Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/11/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Eriky Némethovej Stiffelovej, LL.M, v trestnej veci obžalovaného E. Z. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa a iné o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. zo dňa 10.11.2023 na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.09.2025 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa sa obžalovanému

E. Z., nar. XX.XX.XXXX v W., trvale bytom K. 2, M. G.,

u k l a d á

podľa , , účinného do 31.12.2005 úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa , účinného do 31.12.2005 sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp.zn. zo dňa 10.11.2023 bol obžalovaný E. Z. o.i. v bode 2) uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa a v bode 3) zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa v znení účinnom do 01.01.2006 v súbehu s trestným činom výtržníctva podľa v znení účinnom do 01.01.2006 na tom skutkovom základe, že

2) dňa 04.07.2009 v čase asi o 22:20 hod. v herni Admirál na ul. M. XXX v M. G. E. Z. vyčítal poškodenému W. V., že ho upozornil, aby sa nestalo to, aby jeho otec povedal niečo na obžalovaného, čo poškodený nesplnil, pretože v bare prišiel za obžalovaným čašník a povedal mu, že ho niekto hľadá, a keď prišiel k tomu, čo ho hľadal, ten povedal obžalovanému, že spravil z neho mrzáka na celý život, preto obžalovaný požadoval od poškodeného, aby si to dal v rodine do poriadku a usmernil svojho otca tak, aby povedal tomu, čo bol za obžalovaným, nech sa zobudí a nerozpráva o obžalovanom, že z neho urobil mrzáka, pričom obžalovaný povedal poškodenému, že ak tak neurobí, dá dole celú jeho rodinu aj s ním a zakope ich tri metre do zeme, pričom mu vulgárne nadával, dal mu facku, v dôsledku čoho poškodený spadol na zem a potom obžalovaný Z. odišiel,

3) v presne nezistenom čase od 23.30 hod. dňa 08.01.2005 do 1.00 hod. dňa 09.01.2005 v herni Admirál na ul. M. XXX v M. G. „v Z." E. Z. prišiel k poškodenému V. I. sediacemu pri prvom hracom automate od baru, vzal sklenený pohár postavený na bare, skríkol na poškodeného: „Čo čumíš?" a následne ho udrel skleneným pohárom do oblasti pravej strany tváre - pravého oka, pričom sa pohár rozbil, čím obžalovaný spôsobil poškodenému poranenia: rezné rany v oblasti vonkajšieho kútika a horného viečka pravého oka bližšie rozmerovo v zdravotnej dokumentácii nepopisované, reznú ranu pravého očného bulbu s poškodením rohovky a skléry pravého oka so zakrvácaním do sklovca, ktoré si vyžiadali operačné ošetrenie spojené s hospitalizáciou na očnom oddelení nemocnice v Trenčíne, následné operačné ošetrenia spojené s hospitalizáciou na Očnej klinike MFN, pričom liečba poranení spojená s práceneschopnosťou trvala od dňa 09.01.2005 do dňa 02.05.2005 a u poškodeného môže dôjsť k trvalým funkčným následkom vo forme zhoršenia vízu na pravé oko,

Za to mu bol súdom prvého stupňa podľa účinného do 01.01.2006 s použitím , uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok a 4 dni, pre výkon ktorého bol obžalovaný podľa účinného do 01.01.2006 zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa bol poškodený V. I. odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti citovanej časti rozsudku podal obžalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namieta, že súd vyhodnotil výpovede jeho svedkov ako účelové, pretože sú jeho kamaráti, ale to, že svedkovia poškodeného sú jeho kamaráti, to je v poriadku, tie už účelové nie sú. To, že rozpory v ich výpovediach neboli odstránené, to nevadí. Napríklad že E. M. bol označený B. V. ako ten druhý, čo mal údajne byť s obžalovaným. Ale jemu stačilo povedať, že tam nebol, a už bol z toho vylúčený, a už si nebol istý ani B. V.. B. V. na poslednom pojednávaní jasne povedal, že obžalovaného nenávidí z celej duše. Obžalovaný je presvedčený, že toto účelové obvinenie je osobnou pomstou. Vedľa podniku, kde sa mal stať skutok, sa nachádza ďalší podnik, v ktorom vždy večer sedelo najmenej 10 ľudí, ktorí by svedčili, ak by sa to stalo. On si ale našiel svedkov medzi hráčmi z herne, ktorí mu takto vracali požičané peniaze.

Obžalovaný odôvodnil odvolanie aj podaním obhajcu doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.01.2025. Obhajoba vytýka napadnutému rozsudku nejasnosť, neúplnosť skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie skutku. Súd nevyrovnal so všetkými, pre rozhodnutie významnými, okolnosťami a nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy. Obžalovaný nesúhlasí s tvrdením súdu, že by z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní bolo možné jednoznačne a bez pochýb vyvodiť záver o tom, že by skutky popísané v obžalobe pod bodmi 2) a 3) spáchal.

