Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_44Sa-10-2020.pdf
PDF · 131.62 KB
Case nature
Area
Subarea
44Sa/10/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobkyne: V. M., trvale bytom D. L. XX/X, XX-XXX P., P., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: T. L. U. - GM CONZULTING so sídlom Palárikova 76, Čadca, vo veci žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 41013-2/2020-BA zo dňa 17.04.2020, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
III. Ďalšiemu účastníkovi konania T. L. U. nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava svojim rozhodnutím č. 700-52-GC09/2019-16 zo dňa 31.12.2019 rozhodla, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnankyni zamestnávateľa T. L. U. GM CONZULTING so sídlom Buková 22, 919 10 Buková, IČO: 45 506 108 od 15.04.2010 do 31.01.2012.
2.
Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že podľa článku 16 (1) Vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov, osoba, ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch informuje tieto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
3.
Podľa článku 16 (2) Vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 Základného nariadenia a článok 14 Vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
4.
Podľa článku 16 (3) Vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov ako sa ustanovuje v odseku 2 sa stáva definitívnym do dvoch
mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
5.
Dňa 19.02.2016 bolo Sociálnej poisťovni - ústredie v súlade s článkom 16 (2) Vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“), Oddzial w Poznaniu č. 540900/511-1275/2015-UBS zo dňa 08.02.2016, z ktorého vyplýva, že pani V. M. J. od 15.04.2010 do 31.01.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia poľskej republiky v súlade s článkom 11 (3) Základného nariadenia.
6.
V súlade s článkom 16 (3) Vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 Z.z. sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého štátu toto určenie nenamietala, čím sa toto určenie stalo definitívnym.
7.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie.
8.
Žalovaná Sociálna poisťovňa - ústredie svojim rozhodnutím č. 41013-2/2020-BA zo dňa 17.04.2020 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-99-GC09/2019-16 zo dňa 31.12.2019.
9.
Žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že od 01.05.2010 vstúpilo do platnosti nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov (tzv. základné nariadenie). Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších zmien a doplnkov.
10.
Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi, štátnou správou inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovenie v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov majú zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. , aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
11.
Podľa článku 13 (2) (a) Nariadenia č. 1406/71 na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva toho štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva nachádza na území iného členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu Nariadenie č. 1408/71 v článku 14 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
12.
Podľa článku 14 (2) (b) Nariadenia č. 1408/71 osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov podlieha právnym predpisom, ktoré sú takto určené. Osoba iná než uvedená pod písm. a) podlieha
i) právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má bydlisko, ak vykonáva svoju činnosť čiastočne na tomto území alebo pre viaceré podniky alebo viacerých zamestnávateľov, ktorí majú svoje sídla alebo miesta podnikania na území rôznych členských štátov ii) právnym predpisom členského štátu, na území ktorého sa nachádza sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorý ju zamestnáva ak nemá bydlisko na území žiadneho členského štátu, kde vykonáva svoju činnosť.
13.
Podľa článku 14c (a) Nariadenia č. 1408/71 osoba, ktorá je súčasne zamestnaná na území jedného členského štátu a samostatne zárobkovo činná na území druhého členského štátu podlieha, pokiaľ písm. b) neustanovuje inak, právnym predpisom členského štátu na území ktorého vykonáva závislú činnosť alebo ak vykonáva takúto činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, právnym predpisom určeným podľa článku 14 ods. 2 alebo 3.
14.
Podľa článku 11 (1) základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
15.
Podľa článku 11 (3) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 15, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
16.
V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j. ak ide o súbeh poistení uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia.
17.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
18.
Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúce len právne postavenie fyzickej osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnankyni právo na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť ...(rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05). To, že výkon práce musí byť reálny, je obsiahnuté aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia. Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch.
19.
Rovnaký postoj zaujal v podobnom prípade aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10 Sžso/77/2015 zo dňa 22.06.2016 (str. 10).
20.
Pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti je vhodné vychádzať taktiež napr. z dohodnutých mzdových podmienok. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že počet hodín, ktoré mala zamestnankyňa za mesiac odpracovať a k tomu prislúchajúca mzda za vykonanú prácu, by nemali vzbudzovať pochybnosti o rentabilnosti vykonávanej práce. V danom prípade sa však individuálne dochádzanie z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovanie pár hodín týždenne javí ako
neefektívne, t.j. je predpoklad, že výdavky významným spôsobom presiahli príjmy, ktoré boli zaručené v pracovnej zmluve.
