Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/102/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Jany Dudíkovej v spore žalobcu Mesta Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP č. 48/A, proti žalovanému A. B., bytom v C., D. E. X, zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. F. G., A., H., so sídlom v Košiciach, Južná trieda č. 28, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 2.7.2024 č.k. -314 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že určuje:

Žalobca je podielový spoluvlastník parcely KN-E č. 232 v podiele 50/1260 k celku zapísanom na LV č. XXX v časti B pod por.č. 10 katastrálneho územia C..

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že je spoluvlastníkom parcely KN-E č. 232 v podiele 50/1260 zapísaného na LV č. XXX k.ú. C., obec C. – C..

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalovaný je vedený ako podielový spoluvlastník spornej pracely KN-E č. 232 k.ú. C. a to na základe uznesenia Okresného súdu Košice I v dedičskej veci po poručiteľovi I. B. zo dňa 31.10.2017 pod sp. zn. , . Rozhodnutím Štátneho notárstva Košice – vidiek zo dňa 21.3.1974 sp. zn. D 1156/73 vo veci prejadnania dedičstva po neb. I. B. zomrelom 21.11.1973 v Kavečanoch nadobudla dedičstvo sporného pozemku v k.ú. C. pozostalá manželka J. B.. Ďalej vychádzal zo zistenia, že rozhodnutím Obvodného národného výboru odboru výstavby zo dňa 5.12.1984 stavebný úrad ako vyvlastňovací orgán vydal rozhodnutie, ktorým ustanovil opatrovníka neznámym dedičom po I. B. v rámci vyvlastňovacieho konania v osobe K. I. G.. Rozhodnutím Obvodného národného výboru odboru výstavby zo dňa 5.2.1985 bol vyvlastnený v prospech Československého štátu v správe ZOO Košice parcela č. 232 pôvodným vlastníkom evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. XX. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo doručené opatrovníčke K. I. G.. Následne na základe protokolu č. 5 o prechode vlastníctva nehnuteľného majetku v zmysle medzi odovzdávajúcim Zoologická záhrada Košice – Kavečany preberajúcim žalobcom zo dňa 23.8-1993 malo prejsť vlastníctvo k predmetnému pozemku vo vyvlastňovacích podieloch dňom 1.5.1991 do vlastníctva Mesta Košice.

4. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu ohľadom určenia vlastníckeho práva k spornej parcely nie je dôvodný.

5. Mal za preukázané, že právny predchodca žalovaného I. B. zomrel XX.XX.XXXX a v čase vyvlastňovacieho konania, ktoré sa uskutočnilo na základe rozhodnutia Obvodného národného výboru r. 1985 bol mŕtvy. V roku 1973 po jeho smrti zdedila predmetné pozemky jeho manželka J. B. a teda táto bola spoluvlastníkom parcely KN-E č. 232 a nie I. B., s ktorým správny orgán nesprávne konal. Rozhodnutie teda nebolo doručené vlastníčke parcely J. B., pretože vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo možné doručovať mŕtvej osobe a teda ani opatrovníčke. J. B. bola správnemu orgánu známa a rovnako bol známi aj jej pobyt. Správny orgán teda nekonal s dedičmi po osobách, ktoré zomreli, napriek tomu, že mu boli známi. Nezisťoval bydliská osôb, o ktorých tvrdil, že sa zdržiavajú na neznámom mieste. Mal preto za preukázané, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie toto vykonal a konal s niekým iným ako s vlastníkom vlastnícke právo k veci, ktoré bolo predmetom vyvlastnenia patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Štát, ktorého orgán rozhodnutie vydal a účelom ktorého mala byť zmena vlastníckeho práva v prospech štátu nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu rozhodnutia trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť.

6. Ďalej súd konštatoval, že ak by titulom vstupu žalobcu do držby predmetnej nehnuteľnosti mal byť je potrebné právne uzavrieť, že žaloba potom vstúpil do dobromyseľnej držby dňom nadobudnutia účinnosti , t.j. od 1.5.1991, kedy jeho dobromyseľnosť je potrebné odvodzovať od citovaného zákona ako titul vstupu do držby. V tejto súvislosti poukázal súd na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , v ktorom krajský súd uviedol, že pri zvýšenej opatrnosti žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení a teda mal vedieť už v časti tvrdeného vstupu do držby 1.5.1991, že dotknuté nehnuteľnosti nepatrili do vlastníctva štátu a pôvodní vlastníci nikdy nestratili vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam.

7. Preto od 1.5.1991 nemohol byť žalobca dobromyseľný, že mu vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti patrí. Podľa názoru súdu sám štát spôsobil nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1985 a z uvedeného dôvodu súd považoval vyvlastňovacie rozhodnutie za nulitné a teda za akceptovateľný platný titul vstupu do držby. Podľa jeho názoru žalobca v konaní nepreukázal dobrú vieru, že mu svedčí nadobúdací titul.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.