Ku skutku 2) obžalovaný namieta, že bolo bez pochýb preukázané, že skutok sa stal, a že ho spáchal obžalovaný. Žiaden dôkaz, okrem výpovede poškodeného a jeho nahrávky, obžalovaného neusvedčuje zo spáchania uvedeného skutku. V tomto smere je však nutné poukázať na fakt, že poškodený W. V. je voči obžalovanému zaujatý a má nepriateľský postoj, ktorý vyplýva z minulosti a následných zlých vzťahov tak s poškodeným ako aj jeho otcom B. V.. Hoci sa poškodený snažil pred súdom vzájomné vzťahy vykresliť ako neutrálne, je jednoznačné, že on a jeho otec voči obžalovanému zaujali vyslovene nepriateľský postoj, a to práve v období skutkov, a tento ich negatívny vzťah k obžalovanému sa nezmenil ani počas trestného konania doteraz. Takýto nepriateľský vzťah W. V. a jeho otca B. V. teda determinuje aj ich výpovede a celkový postoj voči obžalovanému, ich výpovede sú preto zaujaté a pochybné. Obžalovaný namieta, že súd vyhodnotil výpovede a dôkazy účelovo výlučne v jeho neprospech, pričom výpovediam v jeho prospech, ktoré mu dávali alibi na čas skutku, neuveril. Výpovede svedkov O., Y., O. a B. súd nevzal do úvahy, že sa spolu poznajú, hoci nezistil žiadnu okolnosť, pre ktorú by mali byť tieto výpovede zaujaté. Uvedené osoby totiž poznajú aj W. a B. V.. Vraj sa ich výpovede rôznia. Toto však samé osebe nespôsobuje neobjektivitu týchto výpovedí, nakoľko svedkovia si logicky nemôžu po takmer 14 rokoch presne pamätať deň 04.07.2009, avšak na strane druhej súd neuvádza konkrétne, v čom vidí rozpory a v čom teda považuje uvedené výpovede za pochybné a nepreukázané. Naopak, v rozpore s týmto tvrdením súdu o nezrovnalostiach vo výpovediach, súd jednoznačne uznáva výpoveď poškodeného, ktorá je tiež realizovaná po 14 rokoch, a teda s takým istým odstupom. Súd teda tú istú argumentáciu pri hodnotení dôkazov neuznáva pri dôkazoch obhajoby, avšak účelovo ju uznáva pri dôkazoch obžaloby. Pritom je predsa evidentné a logické, že aj svedok si môže po 14 rokoch pamätať podrobnosti určitého dňa a podať o tom svedectvo, ak sa jedná o známeho týchto svedkov a vo veci predsa vypovedali v prípravnom konaní s nie veľkým časovým odstupom od skutku. Celé

odôvodnenie skutku v bode 2) teda stojí výlučne na závere súdu o tom, že o poškodený usvedčuje obžalovaného a jeho výpoveď je podporená jeho nahrávkou v mobile. Čo sa týka dôkaznej situácie, obžalovaný spáchanie tohto skutku od počiatku popiera. Výpoveď poškodeného je teda osamotená a nie je podporená žiadnym relevantným dôkazom získaným zákonnou cestou.

Poškodený na rozdiel od výrokovej vety rozsudku sám vo svojej výpovedi uvádza, že skutok sa stal okolo 21.00-22.00 hod. a dostal od obžalovaného dve rany, na rozdiel od rozsudku, kde sa opätovne rozdielne uvádza čas 22.20 hod. a znovu len jedna facka. Čo sa týka zvukovej nahrávky, obhajoba na rozdiel od súdu, opätovne namieta zákonnosť takéhoto dôkazu a jeho použiteľnosť v trestnom konaní. V súlade s ustálenou súdnou praxou je teda možné uviesť, že takáto nahrávka nemôže slúžiť ako dôkaz pred súdom a to z dôvodu, že jej získanie odporuje zákonu o ochrane súkromia. Nakoľko ide o nahrávku súkromného charakteru, na jej použiteľnosť pred súdom sa vyžaduje súhlas osoby, ktorá nahráva ako aj nahrávaného. Nakoľko takýto súhlas nebol udelený minimálne zo strany obžalovaného BY., ide o dôkaz získaný v rozpore so zákonom, a preto nepoužiteľný pred súdom. V tejto súvislosti ďalej obhajoba namieta fakt, že predmetná nahrávka nebola verifikovaná a posúdená znalcom z pohľadu jej vytvorenia, celistvosti, nezasahovania do nej, strihania, úpravy resp. inej modifikácie. Rovnako neboli žiadnym znaleckým dôkazom verifikované hlasy na nahrávke, teda či sa vôbec jedná o poškodeného a obžalovaného. V tomto smere súd nevykonal po vrátení veci odvolací súdom žiadne dokazovanie, a preto nie je možné uvedený dôkaz verifikovať a preskúmať tak z hľadiska jeho zákonnosti ako aj celistvosti a správnosti. Nakoniec obhajoba namieta, že tento dôkaz ani nebol vykonaný na hlavnom pojednávaní spôsobom podľa príslušných ustanovení , t.j. nahrávka nebola prehratá a chýba aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný. Preto už aj z tohto procesného hľadiska nebol dôkaz vykonaný zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní a súd naň nemôže prihliadať.

K dôkaznej situácii obhajoba uvádza, že svedok Z. si na skutok nepamätal, uviedol len, že niekedy v lete videl pred barom Barík sa rozprávať poškodeného a obžalovaného. Na hlavnom pojednávaní teda neuviedol ani konflikt, ani nadávky, ani vyhrážanie a ani facku poškodenému, resp. 2 rany ako uvádza poškodený. Svedok W. uviedol, že videl, ako vedľa podniku Z. dáva facky poškodenému, pričom nevedel uviesť, čo obžalovaný na poškodeného kričal. Ďalej uviedol, že z okna svojho bytu má výhľad na miesto skutku. Už len fakt, že tento svedok videl, ako údajne obžalovaný dáva facky poškodenému, čo je v rozpore tak s výpoveďou samotného poškodeného ako aj s výrokovou vetou rozsudku, robí túto jeho výpoveď nedôveryhodnou. Naviac, v rozpore s výpoveďou je fakt, že z fotodokumentácie miesta skutku predloženej obžalovaným je jednoznačné, že svedok nemohol prípadný incident vidieť a následne aj rozpoznať v noci pod pouličným osvetlením osoby stojace na predmetnom mieste, nakoľko mu v tom bráni roh bytového domu a stromy. Rovnako v rozpore s jeho tvrdením je výpoveď svedka Z. a poškodeného, nakoľko svedok by musel vidieť aj svedka Z. ako prišiel na uvedené miesto, čo však svedok poprel. V rozpore s tvrdením poškodeného je aj fakt, že svedok nepotvrdil pád poškodeného na zem po úderoch, hoci ako tvrdil, videl facky poškodeného. Uvedené kvázi usvedčujúce výpovede sú preto účelové, vzájomne odporujúce, zmätočné a v zásadných častiach nepravdivé. Na ich základe nie je možné potvrdiť jednoznačne, že sa skutok stal tak, ako je popísaný v obžalobe a v napadnutom rozsudku.

