Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_8Co-46-2024.pdf
PDF · 124.96 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/46/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. X, XXX XX F., proti žalovanému: Mesto Stará Ľubovňa, so sídlom Obchodná 1, Stará Ľubovňa, IČO: 00 330 167, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 5C/61/2022-114 zo dňa 17.04.2024 takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania (II. výrok).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou pôvodne podanou Okresnému súdu Bratislava IV dňa 11.05.2022 domáhal voči žalovanému náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného podľa zákona č. 514/2013 Z.z. Nesprávny úradný postup podľa žalobcu spočíval v tom, že v súvislosti s vydržaním parc. CKN č. XXXX/X, k.ú. E. G. žalovaný svojim nesprávnym úradným postupom spôsobil podvodné vydržanie miestnej komunikácie, čím mu bola spôsobená škoda, keďže nemá prístup k záhrade, ktorá je v jeho spoluvlastníctve. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že v zmysle registratúrneho poriadku nemá k dispozícii dokument z r. 1998, keďže lehota na uloženie tohto dokumentu je 20 rokov, avšak potvrdil, že vydal potvrdenie o tom, že nemá k vzniku vlastníckeho práva fyzickej osoby k predmetnej parcele výhrady, čo však ale nezakladá nárok na náhradu škody, resp. takéto konanie nemožno označiť ako nezákonné, resp. nesprávny úradný postup. To, že žalovaný potvrdil, že k vzniku vlastníckeho práva nemá výhrady, bolo len jednou z podmienok, ktorú vyžadoval Notársky poriadok pre vydanie osvedčenia vyhlásenia o vydržaní, pričom toto rozhodnutie vydal notár, nie žalovaný, a preto nemôže v tomto konaní vystupovať ako žalovaný, nakoľko nezodpovedá za konanie o vydržaní a nemôžu byť naplnené znaky zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný uviedol, že žalobca sám v žalobe poukázal na to, že v r. 2014 sa dozvedel o tom, že sa nemôže dostať k záhrade, pričom písomné vyjadrenie Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor katastrálny zo dňa 09.11.2020 mu potvrdilo skutočnosti o spôsobe vydržania miestnej mestskej komunikácie. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania, keďže žalobca sám priznal, že o vzniku škody sa dozvedel v r. 2014 a v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je preto nárok žalobcu premlčaný.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalobca poukázal na to, že premlčacia doba nemohla začať plynúť skôr, ako sa preukázateľne dozvedel o tom, kto mu škodu spôsobil, pričom o tejto skutočnosti sa dozvedel až v polovici novembra r. 2020, a to z vyjadrenia zo dňa 09.11.2020. Žalovaný v následnom vyjadrení poukázal na to, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal jeho podvodný postup, pričom takéto dôkazy ani neexistujú, keďže k žiadnemu podvodnému konaniu nedošlo.
3. Podaním zo dňa 13.03.2023 žalobca rozšíril žalobu z dôvodu porušenia stavebných predpisov v r. 2014 tým, že ho mesto ako oprávneného zákonného účastníka neprizvalo k stavebnému konaniu, v rámci ktorého by uplatňoval námietky voči výstavbe na parc. CKN č. XXXX/X, keďže umiestnením stavieb na tomto pozemku mu bol totálne znemožnený prístup k jeho záhrade.
