Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12CoP-148-2025.pdf
PDF · 90.88 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/148/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Silvie Tisovej a členov senátu a JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Petra Straku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F. – G. – H., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, sídlom M. M. Hodžu 30, Liptovský Mikuláš, IČO: 30 794 536, dieťa rodičov – matky: I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F. – G. – H., a otca: C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. F., v konaní o návrhu navrhovateľky - starej matky I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. F. – G. – H., zastúpená splnomocneným zástupcom: JUDr. Dušan Janči, advokát, so sídlom Garbiarska 695, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 42 223 938, na zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti, na odvolanie navrhovateľky voči rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 20P/112/2024 - 49 zo dňa 11.11.2024, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 20P/112/2024 - 49 zo dňa 11.11.2024 Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj súd prvej inštancie alebo prvostupňový súd) vo výroku I. zamietol návrh navrhovateľky – starej matky maloletého na zverenie maloletého („mal.“) dieťaťa do jej náhradnej osobnej starostlivosti. Vo výroku II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Prvostupňový súd považoval návrh za nedôvodný, poukazujúc na to, že navrhovateľka aj matka sa snažili navodiť dojem, že starú matku mal. A. B. považuje za svoju matku a takto ju oslovuje. V skutočnosti však maloletý rozlišuje, kto je jeho matka a kto jeho stará matka. Zistil tiež, že matka aj stará matka chodia s mal. A. B. na vyšetrenia k lekárovi spolu. Nepovažoval za hodnoverné tvrdenie, podľa ktorého maloletý nie je na matku zvyknutý, keďže táto sa zdržuje v domácnosti navrhovateľky niekoľkokrát denne. Považoval za záležitosť rodiny, pokiaľ si účastníci konania usporiadali svoje vzájomné vzťahy tak, že maloletý prespáva a funguje v domácnosti navrhovateľky a svoju matku pravidelne kontaktuje a stretáva sa s ňou. Takéto vnútorné usporiadané vzťahy v rodine navrhovateľky a jej dcéry (matky) nemôže byť dôvodom pre zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti, nakoľko absentujú základné zákonné podmienky pre zverenie dieťaťa do starostlivosti inej osoby než rodiča. Zdôraznil, že každé dieťa má právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu, ktoré sú zároveň povinnosťami rodiča. Mal preukázané, že matka si svoju rolu matky vo vzťahu k staršiemu bratovi maloletého mal. C. plní, preto je matka povinná prijať rodičovskú zodpovednosť a starať sa o všetky svoje deti rovnako. Nepovažoval tiež za preukázané vzhľadom na odstup času, že by sa matka o maloletého nemohla starať pre popôrodnú depresiu. Jej zdravotný stav nepovažoval za závažný do takej miery, aby
jej znemožňoval starať sa o deti, keď odbornú ambulanciu nenavštevovala pravidelne, ale len účelovo pred pojednávaním, navyše sa napriek tomu starala o staršieho syna C.. Považoval za jednoznačne preukázané, že matka sa dokáže riadne postarať o svoje deti a s oboma maloletými je v neustálom kontakte a po rovnocenný čas. Prízvukoval, že do výchovy a starostlivosti oboch detí sa zapája aj otec, ktorý ich pravidelne navštevuje napriek jeho tvrdeniu, že o A. B. sa zaujíma menej a nemá ho tak rád. Za takejto situácie podľa súdu prvej inštancie úplne absentujú zákonné podmienky pre zverenie mal. A. B. do náhradnej osobnej starostlivosti. Ani intenzita pomoci navrhovateľky ako starej matky s dieťaťom nedáva zákonný podklad na to, aby bol maloletý zverený do náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľky. Poukázal na to, že bydliská matky a navrhovateľky sú vzdialené len niekoľko metrov. Na rozhodnutie o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti nepostačuje vypomáhanie v starostlivosti o dieťa zo strany ostatných členov rodiny rodičov. Prvostupňový súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom kolízneho opatrovníka v tom smere, že matke v starostlivosti o dieťa nebránia žiadne závažné prekážky, spochybňujúc pritom citovú väzbu maloletého na starú matku, ktorá je v jeho blízkosti od malička. Poukázal tiež na vyjadrenie matky, podľa ktorého ona už nemá žiaden príjem a tak by starej matke pomohol finančný príspevok. Vzhľadom k tomu návrh vyhodnotil ako účelový s cieľom finančného zabezpečenia rodiny a zvýšenia príjmov o finančný príspevok poskytovaný pri zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti. Podľa súdu prvej inštancie navrhovateľke nič nebráni, aby matke pomáhala pri výchove a starostlivosti a učila ju rodičovským schopnostiam a zručnostiam. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 52 zákona č. 161/2005 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CMP).