Svedok O. potvrdil skutočnosť, že v uvedený deň 04.07.2009 bol s obžalovaným na chate cca od 12.00 do 21.00, strašne sa opil v sobotu poobede, večer pre neho došli chalani a zobrali ho autom preč. Naložili ho do auta, lebo bol úplne mimo, nevedel ísť po svojich. Odviezli ho svedkovia Y. a B.. Svedok Y. potvrdil, že viezol obžalovaného autom z chaty v H. na M. G., nakoľko obžalovaný bol pod vplyvom alkoholu. Svedok O. potvrdil, že dňa 04.07.2009 bol s obžalovaným na chate, kde obžalovaný dosť popíjal, boli tam asi dlho, od rána, presne si nepamätá, do večera, odišiel so svedkom Y., bol opitý na mol, a ešte ho nakladali do auta. Svedok B. potvrdil, na chate bol spolu s obžalovaným, on sa tam trochu pripil, potom ho ďalší kamarát W. Y. z tej chaty odviezol, spolu so svedkom, z tej chaty išli spolu do podniku N., kde bol s obžalovaným až do 24.00 hod. Obžalovaný tu zaspal a z N. odišiel okolo 00.30 - 01.00, pričom keď odchádzal, tak obžalovaný stále spal. Všetci štyria svedkovia teda potvrdili alibi obžalovanému na čas skutku o 22.20 hod. a teda vyviňujú ho zo spáchania obžalobného skutku pod bodom 2), pričom v tomto skutku so samotnou výpoveďou nekorešponduje minimálne čas skutku 22.20 (poškodený uvádza čas 21.00 - 22.00), ani počet úderov jedna facky (poškodený uvádza 2 facky).

V súvislosti s definíciou skutku obhajoba namieta, že poškodený sám spontánne v monológu neuvádza svoju obavu o seba a svoju rodinu, účelovo tak vypovedá na otázku prokurátora, ktorá je však navádzacia, sugestívna a podľa súdnej praxe teda neprípustná. Takto získané tvrdenie o obave poškodeného, teda nie z monológu poškodeného, ale na otázku prokurátora, nie je prípustné, odporuje zásadám a právu na spravodlivý súdny proces.

Na základe vyššie uvedených skutočností je preto jednoznačné, že skutok sa nestal a nespáchal ho obžalovaný.

Ku skutku v bode 3) obhajoba uvádza, že žiaden dôkaz, a to dokonca ani výpoveď samotného poškodeného neusvedčuje obžalovaného zo spáchania uvedeného skutku. Z vykonaných dôkazov opiera súd svoje závery len o výpoveď poškodeného V. I. a svedka. V. st., otca poškodeného V. ml. v skutku v bode 2), a lekárske správy, poškodený však útočníka neuvádza a svedok B. V. očitým svedkom skutku nebol, a teda rovnako útočníka uviesť nevedel. Poškodený I. obžalovaného vôbec neusvedčuje zo spáchania skutku. Na hlavnom pojednávaní na priamu otázku obhajoby uviedol, že nevie, kto ho napadol a kto mu spôsobil zranenia, teda útočníka nevidel. V uvedený moment len počul slová „čo čumíš“ a potom sa prebral až na schodoch nemocnice. Informácie o útočníkovi má výlučne od svedka V. st., pričom však tieto tvrdenia nevie verifikovať svojimi zmyslami ani výpoveďou iného svedka. Rovnako nevie uviesť ani motív resp. pohnútku, nakoľko sa s obžalovaným nepoznal. Rovnako z údajného stretnutia s obžalovaným cca po 3 rokoch nie je možné žiadnym spôsobom vydedukovať spáchanie skutku obžalovaným. Rovnako poškodený uviedol, že svedok V. st. „určite videl, kto mu to spravil, musel, keď bol otočený do miestnosti“, čo však svedok V. st. výslovne poprel a útočníka nevidel.

Záver o tom, že obžalovaný napadol poškodeného, nevyplývajú z dokazovania a ani zo samotných výpovedí oboch týchto svedkov. V tejto súvislosti obhajoba poukazuje na prepúšťaciu správu očného oddelenia nemocnice v Trenčíne zo dňa 19.01.2005 týkajúcu sa poškodeného, kedy priamo bezprostredne po skutku oznámil ako útočníka práve sv. V. st. Toto tvrdenie je v priamom rozpore s jeho neskoršími tvrdeniami, ktoré však boli účelovo ovplyvnené a usmerňované práve svedkom V. a peniazmi, ktoré mu vyplácal. Práve v súvislosti s týmito aktivitami svedka V. st. poškodený uviedol, že ho svedok V. st. sám navštívil v nemocnici a ponúkol mu peniaze ako odškodné. Svedok V. st. uviedol, že obžalovaný v roku 2005 napadol zákazníka a on ho zakryl. Potvrdil, že za pár dní za ním prišiel poškodený, že má problémy s okom, neskôr za ním chodil viackrát a chcel od neho peniaze, čo je v rozpore s výpoveďou poškodeného, ktorý tvrdí opak, čo však zase popiera svedok V. st. Nakoniec povedal poškodenému meno útočníka a vyplatil mu cca 70 000 Sk a ďalších 10 000 zo svojich peňazí. Vo svojej výpovedi však potvrdil, že po údajnom napadnutí jeho syna (skutok 2) rozsudku) to už nemohol nechať tak a vypovedal voči obžalovanému, čím vlastne uviedol súdu svoj motív a pohnútku, pod vplyvom ktorej realizoval svoje výpovede voči obžalovanému a sám išiel na políciu. Sám seba a svoje tvrdenia teda znevieryhodnil účelovosťou svojich výpovedí voči obžalovanému, z dôvodu že obžalovaný napadol jeho syna. Uvedený motív, t.j. negatívny postoj k obžalovanému, tak potvrdil samotný svedok B. V., na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý po vrátení veci vykonal v tomto smere dokazovanie v tom rámci, ako ho uviedol odvolací súd, však tento dospel k záveru, že vzťahy medzi obžalovaným a svedkom B. V. sú normálne (do skutku), čo však minimálne po skutku nie je jednoznačne pravda a pred skutkom boli tieto vzťahy zaťažené tragickou udalosťou v rodine sv. V. (tragické úmrtie jeho ďalšieho syna v podniku obžalovaného). Vo vzťahu ku skutku však svedok V. nevidel samotný skutok, ani napadnutie ani útočníka. Potvrdil, že bezprostredne po útoku bol vedľa poškodeného p. M. a že tento mu povedal, že útočníkom je obžalovaný. Keďže p. M. je nebohý, nie je možné toto tvrdenie považovať za preukázane a verifikované osobou p. M., a teda je z pohľadu obhajoby účelové. Uviedol, že za obžalovaným vybehol pred podnik, teda nepotvrdil ani tú skutočnosť, že by bol obžalovaný vnútri v bare. Vo vzťahu k ďalším svedkom uviedol, že ho odvážali k lekárovi jemu dvaja neznámi muži, ktorí sa však následne do baru vrátili, od týchto mužov, ktorí mohli byť svedkami skutku, si však nevypýtal žiadne mená, kontakt ani žiadne identifikačné údaje. Na priame otázky však uviedol, že on bol jediný človek, ktorý mohol dostať obžalovaného do kriminálu, čím znovu ozrejmil svoj motív výpovede proti obžalovanému. Preto ho uviedol ako útočníka, hoci samotné napadnutie nevidel a rovnako uviedol, že v čase skutku boli v bare poškodený, M., neznámy zákazník a ešte skupinka neznámych tvárí. To už hraničí s krivým obvinením a krivou výpoveďou. V tejto súvislosti je opäť závažným tvrdením výpoveď svedka V. st. v tom smere, že okamžite po skutku sám očistil krv z automatu a črepiny z pohára zahodil do smetí, čím tak znemožnil identifikáciu ďalších stôp a zabezpečenie dôkazov, ktoré by prispeli k objasneniu skutku a vypátraniu páchateľa (daktyloskopické stopy na pohári, DNA v krvi ). Z tejto výpovede je evidentné, že svedok