9. V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou súdu prvej inštancie. Spolu s delimitačným protokolom č. 5 zo dňa 23.8.1993 mu bolo odovzdané vyvlastňovacie rozhodnutie Obvodného národného výboru, odboru výstavby zo dňa 5.2.1985, z ktorého obsahu vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporného pozemku aj vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného – I. B.. Bez ohľadu na platnosť daného vyvlastňovacieho rozhodnutia sa ako dobromyseľný držiteľ pozemku na základe uvedených dokumentov v dobrej viere domnieval, že jeho právny predchodca sa stal vlastníkom predmetného pozemku v rozsahu jeho vyvlastnenia. Účinnosťou prechádzalo na obce a mestá veľké množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku. Obciam a mestám pritom zo žiadneho zákona nevyplývala povinnosť kontroly alebo revízie majetku štátu. Nemal možnosť v areáli ZOO ovplyvniť alebo zvrátiť niekoľko rokov právoplatné rozhodnutie štátu, pretože preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov nikdy nepatrilo do právomoci obcí a miest. Pôvodní vlastníci pozemkov, na ktorých sa v súčasnosti nachádza areál ZOO pritom museli mať vedomosť o oplotení týchto pozemkov, ako aj o tom, že sa na týchto pozemkoch začala výstavba ZOO Košice. Vo vzťahu k plynutiu vydržacej doby považuje za rozhodujúce obdobie od 1.5.1991, kedy nadobudol sporný pozemok do vlastníctva účinnosťou do 1.5.2001, kedy nadobudol sporný pozemok v žalovanom podiele do vlastníctva vydržaním. Počas celého rozhodného obdobia sporný pozemok nerušene v dobrej viere užíval a nakladal s ním ako s vlastným. Nemal preto pochybnosti o vlastníckom práve československého štátu k spornému pozemku a to aj napriek absencii jeho zápisu v evidencii nehnuteľností. Najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia o spornú parcelu nevyužili pôvodní spoluvlastníci, ale štát a po ňom Mesto Košice. Žalovaní, ktoré svoje vlastnícke právo odvodzujú od dedičských rozhodnutí nikdy spornú parcelu (ani jej časť) neužívali.

10. Žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

11. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa v spojení s na nariadenom odvolacom pojednávaní postupom podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza jednak z nesprávneho názoru, ak rozhodnutie správneho orgánu o vyvlastnení nehnuteľnosti považoval za nulitný správny akt.

12. Na nariadenom odvolacom pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu a to najmä výsluchmi strán sporu, listinami (pozemnoknižnou vložkou č. XX, LV č. XXX, vyvlastňovacím rozhodnutím, protokolom č. 5, rozhodnutím o dedičstve D 1158/73, rozhodnutím o ustanovení opatrovníka, návrhom na vyvlastnenie).

13. Zástupca žalobcu JUDr. Juraj Námešpetra – zamestnanec žalobcu na pojednávaní uviedol, že trvajú na podanom odvolaní. Podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a má aj inú vadu. Čo sa týka právneho posúdenia veci, sú toho názoru, že vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo právne perfektné a na základe následnej delimitácie a prechodu majetku štátu v roku 1991 mesto nadobudlo vlastnícke právo k spornému pozemku. Sú toho názoru, že súd prvej inštancie nad rámec svojej právomoci preskúmal vecné dôvody, správnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia.

14. Zástupca žalovaného JUDr. Erik Vadas, PhD., advokát na odvolacom pojednávaní uviedol, že vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 nemožno považovať za účinné, lebo v rámci vyvlastňovacieho konania sa jednalo s dedičmi po I. B. i napriek tomu, že uvedenú parcelu už v roku 1973 zdedila jeho manželka J. B.. Z tohto usudzujú, že správny orgán mal mať vedomosť a mohol mať vedomosť o tom, kto je vlastníkom spornej parcely a teda s príslušným vlastníkom parcely mal aj konať. Čo sa týka prípadného nadobudnutia vlastníckeho práva u žalobcu vydržaním, rovnako poukázal na skutočnosť, že k takémuto vydržaniu nemohlo dôjsť, a to pre nedostatok dobromyseľnosti žalobcu. Ďalej uviedol, že po I. B. sporný pozemok zdedila jeho manželka J. B. v roku 1973. Následne po nej dedil pozemok jej syn I. B. v roku 1993 na základe rozhodnutia o dedičstve D 49/93 a následne jeho klient – žalovaný A. B. na základe dedičského rozhodnutia č. . Jeho klient sa stále domnieval a nemal pochybnosti o vlastníckom práve nadobudnutým dedením. V rámci dokazovania navrhol, že by bolo vhodné oboznámiť sa s vyvlastňovacím spisom vzhľadom na to, že vo vyvlastňovacom spise sa môžu nachádzať jednotlivé úmrtné listy.

15. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia Obvodného národného výboru – odboru výstavby číslo výstavby 10863/2865/84/85-Go zo dňa 5.2.1986 bola vyvlastnená okrem iného aj žalovaná nehnuteľnosť parcela KN – E č. 232 neb. I. B., ktorý zomrel XX.XX.XXXX a teda správny orgán nesprávne konal s nebohým, nakoľko je zrejmé, že uvedenú parcelu zdedila na základe dedičského rozhodnutia D/1156/83 zo dňa 21.3.1974 jeho manželka J. B.. Na základe takto správne zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nulitnosti rozhodnutia správneho orgánu o vyvlastnení.

16. V prejednávanej veci je nepochybné, že horeuvedeným vyvlastňovacím rozhodnutím Obvodného národného výboru zo dňa 5.2.1986 boli vyvlastnené, okrem iných aj žalovaná nehnuteľnosť. Predmetné rozhodnutie podľa názoru odvolacieho súdu má charakter verejnej listiny, bolo vydané orgánom na to podľa zákona oprávneným (§ 112 ods. 1 v spojení s § 114 ods. 4 v tom čase účinného stavebného poriadku) a v medziach jeho právomoci, je právoplatné a vykonateľné a preto ho treba považovať za právne perfektné a to bez ohľadu na prípadnú vecnú nesprávnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom; u predmetného rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť.

17. V danom prípade sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva (určovacou žalobou) k žalovanej nehnuteľnosti titulom , ktorý mal do jeho vlastníctva prejsť z majetku štátu, ktorý ho mal nadobudnúť do svojho vlastníctva na základe označeného vyvlastňovacieho rozhodnutia. V tomto type konania podľa názoru odvolacieho súdu nebolo v kompetencii súdu prvej inštancie preskúmavať zákonnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom – stavebným úradom. Súd prvej inštancie mohol vyvlastňovacie rozhodnutie preskúmať len z hľadiska existencie právomoci správneho orgánu na jeho

vydanie v súlade v tej dobe účinnými právnymi predpismi, nie však jeho zákonnosť, pretože v danom prípade nešlo o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia.

18. Z ust. a vyplývalo, že o splnení podmienok na vyvlastnenie mal oprávnenie rozhodovať stavebný úrad (pre mesto Košice obvodný národný výbor) tak, ako tomu bolo aj v prípade žalovanej nehnuteľnosti. Keďže vyvlastňovacie rozhodnutie vydal v danom prípade orgán na to oprávnený (t.j. Obvodný národný výbor Košice ako stavebný úrad), a to na podklade v tom čase účinného stavebného poriadku (), nemožno na toto vyvlastňovacie rozhodnutie nahliadať ako na nulitný správny akt (paakt) a nebrať naň zreteľ tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie.

19. Ani skutočnosť, že vyvlastňovacie rozhodnutie by bolo vydané (o.i. aj) osobe, ktorá bola v čase jeho vydania už nebohá (I. B., ktorý zomrel ešte 21.11.1973) nemá za následok ničotnosť nulitu vyvlastňovacieho rozhodnutia (viď sp.zn. ). Najviac v danom prípade o takýto prípad ani nešlo, nakoľko stavebný úrad za účastníka vyvlastňovacieho konania neoznačil I. B., ale „(stavebnému úradu neznámych) dedičov „po ňom“ (vyvlastňovacie rozhodnutie) tak nebolo vydané voči osobe, ktorá by bola v čase jeho vydania už nebohá, ale voči existujúcim (hoci neznámym) osobám (dedičom po I. B.).

20. Vzhľadom na vylúčenú, resp. neprípustnú právomoc súdu prvej inštancie skúmať v konaní o určovacej žalobe zákonnosť, resp. vecnú správnosť rozhodnutia vydaného správnym orgánom nemožno závery súdu prvej inštancie vyjadrené v napadnutom rozsudku považovať za správne.

21. Pokiaľ išlo o námietku, že rozhodnutie Obvodného národného výboru ako stavebného úradu nebolo právnemu predchodcovi žalovanému riadne doručené, preto nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, odvolací súd uvádza, že na doručenie tohto rozhodnutia postačovalo doručenie verejnou vyhláškou (podľa v tom čase účinného správneho poriadku „doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi alebo pokiaľ to ustanoví osobitný právny predpis. Doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní spôsobom mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia“).