4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z listu vlastníctva č. XXXX je nesporné, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom parcely registra „C“ parc. č. XXX/X, záhrada o výmere 142 m2, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. E. G.. Z kópie katastrálnej mapy na parcelu č. XXX/X, ktorej obsah nebol sporovými stranami namietaný, súd zistil, že ku dňu 22.10.2014 sa v susedstve tejto parcely (č. XXX/X) nachádzala parc. č. XXXX/X.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporné, že vo vzťahu k parcele č. XXXX/X bolo v roku 1998 (notárom) vydané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva, a to p. H. F.. Zo správy Okresného úradu Stará Ľubovňa, katastrálny odbor zo dňa 9.11.2020 súd zistil, že na dotaz žalobcu, či mesto Stará Ľubovňa v roku 1998 vydalo na základe vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva pani H. F. písomný súhlas s vydržaním parcely I. XXXX/X, k. ú. E. G., ktorá bola vyčlenená z parcely mpč. XXXX (resp., I. XXXX) a ktorá bola v tom čase vo vlastníctve mesta, uvedená inštitúcia (OÚ - katastrálny odbor) odpovedala žiadateľovi, že potvrdenie Mesta Stará Ľubovňa nebolo súčasťou spisu J. XXX/XX, pod ktorým bolo evidované a zmenou č. 612/98 zapísané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa zákona č. 323/92 Zb. č. N XXX/XX. Podľa bodu II/ písm. e/ k vydaniu osvedčenia bol predložený doklad, a to potvrdenie Mesta Stará Ľubovňa o pravdivosti vyhlásenia účastníkov osvedčenia, ako aj potvrdenie o tom, že uvedená nehnuteľnosť nebola nikdy vo vlastníctve ani v užívaní štátu. Mesto Stará Ľubovňa ako dotknutý vlastník nemá námietky k vydaniu osvedčenia účastníčke osvedčenia a uznáva jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe vydržania. Parcela pôvodne vedená pod parc. č. I. XXXX/X je v súčasnosti súčasťou parcely č. XXX/X, ktorá je vo vlastníctve B. D. K., nakoľko geometrickým plánom č. XX/XXXX na porealizačné zameranie polyfunkčného domu parc. č. XXX a zlúčenie parciel č. XXX/X, XXX/X, XXXX/X bola parcela C-KN XXX/ X zlúčená s parcelou C-KN XXXX/X. Zápisom uvedeného geometrického plánu parcela C-KN XXXX/X zanikla a parcela C-KN XXX/X je evidovaná ako dvor (viď. žiadosť - odpoveď/zaslanie Okresného úradu Stará Ľubovňa zo dňa 18.09.2023- č.l. 93). Žalobca žiadal Mesto Stará Ľubovňa o predbežné prerokovanie jeho nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Žalovaný neuznal nároky žalobcu ako opodstatnené, a preto je žiadostiam nevyhovel.
6. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu správne posúdil, že v predmetnej veci sa jedná o dva tituly, od ktorých odvodzuje svoj nárok, a to: 1/. Konanie žalovaného - Mesta Stará Ľubovňa, ktoré v roku 1998 v rámci šetrenia, ktoré realizoval notár pred osvedčením vyhlásenia o vydržaní parcely KN-C č. XXXX/X vydalo vyhlásenie, že nemá námietky k vydaniu osvedčenia účastníčke osvedčenia a uznáva jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe vydržania, a ktoré možno subsumovať pod pojem nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda a nemajetková ujma, pretože sa nemôže dostať ku svojej záhradke. Žalobca má za to, že žalovaný pred vydaním potvrdenia si mal situáciu preveriť a s vydržaním nemal súhlasiť. 2/. V dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovaného mu vznikla škoda a to tým, že žalovaný ho v roku 2014 neprizval ako oprávneného zákonného účastníka ku stavebnému konaniu/konaniam, čim mu znemožnil uplatniť námietky voči pripravovanej stavbe/stavbám, a v dôsledku tohto si žalobca musí uplatňovať nárok na zriadenie vecného bremena súdnou cestou, čím mu vznikla škoda nielen vo výške súdnych trov a ďalších nákladov súvisiacich s konaním na súde, ale taktiež aj vo výške náhrady, ktorú bude musieť obmedzenému vlastníkovi pozemku p. č. XXXX/X zaplatiť.