21.
V zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení.
22.
Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
23.
Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
24.
Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôž prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
25.
Sociálnej poisťovni, ústredie bolo dňa 19.02.2016 doručené Oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len „ZUS“), Oddzial w Poznaniu č. 540900/511-1275/2015-UBS zo dňa 08.02.2016, ktorým ZUS, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia, určila, že pani V. M., rod. J. podlieha od 15.04.2010 do 31.01.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
26.
Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia.
II. Žaloba a žalobné dôvodné dôvody
27.
Proti rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa dňa 18.05.2020 žalobu, v ktorej namietala, že poľská inštitúcia nemá právoplatné rozhodnutie, že V. M. podlieha právnym predpisov sociálneho zabezpečenia Poľskej republike od 15.04.2010 do 31.01.2012. Namietala neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a) Nariadenia európskeho parlamentu a rady (S) č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia jeho uplatnením, hoci v tejto veci sa nemal uplatniť, pretože navrhovateľka, resp. žalobkyňa nevykonávala len prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt sa uplatňuje výlučne článok 13 ods. 3 Základného nariadenia č. 883/2004. Ďalej namietala neprimerané použitie článku 11 ods. 2 a neuplatnenie základného nariadenia č. 883/2004 v dôsledku pričinenia sa k situácii, ktorej napriek predpisom Nariadenia žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatívne dvom rôznym členským štátom. Namietala nesprávne vydanie napadnutého rozhodnutia, aj keď v spoločnosti, v ktorej pracovala boli vykonané kontroly a preukázalo sa, že zamestnávateľ má všetky dokumenty týkajúce sa pracovníkov a ich práce. Uviedla, že ZUS ako poľská inštitúcia miesta bydliska nemá právomoc posudzovať existenciu pracovného pomeru a hodnotiť ho, a toto oprávnenie patrí výhradne sociálnej poisťovni.
Poukázala na nesprávne použitie článku 11 ods. 2 písm. a) Základného nariadenia č. 883/2004 prostredníctvom použitia aj keď to nebolo v tomto prípade, pretože žalobkyňa nielen vykonávala prácu na vlastný účet v Poľsku, ale aj tiež aktívna na Slovensku a táto práca nepredstavovala marginálny charakter a preto sa na žalobkyňu vzťahuje iba článok 13 ods. 3 Základného nariadenia.
28.
Namietala neodôvodnený predpoklad, že vykonávaná práca bola o marginálnom charaktere, keďže zápis zmluvy stanovuje výšku pracovnej doby na 10 hodín za mesiac a v Poľsku žalobkyňa vykonávala prácu na vlastný účet, najviac 160 hodín za mesiac a preto zamestnanie na Slovensku je viac ako 5%, teda táto práca nie je prácou o marginálnom charaktere. Uviedla, že práca, na základe pracovnej zmluvy pre spoločnosť GM CONZULTING zahŕňala činnosti vykonávané doma, zatiaľ čo v pracovnej zmluve je výslovne uvedené, že je táto práca vykonávaná na Slovensku a preto žalobkyňa dochádza na Slovensko a z vykonanej práce predkladá spoločnosti príslušné správy.
29.
Poukázala na to, že na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy bola žalobkyňa zaregistrovaná pre potreby poistenia Slovenskej republiky. Príslušná slovenská inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste fyzickej osoby. V tomto prípade treba uznať, že existoval výklad vydaný inštitúciou - doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydané na základe predmetnej pracovnej zmluvy. Znamená to, že poľský poisťovací orgán nemal právomoc posúdiť existenciu poistného vo vzťahu v právnom zmysle. Namietala túto skutočnosť, že poľský poisťovací orgán po konzultácii so sociálnou poisťovňou prispel k situácii, v ktorej žalobkyňa podnikajúc a vykonávajúc nájomnú prácu rôznych členských štátov EÚ podlieha predpisom viac ako jednej krajiny. Takýto výsledok je v rozpore s účelom článku 48 a 51 Zmluvy o fungovaní európskej únie, ktorá má zabezpečiť, aby zamestnanci v dôsledku používania práva voľného pohybu nestrácali dávky splatné im podľa právnych predpisov sociálneho zabezpečenia členského štátu.
30.
Žalobkyňa poukázala, že doklad o vykonaní práce na Slovensku sú štvrťročné výkazy o dokončení prác, ktoré sú a boli odovzdané zamestnávateľovi a ktorý zostáva ich jediný disponentom.