22. V prejednávanej veci z vyvlastňovacieho rozhodnutia vyplynulo, že pri I. B., je uvedené „neznámi dedičia“. Z uvedeného vyplýva, že konajúci stavebný úrad síce poznal pôvodného vlastníka pozemku I. B., avšak už nepoznal dedičov po ňom. Je potom zrejmé, že z pohľadu doručovania písomností ( ) išlo o účastníkov konania, ktorých pobyt nebol správnemu orgánu známy, keďže pod takýmto účastníkom správneho konania bolo potrebné rozumieť osobu, ktorá má určitý konkrétny právny vzťah k prerokovanej veci, správny orgán o jej existencii vie, avšak nepozná žiadne identifikačné znaky tejto osoby. Správny orgán v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutie teda síce vedel, že vlastníkmi predmetnej parcely sú dedičia po I. B., avšak týchto už nevedel identifikovať. Práve pre takéto prípady potom Správny poriadok upravoval doručovanie písomností verejnou vyhláškou. V prejednávanej veci je zrejmé, že neznámym dedičom vrátane I. B. bol rozhodnutím odboru výstavby zo dňa 5.12.1984 v rámci vyvlastňovacieho konania ustanovený opatrovník v osobe K. I. G., ktorej bolo vyvlastňovacie rozhodnutie aj doručené. Nesprávny je preto záver súdu prvej inštancie, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo možné doručiť opatrovníčke I. G.. Súd prvej inštancie síce uvádza, že dedička I. B., jeho manželka J. B. bola správnemu orgánu známa a rovnako bol známi aj jej pobyt, avšak uvedený záver z vykonaného dokazovania nevyplynul.

23. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že k zániku vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného k spornej nehnuteľnosti, a k jeho prechodu na štát došlo na základe a v medziach v rozhodnom čase účinných zákonov (podľa právoplatnosťou rozhodnutia štátneho orgánu), pričom Obvodný národný výbor ako správny orgán rozhodol o splnení podmienok pre ich vyvlastnenie v medziach svojej právomoci s konečnou platnosťou. Uvedené rozhodnutie bolo doručené verejnou vyhláškou, čo postačovala na nadobudnutie právoplatnosti, a zároveň bolo doručené opatrovníčke neznámych dedičov po I. B..

24. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k spornému pozemku dňom nadobudnutia účinnosti t.j. 1.5.1991. Možno preto konštatovať, že štát v r.

1985 sporný pozemok nadobudol do svojho vlastníctva, čím bol splnený predpoklad na prechod jeho vlastníctva na žalobcu podľa

25. Skutočnosť, že na podklade vyvlastňovacieho rozhodnutia štát nebol ako vlastník zapísaný do katastra, nič nemenilo na skutočnosti, že štát sa stal jeho vlastníkom už okamihom právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia (t.j. titulom nadobudnutia tu bolo rozhodnutie štátneho orgánu). Samotný zápis vlastníckeho práva mal v danom čase len evidenčný charakter (, účinného v r. 1986). V dôsledku uvedeného ako vlastníci tejto nehnuteľnosti boli naďalej v katastri vedení právni predchodcovia žalovaného. Odvolací súd ďalej konštatuje, že u žalovaného neboli splnené podmienky na vydržanie spornej parcely, nakoľko z pohľadu (skúmania) dobrej viery žalovaného súd zohľadnil aj účel, na aký bol pozemok použitý (výstavba zoologickej záhrady). Je nesporné, že v 80. tych rokoch minulého storočia prebehla v dotknutej lokalite obce Kavečany na vyvlastnených a vykúpených pozemkoch výstavba zoologickej záhrady. Výstavbu začal štát a po prechode majetku štátu na obce výstavbu dokončil žalobca.

26. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že súd prvej inštancie porušil jeden z ústavných princípov (princíp právnej istoty), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia opakovane argumentoval, že v danej veci bolo možné spochybňovať právoplatné rozhodnutie správneho orgánu opatrený doložkou právoplatnosti, resp. tento považoval za pa akt, napriek tomu, že na vyslovenie takéhoto záveru neboli splnené podmienky (išlo o rozhodnutie vydané na to oprávneným orgánom, ktoré bolo aj riadne doručené). Súd prvej inštancie sa preto pri vyhodnocovaní kritéria posudzovania rozhodnutia správneho orgánu ako tzv. pa aktu odklonil od ústavnej praxe jednak odvolacieho súdu () ako aj dovolacieho súdu ).

27. Z hľadiska horeuvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za správne, preto odvolací súd postupom podľa napadnutý rozsudok zmenil a žalobe o určenie vlastníckeho práva vyhovel.

28. Výrok o trovách prvostupňového, ale aj odvolacieho konania vyplýva z ust. , podľa ktorých právo na náhradu trov konania má úspešná strana sporu, v danom prípade žalobca, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v celom rozsahu.

29. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (,2 ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (,2 ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).