Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-88-2024.pdf
PDF · 130.23 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B2-25Cb/152/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: JVS Slovensko, s.r.o., Fedinova 9, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 44 623 411, zastúpený: Ivanič & Partners, s.r.o., Dunajská 48, 811 08 Bratislava, IČO: 47 246 774, proti žalovanému: EUBIRAC a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, zastúpený: Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, v konaní o zaplatenie 22.789,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/152/2019-362 zo dňa 23.11.2023 takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/152/2019-362 zo dňa 23.11.2023 vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 25Cb/152/2019-362 zo dňa 23.11.2023 vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.494,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne od 18.6.2019 do zaplatenia a spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05% denne od 18.6.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91%. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal od žalovaného zaplatenia 20.419,62 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne a zmluvnou pokutou 0,05% denne z fakturovaných súm, titulom neuhradenia nájomného a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur. Návrh odôvodnil tým, že dňa 21.2.2018 uzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu na prenájom vežových žeriavov č. 8314/2018, na základe ktorej v zmysle jej čl. I. prenechal žalovanému na stavbe „Novostavba objektu archívu a knižnice vrátane prípojok inžinierskych sietí - NITRA“ v Nitre do dočasného užívania hnuteľnú vec - vežový žeriav LIEBHERR 71K spolu s príslušenstvom a obsluhou a poskytol služby a žalovaný sa zaviazal užívať predmet nájmu a platiť nájomné za podmienok stanovených zmluvou. Zmluva bola uzatvorená na obdobie od 21.2.2018 do 15.7.2018 s automatickou prolongáciou. Zmluvný vzťah skončil na základe zhodného prejavu vôle zmluvných strán dňa 21.7.2018 a následne demontážou predmetu nájmu za účasti oprávnených zástupcov sporových strán dňa 15.8.2018. Žalovaný nesplnil zmluvné povinnosti včas a riadne, nezaplatením fakturovaných súm sa dostal do omeškania vždy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti príslušnej faktúry, a to č. 18032 zo dňa 3.5.2018 na sumu 2.800,- Eur splatnú 2.6.2018, č. 18043 zo dňa 1.6.2018 na sumu 2.890,- Eur splatnú 1.7.2018, č. 18046 zo dňa 5.6.2018 na sumu 2.689,50 Eur splatnú 19.6.2018, č. 18055 zo dňa 2.7.2018 na sumu 2.800,- Eur splatnú 1.8.2018, č.
18060 zo dňa 10.7.2018 na sumu 2.794,- Eur splatnú 24.7.2018, č. 18063 zo dňa 3.7.2018 na sumu 925,20 Eur splatnú 3.8.2018, č. 18065 zo dňa 24.7.2018 na sumu 506,40 Eur splatnú 23.8.2018, č. 18070 zo dňa 2.8.2018 na sumu 2.800,- Eur splatnú dňa 1.9.2018, z ktorej dobropisoval sumu 1.025,48 Eur, č. 18079 zo dňa 15.8.2018 na sumu 3.150,- Eur splatnú 14.9.2018, t.j. v celkovej sume 20.419,62 Eur. Okrem istiny požaduje úrok z omeškania vo výške 8% ročne a zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z jednotlivých fakturovaných súm.