7. V súvislosti s konaním žalovaného z r. 1998 súvisiace s vydržaním parcely CKN č. XXXX/X (bod 1/.) súd prvej inštancie poukázal na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. z ktorého vyplýva, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Vzhľadom na to, že žalobca za nesprávny úradný postup označil vydanie potvrdenia žalovaným v r. 1998, tak na posúdenie zodpovednosti žalovaného nie je možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., ale zákon účinný v čase vydania tohto potvrdenia, t.j. zákon č. 58/1969 Zb. v časovej verzii účinnej od 01.07.1990 do 30.06.2004. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je zodpovedným subjektom štát. Zo zákonných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že podľa tohto zákona je možné postupovať len vtedy, ak škodu spôsobí štátny orgán, alebo orgán spoločenskej organizácie, ktorý tieto úlohy plní a že jediným subjektom, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa tohto zákona je štát - Slovenská republika. S poukazom na uvedené je potrebné konštatovať, že ak žalobca, domáhajúc sa náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci označil ako žalovaného Mesto Stará Ľubovňa, tomuto pre daný prípad nesvedčí pasívna vecná legitimácia, nakoľko v zmysle ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. jediným zodpovednostným subjektom v konaní o náhradu škody podľa zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je štát - Slovenská republika. Uvedená skutočnosť je dôvodom pre zamietnutie žaloby pre nedostatok vecnej legitimácie žalovaného.
8. Súd prvej inštancie sa zároveň zaoberal tým, či ku konaniu, v dôsledku ktorého mala žalobcovi vzniknúť škoda došlo v dôsledku toho, že žalovaný plnil úlohy štátu v rámci prenesených kompetencií štátu, teda či je daný vzťah verejnoprávny, alebo či konal v rámci výkonu vlastnej samosprávy, teda, či sa jedná o súkromnoprávny vzťah, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. súd prvej inštancie má za to, že obec v zmysle ustanovení tohto zákona zodpovedala za škodu iba v tých prípadoch, keď vykonávala činnosti, pri ktorých plnila úlohy štátnej správy, teda len tam, kde štát preniesol výkon niektorých úloh štátnej správy na obec (napr. obec rozhoduje na základe zákona ako stavebný úrad, plní niektoré povinnosti pri ochrane povrchových a podzemných vôd, atď.). Avšak, ak obec v čase účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. spôsobila škodu pri činnosti a rozhodovaní, kde nevykonávala úlohy štátu, ale konala v rámci kompetencií, ktoré súviseli s výkonom jej vlastnej samosprávy, napr. vykonávala úkony súvisiace s hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce, procedúru uplatnenia náhrady škody nie je možné subsumovať pod špeciálne zákonné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko citovaný zákon neobsahuje ustanovenia upravujúce zodpovednosť územnej samosprávy za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy tak, ako je táto zodpovednosť územnej samosprávy upravená v § 10 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.07.2004. Preto je v prípade škody spôsobenej orgánmi územnej samosprávy (za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., t.j. do 30.06.2004) potrebné postupovať rovnako, ako keď škodu spôsobí občan, alebo právnická osoba, teda postupom podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. V danom prípade žalovaný pri vydaní súhlasného stanoviska k vyhláseniu o osvedčení parcely I. XXXX/ X v roku 1998 nekonal v rámci prenesenej pôsobnosti štátnej správy, ale konal v rámci kompetencií vlastnej samosprávy, preto ak sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku konania žalovaného, nemožno jeho nárok posudzovať podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., ale podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich všeobecnú zodpovednosť za škodu, teda v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a nasl..
9. Vzhľadom na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, aj uvedenú námietku súd prvej inštancie posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, a to prednostne, nakoľko dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má za následok, že súd oprávnenej osobe právo (nárok) nemôže priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby v konaní vznesenú námietku premlčania posúdil prednostne vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej veci sa žalobca domáha voči žalovanému náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá škoda mu mala vzniknúť tým, že žalovaný v r. 1998 vydal potvrdenie resp. súhlasné stanovisko k vydaniu osvedčenia o vydržaniu nehnuteľností, parcely KN-C č. XXXX/X, a to účastníčke osvedčenia p. F..
Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna 2-ročná v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a objektívna 3-ročná (resp. 10-ročná) v § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Subjektívna a objektívna doba sa môžu prelínať, avšak subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. K nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého mala žalovanému vzniknúť škoda - k vydaniu potvrdenia žalovaným, malo dôjsť v roku 1998, teda v uvedený rok začala plynúť subjektívna doba a uplynula najneskôr 31.12.2000. V danom prípade už uplynula aj objektívna 3-ročná premlčacia doba, a to najneskôr 31.12.2001, ako aj prípadná objektívna 10-ročná premlčacia doba (v prípade úmyselne spôsobenej škody), a to najneskôr 31.12.2008. S poukazom uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaným vznesená námietka premlčania je opodstatnená a nárok žalobcu na náhradu škody je v tejto časti v celom rozsahu premlčaný, a preto v tejto časti žalobu zamietol.