31.
Pre zamestnávateľa potvrdením vykonania práce je predloženie štvrťročných výkazov, ktoré žalobkyňa systematicky predkladala zamestnávateľovi. Za prácu žalobkyňa dostávala náležitú odmenu stanovenú v pracovnej zmluve na svoj bankový účet. Ohľadom kontroly vykonanej u zamestnávateľa žalobkyňa má tiež protokol o kontrole, ktorý dostatočne potvrdzuje jej výkon práce a správne fungovanie spoločnosti, najímanie zamestnancov v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky.
32.
Žalobkyňa poukázala, že spoločnosť GM CONZULTING je ekonomicky efektívna a je to spojené s prenájmom externej firmy, ktorá podporuje spoločnosť. Preto spoločnosť nemusí zamestnávať svojich administratívnych pracovníkov. Okrem toho sociálna poisťovňa poukazuje na prenájom priestorov so spoločnosťou, v ktorej má sídlo. Neexistujú žiadne predpisy, ktoré by vyžadovali dodržiavanie titulu vlastníctva spoločnosťou v priestoroch, v ktorej pôsobí.
33.
Žalobkyňa zdôraznila, že z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sociálna poisťovňa sa v skutočnosti odvoláva na celý rad rôznych predpisov, avšak neuviedla v skutočnosti právny základ pre svoje rozhodnutie. Žalobkyňa uviedla, že sociálna poisťovňa sa dopustila diskriminácie všetkých poľských občanov pracujúcich na Slovensku.
III. Vyjadrenie žalovaného - replika, duplika, vyjadrenie pribratého účastníka
34.
V žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná listom zo dňa 13.10.2020, v ktorom okrem iného uviedla, že dňa 19.02.2016 bolo sociálnej poisťovni - ústredie v súlade s článkom 16 (2) Vykonávacieho nariadenia doručené oznámenie ZUS pobočka v Poznani, oznámenie č. 540900/511/1275/2015-UBS zo dňa 08.02.2016, ktorým ZUS v súlade s článkom 11 (3a) Základného nariadenia v znení neskorších zmien
a doplnkov určila, že žalobkyňa podlieha v období od 15.04.2010 do 31.01.2012 s právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 Vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym.
35.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rešpektujúc právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/2/2017 zo dňa 30.01.2019 mala za preukázané, že zamestnanec v období od 15.04.2010 do 31.01.2012 podliehal právnym predpisom Poľskej republiky, pričom o uplatniteľnej legislatíve (hmotnoprávne posúdenie) rozhodol príslušný orgán, ktorým bol ZUS v Poľsku. Z uvedeného dôvodu Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava vydala prvostupňové rozhodnutie.
36.
V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy žalovaná poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 Vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami Základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“
37.
Práve uvedené definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy príslušnou inštitúciou bol hlavným podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia.
38.
Vo vzťahu k námietke žalobcu o neprimeranosti použitia článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia (žalobca v žalobe nesprávne uvádza článok 11 ods. 2 písm. a)) a s tým súvisiacim stavom, že v danom období podlieha uplatniteľnej legislatíve dvoch štátov, žalovaná uvádza, že ZUS ako aj sociálna poisťovňa majú za preukázané, že k reálnemu výkonu činnosti zamestnanca na území SR nedochádza, a teda tu neexistuje súbeh v zmysle článku 13 (3) základného nariadenia ako naznačuje žalobca. Zamestnanec preto podlieha systému sociálneho poistenia len jednej krajiny, t.j. Poľskej republiky, v ktorej vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Zamestnávateľ síce prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, tzn. do systému slovenského sociálneho poistenia, od 15.04.2010, v súvislosti s čím bolo zamestnancovi automaticky vygenerované, za účelom registrovania, rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za dôsledok, že zamestnanec podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky.
39.
Žalobca v podanej žalobe tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené marginálnym výkonom práce zamestnanca na území SR. Uvedené tvrdenie nie je pravdivé, pretože ani Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, ani Sociálna poisťovňa, ústredie vo svojich rozhodnutiach neuvádzajú, že by činnosť zamestnanca na území SR vykazovala znaky zanedbateľných (marginálnych) činností. Z uvedeného dôvodu považuje námietky žalobcu týkajúce sa marginálnosti práce zamestnanca na území SR za irelevantné. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, ako aj Sociálna poisťovňa - ústredie, pri rozhodovaní vychádzali výlučne zo stanoviska ZUS o ručení uplatniteľnej legislatívy tak, ako to vyplýva z právneho názoru vyslovenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/2/2017 zo dňa 30.01.2019.