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, namietajúc, že spĺňa všetky podmienky stanovené § 45 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len zákon o rodine). Podľa nej nezverenie dieťaťa do jej náhradnej osobnej starostlivosti by ho poslalo do právneho vákua, keď rodičia sa o dieťa odmietajú starať a osoba reálne zabezpečujúca starostlivosť nemá na toto žiaden právny titul. Podľa nej by to mohlo vyústiť do odňatia dieťaťa a jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti. Podľa navrhovateľky matka nemá zabezpečené možnosti na výkon riadnej osobnej starostlivosti, hoci býva v blízkosti navrhovateľky, keďže ide o svojpomocne pristavaný príbytok k pavlačovému domu, aj to nelegálne. Okrem toho matka uviedla, že sa nechce a nebude starať o maloletého, hoci ho navštevuje; rovnako sa o maloletého odmieta starať otec. Pomoc so starostlivosťou alebo návštevy podľa navrhovateľky nemôžu byť zamieňané s osobnou starostlivosťou. Navrhovateľka namietala, že to matka poukazovala na nedostatok finančných prostriedkov a považovala za logické, že by finančný príspevok od úradu práce navrhovateľke pomohol, keďže sa dlhodobo o maloletého stará. Poprela, že by dôvodom podania návrhu bolo finančné prilepšenie, naopak, chce zlúčiť reálny stav s právnym. Považovala takýto prístup za prílišný formalizmus, nereflektujúci na skutočnú situáciu v rodine. Podľa nej je dieťa doslova ohrozené tým, že je ponechané napospas hrozbe umiestnenia do ústavnej starostlivosti, pokiaľ rodičia naďalej nebudú chcieť sa o dieťa starať a starej matke bude takto formálne v starostlivosti bránené. Poukázala na to, že matka žije v nelegálnej stavbe, dokonca je u nej podozrenie na psychické problémy a otec žije v úplne inom okrese. Za nesprávny považovala argument, podľa ktorého matka chodí k lekárovi so starou matkou, nakoľko ide len o logické riešenie situácie, keď stará matka nemá žiadny právny titul na komunikáciu s lekármi a na rozhodovanie o lekárskej starostlivosti. Podľa nej skutočnosť, že matka sa stará o jedno dieťa, nevylučuje, že nemôže alebo nechce sa starať o druhé. Poprela, že by matka bola s oboma deťmi rovnaký čas alebo by išlo o rovnocennú starostlivosť. Aj keby mali rodičia vhodné podmienky, o čom minimálne v prípade matky možno polemizovať, chýba tu ich vôľa starať sa o maloletého. Za jediné riešenie považovala náhradnú osobnú starostlivosť navrhovateľky. Pokiaľ by aj rodičia navštevovali referát poradenskopsychologických služieb pri kolíznom opatrovníkovi, náhradná osobná starostlivosť je dočasným inštitútom, ktorý by mohol byť využitý do času, kým sa situácia zlepší. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a na základe zistených skutočností a takto nesprávne vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu rozhodnutiu. Navrhla rozsudok zrušiť a vo veci rozhodnúť tak, že sa návrhu starej matky na náhradnú osobnú starostlivosť o maloletého A. B. vyhovie alebo bude vec vrátená na ďalšie konanie.