10. V súvislosti s nárokom žalobcu týkajúcim sa nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať v tom, že ho žalovaný v r. 2014 neprizval žalobcu ako účastníka k stavebnému konaniu (bod 2/.)., súd prvej inštancie poukázal na to, že v prvom rade sa zaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného, nakoľko nositeľom zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je vždy Slovenská republika, v ktorej mene priamo zo zákona vystupuje, teda za ňu koná ústredný orgán štátnej správy, ktorému patrí to odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, resp. ktorý sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Ústredný orgán štátu pritom nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Pasívnu vecnú legitimáciu teda má vždy štát – Slovenská republika. Zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení vyplýva, že obec vystupuje buď v postavení samosprávneho celku, t.j. keď vykonáva vlastnú samosprávu, alebo v postavení správneho celku, keď zabezpečuje prenesenú (štátnu) pôsobnosť ako nepriamy vykonávateľ štátnej správy. Z § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) jednoznačne vyplýva, že stavebným úradom je obec a pôsobnosť stavebného úradu je preneseným výkonom štátnej správy. Ak teda žalovaný nevykonával činnosti v stavebnom konaní v r. 2014 v rámci samosprávy, ale plnil úlohy štátnej správy, je nepochybné, že v danom prípade je zodpovednostným subjektom v konaní o náhradu škody podľa zodpovednosti za škodu spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom jedine štát – Slovenská republika. Pri preskúmaní vecnej pasívnej legitimácie žalovaného súd prvej inštancie zistil, že žalobca neoznačil ako žalovaného štát – Slovenskú republiku ako zodpovednostný subjekt podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale označil iný subjekt – Mesto Stará Ľubovňa, ktorý nie je nositeľom zodpovednostnej povinnosti podľa citovanej právnej úpravy. Z tohto dôvodu, teda z dôvodu neexistencie vecnej pasívnej legitimácie žalovaného súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti zamietol.
11. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie pri preskúmavaní vecnej legitimity žalovaného dospel k záveru, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní, zamietol ďalšie návrhy na vykonávanie dôkazov navrhované žalobcom, nakoľko ich vykonanie by bolo nehospodárne, neúčelné a nesúvisiace s predmetom konania. Nakoľko súd prvej inštancie na základe príslušných zákonných ustanovení a jeho právnych úvah dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k všetkým namietaným skutočnostiam. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, v zmysle ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, pričom poukázal na to, že žalovaný bol v tomto konaní v celom rozsahu úspešný, avšak z obsahu spisu nevyplýva, aby mu vznikli nejaké trovy konania, preto s poukazom na čl. 17 Základných princípov CSP žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
12. Proti tomuto rozsudku podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie svoje závery nijako vierohodne, jasne a presvedčivo nezdôvodnil. Taktiež sa nedostatočne vysporiadal s viacerými tvrdeniami a dôkazmi, ktoré žalobca v konaní prezentoval a navyše ním navrhnuté dôkazy nevykonal a odôvodnil to iba potrebou údajnej hospodárnosti konania. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázal na to, že vonkoncom nemôže
obstáť konštatovanie súdu, že jeho nárok je premlčaný, pretože už v samotnej žalobe, ako aj na pojednávaní viackrát zdôraznil, že oznámenie Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor katastrálny, mu bolo doručené najskôr až 09.11.2020, kedy bolo vydané, keďže dátum doručenia si nepoznačil a premlčacia doba mohla začať plynúť najskôr 09.11.2020. Škoda, o ktorej sa žalobca dozvedel najskôr 09.11.2020 mu vznikla najskôr v r. 2014, a to v dôsledku nečinnosti žalovaného v súvislosti s neplnením si jeho nepremlčateľných povinností na rozhodovanie o náhrade škody je absolútne nespochybniteľne nevyhnutné aplikovať jedine zákon č. 514/2003 Z.z. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ustanovením okamihu začiatku plynutia premlčacej doby v zmysle § 19 zákona č. 514/2003 Z.z. a nesprávne aplikoval zákon č. 58/1969 Zb. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, alebo aby sám jeho žalobe vyhovel. Vo veci nezákonne a protiprávne uskutočneného stavebného konania, v ktorom stavebný úrad mesta Stará Ľubovňa vykonával prenesené právomoci štátnej správy (t.j. orgánu verejnej moci) spôsobom, pri ktorom došlo k bezprecedentnému porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu, žalobca uviedol, že akceptuje názor súdu prvej inštancie o nedostatočnej pasívnej legitimácii žalovaného.
13. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že za nesprávny úradný postup žalobca vyslovene označil konanie žalovaného spočívajúce vo vydaní potvrdenia o tom, že žalovaný nemá k vzniku vlastníckeho práva fyzickej osoby k nehnuteľnosti výhrady, v dôsledku čoho mala žalobcovi vzniknúť škoda tým, že sa nemôže dostať k svojej nehnuteľnosti – záhradke. Žalovaný poukázal na to, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý správne aplikoval na túto vec ust. § 420 Občianskeho zákonníka o náhrade škody, nakoľko konanie žalovaného v r. 1998 bolo konaním v rámci jeho samosprávnej činnosti, pričom pri prvom úkone uplatnil námietku premlčania. Žalovaný vo svojom vyjadrení citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obo/13/2017 zo dňa 20.02.2019 týkajúceho sa subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 Občianskeho zákonníka, z ktorého okrem iného vyplýva, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť a platí zásada, že lehota so subjektívne stanoveným začiatkom sa nemôže skončiť neskôr ako lehota s objektívne určeným začiatkom, ale môže skončiť najneskoršie s ňou. V tejto súvislosti možno rozlišovať medzi troma prípadmi, ktoré môžu nastať, a to začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby a do jej skončenia tiež uplynie celá subjektívna doba. Právo sa premlčí uplynutím subjektívnej doby, na ďalšie plynutie objektívnej doby sa už neprihliada. Druhá situácia je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane v priebehu objektívnej doby, ale do jej skončenia uplynie iba čas subjektívnej doby a ďalšia časť až po jej skončení, právo sa premlčí uplynutím objektívnej doby. Tretia situácia, ktorá môže reálne nastať je tá, že začiatok subjektívnej doby nastane až po skončení objektívnej doby. Právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v priebehu celého konania jasne a nespochybniteľne tvrdil, že nesprávny úradný postup spočíva vo vydaní potvrdenia žalovaným v súvislosti s osvedčením vydržania v r. 1998. V tejto súvislosti je ale dôvodná námietka premlčania a nárok žalobcu nemožno prejednať, nakoľko uplynula objektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku, keďže tento nebol uplatnený v trojročnej objektívnej premlčacej lehote. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobca v rámci svojich vyjadrení nesprávne vykladá a interpretuje právne predpisy týkajúce sa prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
14. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ujma mu nevznikla priamo a bezprostredne samotným vydaním potvrdenia žalovaného, ale až následným nesprávnym konaním, resp. nesprávnym úradným postupom žalovaného, ktorý teda nasledoval až po vydaní potvrdenia, teda len v rámci určitej časovej postupnosti s vydaním potvrdenia žalovaného súvisel. Nesprávny úradný postup žalovaného spočíval v konaní, ktoré síce s vydaním potvrdenia a podvodným vydržaním parc. CKN č. XXXX/X iba časovo súviselo, avšak nasledovalo až po podvodnom vydržaní predmetnej parcely, a teda vecne s vydaním potvrdenia vonkoncom nesúviselo. Žalobca poukázal na to, že je absolútne nespochybniteľné, že žalovaný bol už v r. 1998 orgánom verejnej moci, ako aj fakt, že už v r. 1998 žalovanému vznikla jednak povinnosť dbať na to, aby všetky údaje katastra týkajúce sa nehnuteľností alebo vlastníka nehnuteľností, ako aj zmeny týchto údajov mohli byť v katastri riadne evidované a zároveň aj povinnosť ohlásiť každú zmenu Správe katastra do 30 dní od vzniku zmeny, alebo zániku rozhodujúcej skutočnosti (§ 19a katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z.). A pretože povinnosti sa nepremlčujú, táto povinnosť žalovanému trvala nepretržite, a to minimálne do r. 2016, pričom žalovaný si ju nikdy nesplnil, a teda