2. Okresný súd Banská Bystrica vydal 16.5.2019 platobný rozkaz sp. zn. 4Up/306/2019-42, voči ktorému žalovaný podal odpor. V odpore poprel nárok žalobcu v celom rozsahu, nakoľko služby neboli dodané a spôsobilé účelu v zmysle nájomnej zmluvy a podľa § 664 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a naviac žalobca nepreukázal, že vyfakturované služby dodal. Vytýkané vady sú podľa žalovaného tak vážne, že mu s poukazom na § 673 OZ umožňujú zbaviť sa povinnosti platiť nájomné. Podľa bodu 1. čl. VI. Nájomnej zmluvy mal žalobca spolu s odovzdaním predmetu nájmu odovzdať aj protokol, ktorý mal preukazovať dodanie a prevzatie predmetu nájmu, takýto protokol žalobca nepredložil, preto namieta, že došlo k odovzdaniu predmetu nájmu. Žalobca si tiež faktúrami č. 18046 a 18060 vyfakturoval služby, ktoré spočívali v obsluhe žeriavu, ku ktorým priložil evidenciu dochádzky, pričom žalovaný popiera správnosť vedenia tejto dochádzky a aj dodanie tejto služby v celom rozsahu. Žalobca si nárokuje nájom za obdobie od marca do júla, obsluhu predmetu nájmu fakturuje len za dva mesiace, pričom podľa zmluvy ju mal poskytovať počas celého obdobia nájmu, čo potvrdzuje, že dodané služby neboli v kvalite a množstve podľa nájomnej zmluvy. Žalovaný popiera aj odôvodnenosť nároku podľa faktúr č. 18063 a č. 18065 za servisné práce a náklady s nimi spojené, nakoľko tento nárok nevyplýva z nájomnej zmluvy, z bodu 1. čl. VI. vyplýva povinnosť žalobcu udržiavať predmet nájmu v riadnom, kompletnom a prevádzkyschopnom stave počas celej doby nájmu na vlastné náklady. Doba nájmu bola dohodnutá do 15.7.2018, avšak žalobca si faktúrou č. 18070, na ktorú bol vystavený dobropis č. 18087, nárokoval nájom až do 20.7.2018 vrátane, čím prekročil zmluvnú dobu nájmu. Žalovaný tiež poukazuje na to, že všetky faktúry nespĺňajú náležitosti podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH), keď žalobca vo všetkých, okrem faktúry č. 18065, uvádza informáciu “Prenesená daňová povinnosť“, pričom fakturované služby nespadajú pod ustanovenia o prenesenej daňovej povinnosti, faktúry neobsahujú náležitosti podľa § 74 zákona o DPH, a to náležitosti o základe dane, sadzbe dane a jej výške, okrem faktúr č. 18063 a č. 18065. Na faktúre č. 18063 sú uvedené náležitosti o dani, ale tiež informácia „Prenesená daňová povinnosť“, no na faktúre č. 18065 so zhodnou službou už táto informácia chýba. Prenesená daňová povinnosť sa napríklad uplatňuje pri dodaní stavebných prác vrátane dodania stavby alebo jej časti podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH (dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy), ktoré patria do sekcie F osobitného predpisu, a to Nariadenia Komisie (EÚ) č. 1209/2014 z 29. októbra 2014, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 451/2008, ktorým sa zavádza nová štatistická klasifikácia produktov podľa činností (CPA) a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3696/93. Služby poskytované z nájomnej zmluvy nespadajú pod § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH a tieto služby tiež nespadajú ani do sekcie F nariadenia komisie (EÚ) číslo 1209/2014. Nakoľko žalobca nedoručil faktúry spĺňajúce všetky zákonné náležitosti, nemohla nastať ani ich splatnosť a nemohli byť počítané úroky z omeškania ani zmluvná pokuta.
3. Žalobca vo vyjadrení k odporu uviedol, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu ani v odpore nešpecifikoval, v čom spočíva ním tvrdená „vada“ dodaných služieb, neuplatnil u žalobcu akúkoľvek zodpovednosť za vady, popiera iba „správnosť vedenia dochádzky“ a následne tvrdí, že služby neboli dodané vôbec. Tvrdenia žalovaného považuje za účelové a nepreukázané. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že nedošlo k akémukoľvek plneniu zo strany žalobcu a že nedošlo k odovzdaniu a prevzatiu predmetu nájmu. Predmet nájmu žalovaný riadne prevzal, čo preukazuje aj faktúra č. 18010 zo dňa 26.02.2019 za dodanie a montáž predmetu nájmu, ktorú dňa 09.04.2019 žalovaný uhradil. Žalovaný od uzatvorenia nájomnej zmluvy uhradil celkom sumu 12.303,60 Eur, ktorá nie je predmetom sporu. Účelové sú aj tvrdenia o nesprávnej aplikácii inštitútu prenesenej daňovej povinnosti a nesplnení náležitostí daňových dokladov z hľadiska zákona o DPH. Žalovaný počas trvania zmluvy ani po jej skončení nenamietal doručené daňové doklady a na ich základe plnil. V zmysle § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH nájomná zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami je „inou obdobnou zmluvou“, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému viaceré rôzne plnenia, ktoré však tvoria jedno nerozlučné hospodárske plnenie. Poznámka 28db) zákona o DPH odkazuje práve na Nariadenie, ktoré žalovaný predložil v prílohe podaného odporu. Žalobca na podporu svojej argumentácie tiež poukazuje na Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR.
4. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobca uhradenie sumy 12.303,60 Eur nepreukázal, preto toto tvrdenie popiera. Faktúry nie sú dôkazmi o vykonaní služby, nemôžu preukazovať žiadne jeho plnenie. Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR je usmernením pre zamestnancov Finančného riaditeľstva, nie je záväzný pre daňové subjekty a vysvetlivky CPA 2015 nemajú záväzný charakter. K výkladu prenesenej daňovej povinnosti je nutné uviesť, že žalobca fakturoval služby nájmu a služby obsluhy zvlášť, ako vyplýva z faktúr predložených žalobcom. Z nájomnej zmluvy tiež vyplýva, že služby obsluhy boli dojednané zvlášť a mimo nájmu žeriavu. Nakoľko žalobca vystavil zvlášť faktúru len na nájom žeriavu a na obsluhu, je nutné každú z týchto faktúr posudzovať osobitne ako doklad zakladajúci daňovú povinnosť, preto zvlášť fakturovaný nájom žeriavu treba zaradiť pod subkategóriu 77.32.10 Služby spojené s prenájmom a lízingom stavebných strojov a zariadení prílohy NARIADENIA KOMISIE (EÚ) č. 1209/2014 z 29. októbra 2014 a Vysvetliviek ku klasifikácií produktov podľa činností (CPA) 2015, ktorú predložil žalobca. Rovnako musí byť každé z týchto plnení podradené pod dodanie služby v zmysle ust. § 9 ods. 1 písm. b) zákona o DPH a nie pod dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona o DPH. Žalobca sa nevysporiadal s obsahom faktúry č. 18063, kde je uvedená aj prenesená daňová povinnosť a vymeraná sadzba DPH, no na inej faktúre č. 18065 s rovnakým plnením nie je. Účtovníctvo žalovaného podlieha obchodnému tajomstvu a podnikovej politike, preto žalovaný nesúhlasí s jeho predložením. Žalobca sa tiež nevyjadril k fakturovaniu servisných prác, ktoré má podľa nájomnej zmluvy hradiť práve on a nepoprel ani tvrdenia o vadnom dodaní predmetu nájmu. Na základe uvedeného žalovaný popiera nárok žalobcu v celom rozsahu.
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, ods. 2, § 365, § 369 ods. 1, ods. 2 a § 369c ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 544 ods. 1 a ods. 2, § 663, § 671 ods. 1, § 721 ods. 1, ods. 2 OZ, čl. I. body 1, 2, čl. II. body 1, 2, čl. III. bod 3, čl. IV. body 1, 2 a 7 Zmluvy o nájme. Súd prvej inštancie uviedol, že ôsmy oddiel siedmej časti Občianskeho zákonníka obsahuje osobitné ustanovenia o tzv. podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, ktoré upravujú iba niektoré stránky tohto nájmu. Inak sa aj na tento nájom vzťahujú všeobecné ustanovenia o nájomnej zmluve (pozri § 663 a nasl.). Osobitné ustanovenia sa vzťahujú len na hnuteľné veci (k pojmu hnuteľné veci pozri výklad k § 119), tieto nemožno aplikovať, ak je predmetom podnikateľského nájmu dopravný prostriedok. Vtedy sa nájom spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka o zmluve o nájme dopravného prostriedku (§ 630 až 637 Obč. zák.). Ustanovenie odseku 1 upravuje zodpovednosť za vady prenajatej veci, pre ktoré ju nemožno riadne užívať alebo ktoré také užívanie sťažujú. V týchto prípadoch má nájomca predovšetkým právo, aby sa mu poskytla iná vec slúžiaca na ten istý účel. Okrem toho má právo na odpustenie nájomného alebo na zľavu z nájomného za dobu, po ktorú nemohol vec pre jej vadu riadne užívať buď vôbec, alebo len za sťažených podmienok. Keďže ide o osobitnú úpravu, nemožno aplikovať § 673 a 674. Právo na odpustenie alebo zľavu z nájomného sa musí uplatniť u prenajímateľa najneskôr do konca doby, na ktorú bol nájom dojednaný. Na uplatnenie práva u prenajímateľa však platí iná doba ako podľa § 675. Aj keď sa tu neustanovuje, že neuplatnenie práva v ustanovenej dobe u prenajímateľa má za následok zánik práva, treba túto dobu považovať za prekluzívnu dobu.
