Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6Tos-61-2025.pdf
PDF · 117.65 KB
Case nature
Area
Subarea
6Tos/61/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 24.01.2025, č. k. 35PP/83/2024-33, na neverejnom zasadnutí konanom 05.08.2025 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
I. Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa napadnuté uznesenie zrušuje v celom rozsahu. II. Podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, § 66 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona sa návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 2T/149/2017 zo dňa 21.03.2018, z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) uznesením z 24.01.2025, č. k. 35PP/83/2024-33, podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, § 66 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona zamietol návrh odsúdeného A. B. (ďalej len odsúdený) na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2T/149/2017 z 21.03.2018. Súčasne podľa § 5 ods. 2 Trestného poriadku záruku obce E. za odsúdeného neprijal. 2. Zamietnutie návrhu okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený síce splnil formálnu podmienku, teda vykonal potrebnú časť z výmery uloženého trestu a tiež prvú materiálnu podmienku, teda že svojim správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie, no nesplnil druhú materiálnu podmienku, keďže od neho nemožno očakávať, že by na slobode viedol riadny život. 3. Záver o nesplnení druhej materiálnej podmienky okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom za zločin lúpeže v trvaní 7 rokov. Nejde pritom o jeho jednorazové vybočenia z hraníc inak riadneho života. Práve naopak, v prípade odsúdeného ide o špeciálneho recidivistu dopúšťajúceho sa dlhodobo a opakovane majetkovej trestnej činnosti. Odsúdený bol aj za drogovú trestnú činnosť a za nebezpečné vyhrážanie. Vzhľadom na početnosť a gradáciu závažnosti trestnej činnosti mu po prvotných možnostiach poskytnutia nápravy v podobe podmienečne odložených trestov odňatia slobody, boli následne ukladané výlučne už len nepodmienečné tresty odňatia slobody. Skúsenosti s jeho predchádzajúcim spôsobom života, najmä opakované páchanie ďalšej trestnej činnosti napriek skôr uloženému podmienečnému ako aj nepodmienečnému trestu odňatia slobody, gradácia závažnosti trestnej činnosti (prečiny, zločiny), svedčia o nedostatku rešpektu k dodržiavaniu právnych noriem u odsúdeného. Je potrebné zdôrazniť, že ani proces resocializácie odsúdeného ešte nenaplnil účel v celom svojom rozsahu, keďže program zaobchádzania odsúdený síce plní, ale naďalej je vedený k prevzatiu zodpovednosti za svoje konanie.
Okrem toho, okresný súd poukázal, že hoci odsúdený sa dopúšťal opakovane majetkovej trestnej činnosti, vo výkone trestu nevyužil žiadnu možnosť rekvalifikácie. Pritom rekvalifikácia by mu umožnila získať pracovné zručnosti a zvýšiť šancu na riadne zamestnanie sa po prepustení z výkonu trestu, keďže je nevyučený a pred výkonom trestu pracoval len brigádne. Správania odsúdeného v minulosti neumožňuje vysloviť sa v prospech jeho možnej prognózy, t. j. že by v prípade prepustenia viedol riadny život na slobode. Pritom jeho resocializačná prognóza je menej priaznivá na základe stredného rizika recidívy (podľa hodnotenia ústavu). Z uvedeného dôvodu mal okresný súd obavu, že aj v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, odsúdený nebude viesť riadny život, keďže predchádzajúce miernejšie formy potrestania, nemali na odsúdeného žiadny pozitívny vplyv. Jeho zjavné protiprávne konanie počas pobytu na slobode v čase, kedy sa zjavne výchovný účel trestu nespojeného s odňatím slobody minul účinkom, a zároveň potreba pokračovať v procese resocializácie, tak aby sa jej riziko minimalizovala resp. vylúčilo, neumožňujú súdu dospieť k záveru, že od neho možno očakávať vedenie riadneho života v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu. Za takýchto okolností preto skonštatoval, že riziko recidívy u odsúdeného nie je eliminované. Súd preto zastával názor, že úplnú nápravu odsúdeného je možné dosiahnuť len ďalším výkonom uloženého trestu odňatia slobody. 