenom vojnovom konflikte; (ii) žalobca nespĺňa ani podmienku veku osoby oprávnenej žiadať o vykonávanie náhradnej civilnej služby (medzi 18 a 30 rokom), keďže žalobca má aktuálne 34 rokov a napokon (iii) žalobca nespĺňa ani podmienky, žeby bol mimo zálohy, čo preukázal svojou vojenskou knižkou. Takže v prípade návratu žalobcu na územie krajiny pôvodu (Ruska), by žalobca reálne, za aktuálnej vojnovej situácie, inštitút náhradnej civilnej služby namiesto vojenskej služby, využiť nemohol. Pre žalobcu teda neexistuje všeobecne dostupná legálna možnosť vyhnúť sa vojenskej službe, pretože náhradná civilná služba je v čase mobilizácie negovaná. Obdobne tak nie je zrejmým, na základe čoho žalovaný dospel k záveru, že žalobca ako branec by pravdepodobne nebol nasadený do bojov na Ukrajine keď v žalovaným pre rozhodnutie zadováženej polytématickej správe o Rusku je uvedené cit. „Pôvodné obyvateľstvo a príslušníci etnických menšín sú neprimerane často terčom mobilizácie a v prípade odmietnutia sú vystavení mučeniu a zlému zaobchádzaniu.“ V tomto bode odôvodnenia si rozhodnutie žalovaného aj vnútorne protirečí, keď na jednej strane uvádza, že branci nie sú nasadzovaní do bojov na Ukrajine kvôli silnému hnutiu matiek brancov, tj. snaží sa navodiť dojem, že branci sú v tomto smere pod akousi „ochrannou rukou“, no na druhej strane tvrdí, že branci sú často aj násilím nútení k podpisu zmluvy s profesionálnou ruskou armádou, aby mohli byť poslaní na ukrajinský front, tj. na strane druhej poukazuje na bezvýchodiskovú situáciu, kedy branec buď podpíše zmluvu a ruskou armádou a tak „dobrovoľne-povinne“ odíde na front alebo sa vystavuje mučeniu a neľudskému, ľstivému konaniu v prípade odmietnutia podrobiť sa mobilizácii. V bode odôvodnenia, v ktorom sa žalovaný venuje spôsobu sankcionovania za odmietnutie nastúpiť v Rusku vojenskú službu, sa síce žalovaný môže odvolať na konštatovanie v polytématickej správe o Rusku podľa ktorej cit. „Za prvých šesť mesiacov roku 2024 bolo na základe údajov súdneho oddelenia Najvyššieho súdu Ruskej federácie, ku ktorým získalo prístup nezávislé médium Verstka, odsúdený 427 osôb za vyhýbanie sa odvodu na vojenskú službu a 1 [za vyhýbanie sa odvodu] na ACS. V žiadnom z týchto prípadov nebol uložený trest odňatia slobody; 99% odsúdených bola uložená pokuta, pričom len 5 osôb dostalo pokutu presahujúcu 100 000 rubľov [966 €].“, avšak uvedené nič nemení na tom, že nie je zrejmým, ako sa postupuje voči osobám, ktoré peňažný trest z akýchkoľvek dôvodov nezaplatia alebo ho zaplatia, či aj po jeho zaplatení musia vojenskú službu nastúpiť (?).

33. Každopádne je možné súhlasiť so žalovaným, že samotná branná povinnosť štátneho príslušníka k štátu jeho pôvodu, nie je azylovo relevantným dôvodom, avšak v danom konkrétnom prípade žalovaný opomenul, že okrem dôvodu existencie vojnového konfliktu medzi krajinou pôvodu žalobcu a krajinou, s ktorou sa cíti byť žalobca národnostne spriaznený, žalobca ako dôvod pre ktorý má odôvodnenú obavu z prenasledovania v krajine pôvodu v tom dôsledku, žeby odmietol vykonávať vojenskú službu, uviedol aj ďalšie dva vzájomne prepojené dôvody a to, že sa hlási k ukrajinskej národnosti pretože na Ukrajine sa žalobca narodil, čo žalobca aj listinne preukázal a tiež že jeho najbližšia rodina, t.j. manželka a maloletý syn sú ukrajinskí štátni príslušníci. Keďže žalobca tieto svoje tvrdenia aj listinne preukázal (t.j. preukázal miesto svojho narodenia, totožnosť manželky, miesto bydliska na Ukrajine), pričom žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil dôveryhodnosť žalobcu, tak podľa správneho súdu neobstojí záver žalovaného v žalobou napadnutom rozhodnutí, že na to, aby cit. „... žalobcom uvádzané dôvody boli azylovo relevantnými, musel by preukázať ich súvis s jeho národnosťou.“, pretože týmto konštatovaním v podstate žalovaný uzavrel že žalobca svoju obavu z prenasledovania v krajine pôvodu (v Rusku), ktoré prenasledovanie by mu hrozilo, keby odmietol vykonávať vojenskú službu a bojovať proti príslušníkom národa ku ktorému sa národnostne hlási, nijako nepreukázal. Ako však bolo uvedené, toto sa nezakladá na pravde, pretože žalobca konzistentne počas celého azylového konania tvrdil a aj preukázal, že dôvod