6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme hnuteľnej veci, ktorá skutočnosť nebola sporná. Z predložených listinných dôkazov, najmä z písomne uzavretej zmluvy vyplýva, že žalobca prenechal žalovanému do užívania na obdobie od 21.2.2018 do 20.7.2018 vežový žeriav značky Liebherr. Z odovzdávacieho protokolu vyplýva, že žalovaný žeriav prevzal dňa 21.2.2018. Užívanie predmetu nájmu mal súd prvej inštancie preukázané aj tým, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie uhradil. Odplatu za jednotlivé plnenia žalobca účtoval faktúrami. Zo stanoviska daňového poradcu vyplýva, že faktúry vystavené žalobcom sú v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH, preto je argument žalovaného o nesprávnosti vystavených faktúr nedôvodný. Faktúry žalobcu, ktorými účtoval jednotlivé plnenia (č. 18032, č. 18043, č. 18055, č. 18070, č. 18079 - nájomné a demontáž; č. 18046 a č. 18060 - obsluha; č. 18065 - servisné práce pri odstavení), boli vystavené na podklade zmluvných ustanovení. Keďže žalovaný tieto v sume 19.494,42 Eur neuhradil, žalobe v tejto časti vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie uvedenej sumy. V časti uplatňovanej istiny 925,20 Eur s príslušenstvom (faktúra č. 18063 za servisné práce dňa 25.6.2018) má zato, že vzhľadom na popis opravovanej závady (nefunkčnosť pojazdu vozíka žeriavu), tieto servisné práce majú charakter opravy vyplývajúcej z bežného opotrebenia a ich náklady sú už zahrnuté v cene nájmu (čl. IV. ods. 1. a 2. zmluvy) a v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
7. K uplatnenému príslušenstvu uviedol, že výšku úroku z omeškania nemali zmluvné strany dohodnutú, preto ju určil na základe § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobcom požadovaná a súdom prvej inštancie aj priznaná výšku úroku z omeškania (8%) je plne v súlade s citovanými zákonným ustanoveniami. Pre určenie splatnosti je potrebné riadiť sa uzavretou zmluvou, v zmysle ktorej bola splatnosť faktúry naviazaná na jej doručenie nájomcovi. Žalobca však nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné určiť deň doručenia faktúr žalovanému, preto súd prvej inštancie začiatok omeškania určil ako okamih doručenia platobného rozkazu žalovanému (17.5.2019). Keďže 30. deň splatnosti pripadol na 16.6.2019 (nedeľa), posledný deň lehoty na plnenie pripadol na 17.6.2019 a nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania, preto priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa 18.6.2019. V časti úroku z omeškania z jednotlivých fakturovaných súm do 17.6.2019 žalobu ako nedôvodnú zamietol. Okrem úroku z omeškania žalobcovi priznal aj nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne dojednanú v zmluve (čl. IV. Ods. 9), začiatok doby, od ktorej súd zmluvnú pokutu priznal, ustálil rovnako ako v prípade priznaného úroku z omeškania odo dňa 18.6.2019, pričom v časti zmluvnej pokuty uplatňovanej do 17.6.2019 žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keďže žalobca mal úspech v časti 19.494,42 Eur, čo predstavuje 95,5%, žalovaný v časti 925,20 Eur, čo predstavuje 4,5%, žalobcovi priznal náhradu trov konania rozsahu 91% (95,5 - 4,5).
8. K obrane žalovaného, ktorý spochybňoval žalobcom uplatnený nárok (odovzdanie predmetu nájmu, vadné plnenie, nesprávne vystavené faktúry, správnosť vedenia dochádzky), popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovaným vyhodnotil ako neúčinné, nakoľko žalovaný neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o týchto skutočnostiach, pričom len samotné spochybnenie žalobcom tvrdených skutočností nemožno považovať za postačujúce. Pokiaľ žalovaný argumentuje, že faktúry neboli vystavené riadne, mal o tom predložiť dôkaz. Z vyjadrenia daňového poradcu vyplýva, že faktúry žalobca vystavoval v súlade so zákonnou úpravou, spochybňovanie správnosti faktúr bez toho, aby predložil ako dôkaz vyjadrenie iného odborne relevantného subjektu, je iba formálne a neúčinné. Rovnako žalovaný nepredložil žiadny dôkaz, že žeriav mal vady a nebol spôsobilý na užívanie, nepreukázal (ani netvrdil), v čom vidí nesprávnosť vedenia dochádzky u obsluhy žeriavu. Súd prvej inštancie poukázal na § 150 CSP, ktorý zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Ak súd považuje skutkové tvrdenia strany podľa § 151 CSP za nesporné, nevykonáva o nich dokazovanie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak sporová strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú sporová strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.
9. Zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania návrhom žalobcu na predloženie všetkej súvisiacej účtovnej a daňovej evidenciu žalovaného, vrátane zaúčtovania z hľadiska účtovného a daňového (daň z príjmov, DPH vrátane výkazov a priznaní uvedeného sa týkajúcich) odôvodnil tým, že vykonanie uvedeného dôkazu nepovažuje za účelné, nakoľko doposiaľ predložené dôkazy dávajú dostatočný podklad pre rozhodnutie.
10. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. a III. podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) CSP. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, alebo v napadnutej časti zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaný odôvodňuje tým, že v ods. 33. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že z predložených listinných dôkazov, najmä
z písomne uzavretej zmluvy o nájme vyplýva, že žalobca prenechal žalovanému do užívania na obdobie od 21.2.2018 do 20.7.2018 vežový žeriav značky Liebherr, avšak podľa v čl. II. bod 1. nájomnej zmluvy bola dohodnutá doba nájmu od 21.02.2018 do 15.07.2018, nie do 20.07.2018. Súd prvej inštancie skutkové zistenie, že žeriav bol prenajatý až do 20.07.2018 žiadnym spôsobom neodôvodnil a tento dátum je takisto zásadný pre posúdenie relevantnosti niektorých nárokov žalobcu. Žalovaný tiež namieta, že súd prvej inštancie v ods. 33. uvádza, že užívanie predmetu nájmu mal súd preukázané aj skutočnosťou, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie uhradil, toto skutkové zistenie nevyplýva z vykonaného dokazovania a je irelevantné, nakoľko nepreukazuje, že predmet nájmu bol aj využívaný v zmysle nájomnej zmluvy. Záver súdu prvej inštancie, že užívanie predmetu nájmu bolo preukázané úhradou nájomného za predchádzajúce obdobie, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko žalobca k tvrdeniu, že tieto nároky boli žalovaným zaplatené, nepodložil žiaden dôkaz a žalovaný akcentuje teóriu negatívneho dôkazu, ktorá spočíva v tom, že žalovaný nemôže dokázať niečo, čo sa nestalo. Žalovaný už vo svojom stanovisku zo dňa 28.11.2019 namietal, že žalobca svoje tvrdenie nepreukázal a žalovaný tieto tvrdenia popiera v celom rozsahu. Súd prvej inštancie však túto obranu nereflektoval, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces a zároveň je napadnuté rozhodnutie založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Tým sú, podľa žalovaného, naplnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. b) a písm. f) CSP.
12. Žalovaný ďalej namieta závery súdu prvej inštancie v bodoch 33. a 38. napadnutého rozsudku, kde súd vzal do úvahy žalobcom predložené vyjadrenie daňového poradcu vo vzťahu k správnosti vyhotovenia faktúr. Žalovaný má za to, že pre posúdenie nárokov žalobcu bolo nevyhnutné, aby súd ustálil, či bola splnená podmienka podľa čl. IV. bod 7. zmluvy o nájme, t.j. či boli faktúry žalobcu vystavené v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH. Podľa žalovaného ide o právnu otázku, ktorá je v decíznej právomoci súdu, nie daňového poradcu. Namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že z pohľadu práva a obsahu obligačného vzťahu medzi sporovými stranami je zrejmé, že bol dojednaný nájom hnuteľnej veci, nie dodanie stavebných prác, s čím priamo súvisí nezákonné uplatnenie prenosu daňovej povinnosti, teda porušenie zákona o DPH a v konečnom dôsledku porušeniu čl. IV bod 7 nájomnej zmluvy. Na stavebné práce sa prenos daňovej povinnosti uplatňuje podľa § 8 ods.1 písm. b) zákona o DPH. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného ale nešlo o dodanie tovaru, pre ktorý je charakteristická trvalá zmena v dispozícii a vlastníctve dodanej veci. Zároveň nájom žeriavu nie je možné bez akéhokoľvek odôvodnenia zaraďovať pod stavebné práce, ktoré sú definované v § 43g zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). V prípade nájmu žeriavu ide o službu, nie o dodanie tovaru vo sfére stavebných prác, resp. plnenia zmluvy o dielo. Na dodanie tovaru sa vzťahuje sekcia F osobitného predpisu a to Nariadenia Komisie (EÚ) č. 1209/2014 z 29. októbra 2014, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 451/2008, ktorým sa zavádza nová štatistická klasifikácia produktov podľa činností (CPA) a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3696/93. Na dodanie služby sa toto nariadenie Komisie (EÚ) nevzťahuje. Žalovaný namieta, že uvedené súd úplne odignoroval, čím svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení a dokonca pri absencii interpretácie relevantného úniového práva, ktoré má prednosť pred vnútroštátnou úpravou podľa čl. 3 CSP. Súd prvej inštancie sa nezaoberal ani argumentáciou žalovaného, že Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR je len usmernením pre jeho zamestnancov, nie je záväzný pre daňové subjekty, t. j. ani sporové strany a rovnako, že vysvetlivky CPA nemajú záväzný charakter pre sporové strany. Žalovaný poukazuje na § 194 ods. 1 CSP, podľa ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Súd prvej inštancie mohol a mal otázku, či žalobca fakturoval v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH alebo nie, posúdiť ako predbežnú otázku bez meritórneho rozhodnutia, v napadnutom rozsudku však neprezentoval žiadnu svoju vlastnú právnu úvahu a osvojil si zistenia daňového poradcu, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku a dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie po právnej stránke nedostatočne vysporiadal s odkladacou podmienkou splatnosti faktúr podľa čl. VI. bod 7. nájomnej zmluvy: „Prenajímateľ má právo účtovať nájomné a ostatné služby vždy mesačne za predchádzajúci kalendárny mesiac formou daňového dokladu (faktúry) ktorej náležitosti budú zodpovedať zákonu o účtovníctve a zákonu o DPH. Splatnosť faktúr je na základe dohody zmluvných strán stanovená na 30 dní odo dňa riadneho doručenia faktúry spĺňajúcej všetky zákonné náležitosti na adresu nájomcu uvedenú v záhlaví zmluvy.“, ktorá spočíva v
tom, že zmluvné strany si vymienili splatnosť faktúry 30 dní od riadneho doručenia faktúry, ktorá spĺňa všetky zákonné náležitosti podľa zákona o účtovníctve a zákona o DPH.
14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, napadnutý rozsudok považuje za správny a náležite odôvodnený, odvolanie žalovaného ako celok za nedôvodné, neobsahujúce žiadne skutočnosti zásadného charakteru, s ktorými by sa súd prvej inštancie v priebehu konania, ako aj v napadnutom rozsudku, nevysporiadal. Žalobca poukazuje na to, že preukázal skutkové tvrdenia o existencii nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, žalovaný dokonca vo svojom prednese na pojednávaní dňa 19.05.2022 túto skutočnosť sám potvrdil, keď uviedol, že „nepopiera uzavretie zmluvy... však popiera, že žalobca plnil z titulu tejto zmluvy riadne...“. Žalovaný svoju obranu prakticky založil len na popieraní skutočností, ktoré žalobca v konaní uvádzal. Ďalej žalobca listinami preukázal tak dodanie (montáž) na určené miesto stavby, ďalej certifikáciu a skúšky uvedenia do prevádzkyschopnosti dodaného zariadenia, ako aj pri ukončení nájomného vzťahu demontáž dodaného zariadenia, tiež preukázal výkazy servisných prác, evidenciu dochádzky obsluhy žeriavu, ako aj vzájomnú komunikáciu strán týkajúcu sa používania žeriavu žalovaným. Žalobca na základe uzavretej nájomnej zmluvy teda preukázateľne poskytoval plnenie žalovanému. Ak žalovaný v konaní tvrdil, že plnenie žalobcu trpelo nejakými kvalitatívnymi vadami, bolo dôkazným bremenom žalovaného toto tvrdenie preukázať. Naviac samotná zmluva predpokladala konkrétnu formálnu procedúru, akou sa prípadné vady plnenia museli žalovaným žalobcovi komunikovať. Žalobca teda nemal čo a ako v konaní dokazovať, keď konzistentne tvrdil, že jeho plnenie bolo riadne a bez vád, nakoľko negatívna skutočnosť - že neexistovali vady plnenia - sa z podstaty veci nedokazuje. K argumentácii žalovaného o nesprávnosti vyhotovenia faktúr žalobca dokonca nad rámec svojej dôkaznej povinnosti predložil stanovisko licencovaného daňového poradcu, ako odborne spôsobilej osoby, ktoré jednoznačne potvrdilo, že predmetné faktúry žalobcu boli vystavované v súlade so zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení neskorších predpisov.
15. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.
16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 25.7.2025. Odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a súčasne podľa § 379 CSP viazaný rozsahom odvolania a podľa § 380 ods. 1 CSP dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že na prejednanie odvolania nie je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, nakoľko nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani si nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).
19. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu k odvolaniu, konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd plne stotožňuje a konštatuje súladnosť jeho odôvodnenia s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade postupom upraveným civilným sporovým poriadkom a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí dôsledne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný význam pre rozhodnutie a vyvodil správny právny záver premietnutý do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. K jednotlivým žalovaným uplatneným dôvodom odvolania odvolací súd uvádza nasledovné:
20. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalobca mu prenechal vežový žeriav do užívania na obdobie od 21.2.2018 do 20.7.2018, avšak podľa v čl. II. bod 1. nájomnej zmluvy bola dohodnutá doba nájmu od 21.02.2018 do 15.07.2018, nie do 20.07.2018 a že záver, že žeriav bol prenajatý až do 20.07.2018 neodôvodnil a tento dátum je zásadný pre posúdenie relevantnosti niektorých nárokov žalobcu. Odvolací súd uvádza, že súdom prvej inštancie ustálený záver, že žalobca prenechal žalovanému do užívania žeriav do 20.7.2018 vyplýva z listinného dôkazu samotného žalovaného, a to jeho listu zo dňa 06.08.2018, kde sám žalovaný uvádza, že zaslal žalobcovi výpoveď zmluvy a zmluva končí uplynutím výpovednej doby v zmysle čl. II. bod 2 dňom 20.07.2018. Uvedené skutkové zistenie nie je v rozpore ani s dohodnutou dobou nájmu v čl. II. bod 1 zmluvy do 15.7.2018, keďže strany si dohodli automatickú prolongáciu zmluvy pre prípad, že nájomca nevyzve prenajímateľa k prevzatiu predmetu nájmu v dobe minimálne 14 pracovných dní pred skončením nájmu, čo žalovaný netvrdil a ani nepreukazoval. Odvolací sú preto naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP z tohto dôvodu uplatneného žalovaným nevzhliadol.
21. Žalovaný ďalej namieta nesprávnosť skutkového záveru o užívaní predmetu nájmu žalovaným, ktoré súd prvej inštancie odôvodnil aj skutočnosťou, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie zaplatil. Žalovaný namieta, že toto skutkové tvrdenie žalobcu poprel a žalobca nepreukázal opak. Odvolací súd sa s námietkou žalovaného nestotožňuje. Odovzdanie predmetu nájmu žalovanému bolo preukázané odovzdávacím protokolom, žalovaný žeriav prevzal dňa 21.2.2018 bez výhrad. Súd prvej inštancie svoj skutkový záver vyvodil z listinných dôkazov založených v spise a aj zo skutočnosti, že žalovaný odplatu za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie zaplatil. Odvolací súd procesnú obranu žalovaného spočívajúcu v popretí splnenia svojich zmluvných záväzkov považuje za nezmyselnú a najmä v poukaze na odôvodnenie odvolania za nerelevantnú pre rozhodnutie. Žalovaný popretím tvrdenia žalobcu o zaplatení odplaty za montáž, obsluhu a nájomné za predchádzajúce obdobie a námietkou nepreukázania tvrdenia o splnení týchto záväzkov žalobcom odôvodňuje namietanú nesprávnosť skutkového záveru súdu prvej inštancie o užívaní predmetu nájmu žalovaným. Z obsahu nájomnej zmluvy však nevyplýva povinnosť nájomcu užívať predmet nájmu. Povinnosť zaplatiť odplatu za užívanie predmetu nájmu ani nie je viazaná na to, či nájomca vec užíva alebo neužíva. Prenajímateľ svoj záväzok splní prenechaním veci do užívania nájomcovi, v danom prípade s príslušenstvom a obsluhou, čo bolo preukázané odovzdávacím protokolom zo dňa 21.02.2018, z ktorého nevyplýva, že by bol odovzdaný v stave nespôsobilom na užívanie. Ako správne uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, žalovaný v konaní tvrdenia o vadnom plnení žalobcu nepreukázal. Odvolací súd dodáva, že žalovaný nielenže nepreukázal, ale ani riadne a určite neuviedol vlastné skutkové tvrdenia, v čom konkrétne mali spočívať tvrdené vady plnenia a ako a kedy ich uplatnil u žalobcu postupom predpokladaným zmluvou.