4. Súčasne okresný súd neprijal záruku obce, keďže táto bola neurčitá, všeobecná, bez toho, aby subjekt, ktorý záruku ponúkol uviedol akým konkrétnym spôsobom by zabezpečil dohľad nad správaním sa odsúdeného a aké konkrétne inštitúty by aplikoval v jeho prípade. 5. Po vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí sa prokurátor vzdal práva na podanie sťažnosti, no odsúdený po porade s obhajkyňou JUDr. Janou Obertovou (ďalej len obhajkyňa) ihneď zahlásil sťažnosť. 6. Zahlásenú sťažnosť po doručení písomného vyhotovenia predmetného uznesenia odsúdený odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne, a to osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 18.03.2025. 7. Odsúdený namietal nesprávnosť napadnutého uznesenia. Odsúdený uviedol, že okresný súd nepostupoval pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v súlade so zákonom. 7.1. Domnieval sa, že okresný súd nemôže opierať svoje rozhodnutie iba o domnienky, alebo hmlisté, neisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne neodôvodnené podozrenie, že nebude viesť riadny život po prepustení z väzby. Účel trestu splnil a povedie riadny život. 7.2. Rovnako okresný súd neprijal záruku obce, že bola neurčitá všeobecná. Zastával názor, že takáto záruka je dostatočná na zabezpečenie ďalšieho riadneho života, v záruke obce je jasne definované, aký dozor a dohľad bude vykonávať. 7.3. V neposlednom rade zdôraznil, že okresný súd absolútne opomenul nález ÚS SR č.k. ÚS 250/2023-51 z 18.07.2023, v ktorom ústavný súd jasne uvádza, že zamietnutie žiadosti odsúdeného nemôže byť založené iba na jeho trestnej minulosti. Bol toho názoru, že v danej trestnej veci okresný súd oprel svoje rozhodnutie iba o trestnú minulosť. 7.4. V rámci konečného návrhu žiadal, aby nadriadený súd preskúmal rozhodnutie okresného súdu a následne napadnuté rozhodnutie zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a rozhodol vo veci sám tak, že ho prepúšťa na slobodu. 8. Prokurátor sa k dôvodom sťažnosti odsúdeného bližšie písomne nevyjadril. 9. Okresný súd predložil spisový materiál Krajskému súdu v Trnave (ďalej len krajský súd) na rozhodnutie o sťažnosti odsúdeného 09.04.2025. 10. Podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak a) nie je prípustná, b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo c) nie je dôvodná. 11. Krajský súd ako nadriadený orgán, na základe riadne a včas podanej sťažnosti na to oprávnenou osobou, podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému podal odsúdený sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného je dôvodná, avšak z iných ak ním namietaných dôvodov. 12. Pokiaľ ide o konanie, ktoré napadnutému výroku predchádzalo, odsúdený mu žiadne chyby nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom ani žiadne chyby nezistil. Okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy pre objektívne a zákonné rozhodnutie, pričom dodržal všetky ustanovenia Trestného poriadku
viažuce sa nielen k príprave, ale aj k priebehu verejného zasadnutia a k dokazovaniu. Vyhlásené rozhodnutie následne v zákonom stanovenej lehote vypracoval a doručil stranám trestného konania do vlastných rúk, o čom svedčia doručenky založené v spise. 13. Pokiaľ ide o splnenie formálnej podmienky na podmienečné prepustenie, okresný súd správne skonštatoval, že odsúdený už vykonal potrebnú časť z výmery uložených trestov. Presnejšie povedané, odsúdený vykonal pomernú časť z uložených trestov dňa 26.03.2022. 14. Splnenie formálnej podmienky však nestačí. Na podmienečné prepustenie osoby z výkonu trestu odňatia slobody musia byť splnené aj dve materiálne podmienky a síce, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a tou druhou je, že od neho možno dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. 15. Pokiaľ ide o splnenie prvej z dvoch materiálnych podmienok predpokladaných v § 66 ods. 1 Trestného zákona, krajský súd sa nestotožňuje s názorom okresného súdu, že odsúdený túto podmienku splnil. U odsúdeného totiž žiadne polepšenie podľa názoru krajského súdu nenastalo. 