vypovedá zaujato, účelovo s cieľom označiť za útočníka práve obžalovaného, hoci skutok sám nevidel a nevie teda, kto bol útočníkom. Rovnako uvádza ako svedkov p. M., ktorý zomrel, a E. M., ktorý však uvedené skutočnosti poprel. Sám kontaktuje poškodeného a vypláca mu peniaze v sume cca 80 000 Sk a následne označí ako útočníka obžalovaného, hoci sám bol bezprostredne uvedený v lekárskej správe poškodeným ako útočník. Svedok M. neuviedol nič ku skutku a teda nepotvrdil tvrdenia svedka V. st. Sv. W. uviedol, že skutok 08.01.2005 nemohol spáchať obžalovaný, nakoľko v tom čase (od začiatku roku 2005 do nejakého 14.01.2005 ) prerábali spolu s obžalovaným bar, lebo bol tam tie dni spolu s obžalovaným, obaja si to celé prerábali až do takej tretej - štvrtej v noci a boli stále vo večerných hodinách spolu. Rovnako potvrdil, že poškodený prišiel do jeho baru, hľadal pána M. a vtedy sa videl s obžalovaným.

Je preto jednoznačné, že žiaden dôkaz obžalovaného neusvedčuje zo spáchania skutku, ani poškodený ani svedkovia nevideli útočníka, a preto ho nemôžu ani stotožniť s osobou obžalovaného. Na opačnej strane výpoveď svedka V. st. je účelová, pričom konal nielen v pohnútke poškodiť obžalovanému z dôvodu napadnutia jeho syna, ale pravdepodobne aj s pohnútkou preniesť trestnoprávnu zodpovednosť na inú osobu, nakoľko všetky dôkazy, vrátene lekárskych správ ako aj konanie svedka V. st. (uvádzanie ako svedkov neznámych osôb, zmarenie stôp na mieste činu, návšteva poškodeného, poskytovanie peňazí poškodenému a následné uvedenie mena obžalovaného ako útočníka) nasvedčovali práve tomu záveru, že útočníkom bol on.

Na základe vyššie uvedených skutočností je preto jednoznačné, že skutok nespáchal ho obžalovaný.

Obhajoba namieta aj odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré nezodpovedá zásadám uvedeným v , nakoľko súd neuvádza skutočnosti, ktoré pokladá za preukázané, a ktoré nie, neuvádza dôkazy podporujúce uznanie viny resp. v prospech obžalovaného, nevyjadruje sa k ďalším dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní, k výsluchom ani listinným dôkazom, neuvádza logickú rozumovú činnosť súdu smerujúcu k záverom uvedeným v rozsudku. Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný.

Na základe vyššie uvedeného obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, alternatívne aby sám rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby v bodoch 2) a 3).

Prokurátor ani poškodení nevyužili svoje právo písomne sa vyjadriť k odvolaniu obžalovaného, ktoré im bolo v súlade s doručované.

Úvodom odvolací súd konštatuje, že obhajoba vytýka vady konania predchádzajúceho napadnutému rozsudku, ktoré boli namietané aj v odvolaní podanom proti predchádzajúcemu prvostupňovému rozsudku, pričom na tieto námietky už odvolací súd reagoval v uznesení sp.zn. zo dňa 19.02.2019. Odvolací súd teda opakuje, že nezistil zásadné procesné pochybenia v postupe súdu prvého stupňa, ktoré by mohli vyvolať nezákonnosť vykonaných dôkazov alebo porušenie práva na obhajobu. Obžalovaný dňa 17.08.2010 písomne požiadal o odňatie veci konajúcemu súdu a jej prikázanie Okresnému a Krajskému súdu Trenčín z dôvodu nekompetentnosti sudcov týchto súdov. Vec bola predložená Najvyššiemu súdu SR, ktorý uznesením sp.zn. zo dňa 30.08.2010 rozhodol, že trestnú vec obžalovaného Krajskému súdu v Bratislave neodníma. Pravdou je, že súčasťou návrhu obžalovaného bola námietka zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava I, ktorých obžalovaný vo svojom podaní konkretizoval. V tom čase zákonný sudca - predseda senátu o námietke zaujatosti voči nemu nerozhodol, avšak následne došlo k zmene v osobe predsedu senátu, na ktorého sa menovite námietka zaujatosti vznesená obžalovaným tiež vzťahovala, a tento o nej rozhodol uznesením sp.zn. zo dňa 07.10.2014 tak, že predseda senátu nie je zaujatý. Uznesenie nebolo napadnuté opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť. Až následne súd prvého stupňa pristúpil k vykonaniu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ostatné procesné námietky obhajoby ohľadom spôsobu vykonávania dôkazov súdom prvého stupňa odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, pre ich prílišný formalizmus, keď obhajca vždy reagoval na neoboznámenie svedka s predmetom výsluchu a sám so súhlasom predsedu senátu svedkov riadne oboznamoval. Pri výsluchoch svedkov, ktorých výpovede boli pre rozhodnutie vo veci podstatné, boli dodržané všetky základné princípy vykonávania tohto druhu dôkazu, a preto nemožno konštatovať, že obžalovaný bol spôsobom vykonávania dôkazov ukrátený na možnosti realizovať svoju obhajobu v zákonnom rozsahu.