pre ktorý pociťuje obavu z prenasledovania v krajine pôvodu (t.j. v Rusku) tkvie v ukrajinskej národnosti jeho, ako aj jeho manželky a syna, ktorí sú navyše ukrajinskými štátnymi príslušníkmi. V uvedenej súvislosti najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 31.01.2022 uviedol cit. „Pokiaľ je však branná povinnosť spojená s účasťou na ozbrojenom konflikte, ktorý je namierený proti určitému etniku, ktorého je žiadateľ o azyl príslušníkom, a pokiaľ žiadateľ o azyl počas administratívneho konania konzistentne tvrdí, že dôvodom odmietnutia nástupu na základnú vojenskú službu je jeho národnosť a ako člen istej národnostnej skupiny by sa musel v rámci výkonu vojenskej služby podieľať na ozbrojených akciách vedených proti jeho etniku, správny orgán musí posúdiť, či v jeho prípade existuje azylovo relevantný dôvod prenasledovania.“

34. V danom prípade však žalovaný neskúmal u žalobcu relevantnosť jeho obavy z prenasledovania v krajine pôvodu (Rusku) v príčinnej súvislosti s jeho ukrajinskou národnosťou, resp. s jeho príslušnosťou k ukrajinskému národu, s ktorým je krajina pôvodu žalobcu vo vojnovom konflikte, ale v tomto smere žalovaný rozvinul smerom k žalobcovi iba neadresné, všeobecné konštatovania o tom, že žalobca môže namiesto vojenskej služby využiť inštitút civilnej služby; že zaiste (ako ktorýkoľvek iný branec, rozumej s nie ukrajinskou príslušnosťou) nebude nasadený v bojoch na Ukrajine, teda proti vlastnému národu a že v prípade odmietnutia podrobiť sa vojenskej službe mu bude s najväčšou pravdepodobnosťou uložený, ako vo väčšine prípadov, peňažný trest. Na tomto mieste je nutným podotknúť, že v danom prípade sa u žalobcu nejedná o osobu, ktorá žije v Rusku a nikdy Rusko neopustila a ktorá odmietne vykonávať vojenskú službu, ale sa jedná o osobu, ktorá Rusko v minulosti opustila a navyše žila a žije na v tomto čase nepriateľskom území, kde si založila rodinu, t.j. jedná sa o osobu u ktorej sa pravdepodobne bude ináč posudzovať možnosť odmietnutia nastúpiť na vojenskú službu, o ktorých skutočnostiach by si žalovaný mal zadovážiť podklady. V tejto súvislosti, podľa správneho súdu, nie je relevantným, že žalobca si počas svojho pobytu (žitia) na Ukrajine nežiadal o ukrajinské občianstvo, čo by podľa žalovaného bolo viac presvedčivým o jeho spojení s Ukrajinou, pretože žalobca si zaiste v čase svojho žitia na Ukrajine nemal za potrebné vytvárať „alibi“ a svojej náklonnosti k Ukrajine, pretože v tom čase nemohol mať tušenie o vypuknutí vojnového konfliktu a napokon o jeho skutočnom prepojení s Ukrajinou svedčí, že na Ukrajine si založil rodinu s ukrajinskou štátnou príslušníčkou a má dieťa, ktoré je ukrajinským štátnym príslušníkom. V nadväznosti na uvedené sa správnemu súdu iba nad rámec žiada dodať, že žalovaný tento argument o nevyužití možnosti žalobcom požiadať o ukrajinské občianstvo, uviedol až vo svojom vyjadrení k žalobe nie však v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom predmetom prieskumu správnym súdom nie je vyjadrenie žalovaného k žalobe, ale rozhodnutie žalovaného, preto už pri koncipovaní odôvodnenia rozhodnutia by bola žiadúca vyššia zaangažovanosť a iniciatíva zo strany žalovaného uviesť a vyargumentovať všetky dôvody, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie. Okrem toho sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalobca nie je sám, ale má manželku a syna ukrajinskej národnosti a ukrajinskej štátnej príslušnosti a to v tom ohľade, či táto skutočnosť je alebo nie je relevantnou z hľadiska jej posúdenia ako dôvodu pre udelenie azylu. V tomto smere podľa správneho súdu nepostačuje iba poukaz žalovaným na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. z 30.04.2024 podľa ktorého cit. „Samotný nesúhlas s nastúpením brannej povinnosti z dôvodu povinnosti bojovať proti inému štátu však nezakladá právo na udelenie azylu. To ani v prípade, ak by žiadateľ o udelenie azylu musel ísť bojovať voči štátu, ktorý mu je blízky, v ktorom pozná viacero osôb a prípadne má aj blízkych priateľov.“, pretože žalobca neargumentuje prítomnosťou svojich priateľov na Ukrajine, ale prítomnosťou svojej najbližšej rodiny (manželky a syna). Taktiež, žalovaný, ktorý nespochybnil dôveryhodnosť žalobcu, nezohľadnil žalobcom taktiež konzistentne uvádzanú skutočnosť, že dôvodom pre ktorý v roku 2018 žalobca s manželkou opustili Rusko, boli už v tomto mierovom čase (vojnový konflikt začal až vo februári 2022), národnostnou neznášanlivosťou podnietené nevhodné narážky a komentáre žalobcových kolegov a otca na adresu jeho ukrajinskej manželky, ktoré tvrdenie sa javí byť dôveryhodným, keďže žalobca v čase odchodu z Ruska mal stabilnú a dlhodobú prácu, ako aj rodinné zázemie (žalobcovi rodičia žijú v Rusku) a teda zdá sa, nemal iný dôvod túto istotu opustiť a ísť do neistoty v práci bez pracovnej zmluvy.