16. Podmienečné prepustenie je mimoriadny zákonný inštitút, pričom mimoriadnosť spočíva v tom, že súd má možnosť, avšak nie povinnosť odsúdeného podmienečne prepustiť, čo však neznamená, že súd nemá povinnosť odsúdeného podmienečne prepustiť, pokiaľ odsúdený splnil všetky zákonné podmienky. Mimoriadnosť teda nespočíva v tom, že by súd mal možnosť zamietnuť žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie, pokiaľ odsúdený naplnil zákonné kritériá. Mimoriadnym je inštitút podmienečného prepustenia iba v tom, že síce odsúdenému bolo skôr uložené vykonať určitý trest, avšak benevolenciou štátu ho za určitých podmienok nemusí vykonať celý. 17. Podľa odbornej literatúry je účel inštitútu podmienečného prepustenia vymedzený nasledovne: „Zmyslom podmienečného prepustenia je umožniť opustiť brány väznice osobám, ktoré počas svojho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody dokázali analyzovať svoje protiprávne konanie, sebakriticky sa k nemu postaviť, vyvodiť z neho poučenie a svojim aktívnym a kladným prístupom vo výkone trestu odňatia slobody preukázať polepšenie.“ (VICHREK, R. Současné trendy vývoje podmíněného propuštění. Trestněprávní revue. 2018, 1, str. 6 nasl.) Podmienečné prepustenie teda „funguje ako motivačný prvok u odsúdeného páchateľa, aby sa aktívne zapojil v rámci výkonu trestu do programov zaobchádzania, ktoré by mali mať nielen preventívny účinok z hľadiska recidívy, ale tiež integrujúce a restoratívne účinky“. (HULMÁKOVÁ, J. Podmíněné propuštění z pohledu aplikační praxe a vybraných evropských právních úprav. Trestněprávní revue, 2017, 2, str. 27 a nasl.) Nad rámec toho „možnosť podmienečného prepustenia ovplyvňuje pozitívne väzenskú atmosféru, dáva väzňom perspektívu prepustenia a tým ich stimuluje k pozitívnym aktivitám a do určitej miery aj paralyzuje niektoré negatívne účinky pobytu vo väzení.“ (ŠÁMAL, P. a VÁLKOVÁ, H. K podmíněnenému propuštění z výkonu trestu odnětí svobody, Trestněprávní revue, 2012, 11-12, str. 249 a nasl.) „Cieľom je teda skutočná, nielen formálna zmena odsúdeného, formálne faktory tak majú hrať minimálnu rolu, je totiž nevyhnutné rozlišovať medzi obyčajnou vonkajšou adaptáciou odsúdeného na podmienky výkonu trestu a jeho skutočnou vnútornou premenou, ktorá je podstatná pri rozhodnutí o podmienečnom prepustení.“ (NOVOTNÝ, O. O trestu a vězeňství. Praha. Academia, 1969, str. 206, nález sp. zn. I. ÚS 2201/16 z 3. januára 2017, bod 32). 18. K posudzovaniu prvej materiálnej podmienky krajský súd úvodom pripomína, že nie každý aspekt správania, či splnená alebo nesplnená povinnosť odsúdeného znamená jeho polepšenie či nepolepšenie a môže byť relevantná pri posudzovaní splnenia tejto podmienky. Pri posudzovaní splnenia podmienky polepšenia je potrebné reflektovať celý priebeh výkonu trestu a vývoj odsúdeného v tomto priebehu. Nie je preto možné mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia behu času a zváženia vývoja odsúdeného, najmä ak vykonáva trest v dlhšej výmere. Je potrebné zdôrazniť, že zákon požaduje preukázanie polepšenia v čase rozhodovania o podmienečnom prepustení. Pokiaľ teda odsúdený v prvotnej fáze výkonu trestu preukazoval známky polepšenia, ale v dobe predchádzajúcej rozhodnutiu o podmienečnom prepustení sa správal opačným spôsobom, súd také správanie odsúdeného nevyhodnotí ako jeho polepšenie a naopak ani neplnenie povinností v začiatku výkonu trestu nevyhnutne neznamená, že sa odsúdený nepolepší neskôr. Pokiaľ však odsúdený svojim neskorším správaním preukázal, že sa polepšil a že sa snaží minimalizovať pravdepodobnosť páchania trestnej činnosti v budúcnosti, potom skoršie porušenie jeho povinností samé a pri splnení ostatných zákonných podmienok, nemôže zabrániť pozitívnemu rozhodnutiu súdu o podmienečnom prepustení odsúdeného. Na polepšenie nie je možné usudzovať len podľa počtu disciplinárnych odmien. Z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS vyplýva, že odsúdený má 9 disciplinárnych odmien. Súdy sú povinné sa zaoberať otázkou, či správanie sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody svedčí o skutočnej zmene životného postoja odsúdeného, aké je jeho bližšie správanie sa vo výkone trestu. 19. V konkrétnostiach tohto prípadu by sa vzhľadom na 9 disciplinárnych odmien, ktoré počas doterajšieho pobytu za mrežami odsúdený získal, na prvý pohľad mohlo javiť, že prvá materiálna