Preto odvolací súd po predložení veci nezistil také vady napadnutého rozsudku alebo predchádzajúceho konania, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí a vrátenie veci súdu prvého stupňa, preto nariadil verejné zasadnutie, na ktorom odstránil zistené vady dokazovania nahrávkou a umožnil procesným stranám vyjadriť sa k veci.

Obhajca sa pred odvolacím súdom pridržiaval písomného odvolania a žiadal, aby súd v napadnutej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, alternatívne aby sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby.

Poškodený W. V. spontánne uviedol, že prehratú nahrávku vyhotovil on. Keby sa obžalovaný nebál, tak poskytne svoju hlasovú vzorku.

Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie zamietnuť, pretože prvostupňové rozhodnutie považoval za správne a zákonné.

Obžalovaný E. Z. sa pridržiaval konečného návrhu svojho obhajcu.

Podľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

Podľa odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak je uložený trest neprimeraný.

Podľa , veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( ) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa alebo ods. 3 , preto podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, pretože súd prvého stupňa vykonal dôkaz zvukovou nahrávkou spôsobom nezodpovedajúcim zákonu a uložený trest je neprimeraný. Oba nedostatky boli odstrániteľné pred odvolacím súdom, ktorý prehral nahrávku na verejnom zasadnutí postupom podľa , , a teda okrem prehratia záznamu uviedol informácie zo spisu, že nahrávka bola získaná vydaním mobilného telefónu W. V. orgánom činným v trestnom konaní, telefón bol predložený znalcovi a tento z neho extrahoval danú zvukovú nahrávku.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil nasledovné skutočnosti:

Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava podal dňa 28.07.2010 obžalobu na E. Z. o.i. pre zločin vydierania podľa na skutkovom základe uvedenom pod bodom 2) vyššie v tomto odôvodnení, a tiež pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa v znení účinnom do 01.01.2006 a trestný čin výtržníctva podľa v znení účinnom do 01.01.2006 na skutkovom základe uvedenom pod bodom 3) vyššie v tomto odôvodnení.

Obžalovaný E. Z. na hlavnom pojednávaní učinil vyhlásenie podľa , že je nevinný vo všetkých bodoch obžaloby, preto súd vykonal vo veci dokazovanie.

Obhajoba obžalovaného v bode 2) spočívala v tom, že v čase skutku nebol na mieste činu, na nahrávke, ktorú W. V. predložil, nie je jeho hlas. Poskytnutie hlasovej vzorky odmietol, pretože je to jeho právo. Poškodený W. V. mal dôvod krivo obviniť obžalovaného, pretože sused obžalovaného zabil jedného z V. v podniku, ktorý vlastnil obžalovaný, a odvtedy sa nemusia. Aj spáchanie skutku v bode 3) obžalovaný poprel s tým, že poškodený prišiel po skutku do herne, kde obžalovaný pracoval, a rozprával sa s L. M.. Ak by bezprostredne predtým obžalovaný na poškodeného zaútočil, poškodený by ho iste opoznal, keďže nikto iný okrem nich troch v tom čase v herni nebol.

Súd prvého stupňa prvý raz o obžalobe rozhodol odsudzujúcim rozsudkom zo dňa 15.12.2017, ktorý bol uznesením sp.zn. zo dňa 19.02.2019 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa. Odvolací súd k bodom 2) a 3) vyslovil viaceré právne názory, ktorými sa bol súd prvého stupňa po vrátení veci spravovať.

Odvolací súd predovšetkým konštatoval zákonnosť zvukovej nahrávky skutku v bode 2) a pre úplnosť opakuje, že:

Podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2005/301/> upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa , veta prvá, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.

Podľa dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady.