35. Na druhej strane, podľa správneho súdu je udržateľné vyjadrenie žalovaného k žalobe, podľa ktorého žalobcom ako azylový dôvod uvádzaná jeho finančná podpora ukrajinskej armády, je spochybniteľný už tým, že žalobca uvedené netvrdil ani konzistentne počas celého azylového konania a ani nie nerozporuplne, keďže najprv vo vyjadrení pred rozhodnutím žalovaného uvádzal, že finančnú podporu ukrajinskej armáde poskytla príbuzná jeho manželky a až v žalobe uviedol, že to bol priamo sám žalobca.

V súvislosti s uvedeným argumentom žalobcu, správny súd uvádza, že žalovaný k tejto otázke zaujal stanovisko až v konaní pred súdom vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak tomuto dôvodu nevenoval pozornosť v žalobou napadnutom rozhodnutí, pričom v tomto smere neobstojí tvrdenie žalovaného, že tomu bolo tak preto, že tento dôvod žalobca neuvádzal už pri jeho prvom vypočutí, pretože žalovaný bol pri svojom zhodovaní povinný zohľadniť všetko, čo vyšlo najavo počas celého konania, pričom, ako bolo uvedené, žalobca sa o tomto argumente zmienil prostredníctvom svojej zástupkyne už vo vyjadrení produkovanom v azylovom konaní ešte pred vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým až bol azylový proces administratívne ukončený.

36. Keďže správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v jeho výroku I. o neudelení žalobcovi azylu, je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a taktiež je založené na, nedostatočne a v rozpore s obsahom administratívneho spisu ustálenom skutkovom stave, preto ho správny súd podľa v spojení s ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

37. Pri opätovnom rozhodovaní žalovaný opätovne posúdi žiadosť žalobcu o udelenie mu azylu a v súlade s vyššie uvedeným záväzným právnym názorom správneho súdu, vyhodnotí jednak charakter vojnového konfliktu s ktorým žalobca z národnostných dôvodov nechce byť spájaný a doň angažovaný; a v príčinnej súvislosti s týmto vojnovým konfliktom vyhodnotí jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti relevantnosť žalobcom uvádzaných dôvodov pre ktoré žiada u udelenie azylu.

38. Podľa „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

39. Podľa „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“

40. Podľa O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

41. O trovách konania rozhodol správny súd podľa cit. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa /je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.