podmienka (v podobe preukázania polepšia svojim správaním sa počas výkonu trestu) splnená je, no opak je pravdou. Je potrebné zohľadniť, že odsúdený začal výkon trestu odňatia slobody 14.07.2017 a hoci je správanie odsúdeného v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody na požadovanej úrovni, tak v tom podľa názoru krajského súdu nie je možné vidieť skutočné polepšenie, ale odsúdený sa len formálne prispôsobil podmienkam vo výkone trestu. Podľa krajského súdu odsúdený nevyvíja dostatočne aktívnu snahu po akýchkoľvek dostupných aktivitách vo výkone trestu, ktoré sú „navyše“. Odsúdený len dodržiava pravidlá výkonu trestu, čo je ale elementárna povinnosť každého väzňa a čo sa následne odzrkadlilo v získaných disciplinárnych odmenách. 20. V tomto načrtnutom kontexte preto pokiaľ ide o povahu disciplinárnych odmien, možno konštatovať, že mu boli ukladané prevažne za plnenie pracovných povinností (disciplinárne odmeny z 27.03.2024, 14.06.2022, 26.08.2021, 03.10.2019, 03.04.2019 a 29.05.2019), za plnenie programu zaobchádzania (disciplinárna odmena z 13.09.2024) a za rozvoj osobnosti (disciplinárne odmeny z 17.05.2023, 10.06.2020), pričom v iných smeroch krajský súd nevzhliadol jeho snahu po náprave. Práve polepšeniu môže nasvedčovať tá skutočnosť, že odsúdený sa zúčastňuje programov určených na predchádzanie trestnej činnosti, rozpozná a reflektuje okolnosti, ktoré v minulosti prispeli k tomu, že páchal trestnú činnosť, zlepšuje svoje znalosti a schopnosti s cieľom uplatniť sa v spoločnosti, získava náhľad na svoju trestnú minulosť a úprimne ľutuje svoje konanie. Preto sa polepšenie odsúdeného neodvíja len od počtu disciplinárnych odmien, v tomto prípade možno konštatovať, že odsúdený nijako svojou aktivitou nevybočuje z radu, síce režimovo prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Predsa nestačí, pokiaľ sa odsúdený správa v súlade s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody. Polepšenie je totiž vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Dobré správanie odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody však samé o sebe automaticky neznamená, že sa odsúdený polepšil, pretože môže byť aj len prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice, nie o náznak skutočných zmien osobnosti odsúdeného. Na dôvažok treba dodať, že časť disciplinárnych odmien sa premietla do jeho preradenia z ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia do ústavu s minimálnym stupňom na podklade uznesenia okresného súdu sp. zn. 6Nt/99/2020 zo 06.11.2020. Krajský súd dospel k záveru, že odsúdený sa za doterajší pobyt za mrežami nezbavil záporných vlastností, charakterových čŕt, sklonov a zlých návykov, ktoré ho viedli k spáchaniu trestných činov, za ktoré bol odsúdený, alebo ktoré okrem ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu trestné činy spáchať. Navyše odsúdený už v minulosti bol vo výkone trestu odňatia slobody, teda je mu dobre známy režim výkonu trestu tu s dôrazom i na jeho predchádzajúce návrhy na podmienečné prepustenie (ktoré boli zamietnuté a v rámci ktorých dostal odpovede na otázku, čo sa od neho vyžaduje na splnenie materiálnych podmienok), krajský súd zastáva názor, že zo strany odsúdeného aktuálne ide len o formálne prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu, nie o skutočný prejav jeho snahy polepšiť sa tak, ako ho má na mysli citované ustanovenie zákona. 21. V ďalšom je z pohľadu krajského súdu potrebné poukázať na to, že riaditeľ ÚVTOS v hodnotení konštatoval kritický postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti, avšak odsúdený na verejnom zasadnutí ani v sťažnostnej argumentácii, neuviedol, ako na ňu s odstupom času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to, aby tieto príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. V podstate uviedol len toľko, že ľutuje. V tejto spojitosti je ale nevyhnutné z pohľadu krajského súdu dodať, že odsúdený opakovane páchal majetkovú trestnú činnosť (krádež, úverový podvod, poškodzovanie cudzej veci, sekundárne lúpež), je teda