3. Kolízny opatrovník sa vo vyjadrení k odvolaniu s napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu stotožnil.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že s odvolaním súhlasí, k maloletému A. B. nemá žiaden vzťah, nič k nemu necíti a nemá o neho záujem. Preto podľa jej názoru bude najlepšie, ak bude zverený starej matke, ktorá sa o neho stará od narodenia, bývajú spolu a je na ňu zvyknutý.
5. Otec podal totožné vyjadrenie k odvolaniu ako matka.
6. Matka s vyjadrením otca súhlasila a s vyjadrením kolízneho opatrovníka nesúhlasila. Matka k vyjadreniu otca uviedla, že sa s ním stotožňuje a zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii.
7. Otec k vyjadreniu matky a kolízneho opatrovníka zotrval na predchádzajúcej argumentácii.
8. Kolízny opatrovník v ďalšom vyjadrení nepovažoval zverenie maloletého do náhradnej osobnej starostlivosti za v jeho najlepšom záujme.
9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ v spojení s § 3 ods. 5 písm. a) CMP), preskúmal vec v intenciách ust. § 65 a § 66 CMP a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 2 ods. 1 CMP rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
10. Z preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa podaným návrhom domáha zverenia maloletého A. B. - svojho vnuka do náhradnej osobnej starostlivosti.
11. Odvolací súd po vykonanom prieskume napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, dospel k záveru, podľa ktorého súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré následne správne právne posúdil a pri rozhodovaní vychádzal zo zásad stanovených zákonom o rodine týkajúcich sa náhradnej osobnej starostlivosti. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), preto len konštatuje správnosť jeho záverov, pričom uvádza, že navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav, resp. s ktorými by sa už nevysporiadal súd prvej inštancie.
12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd v prvom rade poukazuje na Komentár k Zákonu o rodine (PAVELKOVÁ, Bronislava. § 45 [Náhradná osobná starostlivosť – všeobecne]. In: PAVELKOVÁ, Bronislava. Zákon o rodine. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013, ISBN 978-80-89603-15-2.), podľa ktorého: „Zákon neurčuje na tomto mieste žiadne hmotnoprávne podmienky pre zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti. Odvoláva sa len na prioritnú zásadu rodinného práva – chrániť záujem maloletého dieťaťa. Podporne treba preto využiť všeobecné ustanovenie § 44, ktoré určuje podmienky pre zverenie dieťaťa do akejkoľvek formy náhradnej starostlivosti. Vo vzťahu k náhradnej osobnej starostlivosti platí subsidiárne. Preto možno vyvodiť, že dieťa možno zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti len vtedy, ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa. V tomto kontexte treba opakovane zdôrazniť, že musia byť naplnené všetky predpoklady pre odňatie dieťaťa zo starostlivosti jeho rodičov tak, ako sú menované vo vysvetlivkách k ust. § 44 ods. 1. Dôvody na strane rodičov môžu mať subjektívny i objektívny charakter. Môžu byť spôsobené zavineným zanedbávaním starostlivosti alebo aktuálnou nezavinenou neschopnosťou rodičov postarať sa o svoje maloleté dieťa. K poslednému menovanému dôvodu možno zaradiť aj prípad, ak sa síce rodič chce o svoje dieťa osobne starať, dokonca má na to vytvorené aj všetky podmienky, ale vzťah medzi ním a dieťaťom je natoľko narušený, že dieťa jeho starostlivosť odmieta, resp. uprednostňuje starostlivosť inej osoby (napríklad preto, že sa s dieťaťom dlhé roky nestýkal a dieťa vyrastalo s druhým rodičom v spoločnej domácnosti s druhom alebo so starými rodičmi dieťaťa).“
13. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vzhľadom na prvostupňovým súdom zistený skutkový stav považoval za preukázané, že matka by sa dokázala postarať o mal. A. B.; skutočnosť, že z praktického hľadiska tento býva u starej matky, na tejto okolnosti nič nemení. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého ide o vnútorné usporiadanie vzťahov v rodine. Odvolacie námietky navrhovateľky týkajúce sa okolnosti, že matka, resp. obaja rodičia sa výslovne nechcú o maloletého starať, neobstoja a sú účelové, a to aj vzhľadom na správu kolízneho opatrovníka, s ktorou sa odvolací súd oboznámil.
14. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie správne dospel k záveru, podľa ktorého napriek okolnostiam prípadu sú rodičia schopní zabezpečiť starostlivosť o maloletého, a to najmä za daného stavu, keď matka žije v blízkosti navrhovateľky - starej matky. Inštitút náhradnej osobnej starostlivosti blízkej osoby by sa mal použiť len v tom prípade, ak rodič nemôže starostlivosť zabezpečiť vôbec. V prípade, že ak dochádza k výpomoci rodinných príslušníkov pri výchove maloletých detí, pretože rodičia nedokážu túto starostlivosť zabezpečiť na 100 %, resp. nemajú dostatočné bytové podmienky, neznamená to automaticky, že je to dôvod na odňatie maloletého dieťaťa zo starostlivosti rodičov. Takúto výpomoc rodiny aj odvolací súd považuje za prirodzenú, logickú a bežnú v rodinných vzťahoch v našej spoločnosti. Na tom nič nemení skutočnosť, že maloletý je citovo naviazaný na navrhovateľku, nakoľko ide o logickú a prirodzenú vec vzhľadom na to, že je s ňou v neustálom kontakte.
15. Pokiaľ rodičia tvrdili, že sa výslovne nechcú o maloletého starať a takto prezentovali svoje stanovisko, svedčí to viac o ich morálnej stránke, ako neschopnosti postarať sa o dieťa. Je na mieste, aby obaja rodičia prijali rodičovskú zodpovednosť. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí s tým, že pokiaľ je matka schopná zabezpečiť starostlivosť o jedno dieťa, je prípadne aj za pomoci príbuzných schopná zabezpečiť starostlivosť o druhé dieťa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bol návrh podaný účelovo a v tomto smere sú aj prezentované stanoviská rodičov. Pokiaľ by rodičia nemali o deti záujem, nebola by matka s maloletým A. B. v každodennom kontakte, nechodila by s ním k lekárovi a takisto otec by (obe) deti pravidelne nenavštevoval.
16. Pokiaľ teda v odvolaní navrhovateľka uviedla, že prvostupňový súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Podľa názoru odvolacieho súdu už súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym a vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil svoje úvahy, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu navrhovateľky a na tieto jeho závery odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje. V prejednávanej veci nie je dôvod k náhradnej starostlivosti o dieťa pristúpiť. Tvrdenia a odvolacie námietky navrhovateľky sa podľa názoru odvolacieho súdu týkajú vzájomnej pomoci medzi rodinnými príslušníkmi a majú byť riešením ich sociálnej situácie.
17. Prvostupňový súd ani odvolací súd pritom nespochybňujú, že navrhovateľka - stará matka spĺňa hmotné aj osobnostné predpoklady pre starostlivosť o dieťa v prípade, ak by túto nedokázali zabezpečiť rodičia. Je zrejmé, že navrhovateľka by bola schopná sa o maloletého postarať, zabezpečiť pre neho bývanie a základnú starostlivosť. V prejednávanej veci však bolo spochybnené, že by matka, resp. otec neboli taktiež schopní starostlivosť zabezpečiť. Za takejto situácie nie je v záujme maloletého, ktorý má k rodičom vytvorený vzťah a má právo na ich starostlivosť, aby bol zverený do náhradnej osobnej starostlivosti starej matke.
18. Odvolací súd považuje za potrebné záverom opätovne zdôrazniť, že starostlivosť rodičov je primárna a až v prípade, že ani jeden nedokáže starostlivosť o dieťa zabezpečiť, prichádza do úvahy náhradná starostlivosť. V prejednávanej veci odvolací súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre náhradnú starostlivosť o dieťa vo všeobecnosti, nielen zo strany starej matky. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá. Neboli totiž zistené osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé niektorému z účastníkov konania náhradu trov priznať.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu, na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).