22. Žalovaný napokon namieta závery súdu prvej inštancie v bodoch 33. a 38. napadnutého rozsudku a postup súdu prvej inštancie, ktorý je podľa neho v rozpore s § 194 ods. 1 CSP, podľa ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Podľa žalovaného mal súd prvej inštancie otázku, či žalobca fakturoval v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH, posúdiť ako predbežnú otázku bez meritórneho rozhodnutia, v napadnutom rozsudku však neprezentoval žiadnu vlastnú právnu úvahu a osvojil si zistenia daňového poradcu. Odvolací súd sa so žalovaným nestotožňuje. V prejednávanej veci žalobca vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že žalobca vystavil faktúry v rozpore so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH, predložil na preukázanie opaku Odborné stanovisko prof. Ing. Jaroslava Ďaďa PhD., daňového poradcu, zo dňa 8.7.2022 (č. l. 271 spisu).
23. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Odsek 2 ustanovenia § 187 príkladmo uvádza čo je dôkazným prostriedkom, najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Ustanovenie § 206 CSP upravuje, že ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby. Z citovaných ustanovení Civilného procesného poriadku vyplýva absencia úpravy dokazovania odborným vyjadrením (stanoviskom) predloženým do konania stranou sporu. Odvolací súd je toho názoru, že dokazovanie
stranou predloženým odborným vyjadrením súd vykoná ako dôkaz listinou, čo však nevylučuje, aby sa so závermi stranou predloženého odborného vyjadrenia nemohol stotožniť a pri rozhodovaní na neho prihliadať, a to v súlade s ustanovením § 191 CSP, ktorého obsahom je zásada tzv. voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnenie, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie. Odvolaciemu súdu je z verejne prístupných registrov známe, že prof. Ing. Jaroslav Ďaďo PhD., je zároveň znalcom zapísaným v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR pod evidenčným číslom 910511 pre odbor Ekonómia a manažment, odvetvie Účtovníctvo a daňovníctvo, teda je osobou dostatočne odborne zdatnou, ktorej vedomosti poskytujú záruku správnosti záverov uvedených v odbornom vyjadrení. Postup súdu prvej inštancie, ktorý vykonal dokazovanie týmto žalobcom predloženým dôkazom ako listinou a dospel k záveru, že faktúry vystavené žalobcom sú v súlade so zákonom o DPH a za nepreukázané vyhodnotil skutkové tvrdenie žalovaného o nesprávnosti vystavených faktúr (keďže žalovaný okrem púheho tvrdenia nepredložil žiadny dôkaz, napr. vyjadrenie iného odborne relevantného subjektu) hodnotí odvolací súd ako správny. Naviac odvolací súd poznamenáva, že faktúra je len účtovným dokladom a nároky vyplývajúce z hmotného práva, boli v konaní pred súdom prvej inštancie žalobcom preukázané. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že faktúry, ktorých zaplatenie je predmetom sporu, boli žalobcom vystavené v súlade so zákonom o účtovníctve a zákonom o DPH, nebolo potrebné sa vysporiadať s odkladacou podmienkou splatnosti faktúr podľa čl. VI. bod 7. nájomnej zmluvy.
24. Ako nedôvodné tiež vyhodnotil odvolací súd aj námietky žalovaného, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho argumentáciou, že Metodický pokyn Finančného riaditeľstva SR je len usmernením pre jeho zamestnancov, nie je záväzný pre daňové subjekty, t. j. ani sporové strany a že vysvetlivky CPA nemajú záväzný charakter pre sporové strany a absencie interpretácie relevantného úniového práva. Všeobecné otázky k rozsahu pôsobnosti Metodického pokynu Finančného riaditeľstva SR a záväznosti vysvetliviek CPA nie sú otázkami, ktoré by boli rozhodujúce pre rozhodnutie veci. Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 119/03-30). Európsky súd pre ľudské práva (napr. v rozhodnutí Kraska c/a Švajčiarsko) konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ako ich uplatnil žalovaný, odvolanie žalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
30. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).