zrejmé, že má problém rešpektovať zákonom chránené právo nesiahať na cudzí majetok, preto len všeobecné formulácie bez ďalšieho na jeho skutočnú premenu nepostačujú. V prospech odsúdeného nemožno vyhodnotiť ani tú skutočnosť, že je snahou personálu vplývať na úpravu jeho postojov k páchanej trestnej činnosti – formovanie sebareflexie vo vzťahu k svojmu správaniu a vykonanej trestnej činnosti, k riešeniu svojich záväzkov a k zvyšovaniu sebakritického náhľadu a k samostatnosti, čo skôr nasvedčuje tomu, že zo strany odsúdeného nedošlo k úplnému akceptovaniu jeho odsúdenia. Preto krajsky súd pripomína, že jednou zo zásad výkonu trestu je podpora zaujatia kritického postoja odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti, ktorá má práve napomôcť jeho resocializácii a je základnou podmienku pre možnosť resocializačnej zmeny. Stotožnenie sa odsúdeného so správnosťou, zákonnosťou a spravodlivosťou jeho odsúdenia je nevyhnutnou súčasťou premeny odsúdeného, uvedomenia si jeho protiprávneho konania a dosiahnutia polepšenia. Krajský súd v tomto kontexte dodáva, že práve kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti je jedným z kľúčových prvkov polepšenia sa. 22. Niet pochýb, že odsúdený vo výkone trestu pracuje, jeho pracovná morálka je na požadovanej úrovni, za plnenie pracovných povinností bol aj opakovane disciplinárne odmenený, čo jasne vyplynulo
z hodnotenia osoby odsúdeného, preto o jeho riadnom pracovnom nasadení nie sú pochybnosti. Avšak z hodnotenia riaditeľom ústavu nevyplýva, že by sa odsúdený zapojil do rekvalifikačného kurzu alebo iných foriem vzdelávania (tu s poukazom na ukončené základné vzdelanie), teda možno uzavrieť, že ani v tomto smere sa nesnažil aktívne zlepšiť svoje znalosti a schopnosti s cieľom uplatniť sa po prepustení z výkonu trestu v spoločnosti tak, ako to prezentuje v sťažnosti, keďže v minulosti pracoval len brigádne s čím príčinne súvisí i spáchanie majetkovej trestnej činnosti. 23. Netreba opomínať ani fakt, že i po značnej časti výkonu trestu je mu venovaný individuálny prístup so zameraním sa na rozvoj empatie a sociálnej percepcie, schopnosti prijímať konštruktívnu spätnú väzbu a súčasne je vedený k posilňovaniu morálneho a právneho vedomia, k zodpovednému prístupu k životu, ktoré mal mať odsúdený i vzhľadom na predchádzajúce výkony nepodmienečných trestov osvojené. 24. Hoci krajský súd na jednej strane oceňuje snahu odsúdeného, ktorú vynaložil v oblasti pracovného zaradenia či rozvoja osobnosti, avšak na strane druhej z uvedených skutočností potom krajský súd uzatvára, že u odsúdeného nevzhliadol skutočné polepšenie ako výraz prerodu osobnosti s kritickým náhľadom na spáchanú trestnú činnosti, aktívne podnikajúceho kroky k tomu, aby počas výkonu trestu eliminoval všetky príčiny páchania trestnej činnosti a v budúcnosti sa jej viac nedopúšťal. 25. Pokiaľ ide o druhú materiálnu podmienku v zmysle ust. § 66 ods. 1 Trestného zákona a síce, že je od odsúdeného možné dôvodne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, ani túto podmienku krajský súd nepovažuje za splnenú. 26. Možno podotknúť, že ak u odsúdeného nenastalo v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody žiadne polepšenie, tak nemožno dospieť k záveru o splnení druhej materiálnej podmienky, nakoľko polepšenie odsúdeného je esenciálnou zložkou vyvodenia predpokladu, či odsúdený bude schopný viesť po jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody riadny život. Od odsúdeného teda nemožno dôvodne očakávať vedenie riadneho života v budúcnosti, pokiaľ nemožno konštatovať jeho polepšenie sa už počas výkonu trestu. 