Z citovaných ustanovení procesného predpisu je zrejmé, že tento neupravuje postup procesných strán pri získavaní dôkazov, ale výlučne postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Audiozáznam vyhotovený súkromnou osobou - poškodeným, ktorý zachytáva jeho rozhovor s osobou v tom čase páchajúcou trestný čin, bol vyhotovený bez akejkoľvek ingerencie orgánov činných v trestnom konaní, ktorým bol dobrovoľne poskytnutý poškodeným, a teda bol orgánmi činnými v trestnom konaní získaný zákonným spôsobom. Vyhotovovanie záznamov prejavu osobnej povahy (napr. hlasu) podlieha podľa privoleniu zo strany zaznamenávanej osoby. Dôvodom takejto zákonnej úpravy majúcej základ v SR, je ochrana osobnostných práv osoby, ktorej osobné prejavy sa zaznamenávajú. Ak však obsah hlasového prejavu, ktorý iná osoba zaznamenáva, predstavuje páchanie úmyselného, dokonca násilného, trestného činu (zločinu), dochádza ku kolízii zákonného záujmu chráneného občianskym právom a celospoločenského záujmu chráneného - v tomto prípade fyzickej integrity a slobody rozhodovania poškodeného. Súdna prax v tomto smere nebola v Slovenskej republike ustálená a zjednotená stanoviskom Najvyššieho súdu SR, v Českej republike však v tomto smere zaujali právny názor najvyššie súdne inštancie, ktoré uprednostnili záujem na ochrane spoločnosti pred závažnou trestnou činnosťou, ak nahratie hlasového prejavu páchateľa realizovala osoba v tiesni preto, aby zadokumentovala nezákonné konanie páchateľa (napr. č. 7/2008 Sb.) Najvyšší súd Českej republiky zdôraznil, že v prípade, kedy súdy správne takýto zvukový záznam ako dôkaz pripustili, nejednalo sa o dôkaz osamotený, ale uznanie viny vychádzalo aj z ďalších dôkazov. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že použiteľnosť nahrávky vytvorenej súkromnou osobou bez súhlasu dotknutej osoby pred súdom musí byť odôvodnená osobitnými okolnosťami prípadu, z ktorých možno konštatovať dôvodnosť porušenia práva iného na súkromie. Tento zásah do práva na súkromie musí byť vyvážený závažnosťou záujmu, ktorý má byť takýmto spôsobom chránený. Tieto podmienky boli vzhľadom na okolnosti skutku v bode 2), pri ktorom došlo nielen k hrozbe násilia, ale aj k jeho použitiu, splnené. Dôkaz nie je osamotený, je doplnený minimálne výpoveďou poškodeného o priebehu a okolnostiach skutku. Obdobný postoj k zákonnosti súkromnej nahrávky vyhotovenej utajovaným spôsobom zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. , v ktorom zákonnosť odvodzoval od splnenia zákonných podmienok svojpomoci podľa . Odvolací súd dodáva, že právny názor odvolacieho súdu vecne korešponduje s argumentáciou najvyššieho súdu zo spomenutého rozhodnutia.

Odvolací súd ďalej považoval za potrebné s cieľom riadneho vysporiadania sa s obhajobou, aby v dôkaznej situácii, keď svedkovia W. V., W. W. a G. Z. obžalovaného celkom vierohodne usvedčujú, a štyria svedkovia poskytujú obžalovanému alibi, reagoval na tvrdenie obžalovaného, že na nahrávke nie je jeho hlas. Zvukovú nahrávku odvolací súd označil za mimoriadne dôležitý dôkaz, ktorý poskytuje informácie nielen ku skutku v bode 2), ale aj ku skutku v bode 3), ktorý stojí prevažne na výpovedi svedka B. V., keďže poškodený vzhľadom na úraz oka nebol schopný útočníka v čase nečakaného agresívneho útoku zaregistrovať. Pôvodne nebolo súdom prvého stupňa dostatočne zdôvodnené, prečo napriek spochybneniu autenticity nahrávky obžalovaným postačovala pre uznanie viny výpoveď poškodeného podporená dvoma svedkami, naproti výpovediam 4 svedkov potvrdzujúcich alibi obžalovaného. Uvedené bolo podstatné najmä z toho pohľadu, že obžalovaný naznačil dôvody, pre ktoré mohol byť poškodený (a jeho otec, ktorého výpoveď je primárnym usvedčujúcim dôkazom v bode 3)) motivovaný v trestnom stíhaní obžalovaného. Tieto indície od obžalovaného bolo potrebné objasniť výsluchmi obžalovaného a svedkov W. V. a B. V..

Po vrátení veci súdu prvého stupňa došlo k zmene v zložení senátu, obžalovaný nesúhlasil s pokračovaním v dokazovaní, a preto bolo dokazovanie zopakované spôsobom uvedeným v , tzn. súd prvého stupňa prečítal výpovede svedkov W. V., B. V., V. I., M. O., V. O., L. B., M. W., W. W., G. Z. a W. Y., z predchádzajúceho hlavného pojednávania i tie časti ich výpovedí z prípravného konania, ktoré boli na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní čítané. Podľa uvedeného ustanovenia prečítal súd písomný i ústny znalecký posudok W.. W. B., znalca z odboru zdravotníctvo, ktorý sa zaoberal zraneniami poškodeného I.. Nad rámec uvedeného v intenciách uznesenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa vypočul obžalovaného, ktorý zotrval na svojej obhajobe, vykonal výsluchy svedkov W. V., B. V. a V. I. k okolnostiam, ktoré predtým vypichol odvolací súd. Podľa prečítal listinné dôkazy, vrátane prepisu audio nahrávky predloženej W. V.. Odmietol návrh prokurátora na zabezpečenie znaleckého porovnania hlasu obžalovaného s hlasom na nahrávke.

Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvého stupňa vytýkané obsahové nedostatky dokazovania a hodnotenia dôkazov odstránil, nariadené úkony vykonal a riadne sa vysporiadal so všetkými otázkami podstatnými pre posúdenie trestnej zodpovednosti obžalovaného. Spôsob, akým sa súd vysporiadal s obhajobou, je presvedčivý a logický. Odvolací súd súhlasí, že spochybňovanie autenticity zvukovej nahrávky obhajobou nenašlo oporu vo vykonaných dôkazoch. Pri skúmaní mobilného telefónu poškodeného, z ktorého bola získaná nahrávka, neboli zistené žiadne elektronické stopy svedčiace pre zasahovanie do obsahu nahrávky, a podobné stopy nevyplývajú ani zo samotného znenia nahrávky. Okolnosť, že na nahrávke je zachytený skutok v bode 2), a teda interakcia obžalovaného s poškodeným, jasne vyplýva z vykonaných dôkazov. Poškodený skutok opakovane opisoval v zásadných okolnostiach zhodne, pričom už tesne pred ním zo strachu z obžalovaného informoval svojho otca o nadchádzajúcom stretnutí s obžalovaným, ktorý bral jeho strach vážne a zavolal políciu, ktorej bezprostredne potom poškodený telefón s nahrávkou predložil v rámci podania trestného oznámenia. Prítomnosť obžalovaného v čase skutku na mieste činu potvrdzujú ďalší dvaja svedkovia. Ak obhajoba spochybňuje tvrdenia svedkov G. Z. a W. W. tým, že jeden svedok nemohol zo svojho okna incident vidieť, a druhý pred podnikom nebol, lebo to poškodený nepotvrdil, tak odvolací súd uvádza, že ak by aj svedok W. W. nemal zo svojho okna dostatočné výhľadové podmienky, nič nebránilo tomu, aby videl oboch aktérov prichádzať na miesto, pričom z jeho výpovede vyplýva, že skutok vnímal aj sluchom, a počul, že sa nejednalo o priateľský rozhovor. Svedok ale opísal aj oblečenie obžalovaného, a počul, že obžalovaný sa vyhráža poškodenému zabitím rodiny, čo je v úplnom súlade s obsahom nahrávky. Svedok G. Z. po príchode pred podnik išiel hneď dovnútra, a preto s ohľadom na psychické vypätie poškodeného pri skutku nemusel byť poškodeným videný. Obhajoba nemôže z logického uhla pohľadu stavať naroveň pamäťové stopy poškodeného a svedkov potvrdzujúcich jeho výpoveď s pamäťovými stopami svedkov obhajoby, ktorí na rozdiel od prvej skupiny neopisujú žiadnu traumatizujúcu udalosť, ktorú mal možnosť počuť z nahrávky aj odvolací súd, a tiež v ňom na dlhé roky zanechá pamäťovú stopu aj bez priameho pozorovania skutku. Je irelevantné, či obžalovaný dal poškodenému jednu alebo dve facky, podstatné je, že naňho mocensky a zastrašujúco pôsobil krikom, nadávkami, ponižovaním a vyhrážkami, citoval slová poškodeného V. I., ktoré obžalovanému adresoval po jeho identifikácii, že z neho urobil mrzáka.