až do r. 2016 bol absolútne nečinný, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa za nesprávny úradný postup považuje aj nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ak by si žalovaný splnil svoju povinnosť už v r. 1998, žalobca by sa už vtedy domáhal prístupu k svojej záhrade. Tým je úplne vierohodne preukázané, že nečinnosť žalovaného trvala minimálne do 27.06.2016, kedy sa zmenil charakter parcely na základe geometrického plánu č. 68/2016 zo dňa 27.06.2016, a teda k nesprávnemu úradnému postupu dochádzalo ešte aj dňa 27.06.2016 a najskôr týmto dňom mohla začať plynúť 10 ročná objektívna lehota, ktorá ku dňu podania žaloby neuplynula. Žalobca poukázal taktiež na to, že aj keby objektívna premlčacia lehota začala plynúť v októbri 2014, ani vtedy by 10 ročná premlčacia doba neuplynula. Ku dňu podania žaloba však neuplynula ani subjektívna premlčacia doba, keďže oznámenie Okresného úradu Stará Ľubovňa, v súvislosti s ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda a nemajetková ujma, mu bola doručená až dňa 09.11.2020. Žalobca osobitne zdôraznil skutočnosť, že k nesplneniu svojich zákonných povinností podľa § 19 písm. a) katastrálneho zákona (ohlásenie zmeny katastru) sa žalovaný vo svojom vyjadrení vôbec nijakým spôsobom nevyjadril, čo následne znamená, že svoju nečinnosť a tým aj svoj nesprávny úradný postup nijakým spôsobom nedokázal spochybniť, vyvrátiť, alebo aspoň ospravedlniť, ale v skutočnosti svoj nesprávny postup, a teda aj príslušnosť zákona č. 514/2003 Z.z. na prejednanie náhrady, tým len potvrdil. Žalobca záverom uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že škoda vznikla iba ako dôsledok konania žalovaného z r. 1998, tak táto škoda vonkoncom nevznikla v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného z r. 1998, keďže s vydaním potvrdenia len časovo, nie však vecne súvisela, pričom pri prejednaní nároku na náhradu je rozhodujúca práve vecná a nie časová súvislosť.
15. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP), po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, a preto rozsudok potvrdil. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za konzistentné a logické, pričom v celom rozsahu konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné (§ 387 ods. 2 CSP):
16. Odvolací súd poznamenáva, že z odvolania žalobcu nepochybne vyplýva, že jeho odvolanie sa týka iba zamietnutia žaloby z titulu vydania potvrdenia žalovaným v r. 1998 k vydržaniu, ktoré realizoval notár, nakoľko v časti zamietnutia žaloby z titulu skutočnosti, že žalovaný neprizval žalobcu k stavebnému konaniu v r. 2014, samotný žalobca uviedol, že akceptuje názor súdu prvej inštancie o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
17. Pri posúdení predmetnej veci súd prvej inštancie správne vychádzal z prechodných ustanovení upravených v § 27 zákona č. 514/2003 Z.z. s tým záverom, že na predmetnú vec nie je možné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., ale pôvodný zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko vyjadrenie, od ktorého žalobca odvíja svoj nárok, vydal žalovaný v r. 1998, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.. Súd prvej inštanciele zároveň veľmi správne konštatoval, že vydanie vyjadrenia k osvedčeniu o vydržaní, ktoré realizoval notár, nerealizoval žalovaný v rámci prenesených kompetencií štátu, ale ako svoju samosprávnu pôsobnosť s poukazom na zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Teda vyjadrenie žalovaného súviselo s výkonom jeho kompetencií v rámci vlastnej samosprávy. Súd prvej inštancie taktiež správne konštatoval, že pri uplatnení žalobného nároku nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú uviedol žalobca a správne posúdil predmetnú vec podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.