27. Vedením riadneho života sa vo všeobecnosti rozumie stav, kedy odsúdený dodržiava právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plní si svoje povinnosti voči štátu a spoločnosti, nezneužíva svoje práva proti spoluobčanom, nenarušuje občianske spolužitie v mieste bydliska ani v zamestnaní, nedopúšťa sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov. (R 22/1987) Jedným zo základných znakov riadneho vedenia života je dodržiavanie právneho poriadku. Ak podmienečne odsúdený v skúšobnej dobe závažným spôsobom poruší právne normy najmä tým, že spácha úmyselný trestný čin, svedčí to spravidla o tom, že sa neosvedčil. (R 19/1976) 28. Súdy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení primárne skúmajú, či odsúdený bude mať zabezpečené zamestnanie, či iný zdroj príjmov, či bude mať zabezpečené bývanie, či udržiaval kontakt s rodinou alebo inými blízkymi a aká je jeho širšia trestná minulosť, vrátane možných predchádzajúcich podmienečných prepustení na slobodu. Okolnosti, vzťahujúce sa k materiálnemu a sociálnemu zázemiu odsúdeného ovplyvňujú možnosť reintegrácie odsúdeného do spoločnosti a sú teda relevantné pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení. 29. Nutné je tak analyzovať vývoj trestnej činnosti z hľadiska jej frekvencie a závažnosti, a to najmä v rokoch predchádzajúcich spáchaniu trestného činu, za ktorý odsúdený vykonáva trest. Je pritom potrebné mať na pamäti, že podľa kriminologických výskumov dochádza k opusteniu kriminálnej dráhy postupne, jedná sa teda o dlhší proces, nie o jednorazovú zmenu. Ak sa napríklad predlžujú doby medzi páchaním jednotlivých trestných činov odsúdeným, môže to skôr naznačovať, že odsúdený je na správnej ceste opustiť kriminálnu kariéru, ako to, že sa jedná o chronického recidivistu, ktorého treba čo najprísnejšie oddeliť od spoločnosti. A naopak, najmä opakovane páchaná trestná činnosť v krátkych intervaloch nasledujúcich po prepustení z predchádzajúceho výkonu trestu odňatia slobody môže naznačovať, že od odsúdeného nie je možné očakávať vedenie riadneho života, čo však platí len za predpokladu, že odsúdený nepreukáže, že v medziobdobí nedošlo k takému polepšeniu a zmene postoja, ktoré poskytujú podstatnú nádej, že po novom podmienečnom prepustení povedie riadny život. V tomto ohľade môže byť relevantným dôležitým ukazovateľom napríklad to, pokiaľ odsúdený sám rozpozná a uzná podmienky, ktoré v minulosti prispeli k páchaniu jeho trestnej činnosti a vyrovnáva sa s nimi. 30. Vo vzťahu k osobe odsúdeného a k očakávaniu vedenia riadneho života v budúcnosti z jeho strany krajský súd primárne poukazuje na jeho odpis registra trestov (13 záznamov), z ktorého vyplýva, že pácha prevažne majetkovú trestnú činnosť (opakovane krádež, úverový podvod, poškodzovanie cudzej veci), ale i násilnú trestnú činnosť (lúpež, vydieranie, nebezpečné vyhrážanie) či drogovú trestnú činnosť. Prvý stret so zákonom bol v roku 2001 (ako mladistvý) a teda trestnú činnosť pácha od roku 2001 intenzívne s pomerne krátkymi časovými odstupmi (trestné veci z rokov 2001, 2004 opakovane, 2006, 2008, 2009, 2014, 2015 opakovane, 2017 opakovane a 2019) až do jeho súčasného umiestnenia vo
výkone trestu, pričom mu bol uložený podmienečný trest a následne len nepodmienečné tresty, teda zo strany spoločnosti mu bolo poskytnutých dosť šancí preukázať, že to so svojou nápravou myslí skutočne vážne. Tieto šance nevyužil a opakovane konal protiprávne. Pokiaľ ide o predchádzajúci spôsob života, odsúdený pred aktuálnym výkonom postupne uložených trestov neviedol riadny život, hoci pracoval brigádne, mal finančné problémy, ktoré následne riešil majetkovou trestnou činnosťou. Ani z pohľadu krajského súdu osoba s takouto kriminálnou anamnézou nedáva dostatočné záruky na to, že v prípade podmienečného prepustenia bude viesť riadny život. 31. Z oboznámeného rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 21.03.2018, č. k. 2T/149/2017-150, nachádzajúceho sa v spisovom materiály je vyplynulo, že predmetnej trestnej činnosti sa dopustil násilne v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchal závažnejším spôsobom konania – so zbraňou, kedy fyzickými útokmi napadli poškodeného so spoluodsúdenými. Odsúdený si momentálne odpykáva tento trest v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci vnútornej diferenciácie je stále umiestnený do strednej diferenciačnej skupiny „B“ s tým, že diferenciačná skupina určuje program zaobchádzania s odsúdeným, pracovisko odsúdeného, program vzdelávania či ovplyvňuje ubytovanie odsúdeného počas výkonu trestu. V danom prípade bolo teda prihliadnuté s poukazom na § 66 ods. 2 Trestného zákona najmä na povahu a charakter spáchanej trestnej činnosti, ktorej sa odsúdený dopustil a v zmysle odpisu registra trestov čiastočne aj na sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, kedy vo vzťahu k jeho osobe nemožno jednoznačne vyvodiť záver, že bude viesť na slobode riadny život. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré majú v danom smere význam je odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac sa do rozporu so zákonom nedostane, čo však u menovaného odsúdeného, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti (a to i s poukazom na jeho správanie vo výkone trestu), nie je možné jednoznačne konštatovať. O správnosti uvedeného záveru svedčí i resocializačná prognóza odsúdeného, ktorá je menej priaznivá a riziko recidívy trestnej činnosti je stredné. 32. Krajský súd zastáva názor, že vzhľadom na trestnú minulosť odsúdeného v spojení s nesplnením prvej materiálnej podmienky nie je možné zaručiť, že po prípadnom podmienečnom prepustení bude viesť riadny život. Predchádzajúci spôsob života odsúdeného nedáva dostatočné záruky, že by v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu viedol riadny život resp., že by sa nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti. Riziko recidívy odsúdeného tak aj krajský súd posúdil ako prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať za splnenú. 33. Ani argumentácia odsúdeného ohľadom zabezpečeného bývania, zamestnania a rodinného zázemia nie je spôsobilá u odsúdeného rozptýliť riziko možnej recidívy na mieru potrebnú pre pozitívne rozhodnutie o jeho žiadosti, keďže ide o faktory, ktoré sa u neho na spáchaní trestnej činnosti v minulosti nepodieľali. Možno tak uzavrieť, že ani možnosť zamestnať sa, zabezpečené bývanie ani rodina nie sú dnes tie relevantné faktory, pre ktoré by súdy mali jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovieť. 34. Krajský súd dáva odsúdenému opakovane do pozornosti, že si vo výkone trestu odňatia musí uvedomiť príčiny a dôsledky svojho protiprávneho konania, aby ich v budúcnosti v čo najširšej miere eliminoval a nie sa len po určitý časový úsek formálne prispôsobiť režimu a príkazom ZVJS. Takéto správanie nespĺňa požiadavky polepšenia sa vo výkone trestu, preto nie je možné pripisovať relevantnosť jeho slovám, že povedie na slobode riadny život. Práve účelom samotného výkon trestu odňatia slobody je náprava odsúdeného, aby sa polepšil a v budúcnosti sa nedopúšťal protiprávneho konania, pričom toto závisí v prvom rade od samotného odsúdeného či sa chce polepšiť a viesť riadny život, aby sa už nedostal do rozporu so zákonom alebo nie. 35. Podľa § 5 ods. 1 Trestného poriadku, záujmové združenie občanov môže ponúknuť prevzatie záruky za dovŕšenie nápravy odsúdeného a žiadať o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody alebo o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti alebo zákazu pobytu; v návrhu na prevzatie záruky treba vždy uviesť aj konkrétne spôsoby pôsobenia na obvineného. Na získanie podkladov na takú žiadosť sa môže informovať o stave prevýchovy odsúdeného. 36. V nadväznosti na posudzovanú právnu otázku ohľadom záruky obce E., krajský súd vzhliadol pochybenie okresného súdu vedúce k zrušeniu napadnutého uznesenia. V prvom rade krajský súd konštatuje, že okresný súd aplikoval nesprávne ustanovenie ohľadom ponúkanej záruky podľa § 5 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré pojednáva o náhrade väzby prijatím záruky či podaním za odsúdeného žiadosti o milosť alebo žiadosti o zahladenie odsúdenia v prípade záujmového združenia či dôveryhodnej osoby. Ponúknutá záruka obce sa teda viaže k § 5 ods. 1 Trestného poriadku. Treba tiež podotknúť, že okresný súd neskúmal aktívnu legitimáciu obce E. na poskytnutie takejto záruky, keďže všeobecne platí, že obec nie je záujmovým združením, ale môže sa stať členom záujmového združenia obcí, ktoré