Obžalovaného nahrávka usvedčuje v oboch prejednávaných bodoch obžaloby v tom zmysle, že záver o tom, že obžalovaný spáchal skutok v bode 3), ktorý bude bližšie odôvodnený v nadchádzajúcom texte,

jasne identifikuje obžalovaného ako osobu, ktorá za prezradenie v bode 3) verbálne a fyzicky útočí na poškodeného v bode 2) a žiada ho, aby učinil opatrenia smerom k svojmu otcovi, ktorý prezradil identitu obžalovaného poškodenému V. I., ako identitu osoby, ktorá V. I. bezdôvodne a znenazdajky udrela skleneným pohárom do tváre. Skutočnosti, ktoré obžalovaný uvádzal na nahrávke, vyplývajú aj z výpovede svedka V. I., teda svedka, ktorý nie je v žiadnom vzťahu s poškodeným W. V.. V. I. vypovedal, že sedel v bare u V., otočil sa a počul niečo ako „čo čumíš“, dostal úder a prebral sa až na schodoch nemocnice. Od majiteľa baru V. po niekoľkých rokoch zistil, že mu to urobil obžalovaný. Nevie prečo to spravil, vôbec ho predtým nepoznal. Asi po troch rokoch sedel v bare, kde sa niekto opýtal, či je tu E. Z., svedok preto požiadal čašníka, aby poslal E. Z. za ním. Spýtal sa obžalovaného, či vie, kto on je, na čo obžalovaný opýtal, či mu bolo málo, a bolo po debate. Poškodený absolvoval niekoľko operácií a má trvalé následky na zraku. V. mu viackrát dal peniaze ako odškodné. Svedok B. V. uviedol, že obžalovaný v januári 2005 v jeho podniku napadol zákazníka pohárom. Prítomný bol pritom L. M., ktorý to videl, nikto iný nebol v čase incidentu pri poškodenom a obžalovanom. Svedok obžalovaného pôvodne kryl, pretože jednak to zranenie nevyzeralo spočiatku tak vážne a obžalovaný ho o to požiadal, pretože bol v podmienke. Poškodený, ktorý bol svedkovým zákazníkom, naňho naliehal, aby mu povedal, kto ho zranil, obžalovaný na podnet svedka, aby sa s poškodeným dohodol, pôvodne nechcel, aby poškodený vedel jeho meno, nakoniec však cez svedka V. ponúkol poškodenému 70.000 Sk. Svedok poškodenému stále požičiaval nejaké peniaze, od obžalovaného však pre poškodeného dostal len 20.000 Sk. Svedok povedal na polícii, že útočníka nepozná, potom však obžalovaný poškodenému nedal nič, preto svedok oznámil obžalovanému, že povie poškodenému jeho meno. Následne ale došlo k tej udalosti, že obžalovaný napadol svedkovho syna, a to už svedok nemohol nechať tak. V bode 3) potvrdzuje alibi obžalovaného svedok M. W. tak, že nemohol napadnúť poškodeného V. I., pretože v tom čase spolu so svedkom prerábal bar, a obaja pracovali nepretržite do skorých ranných hodín.