40.
Tvrdenie žalobcu, že sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a uplatňuje diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Žalovaný postupuje rovnako vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V prípade osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území SR, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne predpisy nevzťahujú. U osôb s bydliskom v Poľskej republike však cudzí prvok existuje, a preto sa uplatniteľná legislatíva posudzuje výlučne v zmysle
koordinačných nariadení, ktoré sú nadradené vnútroštátnym právnym predpisom a pri rozhodovaní vychádzala výlučne zo stanoviska ZUS o určení uplatniteľnej legislatívy tak, ako to vyplýva z právneho názoru vyslovenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/2/2017 zo dňa 30.01.2019.
41.
Žalobca si nemôže zvoliť systém sociálneho zabezpečenia tej krajiny, kde je to pre jeho podnikanie ekonomicky výhodnejšie, ale má povinnosť prihlásiť sa do systému sociálneho poistenia toho štátu, ktorému v zmysle koordinačných nariadení podlieha.
42.
Žalovaná ďalej skonštatovala, že na základe vyššie uvedených skutočností považuje svoje rozhodnutia, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za zákonné, ktoré vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu náležite odôvodnené v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a koordinačnými nariadeniami a právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/2/2017 zo dňa 30.01.2019. Zároveň žalovaná poukázala aj na Judikatúru krajských súdoch v obdobných veciach.
43.
K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadrila žalobkyňa dňa 04.01.2021, ktorá uviedla, že od dátumu 15.04.2010 do 31.01.2012 bola zamestnaná vo firme GM CONZULTING, svoju prácu robila osobne v Slovenskej republike, s presnosťou, zodpovednosťou. Poukázala, že celá situácia bola založená v dôsledku tajnej dohody poľského ZUS a sociálnej poisťovni. Uviedla, že všetky správy o vykonanej práce riadne zasielala zamestnávateľovi.
44.
K replike žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.
45.
Ďalší účastník T. L. U. - GM CONZULTING so sídlom Palárikova 76, Čadca, sa k žalobe ani k vyjadreniam účastníkov písomne nevyjadril.
46.
Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.
47.
Podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
48.
Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
49.
Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto
určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
50.
Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
51.
Podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
52.
Preskúmaním spisového materiálu bolo zistené, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobkyňa Barbara Karolewska vykonávala pracovnú činnosť v dvoch členských štátoch a to na území Poľskej republiky a na území Slovenskej republiky. V súvislosti s výkonom činnosti na území Slovenskej republiky Sociálna poisťovňa na základe podkladov Inšpektorátu práce Žilina zistila, že žalobkyňa je zamestnancom zamestnávateľa spoločnosti T. L. U. so sídlom Buková 22 od 15.04.2010 do 31.01.2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné pri určení uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude vzťahovať v rámci sociálneho zabezpečenia na žalobcu, vychádzať z koordinačných systémov sociálneho zabezpečenia, ktorým je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov a doplnkov ( ďalej len základné nariadenie) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov a sociálneho zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie).
53.
V situácii, keď fyzická osoba vykonáva svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov sa uplatňujú teda osobitné pravidlá uplatnené v článku 13 základného nariadenia, kedy podľa článku 13 (3) základného nariadenia v znení neskorších predpisov a doplnkov osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
54.
V súvislosti s námietkami žalobcu krajský súd poukazuje na to, že v danom prípade, že určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo určené podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ale čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia a to z toho dôvodu, že čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje vtedy, ak existuje neistota vo veciach určenia uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade, keď nebol rozpor medzi poľskou stranou a slovenskou stranou, týkajúcou sa uplatniteľnej legislatívy, bolo možné využiť postup podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia, kedy podľa ods. 1 tohto článku osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
55.
Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych
predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
56.
Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy môže dôjsť k uzatvoreniu dohody podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Táto prichádza zväčša do úvahy, ak osoba ktorej sa táto otázka týka, teda u ktorej sa určuje uplatniteľná legislatíva, pracuje v dvoch a viacerých členských štátoch, teda vykonáva činnosť na území viacerých členských štátov a vtedy je potrebné, aby došlo medzi týmito členskými štátmi k úprave uplatniteľnej legislatívy, na základe dohody. Pokiaľ však nedochádza k rozporu, k rozporným stanoviskám ako bolo v prípade žalobcu, je možné určiť uplatniteľnú legislatívu na základe čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, by inštitúcia bydliska žalobcu, v danom prípade bola to inštitúcia poľského sociálneho zabezpečenia, určila, že pre uplatniteľnú legislatívu týkajúcej sa sociálneho zabezpečenia sa bude vzťahovať poľská legislatíva. V tomto smere krajský súd zistil, že na základe čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, bolo dňa 07. septembra 2015 doručené oznámenie Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Oddzial w Poznaniu č. 540900/511-1275/2015-UBS zo dňa 08.02.2016, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 1. júla 2011 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala v lehote dvoch mesiacov, tak v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších predpisov sa toto určenie stalo definitívnym.
57.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžso/20/2015, podľa ktorého, ak dôjde k definitívnemu určeniu uplatnenia právnych predpisov, je toto určenie pre krajský súd záväzné a krajský súd sa nemôže otázkou správnosti, resp. nesprávnosti definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov zaoberať.
58.
Krajský súd poukazuje na to, že žalobkyňa bola prihlásená svojim zamestnancom do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia sociálnej poisťovne, to značí, do systému slovenského sociálneho poistenia od 15.04.2010, v súvislosti s čím bolo zamestnancovi automaticky vygenerované za účelom registrovania rodné číslo, avšak uvedená skutočnosť nemá za dôsledok, že zamestnanec podlieha uplatniteľnej legislatíve Slovenskej republiky.
59.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené marginálnym výkonom práce zamestnanca, t.j. žalobkyňa na území SR, tak krajský súd sa stotožňuje s vysloveným názorom žalovanej, že toto tvrdenie je pravdivé, pretože Sociálna poisťovňa - ústredie vo svojich rozhodnutiach neuvádza, že by činnosť žalobkyne na území SR vykazoval znaky zanedbateľných marginálnych činností, z uvedeného dôvodu je táto námietka nedôvodná.
60.
Tvrdenie žalobkyne, že Sociálna poisťovňa porušuje princíp rovnakého zaobchádzania a diskriminuje tak poľských občanov, ktorí pracujú na území SR je neopodstatnené. Žalovaná postupuje vo vzťahu k rovnakým prípadom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti, v prípade osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území SR neexistuje cudzí prvok a teda na situáciu týchto osôb sa koordinačné predpisy nevzťahujú. U osôb, ktoré majú bydlisko mimo územia SR, ak tento cudzí prvok existuje a preto sa uplatňuje legislatíva výlučne v zmysle koordinačných nariadení, ktoré sú nadriadené vnútroštátnym právnym predpisov a pri rozhodovaní vychádza sa výlučne zo stanoviska ZUS o určení uplatniteľnej legislatívy tak, ako to vyplýva z právneho názoru, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9 Sžso/2/2017 zo dňa 30.01.2019.
61.
V súvislosti s námietkami o porušenie koordinačných predpisov a nariadení, ako aj vnútroštátnych predpisov, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, krajský súd poznamenáva, že samotná citácia jednotlivých ustanovení týchto koordinačných nariadení, resp. vnútroštátnych predpisov bez uvedenia konkrétnych námietok vo vzťahu k spomínaným ustanoveniam koordinačných nariadení považuje krajský súd za nedostatočne a v danom prípade nie je možné, aby tieto námietky krajský súd preskúmaval, keďže ide o nekonkrétne námietky, ktoré nie je možné v rámci súdneho prieskumu preskúmať.
62.
Tak isto krajský súd považuje za irelevantnú námietku žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie nevychádzalo zo správne zisteného skutkového stavu, keďže podľa názoru krajského súdu z rozhodnutia oboch správnych orgánov vychádzajú z náležite zisteného skutkového stavu a sú podporené judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorá vyslovene rieši rovnaké prípady ako je prípad žalobkyne.
63.
Podľa názoru krajského súdu rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu, sú náležite odôvodnené v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako aj koordinačnými nariadeniami a najmä aj s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9 Sžso/2/2017 zo dňa 30.01.2019.
64.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
65.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, keď procesne úspešnej žalovanej nepriznal trovy konania, nakoľko ide o orgán verejnej správy, ktorému možno priznať trovy len vo výnimočnom prípade, ktoré však v danej veci krajský súd nezistil.
66.
Ďalšiemu účastníkovi krajský súd nepriznal trovy konania, pretože tomuto účastníkovi žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.