je právnickou osobou. Z návrhu na prevzatie záruky za odsúdeného obce E. teda nie je zrejmé či tento podala obec ako taká alebo ako členka záujmového združenia. 37. Nad rámec uvedeného v tomto kontexte krajský súd dopĺňa, že dôvody, pre ktoré bol návrh odsúdeného zamietnutý spočívajú práve v osobnosti odsúdeného a nie vo vonkajšom svete ako je napr. zamestnanie, sociálne zázemie a pod., ktoré by obec v spolupráci s odsúdeným vytvorili, resp. starosta obce by dohliadal na riadny život odsúdeného. Okrem iného tieto záruky ani z pohľadu krajského súdu nie sú dostatočne určité, práve naopak vykazujú známky všeobecnosti. Totižto v návrhu na prevzatie záruky treba vždy uviesť aj konkrétne spôsoby pôsobenia na odsúdeného v postpenitenciárnej oblasti, a to napríklad v rámci rozsiahleho resocializačného programu, ako aj individuálneho resocializačného plánu. Inak vyjadrené, nato aby bolo možné posúdiť dôvodnosť ponúkanej záruky je nevyhnutné uviesť spôsoby a taktiež metódy pozitívneho pôsobenia na odsúdeného a to s uvedením konkrétnych osôb, prostredníctvom ktorých sa bude pôsobenie záruky realizovať, ako i uvedenie napr. poskytovania psychologickej pomoci odsúdenému, vyjadrenie sa k otázkam týkajúcich sa pomoci pri zabezpečení sociálneho zázemia odsúdenému, aktívneho dohľadu, ako aj pomoci sociálneho pracovníka a k otázkam ďalších podporných činností. 38. Navyše všeobecné formulácie obce o pomoci odsúdenému nie sú dnes tie relevantné faktory, pre ktoré by súdy mali návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovieť, obzvlášť v prípade, keď odsúdený nespĺňa ani jednu materiálnu podmienku. V prípade takéhoto skutku (zločin lúpeže spáchaný fyzickými atakmi vygradovanými použitím zbrane a spolupáchateľstvom), ktorým nemohol byť v plnom rozsahu motivovaný len majetkovou núdzou, je možnosť pozitívneho pôsobenia obce limitovaná. U odsúdeného nie sú ako problematické vyhodnotené tie faktory, v oblasti ktorých obec stroho ponúka odsúdenému pomoc, ale skôr jeho individuálny vôľový faktor, ktorý je možné ovplyvniť len v minimálnej miere, pričom odsúdený ani v požadovanej miere nevyjadruje k vlastnej trestnej činnosti kritický postoj. Krajský súd v tejto súvislosti pripomína, že odsúdený opakovane od súdov dostával šancu, aby preukázal, že to so svojim polepšením myslí vážne a trestnej činnosti sa vyvaruje, avšak tieto šance nevyužil a jeho trestná činnosť gradovala (spáchanie násilného zločinu). Je tiež potrebné zdôrazniť a pripustiť, že v osobe odsúdeného ide o páchateľa v prevažujúcej miere trestnej činnosti, ktorou siahal na cudzí majetok, u ktorého by získaním príslušnej pracovnej kvalifikácie (doplnením vzdelania) a/alebo vytvorením, resp. rozvíjaním pracovných návykov počas pobytu vo väzení a ponukou práce na slobode mohlo dôjsť k odstráneniu samotných príčin páchanej trestnej činnosti v určitom smere a tým aj k priaznivejšej resocializačnej prognóze, avšak osoba s takouto kriminálnou anamnézou by len veľmi ťažko opustila dráhu zákonom reprobovaného správania, keďže v minulosti mal dostatok príležitostí zmeniť svoj život, k čomu nepristúpil ani po výkone nepodmienečných trestov ako najprísnejšej trestnoprávnej represie a ku kriminálnej kariére sa vrátil. 39. Záverom k sťažnostnej argumentácii odsúdeného sa krajskému súdu žiada dodať, že krajský súd právny názor o nesplnení materiálnych podmienok vyslovil po komplexnom posúdení všetkých relevantných faktorov, teda nielen s poukazom na kriminálnu minulosť odsúdeného, ale primárne s poukazom na správanie sa odsúdeného počas pobytu vo väzení, no zohľadnil tiež hodnotenie riaditeľa ÚVTOS či jeho predchádzajúci spôsob života. Krajský súd pripúšťa, že právne úvahy okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení nasvedčovali tomu, že jeho návrh na podmienečné prepustenie je založený výlučne na hodnotení jeho trestnej minulosti, avšak tieto krajský súd korigoval a doplnil (keďže rozhodnutia okresného a krajského súdu tvoria jednotu), a preto u odsúdeného nejde o situáciu opisovanú v sťažnosti, že by jeho návrh na podmienečné prepustenie bol zamietnutý výhradne len na základe trestnej minulosti. 40. Vzhľadom na uvedené, krajský súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie rozhodol sám, keďže to umožňovalo vykonané dokazovanie pred okresným súdom, pričom v rámci výrokovej časti rozhodnutia len vypustil nadbytočný výrok o neprijatí záruky obce, keďže táto bola bez právnej relevancie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.