Odvolací súd dospel k záveru, že kvalita poskytnutého alibi v oboch prejednávaných bodoch nie je racionálne spôsobilá vyvrátiť usvedčujúce dôkazy, ktoré do seba logicky zapadajú a navzájom sa potvrdzujú. Skutok v bode 2) je pritom aj psychologicky zrozumiteľný berúc do úvahy dominantnú osobnosť obžalovaného zistiteľnú aj z nahrávky, z ktorej je zrejmé, že obžalovaný za pasoval za mafiána, pričom podľa neho bol poškodený W. V. nižšie postaveným mafiánom. Hoci sa jedná o silné pomenovania, ktoré si odvolací súd v žiadnom prípade neosvojuje, pretože v tomto smere nebolo vykonávané dokazovanie, z výpovedí svedkov i obžalovaného možno vyvodiť, že svedkovia V. i obžalovaný sa pohybovali v prostredí odlišnom od prostredia, v ktorom existujú vysoké morálne štandardy. Pri posudzovaní záveru súdu prvého stupňa o vine však aj odvolací súd bral do úvahy konkrétne fakty vyplývajúce z dokazovania, tieto vyššie pomenoval, pričom ostatné úvahy demonštrujú len zrozumiteľnosť konania obžalovaného i B. V. z psychologického a logického hľadiska.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného v bodoch 2) a 3) zodpovedá vykonanému dokazovaniu a je vecne správny. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri určovaní právnej kvalifikácie a aplikácii príslušného znenia s ohľadom na dátum spáchania skutkov obžalovaných a za súčasného rešpektovania zásady uvedenej v , podľa ktorej sa trestnosť činu posudzuje podľa účinného v čase skutku, ibaže by bolo novšie znenie pre páchateľa priaznivejšie. Skutok v bode 2) zodpovedá zločinu vydierania podľa /2005 Z.z. a skutok v bode 3) trestnému činu ublíženia na zdraví podľa v znení účinnom do 01.01.2006 v jednočinnom súbehu s trestným činom výtržníctva podľa uvedeného . Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konkretizoval konania, ktorými obžalovaný naplnil jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestných činov, vrátane následku na zdraví poškodeného V. I., ktorý bol opakované operovaný na pravé oko, v dôsledku čoho bol cca 4 mesiace práceneschopný a obmedzovaný v obvyklom spôsobe života s možnými trvalými následkami v zmysle zhoršenia vízu pravého oka, a správne určil aj zavinenie, ktoré zodpovedá priamemu úmyslu pri všetkých troch trestných činov. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa správne aplikoval príslušné znenia , najmä pri skutku 3), ktorý by podľa súčasného znenia zodpovedal zločinu ublíženia na zdraví podľa s trestnou sadbou 4 až 10 rokov, pričom v čase spáchania skutku bola trestná sadzba 2 až 8 rokov. Pri zločine vydierania podľa /2005 Z.z. je trestná sadzba 2 až 6 rokov.

Podľa /2005 Z.z. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku

nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Podľa pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (), na možnosť nápravy a pomery páchateľa. Ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť.

Podľa ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Súd prvého stupňa správne určil, že obžalovanému je potrebné ukladať úhrnný trest odňatia slobody s použitím asperačnej zásady, pretože obžalovaný spáchal viac trestných činov vo viacčinnom súbehu, a to podľa toho zákonného ustanovenia zbiehajúcich sa trestných činov, ktoré je najprísnejšie. Týmto ustanovením je s trestnou sadzbou 2 až 8 rokov, ktorej horná hranica sa zvyšuje o jednu tretinu na 10 rokov a 8 mesiacov. U obžalovaného neboli zistené žiadne poľahčujúce okolnosti ani priťažujúce okolnosti, keďže spáchanie viacerých trestných činov je zohľadnené už v rámci asperačnej zásady determinujúcej trestnú sadzbu.

Odvolací súd pri revízii úvah súdu prvého stupňa o druhu a výmere trestu zistil, že súd prvého stupňa bral do úvahy stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného v zmysle , ktorý je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou. Je evidentné, že najmä skutok v bode 3) sa vyznačuje vysokou mierou arogancie a bezbrehej a bezdôvodnej agresivity, pričom zrejme má na zdraví poškodeného trvalé následky. V tomto smere je pochopiteľný záver súdu prvého stupňa o uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody, hoci pod spodnou hranicou trestnej sadzby z dôvodov neprimeranej dĺžky konania nezavinenej obžalovaným, ktorá je výnimočnou okolnosťou prípadu podľa a mimoriadne zníženie trestu odôvodňuje. Od skutku v bode 2) uplynulo 16 rokov, čo nezodpovedá požiadavke na prejednanie veci v primeranej lehote, pričom táto doba vyplýva nielen z trestného stíhania obžalovaného za obzvlášť závažný drogový zločin s medzinárodným presahom, ktoré skončilo právoplatným oslobodením obžalovaného spod obžaloby, ale aj zo zmien v zložení senátu a zo zrušenia prvého rozsudku odvolacím súdom z dôvodu zistených nedostatkov. Z pohľadu odvolacieho súdu je významným časovým faktorom aj predloženie napadnutého rozsudku odvolaciemu súdu s odstupom takmer jeden a pol roka po jeho vyhlásení, čo nemožno akceptovať a jedná sa o oneskorené predloženie veci. Posudzujúc druh a výmeru trestu uloženého napadnutým rozsudkom odvolací súd zistil, že uložený trest presne zodpovedá dĺžke väzby, ktorú obžalovaný vykonal, a teda zámerom súdu prvého stupňa bolo so zreteľom na riadny život obžalovaného po skutku v bode 2) po dobu v danom čase 14 rokov už fakticky trest obžalovanému neukladať. Uniklo však jeho pozornosti, že obžalovaný bol vo väzbe len za drogový trestný čin a jeho väzba nikdy nebola skutkovo rozšírená aj na skutky 2) a 3), a preto sa nemôže do trestu za ne započítať. Za týchto okolností odvolací súd dospel k záveru, že ukladanie nepodmienečného trestu obžalovanému, ktorý zrejme zmenil spôsob svojho života, pretože nemá novší záznam v registri trestov a ani v priestupkovej forme sa už nedopúšťa násilia, je neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť i uložením trestu s podmienečným odkladom. Preto podľa odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a uložil obžalovanému mimoriadne znížený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu

v trvaní 2 roky. Takúto skúšobnú dobu rešpektujúc časový odstup od skutkov odvolací súd určil preto, že je potrebné po dobu dlhšiu ako je najnižšia dĺžka skúšobnej doby podľa (1 rok) monitorovať správanie obžalovaného z hľadiska jeho súladu so zákonom, keďže pre absenciu sebareflexie a povahu skutkov, pre ktoré bol uznaný vinným, neexistuje úplná istota, že obžalovaný bude vo vedení riadneho života aj naďalej pokračovať bez hrozby výkonu trestu, najmä vo vzťahu k poškodenému V.. V prípade, že sa obžalovaný dopustí trestného činu, priestupku, či iného protispoločenského konania, súd vysloví, že sa neosvedčil a trest vykoná.

Výrok o náhrade škody nebol explicitne napadnutý odvolaním, preto ho odvolací súd preskúmal len zo všeobecných hľadísk dodržania zákona, a keďže súd prvého stupňa poškodenému V. I. nárok na náhradu škody nepriznal, ale ho podľa odkázal na civilný proces, nemohol odvolací súd vykonať korekciu v neprospech obžalovaného.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.