18. Vzhľadom na to, že žalovaný pri svojom prvom úkone vzniesol námietku premlčania, správne súd prvej inštancie prioritne posúdil túto námietku a neposudzoval už predpoklady zodpovednosti za škodu, resp. nemajetkovej ujmy. Pri posúdení premlčania správne vychádzal zo skutočnosti, že žalobca skutkovo odvíja uplatnený nárok jednoznačne od vydania vyjadrenia žalovaného, ktoré bolo realizované
v r. 1998, pričom aj keď nie je určený presný dátum v tomto roku, je nepochybné, že jednak čo sa týka náhrady škody (dvojročná subjektívna lehota a trojročná objektívna lehota, resp. desaťročná lehota pri škode spôsobenej úmyselne), ako aj nemajetkovej ujmy (všeobecná trojročná lehota), je tento nárok premlčaný. V danom prípade je nepochybné, že premlčacia doba začala plynúť, tak ako to uviedol súd prvej inštancie, najneskôr 31.12.1998. Všeobecná trojročná lehota pri nemajetkovej ujme, resp. trojročná objektívna lehota pri náhrade škody uplynuli najneskôr dňa 31.12.2001, pričom na prejednávanú vec nemožno aplikovať desaťročnú objektívnu lehotu, keďže v konaní nebolo vôbec preukázané, že by sa malo jednať o škodu spôsobenú úmyselne a aj keby súd teoreticky pripustil aplikáciu desaťročnej lehoty, tak táto už tiež nepochybne uplynula dňa 31.12.2008, a keďže žaloba bola súdu doručená až 11.05.2022, nárok žalobcu by bol aj tak premlčaný. Žalobca v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania poukázal na to, že až z rozhodnutia Okresného úradu Stará Ľubovňa, odbor katastrálny zo dňa 09.11.2020 sa dozvedel o vzniku škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že uvedené tvrdenie je v rozpore s tým, čo žalobca uviedol už v samotnej žalobe, a to, že v roku 2014 zistil, že došlo k zmene vlastníctva predmetnej parcely, keďže sa nevedel dostať k záhrade, ktorú má v podielovom spoluvlastníctve. Navyše v citovanom vyjadrení okresný úrad iba konštatoval, že žalovaný predložil potvrdenie o pravdivosti vyhlásenia účastníkov osvedčenia, ako aj o tom, že uvedená nehnuteľnosť nebola nikdy vo vlastníctve, ani užívaní štátu a nemá námietky k vydaniu osvedčenia o vydržaní, čo, bez ďalšieho, nepreukazuje vznik škody. Odvolací súd taktiež uvádza, že žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu správne uviedol, že aj keby súd teoreticky pripustil, že začiatok plynutia subjektívnej lehoty nastal až po skončení objektívnej lehoty, tak právo sa premlčalo uplynutím objektívnej premlčacej doby a subjektívna doba nemá v tomto prípade právny význam.
19. Odvolací súd taktiež poukazuje aj na to, že žalobca po vyjadrení žalovaného k jeho odvolaniu, už účelovo uvádzal, že nesprávny úradný postup žalovaného nasledoval až po vydaní tohto potvrdenia v r. 1998, teda len v rámci určitej časovej postupnosti s vydaním potvrdenia žalovaného súvisel. V následnej vete toho istého vyjadrenia už ale uviedol, že nesprávny úradný postup spočíval v konaní, ktoré síce s vydaním potvrdenia a podvodným vydržaním predmetnej parcely iba časovo súviselo, avšak nasledovalo až po podvodnom vydržaní predmetnej parcely, a teda vecne s vydaním potvrdenia vonkoncom nesúviselo. Žalobca tiež uviedol, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci (odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade sa nejednalo o výkon verejnej moci, ale o kompetencie v rámci samosprávy žalovaného), a keďže žalovaný bol nečinný minimálne do 27.06.2016, kedy sa zmenil charakter vydržanej parcely na základe geometrického plánu, došlo z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu, pričom podľa jeho názoru je potrebné aplikovať na predmetnú vec desaťročnú premlčaciu lehotu a pokiaľ by aj bola počítaná od októbra r. 2014, tak neuplynula, keďže žaloba bola podaná dňa 11.05.2022. K tomu odvolací súd uvádza, že aj keby teoreticky pripustil túto konštrukciou žalobcu, teda že na predmetnú vec sa vzťahuje 10 ročná objektívna lehota, tak je nepochybné, že v rámci nej plynie 2 ročná subjektívna lehota, ktorej začiatok je potrebné počítať minimálne od októbra roku 2014, tak ako to uvádza samotný žalobca a aj na základe takejto argumentácie žalobcu by bol jeho nárok premlčaný, keďže nebol uplatnený v 2 subjektívnej premlčacej dobe, teda do októbra r. 2016. V tejto súvislosti ale odvolací súd opätovne zvýrazňuje, že žalobca jasne skutkovo vymedzil, že svoj nárok odvíja od vydania potvrdenia žalovaného k osvedčeniu o vydržaní podľa Notárskeho poriadku, pričom je nepochybné, že toto potvrdenie bolo vydané v r. 1998, teda právo sa mohlo vykonať prvý raz práve v r. 1998, pričom aj čo sa týka náhrady škody, aj nemajetkovej ujmy, je tento nárok nepochybne premlčaný v trojročnej premlčacej dobe. V tejto súvislosti nemožno akceptovať nesprávnu argumentáciu žalobcu, ktorý uvádza, že jeho nárok s vydaním potvrdenia v r. 1998 nesúvisí a ak, tak iba úplne okrajovo a nepodstatne. Odvolací súd taktiež poznamenáva, že tieto skutočnosti žalobca v priebehu prvoinštančného konania vôbec netvrdil, a teda jedná sa zároveň o novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, a keďže žalobca nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd na nich neprihliada.
20. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný si nesplnil svoje zákonné povinnosti podľa § 19 písm. a) katastrálneho zákona (čo je tiež novota v odvolacom konaní podľa § 366 CSP), teda že neoznámil katastru údaje, resp. zmenu údajov. O aké konkrétne údaje sa jedná, ale žalobca vôbec nešpecifikoval, teda nie je absolútne zrejmé, aké konkrétne údaje mal žalovaný katastru oznamovať a v akej konkrétnej súvislosti, pričom pokiaľ by sa to malo týkať potvrdenia o vydržaní, tak tieto skutočnosti nemal katastru oznamovať žalovaný, ale notár, ktorý to aj nepochybne realizoval. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že tieto odvolacie námietky v podstate ani nesúvisia s predmetom konania a nie sú vôbec špecifikované, pričom
sa skutočne javia ako tvrdenia, ktoré majú iba nejakým spôsobom zneprehľadniť závery rozhodnutia súdu prvej inštancie, a teda že nárok uplatnený žalobcom je nepochybne premlčaný. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že vzhľadom na správne vyhodnotenie námietky premlčania sa súd prvej inštancie už správne nezaoberal predpokladmi zodpovednosti za škodu, a teda či došlo zo strany žalovaného k protiprávnemu konaniu, či v dôsledku jeho konania došlo k vzniku škody, či existuje medzi protiprávnym konaním a škodou príčinná súvislosť, a či konal žalovaný zavinenie. Uvedené odvolací súd uvádza iba navyše s ohľadom na skutočnosť, že pokiaľ by aj nárok žalobcu teoreticky nebol premlčaný, musel by žalobca jednoznačne preukázať všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, čím sa ale súd prvej inštancie správne nezaoberal a správne uzavrel, že nárok žalobcu nie je možné posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb., ale podľa Občianskeho zákonníka, a že uplatnený nárok je premlčaný. V tejto súvislosti odvolací súd zároveň uvádza, že súd prvej inštancie taktiež správne zamietol návrhy na prípadné doplnenie dokazovania, keďže pri závere o premlčaní uplatneného nároku nebolo, s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, potrebné vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie.
21. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací nezistil naplnenie ani jedného z odvolacích dôvodov, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
22. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, na základe § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, s použitím čl. 17 Základných princípov CSP, pričom v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému ale podľa obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).